Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 26, 2023

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/7/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5119204757
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Hartelová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2023:5119204757.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Hartelovej

a členov senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a JUDr. Jozefa Turzu, v právnom spore žalobkyne: C.. R. K.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom P. XXXX/XX, XXX XX K., zastúpená právnym zástupcom JUDr. Roman Hojer
s. r. o. advokátska kancelária, so sídlom Šustekova 51, 851 04 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO:
50 708 953, proti žalovanej: C.. X. K., P.., nar. XX. XX. XXXX, bytom L. XXX/X, XXX XX E., zastúpenej
právnym zástupcom Advokátska kancelária JUDr. Jozef Plačko s. r. o., so sídlom Centrum 27/32, 017
01 Považská Bystrica, IČO: 47 241 411, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 4C/35/2019-224 zo dňa 13. júna 2022, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Žalovaná má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 4C/35/2019-224
zo dňa 13. 06. 2022 žalobu zamietol a žalovanej voči žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.
2. V odôvodnení konštatoval, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 25. 04. 2019, v znení
jej doplnenia zo dňa 31. 05. 2019, domáhala voči žalovanej vydania bezdôvodného obohatenia

nevyplatenímkúpnejcenyvovýške50.000,-sur,nazákladekúpnejzmluvy,predmetomktorejbolprevod
bytu na V. ulici v K. vo vlastníctve žalobkyne do vlastníctva žalovanej.
3. Žalovaná nárok žalobkyne, ako aj jej skutkové tvrdenia poprela, namietajúc zároveň premlčanie vo
vzťahu k zaplateniu kúpnej ceny v sume 50.000,- eur, resp. k akémukoľvek inému nároku žalobkyne,
týkajúceho sa kúpnej ceny za byt, alebo prípadného bezdôvodného obohatenia.
4. V priebehu konania žalobkyňa zobrala žalobu v celom rozsahu späť. Žalovaná so späťvzatím žaloby
nesúhlasila s poukazom na to, že tvrdenie žalobkyne o nezaplatení kúpnej ceny je predmetom množstva

konaní a je základom v konaní na Okresnom súde Žilina minimálne v konaniach vedených pod sp. zn.
17Pc/9/2020, 46C/61/2020, 41C/80/2020, 17C/13/2021 a bolo súčasťou aj trestného konania, zhruba 13
alebo 14 trestných oznámení za posledné 2-3 roky podaných žalobkyňou, pričom žalovaná sama nevie
vyvolať konanie o určenie, že kúpnu cenu zaplatila. Vo všetkých uvedených konaniach súd nevzhliadol
pravdivosť týchto tvrdení, ale v žiadnom z takýchto konaní nešlo o meritórne rozhodnutie. Vzhľadom
na nesúhlas žalovanej so späťvzatím žaloby a zastavením konania, ktorý súd prvej inštancie vyhodnotil
ako dôvodný, s poukazom na ust. § 144, § 145, § 146 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s.

p.“) súd späťvzatie žaloby žalobkyňou nepripustil a vec meritórne prejednal.
5. Citujúc ust. § 123, § 132 ods. 1, 2, § 101, § 107, § 451, § 456, § 458, § 588 Občianskeho zákonníka
súd žalobu žalobkyne zamietol.6. Súd mal za nesporné, že sporové strany dňa 23. 07. 2013 uzavreli kúpnu zmluvu, predmetom ktorej
bol byt vo výlučnom vlastníctve žalobkyne. Medzi stranami bolo sporné vyplatenie celej kúpnej ceny
žalovanou podľa žalobkyňou tvrdeného ústneho dojednania. Súd mal preukázané, že žalovaná dňa 02.

05. 2013 vyplatila na účet uvedený v kúpnej zmluve čiastku 28.750,- eur, ktorá suma v zmysle čl. IV, čl.
V bod 1 predmetnej kúpnej zmluvy predstavovala dojednanú kúpnu cenu.
7. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že žalovaná mala ako odplatu za prevod bytu zaplatiť sumu
50.000,- eur, a to po skončení jej vysokoškolského štúdia. Žalobkyňa nepreukázala existenciu dohody
sporových strán o výške kúpnej ceny v sume 50.000,- eur, ani existenciu dohody o odklade zaplatenia

kúpnej ceny do skončenia vysokoškolského štúdia žalovanej. Jej tvrdenia sú v priamom rozpore so
znením kúpnej zmluvy a konaním žalovanej, ktorá dňa 02. 05. 2013 zaplatila kúpnu cenu na účet
uvedený v kúpnej zmluve.
8. Súd konštatoval, že jediným návrhom žalobkyne na vykonanie dokazovania bol návrh na výsluch
svedka X. K., ktorý sa dňa 13. 06. 2022 dostavil na pojednávanie, po späťvzatí žaloby žalobkyňou však
budovu súdu opustil. Pre neprítomnosť svedka na pojednávaní, s poukazom na princíp hospodárnosti

konania (potreba odročenie pojednávania) súd preto návrh žalobkyne na vykonanie dokazovania
výsluchom tohto svedka, zabezpečenie prítomnosti ktorého bolo úlohou žalobkyne, zamietol.
9. Súd zároveň konštatoval premlčanie nároku (v prípade ak by tento bol dôvodný) uplatneného žalobou,
vychádzajúc z tvrdení žalobkyne, že už od roku 2013 (kedy bola kúpna zmluva uzatvorená) vyzývala
žalovanú na doplatenie kúpnej ceny. Žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia bola podaná až v roku

2019, t. j. po uplynutí tak dvojročnej subjektívnej, ako aj trojročnej objektívnej premlčacej doby.
10. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 C. s. p., keď
nezistil dôvody pre aplikáciu § 257 C. s. p., ktorého aplikácie sa žalobkyňa domáhala. Konštatoval, že
plne úspešnou stranou v konaní bola žalovaná, ktorej tak vznikol nárok na náhradu trov konania. Pokiaľ
žalobkyňa argumentovala tým, že je dôchodkyňa a nemá k dispozícii peniaze na zaplatenie trov konania,

súd poukázal na to, že žalobkyňa je v prevažnej miere iniciátorkou, či už civilných alebo trestných konaní
voči žalovanej, pričom z obsahu spisu vyplýva, že v civilných konaniach je vždy zastúpená právnym
zástupcom. Vzhľadom na opakované právne zastúpenie v sporoch je zrejmé, že žalobkyňa bola/je
pripravená hradiť trovy svojho zastúpenia v spore, a teda neobstojí jej tvrdenie o nedostatku finančných
prostriedkov na úhradu trov konania. Súd tiež konštatoval, že správanie žalobkyne voči žalovanej

vykazuje znaky konania proti dobrým mravom, vzhľadom na frekvenciu (13 trestných oznámení v
priebehu 2-3 rokov) a neúspešnosť snahy žalobkyne o kriminalizáciu osoby žalovanej, keď orgány činné
v trestnom konaní opakovane dospeli k záveru o nedôvodnosti ich podaní. Žalobkyňa voči žalovanej
iniciovala aj viaceré civilné konania, v ktorých bola rovnako neúspešná, resp. tieto končia zastavením
konania pre späťvzatie žaloby žalobkyňou. Podľa súdu by tak nebolo spravodlivé, aby žalovanej nebola

priznaná náhrada trov konania, na čo nemá vplyv, že žalobkyňa bola v konaní oslobodená od súdnych
poplatkov. Súd preto žalovanej priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

11. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) C. s. p. odvolanie,
ktorým sa domáhala jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne

jeho zmeny spočívajúcej vo vyhovení žalobe v celom rozsahu.
12. Žalobkyňa v odvolaní vytýkala súdu prvej inštancie, že neprihliadol na žiadnu zo skutočností,
ktoré uviedla. Všetky skutočnosti odôvodňujúce jej potreby pritom riadne zdôvodnila a preukázala.
Celkom zjavne tak uniesla dôkazné bremeno a preukázala opodstatnenosť svojho nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie však prihliadol len na skutočnosti tvrdené žalovanou,

pričom táto nepredložila žiadne relevantné dôkazy na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení a
nezaoberal sa dôveryhodnosťou tvrdení žalovanej, ktoré použil ako podklad na vydanie rozhodnutia.
13. Namietala, že súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie predovšetkým na doposiaľ skončených,
a tiež v súčasnosti prebiehajúcich trestných a civilných konaniach medzi ňou a žalovanou, ktoré však nie
sú vo vzťahu k tomuto konania relevantné. Uviedla, že má právo sa ako poškodená obrátiť na orgány

činné v trestnom konaní v prípadoch, keď boli porušené jej práva a právom chránené záujmy konaním
žalovanej. Orgány činné v trestnom konaní a súd musia také konanie žalovanej sankcionovať a pochopiť
nevyhnutnosť ochrany jej práv.
14. Rozhodnutie prvoinštančného súdu u nej vzbudzuje pocit, že konajúci súd namiesto toho, aby sa
zaoberal dôveryhodnosťou tvrdení žalovanej a ňou uvedenými tvrdeniami a skutočnosťami, riešil iba jej

podaniazminulosti,ktoréspredmetnoužalobounesúvisia.Považovalazaabsurdné,abyzdôvodutoho,
že sa v minulosti domáhala ochrany svojich práv a oprávnených záujmov, súd rozhodol o nepripustení
späťvzatia žaloby a označil to za vážny nesúhlas so späťvzatím žaloby, ktorý opodstatňuje pokračovanie
v spore a meritórne rozhodnutie proti jej vôli. Konajúci súd vôbec neriešil obsah podanej žaloby, čitvrdenia a skutočnosti ňou uvedené, ale zameral sa len na skúmanie rozvrátených vzťahov medzi ňou
a žalovanou a jej podaní z minulosti.
15.Podľažalobkynetvrdeniažalovanejniesúdostatočneodôvodnené,abyvyvrátiliskutočnostiuvedené

v žalobe a v rámci jej vyjadrení podaných v predmetnej veci.
16. Kúpnou zmluvou zo dňa 23. 07. 2013 previedla nehnuteľnosti - byt na žalovanú a pri podpise
zmluvy jej žalovaná sľúbila ničím nerušené a pokojné užívanie bytu a dožitie v ňom. Žalovaná jej ako
odplatu za prevod bytu mala zaplatiť sumu 50.000,- eur po ukončení štúdia, čo však neurobila a túto
čiastku previedla ako zábezpeku svojho úveru v F. F., čím sa na jej úkor bezdôvodne obohatila. Uviedla,

že už v minulosti chcela podať žalobný návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia, avšak jej v tom
bolo zabránené zo strany žalovanej, ktorá sa jej neustále vyhrážala a týrala ju, dokonca ju zamykala
a bránila opustiť miesto bydliska. O uvedenom svedčia aj trestné oznámenia, ktoré súd zmieňuje vo
svojom rozhodnutí. Podľa žalobkyne žalovaná nadobudla predmetný byt podvodným spôsobom, bez
akéhokoľvek zákonného nároku a konala tak s úmyslom bezdôvodne sa obohatiť na jej úkor. Ako
osoba v dôchodkovom veku patrí medzi obzvlášť chránené osoby. Konanie žalovanej pre ňu predstavuje

obzvlášť závažný zásah do jej života, ktorý možno označiť aj ako konanie v rozpore s dobrými mravmi.
17. Žalobkyňa namietala tiež rozhodnutie súdu o trovách konania, keď podľa nej sú v danom prípade
splnené podmienky podľa § 257 C. s. p.
18. Uviedla, že je osobou v dôchodkovom veku, potýka sa s mnohými zdravotnými ťažkosťami, ktoré boli
z veľkej časti ovplyvnené aj správaním sa žalovanej voči nej. V súčasnosti sa snaží s týmito problémami

vysporiadať a nemá tak dostatočné množstvo finančných prostriedkov na to, aby mohla zaplatiť trovy
súdneho konania a už vôbec nie v rozsahu 100%.

19. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdiť.
20. Uviedla, že okrem protichodných tvrdení žalobkyňa nepreukázala žiadne právne relevantné

skutočnosti vzťahujúce sa k žalobnému návrhu a celé jej dôkazné bremeno je zredukované do toho, že
je rovnako potrebné brať do úvahy žalobkyňou uvedené tvrdenia a skutočnosti. Uviedla, že nemôže byť
na ťarchu jej ako žalovanej, že žalobkyňa produkovala protichodné tvrdenia a túto protichodnosť nebola
ochotná z vlastnej iniciatívy odstrániť, ani že svoje tvrdenia nepodporila dôkazmi, pričom ona svoje
tvrdenia preukázala (napr. doklad o zaplatení kúpnej ceny v súlade s kúpnou zmluvou). Podľa žalovanej

súd rozhodol správne a odôvodnenie rozsudku je presvedčivo a dostatočne vyargumentované tak z
hľadiska skutkového, ako aj z hľadiska právneho. Žalobkyňa opakovane reaguje len na nepodstatné
skutočnosti, vytrhnuté z kontextu a z jej odvolania ani nevyplýva, prečo by malo byť rozhodnutie súdu
prvej inštancie zrušené, resp. zmenené.

21. Ďalšie vyjadrenia neboli stranami konania v odvolacom konaní produkované.

22. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou
stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario

C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
(§ 380, § 379 C. s. p.) a tento podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil.

23. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, odvolania žalobkyne, vyjadrenia žalovanej a
obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie spôsobom zodpovedajúcim

kontradiktórnej povahe konania, z vykonaného dokazovania správne zistil skutkový stav veci, ktorý
následne v podstate i správne právne posúdil (s výnimkou premlčania vychádzajúc z povahy
uplatneného nároku ako nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia). Súd prvej inštancie vykonané
dôkazy hodnotil v súlade s ust. § 191 C. s. p. jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal
na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku zodpovedá

kritériám uvedeným v ust. § 220 ods. 2 C. s. p., súd prvej inštancie v ňom dal jasnú a presvedčivú
odpoveďnapodstatnúotázku,prečožalobuzamietol.Odvolacísúdpodľa§387ods.2C.s.p.konštatuje
správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje, bez potreby ich opakovania.
Odvolanie žalobkyne vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné, keď žalobkyňa v odvolaní neuviedla
žiadne skutočnosti, s ktorými by sa nebol vysporiadal už súd prvej inštancie a ktoré by boli spôsobilé

spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

24. Pre zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, v nadväznosti na námietku žalobkyne, že súd
nebral do úvahy ňou produkované tvrdenia a skutočnosti, ktoré v rámci konania uviedla, odvolacísúd uvádza, že teória procesného práva podmieňuje úspech strany konania v spore unesením dvoch
bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jej úspech v spore a jednak
bremeno tieto skutočnosti preukázať.

25. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie čl. 8 C. s. p.,
podľa ktorého strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a
podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu a §
150 C. s. p., podľa ktorého strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce

skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Ustanovenie čl. 8 C. s. p. stanovuje dôkaznú povinnosť strán
v sporovom konaní, t. j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní
dôkazov leží zásadne na strane konania. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie
svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať
zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu
konania, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov

súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany. Zákon
určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný
výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom
zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) na základe navrhnutých dôkazov, je pre stranu nepriaznivé
rozhodnutie.

26. Aby strana mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým
splniť svoju povinnosť tvrdenia. Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti;
potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá
upravuje sporný právny pomer strán konania. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného

bremena, t. j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného
bremena.

27. I keď žalobkyňa žalobu v prejednávanej veci označila ako žalobu o vydanie bezdôvodného
obohatenia, z obsahu žaloby (v spojení s jej doplnením) vyplýva, že táto sa voči žalovanej domáha

zaplatenia kúpnej ceny za byt, ktorý bol predmetom kúpnej zmluvy uzavretej dňa 23. 07. 2013 medzi
žalobkyňou ako predávajúcou a žalovanou ako kupujúcou, ktorá povinnosť vyplýva z ust. § 588
Občianskeho zákonníka, a teda sa domáha plnenia vyplývajúceho zo zmluvného záväzkového vzťahu
(kúpnej zmluvy). Žalobkyňu tak zaťažovalo bremeno tvrdenia, že došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy
k predmetu konkretizovanému v tejto zmluve, za dohodnutú kúpnu cenu, na základe ktorej kúpnej

zmluvy došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva žalovanou. Pokiaľ ide o povinnosť kupujúceho zaplatiť
dohodnutú cenu, ak predávajúci tvrdí, že k zaplateniu kúpnej ceny nedošlo, nakoľko v zmysle negatívnej
dôkaznej teórie nemožno od nikoho spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej
skutočnosti (niečo čo sa nestalo), presúva sa dôkazné bremeno v tomto smere na kupujúceho -
žalovanú, ktorú tak zaťažuje bremeno tvrdenia a preukázania, že k zaplateniu dohodnutej kúpnej ceny

došlo.

28. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania, ako aj z dôvodu nespornosti mal za
preukázané uzavretie kúpnej zmluvy medzi žalobkyňou ako predávajúcou a žalovanou ako kupujúcou
dňa 23. 07. 2013, ktorej predmetom bol byt č. XX na X. poschodí, vo vchode č. X v obytnom dome súp.

č. XXXX na ulici V. v K., postavenom na KNC parcele č. 8056, evidovaný na liste vlastníctva č. XXXX,
vrátane spoluvlastníckeho podielu v rozsahu 83/8012 na spoločných častiach a spoločných zariadenia
predmetného obytného domu, ktorej vklad bol povolený do katastra nehnuteľností pod V 4620/13.
Pokiaľ však žalobkyňa v žalobe tvrdila, že odplata za prevod bytu, t. j. kúpna cena bola dohodnutá vo
výške 50.000,- eur, ktorú mala žalovaná ako kupujúca uhradiť po skončení vysokoškolského štúdia, súd

nemal uvedené tvrdenia za preukázané, z ktorého dôvodu žalobu žalobkyne pre neunesenie dôkazného
bremena zamietol. Súd na základe žalobkyňou predloženej kúpnej zmluvy mal za preukázanú dohodu
zmluvných strán o kúpnej cene vo výške 28.750,- eur. Zároveň mal preukázané zaplatenie uvedenej
kúpnej zmluvy žalovanou spôsobom určeným v zmluve dňa 02. 05. 2013, a to výpisom z účtu žalovanej
vedeného v F. F., a. s. Odvolací súd sa so záverom súdu prvej inštancie o nedôvodnosti uplatneného

nároku žalobkyňou z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobkyňou ohľadne výšky, splatnosti a
spôsobu úhrady kúpnej ceny, za súčasného unesenia dôkazného bremena žalovanou o úhrade kúpnej
ceny dohodnutej v kúpnej zmluve, v celom rozsahu stotožnil, odkazujúc na bod 30., 34., 35. odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia.29. Pokiaľ ide o hodnotenie dôkazov, odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý
procesnepatríprávostranysporu,abysavšeobecnýsúdstotožnilsjejprávnyminázormi,navrhovaníma

hodnotenímdôkazov(IV.ÚS252/04),aniprávonato,abybolastranapredvšeobecnýmsúdomúspešná,
teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa
článku 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani
právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa
dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

30.Vnadväznostinanámietkužalobkynevytýkajúcusúduprvejinštanciezaloženierozhodnutianainých
súdnych konaniach prebiehajúcich, alebo už skončených (či už trestných alebo civilných), medzi tými
istými stranami konania, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie na uvedené konania prihliadal
len v rámci posudzovania „vážnosti“ dôvodov, pre ktoré žalovaná nesúhlasila so späťvzatím žaloby
žalobkyňou a zastavením konania a pri posudzovaní existencie dôvodov pre aplikáciu § 257 C. s. p. v

rámci rozhodovania o trovách konania, nie vo vzťahu k posudzovaniu dôvodnosti uplatneného nároku.
Odvolací súd si pritom osvojuje aj závery súdu prvej inštancie vedúce k nepripusteniu späťvzatia žaloby
žalobkyňou v bodoch 12. až 14. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a tento postup považuje za
správny.

31. Ako nedôvodné napokon odvolací súd vyhodnotil aj odvolanie žalobkyne čo do výroku o trovách
konaniach, keď súd prvej inštancie pri posudzovaní vzniku nároku na náhradu trov konania správne
aplikoval ust. § 255 ods. 1 C. s. p. a náležite sa vysporiadal aj s ust. § 257 C. s. p. Súd prvej
inštancie nárok na náhradu trov konania priznal v konaní úspešnej žalovanej, keď nezistil dôvody
hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie nároku na náhradu trov konania v konaní úspešnej strane

konania. Súd prvej inštancie svoje závery v tomto smere podrobne odôvodnil v bode 43. odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia.

32. Odvolací súd uvádza, že v sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje
predovšetkým zásadou úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za

zavinenie. Výnimku z práva na náhradu trov konania podľa pomeru úspešnosti (príp. podľa zavinenia
na zastavení konania) predstavuje len ust. § 257 C. s. p. Uvedené ustanovenie je zamerané, resp. plní
úlohu na odstránenie tvrdosti pri náhrade trov konania, ak by sa pri tejto náhrade plne presadila zásada
úspešnosti v konaní. Aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy v prípade, keď sú naplnené všetky
predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné

osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Pri posudzovaní okolností
hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery strán
konania, ale aj na charakter konania či okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu práva na súde, na postoj
strán v konaní a spravodlivé riešenie vzťahov medzi stranami konania, t. j. či možno od úspešnej strany
konania spravodlivo požadovať, aby trovy konania znášala bez nároku na ich náhradu, keď mala v

konaní úspech. Ust. § 257 C. s. p. totiž neslúži k zmierňovaniu majetkových rozdielov medzi procesnými
stranami, ale k riešeniu situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne hájil svoje porušené
alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, obdržal náhradu nákladov, ktoré pri tejto činnosti
účelne vynaložil. I keď nemožno bez všetkého súhlasiť s konštatovaním súdu prvej inštancie, že nakoľko
žalobkyňa je v iných sporoch vedených so žalovanou právne zastúpená, a teda je pripravená hradiť

trovy svojej obhajoby, keď nie je zrejmé, či v uvedených konaniach nebol žalobkyni priznaný nárok
na poskytovanie právnej pomoci v zmysle zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci
osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a
doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z., pokiaľ ide o ďalšie skutočnosti, ktoré súd prvej inštancie

pri posudzovaní dôvodnosti aplikácie ust. § 257 C. s. p. zohľadnil, s týmito sa odvolací súd v celom
rozsahu stotožňuje. Vzhľadom na okolnosti prejednávaného sporu, a to jeho charakter, okolnosti vedúce
k uplatneniu nároku žalobkyňou, postoj strán v konaní a s prihliadnutím na spravodlivé usporiadanie
vzťahov medzi stranami konania, vzhľadom na opakované nedôvodné iniciovania sporov žalobkyňou
voči žalovanej, a to práve v súvislosti s kúpnou zmluvou, plnenie z ktorej je predmetom aj tohto konania,

nemožno ani podľa odvolacieho súdu od žalovanej ako úspešnej strany konania spravodlivo požadovať,
abytrovykonania,ktoréjejvzniklipriobranesvojichpráv,znášalabeznárokunaichnáhradu.Predmetný
spor iniciovala žalobkyňa, ktorá si musela byť vedomá, že nesie zodpovednosť za výsledok sporu s tým,že v prípade svojho neúspechu bude povinná znášať nielen svoje trovy konania, ale aj náhradu trov
konania protistrany.

33. Vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu
podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil.

34. Odvolací súd v závere dodáva, že nakoľko žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno vo
vzťahu k existencii povinnosti žalovanej zaplatiť jej uplatnený nárok, nebolo dôvodné zaoberať sa

otázkou premlčania, keďže premlčať sa môže len nárok, ktorý existuje. Z uvedeného dôvodu sa odvolací
súd otázkou premlčania nezaoberal, keď žalobkyňa vo vzťahu k záverom súdu o premlčaní uplatneného
nároku zároveň neuviedla žiadne konkrétne odvolacie námietky.

35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262 ods.
1, § 255 ods. 1 C. s. p. Úspešnou stranou odvolacieho konania bola žalovaná, a to v celom rozsahu,

preto jej súd voči žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, keď nezistil dôvod
pre aplikáciu § 257 C. s. p., ktorého aplikácia prichádza do úvahy len vo výnimočných prípadoch (viď
bod 32. odôvodnenia tohto rozhodnutia).

36. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s. p.)Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.
1 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 C. s. p.)