Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, December 14, 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/63/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8722201281
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8722201281.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov

senátu JUDr. Martina Barana a JUDr. Kataríny Krochtovej v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX,
bytom D. XXX, zastúpený Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Nám. sv. Egídia
93, 058 01 Poprad, IČO: 44 250 029 a Mgr. Matej Heringeš, advokát so sídlom Guothova 11838/2C,
831 01 Bratislava, IČO: 30 140 161, proti žalovanému E. B. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. - H., I.
XXX/X, o ochranu osobnosti s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č. k.
20C/32/2022-452 zo dňa 02.06.2023, takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom vo výroku
I. žalobu zamietol a vo výroku II. žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.

2. Rozhodnutie právne zdôvodnil čl. 8 a § 215 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), čl.
16 a čl. 19 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, § 11, § 13 ods. 1 a 2, § 16 Občianskeho zákonníka

a tiež čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na statusy žalovaného, ktoré ako
fyzická osoba a tiež ako prednosta Okresného úradu Poprad uverejnil na sociálnej sieti Facebook. Išlo
o vyjadrenia žalovaného ako priameho nadriadeného žalobcovi, o ktorých žalobca tvrdil, že zasiahli do
jeho osobnostných práv.
Zo statusu zverejneného žalovaným v sieti Facebook dňa 03.02.2021 vyplynulo: „Medializované

informácie o podaní odvolania prednostu okresného úradu v Poprade voči rozhodnutiu vydanému
odborom starostlivosti o životné prostredie mali aj rôzne reakcie. Dňa 1.2.2021 sa emailom ohlásil
právnik spoločnosti, ktorá chce uskutočniť 'prieskumný' vrt geotermálnej vody v Tatranskej Lomnici, či
ma môže navštíviť, aby sa údajne informoval o mojom postoji v danej veci. Nakoniec ma 2.2.2021
okrem právnika navštívili aj majiteľ spoločnosti spolu s treťou osobou. Rozhovor, ktorý sme mali, však
vyznel ako neprimeraná snaha ovplyvniť správne konanie okresného úradu, spochybňovanie môjho
zákonného konania, ale aj snaha obhajovať konanie vedúceho odboru životného prostredia, ktoré bolo

v prospech spoločnosti. Čo ma však ešte viac prekvapilo, že po stretnutí som obdržal obratom od
tohto právnika ešte písomný dopyt na základe zákona o slobodnom prístupe k informáciám, kde sa
domáha sprístupniť informácie o interných záležitostiach úradu, ktoré s predmetom konania ohľadne
vrtu nesúvisia. Takéto konanie vnímam ako pokus o diskreditáciu mojej osoby a zároveň si kladiemotázku, či nie je prinajmenšom zvláštne, že právnik investora svojim postupom vyvíja snahu, aby ochránil
vedúceho odboru starostlivosti o životné prostredia, ktorý rozhoduje v prospech zámeru a neprikladá
vážnosť objektívnemu posúdeniu vplyvov zámeru na životné prostredie?“ Vo vzťahu k uvedenému súd

prvej inštancie konštatoval, že profil užívateľa v sieti Facebook je označený menom a priezviskom
žalovaného, ako zamestnávateľ je uvedený Okresný úrad Poprad. V reakciách na uvedený status je v
jednom prípade uvedené meno žalobcu, a to užívateľom C. J..
Zo statusu žalovaného uverejneného na sociálnej sieti dňa 17.08.2021 vyplýva: „Dnes sa v Bratislave
uskutočnila mimoriadna tlačová beseda Ministerstva životného prostredia SR vo veci zámeru

geotermálneho vrtu v Tatranskej Lomnici. Je potešujúce, že sám pán minister sa na nej vyjadril k
prešetrovaniu celej kauzy a vníma podozrenia na porušenia zákonov Slovenskej republiky, na ktoré
poukázala dotknutá verejnosť, ako opodstatnené. Angažovanie samotného ministra, že sa bude vo veci
vrtu konať v mimoodvolacích konaniach by malo napomôcť aj pri preverovaní zákonnosti rozhodnutí
odboru starostlivosti o životné prostredie Okresného úradu Poprad, ktorý rozhodol, že sa pri zámere
nebude zámer posudzovať na vplyvy na životné prostredie. Teraz ostáva si počkať na záverečné

vyjadrenie MŽP SR, či bol alebo nebol celý proces zisťovacieho konania na OÚ Poprad v súlade
so zákonmi SR a či vedúci odboru starostlivosti o životné prostredie závažne vo svojej rozhodovacej
právomoci (ne)pochybil. Celá tlačová beseda je priloženom linku.“
V statuse zo dňa 11.10.2021 žalovaný uviedol: „V pondelok v článku v denníku SME sa spomína
prípad z OÚ Poprad, v ktorom sa ilustruje podľa poslanca NRSR Petra Kremského z OĽANO význam

novely zákona o štátnej službe. Inštitút pre dobre spravovanú spoločnosť argumentuje, že to nie je
dobrý nástroj a obhajuje, že zákon o štátnej službe z roku 2017 mal napomôcť zlepšovaniu v oblasti
profesionalizácie štátnej správy a daná novela je krok späť. Realita na okresných úradoch však taká
nie je. Ak by spomínaný úradník bol profesionál a odborník a vykonával to, čo mu ukladá zákon a za
čo sú v teórii štátni úradníci platení, tak by v prvom rade dohliadol na dodržanie všetkých relevantných

zákonov v oblasti ochrany životného prostredia a deklaroval by, že podľa zákona o ochrane prírody
a krajiny, kde je jasné napísané, že v 3. stupni ochrany, teda v národnom parku vykonávať činnosť
vykonávanú banským spôsobom, čo vrt do 500 m hĺbky je, je vyslovene zakázané. Mal preto rozhodnúť,
že daný zámer súkromného investora nie je zákonom prípustný. Namiesto toho spomínaný úradník
vydal rozhodnutie evidentne účelovo pre developera, že vrt nemá žiaden významný vplyv na životné

prostredia v národnom parku a žiaden argument verejnosti a iných orgánov, napr. aj Mesta Vysoké
Tatry, ktoré posudzovanie vplyvov požadovalo, nebol vyhodnotený ako opodstatnený a dokonca bola
ignorovaná aj petícia občanov. V danom prípade bolo tých pochybení a ignorovania omnoho viac a aj v
iných rozhodnutiach tohto úradníka bola zreteľná svojvôľa a ale aj jeho vedomosť o svojej beztrestnosti,
lebo zákon o štátnej službe mne ako prednostovi ani inej inštitúcii nedáva nástroje, aby bolo možne

jeho konanie, ktorým reálne spôsobuje škody na životnom prostredí, potrestať. Ak sa aj použije nové
ustanovenie z novely zákona o štátnej službe, tak to nebude bez uvedenia dôvodu ako uvádzam vyššie,
len nebude nutné o dôvode polemizovať, či bol alebo nebol zo strany generálneho tajomníka teda
prednostu opodstatnený.“
V súvislosti s ochranou osobnosti súd prvej inštancie tiež konštatoval, že zákon chráni fyzickú osobu

najmä proti rozširovaniu nepravdivých tvrdení znižujúcich jej dôstojnosť, vážnosť a česť, ohrozujúcich
jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti, bez rozdielu, akými prostriedkami k nemu dôjde. Rovnako
je irelevantné, či neoprávnený zásah bol spôsobený zavinene či nezavinene, či si pôvodca výroku
bol vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia, alebo či išlo iba o nedbanlivé preberanie poznatkov a ich
rozširovanie. Nevyžaduje sa ani vyvolanie následkov, stačí, že neoprávnený zásah bol spôsobilý vyvolať

ohrozenie alebo narušenie chránených práv osobnosti fyzickej osoby. Za neoprávnený zásah sa však
nepovažuje kritika, ak je pravdivá a súčasne nejde o tvrdenie, ktoré sa dotýka intímnej sféry života
fyzickej osoby a zároveň je svojou formou primeraná. Napr. ak niekto konal protispoločensky (napr.
politickyčinnáosoba),aprejavotejtoskutočnostijekritikoutohtokonaniaazásahomprotispoločenským
nešvárom, nemožno tejto osobe priznať právo na ochranu osobnosti. Predmetom ochrany cti tiež

nemôžu byť menej závažné verbálne alebo iné urážky. Naopak neoprávneným zásahom však môže
byť aj pravdivé tvrdenie, ktoré sa dotýka intímnej sféry života občana, pričom intímnu sféru netvorí iba
intímny život občana v najužšom slova zmysle, ale tiež napr. jeho rodinný život.
Súd prvej inštancie uviedol aj to, že zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len
proti takému zásahu, ktorý je neoprávnený. Neoprávnený zásah musí byť spôsobilý privodiť ujmu na

osobnosti fyzickej osoby z hľadiska jej postavenia v spoločnosti. Za neoprávnený nemožno považovať
zásah do osobnostnej sféry, ak ide o okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania (napr. výkon práva,
plnenie povinnosti, svojpomoc, nutná obrana či krajná núdza). Privolenie fyzickej osoby na zásah však
vylučuje protiprávnosť zásahu, ale len vtedy, ak ide o osobnostné právo, ktorým možno disponovať. Stu-peň prípustnej kritiky sa teda v zásade mení podľa typu jej adresáta, pričom tzv. osoby verejného záuj-
mu musia akceptovať väčšiu mieru verejnej kritiky než ostatní občania, čo vyplýva aj z konštantnej ju-
dikatúry (rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach K. L. M., N. L. C. O., I. L. M., J. J.

L. A., nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/00, sp. zn. PL. ÚS 1/09, sp. zn. II.ÚS 255/2010 a sp.
zn. IV. ÚS 492/2012, uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 202/2009, sp. zn. 4 Cdo 149/2009,
sp. zn. 5 Cdo 42/2009, sp. zn. 5 Cdo 55/2008).
Hoci inštitút zníženej ochrany osobnosti osôb verejného záujmu vyžaduje vyššiu mieru tolerancie kritiky
týchto osôb, majú aj tieto osoby garantované legitímne očakávanie ochrany vlastného súkromia. Možno

uviesť, že každý, hoci je verejnosti známy, musí mať ,,legitímnu nádej“ na rešpektovanie a ochranu svoj-
ho súkromného života. To znamená, že osobám verejného záujmu je poskytovaná predmetná ochrana
primárne v oblasti súkromného, nie verejného života.
Ako vyplýva z nálezu Ústavného súdu SR pod sp. zn. II. ÚS 326/09, sloboda prejavu je základným pilie-
rom demokratickej spoločnosti, v ktorej je každému dovolené vyjadrovať sa k verejným veciam a vyná-
šať o nich hodnotové súdy. K veciam verejným pritom nepochybne patrí činnosť orgánov verejnej mo-

ci vrátane činnosti súdov a sudcov a taktiež činnosť osôb pôsobiacich vo verejnom živote. Tieto činnos-
ti môžu byť verejne posudzované, pričom pri ich kritike platí z princípu demokracie vyplývajúca ústav-
ná prezumpcia, že ide o kritiku dovolenú.
V bode 60. odôvodnenia napadnutého rozsudku súd konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné,
že žalovaný na sociálnej sieti zverejnil svoje výhrady k postupu žalobcu v rámci jeho pôsobenia na

odbore starostlivosti o životné prostredie Okresného úradu Poprad. Aj napriek uvedenému mal súd za
to, že žalobe vyhovieť nemožno. Totiž zo žiadneho vykonaného dôkazu nevyplynulo, že by žalovaný
hodnotil súkromný život žalobcu a v žiadnom svojom výstupe žalovaný neoznačil žalobcu menom.
Jeho statusy na sociálnej sieti sa obmedzili výlučne na hodnotenie výsledkov rozhodovacej činnosti
žalobcu. Ako bolo konštatované, čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky i čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd, chráni právo každého na rešpektovanie jeho súkromného a rodinného života,
obydlia a korešpondencie. Nie pracovných aktivít ani ich výsledkov. Zverejnenie hodnotiaceho úsudku
o výsledkoch pracovnej činnosti osoby verejného záujmu, ktoré sa netýka osobného súkromia fyzickej
osoby, ale súvisí výlučne s pracovnými aktivitami, tak nemôže byť neoprávneným zásahom do práva
na ochranu osobnosti, keďže zverejnenie výsledkov aktivít orgánu samosprávy či správneho orgánu by

malo byť v súlade s verejným záujmom. Uchádzač o verejnú funkciu si musí byť vedomý toho, že miera
jeho súkromia bude podstatnou mierou znížená a výsledky jeho činnosti budú predmetom posúdenia
verejnosťou či nadriadenými. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia vyhodnotil ako irelevantnú
výpoveď svedka A. I., ktorý tvrdil, že dcéra žalobcu v septembri 2021, v tom čase 9 ročná, mala zmeniť
svoje správanie a uviesť, že jej deti v škole, či športovom klube povedali, že jej otec „predal Tatry“.

Článok s takýmto vyjadrením bol zverejnený v denníku Korzár až 14.03.2023. Navyše v roku 2021 dcéra
žalobcu, podľa vyjadrenia svedka, navštevovala tréningy prvý rok. Tréningy začali v polovici mesiaca
september 2021 a koncom mesiaca september po neúspechu na súťaži sa mala rozplakať a takto sa
vyjadriť. Tieto tvrdenia svedka súd vyhodnotil ako nepravdepodobné a svedok navyše potvrdil, že článok
si prečítal na internete. Či teda skutočne došlo k zmene správania sa dieťaťa v dôsledku pôsobenia

prostredia a v priamej súvislosti s konaním žalovaného, spoľahlivo preukázané nebolo. V tomto smere
bremeno dôkazu zaťažuje žalobcu.

4. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP a v zmysle
zásady zodpovednosti za výsledok v spore priznal v celom rozsahu úspešnému žalovanému nárok na

náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b),
f) a h) CSP.

6. Žalobca v odvolaní namietal, že odôvodnenie rozsudku obsahuje 63. bodov, pričom iba v jednom
z nich, a to v bode 60. je uvedený právny názor súdu, pričom v bode 61. súd ešte vyhodnotil svedeckú
výpoveď. Zmyslom odôvodnenia rozsudku nie je písomná koncentrácia vykonaných dôkazov a tvrdení
sporových strán, ale výstižné zodpovedanie meritórnych právnych a skutkových otázok, ktoré sa súdu
javili sporné. Pokiaľ rozsudok tieto požiadavky nespĺňa, ide o rozsudok zmätočný. Podľa žalobcu súd

vôbec nepochopil podstatu sporu. V spore vôbec nešlo o medializovanú kritiku žalobcu zo strany
verejnosti. V spore šlo o medializovanú kritiku podriadeného nadriadeným. V tejto súvislosti žalobca
dodal, že uverejňovanie príspevkov na sociálnych sieťach týkajúcich sa interných vzťahov vo vnútri
štátnych a verejných orgánov je v slovenskom prostredí nóvum a súd mal jedinečnú príležitosť tútotému uchopiť a náležite sa jej venovať. Tiež uviedol, že tieto praktiky sa do verejného života zaviedli
až po parlamentných voľbách v roku 2020, kedy sa verejnosť po prvý krát stretla s fenoménom, kedy
predseda, alebo člen vlády „po večeroch“ píše na sociálne siete príspevky komentujúce to, čo sa

cez deň udialo na zasadnutí vlády, alebo iného ústredného orgánu, pričom rôzne hodnotí a osočuje
svojich spolupracovníkov a podriadených. Žalobca vyslovil názor, že podstata sporu spočívala na
dvoch zásadných otázkach: 1/ „Je podriadený zamestnanec povinný strpieť kritiku svojho nadriadeného
uverejňovanú prostredníctvom sociálnych sietí?“ 2/ „Je nadriadený zamestnanec oprávnený kritizovať
svojich podriadených za výkon ich služobnej (pracovnej) činnosti verejne, prostredníctvom sociálnych

sietí?“ Žalobca ďalej priblížil, že medzi ním v pracovnoprávnej pozícii podriadeného a žalovaným v
pracovnoprávnej pozícii nadriadeného vznikol (okrem iného) odborný názorový spor ohľadom vplyvu
geotermálneho vrtu na životné prostredie. Vo vzťahu k veci samej bol žalovaný v pozícii nadriadeného
povinný použiť primerané procesné postupy na odvrátenie hroziaceho následku ako napríklad
nepodpísanie nesprávneho rozhodnutia, vydanie záväzného pokynu podriadenému zamestnancovi,
použitie opravných prostriedkov voči už vydanému rozhodnutiu, prípadne mohol použiť disciplinárne

opatrenia ako napríklad upozornenie na porušenie služobnej disciplíny, zníženie osobného príplatku,
výpoveď, okamžité skončenie služobného pomeru a iné. Okrem toho, ak mal žalovaný za to, že
žalobca vydal svoje rozhodnutie na základe korupcie, alebo klientelizmu, mal povinnosť podať vo
veci trestné oznámenie. Podľa názoru žalobcu barbarstvo nového fenoménu zverejňovania príspevkov
na sociálnych sieťach spočíva v predovšetkým v týchto štyroch veciach: a) Nadriadený, ktorý nemá

dosť vecných dôkazov a právnych dôvodov na to, aby postihol podriadeného na základe služobného
zákona, si s ním vybaví účty cez internet, ktorý „znesie všetko“; b) Podriadený zamestnanec nemá
možnosť sa brániť; c) Ak ponižujúce príspevky zverejňuje nadriadený zamestnanec, dokonca sám
riaditeľ úradu, existuje oveľa vyššia pravdepodobnosť, že im verejnosť uverí, než keby ich uverejňoval
ktokoľvek iný; d) Uvedeným konaním sa úplne vytráca neverejnosť konania vo veci samej a neverejnosť

disciplinárneho konania. Súd tým, že odňal žalobcovi súdnu ochranu, legitimizoval návod ako vyštvať
podriadeného zamestnanca zo služobného pomeru aj vtedy, ak reálne dôvody na jeho prepustenie
neexistujú. Žalobca tiež poukázal na to, že znížený „prah citlivosti“ má verejný funkcionár voči verejnosti,
a nie voči nadriadenému funkcionárovi. Žalovaný svojimi príspevkami, v ktorých spochybňoval odborné
kvality žalobcu, ale hlavne jeho nestrannosť a profesionalitu, príspevkami, ktorými naznačoval jeho

klientelistické správanie a bezohľadnosť k životnému prostrediu, zasahoval predovšetkým do jeho
práva na česť a dôstojnosť. K zásahu do práva na súkromie došlo v dôsledku zverejňovania jeho
pracovnoprávnych vzťahov s nadriadeným, o ktorých sú obe strany podľa služobného zákona povinné
zachovávať mlčanlivosť. V dôsledku extrémne minimalistického pojatia odôvodnenia rozhodnutia nie
je možné zistiť, čo súd chápe pod pojmom „právo na ochranu súkromia“. Okrem toho si súd v bode

60. sám v tomto protirečí, keď v jednej vete tvrdí, že k zásahu do súkromia nedošlo a v druhej vete
uvádza, že uchádzač o verejnú funkciu je povinný zásah do súkromia znášať. Žalobca súčasne uviedol,
že zverejnené príspevky pravidelne zmieňujú „vedúceho odboru životného prostredia“. V Poprade
je len jeden. Navyše, žalovaný počas konania pred súdom prvej inštancie nijako netajil, že mal na
mysli žalobcu. Žalovaného „nehodnotila“ verejnosť, ale jeho priamy nadriadený, pôsobiaci v tom istom

orgáne verejnej moci, ktorý príspevky zverejňoval ako súkromná osoba zneužívajúc tak svoje služobné
postavenie nadriadeného voči žalobcovi. Takého konanie je ďaleko za hranicou práva verejnosti na
informácie o „aktivitách orgánov samosprávy“. Podľa žalobcu súd vôbec nepochopil judikatúru ESĽP,
ktorú sám citoval. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že súdy majú na mysli kritiku verejnosti, a nie
kritiku nadriadených. Okrem toho žalobca bol obyčajným vedúcim odboru okresného úradu. Nikto

ho nevolil. Nie je členom žiadnej politickej strany a za žiadnu stranu nikdy do funkcie nekandidoval.
Označovať žalobcu ako osobu verejného záujmu je smiešne. S poukazom na európsku a domácu
judikatúru žalobca uviedol, že za verejne činnú osobu nemožno považovať vedúceho odboru malého
okresného úradu. Toto pokladal žalobca za jeden z najvážnejších skutkových omylov súdu, ktorý
zo žalobcu urobil „osobu požívajúcu zníženú súdnu ochranu“, čo je v jeho prípade úplný nezmysel.

Odôvodnenie rozhodnutia súdu je celým radom skutkových a právnych omylov a predovšetkým vedie k
nespravodlivosti a odmietnutiu súdnej ochrany základných práv a slobôd.

7. K odvolaniu žalobcu žalovaný uviedol, že ako osoba pôsobiaca vo verejnom živote má takéto právo
vzhľadom k posunutým limitom vo vzťahu ku kritike podriadených osôb a v tej súvislosti k hodnoteniu ich

pracovných aktivít a výsledkov. Odvolanie žalobcu považoval za tendenčné a zavádzajúce, zakladajúce
sa na absurdných tvrdeniach a vadných úvahách. Vedúci odboru starostlivosti o životné prostredie
je verejný činiteľ a zo širšieho hľadiska má viac právomocí ako jeho nadriadený. Žalovaný namietal
svoju pasívnu vecnú legitimáciu, keďže k veci, ktorá je predmetom sporu, sa ešte pred ním vyjadrovalaj minister životného prostredia SR a celú ,,kauzu“ s vrtom už od roku 2019 pozorne sledujú aj
média. Pokiaľ teda malo byť žalobcovi na základe jeho úvah nejakým spôsobom vo vzťahu k prípadu
vrtu ublížené, žalovaný by považoval za účelnejšie podať žalobou na ochranu osobnosti voči iným

subjektom. Žalovaný tiež poukázal na účelové ovplyvňovanie svedka A. I. žalobcom, keď tento v
rámci svojej svedeckej výpovede uvádzal prakticky identické vetné konštrukcie, ktoré v rámci písomnej
vopred pripravenej záverečnej reči uvádzal právny zástupca žalobcu, ktorý ju poskytol do spisu pred
jej prednesením súdu. Žalobca síce tvrdí, že predmetom žaloby je prekročenie pomyselnej hranice, t.j.
prekročenie miery prípustnej verejnej kritiky podriadeného B. C. nadriadeným B. F., zároveň toto svoje

tvrdenie dementuje neprípustnosťou medializovanej kritiky podriadeného nadriadeným na sociálnych
sieťach z dôvodu, že podriadený zamestnanec sa nemá možnosť brániť rovnakými prostriedkami. V
odvolacíchdôvodochsadostávadopoprediapolitickýkontextžalobyaspájaniežalovanéhospraktikami
A. P.. A keďže ten mal podľa názoru žalobcu zaviesť v slovenskom priestore nový jav, ktorý má
byť trestaný, trestaní môžu byť všetci, ktorí pripomínajú správanie predsedu politickej strany OĽANO,
teda aj žalovaný ako prednosta okresného úradu. Žalovaný tiež uviedol, že tvrdenia protistrany

nespĺňajú atribúty žaloby, ale politickej pomsty. Pritom to bol práve on - žalovaný, ktorý už v priebehu
pojednávania opakovane upozorňoval na neopodstatnenú a neprípustnú politizáciu predmetu sporu,
ktorá naznačuje iné, než deklarované ciele žaloby. Zároveň ide o fikciu tvrdení, že žalovaný mal pred
svojim vymenovaním ako aktivista komunikovať cez sociálne siete ako Facebook a viesť údajný „boj
proti verejnej moci“. Totiž žalovaný pred decembrom 2020, keď si zriadil ako komunikačný kanál s

verejnosťou z dôvodu pandémie COVID-19 facebookový profil s jasným označením, že ide o príspevky
prednostu okresného úradu, aktívne cez sociálne siete nikdy nekomunikoval, a to ani ako súkromná
osoba, či ako aktivista. Podľa názoru žalovaného žalobca podsúval súdu nepravdivé informácie, čo
možno vnímať aj ako manipuláciu súdu a formu ohovárania žalovaného a poškodzovanie jeho dobrého
mena. Žalovaný súčasne argumentoval aj tým, že žalobca nepostupoval jednotne v spôsobe vedenia

žaloby, keď v odvolacích dôvodoch zmenil jej pôvodné odôvodnenie. Žalovaný tiež vyslovil, že z
verejného priestoru nemožno vylúčiť akúkoľvek medializáciu verejnej kritiky odborných kompetencií
kohokoľvek kýmkoľvek, teda ani obmedzovať judikatúrou verejnú kritiku odbornej činnosti podriadeného
nadriadeným a opačne, a to bez ohľadu na typ platformy pre verejné šírenie informácií. Žalovaný
namietal nepravdivosť tvrdení žalobcu o tom, že žalovaný nevyužil iné zákonné prostriedky, aby ako

nadriadený zasiahol voči žalobcovi. Žalovaný tvrdil, že v konaní predložil listinné dôkazy o opaku, t.
j. o využití všetkých dostupných opravných a disciplinárnych prostriedkov. Na základe toho žalovaný
navrhol,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudokakovecnesprávnypotvrdilazaviazalžalobcunanáhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

8. V odvolacej replike žalobca zotrval na doterajšej argumentácii obsiahnutej v odvolaní.

9. Žalovaný sa ďalej do konania už nevyjadril.

10. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom

stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a násl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej
stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s nesprávnym právnym posúdením, nesprávnym skutkovým zistením a porušením práva na spravodlivý
proces a dospel k záveru, že odvolaniu nemožno vyhovieť.

12. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav,
zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie zdôvodnil v rozsahu, ktorý
obstojí v konfrontácii s požiadavkami kladenými na kvalitu súdnych rozhodnutí. Keďže ani v priebehu
odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si
osvojil náležité odôvodnenie súdu prvej inštancie. Keďže odôvodnenia rozhodnutí súdu prvej inštancie a

odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože
prvoinštančné konanie a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, odvolací
súd v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku a na zdôraznenie dodáva:13. V odôvodnení rozhodnutia súd nemusí poskytnúť odpoveď na každú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú zásadný a rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní (k tomu pozri napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05). Inými slovami

v rozpore s právom na spravodlivý proces v zásade nie je, ak súd rozhodujúci o opravnom prostriedku
pojme odôvodnenie svojho rozhodnutia stručne, a to či už tak, že sa stotožní s dôvodmi súdu prvej
inštancie alebo iným spôsobom. Na druhej strane je však nevyhnutné, aby sa odvolací súd všetkými
dôležitými otázkami skutočne zaoberal a neuspokojil sa len s potvrdením záverov súdu nižšej inštancie
(k tomu pozri napr. Helle proti Fínsku, rozsudok, 19.12.1997, č. 20772/92, § 60).

14. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie mu odmietol poskytnúť právnu ochranu, keďže
nepochopil podstatu sporu.

15. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a

rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom
konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť iba v tom prípade, ak by bola komukoľvek
odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd
odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).

16. Odvolací súd konštatuje, že v danom prípade sa súd prvej inštancie neodmietol zaoberať
právnym problémom odvolateľa, nakoľko jeho vec prejednal, vykonal dokazovanie a dospel k záveru
o nedôvodnosti žaloby. Svoje rozhodnutie zdôvodnil prezentáciou skutkových zistení, judikatúrou
súdnych autorít viažúcou sa k danému problému a svoje závery zhrnul síce veľmi stručne, ale výstižne.
Úlohou súdu totiž nie je popísať uchopenú problematiku z každej strany a vždy inými slovami. Je

postačujúce, ak je táto zreteľná a výstižná. Odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie túto
povinnosť splnil. Aj keď žalobca namietal stručnosť vlastných záverov súdu v bodoch 60. a 61.
odôvodnenia, tieto vystihli riešenie nastolenej otázky. Za podstatný záver súdu prvej inštancie je
potrebné považovať konštatáciu: „(...) medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný na sociálnej sieti
zverejnil svoje výhrady k postupu žalobcu v rámci jeho pôsobenia na odbore starostlivosti o životné

prostredie Okresného úradu Poprad. Aj napriek uvedenému mal súd za to, že žalobe vyhovieť nemožno.
(...) Jeho statusy na sociálnej sieti sa obmedzili výlučne na hodnotenie výsledkov rozhodovacej činnosti
žalobcu. (...) Zverejnenie hodnotiaceho úsudku o výsledkoch pracovnej činnosti osoby verejného
záujmu, ktoré sa netýka osobného súkromia fyzickej osoby, ale súvisí výlučne s pracovnými aktivitami,
tak nemôže byť neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti, keďže zverejnenie výsledkov

aktivít orgánu samosprávy či správneho orgánu by malo byť v súlade s verejným záujmom“.

17. Ustanovenia § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka patria k normám s relatívne neurčitou hypotézou,
t.j. k normám, ktorých hypotéza nie je ustanovená právnym predpisom a ktoré tak prenechávajú súdu,
aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade sám hypotézu právnej normy z vopred

neobmedzeného okruhu okolností vymedzil. Je teda na súde, aby z okolností konkrétnej veci dospel k
záveru, či určitá osoba má nárok na ochranu a ak áno, na akú, v akom rozsahu. Rozhodnutie súdu má
pritom zodpovedať všeobecne prijímaným predstavám spoločnosti o spravodlivosti, zdravému rozumu,
aj zásade primeranosti, ktorá je vlastná európskej právnej kultúre.

18. V konaní bolo preukázané a nesporné, že žalobca zastával funkciu hlavného radcu - vedúceho
odboru starostlivosti o životné prostredie na Okresnom úrade v Poprade. Jeho pozícia mala základ
v štátnozamestnaneckom pomere. Titulom tejto pozície žalobca posudzoval vplyvy na životné prostredie
vo veci geotermálneho vrtu v Tatranskej Lomnici. Práve táto okolnosť a reakcia žalovaného (zverejnená
na sociálnej sieti) na úradné postupy žalobcu mala zasiahnúť do osobnostných práv žalobcu. Žalobca

tak nepochybne bol článkom štátnej správy ako jednej zo základných činností štátu, a to v oblasti
starostlivosti o životné prostredie. Z tejto pozície žalobcu je potrebné vnímať aj jeho zaradenie súdom
prvej inštancie do oblasti verejného záujmu. Verejný záujem možno vymedziť ako záujem, resp. záujmy,
ktoré by bolo možné označiť za obecné či verejné, a je tak spojený s činnosťami, ktorých výsledkom je
čo najväčší prínos pre maximálny počet subjektov. Osoba verejného záujmu je širší pojem ako štátny

úradník, či verejný činiteľ. Žalobca ako hlavný radca – štátny zamestnanec tak bezpochyby bol osobou
patriacou do oblasti verejného záujmu.19. V nadväznosti na uvedené potom stojí otázka, či bol žalobca ako štátny zamestnanec povinný strpieť
vyjadrenia nadriadeného na sociálnej situ a kde boli hranice slobody prejavu žalovaného ako prednostu
okresného úradu, ktorý síce nie menovite, ale v konečnom dôsledku adresne, kritizoval postupy žalobcu

v rámci jeho pracovných činností.

20. Sloboda prejavu zahŕňa okrem štandardných médií ako sú tlač a televízia okrem iného aj výtvarné
umenie, knihy, komiksy, filmy, videonahrávky, prejavy v rozhlasovom vysielaní a na internete. Jedným
z hrubých kritérií, ktoré ovplyvňujú mieru ochrany poskytovanú prejavu, je kategorizácia prejavu. V tejto

súvislosti možno rozlíšiť politický prejav, civilný (občiansky) prejav, umelecký prejav, akademický prejav
a komerčný prejav. Najvyššiu ochranu nepochybne požíva politický prejav a najnižšiu komerčný prejav.
Pokiaľ ide o občiansky (civilný) prejav, jeho charakterom je potrebné ho definovať ako prejav sledujúci
verejnýzáujem.Danémuprejavupotomsvedčízvýšenáochrana,sícemenšiaakopripolitickomprejave,
ale vyššia ako pri umeleckom alebo komerčnom prejave. V naznačených súvislostiach odvolací súd
zastáva názor, že prejav žalovaného na sociálnej sieti je potrebné zaradiť do kategórie občianskych,

a teda požívajúcich zvýšenú ochranu. Odvolací súd je zároveň toho názoru, že obsah žalovaným
zverejnených príspevkov nevyzuje známky diskrétnosti. Ide o seriózne vyjadrenie nespokojnosti
žalovaného ako nadriadeného voči rozhodovacej činnosti žalobcu ako vedúceho odboru starostlivosti
o životné prostredie. Otázkou ostáva, či naznačený spôsob je korektný. Polemika o zvolenom spôsobe
prejavu žalovaného je namieste. No aj napriek tomu je odvolací súd toho názoru, že prejavy žalovaného

voči žalobcovi vedia ustáť čo do ochrany slobody prejavu, ktorá sa dostáva do možnej kontroverzie
s osobnostnými právami žalobcu.

21. Žalovaný sa dopustil kritiky pracovnej činnosti žalobcu, neadresne, ale poznateľne. Kritizoval
profesijnú sféru žalobcu, pričom kritika tohto druhu požíva vyššiu ochranu, než kritika zasahujúca do

súkromnejsféryjednotlivca.Žalovanýsakritikyprofesijnejčinnostižalobcudopustilakojehonadriadený,
t. j. prednosta okresného úradu, na sociálnej sieti Facebook. Podľa názoru súdu žalobca nepreukázal,
aby vyjadrenia žalovaného zasiahli do jeho osobnostných práv. Na rozdiel od súdu prvej inštancie je
odvolací súd toho názoru, že zverejnením kritiky o profesijnej činnosti dotknutej osoby verejného záujmu
by mohlo za istých okolností dôjsť k zásahu do práva na súkromie, a to vtedy, ak by publikované

vyjadrenia znížili dôstojnosť alebo vážnosť dotknutej osoby. V danej veci sa však súd nedomnieva, aby
k zásahu takej intenzity došlo, pretože vzhľadom na okolnosti prípadu téma posudzovania vplyvov na
životné prostredie spadá do sféry verejnej diskusie.

22.Žalobcanamietal,ženedostalodpoveďnaotázku,čibolpovinnýstrpieťnasociálnejsietipublikované

vyjadrenia žalovaného. Tu odvolací súd zdôrazňuje, že ani vrcholový politik, či verejný funkcionár
nie je povinný strpieť čokoľvek. Sloboda prejavu má svoje hranice. Za danej situácie však žalovaný
nepublikoval o žalobcovi informácie takého charakteru, ktoré by znamenali zásah do jeho osobnostných
práv. Vyjadrenia žalovaného predstavovali serióznu kritiku pracovnej činnosti žalobcu, ktorá mohla byť
a aj sa stala predmetom verejnej diskusie. Je nepochybné, že tejto kritiky sa dopustil nadriadený voči

podriadenému, pričom v tejto súvislosti žalobca namietal, že sa zodpovedá verejnosti, a nie svojmu
nadriadenému. Je pravdou, že zvolený spôsob kritiky a platformy, na ktorej bol realizovaný, možno
nie je úplne korektný. Na druhej strane je však akceptovateľný. Žalobca súčasne argumentoval tým,
že žalovaný mal iné právne prostriedky, ktorými mohol vyjadriť nesúhlas s jeho pracovnými postupmi.
Pozornosti odvolacieho súdu neušlo, že samotný žalobca tvrdil, že žalovaný voči nemu inicioval

disciplinárne konanie, či znížil mu známku pri služobnom hodnotení. To znamená, že žalovaný využil aj
iné dostupné prostriedky. Zároveň využil prostriedky sociálnych sietí.

23. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť náležite odôvodniť svoje rozhodnutie, je potrebné posúdiť
vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie si

túto povinnosť v zásadných kontúrach splnil. Odôvodnenie založil na povinnosti žalobcu ako osoby
verejného záujmu kritiku strpieť. K uvedenému odvolací súd dodáva, že z vyjadrení žalovaného, ktoré
sú predmetom sporu, plynie nespokojnosť s rozhodnutím žalobcu ohľadom posudzovania vplyvov
na životné prostredie. Vyjadrenia žalovaného majú povahu povrchnej informovanosti, nie dôslednej
hĺbkovej analýzy práce štátneho zamestnanca. Navyše sa týkajú verejne diskutovanej témy.

24. Odvolací súd považuje za potrebné reagovať aj na argument žalovaného o tom, že v danom
spore nebola daná jeho pasívna vecná legitimácia. S uvedeným tvrdením žalovaného sa odvolací
súd nestotožnil, nakoľko v konaní nebolo preukázané, aby konanie žalovaného, resp. jeho vyjadreniaboli vyjadreniami iných subjektov, či už fyzických alebo právnických osôb. Išlo o vyjadrenia prednostu
okresného úradu vo vzťahu k verejnosti. Z charakteru, obsahu a platformy, prostredníctvom ktorej boli
realizované, je zrejmé, že predstavujú názory samotného žalovaného. Zodpovednosť štátu alebo iného

verejného funkcionára za výroky žalovaného nie je za danej situácie daná.

25. Porušením práva na spravodlivý proces nie je skutočnosť, že súd rozhodol v rozpore s očakávaniami
strany sporu, ak svoje rozhodnutie, hoci len stručne, odôvodnil. Preto s poukazom na vyššie uvedené
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny postupom podľa §

387 CSP.

26. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP. V celom rozsahu úspešnému žalovanému priznal voči neúspešnému žalobcovi nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

27. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2
CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP)