Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 26, 2023

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27CoCsp/6/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3722201234
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Martina Trnavská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2023:3722201234.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Martiny Trnavskej a sudkýň
JUDr. Aleny Záhumenskej a JUDr. Ľubice Bajzovej v spore žalobcu A. B. C., C., so sídlom D., E. X,
IČO: XX XXX XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pajštúnska 5, IČO: 53 255 739, proti žalovanému F. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXX/X, E., o
zaplatenie 791,61 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Považská

Bystrica zo dňa 9.novembra 2022 č. k. 10Csp/44/2022-100, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom zo dňa 9. novembra 2022 č. k. 10Csp/44/2022-100 súd prvej inštancie žalobu zamietol.
O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal
zo skutkového zistenia, že žalovaný dňa 15.10.2013 uzatvoril s právnym predchodcom žalobcu (H.

D., I.) Zmluvu o bežnom účte fyzickej osoby č. TBP0005588, na základe ktorej právny predchodca
žalobcu otvoril a viedol žalovanému bežný účet a poskytoval mu ďalšie produkty a služby v zmysle balíka
služieb. Zároveň právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému úver formou voliteľného prečerpania
na bežnom účte. Predmetom úverovej zmluvy bolo poskytnutie úveru na bežnom účte takým spôsobom,
že banka bude realizovať prevodné príkazy a/alebo umožní výbery hotovosti aj v prípade, ak nebude
existovať majiteľova pohľadávka z účtu. Výška voliteľného prečerpania bola v sume 200,- eur a výška

úrokovejsadzby18,9%p.a.Žalobcasiuplatnilnárokzozmluvy ospotrebiteľskomúvere
ako právny nástupca pôvodného veriteľa (banky) z titulu postúpenia pohľadávky. Súd prvej inštancie
dospel k záveru, že predmetná zmluva o bežnom účte neobsahovala základné obsahové náležitosti
vyžadované v § 9 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, a to
najmä výšku a počet splátok a termín konečnej splatnosti úveru. Doba trvania úverovej zmluvy bola
určená ako „úverová zmluva trvá počas celej doby trvania pohľadávky banky z poskytnutého úveru a/
alebo trvania oprávnenia majiteľa účtu čerpať úver podľa tejto zmluvy“. Takéto dojednanie doby trvania

zmluvy súd prvej inštancie posúdil ako značne mätúce, nejednoznačné a pre bežného spotrebiteľa
vytvárajúce riziko preplatenia, následkom čoho by bola sankcia v podobe úrokov z omeškania, poplatkov
azmluvnýchpokút.Vzhľadomnauvedené posúdilzmluvuobežnomúčte zabezúročnúabezpoplatkov
v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Následne súd prvej
inštancie skúmal platné postúpenie vymáhanej pohľadávky z právneho predchodcu žalobcu na základe
zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 21.07.2021 novému veriteľovi (spol. A. B. C., C.). Žalobca

spolu so žalobou nepredložil výzvu pred postúpením pohľadávky, ako to vyžaduje § 92 ods. 8 zákona
o bankách. Pokiaľ žalobca za túto výzvu považuje výzvu na zaplatenie zo dňa 05.09.2019 (č.l. 50
spisu), s takýmto názorom sa súd prvej inštancie nestotožnil, nakoľko predmetná výzva neobsahujeupozornenie na možnosť postúpenia pohľadávky na tretiu osobu v prípade jej nesplácania žalovaným.
Navyše k výzve žalobca ani nepredložil poštovú doručenku/ poštový podací hárok, čím nepreukázal jej
skutočné odoslanie do dispozičnej sféry žalovaného. Z výzvy údajne zaslanej žalovanému nevyplýva

úmysel banky, že by táto listina mala byť zasielaná žalovanému práve aj v súvislosti so zamýšľaným
budúcim postúpením pohľadávky, keď obsah tejto listiny tomu ani náznakom nenasvedčoval. Za účelom
vyhotovenia výzvy bolo jedine dodržanie postupu stanoveného § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka pre to, aby sa pohľadávka mohla účinne stať splatnou ešte pred uplynutím dojednanej
konečnej splatnosti. Vo výzve zasielanej v súvislosti s vyhlasovaním predčasnej

splatnosti sa vôbec neodkazovala na postup podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Spotrebiteľ musí byť
upozornený nielen na omeškanie, ale aj na jeho následok, a síce na vôľu banky postúpiť pohľadávku a
na možnosť zvrátiť postúpenie (k tomu v skutkovo obdobnej veci zhodne napr. rozsudok KS TN sp.zn.
27CoCsp/15/2022 zo dňa 28.06.2022). Výzva v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách
musí byť totiž kvalifikovaná. Zákon síce nestanovuje žiadne osobitné obsahové náležitosti na túto výzvu,
avšak z obsahu a zmyslu tohto ustanovenia nepochybne vyplýva, že nestačí akákoľvek výzva banky na

zaplatenie, ale touto výzvou musí banka jednak vyzvať dlžníka na zaplatenie dlžnej sumy s uvedením
lehoty 90 dní a upozorniť ho, že po márnom uplynutí tejto lehoty bude banka oprávnená postúpiť
pohľadávku na iný, hoc aj nebankový subjekt bez súhlasu dlžníka. Žalobca tak nepreukázal svoju
aktívnu vecnú legitimáciu na podanie žaloby v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, a teda, že právny
predchodca žalobcu ako banka doručil žalovanému výzvu pred postúpením pohľadávky. Preto nebolo

postúpenie preukázané žalovanému náležitým spôsobom. Z obsahu žaloby a jej príloh zároveň súd
prvej inštancie zistil, že žalobca, resp. jeho právny predchodca neadresoval žalovanému žiadnu výzvu
predvyhlásenímmimoriadnejsplatnostiúveru.Následkomabsencievýzvypredvyhlásenímmimoriadnej
splatnosti úveru je, že ani zosplatnenie úveru nemohlo byť uskutočnené v zmysle § 565 Občianskeho
zákonníka. Vzhľadom na uvedené plynie všeobecná 3 - ročná premlčacia doba samostatne pre každú

splátku. Nakoľko žalobca žalobu doručil súdu prvej inštancie dňa 29.04.2022, od tohto dátumu by súd
spätne počítal 3 - ročnú premlčaciu lehotu. Preto by žalobcovi prináležal nárok na zaplatenie splátok
splatných do dátumu 30.03.2019. Staršie splátky úveru by boli premlčané. Z prehľadu splátok a úhrad
vyplynulo,žežalovanýcelkovopodátume30.03.2019vykonalvýberyvsume7,99eur(dňa29.07.2019).
Ostatné sumy boli titulom poplatkov a úrokov, na ktoré žalobca nemal nárok, vzhľadom na vyššie

konštatovanú bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Pokiaľ žalobca vo vyjadrení zo dňa 20.05.2022
uviedol, že žalovaná suma vo výške 791,61 eur pozostáva z istiny 431,04 eur, poplatkov 165,- eur a
úrokov vo výške 195,57 eur, k tomuto súd prvej inštancie mal za to, že poplatky v celkovej sume 16,- eur
bynepriznal,nakoľkonemalpreukázanéichvznik,anito,žebyboliindividuálnedojednanésožalovaným
pred podpisom zmluvy. Nakoľko žalobca nepreukázal riadne zákonné postúpenie pohľadávky v zmysle

zákona o bankách, súd mu nepriznal ani istinu. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutkové a právne
okolnosti prípadu, súd prvej inštancie žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol
podľa § 255 ods. 1 C.s.p. Vec právne posúdil podľa § 52ods. 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 4 písm. a/,
§ 54 ods.2, § § 100 ods.1, § 101, § 103, § 488, § 489, § 517 ods.1 a 2, § 526 ods.1a 2, § 565
Občianskeho zákonníka, § 1 ods.2, § 2 písm. a/,d/,j/, §9 ods.2, § 11 ods.1 písm. b/ zákona č. 129/2010

Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len zákon č.
129/2010Z.z.), 92 ods. 8 zákona č.483/2001 Z.z. o bankách, § 497 Obchodného zákonníka, § 161 ods.1
C.s.p., § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z.

2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý

rozsudok tak, že jeho žalobe vyhovie, alternatívne zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, nesprávne
skutkové zistenie a nesprávny procesný postup. Podľa jeho názoru nesprávne právne posúdenie veci
súdom prvej inštancie spočíva v aplikácii nesprávnych zákonných ustanovení. Žalobca zdôraznil, že v
uvedenom prípade bol medzi zmluvnými stranami dojednaný revolvingový úver vo forme povoleného

prečerpania k bežnému účtu a nie klasický splátkový úver. V prejednávanom prípade nebolo medzi
zmluvnými stranami dohodnuté plnenie v splátkach, v dôsledku čoho na vec ani nemožno aplikovať ust.
§ 565 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a ani ust. § 103
Občianskeho zákonníka (ktoré súd aplikoval tak, že plynutie premlčacej doby posudzoval samostatne
pre každú splátku – pričom splátky však v posudzovanom prípade neboli dojednané). Žalobca zdôraznil,

že Zmluva bola v spornom prípade uzavretá na dobu neurčitú. Uvedené vyplýva zo samotnej Zmluvy, v
ktorej je v čl. VII pod hlavičkou „Záverečné ustanovenia“ v bode 1 uvedené: „Zmluva sa uzatvára na dobu
neurčitú“ a taktiež z čl. V Zmluvy v znení: „Doba trvania úverovej zmluvy: úverová zmluva trvá počas celej
doby trvania pohľadávky banky z poskytnutého úveru a/alebo trvania oprávnenia majiteľa účtu čerpaťúver podľa zmluvy.“ Žalobca bol názoru, že pôvodný veriteľ, spoločnosť H. D., I., (ďalej aj „postupca“)
si stanovil čas povinnosti pre vyplatenie dlhu dlžníkom, a to zaslaním podania zo dňa 05.09.2019. V
uvedenom prípade bola Zmluva vypovedaná listom zo dňa 05.09.2019 bez ohľadu na jeho označenie

ako „Výzva na zaplatenie“. Na základe uvedeného žalobca považuje za nesporné, že pôvodný veriteľ
ho tak vyzval v súlade s ust. § 563 Občianskeho zákonníka k úhrade dlhu vzniknutého zo Zmluvy.
Premlčacia doba tak v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka začala plynúť najskôr dňa 06.09.2019,
t.j. odo dňa nasledujúceho po vyhotovení výpovede Zmluvy. Žalobca vo vzťahu k názoru súdu prvej
inštancie, podľa ktorého žalobca nepreukázal doručenie výzvy zo dňa 05.09.2019 do dispozičnej sféry

žalovaného (ktorá je nepochybne výzvou v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách na základe
vyššie uvedeného) uviedol, že podľa jeho názoru bolo v zmysle ust. § 151 ods. 1 Civilného sporového
poriadku potrebné považovať tvrdenia žalobcu za tzv. nesporné skutkové tvrdenia, na základe čoho bolo
v konaní potrebné uzavrieť, že je nesporným skutkovým tvrdením (ktoré nebolo potrebné preukázať
ďalšími listinnými, prípadne inými dôkazmi), že právny predchodca žalobcu výzvu zo dňa 05.09.2019
žalovanému doručoval a tá sa dostala do jeho dispozičnej sféry. Žalobca zdôrazňuje, že uvedený

odvolací dôvod bol súdom prvej inštancie naplnený hneď niekoľkokrát. V konaní bolo podľa názoru
žalobcu nesporné, že výzva zo dňa 05.09.2019 bola žalovanému riadne doručená. Žalovaný uvedené
nespochybnil, na súdne pojednávanie dňa 09.11.2022 sa nedostavil, ani svoju neúčasť neospravedlnil,
teda sa v konaní žiadnym spôsobom nevyjadril a bol absolútne pasívnym. Pasivita sporovej strany môže
predstavovať sankciu v podobe rýchlej straty sporu. S ohľadom na uvedené žalobcovi nebolo zrejmé, z

akého dôvodu súd prvej inštancie nepovažoval výzvu zo dňa 05.09.2019 za výzvu v zmysle § 92 ods. 8
zákonaobankáchazakéhodôvodusúdvyhodnotilskutkovétvrdeniaohľadnedoručovaniavýzvyzodňa
05.09.2019 do dispozičnej sféry žalovaného ako sporné a je toho názoru, že v tejto súvislosti
dospel súd na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Ďalej uviedol, že podľa
ust. § 1 ods. 4 zákona o spotrebiteľských úveroch platného v čase uzatvorenia Zmluvy sa na špecifický

typ úveru (akým je nepochybne úver zo Zmluvy- úver formou voliteľného prečerpania) vzťahujú len
niektoré ustanovenia tohto zákona, pričom § 9 ods. 2 sa medzi týmito nenachádza. Náležitosti, ktoré
má tento typ zmluvy obsahovať, sú následne špecificky vymedzené v § 10 ods. 1, pričom písm. a)
predmetného ustanovenia určuje, ktoré z náležitostí podľa § 9 ods. 2 sú vyžadované (a ktorých
neuvedenie v zmluve môže teoreticky viesť k bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru v zmysle ust. § 11

od. 1 písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.

3. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

4. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa §§ 379 a 380

Civilného sporového poriadku zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len C.s.p.) bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa
387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdiť z týchto dôvodov:

5. Na základe preskúmania rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal

dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, dospel k správnym skutkovým záverom,
ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec správne skutkovo i právne posúdil. Odvolací
súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci v
odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie a podľa § 387 ods. 2 C.s.p. na ne v plnom rozsahu poukazuje.
6. Podstata odvolacích argumentov žalobcu vo vzťahu k zamietajúcemu rozsudku súdu prvej inštancie

bola založená na nesprávnom právnom posúdení veci a vyvodení nesprávnych záverov zo zisteného
skutkového stavu. Keďže nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci bolo posúdiť vecnú legitimáciu žalobcu,
ktorý tvrdil, že uplatňovanú pohľadávku nadobudol platným postúpením, ktorej zaplatenie nárokuje
žalobou, pristúpil odvolací súd rovnako, ako súd prvej inštancie, k skúmaniu tejto otázky.

7. Popri všeobecnej právnej úprave postúpenia obsiahnutej v Občianskom zákonníku sú pre určité druhy
pohľadávok osobitnými právnymi predpismi ustanovené špecifické kritériá a obmedzenia vo vzťahu k
možnosti a podmienkam ich zmluvného postúpenia tretej osobe. Individuálny režim týchto pohľadávok
je odôvodnený osobitným záujmom na modifikácii, resp. odklone od všeobecnej právnej úpravy, ktorý je
spravidla determinovaný špecifickým (privilegovaným) postavením niektorého z účastníkov veriteľsko-

dlžníckeho záväzkového vzťahu.

8. V danej veci je týmto lex specialis § 92 ods. 8 zákona č.483/2001 Z.z. o bankách upravujúci
osobitnú kategóriu bankových peňažných pohľadávok a ich postúpenia inej osobe, aj inej osobe akobanke, ako je tomu v danej veci, vzhľadom na potrebu špecifickej ochrany informácií, ktoré podliehajú
osobitnému režimu bankového tajomstva, v ktorom má špecifické privilegované postavenie klient banky
bezohľadunato,čijesúčasnespotrebiteľomalebonie(možnosťpostúpeniaspotrebiteľskýchúverových

pohľadávok osobitne upravuje § 17 zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý však vo veci nebol použitý).

9. Podľa § 92 ods. 8 zákona č.483/2001 Z.z. o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky alebo
pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so
splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže

banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku
postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo
len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden

rok.10. Odvolateľ na preukázanie splnenia podmienok podľa citovaného § 92 ods. 8 zákona o
bankách predložilvýzvunazaplateniezodňa 05.09.2019vyhotovenúbankou adresovanúžalovanému.
Na výzvu súdu na predloženie dôkazu o doručení výzvy žalovanému, reagoval tvrdením o neexistencii
doručenky alebo podacieho hárka a argumentoval poukazom na § 151 ods.1 Civilného sporového
poriadku, tzv. nerozporované skutkové tvrdenie protistrany.

11. Odvolací súd sa v tejto otázke stotožnil s právnym názorom Najvyššieho súdu v rozhodnutí z 24.
apríla 2018 sp. zn. 1Cdo/147/2017 publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
všeobecných súdov Slovenskej republiky ako R 60/2018, v zmysle ktorého sa jednoznačne určilo, že
zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách je kľúčovým právnym predpisom upravujúcim činnosť bánk, ktorého

§ 92 ods. 8 zároveň veľmi presne upravuje, za akých okolností môže banka postúpiť pohľadávku z úveru
na inú banku a tiež aj na tretiu osobu, a to aj na osobu bez bankovej licencie a bez súhlasu dlžníka. Pre
platné postúpenie pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 vyššie citovaného zákona musí banka a/ písomne
vyzvať svojho klienta, aby dlh zaplatil a b/ ak je napriek písomnej výzve klient v omeškaní viac ako
90 kalendárnych dní čo i len s časťou dlhu, môže uplynutím uvedených 90 dní pohľadávku postúpiť.

Postúpenie pohľadávky banky v rozpore s uvedenými zákonnými podmienkami je absolútne neplatným
právnym úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom (nasledované ďalej
v rozhodovacej činnosti napr. v rozhodnutiach sp. zn. 7Cdo/26/2017, 4Cdo/83/2021, 5Cdo/36/2020,
4Cdo/162/2020). Uvedené rozhodnutie jasne definovalo podmienky pre platné postúpenie pohľadávky
banky, a to a/ preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní) a b/ dlžníkovo

následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní.

12. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že žalobcom predložené dôkazy, ktorými chce
preukázať splnenie § 92 ods. 8 zákona o bankách, listiny zo dňa 05. 09.2019 a 14.03.2022, svojím
obsahom a doručovaním tieto požiadavky nespĺňajú. Žalobca dôkaz o doručení výzvy na zaplatenie

zo dňa 05.09.2019, ktorou banka žalovaného vyzvala na úhradu nepovoleného prečerpania finančných
prostriedkov na bežnom účte, resp. ani odoslanie tohto listu na prepravu neoznačil ani nepredložil.
Ohľadne naplnenia podmienky písomnej výzvy bolo pre jej splnenie nevyhnutné, aby sa písomná výzva
dostala do dispozičnej sféry dlžníka, t. j. žalovaného, a teda nestačilo len písomnú výzvu vyhotoviť, ale
ju aj odoslať a doručiť dlžníkovi. Za takúto výzvu však súd prvej inštancie nepovažoval ani pokus o zmier

žalobcu zo dňa 14.03.2022, nakoľko k postúpeniu pohľadávky banky došlo skôr dňa 21.07.2021.
13. Nepreukázaním riadneho a zákonného splnenia notifikačnej povinnosti banky klientovi žalovanému
nedošlo k platnému postúpeniu tejto pohľadávky na žalobcu. V spore niesol žalobca dôkazné bremeno
preukázania naplnenia zákonom stanovených podmienok pre postúpenie pohľadávky podľa § 92 ods.
8 zákona o bankách, ktoré však neuniesol a v dôsledku toho pre nedostatok vecnej aktívnej legitimácie

žalobcu v konaní bola žaloba súdom prvej inštancie dôvodne zamietnutá.

14. K obsiahlej argumentácii žalobcu na tému dôkazného bremena a (ne)sporných skutkových tvrdení
odvolací súd poukazuje na charakter daného sporu. V danej veci ide o spotrebiteľský
spor, pre ktorý sa uplatňuje osobitný procesný režim (§ 290 a nasl.) definovaný tým, že ide o spor s

ochranou slabšej strany-spotrebiteľa. Odvolací súd dospel k záveru, že postup súdu prvej inštancie bol
v súlade so zásadami, na ktorých tento druh sporu spočíva, najmä v súlade s ustanovením § 295 C.s.p.,
podľa ktorého súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre
rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, ak skutkovú okolnosť – doručenievýzvy na zaplatenie zo dňa 05.09.2019 skúmal z úradnej povinnosti aj bez návrhu sporových strán, hoci
sa daná okolnosť javila žalobcovi ako nesporná. Súd je totiž vždy povinný ex offo poskytnúť ochranu
spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej strane, a to aj v prípade, že sa spotrebiteľ svojich práv

v konaní nedovoláva (pozri R 6/2022 publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR
2/2022), podľa ktorého v sporoch s ochranou slabšej strany súd skúma vecnú legitimáciu z
úradnej povinnosti. Dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok podľa § 92 ods. 8 vety prvej
zákona o bankách pred postúpením pohľadávky zaťažuje veriteľa, a to aj v prípade, že spotrebiteľ
nepoprel s tým súvisiace skutkové tvrdenia veriteľa. Z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie

(C-40/08, C-618/10, C-243/08) vyplýva, že v spotrebiteľských sporoch je relativizovaná nielen dôkazná
povinnosť spotrebiteľa, ale aj jeho povinnosť tvrdenia. Toto pravidlo neplatí jedine vtedy, ak spotrebiteľ s
takýmto postupom nesúhlasí, teda prejaví vôľu byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou naďalej viazaný
(Števček,M, Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M.,a kol. Civilný
sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016, 1030-1031 s.). Námietku žalobcu o nespornosti
ním tvrdených skutočností z dôvodu chýbajúcich protitvrdení spotrebiteľa odvolací súd preto považuje

za neopodstatnenú. Odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie nad rámec svojich povinností písomne
vyzval na pojednávaní neprítomného žalobcu na doplnenie dôkazu o doručení predmetnej výzvy
žalovanému. Z uvedeného postupu súdu prvej inštancie vyplýva, že v žiadnom prípade n bolo porušené
právo na spravodlivý súdny proces, ktorý je zákonným dôvodom pre zrušenie rozhodnutia.

15. Žalobcom uplatnené dôvody odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie potom nebolo možné
považovať za opodstatnené, a preto bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.

16. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj o náhrade trov konania.

17. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

18. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania,
potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto

rozsudku.

19. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 C.s.p. v spojení s § 255
ods. 1 a § 251 C.s.p. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalovaný bol v odvolacom
konaní úspešný, a preto mu v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v zásade patrí právo na náhradu trov tohto

odvolacieho konania. Zo spisu však nevyplynuli žiadne odôvodnené a preukázané trovy žalovaného v
zmysle § 251 C.s.p., preto odvolací súd rozhodol, že mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§
393ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).