Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 27, 2023

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/30/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3711206585
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2023:3711206585.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň
JUDr. Viery Škultétyovej a JUDr. Zuzany Slušnej v spore žalobcu A. B. C., bytom D. XXX/XX, E. F.,
právne zastúpený JUDr. Jánom Legerským, advokátom so sídlom Nám. Sv. Anny 15/25, Trenčín, proti
žalovanému Klub Strážov, občianske združenie so sídlom Švabinského 17, Bratislava, IČO: 36 115 614,
o ochranu osobnosti, na odvolanie žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Považská Bystrica, zo

dňa 29. novembra 2022, č. k. 7C/51/2022-430, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Žalobca m á proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením zastavil konanie (výrok I.) a rozhodol, že žalovanému

nároknanáhradutrovkonanianepriznáva(výrokII.).Právnevecposúdilpodľa§144,§145ods.1,§146
ods. 1, § 256 ods. 1, § 257, § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“). V odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, že vzhľadom k tomu, že žalobca vzal žalobu späť celkom a keďže zo strany
žalovaného nedošlo k písomnému vyjadreniu nesúhlasu so zastavením konania z vážnych dôvodov,
konanie v zmysle zákonných ustanovení zastavil. Uviedol, že k späťvzatiu žaloby došlo v nadväznosti na
obsahUzneseniaNajvyššiehosúduzodňa31.05.2022,č.k.9Cdo/78/2021,právoplatného a

vykonateľného dňa 07.07.2022, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil Rozsudok Krajského
súdu v Trenčíne z 25. augusta 2016 sp. zn. 19Co/735/2015 a rozsudok Okresného súdu Považská
Bystrica zo 17. júna 2015, sp. zn. 7C/257/2014 a vec vrátil Okresnému súdu Považská Bystrica
na ďalšie konanie. Zo záverov vyššie uvedeného uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
vyplýva, že na zodpovednosť žalovaného síce nemožno vzťahovať ustanovenia zákona č. 22/2004
Z.z., čo však neznamená, že zodpovednosť žalovaného nie je daná, a preto treba právne posúdiť

zodpovednosť žalovaného na základe všeobecných ustanovení o ochrane osobnosti v zmysle § 11
Občianskeho zákonníka. Poukázal na to, že predmetom sporu bolo právo žalobcu na ochranu jeho
osobnosti pred nepravdivými tvrdeniami zverejnenými na stránke G., ktorej administrátorom bol práve
žalovaný. Uviedol, že žalovaný počas celého konania, ktoré trvalo vyše 11 rokov, neuskutočnil žiadne
kroky smerujúce k tomu, aby došlo k reparácii prípadných zásahov do osobnostných
práv žalobcu, pričom žalobca využíval svoje procesné právo na súdnu ochranu pred neprimeranými a

nezákonnými zásahmi do jeho osobnostných práv a v priebehu celého konania vyvíjal takú procesnú
aktivitu, aby sa mu zákonnej ochrany dostalo v čo najkratšej zákonnej dobe. Mal za to, že zo záverov
prvoinštančného súdu, odvolacieho súdu, dovolacieho súdu a ani Ústavného súdu Slovenskej republiky,
okrem polemiky nad pasívnou vecnou legitimáciou, nebol zásah do práv žalobcu zo strany žalovaného
nijako vyvrátený, dokonca bola konštatovaná potreba aplikácie § 11 OZ, a preto dospel k záveru, že v
danej veci nepochybne existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce aplikáciu ustanovenia

§ 257 CSP, keďže žalobca v priebehu celého konania účinne využíval všetky procesné „zbrane“ ktoré
mu Civilný sporový poriadok poskytuje na bránenie svojich osobnostných práv voči zásahom zo stranyžalovaného, účinne využil svoje ústavné právo na súdnu ochranu, táto však nebola meritórnym
rozhodnutím poskytnutá ani po viac ako 11 rokoch, a preto by bolo neprimeranou tvrdosťou
zaviazať žalobcu, ktorý po takejto dlhej dobe zobral svoju žalobu späť, na náhradu trov konania, hoci

zavinil zastavenie konania. Pokiaľ ide o ďalší aspekt aplikácie § 257 CSP, a to podiel oboch strán na
vzniku a priebehu sporu, uviedol, že žaloba na ochranu osobnosti je tzv. satisfakčná žaloba a jedinou
motiváciou žalobcu na vedenie sporu bolo predchádzajúce konanie žalovaného, resp. subjektov, ktoré
na stránke žalovaného zverejňovali predmetné tvrdenia, a preto aj z tohto dôvodu, kedy vznik sporu do
značnej miery zapríčinil aj žalovaný svojou činnosťou, sa mu javilo ako nespravodlivé zaviazať žalobcu

k povinnosti nahradiť žalovanému trovy konania.

2. V zákonom stanovenej lehote proti výroku II. tohto uznesenia podal odvolanie žalovaný z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP, pretože súd vo veci nesprávne rozhodol pre neznalosť
skutkového stavu, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že o danej veci opakovane konali

súdy všetkých stupňov, od prvostupňového až po dovolací súd, tiež aj Ústavný súd SR
a na základe rozhodnutia dovolacieho súdu bola vec vrátená okresnému súdu, pričom dovolací súd
konštatoval, že súdy nižšieho stupňa vec nesprávne právne posúdili, keď vo veci postupovali podľa
zákonaoelektronickomobchode,ataksavecpo11rokochopäťvrátilanasúdprvéhostupňa.Vodvolaní
argumentoval tým, že svojím konaním nespôsobil žiadne prieťahy v konaní, vyjadrenia a prostriedky

procesnej obrany podával včas, zúčastňoval sa súdnych pojednávaní. Uviedol, že žalobca zobral žalobu
v celom rozsahu späť a uviedol, že konanie sa po tak dlhej dobe od začatia vrátilo do štádia spornosti
otázky pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, ku ktorej boli v priebehu konania zo strany
súdov postupne prijaté odlišné závery s tým, že internetová stránka, na ktorej boli uverejnené sporné
výroky, bola zrušená. Poukázal na to, že žalobca v späťvzatí žaloby uvádza, že po rozhodnutí Krajského

súdu v Trenčíne zo dňa 26.04.2012 žalobca sporné príspevky ,,presunul do časti „septik", ktorá nie
je verejne prístupná“. Na základe uvedených tvrdení žalobcu je teda zrejmé, že sporné príspevky boli
pred viac ako 10 rokmi zneprístupnené verejnosti. Podľa názoru žalovaného mal prvostupňový súd v
dôsledku zastavenia konania na návrh žalobcu priznať žalovanému náhradu trov konania. Namietal, že
v odôvodnení namietaného ustanovenia nie je nikde zmienka o tom, v čom majú spočívať výnimočné

okolnosti danej veci pre uplatnenie § 257 CSP, splnenie tejto podmienky súd nijako ďalej nerozvinul,
neaplikoval na konkrétnu vec, a teda nepreukázal jej splnenie v konaní, a to napriek tomu,
že v namietanom uznesení ju správne identifikoval ako nevyhnutný predpoklad pre postup podľa § 257
CSP. Ku konštatovaniu súdu prvej inštancie, že ,,celý spor trvá už viac ako 11 rokov, pričom žalobcovi sa
tak po celú dobu konania nedostalo žiadnej satisfakcie, či už majetkovej alebo nemajetkovej" uviedol,

že toto tvrdenie nemá oporu v skutkových zisteniach ani v stave konania, keďže v konaní doposiaľ
nebolo preukázané, že namietané výroky zo strany žalobou predstavujú neoprávnený zásah do jeho
práv, ani že za namietané výroky má niesť zodpovednosť žalovaný (ktorý nie je ich autorom). Tvrdenie
súdu prvej inštancie, že ,,sa žalobcovi nedostalo žiadnej satisfakcie“ označil za
nepravdivé, pretože žalovaný už v roku 2016 uverejnil „OSPRAVEDLNENIE" na svojej webovej stránke,

o ktorom bol žalovaný informovaný s tým, že ospravedlnenie uverejnil na základe rozsudku
Krajského súdu v Trenčíne č.k. 19Co/735/2015-340 zo dňa 25.08.2016. Poukázal na to, že namietané
výroky boli presunuté na neverejnú časť internetovej stránky žalovaného, a teda sú už viac ako
10 rokov pre verejnosť nedostupné. Namietal, že v danom prípade nejde len o satisfakčnú žalobu,
pretože žalobca sa od začiatku domáha ospravedlnenia (ktoré sa mu dostalo v roku 2016), odstránenia

namietaných výrokov (tie sú z verejnej časti webovej stránky odstránené dokonca už od roku 2012)
a zaplatenie „primeranej peňažnej náhrady - v sume 5.000 eur“, čo v prípade úspechu by pre žalobcu
nepochybne znamenal aj majetkový prospech. Má za to, že súd prvej inštancie pristupoval k stranám
sporu diferencovane, až diskriminačne. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie vo
výroku o trovách konania zmenil tak, že žalovanému prizná 100 % náhradu trov konania.

3. K podanému odvolaniu sa žalobca vyjadril podaním, v ktorom uviedol, že navrhuje, aby odvolací súd
uzneseniesúduprvejinštancievnapadnutejčastiakovecnesprávnepotvrdil.Uviedol,žeaplikácia§257
CSP bola vzhľadom na výnimočné okolnosti celej veci opodstatnená, pričom súd dostatočne a výstižne
poukázal na všetky rozhodujúce skutočnosti. Námietky žalovaného nepovažoval za opodstatnené.

Uviedol, že výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov
konania žalovanému spočívajú predovšetkým v postupe žalobcu v konaní, v správaní žalovaného počas
konania ako aj pred jeho začatím a v okolnostiach priebehu a vývoja konania až do späťvzatia žaloby, ku
ktorémupristúpilpozváženíneúčelnostiďalšiehopokračovaniavkonaní,kdeužnebolomožnézákladnýúčel nároku dosiahnuť. K takémuto stavu konania pritom žalobca žiadnym spôsobom neprispel, ale
naopak, žalovaný mal možnosť samotnému konaniu predísť alebo zabrániť jeho ďalšiemu pokračovaniu
už v jeho počiatočnom štádiu odstránením nepravdivých a hanlivých príspevkov o osobe žalobcu na

stránke prevádzkovanej žalovaným, a to bez ohľadu na to, či by bola zodpovednosť žalovaného podľa
zák. č. 22/2004 Z.z. daná alebo nie. Poukázal na to, že dovolací súd vyslovil záver o tom, že na
zodpovednosť žalovaného nemožno vzťahovať ustanovenia zák. č. 22/2004 Z.z., čo však neznamená,
že zodpovednosť žalovaného nie je daná, ale je ju potrebné právne posúdiť na základe všeobecných
ustanovení o ochrane osobnosti v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Na základe uvedeného

má za to, že napadnuté uznesenie je vecne správne a zákonné a zároveň aj dostatočne a zrozumiteľne
odôvodnené.

4. Žalovaný sa vyjadril k vyjadreniu žalobcu podaním, v ktorom uviedol, že žalobca nešpecifikoval
v čom spočíva výnimočnosť postupu súdu podľa § 257 CSP, keďže platí, že takýto postup musí byť
presvedčivo zdôvodnený s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa,

avšak v konaní žiadny dôvod nebol pomenovaný ani preukázaný. Je potrebné veľmi konkrétne uviesť,
v čom spočíva výnimočnosť daného prípadu a ktoré sú dôvody osobitného zreteľa. Má za to, že v konaní
nebolo preukázané, že išlo o zverejnenie príspevkov nepravdivých a objektívne spôsobilých zasiahnuť
do osobnostných práv žalobcu závažným spôsobom, ale len to, že sa naň nevzťahuje zákon č. 22/2004
Z.z. a všetky ostatné otázky zostali otvorené. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie

vo výroku o trovách konania zmenil tak, že žalovanému prizná 100% náhradu trov konania, vrátane trov
odvolacieho konania.

5. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej

inštancie je potrebné v napadnutej časti o náhrade trov konania potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správne.

6. Uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku o zastavení konania odvolaním nebolo napadnuté, preto je
v tejto časti právoplatné a rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknuté.

7. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

8. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom

priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Náhrada týchto trov sa
prisudzuje bez ohľadu na meritórny výsledok sporu. Zavinenie však nie je možné interpretovať
vdoslovomjazykovomzmysle,alevovzťahupríčinnejsúvislosti,vktorompríčinoujesprávaniesastrany
sporu, teda aj jej prejav vôle spočívajúci napr. v späťvzatí žaloby, a dôsledkom vzniku trov protistrany.
Pokiaľ jedna procesná strana zaviní, že konanie muselo byť zastavené, pričom vo veci nemôže byť

meritórne rozhodnuté, a tým zistené, či bola žaloba podaná dôvodne, vzniká jej zásadne povinnosť
nahradiť druhej procesnej strane trovy konania.

9.Podľa§257CSPvýnimočnesúdnepriznánáhradutrovkonania,akexistujúdôvodyhodnéosobitného
zreteľa.

10. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP)
a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd výnimočne neprizná náhradu trov
konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú
stranu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím

zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Dôvody osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti
zákon bližšie nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax. To však neznamená,
že tým vytvára priestor na nekontrolovanú voľnú úvahu súdu. V zmysle ustálenej judikatúry
(napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2MCdo 17/2009, sp. zn. 5Cdo 67/2010, sp. zn. 3MCdo
46/2012) nemožno § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie

(v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci
neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti
nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť.11. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo
určitej procesnej situácie. Tento dôvod je teda daný charakterom tohto konania alebo charakterom
procesnej situácie. Dôvody hodné osobitného zreteľa sa môžu týkať sociálnej situácie strán sporu. V

takomtoprípadejepotrebnépriposudzovaníokolnostíhodnýchosobitnéhozreteľaprihliadaťnaosobné,
majetkové, zárobkové a iné pomery oboch (všetkých) strán, teda nielen toho, koho by postihovala
povinnosťnahradiťtrovy,aleajtoho,ktoréhomajetkovásférabybolapoužitímvýnimočnéhoustanovenia
dotknutá. Do úvahy treba brať tiež také okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a prihliadnuť
i na postoj strán v konaní. Z uvedeného výkladu § 257 CSP vyplýva, že pri aplikácii tohto zákonného

ustanovenia možno prihliadať i na okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde. Nie každú
okolnosť, ktorá by aj bola príčinou vzniku sporu, však možno považovať za dôvod hodný osobitného
zreteľa, pre ktorý by inak úspešnej strane konania súd náhradu trov konania nepriznal (uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.02.2009, sp. zn. 4 MCdo 2/2008).

12. V tomto prípade bolo potrebné podľa odvolacieho súdu pri rozhodovaní o nároku na

náhradu trov konania vychádzať z okolností súdenej veci.

13. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní o trovách vyššie uvedenými
zásadami dôsledne riadil a rozhodol správne, keď na uvedený prípad aplikoval ustanovenie § 257 CSP.
Je zrejmé, že súd prvej inštancie riadne zistil dôvody a aj adekvátne odôvodnil aplikáciu § 257 CSP.

Riadil sa tým, že podľa ustálenej súdnej praxe (napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/03
či uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 67/2010) musia byť výnimočnosť
použitia ustanovenia § 257, ako aj to, v čom súd videl, že išlo o prípad hodný osobitného zreteľa,
náležite odôvodnené. (ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ,
J., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. s. 940 – 943).

14. Súd prvej inštancie výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa na
nepriznanie náhrady trov konania žalovanému dôvodne vzhliadol v postupe žalobcu v konaní, v správaní
žalovaného počas konania ako aj pred začatím konania a v okolnostiach priebehu a vývoja konania až
do späťvzatia žaloby žalobcom, ku ktorému žalobca pristúpil s ohľadom na doterajší priebeh konania

v tejto veci, keď od podania žaloby dňa 15.06.2011 uplynulo viac ako 11 rokov, nedošlo k takému
konečnému rozhodnutiu vo veci, ktorým by bola porušeným právam žalobcu poskytnutá akákoľvek
účinná a spravodlivá ochrana a podľa názoru žalobcu nebolo možné základný účel tohto nároku
dosiahnuť, keďže internetová stránka, na ktorej došlo k zverejnenie nepravdivých a zároveň hrubo
urážlivých príspevkov o osobe žalobcu týkajúcich sa uplatneného nároku na ochranu osobnosti bola už

zrušená, čo znamená, že tak uloženie povinnosti ospravedlnenia na takejto internetovej stránke, ako aj
uloženie povinnosti odstránenia príspevkov z takejto stránky, nie je už reálne a vykonateľné a ďalšie
pokračovanie v uplatňovaní predmetného nároku z neoprávneného zásahu do osobnostných
práv žalobcu sa stalo neúčelným.

15. Súd prvej inštancie zohľadnil, že predmetom sporu bolo právo žalobcu na ochranu jeho osobnosti
pred nepravdivými tvrdeniami zverejnenými na stránke G., ktorej administrátorom bol práve žalovaný,
a ktorá bola zrušená. Napriek odvolacím námietkam, že v konaní nebolo preukázané že namietané
výroky zo strany žalobcu predstavujú neoprávnený zásah do práv žalobcu a že za namietané výroky
má niesť zodpovednosť žalovaný, odvolací súd zdôrazňuje, že z doterajších rozhodnutí súdov v tejto

veci nevyplývala spornosť toho, že zverejnené príspevky o osobe žalobcu boli nepravdivé a objektívne
spôsobilé privodiť ujmu na osobnostných právach žalobcu, v dôsledku rozhodnutia ústavného súdu
SR zo dňa 27.01.2021 sp.zn. III. ÚS 382/2020 a následne rozhodnutia NS SR
sp. zn. 9Cdo/78/2012 zo dňa 31.05.2022 zostala spornou otázka posúdenia postavenia žalovaného
zhľadiskajehozodpovednostizazverejneniepríspevkovpodľazák.č.22/2004Z.z.,ktorábolaposúdená

tak, že na zodpovednosť žalovaného nemožno vzťahovať ustanovenia zákona č. 22/2004 Z.z., čo
však neznamená, že zodpovednosť žalovaného nie je daná, ale je potrebné jej posúdenie na základe
všeobecných ustanovení o ochrane osobnosti v zmysle § 11 a nasl. OZ.

16. Je pravdou, že súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný počas celého konania neuskutočnil žiadne

kroky smerujúce k tomu, aby došlo k reparácii zásahov do osobnostných práv žalobcu a žalobcovi sa
po celú dobu trvania sporu nedostalo žiadnej satisfakcie, čo zdôvodnil tým, že zo záverov všetkých
všeobecných súdov, ktoré v danom spore rozhodovali a ani z rozhodnutia Ústavného súdu SR nebol
zásah do práv žalobcu zo strany žalovaného vyvrátený. Pokiaľ žalovaný v odvolaní tieto tvrdenia súdunamieta a predkladá dôkaz, že v roku 2016 na svojej webovej stránke uverejnil
„ospravedlnenie“, opomína, že splnenie tejto povinnosti mu bolo uložené právoplatným a vykonateľným
súdnym rozhodnutím. Pokiaľ namietané výroky boli v priebehu konania v súvislosti s rozhodnutím

odvolacieho súdu zo dňa 26.4.2012 presunuté na neverejnú časť internetovej stránky tak,
ako v odvolaní zdôrazňuje žalovaný, uvedené potvrdzuje skutočnosť, že bolo v dispozícii žalovaného
nepohodlné príspevky odstraňovať, vymazávať, presúvať, t.j. uvážiť, či žalovaný informáciu uvedenú
v anonymnom diskusnom príspevku uverejní alebo neuverejní.

17. S prihliadnutím na tieto výnimočné okolnosti danej veci za situácie, že webová stránka zverejňujúca
predmetné výroky bola zrušená, v dôsledku čoho má svoje opodstatnenie aj tvrdenie žalobcu o
neúčelnosti ďalšieho pokračovania v konaní, kde už nebolo možné základný účel nároku dosiahnuť,
odvolací súd v súvislosti so zastavením konania považuje za vecne správne rozhodnutie, ktorým
sa žalovanému nepriznáva náhrada trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257
CSP , hoci zastavenie konania späťvzatím žaloby procesne zavinil žalobca.

18. Okolnosti danej veci preto podľa odvolacieho súdu predstavujú dôvody hodné osobitného zreteľa
v zmysle § 257 CSP, ktoré spôsobujú nepriznanie náhrady trov konania žalovanému.

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396

ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 % proti žalovanému, nakoľko bol v odvolacom konaní plne úspešný. O výške
náhrady trov bude rozhodovať súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).