Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 11, 2023

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/62/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3122202330
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 10. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Vrtochová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2023:3122202330.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov
JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho vo veci podania žalobkyne: Slovenská republika -
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, ul. Pribinova 2, IČO: 00 151 866,
zastúpená Slovenskou konsolidačnou, a.s. ako poverenou osobou v zmysle zákona č. 374/2004 Z.z., so
sídlom Cintorínska 21, Bratislava, IČO : 35 776 005 proti žalovanému A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C.

XXXX/XX,D.,ozaplatenie117eurspríslušenstvom,naodvolaniežalobkyneprotiuzneseniuOkresného
súdu Trenčín zo dňa 29. júna 2023, č. k. 18C/17/2022-7, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zastavil konanie a po právoplatnosti tohto uznesenia
vec postúpil Regionálnemu úradu verejného zdravotníctva v Bardejove. V odôvodnení
uviedol, že podanou žalobu sa žalobkyňa domáha od žalovaného zaplatenia sumy 117 eur spolu s
úrokom z omeškania 5 % ročne od 11.6.2020 do zaplatenia. Faktúra bola vyhotovená za poskytnutie
stravypočasnariadenejkarantényvzariadeníKLÚDRUŽBABardejovskéKúpelevobdobíod10.4.2020
do 19.4.2020. Fakturovaná suma predstavuje náhradu paušálnych nákladov za stravu, ktorá bola

žalovanému zabezpečená počas tejto nariadenej karantény.
2. Súd prvej inštancie po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 3, § 4, § 9, § 10
ods. 1, § 256 ods. 1 CSP a tiež ust. § 6 ods. 3 písm. l/ a § 58 ods. 2, 3 zák.č. 355/2007 Z.z. o ochrane,
podpore a rozvoji verejného zdravotníctva v znení neskorších predpisov. Predmetom tohto konania
je náhrada nákladov vynaložených žalobkyňou na stravu žalovaného počas jeho povinnej karantény
nariadenej príslušným orgánom verejného zdravotníctva v zariadení určenom štátom. Rozhodovanie o

tomto nároku patrí v zmysle § 6 ods. 3 písm. l) zákona do pôsobnosti regionálneho úradu verejného
zdravotníctva, ktorý v zmysle uvedeného ukladá povinnosť nahradiť náklady (§ 56
až 58 zákona), ktoré vznikli pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne
záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia (§ 58 ods. 2 zákona). Žalovaný
podrobenímsanariadenejpovinnejkaranténeplnilsvojupovinnosťuloženúopatrenímorgánuverejného
zdravotníctvavyplývajúcuz§51ods.1písm.a)zákona.Vzhľadomnato,žepôsobnosťnarozhodovanie

o uplatnenom nároku ako o administratívnoprávnom nároku je vymedzená v zákone č. 355/2007 Z.z. o
ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene zákonov, nepatrí do pôsobnosti
súdov. Z tohto dôvodu súd konanie zastavil v súlade s § 10 ods. 1 CSP a vec postúpil príslušnému
orgánu verejného zdravotníctva určenému podľa sídla zariadenia, v ktorom bol žalovaný ubytovaný
počas povinnej karantény, ktorým je Regionálny úrad verejného zdravotníctva v Bardejove. O trovách
konania rozhodol podľa § 256 ods. 1 CSP na základe procesného zavinenia žalobkyne

so zastavením konania. Žalovanému, ktorému v konaní doposiaľ žiadne trovy nevznikli, súd nárok na
náhradu trov konania nepriznal.3. Proti tomuto rozhodnutiu podala včas odvolanie žalobkyňa, ktorá žiadala, aby krajský súd ako súd
odvolací napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel, alebo

alternatívne, aby uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Uviedla odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, f/ a h/ Civilného sporového poriadku. Mala
zato, že týmto uznesením bolo zasiahnuté do práva žalobcu na spravodlivý proces s tým, že súd prvej
inštancievovecirozhodolbeztoho,abyumožnilstranámbližšiesavyjadriťkskutkovýmokolnostiamako
aj k právnej stránke danej veci. Tým pádom bolo porušené jej právo tak ako to predpokladá judikatúra

Ústavného súdu, napr. II. ÚS/102/2004, IV. ÚS 401/2008. Ďalej mala zato, že pri postupe súdu prvej
inštancie došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Vláda SR vyhlásila podľa § 8 zák.č. 42/94 Z.z.
dňom 12.03.2020 od 6.00 hod. mimoriadnu situáciu. V nadväznosti na vyhlásenie mimoriadnej
situácie, vláda Slovenskej republiky uznesením č. 113 z 15.03.2020 uložila ministerke vnútra SR vykonať
opatrenie so zabezpečením povinnej karantény občanov, ktorí sa skupinovo vracajú z postihnutých
oblastí do karanténnych zariadení určených Ministerstvom vnútra SR. Úrad verejného zdravotníctva ako

príslušný orgán štátnej správy na úseku zdravotníctva podľa § 5 ods. 4 písm. h/ zák.č. 355/2007 Z.z.
nariadil podľa § 12 ods. 2 písm. f/ a § 48 ods. 4 písm. e/ zák.č. 355/2007 Z.z. opatrenie, ktorým všetkým
osobám,ktoréod16.03.2020od06.00hod.vstúpianaúzemieSlovenskejrepublikysanariaďujeizolácia
v zariadeniach určených štátom na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky a následne
po zistení negatívneho výsledku sa tejto osobe nariaďuje domáca izolácia v celkovej súhrnnej dobe 14

dní. Žalobkyňa zdôrazňuje, že nariadenie izolácie formou opatrení nepatrí do pôsobnosti Ministerstva
vnútra. Poukázala na § 4 ods. 1 písm. a/ zák.č. 179/2011 Z.z. o hospodárskej mobilizácii. Ministerstvo
vnútra SR bolo zriadené zák.č. 575/2001 Z.z.. Ministerstvo vnútra SR je ústredným orgánom štátnej
správy pre ochranu ústavného zriadenia, verejného poriadku, bezpečnosti osôb a majetku, ochranu a
správu štátnych hraníc, bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky, ochranu bezpečnosti a plynulosti

železničnej dopravy, vecí zbraní, streliva, súkromné bezpečnostné služby, vstup na územie Slovenskej
republiky.Vnadväznostinavyššieuvedenémážalobkyňazato,žezobsahuuzneseniač.113jezrejméa
nezpochybniteľné, že vláda Slovenskej republiky týmto uznesením uložila Ministerstvu vnútra povinnosť
vykonávať opatrenie zo zabezpečením povinnej karantény osôb do karanténnych zariadení určených
Ministerstvomvnútra.Žalobkyňauvádza,žeKLÚDRUŽBABardejovskéKúpelebolpríkazomurčenýako

subjekt hospodárskej mobilizácie a zároveň subjektu hospodárskej mobilizácie bolo uložené vykonať
opatrenia tejto mobilizácie. V zmysle vyššie uvedeného Ministerstvo vnútra uhradilo určenému subjektu
náklady,ktorémuvzniklivsúvislostisostravoužalovaného,ktorýabsolvovalnariadenúizoláciu.Nakoľko
žalobca uhradil subjektu náklady spojené so stravou žalovaného, vystavil žalobca faktúru na sumu 117,-
eur. Poukázala na znenie § 58 ods. 2 zák.č. 355/2007 Z.z., ktoré nerieši prípady, kedy náklady vzniknú

subjektu, ktorý neuložil povinnosť podľa zák.č. 355/2007 Z.z.. Žalobkyňa poukazuje na skutočnosť, že
náklady vznikli priamo žalobkyni, avšak z iného titulu ako z ustanovení vyplývajúcich zo zák.č. 355/2007
Z.z., čo súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil. Žalobkyňa zdôrazňuje, že poskytnutie stravovania
osobám umiestneným v karanténnych zariadeniach nebolo uložené rozhodnutím podľa zák.č. 355/2007
Z.z., ale v súvislosti s nariadenou karanténou. Žalobkyňa sa nestotožňuje s názorom súdu, v

zmysle ktorého regionálny úrad verejného zdravotníctva prejednáva povinnosť nahradiť náklady podľa
§ 56 až 58 zák.č. 355/2007 Z.z.. Z tohto potom vyplýva, že ak ÚVZ žiadne náklady za stravu nevznikli,
potom nemôže byť prijímateľom plnenia, o ktorom by malo byť rozhodnuté ako o povinnosti
uloženej rozhodnutím podľa zákona. Faktúry, ktoré boli vystavené Ministerstvom vnútra predstavujú
plnenie v podobe paušálnych nákladov za stravu. Ministerstvo vnútra pri vystavení faktúry nebolo v

postavení orgánu verejného zdravotníctva. Žalobkyňa má preto zato, že vecne a miestne príslušným
je súd prvej inštancie, ktoré má v zmysle príslušných ustanovení CSP právomoc vo
veci konať a rozhodnúť. Na podporu svojich tvrdení poukázala na nález Ústavného súdu SR PL ÚS
4/2021. Ďalej uviedla, že faktúra predstavuje plnenie v podobe paušálnych nákladov za stravu, ktoré
bola žalovanému zabezpečená počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení. Žalobca je povinný

využívaťvšetkyprávneprostriedkynaochranumajetkuštátu.Poukázalananiektorérozhodnutia OS
Lučenec, Rimavská Sobota, Prešov, Bratislava III, Poprad, Košice. Ďalej poukázala na vadu konania v
zmysle § 365 ods. 1 písm. d/ CSP s požiadavkou na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Pre nedostatok
riadnehoodôvodneniasúdnehorozhodnutiamalazato,žesajednáoporušenieprávanasúdnekonanie.
Poukázala na nález Ústavného súdu III. ÚS 119/03/, III. ÚS 192/06, I. ÚS 335/2006 ako aj uznesenie

občianskoprávneho kolégia NS SR pod sp.zn. R 111/98. V prípade, ak by sa súd nestotožnil s právnou
argumentáciou žalobkyne uvedenom v návrhu na vydanie platobného rozkazu, v tomto vyjadrení je
možné posúdiť nárok žalobkyne voči žalovanému ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v
zmysle § 451 ods. 2, § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z nálezu ÚS SR sp.zn. IV ÚS 554/2012vyplýva zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie objektívneho charakteru a predpokladom vzniku nie
je protiprávny úkon obohateného, ani jeho zavinenie, podstatné je iba to, že stav obohatenia vznikol.
Preto má žalobkyňa zato, že ak by sa súd nestotožnil s argumentáciou žalobkyne, tak nárok na priznanie

sumy 117 eur vznikol žalobkyne titulom bezdôvodného obohatenia.

4. Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal v zmysle § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a contrario a dospel k záveru, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správne, pričom odvolací
súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie, zároveň naňho poukazuje a na
zdôraznenie správnosti jeho rozhodnutia dodáva nasledovné:
6. V prvom rade neobstojí námietka žalobkyne o nedostatočnom odôvodnení a nepreskúmateľnosti
napadnutého rozhodnutia. Z rozhodnutia je jednoznačne zrejmé, prečo súd prijal záver, že nemá

právomoc vo veci konať. Uplatnený nárok posúdil ako náklady, ktoré vnikli keď žalovaný plnil svoju
povinnosť byť izolovaný v štátom určenom zariadení. Právne tieto náklady kvalifikoval podľa § 58 ods.
2 zák. č. 355/2007 Z.z. Citujúc ust. § 6 ods. 3 písm. l) zák. č. 355/2007 Z.z. (Regionálny úrad verejného
zdravotníctva ukladá povinnosť nahradiť náklady podľa § 56 až 58), prijal súd prvej inštancie záver, že
predmetným ustanovením je právomoc na rozhodnutie o uplatnenom nároku zverená Regionálnemu

úraduverejnéhozdravotníctva.Ztohopotomnazáklade§10ods.1CSPprijalzáverozastaveníkonania
a postúpení veci. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je tak dostatočne a jednoznačne odôvodnené a nie
je nepreskúmateľné. V prospech záveru o preskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia svedčí aj to, že v
prípade nepreskúmateľného rozhodnutia by žalobkyňa nedokázala v odvolaní formulovať tam uvedené
vecné argumenty proti rozhodnutiu, pretože by nebolo zrejmé prečo súd rozhodol tak ako rozhodol.

7. Rovnako neobstojí ani námietka porušenia práva na spravodlivý proces, ktoré malo spočívať v
odopretí možnosti vyjadriť sa k záverom súdu prvej inštancie a k dôkazom. Súd prvej inštancie však
pre potreby napadnutého rozhodnutia žiadne dôkazy nevykonával, ale vychádzal výlučne z tvrdení
žalobkyne uvedených v žalobe. Tie boli dostatočné na posúdenie otázky právomoci súdu, ako základnej

podmienky konania. Vzhľadom na to sa súd prvej inštancie nemohol dopustiť žiadnych pochybení
v dokazovaní. Keďže nerozhodoval o veci samej, nemal ani povinnosť oboznámiť strany sporu o
predbežnomprávnomposúdeníveci (§171ods.1CSP).Súdprvejinštancietiežnepochybil,pokiaľ
nenariadil predbežné prejednanie sporu podľa ust. § 168 a nasl. CSP, pretože nedostatok právomoci
súdu bol zrejmý zo žaloby. Nebol tak dôvod ani na zisťovanie splnenia tejto podmienky konania v

súčinnosti so stranami sporu pri predbežnom prejednaní sporu (§ 170 ods. 1 CSP).

8. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že nedostatok právomoci súdu konať vo veci je
neodstrániteľným nedostatkom podmienok konania. Neprichádza tak do úvahy, aby strany akýmkoľvek
postupom vo veci dosiahli, aby súd mohol prejednať žalobu uplatňujúcu taký nárok, o ktorom súd

rozhodovať nemôže pre nedostatok svojej právomoci. Súd v takomto prípade nemôže v
konaní urobiť v zásade nič iné, ako konanie zastaviť a v prípade existencie právomoci správneho orgánu
vec tomuto orgánu postúpiť. Danosť právomoci je základnou podmienkou konania súdu, a preto bez nej
neprichádzalo do úvahy ani vydanie platobného rozkazu, event. nariadenie predbežného prejednania
sporu alebo pojednávania.

9. Žalobkyňa tiež proti napadnutému rozhodnutiu namieta tým, že pre vymáhanie pohľadávky štátu
uplatnenej v tomto konaní je nevyhnutný exekučný titul a plniac si povinnosti správcu majetku štátu
je žalobkyňa povinná exekučný titul, v tomto prípade súdne rozhodnutie, zabezpečiť. Túto skutočnosť
odvolací súd nespochybňuje a nespochybnil ju ani súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím. To

nekonštatuje, že o uplatnenej pohľadávke nie je možné vydať rozhodnutie, na základe ktorého by
mohla byť vymáhaná exekučne. Napadnuté rozhodnutie iba prijalo záver, že takéto rozhodnutie nie je
oprávnenývydaťsúd.Súčasnýmpostúpenímvecisprávnemuorgánusúdprvejinštanciezároveňvyriešil
pre žalobkyňu otázku, kto má právomoc o jej nároku rozhodnúť. Po postúpení veci bude správny orgán
ďalej konať o uplatnenom nároku žalobkyne. Napadnuté rozhodnutie tak nijako nepopiera možnosť

žalobkyne získať exekučný titul, ale konštatuje nevyhnutnosť získať ho správnym procesným postupom
a súčasne tento postup uvádza. Exekučným titulom nie je len rozhodnutie súdu, ale aj rozhodnutie
orgánu verejnej správy (§ 45 ods. 2 písm. f) exekučného poriadku).10. K procedurálny námietkam žalobkyne odvolací súd pre úplnosť uvádza, že možnosť argumentovať
proti záverom súdu prvej inštancie v prípade zastavenia konania pre nedostatok právomoci súdu
poskytuje strane sporu procesný predpis formou prípustnosti opravného prostriedku (odvolania), čo

žalobkyňa napokon aj využila. Z vyššie uvedených dôvodov tak v konaní nedošlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces a tento odvolací dôvod nebol opodstatnený.

11. Čo sa týka vecnej správnosti posúdenia právomoci, žalobkyňa argumentuje, že subjektom, ktoré boli
štátom určené na realizáciu karantény osôb vstupujúcich na územie SR, bolo Ministerstvo vnútra SR

povinné uhradiť náklady, ktoré vznikli so stravou a ubytovaním týchto osôb, a to na základe nariadenia
Vlády SR č. 77/2020 Z.z. Tieto náklady tak vznikli priamo žalobkyni z iného titulu, ako na základe
ustanovení zák. č. 355/2007 Z.z.

12. Podľa § 11 ods. 4 nariadenia Vlády SR č. 77/2020 Z.z. subjekt hospodárskej mobilizácie, určený
rozhodnutím alebo písomným príkazom na vykonanie opatrenia hospodárskej mobilizácie podľa § 2 až

10 pre iný subjekt hospodárskej mobilizácie, si uplatňuje finančné prostriedky u tohto subjektu.

13. Podľa § 6 ods. 3 písm. l) zák. č. 355/2007 Z.z. Regionálny úrad verejného zdravotníctva prejednáva
priestupky a iné správne delikty, ukladá pokuty a povinnosť nahradiť náklady podľa § 56 až 58.

14. Podľa § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z.z. náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených
týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného
zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť.

15. V posudzovanej veci predstavuje žalobou uplatnený nárok peňažnú náhradu za stravovanie, ktoré

bolo poskytnuté žalovanému počas nariadenej karantény v zariadení KLÚ DRUŽBA Bardejovské
Kúpele. Karanténa bola žalovanému nariadená z dôvodu ochrany verejného zdravia na základe zákona
355/2007 Z.z. Stravovanie poskytnuté žalovanému počas karantény teda jednoznačne predstavovalo
náklady, ktoré vznikli tým, že žalovaný plnil povinnosť zotrvať po príchode na územie SR v karanténe.
Vzhľadom na to sa na povinnosť ich náhrady vzťahuje citované ustanovenie § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007

Z.z., ako správne konštatoval aj súd prvej inštancie. V konečnom dôsledku je na tomto právnom
posúdení založená aj žaloba a sama žalobkyňa na uvedené ustanovenie poukazuje a odkazom na nález
Ústavného súdu zmieňuje jeho súlad s Ústavou SR.

16. Vychádzajúc z uvedeného, teda, že žalobou uplatnené náklady stravovania žalovaného v karanténe

sú nákladmi podľa § 58 zák. č. 355/2007 Z.z., je tak priamo z textu citovaného ust. § 6 ods. 3 písm.
l) zák. č. 355/2007 Z.z. jednoznačné, že povinnosť nahradiť takéto náklady ukladá Regionálny úrad
verejného zdravotníctva. To zakladá jeho právomoc rozhodovať v tejto veci a tým vylučuje právomoc
súdu prejednať žalobou uplatnený nárok (§ 3, § 4 a Čl. 1 CSP).

17. Na uvedenom závere nemení nič ani žalobkyňou zdôrazňovaná skutočnosť, že náklady stravovania
zaplatila zariadeniu KLÚ DRUŽBA Bardejovské Kúpele žalobkyňa, ktorej ministerstvu táto povinnosť
vyplývala z iného právneho predpisu ako zo zák. č. 355/2007 Z.z., a to z citovaného nariadenia Vlády SR
č. 77/2020 Z.z., a že od žalovaného tak žiada iba to, čo bolo plnené za neho. Uvedený názor žalobkyne
predpokladá existenciu priamej povinnosti žalovaného voči zariadeniu, v ktorom vykonával karanténu.

Teda,žežalovanýbolpovinnýuhradiťnákladykarantény,vtomtoprípadestravovania,priamozariadeniu
KLÚ DRUŽBA Bardejovské Kúpele. Práve citované nariadenie vlády SR však uvedenú konštrukciu
vylučuje. Je zrejmé, že štát nariadil karanténu osôb prichádzajúcich v rozhodnom období na
územieSRformouumiestneniatýchtoosôbvzariadeniach,ktorépretentoúčel určil,aktoréstanoveným
spôsobom financoval. Skutočnosť, že pre samotný faktický výkon karantény boli využité aj neštátne

subjekty nemení nič na tom, že právne bolo zabezpečenie karantény vecou štátu. Preto ani osoby
umiestnené v karanténe nemohli byť z hľadiska nákladov karantény v žiadnom právnom
vzťahu so samotnými zariadeniami, kde karanténu absolvovali, ale jedine so štátom. Neprichádza tak do
úvahy právna konštrukcia, že by osoby umiestnené v karanténe v neštátnych zariadeniach mali uhradiť
náklady karantény týmto zariadeniam. Nie je teda možné uvažovať o danom právnom vzťahu tak, že

pokiaľ žalobkyňa platila neštátnemu zariadeniu za zabezpečenie karantény určených osôb, plnila tým
za tieto osoby, a tieto osoby by v dôsledku toho mali byť povinné nahradiť to, čo bolo plnené za nich.18. Z uvedeného vyplýva, že v tomto konaní uplatnený nárok na zaplatenie je jednoznačne nárokom
na úhradu nákladov karantény uplatnený priamo tým, komu tieto náklady karantény vznikli, teda
nárokom vyplývajúcim z ust. § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z.z. a nie z iného právneho vzťahu, napr. z

bezdôvodného obohatenia.

19. Napokon sa nemožno stotožniť ani s názorom žalobkyne, že ust. § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z.z.
sa nevzťahuje na situáciu, kedy náklady vzniknú inému subjektu ako orgánu verejného zdravotníctva.
Z uvedeného ustanovenia v spojení s ust § 6 ods. 3 písm. l) zák. č. 355/2007 Z.z. totiž

uvedený právny záver dovodiť nemožno. Právomoc Regionálneho úradu verejného zdravotníctva je totiž
uvedenýmiustanoveniamivymedzenávýlučne zhľadiskaukladanejpovinnostibezohľadunato,
v prospech koho má byť táto povinnosť splnená. Úrad verejného zdravotníctva má tak ohľadom nákladov
podľa § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z.z. právomoc konať nie len vo veciach, v ktorých by bol sám
oprávnený, ale aj vo veciach, v ktorých je oprávneným na úhradu nákladov iný subjekt, či orgán verejnej
moci, ako je tomu aj v tomto prípade. Z uvedeného vyplýva, že úrad verejného zdravotníctva nemusí byť

prijímateľom úhrady nákladov, hoci o nej bude rozhodovať. V tomto je správny názor žalobkyne, podľa
ktorého úrad verejného zdravotníctva nemôže byť v tomto prípade prijímateľom plnenia za náhradu
nákladov stravovania. Ako však bol uvedené, to nie je podmienka danosti jeho rozhodovacej právomoci
v tejto veci.

20. Význam pre riešenie otázky právomoci nemá to, že fyzické osoby neplatili všetky náklady spojené s
povinnou izoláciou, ale iba stanovenú paušálnu čiastku za stravu. Rozsah, v akom je uplatnené právo
na úhradu nákladov podľa § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z.z. nemá žiaden dopad na to, že takto uplatnené
právo má stále základ v citovanom ustanovení, a teda ani žiaden dopad na právomoc Regionálneho
úradu verejného zdravotníctva z toho vyplývajúcu podľa § 6 ods. 3 písm. l) zák. č. 355/2007 Z.z.

21. Čo sa týka žalobkyňou citovaných rozhodnutí iných okresných súdov SR, ktoré o obdobnom
nároku vecne rozhodli, v žiadnom z nich nebola otázka právomoci súdu riešená výslovne a odvolací súd
mázato,žeimplicitnevnichnebolavyriešenásprávne.Rozhodnutiaokresnýchsúdovneodôvodňujúcich
danosť právomoci súdu rozhodnúť o typovo identickom nároku nepovažoval odvolací súd za prekážku

rozhodnúť s náležitým odôvodnením o otázke právomoci odlišne.

22. Vzhľadom na uvedené bolo napadnuté rozhodnutie o zastavení konania pre nedostatok právomoci
súdu a o postúpení veci správne a odvolací súd ho preto potvrdil.

23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262
ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu voči žalobkyni, ktorá úspech v odvolacom konaní nemala. Nakoľko z obsahu
spisu nevyplýva, že by žalovanému vznikli v odvolacom konaní trovy, odvolací súd mu nárok na ich
náhradu nepriznal (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.02.2018, sp. zn. 7Cdo/14/2018).

24. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).