Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 8, 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Tdo/57/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116011054
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 11. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Bargel
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:2116011054.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Martina Bargela a sudcov JUDr.
Patrika Príbelského, PhD. a JUDr. Emila Klemaniča na neverejnom zasadnutí konanom 8. novembra
2023 v Bratislave v trestnej veci obvineného F. U., pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods.
1, ods. 3 písm. c), ods. 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona,
o dovolaní obvineného F. U. podanom proti rozsudku Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 3To/64/2022, z

23. mája 2023 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného F. U. o d m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 7Tk/1/2016, z 29. októbra 2019 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 3To/64/2022, z 23. mája 2023 bol obvinený F. U. uznaný za vinného
zo spáchania obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. c), ods. 4 písm. a)

Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona na skutkovom základe, že
obvinení v samostatnom konaní M. E., M. N., odsúdený Ing. Z. C. a ďalšie doposiaľ nestotožnené osoby,
aj v mieste trvalého bydliska M. N. v obci H., po spoločnej dohode a rozdelení úloh zjednali obvineného
v samostatnom konaní Z. N. a obvineného F. U. na jeseň roku 2012 na vykonanie prepravy tak, že na
pokyn doposiaľ nestotožnenej osoby Ing. Z. C. spoločne s M. E.Š. oslovili M. N., aby vybavil šoféra
na vykonanie podvodnej kamiónovej prepravy, a tento oslovil Z. N. s tým, že tohto dopredu inštruoval,

ako má postupovať, pričom zabezpečil od neho jeho fotografie na vyhotovenie falošného občianskeho
preukazu a tieto odovzdal M. E. a Ing. Z. C. a následne zabezpečil presun Z. N. do mesta E. na
parkovisko pre R., kde ich čakali M. E. spolu s Ing. Z. C., ktorí Z. N. zabezpečili falošný občiansky
preukaz s jeho fotografiami na meno B. N., č. K. XXX XXX a následne Z. N. na prvej čerpacej stanici
za hraničným prechodom E. v smere do Maďarskej republiky naložil druhého vodiča - obvineného F.
U., ktorý bol vopred inštruovaný o priebehu podvodnej kamiónovej prepravy s tým, že pred miestom

nakládky vystúpi z kamióna, nakoľko falošné osobné doklady mal vyhotovené iba Z. N., o čom mal
obvinený F. U. vedomosť, a následne Z. N. pod falošnou identitou ako vodič spoločnosti SLINK, s. r. o.,
IČO: 44917996, dňa 5. októbra 2012 predložil pri nakládke tovaru falošný občiansky preukaz na meno
B. N. v spoločnosti Aurubis Bulgaria AD so sídlom v meste Pirdop, Bulharsko, kde nechal naložiť na
kamión e. č. M. a príves e. č. M. dodávku tovaru pre spoločnosť JMB STEEL, s. r. o. - medené katódy
v hodnote 144.972,36 € za účelom prepravy na miesto vykládky na adresu D. Q., Z. č. X, S. XXX XX,

Slovenská republika, avšak už v čase naloženia Z. N. a obvinený F. U. vedeli, že tovar nedoručia na
určenú vykládku a tento premiestnili na neznáme miesto, čím obvinený F. U. objednávateľovi prepravy
- spoločnosti JMB STEEL, s. r. o., so sídlom Zámocké námestie 42, Frýdek-Místek, Česká republika,
spôsobil škodu vo výške 144.972,36 €.

Za to (v konečnom dôsledku) odvolací súd uložil obvinenému F. U. podľa § 221 ods. 4 Trestného zákona

s prihliadnutím na § 36 písm. j) Trestného zákona a § 38 ods. 3, § 39 ods. 1 Trestného zákona sprihliadnutím na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd trest odňatia slobody vo výmere
7 (sedem) rokov.

Podľa § 48 ods. 3 písm. b), ods. 4 Trestného zákona obvineného na výkon trestu odňatia slobody zaradil
do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Proti rozsudku Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 3To/64/2022, z 23. mája 2023 podal obvinený F. U.
dovolanie s poukazom na dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) a písm. i) Trestného poriadku.

Obvinený k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku argumentoval v
podstate nasledovne.
„Voči rozsudku Okresného súdu Trnava, sp. zn. 7Tk/l/2016, z 29. októbra 2019 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Trnava, sp. zn. 3To/64/2022, z 23. mája 2023, podávam v zákonnej lehote dovolanie
prostredníctvom svojho obhajcu v nasledovnom rozsahu: Som toho názoru, že v trestnom konaní, ktoré
sa voči mne viedlo, bol porušený Trestný poriadok a trestné konania vrátane rozsudku nie sú v súlade

s Trestným zákonom a Trestným poriadkom v dôsledku čoho tu vidím dôvod dovolania uvedený v ust.
§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a síce, že bolo zásadným spôsobom porušené právo na
obhajobu, § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku a síce, že rozhodnutie je založené na nesprávnom
právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.
Obvinený poukázal na to, že je spolupracujúci svedkom vo veciach vedených NAKA Západ, sp. zn.

ČVS:PPZ-386/NKA-ZA2-2019 a sp. zn. ČVS:PPZ-207/NKA-západ2-2022, pričom uviedol: „Krajský súd
vo svojom odôvodení nesprávne uvádza, že tieto trestné stíhania s touto vecou nesúvisia, týkajú sa
inej veci, pretože práve naopak, trestná vec, sp. zn. ČVS:PPZ-207/NKA-západ2-2022, vyšetrovateľ p.
K.G., vedená na NAKA Západ, je práve rovnakou trestnou vecou, kde sa jedná o rovnaký skutok, pričom
táto sa vedie práve voči organizátorom tohto skutku, kde výraznou mierou mojou svedeckou výpoveďou

prispievam k odhaleniu tejto trestnej činnosti (v tejto veci mám pridelený ako svedok špecifický status,
nakoľko vypovedám voči vplyvným osobám v okolí mesta E. a E., ktoré sú dodnes na slobode, a to
najmä B. C. a S. F., a v tom čase sa pohybovali v mojom okolí) a takisto opisujem, prečo som doposiaľ
nikdy nemohol vypovedať, keďže moje trestné oznámenie, ktoré som podal v čase spáchania skutkov
záhadne zmizlo, bol som vystavený psychickému nátlaku príslušníkov polície a fyzickému nátlaku osôb,

ktoré s ňou boli v úzkom kontakte a podieľali sa na páchaní trestnej činnosti, pričom tieto skutočnosti
sú podrobne opísané a sú predmetom trestného konania v druhej vyššie uvedenej trestnej veci pod
dozorom Úradu špeciálne prokuratúry - prokurátor Mgr. Martin Tamaškovič, z toho časť vyčlenená do
spisu, sp. zn. ČVS:PPZ-386/NKA-ZA2-2019, vyšetrovateľ mjr. Ing. Z. Č.. Z uvedeného jasne vyplýva, že
som mohol vo veci vypovedať až potom, ako došlo k personálnym zmenám v polícii, nakoľko dovtedy

som bol iba obeťou ich systému a nijako som sa nemohol brániť. Vyššie popísané trestné konanie
vedené na NAKA Západ, teda priamo súvisí s týmto mojim skutkom, za ktorý som odsúdený, kde tieto
osoby sú v obžalobe a v rozsudku označované ako „ďalšie doposiaľ nestotožnené osoby". Pritom z hore
uvedených konaní vyplýva, že tieto majú priamy vplyv na skutok, za ktorý som bol odsúdený, pričom
zároveň modifikujú a upresňujú moju účasť na ňom a zároveň dotvárajú okolnosti, za ktorých a ako sa

tento skutok stal. Uvedené skutočnosti majú vplyv na rozsah dokazovania v tejto trestnej veci a keďže
sa jedná o nové dôkazy, ktoré sú k dispozícii až po rozsudku prvostupňového súdu, som toho názoru,
že uvedenú vec by bolo potrebné vrátiť na Okresný súd Trnava na doplnenie dokazovania, aby bolo
zrejmé, akým spôsobom som sa na tomto skutku skutočne podieľal a za akých okolností.
Na základe uvedených skutočností sme požiadali krajský súd v rámci odvolacieho konania o doplnenie

dokazovania, pričom Krajský súd v Trnave v rámci verejného zasadnutia 23. mája 2023 prečítal
listinné dôkazy, ktoré som v rámci odvolacieho konania predložil, vrátane mojich návrhov na doplnenie
dokazovania, následne verejné zasadnutie prerušil kvôli porade senátu a po návrate do pojednávacej
miestnosti predseda senátu oznámil, že udeľuje slovo na konečné návrhy. Žiadnym spôsobom sa senát
nevyjadril k mojim návrhom na doplnenie dokazovania a žiadnym spôsobom o nich nerozhodol. Senát

krajského súdu nesprávne uviedol skutočnosti, ktoré sa udiali na verejnom zasadnutí dňa 23. mája 2023,
nakoľko chronológia návrhov a oboznamovania bola odlišná od znenia zápisnice, na základe čoho môj
obhajca žiadal o jej opravu, ktorá bola sčasti odstránená, avšak nie úplne zodpovedala stavu, ako sa
pojednávanie vyvíjalo, pričom taktiež je nesprávne uvedené v zápisnici na str. 3, že malo byť vyhlásené
uznesenie „dokazovanie sa vyhlasuje za skončené", pretože takýto postup by nemal racionálny zmysel,

keďže môj obhajca rozsiahlo osobne predniesol návrh na doplnenie dokazovania, kde popísal dôvody,
z akých to navrhujeme a s čím tieto dôkazy súvisia, následne súd sa spýtal strán konania, či majú
ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania a keď ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania neboli, prerušil
konanie, aby sa senát poradil o doplnení návrhov na doplnenie dokazovania, ktoré rozsiahlo predniesola popísal môj obhajca v spojitosti s našimi písomne podanými návrhmi na doplnenie dokazovania. Takže
senát krajského súdu nemal prečo vyhlásiť uznesenie o tom, že dokazovanie sa vyhlasuje za skončené
pred prerušením verejného zasadnutia, keďže v rámci prerušenia sa senát mal o týchto návrhoch

poradiť a z iného dôvodu nemal senát prečo prerušovať verejné zasadnutie. Ako som už uviedol, po
našom návrate do pojednávacej miestnosti senát vôbec nerozhodol o našich návrhoch na doplnenie
dokazovania, tieto zostali nepovšimnuté a predseda senátu iba udelil slovo na konečné návrhy. Týmto
postupom senát porušil moje právo na obhajobu a na spravodlivý súdny proces. Som toho názoru, že
krajský súd ako súd odvolací, bol povinný skúmať všetky okolnosti spáchania trestného činu, vrátane

mojich osobných pomerov ako osoby páchateľa, pretože všetky skutočnosti a nové dôkazy, na ktoré
som poukazoval, sú z obdobia až po rozhodnutí Okresného súdu Trnava, a teda sa jedná o nové dôkazy.
Záverom som toho názoru, že je tu zákonný dôvod v zmysle ust. § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného
poriadku, aby Najvyšší súd SR konštatoval, že postupom Krajského súdu v Trnave a Okresného
súdu Trnava bol z hore uvedených dôvodov porušený zákon v neprospech mojej osoby a napadnuté
rozhodnutie Krajského súdu v Trnave a Okresného súdu Trnava zrušil".

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku obvinený neuviedol nič, a to
doslova.

K dovolaniu obvineného sa vyjadril prokurátor nasledovne.
„Odsúdený v dovolaní uvádza dva dovolacie dôvody, a to podľa § 371 ods. 1 písm. c), písm. i)

Trestného poriadku. Poukázal pritom na svoj nepriaznivý zdravotný stav a existenciu viacerých udalostí
a skutočností majúcich zásadný vplyv na posudzovanie skutku, skutkovej vety, účasti jednotlivých
osôb a zmenu jeho osobných pomerov ako páchateľa. Ďalej poukázal na podania jeho obhajcu z 12.
apríla 2023 a 17. mája 2023, v ktorých popísal svoju spoluprácu v iných trestných veciach a žiadal
o doplnenie dokazovania vyžiadaním správ od vyšetrovateľov k preukázaniu ďalších poľahčujúcich

okolností. Odvolací súd v tejto súvislosti nesprávne uviedol, že tieto trestné stíhania nesúvisia s aktuálne
prejednávanou trestnou vecou. Práve naopak trestná vec ČVS: PPZ-207/NKA-ZA2-2022 je rovnakou
trestnou vecou vedenou proti organizátorom skutku, kde odsúdený prispieva k odhaleniu tejto trestnej
činnosti. O týchto veciach nemohol skôr vypovedať z dôvodov podrobne popísaných vo veci ČVS:
PPZ-386/NKA-ZA2-2019.Opísanékonaniepriamosúvisísoskutkomodsúdeného,kdesajednáoosoby

označované v obžalobe a rozsudku ako „ďalšie doposiaľ nestotožnené osoby". Označené skutočnosti
majú vplyv na rozsah dokazovania v tejto trestnej veci, a preto by bolo potrebné vec vrátiť okresnému
súdu na doplnenie dokazovania, aby bolo zrejmé, akým spôsobom a za akých okolností sa na skutku
podieľal. K týmto návrhom sa senát odvolacieho súdu nevyjadril a nerozhodol o nich, ale po krátkom
prerušení verejného zasadnutia len dal slovo na konečné návrhy. Senát nesprávne uviedol skutočnosti,

ktoré sa udiali na verejnom zasadnutí dňa 23. mája 2023, chronológia návrhov a oboznamovania bola
odlišná od znenia zápisnice, na základe čoho obhajca žiadal o jej opravu, ktorá bola sčasti odstránená,
avšak nie úplne zodpovedala stavu, ako sa pojednávanie vyvíjalo, pričom taktiež je nesprávne uvedené
v zápisnici na str. 3, že malo byť vyhlásené uznesenie „dokazovanie sa vyhlasuje za skončené",
pretože takýto postup by nemal racionálny zmysel, keďže obhajca rozsiahlo osobne predniesol návrh

na doplnenie dokazovania, následne súd sa spýtal strán konania, či majú ďalšie návrhy na doplnenie
dokazovania, a keď ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania neboli, prerušil konanie, aby sa senát
poradil o doplnení návrhov na doplnenie dokazovania, ktoré rozsiahlo predniesol a popísal obhajca v
spojitosti s písomne podanými návrhmi na doplnenie dokazovania. Takže senát krajského súdu nemal
prečo vyhlásiť uznesenie o skončení dokazovania pred prerušením verejného zasadnutia, keďže v rámci

prerušenia sa senát mal o týchto návrhoch poradiť a z iného dôvodu nemal senát prečo prerušovať
verejné zasadnutie. Po návrate do pojednávacej miestnosti senát vôbec nerozhodol o návrhoch na
doplnenie dokazovania, tieto zostali nepovšimnuté a predseda senátu iba udelil slovo na konečné
návrhy. Týmto spôsobom bolo porušené právo odsúdeného na obhajobu a na spravodlivý súdny proces.
Odsúdený je toho názoru, že odvolací súd bol povinný skúmať všetky okolnosti spáchania trestného

činu, vrátane osobných pomerov odsúdeného ako osoby páchateľa, pretože všetky skutočnosti a nové
dôkazy, na ktoré poukazoval, sú z obdobia až po rozhodnutí Okresného súdu Trnava, a teda sa jedná
o nové dôkazy.
Odsúdený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku vzhliada v podstate v
nevyhovení jeho návrhu na doplnenie dokazovania, ktorým čím mienil dosiahnuť preukázanie ďalších

poľahčujúcich okolností, a to vyžiadaním správ od policajtov realizujúcich iné trestné veci, kde má
napomáhať v objasňovaní v trestnej činnosti. Odvolací súd však tieto návrhy neprehliadol, ale náležité
a podrobne v odôvodnení svojho rozsudku odôvodnil, prečo návrhom na doplnenie dokazovania
nevyhovel, pričom na tieto závery je potrebné poukázať a stotožniť sa s nimi. Odvolací súd o. i. výstižnepoukázal na postoj odsúdeného v priebehu trestného stíhania ako aj na to, že odsúdený po celý čas
popieral, že by mal vedomosť o organizátoroch skutku, pričom týchto mal možnosť usvedčovať aj v
dovtedajšom priebehu konania. Je pritom neprehliadnuteľné, že odsúdený sám spochybňoval svoju vinu

na žalovanom skutku, a preto sa jeho snaha o dosiahnutie poľahčujúcej okolnosti z titulu objasňovania
trestnej činnosti dostáva do príkreho rozporu s jeho postojom k vlastnej trestnej činnosti, v dôsledku
čoho je ďalšie zohľadnenie jeho prípadnej spolupráce v iných trestných konaniach a ďalšie zmiernenie
trestu bezpredmetné (odhliadnuc od toho, že už napadnutým rozsudkom mu bol uložený mimoriadne
znížený trest pod dolnou hranicou trestnej sadzby). Skutočnosť, že organizátori, ktorých má usvedčovať

v iných konaniach, sú prípadne zhodní s organizátormi skutku v aktuálne prejednávanej veci (osoby
označené v rozsudku ako „doposiaľ nestotožnené osoby"), nemá vplyv na správnosť záveru odvolacieho
súdu, že sa jedná o iné skutky, pretože totožnosť osôb páchateľov nemožno stotožňovať s totožnosťou
skutku. Navrhované doplnenie dokazovanie prednesené až v odvolacom štádiu konania preto bolo
nadbytočné, nehospodárne, a tento návrh odvolací súd vecne správne a s náležitým odôvodnením
odmietol. Vzhľadom na túto procesnú situáciu v žiadnom prípade nemohlo dôjsť k porušeniu práva

na obhajobu, a už vôbec nie zásadným spôsobom. Právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu
podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku totiž možno chápať ako vytvorenie podmienok na plné
uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných
v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého práva na obhajobu. Právo na obhajobu garantované
čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 50 ods. 3 ústavy

sa premietlo do viacerých ustanovení Trestného poriadku, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva
na obhajobu obvineného v rôznych štádiách trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z
nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví v postavení obvineného v trestnom konaní, samo
osebe nezakladá dovolací dôvod. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe za porušenie práva na obhajobu
zásadným spôsobom nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých

dôkazných prostriedkov Trestného poriadku ako ani vlastné hodnotenie dôkazov (R 7/2011, R 14/2015).
Pokiaľ ide o namietaný obsah zápisnice, resp. chronológiu priebehu verejného zasadnutia, prípadná
nesprávnosť obsahu zápisnice, ak by sa aj preukázala, taktiež nemôže predstavovať porušenie práva
na obhajobu. V zmysle judikatúry totiž platí, že ak v odvolacom konaní strana navrhla vykonať dôkaz a
odvolací súd, konajúci na verejnom zasadnutí, jej nemieni vyhovieť, nie je potrebné, aby návrh formálne

odmietol, ale z hľadiska zachovania práv obhajoby je podstatné, či sa odvolací súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia s návrhom, resp. dôkaznou situáciou vo vzťahu k návrhom dotknutej okolnosti
vysporiadal; k takému vysporiadaniu môže dôjsť aj konkrétnym odkazom na odôvodnenie napadnutého
rozsudku, s jeho prípadným doplnením (R 43/2018). Nakoľko teda odvolací súd ani nebol povinný
v zápisnici formálne odmietnuť návrh na doplnenie dokazovania a navyše odmietnutie dokazovania

náležité odôvodnil aj v písomnom vyhotovení uznesenia, je nepodstatné, či k formálnemu odmietnutiu
došlo pred alebo po prerušení verejného zasadnutia.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku bol taktiež uplatnený nedôvodné. Tento
dôvod síce odsúdený označil, avšak ďalej nešpecifikoval, v čom by malo spočívať jeho naplnenie, pričom
ani z ostatného odôvodnenia dovolania nevyplývajú také argumentačné tvrdenia, ktoré by materiálne

pod tento dovolací dôvod bolo možné podriadiť. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhujem,
aby dovolací súd rozhodol o podanom dovolaní na neverejnom zasadnutí tak, že dovolanie podľa § 382
písm. c) Trestného poriadku odmietne, pretože je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa §
371 Trestného poriadku".

+ + +

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd (§ 377 Trestného poriadku) skúmal procesné
podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§
368 ods. 2 písm. h) Trestného poriadku), prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku),

osobou oprávnenou na podanie dovolania [§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku], v zákonnej lehote
(§ 370 ods. 1 Trestného poriadku), na súde, ktorý rozhodol v prvom stupni (§ 370 ods. 3 Trestného
poriadku), dovolanie spĺňa obligatórne obsahové náležitosti dovolania (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného
poriadku) a dospel k záveru, že dovolanie obvineného nie je dôvodné.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak bolo zásadným spôsobom
porušené právo obvineného na obhajobu.Právo na obhajobu tak, ako je zakotvené v článku 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, v článku 40
ods. 3 Listiny základných práv a slobôd i v článku 6 ods. 3 písm. b), písm. c), písm. d) Dohovoru a v

neposlednom rade v ustanovení § 2 ods. 9 Trestného poriadku treba chápať ako vytvorenie podmienok
pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov,
činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Právo na obhajobu patrí
k základným atribútom spravodlivého procesu, keďže zabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným
na jednej strane a prokurátorom na druhej strane. Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných

záujmov a práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie, pretože aj bezchybné rešpektovanie práva na
obhajobu, je dôležitým predpokladom vydania zákonného a spravodlivého rozhodnutia. Tento dovolací
dôvod možno úspešne uplatňovať len vtedy, ak právo na obhajobu bolo porušené zásadným spôsobom.

Zásada „práva na obhajobu" vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv
a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutým prostriedkom úspešného

výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne
zabezpečeniesvedčínielenostupnidemokracievtrestnomprocesedanéhoštátu,alevosvojejpodstate
jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie,
ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale aj
zo záujmu štátu na zistení pravdy. Právo na obhajobu možno vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci

spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany a ochranou
práv obvineného.

Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného,
charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich,

pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osebe
nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Vo vzťahu k námietkam obvineného, ním podradených pod písm. c) § 371 ods. 1 Trestného poriadku,
najvyšší súd uvádza, že tieto smerujú proti nerozhodnutiu krajského súdu o návrhoch na doplnenie

dokazovania, resp. nedostatočnému vysporiadaniu sa s návrhmi na doplnenie dokazovania, pričom
predložené návrhy môžu „mať zásadný vplyv na posúdenie osoby obvineného v rámci rozhodovania o
treste ..." (pozn. ide o citáciu z návrhu na doplnenie dokazovania).

K tomu najvyšší súd uvádza.

Právu obvineného spočívajúceho v možnosti navrhovať dôkazy zodpovedá paralelne existujúca
povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a
najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť, alebo ho odmietnuť (§ 272 ods.
3 Trestného poriadku), prípadne rozhodnúť o tom, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (§ 274 ods.

1 Trestného poriadku - primerane pozri R 116/2014).

Nie je možné úspešne podať dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
preto, že sa návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovelo. Za porušenie práva na obhajobu v zmysle
tohto dovolacieho dôvodu nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých

dôkazných prostriedkov. Ak by záver súdu urobený v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom,
že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal
opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, odporovalo by to
viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ktorá
vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok a nie posudzovanie

správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu.

Pre posúdenie možnosti aplikácie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
je v tom - ktorom prípade dôležité zistenie, že sa konkrétny súd predloženým návrhom na doplnenie
dokazovania zaoberal, avšak sa mu rozhodol z určitých dôvodov nevyhovieť. Treba si uvedomiť, že súd

nie je povinný vykonať dôkazy, ktoré strany nenavrhli a nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany
síce navrhli, ale súd ich nepovažuje za rozhodné a dôležité pre spravodlivé rozhodnutie (§ 272 ods. 3
Trestného poriadku, § 2 ods. 10 Trestného poriadku, § 2 ods. 11 Trestného poriadku) a napokon súdnemusívykonaťanitiedôkazy,ktoréstranysícenavrhli,ale„neskoro"(§240ods.3druhávetaTrestného
poriadku), alebo neprejavili reálnu snahu o ich vykonanie (§ 240 ods. 4 tretia veta Trestného poriadku).

Zároveň ale platí, že rozhodnutie súdu o odmietnutí návrhov na doplnenie dokazovania môže za istých
okolností predstavovať porušenie práva na obhajobu - § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Stane sa tak vtedy, ak súd nevysvetlí - neodôvodní v uznesení o odmietnutí návrhov na doplnenie
dokazovania podľa § 272 ods. 3 Trestného poriadku (ktoré uznesenie sa len vyhlási a zaznamená do
zápisniceohlavnompojednávaníaleboverejnomzasadnutíapísomnenevyhotovuje),resp.minimálnev

odsudzujúcom rozsudku v zmysle § 168 ods. 1 druhá veta Trestného poriadku zrozumiteľným, úplným a
presvedčivýmspôsobomnadbytočnosťanepotrebnosťdoplneniadokazovaniaazároveňexistujúďalšie
skutočnosti naznačujúce, že celé konanie bolo vedené neobjektívne a zjavne nerešpektovalo pravidlá
spravodlivého procesu.

Pre konanie pred odvolacím súdom platí (a tu je daná odpoveď dovolateľovi, prečo krajský súd

nerozhodol o návrhoch na doplnenie dokazovania), že tento nemusí o návrhu na doplnenie dokazovania
formálne rozhodnúť uznesením podľa § 272 ods. 3 Trestného poriadku, pretože „ustanovenia o
dokazovaní na hlavnom pojednávaní sa podľa § 295 ods. 2 Trestného poriadku na verejné zasadnutie
použijú len vtedy, ak sa na verejnom zasadnutí vykonávajú dôkazy (o čom rozhodne súd, v odvolacom
konaní odvolací súd) - nepoužijú sa pritom priamo, ale „primerane". „Z hľadiska zachovania práv

obhajoby (čomu zodpovedá dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku) je
podstatné, či sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia s návrhom, resp. dôkaznou situáciou vo
vzťahu k návrhom dotknutej okolnosti vysporiadal, k takému vysporiadaniu môže dôjsť aj konkrétnym
odkazom na odôvodnenie napadnutého rozsudku, s jeho prípadným doplnením (R 43/2018).

Nevykonanie (arbitrárne), pre spravodlivé rozhodnutie známeho a dôležitého, významného či
rozhodného dôkazu súdom, môže však byť dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 3 Trestného
poriadku, pretože posúdenie rozsahu (ne)vykonaných dôkazov je otázkou skutkovou a nie právnou. Za
skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti
rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie.

S ohľadom na to nemôže argumentácia dovolateľa, ktorým nie je minister spravodlivosti, o nevykonaní
navrhnutého dôkazu súdom (o odmietnutí vykonania, ktorého bolo rozhodnuté podľa § 272 ods. 3
Trestného poriadku a rozhodnutie o tom bolo riadne odôvodnené minimálne v rozsudku súdu prvého
stupňa alebo v rozhodnutí odvolacieho súdu v zmysle § 168 ods. 1 druhá veta Trestného poriadku)
zodpovedať dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Vyššie uvedený záver zodpovedá doterajšej aplikačnej praxi i judikatúre najvyššieho súdu ako súdu
dovolacieho o nemožnosti preskúmavania správnosti a úplnosti skutkových zistení súdmi v pôvodnom
konaní, s výnimkou prieskumu ich rozhodnutí uvedeným spôsobom, a síce dovolania podaného
ministrom spravodlivosti na podklade podnetu oprávnenej osoby podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku.

Pokiaľ neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdmi v pôvodnom konaní dovolací súd
nemôže preskúmavať v rámci dovolateľom (obvineným alebo generálnym prokurátorom) uplatneného
dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, nemožno takéto „skutkové"
preskúmanie rozhodnutí súdov v pôvodnom konaní dosiahnuť (a vo svojej podstate obchádzať)

prostredníctvom uplatnenia dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
[a už vôbec nie písm. i)], uplatnením dovolacej námietky spočívajúcej v tom, že v pôvodnom konaní
nebol vykonaný konkrétny dôkaz, ktorý však podľa subjektívneho hodnotenia dovolateľa vzhľadom na
jeho význam (dôležitosť) vykonaný byť mal. Posúdenie dôležitosti (významu) konkrétneho dôkazu totiž
nie je možné bez komplexného vyhodnotenia dôkazného stavu na podklade rozsahu a kvality procesu

dokazovania vykonaného súdmi v pôvodnom konaní, ktorého výsledkom je nimi zistený skutkový stav,
v konečnom dôsledku odzrkadlený v tzv. skutkovej vete výroku o vine obvineného.

Záver o dôležitosti (významu) takého dôkazu preto logicky nie je možný bez primárneho posúdenia
otázky náležite zisteného skutkového stavu v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku, ktorý je zase

výsledkom procesu hodnotenia dôkazov podľa kritérií upravených v § 2 ods. 12 Trestného poriadku,
z ktorého obsahu je navyše nepochybné, že žiadny dôkaz v trestnom konaní nemožno posudzovať
izolovane od iných, v danej veci zabezpečených, resp. vykonaných dôkazov.Vyššie uvedený záver tak zohľadňuje systematickú prepojenosť jednotlivých dovolacích dôvodov
upravených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku, ich vzájomné vzťahy a obsahovú nadväznosť, v
posudzovanom prípade medzi dovolacími dôvodmi upravenými v tomto ustanovení pod písmenami c) a

i) a na vetu za bodkočiarkou v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku logicky nadväzujúci ako jediný
možný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku.

Najvyšší súd sumarizuje.

Dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku,
vo vzťahu k návrhu obvineného na doplnenie dokazovania, môže byť naplnený ak:
a) súd prvého stupňa o návrhu obvineného na doplnenie dokazovania nerozhodol podľa § 273 ods. 3
Trestného poriadku - „ignoroval" ho a s návrhom
na doplnenie dokazovania sa nevysporiadal ani v odôvodnení svojho rozhodnutia - § 168 ods. 1
Trestného poriadku,

b) ak bol návrh na doplnenie dokazovania predložený až v odvolaní
a odvolací súd sa s týmto návrhom nevysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia vo veci samej -
„mlčal"
a zároveň existujú ďalšie skutočnosti naznačujúce, že celé konanie bolo vedené neobjektívne a zjavne
nerešpektovalo pravidlá spravodlivého procesu.

Za takéhoto stavu totižto dochádza k porušeniu práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, čo
však nie je tento prípad.

Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia spočíva v troch nasledujúcich a vzájomne sa

doplňujúcich rovinách:
a) je korelátom práva účastníka konania prednášať návrhy, argumenty a námietky, aby na tieto dostal
od súdu náležitú odpoveď,
b) predstavuje jednu zo záruk, že ,,výkon spravodlivosti" (justice in procedural effect, resp. justice in
action) nie je arbitrárny (svojvoľný), nepriehľadný a že rozhodovanie verejnej moci je kontrolované

verejnosťou,
c) vytvára predpoklad pre účinné uplatnenie opravných prostriedkov, ktoré má strana konania k
dispozícii.

Napriek nespornému významu vyššie rozvedeného práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
nejde o právo absolútne. Povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie nemožno interpretovať v
tom zmysle, že by zahŕňalo podrobnú odpoveď na každý argument strany konania (Van de Hurk
v. Holandsko, resp. Ruiz Torija v Španielsko). Podstatnou práva na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia je povinnosť súdu vyhodnotiť a v odôvodení rozhodnutia zareagovať na hlavné námietky

účastníka konania (Donadze v. Gruzínsko) a riadne posúdiť tvrdenia, argumenty a dôkazy predložené
stranou konania (opätovne viď napr. Van de Hurk v. Holandsko). Na podklade takéhoto postupu
súdu je následne možné kvalifikovaným spôsobom posúdiť, či bolo konanie ako celok spravodlivé.
Mlčanie odvolacieho súdu ohľadom zákonnosti odmietnutia vykonania dôkazov navrhnutých obvineným
odporuje myšlienke spravodlivého procesu (Krasulya v. Rusko).

Jedným zo základných princípov trestného konania je nutnosť starostlivo a úplne popísať dôkazný
postup,ktorýsúčasnetrebalogickyapresvedčivoodôvodniť.Uvedenúpožiadavkuzakotvilzákonodarca
do sústavy nárokov na odôvodnenie rozsudku, a tak isto aj uznesenia, ktoré má povahu rozhodnutia
vo veci samej. Preto nie je prípustné, aby odôvodnenie rozhodnutia, ktoré musí rešpektovať vyššie

vymedzené kritériá, bolo založené na skutkových zisteniach, ktoré nie sú náležitým spôsobom
odôvodnené, resp. primerane vysvetlené. Takéto rozhodnutia (ich odôvodnenie alebo absencia
takéhoto odôvodnenia tam, kedy rozhodné skutočnosti v zásade musia byť odôvodnené) nie sú
adhézne k určite zistenému skutkovému stavu vyjadrenému v odôvodnení dotknutého rozhodnutia.
Za takéhoto procesného stavu ide o rozhodnutia, ktoré nerešpektujú požiadavky Trestného poriadku

ako základného procesnoprávneho predpisu upravujúceho trestné konanie. V konečnom dôsledku sa
takéto rozhodnutie ,,posúva" aj do protiústavnej polohy, a to najmä z hľadiska nároku trestne stíhaného
obvineného na spravodlivé posúdenie jeho trestnej veci (ÚS 181/2000 - ČR). Napriek prezumpcii, že súd
nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy, platí, že musí o vznesených návrhoch na vykonaniedokazovania rozhodnúť a pokiaľ im nevyhovie, musí vo svojom rozhodnutí vysvetliť, z akých dôvodov
navrhnuté dôkazy nevykonal, resp. prečo ich neprevzal ako základ svojich skutkových zistení (ÚS
413/2002 - ČR). Je vecou súdov nižšieho stupňa, ktoré dôkazy a v akej kvantite považujú za dostatočné

na preukázanie skutkového stavu.

Zo strany odvolacieho súdu ide preto o otázku právnu, kedy by zistené pochybenie mohlo potenciálne
zakladať dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (primerane pozri
1TdoV/6/2017). Pre dovolací súd je z pohľadu skúmania dodržania práva na obhajobu podľa § 371

ods. 1 písm. c) Trestného poriadku podstatným zistenie, či sa súd prvého stupňa alebo odvolací súd
návrhom obvineného na vykonanie dokazovania zaoberali (t. j. či ho zaregistrovali) a súčasne uviedli
aspoň stručné dôvody, na podklade ktorých sa takémuto návrhu rozhodli nevyhovieť.

Povinnosťou súdu prvého stupňa i odvolacieho súdu je rešpektovať ústavne garantované právo
obvineného na obhajobu, z ktorého vyplýva požiadavka, aby sa konajúce súdy vysporiadali s

námietkami odvolateľa, ktorými toto svoje právo realizuje (pre odvolací súd je táto povinnosť zvýraznená
prostredníctvom článku 2 ods. 1 dodatkového protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
slobôd). Túto povinnosť konajúce súdy porušujú, ak ignorujú námietky odvolateľa voči dôkazom, na
ktoré je v odsudzujúcom rozhodnutí poukazované ako na kľúčové pre tvrdené skutkové závery.

Výrok rozhodnutia sám o sebe totiž nestačí na to, aby naplnil požiadavku spravodlivého procesu,
pretože z pohľadu obvineného je potrebné, aby bolo zrejmé, akými úvahami sa súd riadil, ako sa
vysporiadalsdôkazmiaktoráargumentáciabolapresúdpresvedčivejšiaatvorízákladjehorozhodnutia.
Preto musí byť daný výrok náležite odôvodnený. Sprostredkovaným výsledkom je následne možnosť
obvineného ,,skontrolovať", ako sa súd vysporiadal s jeho argumentáciou a dôkazmi, čím získa obraz o

výkone spravodlivosti v ,,jej mene" (Tatishvili v. Rusko). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia (konkrétne aj
vyhláseniu rozhodnutia predchádzajúci procesný postup - tzn. negatívne ,,stanovisko" súdu k návrhom
na vykonanie dokazovania v zmysle § 272 ods. 3 Trestného poriadku v spojení s § 295 ods. 2 veta
prvá Trestného poriadku) sa musí vysporiadať s relevantnými právnymi a skutkovými otázkami ako aj
argumentami obvineného, ktoré sú podstatného právneho významu.

Ak ide o náležitý argument významný pre rozhodnutie, odpoveď naň musí byť nielen konkrétna, no
navyše aj v zásade špecifická. Nakoľko platí predpoklad, že v zásade každý návrh obvineného je
potrebné vnímať čo do významového hľadiska (pre obvineného) zvlášť citlivo, treba dodať, že v konaní
vedenom pred profesionálnymi sudcami, obvineného chápanie jeho odsúdenia vychádza predovšetkým

z dôvodov uvedených v súdnych rozhodnutiach. V takých prípadoch musia vnútroštátne súdy uviesť
dostatočne jasne dôvody, na ktorých sa zakladajú ich rozhodnutia. Odôvodnené rozhodnutia tiež slúžia
v dokazovaní stranám, ktoré boli vypočuté, a tým prispievajú k väčšej ochote prijať rozhodnutia o ,,ich"
strane. Okrem toho je povinnosťou súdu založiť svoje úvahy na objektívnych argumentoch a tiež chrániť
právo na obhajobu. Rozsah povinnosti odôvodnenia závisí od povahy rozhodnutia a musí byť stanovený

s ohľadom na okolnosti prípadu.

Na splnenie požiadavky na spravodlivý proces, obvinený a samozrejme aj verejnosť musia byť schopní
pochopiť verdikt súdu, ktorý bol daný - to je zásadnou poistkou proti svojvôli (Taxquet v. Belgicko). V
nadväznosti na to je úlohou súdu, aby sa jasným, právne korektným no najmä zrozumiteľným spôsobom

vyrovnal so všetkými právnymi a skutkovými okolnosťami, ktoré tvoria podklad jeho rozhodnutia z
hľadiska právneho významu (IV. ÚS 14/07).

Trestný poriadok ustanovuje, že súd je povinný v odôvodnení rozsudku (toto platí aj pre rozhodnutie
odvolacieho súdu, ktoré má povahu rozhodnutia vo veci samej) uviesť aj to, o ktoré dôkazy opiera svoje

skutkovézistenia,akýmiúvahamisaspravovalprihodnotenívykonanýchdôkazov,najmäaksinavzájom
odporujú, ako sa súd vyrovnal s obhajobou a prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov
(§ 168 ods. 1 veta druhá Trestného poriadku).

V prípade, ak súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhnutý dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou

v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal navrhnuté dôkazy (I. ÚS 350/08). Z čl. 6 ods. 3 písm.
d) Dohovoru nevyplýva povinnosť súdneho orgánu vykonať všetky dôkazy navrhnuté v trestnom konaní
(vrátane výsluchu svedkov), avšak odmietnutie žiadosti obvineného o vykonanie ním navrhovaných
dôkazov v trestnom konaní musí byť súdom náležite odôvodnené (II. ÚS 258/2012).Uvedený stav potom v konaní generuje existenciu tzv. opomenutého dôkazu, resp. opomenutých
dôkazov.

Podľa doktríny opomenutých dôkazov je opomenutým predovšetkým taký dôkaz, ktorého vykonanie
má pre posúdenie otázky viny zásadný význam, avšak vo veci rozhodujúci súd jeho vykonanie
bez adekvátneho odôvodnenia odmietne, prípadne jeho vykonanie úplne opomenie bez akéhokoľvek
odôvodnenia, čím v konečnom dôsledku dochádza k tomu, že vo vlastných rozhodovacích dôvodoch

o ňom vo vzťahu k jeho odmietnutiu absentuje akákoľvek zmienka, alebo zmienka je len okrajová a
všeobecná, nezodpovedajúca povahe a závažnosti veci.

Na zistenie toho, či sa o opomenutý dôkaz jedná alebo nie, sa v praxi používa tzv. Perna test (Perna
proti Taliansku, č. 48898/99, rozsudok veľkého senátu zo 6. mája 2003, doplnený koncepciou v zmysle
Rozsudku Veľkého senátu ESĽP vo veci Murtazaliyeva proti Rusku z 18. decembra 2018, č. 36658/05).

Perna test pozostáva z posúdenia troch základných kritérií, a síce :
(a) či bola žiadosť o doplnenie dokazovania dostatočne odôvodnená a či sa týkala podstaty obvinenia,
(b) či bol posúdený význam určitého dôkazu a či v tejto súvislosti boli súdom poskytnuté dostatočné
dôvody, prečo dôkaz nebol vykonaný v priebehu súdneho konania a napokon

(c) či toto rozhodnutie nenarušilo celkovú spravodlivosť konania.

Návrh na doplnenie dokazovania musí byť adekvátne a dostatočne odôvodnený, čo je potrebné
posudzovať a hodnotiť s ohľadom na konkrétne okolnosti individuálneho prípadu a nie iba v abstraktných
súvislostiach (prvé kritérium). Individuálne posúdenie veci musí v sebe implikovať aj druhé kritérium,

ktorým je posúdenie relevantnosti navrhovaného dôkazu a poskytnutie dostatočného odôvodnenia
súdom.Úvahasúdu,ktorýnevyhovelnávrhunavykonanieurčitéhodôkazu,musízodpovedať(čosatýka
rozsahu a podrobnosti poskytnutých dôvodov) argumentom, ktoré uviedla obhajoba. V tejto súvislosti
možno hovoriť o priamej úmere, t. j. čím silnejšie argumenty uvádza obhajoba, tým presvedčivejšie by
mali byť dôvody súdu na odmietnutie jej návrhu na výsluch svedka/svedkov. Je však súčasne vhodné

pripomenúť, že nemožno od súdov vyžadovať, aby dávali podrobnú odpoveď na každý prednesený
návrh obhajoby, dôvody by však mali byť kvalitou adekvátne. V zmysle tretieho kritéria tzv. Perna testu
je nutné skúmať, či v prípade, ak súd odmietne návrh na výsluch svedka, bola dodržaná spravodlivosť
súdneho konania ako celku. V tejto súvislosti je vhodné prízvukovať, že sa tak má diať vo vzťahu k
priebehu celého konania a nie na základe izolovaného posúdenia jednej konkrétnej skutočnosti alebo

udalosti. Práve posúdenie veci v zmysle posledného tretieho kritéria má za následok, že test bude
dostatočne flexibilný a nie príliš formalistický (k tomu pozri nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. I. ÚS 177/2021 a I. ÚS 292/2020).

V predmetnej trestnej veci, takýto stav nenastal, pretože odvolací súd sa v súlade s § 168 ods. 1

Trestného poriadku, vo svojom rozsudku náležite a dostatočne vysporiadal s návrhmi obvineného na
doplnenie dokazovania. Preto zo strany dovolacieho súdu nemožno zaujať stanovisko, že došlo k
porušeniu práva na obhajobu obvineného F. U. zásadným spôsobom (dovolací dôvod podľa § 371 ods.
1 písm. c) Trestného poriadku).

V tejto súvislosti možno poukázať na str. 11 odsek druhý rozsudku krajského súdu, ktorý jasným a
zrozumiteľným spôsobom uviedol svoje myšlienkové pochody, ktorými sa spravoval pri prijatí záveru
ohľadom nevykonania dôkazných návrhov obvineného U.. Krajský súd, uviedol: ,,Pokaľ ide o návrh
obžalovaného na doplnenie dokazovania o vyšetrovacie spisy v inej trestnej veci, v ktorej je stíhaný pre
majetkovú trestnú činnosť, v tejto súvislosti odvolací súd nemal dôvod vyhovieť návrhu obžalovaného

na doplnenie dokazovania, nakoľko skutkový stav veci tak, ako bol ustálený okresný súdom, bol
dostatočneobjasnenývšetkýmidoterazzískanýmidôkazmi.Natomtonázoreničnemeníaniskutočnosť,
že obžalovaný usvedčuje zo spáchania organizovaného zločinu iných páchateľov v inom trestnom
konaní, pretože údajnú totožnosť organizátorov podvodnej kamiónovej prepravy mal možnosť odhaliť už
v pôvodnom konaní (kde však po celý čas popieral, že by mal vedomosť o organizátoroch skutku), a tiež

preto, že v trestnej veci, v ktorej vypovedá ako spolupracujúci obvinený ide o odlišné skutky". Odvolací
súd okrem toho na podporu vysloveného záveru na ďalších stranách až po str. 15, poskytol obvinenému
odpovede na všetky rozhodné otázky, ktoré predostrel v odvolaní. Nemožno prehliadnuť, že s návrhmi
obvineného na doplnenie dokazovania sa vysporiadal aj okresný súd - viď str. 19 jeho rozsudku.Okresný súd i krajský súd sa zákonne komfortným spôsobom vysporiadali s návrhmi obvineného na
doplnenie dokazovania a svoje úvahy v tomto smere náležitým spôsobom odôvodnili. S ohľadom na

to dospel najvyšší súd k záveru, že k porušeniu práva obvineného na obhajobu nedošlo, a preto
argumentáciu obvineného vo vzťahu k dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
odmietol ako nedôvodnú.

Obvinený síce v dovolaní označil aj dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ale

išlozjavnelenojehoformálneoznačenie,pretožekotázkečímmalbyťpodľanehonaplnený,neposkytol
žiadny argument, ktorý by čo i len naznačoval jeho naplnenie. Najvyšší súd tak nemá možnosť reagovať
na prípadné vecné a relevantné námietky, pretože nevie v čom dovolateľ vidí jeho naplnenie.

Najvyšší súd na podklade dovolania podaného obvineným F. U.M.Ö. nezistil naplnenie žiadneho z
ním označených dôvodov dovolania (ako ani iného dovolacieho dôvodu), a preto rozhodol tak, ako je

uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.