Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, September 19, 2023

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4Svk/48/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3021200206
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Potásch

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2023:3021200206.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu prof. JUDr. PhDr.

Petra Potáscha, PhD. a členiek senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a JUDr. Zuzany Mališovej,
v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): M.. T. K., nar. XX.XX.XXXX, t. č. Ústav na výkon trestu odňatia
slobody, Dukelská štvrť 941/10, 018 41 Dubnica nad Váhom, proti žalovanému: Generálne riaditeľstvo
Zboru väzenskej a justičnej stráže, Šagátova 1, 813 04 Bratislava 1, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného číslo: GR ZVJS-odv-5-3/21-2021 zo dňa 23. apríla 2021, v konaní o kasačnej
sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11S/48/2021-79 zo dňa
26. apríla 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa z a m i e t a .

II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania a správneho súdneho konania

1. Dňa 10.02.2021 bola Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby Ilava (ďalej
len „povinná osoba“) doručená žiadosť žalobcu o sprístupnenie nasledujúcich informácií: „1. Dohody o

vykonaní práce M.. Q. C. za obdobie od r. 2011 do 2019, prípadne akejkoľvek obdobnej zmluvy týkajúcej
sa vykonávania prác v stomatologickej ambulancii v UVTOS a UVV Ilava za obdobie 2011 až 2019. 2.
Schválené ordinačné hodiny za obdobie od r. 2011 do 2019, a to stomatologickej ambulancie v UVTOS
a UVV Ilava. 3. Zmenové výkazy stomatologickej ambulancie v UVTOS a UVV Ilava vo vzťahu k zubárke
M.. Q. C., a to za obdobie od r. 2013 do 2019. 4. Správu ÚVTOS a UVV Ilava zo dňa 18. 6. 2020, ktorá
bola predložená do vyšetrovacieho spisu OR PZ v Trenčíne, ČVS: ORP-407Vl-vyš-TN-2020, ktorá sa
týkala M.. Q. C.. 5. Aká odmena (resp. hodinová sadzba) bola vyplácaná M.. C. za obdobie od r. 2011

do 2019, a to za výkon práce v stomatologickej ambulancii za každý jednotlivý mesiac v UVTOS a ÚVV
Ilava.“

2. Dňa 19.02.2021 povinná osoba sprístupnila odvolateľovi listom č. ÚVTOSaÚVV-inf- 12-4/13-2021:
- dohody o pracovnej činnosti M.. Q. C. (ďalej len „dotknutá osoba“) za roky 2011 až 2019 s
anonymizovaním dátumu narodenia, rodinného stavu, trvalého pobytu, rodného čísla, čísla občianskeho
preukazu, dohodnutej odmeny, čísla účtu a podpisu,

- schválené ordinačné hodiny stomatologickej ambulancie v ústave Ilava zo dňa 19.06.2012 účinné od
26.06.2012 a schválené ordinačné hodiny zo dňa 10.07.2018 účinné od 16.07.2018, ktoré boli účinné
aj v roku 2019,- správu ústavu Ilava zo dňa 18. 6. 2020, ktorá bola predložená do vyšetrovacieho spisu OR PZ v
Trenčíne ČVS: ORP-407/1-VYS-TN-2020.

3. Povinná osoba v nadväznosti na § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom
prístupe k informáciám (ďalej len „zákon č. 211/2000 Z. z.“) vydala rozhodnutie Sp. č. ÚVTOSaÚVV-
inf-12-5/13-2021 zo dňa 19.02.2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) o čiastočnom nesprístupnení
informácie, ktorým nevyhovela žiadosti žalobcu v častiach:
- o sprístupnenie zmenových výkazov stomatologickej ambulancie vo vzťahu k dotknutej osobe za

obdobie od r. 2013 do 2019 - v nadväznosti na § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 211/2000 Z. z.,
- pri dohodách o vykonaní práce dotknutej osoby za obdobie od r. 2011 do 2019, nevyhovela v
časti obsahujúcej informácie o dátume narodenia, rodinnom stave, trvalom pobyte, rodnom čísle, čísle
občianskeho preukazu, dohodnutej odmene, čísle účtu a podpise dotknutej osoby - v nadväznosti na §
9 ods. 1 a 2 zákona č. 211/2000 Z. z.,
- schválené ordinačné hodiny stomatologickej ambulancie v ústave Ilava za obdobie roka 2011 do

25.06.2012 - v nadväznosti na § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z.,

4. V prvostupňovom rozhodnutí povinná osoba k uviedla, že informácie o dátume narodenia, rodinnom
stave, trvalom pobyte, rodnom čísle, čísle občianskeho preukazu, dohodnutej odmene, čísle účtu,
podpise fyzickej osoby, ako aj informácia o tom, kedy presne sa nachádzala v ústave Ilava (teda

informácia o tom, na akom mieste a v akom čase sa fyzická osoba nachádzala) sa dotýkajú súkromia
a pracovných vzťahov fyzickej osoby a tieto teda predstavujú v zmysle § 2 zákona č. 18/2018 Z. z. o
ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 18/2018 Z.
z.“) osobné údaje fyzickej osoby. Povinná osoba odkázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2Sži/14/2013 zo dňa 20.08.2014. Povinná osoba poukázala na to, že dotknutá osoba

vykonávala práce v stomatologickej ambulancii v ústave Ilava ako civilná osoba na základe dohody o
pracovnej činnosti, ktorá nie je povinne zverejňovanou zmluvou a zároveň táto osoba nepatrí medzi
taxatívne vymedzené osoby uvedené v § 9 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z., pri ktorých tento zákon
ustanovujesprístupneniepresneurčenýchosobnýchúdajovtýchtofyzickýchosôbnaúčelyinformovania
verejnosti. Na základe vyššie uvedeného povinná osoba nesprístupnila žalobcovi informácie o dátume

narodenia, rodinnom stave, trvalom pobyte, rodnom čísle, čísle občianskeho preukazu, čísle účtu,
podpise dotknutej osoby, informáciu o dohodnutej odmene. Povinná osoba zároveň nesprístupnila
žalobcovi zmenové výkazy stomatologickej ambulancie v ústave Ilava vo vzťahu k dotknutej osobe,
keďže z týchto výkazov vyplývajú informácie o prítomnosti fyzickej osoby na určitom mieste a v určitom
čase. V prípade sprístupnenia takýchto údajov by podľa názoru povinnej osoby došlo k zásahu do

osobnej identity fyzickej osoby a zároveň k zverejneniu osobných informácii týkajúcich sa pracovného
vzťahu.

5. Voči prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom osobitne požadoval
sprístupnenie hodinovej mzdy a zmenových údajov dotknutej osoby argumentujúc tým, že „zubárka

vykonávala tzv. prácu vo verejnom záujme, napĺňajúc tak povinnosť štátu zabezpečiť odsúdeným/
obvineným osobám právo na poskytnutie zdravotnej starostlivosti. [..] Zubárka, ako jediná osoba
s atestáciou ,,zubný lekár", tak bola zároveň vedúcim zamestnancom vo vzťahu k poskytovaniu
špecializovanej ambulantnej starostlivosti, a to v ÚVTOS a ÚVV Ilava. Tiež poukázal na to, že ide o
verejnú kontrolu dodržiavania ordinačných hodín a nakladania s verejným rozpočtom.

6. Žalovaný rozhodnutím číslo: GR ZVJS-odv-5-3/21-2021 zo dňa 23.04.2021 (ďalej len napadnuté
rozhodnutie“) odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalovaný uviedol, že sa
stotožňuje so záverom, ku ktorému dospela povinná osoba. Poukázal na to, že zákon č. 211/2000 Z.
z. poskytuje všeobecnú ochranu osobných údajov každej osoby, pričom túto ustanovenie § 9 ods. 3

zákona č. 211/2000 Z. z. prelamuje len pri taxatívne vymenovaných verejných činiteľoch, teda povinná
osoba nesprístupňuje vybrané osobné údaje o všetkých fyzických osobách, ktoré poberajú plat z
verejných rozpočtov. K námietke žalobcu, že dotknutá osoba vykonávala „prácu vo verejnom záujme“,
uviedol, že dotknutá osoba nie je osobou podľa ustanovenia § 9 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z.
Argumentoval aj nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 1/09 zo dňa 19.01.2011,

ktorý uviedol, že ustanovenie § 9 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z. sa vzťahuje „len na taxatívne
vymenovaných verejných funkcionárov ustanovených zákonom (vysokých štátnych úradníkov), ktorí sú
buď riadiacimi pracovníkmi, alebo majú špecifické postavenie odôvodňujúce väčšiu intenzitu zásahu do
svojho práva na súkromie.“ Uviedol, že argument žalobcu, že dotknutá fyzická osoba vykonávala „tzv.prácu vo verejnom záujme“ sám osebe neodôvodňuje sprístupnenie informácií o dohodnutej odmene
a zmenových výkazoch podľa § 9 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z. Uzavrel, že v podmienkach Zboru
väzenskej a justičnej stráže sa do kategórie fyzických osôb taxatívne vymenovaných v § 9 ods. 3 č.

211/2000 Z. z. zaraďujú nadriadení v služobnom pomere. Ďalej uviedol, že nadriadený v služobnom
pomere je definovaný v § 4 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru,
Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej
polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“) ako policajt, ktorý je zaradený
do stálej štátnej služby alebo do dočasnej štátnej služby; to neplatí, ak ide o nadriadeného mimo výkonu,

ktorého právny vzťah upravuje osobitný predpis. Nadriadený v ustanovenom rozsahu riadi, organizuje,
kontroluje a hodnotí výkon štátnej služby podriadených policajtov. V ústavoch na výkon väzby a ústavoch
na výkon trestu sú nadriadenými v služobnom pomere riaditeľ ústavu, zástupca riaditeľa ústavu,
vedúci oddelenia, zástupca vedúceho oddelenia a vedúci skupiny. Na základe uvedeného žalovaný
skonštatoval,žedotknutáosobaniejenadriadenýmvslužobnompomere.Tvrdeniežalobcu,žedotknutá
fyzická osoba „ako jediná osoba s atestáciou „zubný lekár“, tak bola zároveň vedúcim zamestnancom

vo vzťahu k poskytovaniu špecializovanej ambulantnej starostlivosti“, považoval žalovaný z vyššie
uvedeného dôvodu za bezpredmetné.

7. Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj ako „správny súd“ alebo „krajský súd“) rozsudkom č. k.
11S/48/2021-79 zo dňa 26. apríla 2022 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) podľa ustanovenia § 190

zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj ako „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa
sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia.

8. Krajský súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, že v prípade M.. C. nejde o nadriadenú
osobu v zmysle zákona č. 73/1998 Z. z., nakoľko žiadne ustanovenie uvedeného zákona neupravuje

postavenie zubného lekára ako nadriadeného zamestnanca. Uviedol, že organizácia ústavov na
výkon trestu odňatia slobody a ústavov na výkon väzby je striktne riadená právnymi predpismi, ktoré
jednoznačne upravujú, ktorá osoba má postavenie nadriadeného pracovníka, a ktorá nie, pričom ani
riaditeľ príslušného zariadenia nemôže takéto postavenie priznať osobe, pokiaľ mu to neumožňuje
príslušný právny predpis.

9. Pokiaľ žalobca argumentoval, že zubárka bola vedúcim pracovníkom stomatológie z dôvodu, že
bola jediným odborne „zdatným“ pracovníkom uvedeného pracoviska, uvedený právny názor nie je
podľa krajského súdu správny, nakoľko v zmysle platných právnych predpisov môže existovať odborná
spôsobilosť pracovníka ako nevyhnutný predpoklad výkonu jeho činnosti, avšak uvedené neznamená,

že mu to dáva postavenie vedúceho zamestnanca. Správny súd uviedol príklad v podobe spoločnosti
vykonávajúcej stavebné činnosti, kde v určitých pozíciách je nevyhnutné, aby práce vykonávali
osoby, ktoré majú príslušné vzdelanie (prax) v stavebnom odbore, avšak uvedené ich nečiní vedúcim
príslušného úseku. Správny súd v súvislosti s uvedeným ďalej poukázal na to, že z obsahu dohôd o
pracovnej činnosti vyplýva jednoznačný záver, že ide o pracovníka, ktorému nebola priznaná žiadna

riadiaca (vedúca) funkcia. S ohľadom na uvedené preto správny súd dospel k záveru, že argumentácia
žalovaného o tom, že dotknutá osoba nevykonávala žiadnu činnosť nadriadeného, boli vecne správne
a preto nebolo potrebné ďalej riešiť skutočnosti uvedené v odvolaní ohľadne posudzovania tejto osoby.

10. Krajský súd ďalej skonštatoval, že napadnuté rozhodnutie je preskúmateľné aj dostatočne a

zrozumiteľne odôvodnené, nakoľko z neho jasne vyplýva, že ide o osobné údaje osoby, ktoré sú
chránené zákonom o ochrane osobných údajov, ako aj prijatie skutkového a právneho záveru, prečo
tieto údaje nesprístupnil, keď ako dôvod žalovaný uviedol, že nejde o osobu v zmysle § 9 ods. 3 zákona
č. 211/2000 Z. z., nakoľko nejde o osobu nadriadeného v zmysle zákona č. 73/1998 Z. z. Uvedené
závery boli dôvodom nesprístupnenia požadovaných údajov v časti odmeny, ako aj zmenových výkazov.

Správny súd sa s uvedeným postupom žalovaného stotožnil ako vecne správnym.

11. Záver žalovaného, že dotknutá osoba nie je nadriadený, zodpovedá podľa krajského súdu reálnemu
stavu. Žalobcovu právnu úvahu o vedúcom zamestnancovi na podklade jeho odbornosti (jediný odborník
v oblasti stomatológia) považoval za nedôvodnú, pretože táto nemá oporu v právnych predpisoch.

12. K argumentácii žalobcu ohľadne uvedenia dôvodov, pre ktoré potrebuje vedieť žiadané údaje,
správny súd uviedol, že nie je potrebné žiadosť o poskytnutie informácii odôvodňovať, pričom žiadateľ
má na poskytnutie informácií nárok, ak sú splnené zákonom stanovené podmienky. V tomto prípade išloo osobné údaje dotknutej osoby - zubárky, ktorá nebola nadriadeným pracovníkom (ani vedúcim), preto
tieto nemohli byť poskytnuté.

II.
Kasačná sťažnosť

13. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca v pozícii sťažovateľa (ďalej len „sťažovateľ“) v zákonnej
lehote kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP, v ktorej navrhol, aby kasačný súd

napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, eventuálne aby napadnutý
rozsudokzmeniltak,ženapadnutérozhodnutieaprvostupňovérozhodnutiezrušíavecvrátižalovanému
na ďalšie konanie.
14. Sťažovateľ namietal, že krajský súd neaplikoval § 9 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z. z dôvodu,
že dotknutá osoba nie je nadriadeným v služobnom pomere, ale neposudzoval, či dotknutá osoba je
vedúcim zamestnancom zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci.

15. Za zásadnú otázku sťažovateľ označil to, či možno z rozsahu pojmu vedúci zamestnanec
zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci v zmysle ustanovenia § 9 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z.
vylúčiť fyzickú osobu, ktorá osobne riadi, kontroluje a zodpovedá za odborné pracovné činnosti, a to len
z dôvodu, že táto osoba nie je zaradená do štátnej služby, ale túto činnosť vykonáva v pracovnoprávnom

vzťahu so subjektom ozbrojeného zboru.

16. Argumentoval tým, že dotknutá osoba je zdravotníckou pracovníčkou - zubnou lekárkou, ktorá
osobne riadi, kontroluje a zodpovedá za poskytovanie zubno-lekárskej starostlivosti v zdravotníckom
zariadení ZVJS.

17. Namietal, že krajský súd prevzal právny názor žalovaného, že sa nejedná o nadriadenú osobu v
služobnom pomere. V tejto súvislosti poukázal na znenie ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.
z. za bodkočiarkou (nadriadený môže byť len policajt, ktorý je zaradený do stálej štátnej služby alebo do
dočasnej štátnej služby; to neplatí, ak ide o nadriadeného mimo výkonu, ktorého právny vzťah upravuje

osobitný predpis), pričom takýmto predpisom môže byť podľa sťažovateľa aj zákon č. 311/2001 Z. z.
Zákonník práce v platnom znení (ďalej len „zákonník práce“). Podotkol, že krajský súd neaplikoval na
predmetný skutkový stav § 9 ods. 3 zákonníka práce, ktorý definuje vedúceho zamestnanca. Sťažovateľ
tiež poukázal na to, že v zmysle § 2 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.
447/2006 Z. z. o organizácii poskytovania zdravotnej starostlivosti v Zbore väzenskej a justičnej stráže

zdravotnú starostlivosť v zbore poskytujú aj zdravotnícki pracovníci v pracovnoprávnom vzťahu.

18. Uzavrel, že nemožno a priori vylúčiť z rozsahu pojmu „vedúci zamestnanec zamestnávateľa, ktorým
je orgán verejnej moci“ civilného zamestnanca (zubára) len preto, že tento nemá založený služobný
pomer podľa zákona č. 73/1998 Z. z. a keďže tak krajský súd urobil, zaťažil rozsudok vadou, ktorá má

podstatný vplyv na správnosť jeho výroku.

19. Následne sťažovateľ namietal aj právne posúdenie otázky, či odborná spôsobilosť zubára je
predikciou riadenia a poskytovania zubno-lekárskej zdravotnej starostlivosti. Krajský súd podľa neho
svojvoľne paušalizoval, že v zmysle platných právnych predpisov síce môže byť odborná spôsobilosť

pracovníka nevyhnutným predpokladom výkonom jeho činnosti, avšak uvedené neznamená, že tento
má postavenie vedúceho zamestnanca. Podľa sťažovateľa je v danej veci podstatné to, či ide
o „radového zubára“ alebo o zubára v postavení vedúceho zamestnanca, ktorý okrem odbornej
spôsobilosti musí mať licenciu na výkon činnosti odborného zástupcu, čo ho podľa sťažovateľa stavia
do pozície vedúceho zamestnanca. zdravotníckeho zariadenia. Je toho názoru, že zubárka musela

byť jedinou vedúcou zamestnankyňou stomatologickej ambulancie, inak by táto neexistovala. Odborný
zástupcajepodľasťažovateľauž„zpovahyveci“vedúcimzamestnancom,ktorýosobneriadiakontroluje
činnosť stomatologickej ambulancie.

20. Sťažovateľ uviedol, že každá jedna ambulancia je zdravotníckym zariadením, pričom odkázal

na ustanovenia zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych
pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Z toho, že v predmetnej veci mala dotknutá osoba uzavreté dohody o pracovnej činnosti ustálil, že
nešlo o výkon zdravotníckeho povolenia na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe,preto podľa sťažovateľa dotknutá osoba vykonávala zdravotnícke povolanie v zdravotníckom zariadení
ambulantnej zdravotnej starostlivosti, ktoré prevádzkoval subjekt ZVJS.

21. Namietal, že dotknutá osoba bola jedinou zubárkou a zároveň aj odbornou zástupkyňou.
Sťažovateľ argumentoval tým, že povinná osoba musí mať odborného zástupcu pre zubné lekárstvo a
dosiahnuté vzdelanie zubárky, ktorá je jediná zubárka zdravotníckeho zariadenia, predikuje jej vedúce
postavenie ako odbornej zástupkyne. Tiež uviedol, že ak odborná osoba ex lege nevyhnutne plní
úlohy plánovania, organizovania, vedenia a kontroly a nesie zodpovednosť za odborné poskytovanie

zdravotnej starostlivosti.

22. Sťažovateľ odkázal aj na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky, z ktorej podľa neho vyplýva,
že ak vedúci zamestnanec môže robiť právne úkony navonok, tým viac ich môže a musí robiť dovnútra
spoločnosti (teda aj riadiť vo vymedzenom rozsahu).

23. Sťažovateľ ďalej tvrdil, že činnosť odborného zástupcu vyplýva aj z dohôd o vykonaní práce. Zároveň
má za to, že aj keby nebolo výslovne v dohodách určené, že dotknutá osoba vykonáva činnosť vedúcej
stomatologickej ambulancie, tak pracovná zmluva nevyčerpáva celý obsah pracovného pomeru. A tento
závisí aj od iných odvetvových predpisov.

24. K dôvodu kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. f) sťažovateľ namietal, že krajský súd
vykonal prieskum skutkového a právneho stavu, ktorý nebol predmetom napadnutého rozhodnutia
žalovaného, konkrétne či mala dotknutá osoba riadiacu funkciu. Má za to, že krajský súd tým porušil
princíp kontradiktórnosti a rovnosti. Správny súd tak podľa sťažovateľa založil svoje rozhodnutie na
nečakanej novote, keď tvrdil, že z obsahu dohôd o pracovnej činnosti vyplýva záver, že dotknutej

osobe nebola priznaná žiadna riadiaca funkcia. Namietal, že žalovaný a povinná osoba vo svojich
rozhodnutiach neriešili, či dotknutá osoba mala riadiacu či vedúcu funkciu.

25. Uviedol, že otázne je, či sa krajský súd mohol oboznamovať s obsahom dohôd a či sa nejednalo
o dokazovanie. Pokiaľ obsah dohôd nebol predmetom preskúmavaných rozhodnutí, tak mal krajský

súd podľa sťažovateľa napadnuté rozhodnutie zrušiť, a nie dopĺňať nové skutkové zistenia, v čom videl
sťažovateľ porušenie princípov správneho súdnictva a deľby moci.

26. K dôvodu kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. f) sťažovateľ namietal tiež nedostatočné
odôvodnenie napadnutého rozsudku pri riešení otázky, že dotknutá osoba nemá postavenie vedúceho

zamestnanca, ktorú krajský súd obsiahol v jednej vete. Písomné vyhotovenie rozsudku podľa neho
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodu, prečo z obsahu dohôd o pracovnej činnosti vyplýva záver, že
dotknutá osoba nevykonáva riadiacu funkciu.

27. Ak bola dotknutá osoba jedinou odborne spôsobilou osobou v zubnom lekárstve v príslušnom

ústave, nevyhnutne tak musela byť podľa sťažovateľa aj vedúcim zamestnancom, minimálne v rozsahu
činností odborného zástupcu (nakoľko každý poskytovateľ zdravotnej starostlivosti musí mať odborného
zástupcu).

28. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.

III.
Konanie na kasačnom súde

29. Prejednávaná vec bola dňa 26.08.2022 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej

republiky a náhodným výberom technickými a programovými prostriedkami schválenými Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky bola pridelená na rozhodnutie kasačnému senátu 4S Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky.

30. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj „kasačný súd“ resp. „najvyšší správny súd“

preskúmal rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm.
c), ods. 2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej
lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a) SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačnásťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 a ods. 2 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a
po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

IV.
Právne predpisy, právne názory kasačného súdu

31. Podľa § 2 ods. 1 a ods. 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo
právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v

ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené
záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu
verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa
môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

32.Podľa§6ods.1SSP,správnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

33. Podľa § 9 ods. 1-3 zákona č. 211/2000 Z. z.,

(1) Informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby, písomnosti osobnej povahy,
podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej
prejavov osobnej povahy povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo
s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby. Ak dotknutá osoba nežije, taký súhlas môže
poskytnúť jej blízka osoba.13) Ustanovenia osobitných predpisov tým nie sú dotknuté.14)

(2) Informácie o osobných údajoch fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za
podmienok ustanovených osobitným zákonom,9) povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje
zákon, alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby. Ak dotknutá osoba
nemá spôsobilosť na právne úkony, taký súhlas môže poskytnúť jej zákonný zástupca.16) Ak dotknutá
osoba nežije, taký súhlas môže poskytnúť jej blízka osoba.13)

(3) Povinná osoba sprístupní na účely informovania verejnosti osobné údaje fyzickej osoby, ktoré sú
spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených osobitným zákonom9) o fyzickej
osobe, ktorá je verejným funkcionárom,16a) poslancom obecného zastupiteľstva,16b) predstaveným
v štátnej službe,16c) odborníkom plniacim úlohy pre člena vlády Slovenskej republiky, prezidenta
Slovenskej republiky, predsedu Národnej rady Slovenskej republiky alebo podpredsedu Národnej rady

Slovenskej republiky,16d) vedúcim zamestnancom vykonávajúcim práce vo verejnom záujme,16e)
vedúcim zamestnancom zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci,16f) nadriadeným v služobnom
pomere16g) alebo členom hodnotiacej komisie alebo iného obdobného orgánu, ktorý sa zúčastňuje na
procese rozhodovania o použití verejných prostriedkov.16h) Podľa prvej vety sa sprístupňujú osobné
údaje v rozsahu

a) titul,
b) meno,
c) priezvisko,
d) funkcia a deň ustanovenia alebo vymenovania do funkcie,
e) pracovné zaradenie a deň začiatku výkonu pracovnej činnosti,

f) miesto výkonu funkcie alebo pracovnej činnosti a orgán, v ktorom túto funkciu alebo činnosť vykonáva,
g) mzda, plat alebo platové pomery a ďalšie finančné náležitosti priznané za výkon funkcie alebo za
výkon pracovnej činnosti, ak sú uhrádzané zo štátneho rozpočtu alebo z iného verejného rozpočtu.

34. Sťažovateľ v súvislosti s dôvodom kasačnej sťažnosti podľa ust. § 440 ods. 1 písm. f) SSP

argumentoval tým, že krajský súd v bode 37 predposledná veta napadnutého rozsudku (i) porušil princíp
kontradiktórnosti, deľby moci, keď argumentoval nad rámec obsahu napadnutého rozsudku z obsahu
dohôd o pracovnej činnosti (ii) a že záver krajského súdu v tejto vete je nedostatočne odôvodnený.

35. Ohľadom namietaného postupu krajského súdu, že v bode 37 napadnutého rozsudku argumentoval

obsahom dohôd o pracovnej činnosti, kasačný súd mal za podstatnú skutočnosť, že predmetné dohody
boli súčasťou predloženého administratívneho spisu a boli sťažovateľovi poskytnuté v anonymizovanej
forme (k tomu pozri bod 2 tohto rozsudku) zo strany povinnej osoby.36. Kasačný súd ďalej poukazuje aj na to, že obsah napadnutého rozhodnutia žalovaného bol
podmienený obsahom odvolacích dôvodov a tieto sa líšili od žalobných dôvodov, z čoho vyplývala
odlišnosť argumentácie krajského súdu v napadnutom rozsudku a žalovaného v napadnutom

rozhodnutí. Kvalita a obsah správnej žaloby a odvolania do značnej miery predurčili obsah rozhodnutia
či už správneho súdu, ale aj žalovaného, od čoho závisel aj spôsob vybavenia týchto podaní - v
zodpovedajúcej miere detailov v relevantných právnych, resp. skutkových otázkach.

37. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že sťažovateľ v podanom odvolaní namietal, že dotknutá

osoba „vykonáva prácu vo verejnom záujme“ a že táto „ako jediná osoba s atestáciou „zubný lekár“
tak bola zároveň aj vedúcim zamestnancom vo vzťahu k poskytovaniu špecializovanej zdravotnej
starostlivosti, a to v ÚVTOS a ÚVV Ilava“. Žalovaný potom vzhľadom na tieto všeobecne formulované
námietky (sťažovateľ neoznačil explicitne niektorú z funkcií uvedených v ustanovení § 9 ods. 3
zákona č. 211/2000 Z. z., dokonca neoznačil ani toto ustanovenie, hoci naň a contrario poukázala v
odôvodnení povinná osoba a celé znenie tohto ustanovenia aj uviedla v prvostupňovom rozhodnutí)

tieto interpretoval tak, že sa primárne zameral na argumentáciu, že dotknutá osoba nie je nadriadeným
v služobnom pomere. Argumentácia žalovaného v napadnutom rozhodnutí bola teda podmienená
samotným obsahom odvolania. Pokiaľ sťažovateľ v správnej žalobe explicitne namietal to, že sa jedná
o vedúceho zamestnanca zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci, potom sa tejto argumentácii
správne venoval aj krajský súd. Ak pri tom nad rámec ďalšej argumentácie v bode 37 napadnutého

rozsudku (na str. 10 v časti od vety „Správny súd uvádza, že právne úvahy žalobcu by mohli zavádzať
[...]“) v predposlednej vete argumentoval aj obsahom dohôd o pracovnej činnosti, ktoré boli súčasťou
administratívneho spisu, a ktorými sťažovateľ nepochybne disponoval, v uvedenom nevidel kasačný súd
porušenie práva sťažovateľa na spravodlivý proces. Naopak, krajský súd tak plnohodnotne reflektoval
na uvedenú žalobnú námietku.

38.Kasačnýsúdjetiežtohonázoru,ženapadnutýrozsudoknetrpíaninedostatkomnepreskúmateľnosti,
resp. nedostatkom dôvodov v takej intenzite, ktorá by opodstatňovala záver o porušení práva
sťažovateľa na spravodlivý proces. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na to, že písomné
vyhotovenie rozhodnutia obsahuje vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu. Hoci možno

dať sťažovateľovi za pravdu, že správny súd v bode 37 predposledná veta napadnutého rozsudku
(v ktorej sa venoval dohodám o pracovnej činnosti) úplne nevysvetlil, z čoho konkrétne jeho záver
vychádza, kasačný súd zohľadnil to, že sťažovateľ nenamietal nepreskúmateľnosť celého rozsudku
ale len záveru o parciálnej otázke obsiahnutého v jednej vete. Navyše táto veta nadväzuje na ďalšiu
argumentáciu uvedenú v bode 37 napadnutého rozsudku na str. 10 v časti od vety „Správny súd uvádza,

že právne úvahy žalobcu by mohli zavádzať [...]“. Bolo by vhodnejšie, keby krajský súd, keď už argument
obsahom dohôd použil, tento viac a podrobnejšie rozvinul, resp. keby konkrétnejšie poukázal na tie časti
dohody o pracovnej činnosti, z ktorých svoj záver urobil. Na druhej strane, z odôvodnenia napadnutého
rozsudku je zrejmé, že táto predposledná veta bodu 37 je len ďalším podporným argumentom vo vzťahu
k predošlým častiam tohto bodu napadnutého rozsudku.

39. Napokon, to, čo bolo z hľadiska preskúmateľnosti a dostatočného odôvodnenia podstatné, je to,
že sa krajský súd v nevyhnutnej miere vysporiadal s námietkou, že dotknutá osoba bola jediným
odborne „zdatným“ pracovníkom uvedeného pracoviska, čo ju podľa sťažovateľa malo robiť vedúcou
zamestnankyňou. Správny súd teda postupoval v intenciách ustanovenia § 139 ods. 2 SSP, ktoré

zakladá povinnosť súdov svoje rozhodnutia riadne odôvodniť a napadnutý rozsudok spĺňa nevyhnutné
limity zrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného rozsudku.

40.Vzmysleustálenejjudikatúry,správnysúdnemusídaťdetailnéodpovedenavšetkyotázkynastolené
účastníkom konania alebo odpovedať na každú jeho námietku či argument, ale iba na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez
toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia správneho súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, by
malo postačovať na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na
spravodlivý proces.

41. Sťažovateľ v súvislosti s právnym posúdením veci tvrdil, že dotknutá osoba mala byť osobou podľa §
9 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z., a teda mu mali byť zmenové výkazy a odmena, resp. hodinová mzda
dotknutej osoby sprístupnené. Argumentoval tým, že z toho, že dotknutá osoba má pracovný pomerzaložený dohodou, samo osebe nevyplýva, že nie je nadriadeným v služobnom pomere. Ďalej tvrdil, že
dotknutá osoba je vedúcim zamestnancom zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci, pretože táto
bola jedinou zubárkou a zároveň aj odbornou zástupkyňou. Uvedené námietky kasačný súd vyhodnotil

ako nedôvodné.

42. K povahe sťažovateľom požadovaných informácií (zmenové výkazy a odmena, resp. hodinová
mzda) kasačný súd uvádza, že definícia pojmu osobný údaj je uvedená v § 2 zákona č. 18/2018
Z. z. nasledovne: „Osobitnými údajmi sú údaje týkajúce sa identifikovanej fyzickej osoby alebo

identifikovateľnej fyzickej osoby, ktorú možno identifikovať priamo alebo nepriamo, najmä na základe
všeobecne použiteľného identifikátora, iného identifikátora, ako je napríklad meno, priezvisko,
identifikačné číslo, lokalizačné údaje, alebo online identifikátor, alebo na základe jednej alebo viacerých
charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú identitu, fyziologickú identitu, genetickú identitu,
psychickú identitu, mentálnu identitu, ekonomickú identitu, kultúrnu identitu alebo sociálnu identitu.“
V predmetnej veci prvostupňové rozhodnutie aj napadnuté rozhodnutie dostatočne odôvodnili, prečo

zmenové výkazy a odmena, resp. hodinová mzda sú osobnými údajmi dotknutej osoby.

43. Sťažovateľ v konečnom dôsledku v správnej žalobe aj kasačnej sťažnosti nenamietal, že zmenové
výkazy a odmena, resp. hodinová mzda nespadajú (v spojení s menom a priezviskom dotknutej osoby)
do pojmu osobné údaje. Namietal výlučne to, že dotknutá osoba má byť osobou podľa § 9 ods. 3 zákona

č. 211/2000 Z. z., u ktorej sa zužuje rozsah osobných údajov, ktorým sa poskytuje ochrana, v prospech
práva na informácie.

44. Znenie § 9 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z. bolo prijaté zákonom č. 628/2005 Z. z., ktorým sa
mení a dopĺňa zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení zákona č. 747/2004 Z. z. a o zmene a doplnení
niektorých zákonov. Podľa dôvodovej správy k predmetnej novele „predkladaný návrh mení pôvodnú
právnu úpravu v tomto smere zúženia rozsahu osobných údajov, ktorým sa poskytuje ochrana, u
taxatívnevymedzenýchosôb,ktorésúplatenézverejnýchzdrojov...voblastiach,ktorésatýkajúverejnej
alebo úradnej činnosti alebo funkčného alebo pracovného zaradenia ako i odmeňovania týchto osôb,

je právo verejnosti na informácie v uvedených prípadoch nadradené právu na ochranu týchto údajov o
dotknutej osobe.“

45. V zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 1/09 zo dňa 19.01.2011. Z
hľadiska rozhodovania ústavného súdu bol ďalej významný už zmienený záver, že osoby podieľajúce

sa na výkone verejnej moci musia počítať s vyššou mierou obmedzenia ich základného práva na
súkromie. V danom prípade je pritom významné aj to, že platové pomery vo verejnej správe sú
určované príslušnou právnou úpravou a ich ďalšie pravidelné alebo nepravidelné zložky sú, čo sa
týka výšky, touto úpravou významne limitované... výška príjmov pochádzajúcich z verejných rozpočtov
presahuje ich súkromnoprávny charakter a je spôsobilá byť otázkou verejného záujmu, resp. verejnej

diskusie. Napokon ústavný súd s ohľadom na výpočet osôb uvedených v napadnutom ustanovení
zdôraznil, že povinnosť poskytnúť informácie sa nevzťahuje na všetky osoby, ktoré poberajú plat z
verejnýchrozpočtov,alelennataxatívnevymenovanýchverejnýchfunkcionárovustanovenýchzákonom
(vysokých štátnych úradníkov), ktorí sú buď riadiacimi pracovníkmi, alebo majú špecifické postavenie
odôvodňujúce väčšiu intenzitu zásahu do svojho práva na súkromie.

46. Samotné znenie § 9 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z. k vo vzťahu k ním vymedzeným osobám uvádza
príslušné poznámky na právne predpisy definujúce tieto osoby, pričom z predmetného ustanovenia je
zjavné, že tento výpočet nie je demonštratívny.

47. Ustanovenie § 9 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z. vychádza z princípu prevažujúceho verejného
záujmu, v zmysle ktorého povinná osoba na základe žiadosti o informácie sprístupní vymedzené
informácie o verejnej činnosti a platových pomeroch taxatívne vymedzených verejných činiteľov a
vedúcich zamestnancov. Kasačný súd je toho názoru, že z teleologického výkladu uvedenej normy,
ktorá sa vzťahuje na funkcionárov majúcich špecifické postavenie a vzhľadom na kolíznu povahu tohto

ustanovenia (zásah do ochrany osobnosti dotknutých osôb vs. právo na prístup k informáciám) vyplýva
potreba zoznam týchto osôb extenzívne nerozširovať.48. Pri akceptácii výkladu sťažovateľa, že vedúcim zamestnancom je aj taká osoba, ktorá je platená
z verejných zdrojov a je jediným odborným zástupcom v príslušnom odbore na pracovisku, by došlo
k zákonom nepredpokladanému a podľa názoru kasačného súdu aj k neproporcionálnemu rozšíreniu

zoznamu funkcionárov v zmysle § 9 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z. Pritom je potrebné zohľadniť, že v
predmetnej veci sa dotknutá osoba nesporne nepodieľala na výkone verejnej moci (ale na zabezpečení
práva na poskytnutie zdravotnej starostlivosti odsúdeným/obvineným osobám), nemožno ju označiť
za vysokú štátnu úradníčku a nemá ani iné zákonom definované špecifické postavenie odôvodňujúce
väčšiu intenzitu zásahu do svojho práva na súkromie.

49. Ustanovenie § 9 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z. pri vedúcom zamestnancovi zamestnávateľa,
ktorým je orgán verejnej moci odkazuje na definíciu vedúceho zamestnanca v zmysle zákonníka
práce („Vedúci zamestnanci zamestnávateľa sú zamestnanci, ktorí sú na jednotlivých stupňoch riadenia
zamestnávateľa oprávnení určovať a ukladať podriadeným zamestnancom zamestnávateľa pracovné
úlohy, organizovať, riadiť a kontrolovať ich prácu a dávať im na ten účel záväzné pokyny“). Pre naplnenie

pojmu „vedúci zamestnanec zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci“ je teda rozhodujúce to,
či tento riadi, organizuje, kontroluje prácu podriadeným zamestnancom, a nie odborná kvalifikácia či
činnosť odborného zástupcu, resp. počet osôb vykonávajúci druh konkrétnej pracovnej činnosti (či sa
jedná o jediného zubára alebo nie).

50. Krajský súd v napadnutom rozsudku správne uzavrel, že zo skutočnosti, že dotknutá osoba bola
jedinou zubárkou a zároveň aj odbornou zástupkyňou, nevyplýva, že táto bola vedúcim zamestnancom
zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci. Uvedené krajský súd subsidiárne oprel aj o obsah
dohôd o pracovnej činnosti dotknutej osoby. Kasačný súd verifikoval obsah jednotlivých dohôd z
administratívneho spisu, ktoré boli sťažovateľovi poskytnuté, z ktorých považuje za podstatné poukázať

na nasledovné:
-zdohôdzodňa18.12.2018a29.12.2017vyplýva,žedohodnutýdruhpracovnejčinnostijeposkytovanie
zdravotnej starostlivosti v odbore stomatológia a ambulantné stomatologické vyšetrenia (bod 1) a
dotknutúosobujepoverenýkontrolovaťavyhodnocovaťvykonávaniejejpracovnejčinnostitamuvedený
vedúci lekár zdravotníckeho zariadenia, resp. zástupca riaditeľa ústavu pre služobné veci (bod 7

posledná veta),
- z dohôd zo dňa 30.12.2014 a 31.12.2013 vyplýva, že dohodnutý druh pracovnej činnosti je činnosť
odborného zástupcu v odbore stomatológia a ambulantné stomatologické vyšetrenia (bod 1) a dotknutú
osobu je poverený kontrolovať a vyhodnocovať vykonávanie jej pracovnej činnosti tam uvedený vedúci
lekár zdravotníckeho zariadenia (bod 7),

- z dohody zo dňa 21.12.2012 vyplýva, že dohodnutý druh pracovnej činnosti je poskytovanie
stomatologickej starostlivosti a tiež činnosť odborného zástupcu „na vykonávanie činností dôležitých
z hľadiska radiačnej ochrany pre pracovníkov, ktorí riadia práce so zdrojmi ionizujúceho žiarenia so
zameraním na práce so stomatologickými röntgenovými prístrojmi podľa zákona č. 388/2007 o ochrane,
rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov“ (bod 1) a dotknutú osobu je

poverený kontrolovať a vyhodnocovať vykonávanie jej pracovnej činnosti tam uvedená vedúca sestra
zdravotníckeho zariadenia (bod 7),
- z dohody zo dňa 08.12.2011 vyplýva, že dohodnutý druh pracovnej činnosti je poskytovanie
stomatologickej starostlivosti (bod 1),
- z dohody zo dňa 13.01.2011 vyplýva, že dohodnutý druh pracovnej činnosti je poskytovanie

stomatologickej starostlivosti (bod 1), a vyhodnocovať vykonávanie jej pracovnej činnosti tam uvedený
vedúci lekár zdravotníckeho zariadenia (bod 8).
Z jednotlivých dohôd o pracovnej činnosti podľa kasačného súdu nevyplýva, že by dotknutá osoba riadila
činnosť ďalších zamestnancov, naopak, táto podliehala kontrole iných zamestnancov. Pokiaľ dohody zo
dňa 30.12.2014 a 31.12.2013 uvádzajú ako dohodnutý druh pracovnej činnosti aj činnosť odborného

zástupcu v odbore stomatológia, toto je nevyhnutné vykladať spolu, nie oddelene, teda nejedná sa o
výkon riadiaceho či vedúceho zamestnanca, ale zástupcu v príslušnom odbore (stomatológia). Pokiaľ z
dohodyzodňa21.12.2012vyplýva,žedohodnutýdruhpracovnejčinnostiajčinnosťodbornéhozástupcu
na vykonávanie činností dôležitých z hľadiska radiačnej ochrany, predmetné je potrebné vykladať v
zmysle uvedeného osobitného predpisu a týka sa činnosti pri práci so zdrojmi ionizujúceho žiarenia

so zameraním na práce so stomatologickými röntgenovými prístrojmi. Uvedené sa teda podľa názoru
kasačného súdu netýka statusu „vedúci zamestnanec“ v kontexte pracovnoprávnej, resp. služobnej
agendy. Dotknutá osoba nebola vedúcim zamestnancom v zmysle § 9 ods. 3 zákonníka práce, nakoľko
z administratívneho spisu nevyplýva, že by táto mala oprávnenia určovať a ukladať podriadenýmzamestnancom zamestnávateľa pracovné úlohy, organizovať, riadiť a kontrolovať ich prácu a dávať im
na ten účel záväzné pokyny.

51. Ďalší okruh sťažovateľovej argumentácie smeroval k tomu, že to, že dotknutá osoba má pracovný
pomer založený dohodou o pracovnej činnosti podľa zákonníka práce, t. j. nie je v štátnej službe, samé
o sebe neznamená, že nie je nadriadeným v služobnom pomere.

52. Krajský súd v napadnutom rozsudku správne uzavrel, že dotknutá osoba nie je nadriadeným

v služobnom pomere, čo odvíjal od právnych predpisov upravujúcich organizáciu ústavu na výkon
trestu odňatia slobody a ústavu na výkon väzby. Ustanovenie § 9 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z. pri
nadriadenom v služobnom pomere odkazuje na definíciu vedúceho zamestnanca v zmysle zákona č.
73/1998 Z. z , z ktorého vychádzal žalovaný v napadnutom rozhodnutí, ako aj krajský súd v napadnutom
rozsudku.

53. Sťažovateľ namietal, že § 4 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. za bodkočiarkou obsahuje výnimku
z pravidla, že nadriadený je len policajt, ktorý je zaradený do štátnej služby („; to neplatí, ak ide o
nadriadeného mimo výkonu, ktorého právny vzťah upravuje osobitný predpis 1a)“). Príslušná poznámka
k tomuto ustanoveniu, resp. k tejto výnimke odkazuje demonštratívne na zákon č. 312/2001 Z. z. o
štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Sťažovateľ bol

toho názoru, že takýmto osobitným právnym predpisom môže byť aj zákonník práce. Kasačný súd však
v bode 50 tohto rozsudku uzavrel, že dotknutá osoba nemá postavenie vedúceho zamestnanca v zmysle
zákonníka práce, preto nemôže byť (ani hypoteticky - na základe zákonníka práce) ani nadriadeným
mimo výkonu, ktorého právny vzťah upravuje osobitný predpis. Navyše, kasačnému súdu sa javí,
že argumentácia sťažovateľa je založená aj na (účelovej) dezinterpretácii argumentácie žalovaného,

ktorý skutočnosť, že dotknutá osoba nie je nadriadeným v služobnom pomere odôvodňoval aj tým, že
explicitne uviedol, ktoré konkrétne osoby sú v zmysle príslušných právnych predpisov nadriadenými v
služobnom pomere (riaditeľ ústavu, zástupca riaditeľa ústavu, vedúci oddelenia, zástupca vedúceho
oddelenia a vedúci skupiny). Sťažovateľom predložené právne úvahy tak boli založené na izolovanom
výklade jednotlivých právnych noriem a poznámok a tieto neboli spôsobilé spochybniť právne posúdenie

napadnutého rozsudku.

54. Tieto závery spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne
východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Zároveň kasačný súd ustálil, že napadnutý
rozsudok je dostatočne odôvodnený.

55. Podľa § 461 SSP kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie je
dôvodná.

56. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods.

1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania
prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených
podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd
účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal.

57. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).
Ustanovenie § 9 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. Z. vychádza z princípu prevažujúceho verejného
záujmu, v zmysle ktorého povinná osoba na základe žiadosti o informácie sprístupní vymedzené
informácie o verejnej činnosti a platových pomeroch taxatívne vymedzených verejných činiteľov a

vedúcich zamestnancov. Kasačný súd je toho názoru, že z teleologického výkladu uvedenej normy,
ktorá sa vzťahuje na funkcionárov majúcich špecifické postavenie a vzhľadom na kolíznu povahu tohto
ustanovenia (zásah do ochrany osobnosti dotknutých osôb vs. právo na prístup k informáciám) vyplýva
potreba zoznam týchto osôb extenzívne nerozširovať.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.