Rozsudok – Dedičské právo ,
Zmenené Judgement was issued on Tuesday, November 7, 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/65/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8719204481
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8719204481.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Kataríny Krochtovej v spore žalobcov: 1. Y.. W. J., nar. XX.XX.XXXX,
bytom: C. XXXX/XX, XXX XX M., občan O., 2. X. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX M.,
občanO.,3.B.J.,nar.XX.XX.XXXX,bytomC.XXXX/XX,XXXXXM.,občanO.,všetciprávnezastúpení:
JUDr. Peter Behúň, advokát, so sídlom AK Námestie sv. Egídia č.44, 058 01 Poprad, IČO: 52 461 092,
proti žalovaným: 1. X. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom: A. XXXX/XX, XXX XX M., občan O., 2. B. U., nar.
XX.XX.XXXX, bytom: A. XXXX/X, XXX XX M., občan O., 3. W. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom: A. XXX/XX,
XXX XX O. S., občan O., 4. X. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom: T. O. XXXX/XX, XXX XX M., občan O., 5.

B.. S. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom: N. XXX/X, XXX XX O. S., občan O., 6. B.. B. T., nar. XX.XX.XXXX,
bytom: N. XXX/X, XXX XX O. S. občan O. 7. H. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX M.,
občan O., žalovaní právne zastúpení: Mgr. Adrián Bobko, advokát, so sídlom AK Námestie sv. Egídia č.
78, 058 01 Poprad, IČO: 37 747 371, o určenie, že vec patrí do dedičstva s prísl., o odvolaní žalovaných v
1. až 7. rade proti rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. 19C/19/2019-238 zo dňa 28.11.2022 v spojení
s opravným uznesením č. k. 19C/19/2019-302 zo dňa 26.09.2023 takto

r o z h o d o l :

I. V konaní pokračuje na strane žalovaných s dedičmi pôvodného žalovaného v 3. rade, nebohého W.

J., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom O. S., A. XXX/XX, zomrelého XX.XX.XXXX, a to s D. J., nar.
XX.XX.XXXX, bytom O. S., A. XXX/XX, O. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. S., A. XXX/XX, D. J., nar.
XX.XX.XXXX, bytom O. S., A. XXX/XX a M. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. W. XXXX/XX, A. C..

II. M e n í rozsudok tak, že žalobu zamieta.

III. Žalovaný v 1. až 7. rade m a j ú n á r o k na náhradu trov konania voči žalobcom až v 1. až
3. rade v rozsahu 100 %.

IV. Žalovaní v 1. až 7. rade m a j ú n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom
v 1. až 3. rade v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodoval o nároku žalobcov o určenie, že vec patrí do
dedičstva, pričom o tomto nároku rozhodol takto:
„I. Súd u r č u j e, že poručiteľka X. J., rod. Y., nar. XX.XX.XXXX, zomr. X.X.XXXX, bola v deň svojej smrti
podielovým spoluvlastníkom v podiele X/X-ín v pomere k celku na nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa

v Katastrálnom území O. S., Obec O. S., Okres M., zapísaných na LV č. XXXX, vedenom katastrálnym
odborom Okresného úradu M., a to:
- parc. č. XXXX, parc. reg. E, o výmere XXX m2, orná pôda,
- parc. č. XXXX, parc. reg. E, o výmere X.XXX m2, trvalý trávnatý porast,- parc. č. XXXX/X, parc. reg. E, o výmere X.XXX m2, orná pôda,
- parc. č. XXXX, parc. reg. E, o výmere X.XXX m2, orná pôda,
- parc. č. XXXX/X, parc. reg. E, o výmere X.XXX m2, orná pôda,

- parc. č. XXXX/XXX, parc. reg. E, o výmere XXX m2, orná pôda,
- parc. č. XXXX/XXX, parc. reg. E, o výmere XXX m2, orná pôda.

II. Žalobcovia m a j ú voči žalovaným n á r o k na 100 % náhradu trov konania, ktoré budú vyčíslené
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že nehnuteľnosti, ktoré sú
predmetom sporu neboli prejednané v dedičskom konaní po zomrelej X. J., ani W. J., a to z dôvodu,
že v týchto dedičských rozhodnutiach neboli zahrnuté v predmete dedičstva. Následne došlo ku
chybe v katastrálnom operáte, kedy tieto neprededené dedičské podiely boli omylom zapísané na liste
vlastníctva v prospech žalovaného v 1. rade. K uvedenej chybe došlo pri vykonávaní ROEP, kedy

ako vlastníčka týchto nehnuteľností v spoluvlastníckom podiele X/X mala byť zapísaná nebohá X.
J. a parcely boli chybne zapísané v prospech žalovaného v 1. rade. K tejto chybe došlo z dôvodu
nesprávneho prešetrenia vlastníckych vzťahov zo strany spracovateľa ROEP. Z týchto skutočností mal
súd za preukázané, že tieto parcely boli v deň smrti X. J. v jej vlastníctve, resp. v spoluvlastníctve, a preto
považoval za dôvodné podanej žalobe vyhovieť. Uviedol, že u žalovaných v 5. až 6. rade nie je pochýb

o ich dobromyseľnosti, no títo nadobudli vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam od nevlastníka,
ktorý bol zapísaný ako vlastník chybne. Súd prvej inštancie uviedol, že okruh do úvahy pripadajúcich
dedičov bol ustálený správne a takáto žaloba je dôvodným a vhodným prostriedkom pre vyriešenie
tohto sporu. Poukázal na skutočnosť, že sporné pozemky poručiteľka vlastnila v čase smrti, následne
neboli predmetom dedičského konania a bez rozhodnutia súdu tieto pozemky nemožno prejednať ako

novoobjavený majetok, nakoľko vlastníctvo k nej bolo zapísané nesprávnym spôsobom v prospech inej
osoby.

3. Rovnako tak súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR prijaté pod sp. zn. IV.
Obdo/2/2020, kedy sa veľký senát uzniesol, že na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie

je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Pokiaľ teda žalovaný v 1. rade nenadobudol vlastnícke
právo, nemohol potom ho ani platne previesť na ďalšie osoby.

4. Rovnako tak súd prvej inštancie uviedol, že u žalovaného v 1. rade nedošlo k nadobudnutiu

vlastníckeho práva vydržaním, nakoľko neboli splnené podmienky pre vydržanie. Pri vydržaní musia
byť splnené všetky podmienky vydržania, teda faktické ovládanie veci, ako aj dobrá viera, že predmet
vydržania vydržateľovi patrí, pričom v danom prípade nedošlo k takejto situácii, nakoľko v dedičskom
konaní po svojich právnych predchodcoch síce žalovaný v 1. rade nadobudol určité nehnuteľnosti v
katastrálnom území O. S., nie však sporné pozemky, ale odlišné nehnuteľnosti. Nemal teda nadobúdací

titulanemoholbyťdobromyseľný,žejevlastníkomspornýchpozemkov,nakoľkovdedičskomrozhodnutí
sú uvedené nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom dedičstva. Rovnako tak pokiaľ každý z dedičov
dostal X/X z majetku svojho právneho predchodcu, musel si byť vedomý, že podiel v rozsahu X/
X nededil. V prospech žalovaného v 1. rade teda nesvedčil žiadny nadobúdací titul, preto nemohol
nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním. Rovnako tak nebola preukázaná ani nepretržitosť držby,

nakoľko z výpovede žalovaného v 1. rade v trestnom konaní je zrejmé, že nevedel o vlastníctve týchto
parciel a tieto ani neužíval. Následne podpísal nájomnú zmluvu s družstvom, ktorú však pripravovalo
družstvo a sám nemal prehľad o tom, aké parcely sú tam uvedené. Pokiaľ bola takáto nájomná zmluva
podpisovaná v roku 2010 do roku 2019, kedy sa dozvedel o námietkach žalobcov, neuplynula 10 ročná
vydržacia doba. Predmetné pozemky neboli predmetom dedičského konania po nebohej X. J., ani po

nebohom otcovi žalovaného v 1. rade a po dobu 10 rokov ich reálne neužíval, nakoľko boli v užívaní
družstva.

5. Súd prvej inštancie uviedol, že nemožno legitimizovať nerozumné a nesprávne dôsledky chybného
rozhodnutia a je treba súdnou cestou túto otázku vyriešiť tak, že dôvodné žalobe vyhovieť.

6. Súd prvej inštancie v tomto smere vec právne posúdil v zmysle článku 20 Ústavy SR, § 124, §132,
§ 134, § 129 a § 130 Občianskeho zákonníka.7. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle zásady úspechu s poukazom na ust. § 255
ods. 1 CSP.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie zo strany žalovaných v 1. až 7. rade s
poukazom na ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Žalovaní namietli, že napadnutý rozsudok je
nepreskúmateľný a nespĺňa náležitosti kvality súdneho rozhodnutia tak, aby bolo zaručené právo na
spravodlivý proces pre strany sporu. Zároveň namietli, že súd sa nevysporiadal s argumentmi oboch
sporových strán a jednostranne favorizoval žalobcu, kedy súd prvej inštancie poukázal na neexistenciu

nadobúdacieho titulu, no opomenul však dohodu dedičov ohľadom pozemkov, podľa ktorej tieto zdedil
žalovaný v 1. rade. Tieto pozemky boli prvotne vedené v Pozemnoknižných záznamoch a následne boli
pri nich menené parcelné čísla a prevádzané do nových registrov a zoradené na nové listy vlastníctva,
pričom jednalo sa o proces realizovaný správou katastra, kedy sa dedičia spoliehali na správnosť a
úplnosť týchto úradných záznamov, z ktorých vychádzal aj notár pri prejednávaní dedičstva. Preto
nesúhlasili s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaný v 1. rade v čase prejednávania dedičstva si

musel byť vedomý, že predmetom dedičstva nie sú aj tieto sporné pozemky a nemohol ich mať v
oprávnenej držbe. Tento záver nevyplýva zo žiadneho vykonaného dôkazu. Naopak, z dôkazov, ktoré
boli vykonané vyplýva, že od prejednania dedičstva považoval sa žalovaný v 1. rade za vlastníka týchto
sporných pozemkov aj s poukazom na uzavretú dedičskú dohodu. Len omylom notára tieto pozemky
neboli zapísané v rozhodnutí o dedičstve. V tomto prípade je domnelým právnym dôvodom začiatku

oprávnenej držby to, že nedošlo k zápisu týchto pozemkov do aktív dedičstva. Rovnako súd prvej
inštancie nesprávne uviedol, že z výpovede žalovaného v 1. rade v trestnom konaní vyplynulo, že v roku
2010 podpisoval nájomnú zmluvu v družstve a keďže ani nevedel, že parcely sú v jeho vlastníctve a
ak ich neužíval, nemohol ich vydržať. Žalovaný sa týmto spôsobom nevyjadril v trestnom konaní a táto
výpoveď bola nesprávne interpretovaná súdom prvej inštancie. Naopak z jeho výpovede vyplýva, že bol

dobromyseľný vo vlastníctve týchto pozemkov s tým, že ich mal zdediť po svojej právnej predchodkyni
tak, aby sa tieto pozemky ďalej nedrobili. Od roku 2000 do roku 2019 ho nikto nekontaktoval v tom, že
pozemky mu vlastnícky nepatria a k týmto výhradám pristúpil žalobca až po prevode časti pozemkov
na žalovaných v 5. a 6. rade. Nájomní zmluva z roku 2010 verifikuje to, že žalovaný v 1. rade s týmito
pozemkami ako vlastník nakladal. Skutočnosť, že neurčité podiely na nezidentifikovaných parcelách v

kat. úz. O. S. v spojení s dedičskou dohodou svedčia o tvrdeniach žalovaného v 1. rade, že tento sa
považoval za vlastníka sporného podielu od prejednania dedičstva a nemal dôvod spochybňovať svoje
vlastníctvo ani po zmenách v rámci ROEP. Rovnako tak nie je pravdou, že tieto pozemky žalovaný v
1. rade neužíval. Nie je povinnosťou vlastníka sám využívať pozemky, stačí, že s nimi nakladá ako so
svojimi, pričom jednoznačne takýmto spôsobom žalovaný formálne postupoval, keď tieto dal do nájmu.

Bol si vedomý, že je vlastníkom týchto pozemkov a podpisom zmluvy o nájme nedošlo k zmocneniu
sa držby pozemkov, nakoľko len ich od toho času prenechal do užívania družstvu, pričom ich vlastnil aj
predtým. Za tieto pozemky dostával nájomné už predtým, čo vyplýva zo samotného číslovania zmluvy.

9. Odvolatelia poukázali na judikatúru Ústavného súdu SR vo vzťahu k žalovaným v 5. a 6. rade, ktorí

legitímnym spôsobom v dobrej viere nadobudli vec od dobromyseľného vlastníka. Žalovaní v 5. a 6.
rade poukázali na to, že im má byť poskytnutá náležitá ochrana, nakoľko vychádzali z dobrej viery v
zápis určených registrov. Žalovaní v 5. a 6. rade namietli, že sú dotknutí na svojich vlastníckych právach,
ktoré nadobudli dobromyseľne vychádzajúc zo záznamov v katastri, pričom poukázali na skutočnosť,
že žalobca v 1. rade sa začal o predmetné nehnuteľnosti zaujímať až od času, keď začali realizovať

svoj investičný plán. V danom kontexte 14 ročnej nečinnosti žalobcu v 1. rade pri porovnaní s ich
dobromyseľne nadobudnutím vlastníckeho práva, pri zhodnotení týchto aspektov nemožno vyhovieť
žalobe. Je dôvodné brať do úvahy aj to, že na pozemkoch začali s výstavbou rodinného domu a situáciu
už nemožno vrátiť do pôvodného stavu. Práve žalobca v 1. rade špekulatívnym spôsobom po 14 ročnej
nečinnosti začal riešiť tento stav a takéto jeho konanie je zneužitím práva v rozpore s § 39, ako aj §

3 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie preto nesprávne favorizoval žalobcu v 1. rade a jeho
špekulatívne konanie oproti dobromyseľnému nadobudnutiu vlastníckeho práva žalovanými v 5. a 6.
rade. Práve žalobcovia mali byť bdelými a zaujímať sa o svoje práva skôr pred ich ďalším prevodom
tretím osobám. To, že došlo ku chybe, kedy nebol určitý majetok prejednaný v dedičstve nemôže
znamenať, že budú porušené práva žalovaných v 5. a 6. rade.

10. Zároveň žalovaní namietli aj výrok o trovách konania a s poukazom na uvedené žiadali, aby bol
napadnutý rozsudok zrušený, resp. zmenený a žaloba zamietnutá.11. Žalobcovia k podanému odvolaniu žalovaných uviedli, že sa stotožňujú s rozhodnutím súdu
prvej inštancie v celom rozsahu s poukazom na správne zistený skutkový stav, ako aj správne
právne posúdenie s tým, že nedošlo v konaní ku porušeniu práv žalovaných na spravodlivý proces.

Poukázali, že žalovaný v 1. rade nemá nadobúdací právny titul, nakoľko tieto nehnuteľnosti neboli
predmetom dedičského konania. Neboli splnené ani podmienky pre vydržanie týchto pozemkov zo
strany žalovaného v 1. rade, pričom žalovaný v 1. rade nebol dedičom, ale pri spracovaní ROEP mu
bolo neoprávnene vlastnícke právo zapísané. Ani názor žalovaných, že nájomná zmluva preukazuje
vlastníctvo žalovaného v 1. rade nie je správny, nakoľko pri vypracovaní tejto zmluvy družstvo

vychádzalo z chyby v katastrálnom operáte. V dedičskom konaní tieto nehnuteľnosti prejednané neboli.
Uviedli, že sporné pozemky neboli poňaté v dedičskom konaní a ani prejednané, čo muselo byť
žalovanémuv1.radezrejmé.Ajzastavu,keďbybolpodpisnájomnejzmluvychápanýakoúkonfaktickej
moci žalovaného v 1. rade nad parcelami, by od podpisu tejto zmluvy od 22.11.2010 nedošlo k vydržaniu,
pričom tieto zmluvy musia mať písomnú formu, preto nemohli byť platné bez písomnej formy. Súd prvej
inštancie sa správne vyporiadal aj s tým, že nemohol uprednostniť dobromyseľnosť žalovaných v 5. a 6.

rade pred oprávnenými vlastníckymi nárokmi zákonného dediča. Žalobca nekonal špekulatívne, snažil
sa riešiť vec mimosúdnou cestou, čo však bolo neúspešné. Žalobcovia poukázali na to, že žalovaní v 5.
a 6. rade odkúpili celkovú výmeru 226 m2, čo je oproti celkovej výmere sporných pozemkov v rozsahu
6.272 m2 zanedbateľná časť. Z týchto dôvodov navrhli napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť
a priznať náhradu trov odvolacieho konania.

12. Žalovaní v 1. až 7. rade v replike k vyjadreniu žalobcov uviedli, že trvajú na odvolacej námietke
nezrozumiteľnosti predmetného rozhodnutia aj s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva s tým, že odôvodnenie rozsudku nezodpovedá náležitostiam podľa § 220 ods. 2 CSP. Poukázali
na to, že z pripojených spisov nepochybne vyplýva, že žalovaný v 1. rade sa od prejednania dedičstva

považoval za vlastníka sporných pozemkov, pričom nesúhlasili ani s celkovou výmerou sporných
pozemkov vo výške 6.272 m2, nakoľko právni predchodcovia strán sporu mali len spoluvlastnícky podiel
k týmto pozemkom a tieto, nakoľko sa jedná prevažne o poľnohospodársku pôdu, by sa nemali deliť
a rozdrobovať. Poukázali na to, že žalovaný v 1. rade sa považoval za vlastníka sporných pozemkov
nielen pri ich prevode v časti pre žalovaných v 5. a 6 rade, ale aj pri nakladaní s týmito pozemkami vo

vzťahu k prenechaniu veci do nájmu. Trvali na dôvodoch svojho odvolania a žiadali, aby im bola priznaná
náhrada trov odvolacieho konania.

13. Žalobcovia k replike žalovaných písomne uvideli, že sa pridržiavajú svojich tvrdení v odvolacom
konaní a stotožňujú s rozsudkom súdu prvej inštancie. Namietli správnosť tvrdenia žalovaných o tom,

že dohoda dedičov bola im známa a že túto mohli napadnúť v dedičskom konaní, čo však v danom
prípade nemohlo možné, nakoľko predmetné pozemky neboli v dedičskom konaní prejednané, čo je
vlastne aj predmet sporu. Skutočnosť, že žalobca v 1. rade dedičstvo odmietol je irelevantná, nakoľko
namiesto neho by nadobudli dedičstvo jeho deti, žalobcovia v 2. a 3 rade. Rovnako tak nie sú dôvodné
námietky žalovaných vo vzťahu k nemožnosti drobenia pozemkov, nakoľko táto zásada patrí len na

situáciu, kedy by sa týmto drobením vytvorili nové pozemky s výmerou menšou ako 3.000 m2. Zotrvali
na názore, že podmienky a predpoklady nadobudnutia veci vydržaním splnené neboli, žalovaný v 1.
rade nebol dobromyseľným držiteľom a jeho držba bola neoprávnená. Meritom veci je rozhodnutie, či
poručiteľ v čase svojej smrti bol vlastníkom takejto veci, pričom okolnosti, ktoré nastali po tomto dni
nemôžu mať vplyv na ďalšie rozhodnutie súdu. Z týchto dôvodov navrhli napadnutý rozsudok potvrdiť

v celom rozsahu.

14. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a
2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského
súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie je
dôvodné.

15. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastalsuspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

16. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

17. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav , no zo zistených skutočností prijal
nesprávny právny záver. Odvolací súd rozhodnutie prvej inštancie z uvedeného dôvodu zmenil (§ 388
CSP) .

18. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces / § 365 ods.1 písm. b CSP/ odvolací súd
uvádza, že táto námietky nebola zo spisu zistená.

19. Právo na spravodlivý proces je veľmi široko koncipovaný pojem, pričom medzi jeho zložky možno
zaradiť práva ako prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,

právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na poučenie o procesných právach, právo
navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, ako aj ďalšie iné. Porušenie akéhokoľvek čiastkového práva
strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie zo strany súdu. O porušenie práva na spravodlivý
proces zo strany súdu však ide len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci realizáciu
práv strany sporu dosiahne takú intenzitu, ktorá jednoznačne odôvodní záver, že celé konanie sa javí

ako nespravodlivé. Konkrétne konanie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania.
S prihliadnutím na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že všeobecne namietané konanie súdu
porušujúce práva odvolateľky na spravodlivý proces nebolo zistené.

20. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu

veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po
právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom
medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže
príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v

dôsledkuktoréhozisťovalinéskutočnosti,príp.zistenýmskutočnostiam.Skutkovézistenienezodpovedá
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. CSP(Dôkazy súd
hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán

sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,

eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185-§ 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné
okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného
dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne
správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil

každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy,
ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom,
je zrejmý nesúlad.

21. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že

všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil sú správne a majú oporu
vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie uvedených
dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu.22. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva

na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Táto
odvolacia námietka bola naplnená.

23. Vydržanie, resp. vy-držanie - dlhé držanie, je starý (usucapio), praktický a špecifický spôsob
nadobúdania vlastníckeho práva. Plynutím času sa tu subjektívne právo neoslabuje, ale naopak,
nadobúda sa. Účelom vydržania je v prvom rade ochrana jednoznačnosti majetkových právnych
vzťahov, teda snaha, aby každá relevantná vec mala riadne fixovaného vlastníka. Súdy musia pri
posudzovaní vnímať vec z perspektívy obidvoch sporných strán, nielen izolovane z pohľadu vzťahu súdu
a držiteľa samotného.

24. Vydržanie môže byť z ľudského hľadiska veľmi delikátnym inštitútom, pretože sa môže stať, že
autority v (ne)súlade so zákonom nepriznajú vlastnícke právo držiteľovi, ktorý si vytvoril k spornej
veci dlhoročný sentiment, pričom často aj okolie spája danú vec s držiteľom. Alebo naopak, nemenej
problematické môže byť vydržanie na základe sporných dôkazov proti knihovnému vlastníkovi.

25. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním musia byť splnené zároveň
tieto zákonné predpoklady: a/ nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, b/
nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom
ustanovenej doby, c/ spôsobilý predmet vydržania.

26. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť
držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s

prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať
pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí
nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus),
teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul
svedčí.

27.Priposudzovaníoprávnenostidržbytrebavychádzaťzozásady,žejejpredpokladomjepresvedčenie
nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné
presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje
za vlastníka veci. Medzi základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby veci patrí aj

okolnosť, ako vec nadobudol - či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa
nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne
nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva.

28. Na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude spravidla treba, aby vydržiteľ preukazoval

platný právny dôvod nadobudnutia vlastníctva, ktorý môže byť základom pre zápis vlastníckeho
práva do príslušného katastra nehnuteľností, ale postačí existencia takéhoto nadobúdacieho titulu (aj
putatívneho), ktorý jeho vnútorné presvedčenie, že sa stal vlastníkom veci, dostatočne opodstatňuje.

29. Občiansky zákonník v § 130 ods. 1 uvádza, že pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je

oprávnená. Jedná sa o vyvrátiteľnú právnu domnienku, že držba je oprávnená a v danom prípade ten,
kto popiera dobromyseľnosť držiteľa, má dôkazné bremeno na preukázanie neoprávnenej držby. Toto
bremeno v predmetnej veci zaťažovalo žalobcov, ktorí na preukázanie tejto skutočnosti nepredložili
žiaden dôkaz a ani nenavrhli vykonanie dôkazu, ktorý by poprel dobromyseľnosť držiteľa. V takýchto
prípadoch práve samotné znenie zákona uvádza ako podmienku pre vyvrátenie dobromyseľnosti

vydržateľa to, že táto skutočnosť bude jednoznačne preukázaná. V tomto prípade k tomu nedošlo.

30. V danom prípade je nutné vychádzať zo záverov nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I. ÚS 549/2015, ktorý vyslovil, že vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník (v danej veci potenciálny dedič),než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom ako vec opustila
vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom konaní.

31. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie odlišne právne posúdil správne zistenú skutkovú
situáciu, kedy bolo nepochybné, že po nebohom W. Y. nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
X. J., čo však bolo do katastra nehnuteľností zapísané len čiastočne a do listu vlastníctva číslo XXX
boli zapísané pozemkovoknižné parcely mpč., ktoré boli spoločné aj pre pozemkovoknižnú vložku
číslo XXX, pričom pozemky mpč. XXXX, XXXX, XXXX a XXXX, ktoré nadobudla X. J. v podiele X/X

ostali nezapísané. Pri spracovaní ZRPS bol tento podiel nesprávne zapísaný na dediča X. J., pričom
tieto parcely boli identifikované na parcely E KN, v rozsahu ktoré sú predmetom tohoto konania.
Pri spracovaní ROEP spracovateľ nesprávne prešetril vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam a
tieto zapísal v spoluvlastníckom podiele X/X v prospech X. J.. Tento záver nepochybne vyplýva aj z
rozhodnutia Okresného úradu v M., katastrálny odbor z 15.08.2019, ktoré sa nachádza v pripojenom
vyšetrovacom spise na č. l. 45. Zároveň zo správy Okresného úradu v M., pozemkový a lesný odbor

vyplýva, že tento spracoval register obnovenej evidencií pozemkov, ktorý bol schváleným rozhodnutím
zo dňa 06.03.2007 a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 27.03.2007, na základe čoho bol
zapísaný žalovaný v 1. rade ako vlastník predmetných nehnuteľností v spoluvlastníckom podiele X/X.

32. Z osvedčenia o dedičstve po X. J. sp. zn. 2D/660/2000 zo dňa 18.04.2001 vyplýva, že táto vlastnila

domový majetok v katastrálnom území O. S., ako aj pozemky na LV č. XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX,
XXX a XXXX, pričom na viacerých listoch vlastníctva sa jednalo o množstvo parciel. Rovnaký záver
vyplýva aj z dedičstva po W. J. sp. zn. 19D 634/2005 zo dňa 23.05.2007, ktorý vlastnil poľnohospodársku
ajlesnú pôduvkat.úz.O.S.,ktorejvýpočetsanachádzana5listochformáteA4vdedičskomrozhodnutí
(č. l. 9 a nasl. pripojeného spisu).

33. Tieto skutočnosti považoval odvolací súd za rozhodujúce pri posúdení tohto prípadu, kedy je zrejmé,
že v rámci dedičského rozhodnutia po právnom predchodcovi strán sporu neboli prejednané podiely na
siedmych parcelách. Následne nesprávne pri vykonávaní ROEP bol tento podiel zaspaný na žalovaného
v 1. rade. V prírode sa predmetné parcely nachádzajú ako poľnohospodárska pôda prevažne, ktorá

bola v užívaní poľnohospodárskej organizácie, pričom žalobca v 1. rade tvrdil, že žalovaný v 1. rade
sa nemohol stať vlastníkom týchto nehnuteľností vydržaním, nakoľko nesplnil vydržacie podmienky.
Odvolací súd s poukazom na individuálne okolnosti prípadu má za to, že žalovaný v 1. rade pri množstve
pozemkov,ktorébolipredmetomdedičskéhokonania,čiužpoichmatkealebootcovi,moholnadobudnúť
objektívne presvedčenie v tom, že je vlastníkom predmetných parciel, ktoré boli zapísané na jeho liste

vlastníctva. Pokiaľ by predmetom dedenia po rodičoch strán sporu boli jeden, dva či tri pozemky je
zrejmé, že k takémuto záveru by asi objektívne žalovaný v 1. rade dospieť nemohol, no pri takom
množstve parciel, ktoré boli predmetom dedičského konania nie je možné rozumne očakávať, aby
žalovaný mohol mať akékoľvek pochybnosti o tom, že mu tieto parcely nepatria, a to bez ohľadu na to
v akom podiele bol tam zapísaný. Z osvedčenia o dedičstve vyplýva, že parcely dedil v rôznom podiele,

vychádzajúc z podielu jeho predkov, ktorí tiež neboli výlučnými vlastníkmi týchto nehnuteľností. V danom
prípade žalovaný v 1. rade mal aj putatívny titul nadobudnutia, a to rozhodnutie o ROEP, na základe
ktorého mu boli tieto nehnuteľnosti zavedené na liste vlastníctva a následne vykonával svoje vlastnícke
oprávnenie s nimi tak, že tieto prenechal do užívania poľnohospodárskemu družstvu.

34. Podľa názoru odvolacieho súdu, vzhľadom na dodržanie princípu právnej istoty je na ujmu žalobcov
ako nedbalých vlastníkov to, že na predmetnú chybu, teda že podiely na týchto parcelách neboli
prejednanévdedičskomkonaníponebohejmatke,neupozornilipreduplynutímvydržacejdobyzostrany
žalovanéhov1.rade.Pokiaľžalobcoviatvrdia,žežalovanýmuselmaťvedomosťotom,žetietopozemky
neboli predmetom dedičského konania po matke, odvolací súd sa s týmto názorom nestotožňuje,

práve naopak, žalobcov zaťažuje povinnosť kontrolovať, či predmetom dedičského konania boli všetky
nehnuteľnosti ich právneho predchodcu a na túto skutočnosť upozorniť. Pokiaľ tak neurobili do roku
2019, teda v dobe v trvaní 19 rokov, resp. 18 rokov od vydania osvedčenia o dedičstve po X. J. a
medzičasom v roku 2007 boli tieto pozemky zapísané na liste vlastníctva v prospech žalovaného v. 1
rade, tento nadobudol vlastnícke právo k týmto pozemkom vydržaním, pričom svoju dobromyseľnosť

správne odvádzal od dedičskej dohody a následne od roku 2007, teda od právoplatnosti rozhodnutia o
ROEP došlo k uplynutiu 10 ročnej vydržacej doby do podania žaloby. Z týchto dôvodov odvolací súd
dospel k záveru, že v tomto špecifickom prípade, ktorého okolnosti sú značne komplikované a netypickéje v súlade s aplikáciou ústavného princípu právnej istoty prikloniť sa k ochrane dobromyseľného
vydržateľa a žalobu zamietnuť.

35. Odvolací súd sa nestotožňuje s námietkami žalobcov, že rozhodujúcou skutočnosťou je to, či
poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci alebo nie a že okolnosti, ktoré nastali po tomto dni
nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu, tento záver je nesprávny. Práve na takéto prípady je tu inštitút
vydržania, ktorý uprednostňujúc princíp právnej istoty a stability pred tvrdením, že možno donekonečna
„naprávať chyby a krivdy minulosti“. V tomto príde podľa názoru odvolacieho súdu zodpovedá princípu

spravodlivého usporiadania veci v rozhodnutí o zamietnutí tejto žaloby.

36. Odvolací súd k rozhodnutiu, na ktoré poukázal súd prvej inštancie, a to uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.04.2021, kedy veľký senát sa uzniesol, že na základe absolútne
neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo uvádza, že predmetné
rozhodnutie najvyššieho súdu nie je aplikovateľné v prejednávanej veci. V prejednávanej veci titulom

pre vstup do držby žalovaného v 1. rade nebol absolútne neplatný právny úkon. Okolnosti prejednávanej
veci boli iné, a to také, že jednalo sa o dedičské nároky po právnych predchodcoch strán sporu a
pokiaľ odvolací súd ustálil, že žalovaný v 1. rade nadobudol vlastnícke právo vydržaním, potom sa
citované rozhodnutie najvyššieho súdu nevzťahuje ani na posúdenie veci vo vzťahu k žalovaným v 5. a
6. rade. Skutkové okolnosti prípadu prejenávaného Najvyšším súdom Slovenskej republiky sú odlišné

od prejednávanej veci, nakoľko v tejto veci išlo o nadobudnutie nehnuteľnosti z konkurznej podstaty, čo
je neporovnateľné s individuálnymi okolnosťami prejednávnej veci. Z týchto dôvodov sa odvolací súd
nestotožnil s týmto posúdením zo strany súdu prvej inštancie.

37. Jednou z podmienok konania je procesná subjektivita strany konania, známa podľa právnej úpravy

účinnej do 30.06.2016 ako spôsobilosť byť účastníkom konania. Civilný sporový poriadok (účinný v čase
rozhodovania odvolacieho súdu) v § 61 určuje, že procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na
práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. Nedostatok procesnej subjektivity je dôvodom
zastavenia konania (§ 62 CSP), ak však strana zomrie počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne
skončí, súd posúdi podľa povahy sporu, či má konanie zastaviť, alebo či v ňom môže pokračovať (§ 63

ods. 1 CSP). V konaní súd pokračuje najmä vtedy, ak ide o majetkový spor. Súd rozhodne, že v konaní
pokračuje s dedičmi strany, prípadne s tými, na ktorých podľa výsledku dedičského konania prešlo právo
alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide, a to len čo sa skončí konanie o dedičstve (§ 63 ods. 2 CSP).
Ak to povaha sporu pripúšťa, môže sa v konaní pokračovať aj pred skončením konania o dedičstve (§
63 ods. 3 CSP).

38. Korelátom procesného pojmu procesná subjektivita je hmotnoprávny pojem právna subjektivita
(spôsobilosť na práva a povinnosti) (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková,
J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s., str.
223). Procesnú subjektivitu má subjekt, ktorý disponuje spôsobilosťou na práva a povinnosti. Fyzická

osoba nadobúda spôsobilosť na práva a povinnosti narodením (spôsobilosť na práva a povinnosti má
aj nasciturus pod podmienkou, že sa narodí živý) a stráca ju svojou smrťou. Nedostatok procesnej
subjektivity je spravidla neodstrániteľnou vadou konania. Treba pritom rozlišovať, či strana nemá
procesnú subjektivitu od začiatku konania, alebo ju stratila v priebehu konania. Ak strana nedisponuje
procesnou subjektivitou v čase začatia konania, ide o neodstrániteľnú vadu konania, ktorej následkom

je jeho obligatórne zastavenie. Ak dôjde k strate procesnej subjektivity fyzickej osoby počas konania,
súd konanie zastaví, alebo v konaní (najmä, ak ide o majetkový spor, ktorého legálnu definíciu zákonná
úprava neobsahuje) pokračuje s dedičmi fyzickej osoby, prípadne s tými, na ktorých prešlo právo alebo
povinnosť, o ktorú v konaní ide. Ustanovenie § 63 ods. 1 CSP treba vykladať ako objektívnu možnosť
či nemožnosť v konaní pokračovať (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková,

J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 227).
Uznesenieopokračovanívmajetkovomsporevydásúdpodľa§63ods.2CSPbezodkladneposkončení
konania o dedičstve, avšak vo výnimočných prípadoch môže v konaní pokračovať aj pred skončením
konania o dedičstve (§ 63 ods. 3 CSP).

39. Procesné nástupníctvo v zmysle § 63 CSP môže nastať aj v odvolacom konaní. Podľa uznesenia
Okresného súdu Poprad z 18.5.2022 sp. zn. 20D/184/2021, Dnot 6/2022 žalovaný 3/ W. J. zomrel dňa
XX.XX.XXXX. Odvolací súd prihliadajúc aj na predmet konania ( určenie, že nehnuteľnosť patrí dodedičstva) preto rozhodol v zmysle § 63 ods. 2 CSP o pokračovaní v konaní s dedičmi pôvodného
žalovaného ako to vyplýva z výrokovej časti rozsudku.

40. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec
zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd
SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou

proti takému uplatneniu“. ( porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval
za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite
veci bez významu.

41. Postupom podľa § 396 ods. 2 CSP, odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania na

súde prvej inštancie tak, že úspešným žalovaným v konaní priznal nárok na náhradu trov konania proti
neúspešným žalobcom v rozsahu 100% podľa § 255 ods.1 CSP.

42. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešným žalovaným v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu

trov odvolacieho konania proti neúspešným žalobcom v rozsahu 100%. O výške priznanej náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).

43. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci(§ 160 ods. 2
CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).