Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 11, 2023

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/10/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7219210114
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:7219210114.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudkýň

JUDr.AnnySlovinskejaJUDr.OľgyMičietovejvsporežalobcuDominikánskykonvent,sosídlomKošice,
Mäsiarska 6, IČO: 17 084 521, zastúp. JUDr. Zuzana Fabianová - advokátska kancelária, s.r.o., so
sídlom Košice, Strojárenská 11C, IČO: 53 560 671, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná
MinisterstvomvnútraSR,sosídlomBratislava,Pribinova2,IČO:00151866,ozaplatenie281.032,81€s
prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku sp. zn. 40C/69/2019-446 z 8.7.2022 Okresného súdu Košice II

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

P r i z n á v a žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej len „súd") napadnutým rozsudkom zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi
281.032,81 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 1.11.2019 do zaplatenia všetko do
3 dní od právoplatnosti rozsudku a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanej
v rozsahu 100 %.

2. Vyhovel takto žalobe, ktorou sa žalobca domáhal plnenia za obdobie od 1.11.2016 do 31.10.2019
titulom užívania spoločnej nehnuteľnosti žalovanou nad rámec jej spoluvlastníckeho podielu, keď

žalobca tvrdil, že v rozhodnom období pozemky užívala výlučne žalovaná bez dohody so žalobcom,
ktorý ich neužíval a ani za ich užívanie od žalovanej nedostával žiadnu finančnú náhradu ani iné
protiplnenie. Pozemky sa nachádzali v oplotenom uzavretom areáli, ktorý prevádzkovala žalovaná, na
časti pozemkov sú vybudované stavby vo výlučnom vlastníctve žalovanej, časť pozemkov slúži ako
prístupová komunikácia k týmto nehnuteľnostiam, resp. je priľahlá k uvedeným stavbám, s ktorými tvorí
svojím umiestnením a využitím funkčný celok. Prístup bol možný iba cez vstupnú bránu a rampu, ktorá
bola spravovaná žalovanou. Žalobca ako väčšinový spoluvlastník nemal umožnený nerušený prístup k

pozemkom, nemohol ich riadne využívať, starať sa o ne, ani brať z nich úžitky.

3. Z vykonaného dokazovania súd uzavrel, že žalobca bol v rozhodnom období od 1.11.2016 do
31.10.2019 spoluvlastníkom pozemkov nachádzajúcich sa k. ú. A. B., zapísaných na LV č. XXXXX
ako parcely reg. „C“ č. 3303/22 o výmere 92 m2, č. 3303/23 o výmere 59 m2, č. 3303/25 o výmere
4266 m2, č. 3303/26 o výmere 141 m2, č. 3303/27 o výmere 937 m2, č. 3303/28 o výmere 573 m2,
č. 3303/29 o výmere 327 m2, č. 3303/30 o výmere 77 m2, č. 3303/31 o výmere 1025 m2, č. 3303/32

o výmere 302 m2 a č. 3303/33 o výmere 981 m2 a na LV č. XXXXX parcely reg. „C“ č. 3303/17 o
výmere 203 m2, č. 3303/18 o výmere 116 m2, č. 3303/19 o výmere 208 m2, č. 3303/20 o výmere 874
m2, č. 3303/21 o výmere 14 m2 a č. 3303/24 o výmere 253 m2, pričom v období od 1.11.2016 do
5.2.2019 o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 180/192, v období od 6.2.2019 do 24.2.2019 o veľkostispoluvlastníckeho podielu 548/576 (180/192 + 1/72), v období od 25.2.2019 do 29.4.2019 o veľkosti
spoluvlastníckeho podielu 551/576 (180/192 + 1/72 + 4/768) a v období od 30.4.2019 do 31.10.2019 o
veľkosti spoluvlastníckeho podielu 184/192(180/192 + 1/72 + 4/768 + 1/576). Žalovaná bola v období od

1.11.2016 do 31.10.2019 spoluvlastníčkou uvedených pozemkov o veľkosti spoluvlastníckeho podielu
8/192 a výlučnou vlastníčkou stavieb postavených na pozemkoch registra „C“ č. 3303/17, č. 3303/18,
č. 3303/19, č. 3303/20, č. 3303/24, č. 3303/21 a č. 3303/22. Všetky uvedené pozemky a stavby sa
nachádzali v oplotenom areáli na Južnej triede 70 v Košiciach a tvorili jeden funkčný celok. Pozemky
nezastavané stavbami (zelené plochy, spevnené plochy, komunikácie) slúžili na prístup k stavbám, k

skladovaniu rôznych hnuteľných vecí (pneumatiky, nepojazdný autobus), príp. k parkovaniu vozidiel.
Strany o vlastníctvo pozemkov viedli spor na Okresnom súde Košice II, sp. zn. 10C/32/2008, v ktorom
bol žalobca úspešný, a v roku 2015 bol zapísaný v katastri ako vlastník spoluvlastníckeho podielu
na pozemkoch o veľkosti 180/192 k celku. Medzi stranami dohoda o spôsobe užívania spoločných
pozemkov neexistovala. Oplotenie areálu vrátane vstupnej brány a rampy postavila žalovaná a bolo v jej
vlastníctve. Vstup do areálu bol v rozhodnom období zabezpečovaný cez uzamykateľnú bránu a rampu,

ktorú spravovala a bola vo výlučnom vlastníctve žalovanej. Kľúč od brány žalovaná žalobcovi odovzdala
dňa 31.8.2019. V období od 1.11.2016 do 30.7.2019 v areáli na Južnej triede 70 v Košiciach sídlil a
pôsobilpohotovostnýpolicajnýútvarKRPZvKošiciach,ktorýsazareáluodsťahovalvpriebehumesiaca
júl 2019. Hnuteľné veci nachádzajúce sa v exteriéri v rámci areálu ako pneumatiky a nepojazdný autobus
a hnuteľné veci nachádzajúce sa v stavbách v rámci areálu, boli odstránené postupne v priebehu roka

2020. Hnuteľné veci nachádzajúce sa v exteriéri, a to pneumatiky a nepojazdný autobus sa používali na
účely výcviku príslušníkov útvaru. Žalobca v období od 1.11.2016 do 31.10.2019 areál na Južnej triede
70 v Košiciach neužíval. V tomto období bol zo strany žalovanej žalobcovi vstup do areálu umožnený po
ohlásení. V období do 30.7.2019 bol vstup a pohyb v rámci areálu možný v sprievode príslušníka PZ a v
období od 31.7.2019 sa žalobca v rámci areálu mohol pohybovať bez sprievodu. V období od 31.7.2019

do 31.8.2019 žalobcu vpúšťal do areálu po jeho ohlásení p. C., zamestnanec Ministerstva vnútra SR a
v období od 1.9.2019 žalovaný vstupoval do areálu sám s tým, že svoj vstup do areálu ako aj opustenie
areálu mal vždy vopred ohlásiť p. C.. Žalobca v roku 2020 odkúpil spoluvlastnícky podiel žalovanej
na pozemkoch a v roku 2021 odkúpil od nej do svojho výlučného vlastníctva aj stavby nachádzajúce
sa v areáli. Listom z 30.10.2019 žalobca vyzval žalovanú na zaplatenie náhrady za výlučné užívanie

pozemkov zapísaných na LV č. XXXXX a LV č. XXXXX v k. ú. A. B. za obdobie od 1.11.2016 do
31.10.2019 v celkovej výške 281.032,81€ v lehote do 31.10.2019. Všeobecná cena nájmu za pozemky
zapísané na LV č. XXXXX D. E. XXXXX, bola v roku 2016 v sume 8,899 €/m2/rok, v roku 2017 v sume
9,489 €/m2/rok, v roku 2018 v sume 9,489 €/m2/rok a v roku 2019 v sume 9,700 €/m2/rok.

4. Súd prvej inštancie pri hodnotení zisteného skutkového stavu poukazujúc na uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 6 Cdo/184/2010 vychádzal z toho, že s užívaním veci nad rámec spoluvlastníckeho
podielu jedného zo spoluvlastníkov spoločnej nehnuteľnosti je spojená povinnosť poskytnúť druhému
spoluvlastníkovi náhradu za predpokladu, že jeden zo spoluvlastníkov užíva spoločnú vec sám, či
už faktickým užívaním alebo umožnením užívania nehnuteľnosti treťou osobou a takýmto užívaním

znemožňuje druhému spoluvlastníkovi realizáciu jeho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Nie je
rozhodujúce, či sa takéto užívanie deje na základe dohody spoluvlastníkov, rozhodnutia spoluvlastníka
alebo či ide o faktický stav. Rozhodujúce je zistenie, či žalovaná užívala spoločné pozemky v rozhodnom
období od 1.11.2016 do 31.10.2019 nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu a v akom rozsahu.
Obranu žalovanej, že žalobca nemal záujem o užívanie alebo že mu nebránila v užívaní spoločných

pozemkov, preto súd vyhodnotil ako nedôvodnú. V konaní nebola tvrdená existencia dohody, ktorá by
oprávňovala žalovanú na bezodplatné užívanie spoluvlastníckeho podielu žalobcu na pozemkoch.

5. Vzhľadom na žalovanou vznesenú námietku premlčania uplatneného nároku, súd v súlade so súdnou
praxou túto posudzoval prednostne. Konštatoval, že žalobca sa domáha od žalovanej peňažného

plnenia za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, čím uplatnil právo
vyplývajúce z podielového spoluvlastníctva, opierajúce sa o ustanovenie § 137 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Toto právo má majetkovú povahu a premlčuje sa v trojročnej všeobecnej premlčacej dobe
podľa § 101 Občianskeho zákonníka (uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 4Cdo/277/2009). Žaloba
bola uplatnená na súde dňa 31.10.2019 a žalobca ňou na súde uplatnil svoj nárok za obdobie od

1.11.2016 do 31.10.2019. V čase podania žaloby nebola žiadna časť uplatneného nároku premlčaná
(premlčacia doba za prvý deň uplatneného obdobia by uplynula až 1.11.2019) a námietka premlčania
podľa názoru súdu nie je dôvodná.6. Ďalej súd konštatoval, že nebolo sporné, že žalovaná bola v priebehu celého rozhodného obdobia
výlučnou vlastníčkou stavieb postavených na spoločných pozemkoch v areáli na Južnej triede 70
v Košiciach. Na základe toho súd uzavrel, že spoločné pozemky zastavané stavbami žalovanej,

boli počas celého rozhodného obdobia, t.j. od 1.11.2016 do 31.10.2019, užívané výlučne žalovanou.
Pokiaľ ide o posúdenie rozsahu užívania zvyšných pozemkov, t.j. nezastavaných stavbami žalovanej,
nachádzajúcich sa v tomto areáli, súd zistil, že v období od 1.11.2016 do 31.10.2019 aj zvyšné spoločné
pozemky boli v celom rozsahu užívané žalovanou. Žalobcovi preto patrí náhrada za neužívanie jeho
spoluvlastníckeho podielu na spoločných pozemkoch nachádzajúcich sa v areáli na A. C. XX F. G.

v období od 1.11.2016 do 31.10.2019, ktorá zodpovedá výške nájomného, ktorú by musela žalovaná
vynaložiť v rozhodnom období za obdobnú vec. Žalobca preukázal predloženým znaleckým posudkom,
s ktorým sa súd stotožnil, výšku obvyklého nájomného v jednotlivých rokoch rozhodného obdobia.
Žalovaná síce namietala výšku nájomného určenú znaleckým posudkom predloženým žalobcom, ale
žiadnym dôkazom nepreukázala inú hodnotu obvyklého nájomného v danom období. Súd mal za
nesporné, že areál, v ktorom sa predmetné spoločné pozemky nachádzali, bol oplotený a toto oplotenie

zriadila žalovaná. Z výpovedí svedkov p. C. a p. H. uzavrel, že areál bol zo všetkých strán oplotený
a k vstupu do areálu v rozhodnom období slúžila iba uzamykateľná brána s rampou vo vlastníctve
žalovanej, od ktorej žalobca dostal kľúč na konci augusta 2019. Preukázané mal súd (tiež z výsluchu
p. H., z nariadenia Ministerstva vnútra SR č. 15/2003), že žalobca od 1.11.2016 do 30.7.2019, t.j. do
dňa definitívneho odsťahovania Policajného pohotovostného útvaru KR PZ v Košiciach, mohol vstúpiť

do areálu až po splnení podmienok určených na vstup zo strany žalovanej (ohlásenie a legitimovanie
sa) a pohybovať sa po ňom mohol iba v sprievode príslušníka PZ. Týmto spôsobom (oplotením areálu,
spravovaním, kontrolou a určovaním podmienok vstupu do areálu) žalovaná na úkor žalobcu dosiahla
pozíciu držiteľa (detentora) všetkých spoločných pozemkov, v celej ich výmere, v areáli na A. C. XX F. G.,
a to napriek tomu, že vlastnila na nich spoluvlastnícky podiel o veľkosti iba 8/192. Vstup do areálu bol po

celú rozhodnú dobu pod kontrolou žalovanej, ktorá žalobcovi určovala v tomto období rôzne podmienky
vstupu. Táto pozícia sa iba mierne zmenila v období od 31.7.2019, t.j. potom ako sa pohotovostný
policajný útvar KR PZ v Košiciach odsťahoval z areálu. Z vykonaného dokazovania však súdu vyplynulo,
že aj naďalej podmienky vstupu do areálu určovala žalovaná, aj keď už sa po areáli žalobca mohol
pohybovať bez sprievodu zamestnancov žalovanej. Avšak v auguste 2019 mohol vstupovať do areálu

iba potom, čo mu ho žalovaná otvorila a v septembri a októbri 2019 síce už disponoval kľúčmi od vstupu
do areálu, ale bez nahlásenia doň nemohol vstupovať. Z uvedeného súd vyvodil, že žalovaná v celom
rozhodnom období (od 1.11.2016 do 31.10.2019) výlučne užívala spoločné pozemky v areáli, keďže
vstup do areálu závisel od jej rozhodnutia a splnenia ňou určených podmienok, ktoré mohla kedykoľvek
zmeniť. Za situácie, keď žalovaná zriadením oplotenia a spravovaním vstupu do areálu dosiahla pozíciu

držiteľa (detentora) spoločných pozemkov o ich celkovej výmere, skutočná intenzita ich využívania z
jej strany nie je rozhodujúca. Rozhodujúce podľa názoru súdu je, že žalovaná si vytvorila podmienky v
rozhodnom období na to, aby iba ona mohla užívať areál spôsobom podľa svojho rozhodnutia. Tvrdenia
o možnosti užívania pozemkov v čase do konca júla 2019 mal súd za účelové a nepravdivé, keď
bolo nepochybné, že z dôvodu pôsobenia špecializovaného pohotovostného policajného útvaru KR PZ

v Košiciach v danom areáli, žalobca svoje pozemky nemohol žiadnym spôsobom užívať, lebo areál
bol „domovom“ tohto útvaru, v areáli sa museli nachádzať vozidlá, rôzne zbrane, špeciálna technika,
výbušniny a iné veci, ktoré daný útvar pri plnení svojich špeciálnych úloh využíval, areál slúžil aj na
vykonávanie výcviku príslušníkov tohto útvaru. Žalovaná spoločné pozemky v areáli na Južnej triede 70
v Košiciach užívala v celej ich výmere a na tom nič nemení, že niekoľkokrát umožnila vstup žalobcovi do

areálu v sprievode príslušníka PZ. Súd poukázal na to, že zo skutkových okolností prípadu vyplýva, že
žalobca nemal možnosť ovplyvniť spôsob užívania areálu, keďže žalovaná sa až do skončenia súdneho
konania vedeného na Okresnom súde Košice II pod spis. zn. 10C/32/2008 považovala za väčšinového
spoluvlastníka predmetných pozemkov.

7. K obrane žalovanej, že žalobca mohol po odsťahovaní sa Policajného pohotovostného útvaru z
daného areálu, teda v období od 1.7.2019 do 31.10.2019, svoj väčšinový spoluvlastnícky podiel na
spoločných pozemkoch užívať, súd uviedol, že samotná žalovaná potvrdila, že pozemky nezastavané
stavbami slúžili na prístup k stavbám a aj pri ohliadke na mieste samom bolo zistené, že nezastavané
pozemky s postavenými stavbami tvorili funkčný celok, preto je iluzórne myslieť si, že po odsťahovaní sa

Policajného pohotovostného útvaru žalobca mohol svoj väčšinový spoluvlastnícky podiel na spoločných
pozemkoch nejako zmysluplne užívať a využívať, keďže stavby vrátane ich príslušenstva, vrátane
oplotenia areálu, boli v danom čase stále vo výlučnom vlastníctve žalovanej. Žalovaná aj naďalej ostala
držiteľom (detentorom) celého areálu. Na spoločných pozemkoch nezastavaných stavbami žalovanámala v uvedenom období stále uskladnené pneumatiky a nepojazdný autobus, ktoré odpratala až v roku
2020. Zmysluplná využiteľnosť pozemkov v areáli bez vlastníctva stavieb, ktoré sa v ňom nachádzali,
bola aj s ohľadom na povinnosť hlásenia každého vstupu, prakticky nulová. Umožnenie vstupu do areálu

ani možnosť poprechádzať sa po ňom, podľa názoru súdu, na uvedenom závere nič nemení. Pokiaľ
ide o tvrdenie žalovanej o zriadení prekladiska stavebného materiálu žalobcom v areáli v rozhodnom
období do 31.10.2019, toto mal súd za nepreukázané, dokazovaním nebol preukázaný vjazd ani výjazd
kamiónov žalobcu alebo jeho dodávateľov do areálu v rozhodnom období.

8. Na zistený skutkový stav súd aplikoval § 123, § 137, § 100 a nasl., § 517, § 563 Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ“), § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. a žalobe ako dôvodnej vyhovel.

9. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP a v konaní úspešnému žalobcovi priznal
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

10. Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalovaná z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1
písm. b/, d/, f/ a h/ CSP, t.j. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V obšírnom odvolaní v podstatnom žalovaná
zotrvala na svojich doterajších písomných a ústnych vyjadreniach, na obsah ktorých odkázala. Citovala
z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo/55/2009, podľa ktorého spoluvlastníkovi by mohol
vzniknúť nárok na peňažné plnenie len za predpokladu, že nemá zabezpečené užívanie spoločnej

veci, teda nemá objektívnu možnosť spoločnú vec užívať. Ak preto žalobca mal zabezpečené užívanie
spoločnej veci, resp. ak neprejavil záujem spoločnú vec užívať, resp. ak nepreukázal, že na strane
žalovanej v rozhodnom období existovali prekážky, pre ktoré by objektívne nemohol vec užívať,
potom žalobcovi nárok na peňažné plnenie titulom svojho väčšinového vlastníckeho práva nemohol
voči žalovanej vzniknúť. K bezdôvodnému obohateniu na strane žalovanej nemohlo dôjsť, nakoľko

právnym dôvodom užívania spoločnej veci bola existencia vlastníckeho práva žalovanej k pozemkom
a oprávnenie užívať vec jej patrilo v rozhodnom období v zmysle § 123 OZ. K bezdôvodnému obohateniu
žalovanej nedošlo aj z dôvodu, že predmetné nehnuteľnosti nevyužívala výlučne a v období po júni
2019 nehnuteľnosti nevyužívala vôbec. Zákonné podmienky pre vydanie bezdôvodného obohatenia
neboli naplnené. Zopakovala námietku premlčania uplatneného nároku, aj svoje tvrdenie o nezáujme

žalobcu užívať nehnuteľnosti, zdôraznila, že nebránila žalobcovi v užívaní jeho vlastníckeho práva
a tento nepreukázal svoj reálny úmysel pozemky užívať pre svoje potreby. Zopakovala, že areál nebol
používaný pre účely výcviku, ale na teoretickú prípravu príslušníkov PZ, teda areál nebol pre žalobcu
nebezpečným, ako sa snaží tvrdiť. Poukázala na fakt, že ju žalobca pred podaním žaloby neoslovil
s akoukoľvek požiadavkou na vzájomné usporiadanie vzťahov, netlmočil jej svoju vôľu užívať areál.

Oplotenie spoločného areálu nebolo na ujmu žalobcu, lebo žalovaná realizovala oplotenie za účelom
ochrany spoločného majetku pred cudzími osobami a nie za účelom, aby zabránila žalobcovi vstúpiť na
spoločné pozemky. Vytkla súdu, že nevykonal ňou navrhované dôkazy. Zopakovala, že nikdy nebránila
vstupu žalobcu na pozemky, vždy bol do areálu vpustený, čo vyplynulo aj z výpovede svedkov a aj
advokáta žalobcu. Zotrvala na tom, že hneď po odsťahovaní sa PPÚ žalobca zriadil v areáli prekladisko

stavebného materiálu.

11. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že rozsudok je vecne správny, súd správne
a úplne zistil skutkový stav, vykonal všetky potrebné dôkazy, vec správne právne posúdil a svoje
rozhodnutie presvedčivo, jasne a zrozumiteľne odôvodnil. Navrhol rozsudok potvrdiť a priznať mu

náhradu trov odvolacieho konania. Citoval z viacerých súdnych rozhodnutí na podporu svojho tvrdenia,
že rozhodovacia prax súdov je dlhodobo založená na názore, že spoluvlastník, ktorý užíva spoločnú
vec nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, je povinný za to poskytnúť náhradu spoluvlastníkovi,
ktorý je v dôsledku tohto nadužívania obmedzený či vylúčený z užívania. Zopakoval, že nehnuteľnosti
v podielovom spoluvlastníctve strán užívala v rozhodujúcom období výlučne žalovaná, a to bez

akejkoľvek dohody so žalobcom, neposkytla žalobcovi žiadnu finančnú náhradu ani mu neumožnila
nerušené užívanie spoločnej veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu žalobcu. Žalobca nemal
objektívne umožnený voľný prístup k pozemkom, vstup do areálu bol žalobcovi umožnený vždy iba
pod kontrolou žalovanej a s obmedzeniami s tým spojenými a závisiacimi od výlučného rozhodovaniaa procesov nastavených žalovanou a to aj po vysťahovaní sa pohotovostného útvaru (aj vtedy bolo
potrebné vstup do areálu vopred nahlásiť, odsúhlasiť a areál fyzicky žalobcovi otvoriť). Poprel tvrdenia
žalovanej, že pred podaním žaloby nezaslal žiadnu výzvu na usporiadanie vzájomných vzťahov - ešte

v roku 2015 ju vyzval na usporiadanie vzťahov a už v konaní sp. zn. 10C/32/2008 o určenie vlastníckeho
práva opakovane vyzýval žalovanú na umožnenie užívania týchto pozemkov. Zopakoval, že vzhľadom
na to, že predmetné pozemky a stavby sa nachádzali v uzavretom areáli v správe a užívaní žalovanej pre
účely plnenia úloh Policajného pohotovostného útvaru KR PZ, a to pre účely výcviku a nácviku zásahov,
je zrejmé, že žalobca v rozhodnom období ani objektívne nemohol tieto pozemky voľne a nerušene

užívať pre svoje potreby. Stavby na týchto pozemkoch, ktoré boli vo výlučnom vlastníctve žalovanej,
tvorili s priľahlými a okolitými pozemkami v areáli jeden funkčný celok. Tvrdenie žalovanej o existencii
údajnéhoprekladiskapoprel,vyhodnotilichakonepravdivé,účelové,nepreukázané,ďalšiedokazovanie
v tomto smere by bolo neúčelné a v rozpore so zásadou sudcovskej koncentrácie konania. Poukazujúc
na judikatúru a citujúc z nej mal za to, že vyhodnotenie námietky premlčania vznesenej žalovanou, keď
súd dospel k záveru, že uplatnený nárok nie je premlčaný, je správne.

12. Odvolateľka reagovala na písomné vyjadrenie žalobcu k odvolaniu podaním, v ktorom zotrvala na
skutočnostiach uvedených v odvolaní, navrhla rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie.

13. Žalobca takisto zotrval na svojich doterajších argumentoch a navrhol rozsudok ako vecne správny
potvrdiť.

14. KrajskýsúdvKošiciachakosúdodvolací(§34CSP)prejednalodvolaniežalovanejakopodanévčas
(§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie

prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario
v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP, s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú
procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích
dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie je nedôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom
súde v Košiciach dňa 11.10.2023 o 10.05 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie,

pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na úradnej tabuli Krajského súdu
v Košiciach v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.

15. Žalovaná uplatnila odvolacie dôvody podľa v § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP.

16. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Vo všeobecnosti ide o taký postup súdu, ktorým sa strane
sporu znemožní realizácia jej procesných práv, priznaných jej v súdnom konaní za účelom ochrany jej
práv a právom chránených záujmov. Medzi tieto procesné práva patria v zmysle judikatúry najvyššieho

súdu napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom, právo nazerať do spisu
a robiť si z neho výpisky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom,
právo byť predvolaný na súdne pojednávanie, právo strany konať pred súdom vo svojom materinskom
jazyku, alebo v jazyku, ktorému rozumie, právo na to, aby bol strane rozsudok doručený do vlastných
rúk. K odňatiu možnosti pred súdom konať dochádza tiež vtedy, keď súd nedostatočne odôvodní svoje

rozhodnutie, t.j. že dôvody rozhodnutia nespĺňajú požiadavky kladené ustanovením § 220 ods. 2, 3 CSP.
Naopak medzi tieto práva nepatrí právo strany sporu na to, aby súd akceptoval jej procesné návrhy,
aby súd rozhodol v súlade s predstavami strany sporu, alebo aby súd odôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv strany sporu. Pri tomto odvolacom dôvode musí intenzita zásahu do procesných práv
strany sporu v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu dosahovať mieru porušenia práva na

spravodlivý proces.

17. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu,
že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. nesprávne realizovaná manudukčná

povinnosť súdu a pod.).

18. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP spočíva predovšetkým v nesprávnom
postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd beriedo úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov strán. Nesprávne skutkové
zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na

závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

19. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa

príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil
iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho
vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod
právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).

20. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho procesného postupu súdu prvej
inštancie v rozsahu odvolacích námietok (§ 379 ods. 1, § 380 ods. 1, 2 CSP) odvolací súd dospel k
záveru, že uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie sú preukázané a rozhodnutie súdu
prvej inštancie je zákonné a vecne správne. Odvolací súd nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej
inštancie boli nesprávne, nezodpovedajúce tvrdeniam strán a vykonaným dôkazom, príp. založené na

chybnomhodnotenívykonanýchdôkazov,alebožebysúdvzaldoúvahyskutočnosti,ktorézvykonaných
dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli alebo nevyšli za konania najavo, opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo na zistený skutkový stav aplikoval
nesprávny právny predpis alebo správne použitý právny predpis (právnu normu) nesprávne vyložil, príp.
ho na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v potrebnom

rozsahu a náležite zistil skutkový stav veci, vzal do úvahy iba skutočnosti preukázané vykonanými
dôkazmi, ktoré vyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich z ust. § 191 a nasl. CSP, v súlade so zákonom a
správnym spôsobom vo vzťahu k uplatnenému nároku, prihliadajúc na rozhodujúce skutkové tvrdenia
a relevantné argumenty sporových strán, a dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil
svoje rozhodnutie. Uplatnený nárok tiež správne právne kvalifikoval a právne predpisy a relevantné zák.

ustanovenia aj správne interpretoval a zo zisteného skutkového stavu vyvodil zodpovedajúce právne
závery o právach a povinnostiach sporových strán.

21. Odvolacísúdnezistilpochybeniaanivprocesnompostupesúduprvejinštancieporušujúceprocesné
práva strán alebo právo na spravodlivý proces, príp. odnímajúce stranám sporu možnosť konať pred

súdom v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie.

22. Žalovaná ako odvolateľka neuviedla žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by pre
ňu ako žalovanú privodili iné rozhodnutie. Námietky uvedené v odvolaní nie sú spôsobilé spochybniť
vecnúsprávnosťnapadnutéhorozsudkuzhľadiskazistenýchskutočností(skutkovéhostavu)aprávneho

posúdenia veci.
23. Žalovaná aj v odvolacom konaní argumentovala premlčaním uplatneného nároku. Premlčanie
je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť námietkou.
Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká, iba sa
závažne oslabuje. Uplatnenie námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku

čoho súd premlčané právo nemôže priznať. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na
subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň
aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené plniť svoje povinnosti.
Zásada hospodárnosti konania vedie konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú
námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu

vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov (viď R 29/1983 a
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 82/2009, 1 Cdo 43/2009, 2 Cdo 194/2011, 3 Cdo 231/2009,
3 Cdo 187/2013, 7 Cdo 305/2014).
24. S právnym názorom súdu prvej inštancie a so spôsobom, akým v posudzovanej veci posúdil
námietku premlčania vznesenú žalovanou, keď konštatoval, že táto nie je dôvodná, sa odvolací súd

stotožňuje a v podrobnostiach poukazuje na dôvody uvedené v rozsudku súdu prvej inštancie, pretože
žalovaná v odvolaní argumentovala rovnako ako v konaní pred súdom prvej inštancie a ani v odvolaní
neuviedlažiadnerelevantnéskutočnosti,ktorýmibysprávnosťzáverovsúduprvejinštanciespochybnila.
Peňažné plnenie za neužívanie spoločnej veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu má majetkovúpovahu a premlčuje sa v trojročnej všeobecnej premlčacej dobe podľa § 101 OZ. Uvedený nárok
nemožno právne kvalifikovať ako nárok z bezdôvodného obohatenia (odvolacia námietka a obrana
žalovanej, že na jej strane nedošlo k bezdôvodnému obohateniu je úplne irelevantná, pretože ani súd

prvej inštancie nárok žalobcu nepodriadil pod ust. § 451 a nasl. OZ a neposudzoval ho ako bezdôvodné
obohatenie). Ustanovenia o bezdôvodnom obohatení majú len podpornú povahu, a preto ich použitie
nemožnorozširovaťnapráva,ktorésaopierajúoosobitnézákonnéustanovenia(uznesenieNajvyššieho
súdu SR sp. zn. 4Cdo/55/2009). Napokon, v prípade práva podielového spoluvlastníka na náhradu
za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckeho podielu, nie je

splnená ani jedna zo skutkových podstát vzniku bezdôvodného obohatenia. Nejde totiž o užívanie veci
bez právneho dôvodu, ak spoluvlastník vec v celosti užíva bez dohody s ostatnými spoluvlastníkmi, a
teda o majetkový prospech získaný bez právneho dôvodu, ani o majetkový prospech získaný plnením z
neplatného právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu, ktorý dodatočne odpadol, prípadne získaný
z nestatočných zdrojov.

25. Základným predpokladom pre domáhanie sa nároku za užívanie (spoločnej) veci inou osobou je
skutočnosť, že ten kto sa takéhoto nároku domáha (žalobca), je za požadované obdobie podielovým
spoluvlastníkom veci. Skutočnosť, že žalobca bol v uvedenom období majoritným vlastníkom pozemkov
špecifikovaných v bode 3. tohto odôvodnenia (žalovaná bola podielovou spoluvlastníčkou pozemkov len
v rozsahu 8/192 k celku), nebola v konaní sporná.

26. V prípade, ak existujúce pomery neumožňujú a nezabezpečujú spoluvlastníkovi užívanie spoločnej
veci v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu, má právo aby mu bola poskytnutá tomu zodpovedajúca
náhrada vo forme peňažného plnenia. Túto povinnosť musí splniť spoluvlastník, ktorý vec užíva a
takéto plnenie spoluvlastníkovi vylúčenému z užívania spoločnej veci musí poskytnúť. Podľa ustálenej

súdnej praxe pri posudzovaní výšky náhrady pre vylúčeného spoluvlastníka nie je rozhodujúce to, čo
spoluvlastník užívajúci vec nad rámec podielu získava (obohacuje sa), ale podstatná je ujma vznikajúca
vylúčenému spoluvlastníkovi zodpovedajúca tomu, čo by spoluvlastník pri obvyklom užívaní veci v rámci
svojho podielu získal. Na uvedenom základe súd prvej inštancie za použitia § 137 ods. 1 OZ priznal
žalobcovi náhradu vyčíslenú v zmysle znaleckého posudku č. 111/2019 znalkyne I. A..

27. K odvolacej argumentácii žalovanej, že žalobca neprejavil záujem spoločnú vec užívať, resp.
že nepreukázal, že na strane žalovanej existovali prekážky, pre ktoré objektívne nemohol pozemky
v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu užívať, odvolací súd vychádzajúc z nesporných okolností
tejto konkrétnej veci, konštatuje, že táto jej obrana je účelová, zavádzajúca a nepresvedčivá. Z kontextu

súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu je zrejmé, že žalobca nemal zabezpečené užívanie
spoločnej veci a nemal objektívnu možnosť spoločnú vec užívať v rozsahu svojho spoluvlastníckeho
podielu, pretože aj jeho spoluvlastnícky podiel užívala žalovaná. To, že mu bol umožnený púhy vstup
na pozemok, ktorého bol majoritným spoluvlastníkom, aj to až po splnení podmienok stanovených
a vyžadovaných žalovanou, absolútne neznamená, že mohol v rozsahu svojho spoluvlastníckeho

podielu pozemky užívať. Pojem užívať je predsa oveľa širší ako len možnosť vstupu na pozemok.
Reálne, už aj vzhľadom na to, aká zložka žalovanej pozemky fakticky využívala (pohotovostný policajný
útvar KR PZ v Košiciach), sa mohol po svojom spoluvlastníckom podiele na parcele len prejsť a je úplne
iluzórne, že ho mohol aj nejakým praktickým, úžitok mu prinášajúcim spôsobom užívať. Takáto situácia
trvala aj po odsťahovaní sa tohto útvaru, lebo aj potom bola potrebná pre vstup na pozemok súčinnosť

žalovanej (v podrobnostiach odvolací súd odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie,
s argumentáciou ktorého sa aj v tejto súvislosti plne stotožňuje).

28. Podstatným v prerokúvanej veci je, že žalovaná užívala a nakladala s celým pozemkom napriek
tomu, že jej spoluvlastnícky podiel bol iba 8/192. Fakticky si uzurpovala pozemok vysoko nad rozsah

svojho spoluvlastníckeho podielu a z tohto dôvodu svoj spoluvlastnícky podiel nemohol užívať žalobca,
ktorý si za obmedzenie vlastníckeho práva uplatnil primeranú odplatu. Jej priznanie je podľa názoru
odvolacieho súdu v súlade s princípom spravodlivosti, lebo každý má právo užívať a nakladať so
svojím majetkom – toto právo žalobca v dôsledku konania žalovanej nemohol reálne praktizovať. Aj
keď žalovaná žalobcovi na jednej strane aktívne nebránila v užívaní jeho spoluvlastníctva, na strane

druhej mu ho ani voľne neumožnila, lebo tento nemal slobodný vstup na parcely a na ich reálne a
zmysluplné využitie už aj vzhľadom na to, že na nich žalovaná mala postavené stavby vo svojom
výlučnom vlastníctve, resp. pozemky (aj v podielovom spoluvlastníctve žalobcu) boli priľahlými k týmto
stavbám a tvorili s nimi ucelený, neoddeliteľný funkčný celok. Žalobca sa dobrovoľne nerozhodol,že svoj podiel na pozemkoch nebude využívať, naopak žalovaná sa rozhodla, že ich bude nad
rámec svojho podielu užívať a aj ho roky takto užívala. Pokiaľ by ich totiž žalobca skutočne
využíval v rozsahu svojho majoritného spoluvlastníckeho podielu, len ťažko by na týchto pozemkoch

v rozsahu svojho minoritného spoluvlastníckeho podielu 8/192 mohla žalovaná prevádzať tréningovú
činnosť pohotovostného policajného útvaru. Len na margo odvolací súd dodáva, že tvrdenie žalovanej
o neexistencii snahy žalobcu vysporiadať faktický stav v užívaní pozemkov, bol vyvrátený napr.
listom žalobcu zo 6.10.2015, ktorým vyzval žalovanú na mimosúdne majetkovoprávne vysporiadanie
nehnuteľnosti. Pokiaľ žalovaná tvrdí, že nič nebránilo žalobcovi v užívaní nehnuteľnosti, pretože ona

neopotrebovala pozemky nad rámec svojho podielu užívať, nebolo zistené, aby ho napr. ona vyzvala
aby sa ujal svojho vlastníctva, už aj vzhľadom na to, že jej bolo známe od októbra 2015, že sa ako
väčšinový podielový spoluvlastník chce domáhať finančného vysporiadania za pozemky, ku ktorým mu
je znemožnený prístup a tým aj plnohodnotný výkon vlastníckeho práva. Naopak, žalovaná naďalej
fakticky pozemky vysoko nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu po celé roky nerušene užívala.

29. Pokiaľ sa žalovaná bránila, že v období od júla do októbra 2019 pozemky neužívala, odvolací súd
opäť v podrobnostiach poukazuje na argumentáciu súdu prvej inštancie, s ktorou sa stotožňuje a nebude
ju preto opakovať.

30. Ďalšie tvrdenia uvádzané v odvolaní žalovanej (nikdy nebránila žalobcovi vo vstupe na pozemky,

vždy bol žalobca do areálu vpustený bez akýchkoľvek problémov, po určitom čase bol žalobcovi
odovzdaný kľúč, údajné zriadenie prekladiska a iné) odvolací súd nepovažoval za podstatné, t.j.
také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého
rozsudku. Výpovede svedkov B. C. a I. J., (nemožno opomenúť, že išlo zamestnancov žalovanej),
o prekladisku materiálu vytvorenom žalobcom na pozemkoch, po ich vyprataní žalovanou, nie sú podľa

názoru odvolacieho súdu dostatočne preukazné (napr. svedok J. „ myslím, že mi povedali, že tam chcú
mať prekladisko a chcú to využívať, ale nie som si istý“), svedkovia si neboli istí obdobím, kedy malo
údajné prekladisko vzniknúť a žalovaná z týchto výpovedí vyvodzuje také skutočnosti, ktoré z nich
nevyplývajú. K žalovanou v odvolaní vytýkanému spôsobu hodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie
odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 204/2009

zo 14.9.2011, podľa ktorého ...„Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania
najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej
vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri
hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom

má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.
Rozhodnutie súdu, ktorého podkladom sú dôkazy nesprávne vyhodnotené, môže byť prípadne z tohto
dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo

účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne
sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). V prípade
nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237
O.s.p. (viď R 42/1993). Práve v súvislosti s týmto konštatovaním odvolací súd poukazuje na to, že
tak aj civilný sporový poriadok ukladá stranám sporu povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich

tvrdení. O tom, ktoré z označených dôkazov vykoná, rozhodne súd, ktorý nie je viazaný návrhmi strán
na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na
vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy
vecou súdu a nie strán sporu ( napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. 5. 2009
sp. zn. 3Co5/2009, 3Cdo 80/2009).

31. Hodnotením dôkazov sa teda rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou je vykonaným dôkazom
prisudzovaná hodnota závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie a či o nich môže oprieť svoje skutkové
zistenia (či sú pre zistenie skutkového stavu upotrebiteľné). Dôkazmi, ktoré sú pre rozhodnutie
bezvýznamné sa ďalej nezaoberá. Pri hodnotení dôkazov po stránke ich zákonnosti súd skúma, či

dôkazy boli získané (zadovážené) a vykonané spôsobom zodpovedajúcim zákonu, alebo či v tomto
smere vykazujú vady (či ide o dôkazy zákonné alebo nezákonné). K dôkazom, ktoré boli získané
(zadovážené)alebovykonanévrozporesovšeobecnezáväznýmiprávnymipredpismi,súdneprihliadne.
Hodnotením dôkazov z hľadiska ich pravdivosti potom súd dochádza k záveru, ktoré skutočnosti,o ktorých dôkazy (pre rozhodnutie významné a zákonné) podávajú správu, je možné považovať za
pravdivé (dokázané) a ktoré nie. Pre hodnotenie dôkazov z hľadiska ich pravdivosti (vierohodnosti)
zákon nepredpisuje formálny postup a ani neurčuje váhu jednotlivých dôkazov tým, že by niektorým

dôkazompriznávalvyššiupravdivostnúhodnotualebonaopak,určitýmdôkaznýmprostriedkomdôkaznú
silu úplne alebo sčasti odopieral. Ustanovenie § 191 CSP ponecháva postup pri hodnotení dôkazov
úvahe súdu. Prisudzovanie hodnoty pravdivosti jednotlivým dôkazom sa deje ich zhodnotením jednotlivo
aj v ich vzájomnej súvislosti. Myšlienkové závery o pravdivosti či nepravdivosti dôkazov, ku ktorým súd
dospel,pretonepredstavujúaktľubovôlesúdu,aniesúanivecoupúhehoosobnéhodojmučivšeobecnej

úvahy. Vnútorné presvedčenie o ne/pravdivosti (ne/vieryhodnosti) účastníckej, svedeckej výpovede je
výsledkom logického myšlienkového postupu, vychádzajúceho z posúdenia objektívnych skutočností
vonkajšieho sveta (skutkových okolností), zistených v konkrétne prejednávanej veci, ako napríklad z
rozporov vo výpovedi strany sporu, svedka, ako aj z rozporov medzi výpoveďou svedka (jej obsahom)
a inými vykonanými dôkazmi, zo spôsobu jeho výpovede, z jeho osobného (nie však z všeobecne
postulovaného) vzťahu k veci alebo k osobám zúčastneným na konaní a pod.

32. Odvolací súd má za to, že úvaha súdu prvej inštancie, ktorou hodnotil prednesy strán, svedkov
a listinné dôkazy, nebola svojvoľná, či neprimeraná, ale mala racionálny podklad vychádzajúci z
predmetu sporu.

33. Súd prvej inštancie správne zohľadnil všetky podstatné okolnosti veci, ktoré rozviedol a
vyargumentoval v odôvodnení svojho rozhodnutia a správne posudzoval uplatnený nárok podľa §
137 ods. 1 OZ, podľa ktorého podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a
povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci. Zároveň správne interpretoval toto
ustanovenie vychádzajúc z názoru, že ak spoluvlastník neužíva (nemôže užívať) spoločnú vec v rozsahu

zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu, obohatenie druhého spoluvlastníka spočíva v užívaní
väčšieho rozsahu predmetu spoluvlastníctva, než ktorý zodpovedá jeho spoluvlastníckemu podielu.
Nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho
podielu vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 OZ a jeho nevyhnutným predpokladom je užívanie tejto
veci druhým spoluvlastníkom nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu. Neužívanie veci v rozsahu

spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom
nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú
vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej
miere, než zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom rozhodujúce, či tento stav vyplýva z dohody
spoluvlastníkov (okrem ak by jej súčasťou bola aj dohoda o bezplatnom užívaní celej veci alebo jej

časti), alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či ide o faktický stav. Je zrejmé, že ak
by spoločná vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok na náhradu za jej neužívanie by
medzi nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník užíva len časť
veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade nič nebráni
druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu

a to užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod pre ktorý tento spoluvlastník prípadne spoločnú vec
neužíva, nie je právne významný a rovnako tak nie je významné ani prípadné užívanie časti veci
treťou osobou. Ak je niektorý zo spoluvlastníkov vylúčený z užívania spoločnej veci, má právo na
ekvivalentnú peňažnú náhradu, ktorá vyplýva z § 137 ods. 1 OZ. Konštantná judikatúra súdov vychádza
z názoru, že spoluvlastník, ktorému zo spoločnej veci plynú úžitky nad rámec stanovený výškou jeho

spoluvlastníckeho podielu, je povinný ostatným spoluvlastníkom poskytnúť za to primeranú náhradu.
Skutočnosť, že oprávnený spoluvlastník neužíva spoločnú vec dobrovoľne a nedomáha sa ani úpravy
užívania nehnuteľnosti, je pritom irelevantná.

34. Pokiaľ súd prvej inštancie alebo aj odvolací súd nereaguje na niektoré námietky žalovanej, odvolací

súd poukazuje na to, že pre rozhodnutie veci nie je potrebné vysporiadať sa so všetkými námietkami
a tvrdeniami strany, ale len s tými, ktoré sú pre rozhodnutie veci podstatné. Všeobecný súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovou stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného

súdu (prvostupňového ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS
115/2003).35. Odvolací súd zdôrazňuje, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola právna úprava
obsiahnutá v ust. § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.

zn. IV. ÚS 350/2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 170/2005,
v intenciách ktorých pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd
v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými
sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu tvoria
jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a preto postačuje len odkázať cez § 387 ods.

2 CSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku.

36. V odvolacom konaní bol žalobca úspešný, preto mu odvolací súd priznal plnú náhradu trov
odvolacieho konania (§ 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP).

37. TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná

veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).