Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 21, 2023

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/191/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118376159
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 09. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:6118376159.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudkýň

JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Oľgy Mičietovej v spore žalobcu A. B. C., nar. XX.X.XXXX, bytom D., E.
XX, zast. PIHORŇA, LENÁRT, JAŠŠO, s.r.o., so sídlom Košice, Hrnčiarska 29, IČO: 50 453 785, proti
žalovanej Obci Poproč, so sídlom Poproč, Školská 2, IČO: 00 324 639, zast. JUDr. Janou Bajužíkovou,
advokátkou, so sídlom Michalovce, Štefánikova 8, o zaplatenie 16.900 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti
rozsudku 15C/15/2019-220 z 28.10.2021 Okresného súdu Košice - okolie v znení opravného uznesenia
15C/15/2019-236 z 5.4.2022 Okresného súdu Košice - okolie

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v znení opravného uznesenia 15C/15/2019-236 z 5.4.2022 Okresného súdu

Košice – okolie.

P r i z n á v a žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj len „súd“) rozsudkom žalobu zamietol a žalovanej priznal náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal (po pripustení zmien žalobného petitu) zaplatenia
sumy 16.900 € s prísl. na tom skutkovom základe, že ako výlučný vlastník nehnuteľnosti zapísanej na LV

č. XXX, k. ú. D., obec D., reg. CKN parc. č. XXXX o výmere 2832 m2, druh zastavaná plocha a nádvorie,
z ktorej je podľa geometrického plánu oddelená parc. č. XXXX/X o výmere 2307 m2, druh zastavaná
plocha a nádvoria, nemôže nehnuteľnosť sám efektívne využívať, nakoľko je súčasťou obecnej miestnej
komunikácie - cesty, ktorú využívajú obyvatelia obce Poproč a iné osoby, teda je využívaná ako
verejná komunikácia. Domáha sa preto náhrady za takéto obmedzenie svojho vlastníckeho práva či už
z titulu bezdôvodného obohatenia alebo titulom vecného bremena. Nárok vyčíslil na základe znaleckého
posudku.

3. Nebolo v konaní sporným, že žalobca je na základe kúpnej zmluvy zavkladovanej pod č. F. dňa
9.11.2015 do katastra nehnuteľností, výlučným vlastníkom vyššie špecifikovanej nehnuteľnosti, na ktorej
sa nachádza miestna komunikácia vo vlastníctve žalovanej, a teda ju možno využívať len v súlade
s touto funkciou. Uvedené nehnuteľnosti patriace do vlastníctva žalobcu užíva žalovaná na základe
práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu na základe zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach
pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a

vyššie územné celky. Spornou medzi stranami bola v prvom rade otázka, či náhrada za zákonné vecné
bremeno má charakter jednorazového alebo opakovaného plnenia a s tým súvisiaca otázka premlčania
uplatneného nároku, ako aj otázka výšky náhrady za predmetný pozemok.4. Na posudzovanú vec súd aplikoval ust. § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach
pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a
vyššie územné celky, § 128, § 151n ods. 1 veta prvá, § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej len

„OZ“). Konštatoval, že zákon č. 66/2009 Z.z. označil oprávnenie obcí a vyšších územných celkov držať a
užívať pozemky pod stavbami, ktoré sú v ich vlastníctve, ako vecné bremeno. Ide však o verejnoprávne
obmedzenie vlastníckeho práva, pretože oprávnenie držať a užívať pozemok neprislúcha konkrétnej
osobe, ale druhovo vymedzenému subjektu - obci, alebo vyššiemu územnému celku a obmedzenie
vlastníckeho práva je odôvodnené verejným záujmom. Stavbami sú predovšetkým cestné komunikácie,

školy, cintoríny, parky, atď., ktoré boli vybudované pred rokom 1989. Zriadenie vecného bremena
preto predstavuje spôsob ako vyriešiť dlhodobo neusporiadané vzťahy k pozemkom vo vlastníctve
iných osôb, na ktorých sa nachádzajú povolené stavby, ktoré boli pôvodne vo vlastníctve štátu a
podľa osobitných predpisov prešli na obce a vyššie územné celky. Ide o nedoriešené právne vzťahy
z predchádzajúceho spoločenského režimu a zákonodarca prijatím zákona č. 66/2009 Z.z. ustanovil
mechanizmy, akými možno usporiadať medzery vo vlastníckych vzťahoch. Uvedený zákon neuvádza,

že vecné bremeno vzniká za náhradu. V tejto súvislosti súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu
SR sp. zn. I. US/474/2013, v ktorom tento konštatoval, že aj keď zákon č. 182/1993 Z.z. (bytový)
neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká len za náhradu, je potrebné, aby
vychádzal z článku 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, a v kontexte s tým aj s právnou
úpravou obsiahnutou v pôvodnom ustanovení § 135C ods. 3 OZ. Najvyšší súd už skôr uzavrel, že pri

nedostatku právnej úpravy možno náhradu za vzniknuté bremeno odvodiť zo všeobecne uznávaných
princípov, príkazom na ochranu základných práv a slobôd, teda aj zo základného práva vlastniť a
užívať majetok (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 4Cdo/89/2008). Aj v prípade zriadenia vecného
bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. je primeraná náhrada na mieste a všeobecné súdy
vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti plne rešpektujú, že vlastníkom pod stavbami patriacimi obci

alebo vyššiemu územnému celku, patrí primeraná náhrada podľa všeobecných zásad upravujúcich
inštitút vecného bremena determinovaná proporcionalitou a vyvažovaním hodnoty vlastníckeho práva a
hodnoty verejného záujmu (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/2/2014). Ďalej súd uviedol,
že judikatúra Najvyššieho súdu SR akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na
náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. vzniklo ex lege

jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže
byť tomu inak, ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. Poukázal
na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/49/2019, podľa ktorého finančná náhrada za zriadenie vecného
bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je
povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné bremeno vzniká in rem, vzťahuje sa na každého

vlastníka zaťaženého k pozemku, bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Je možno teda jeho
vznik posudzovať samostatne, v prípade každého nového vlastníka zaťaženého k pozemku. Finančná
náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá teda charakter opakovaného
plnenia, je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nárok na
finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. Na základe citovaných rozhodnutí, ako aj doposiaľ

akceptovanejjudikatúryÚstavnéhosúduSRjetedazrejmé,žerozsahvecnéhobremena,resp.zriadenie
vecného bremena prináleží vlastníkovi pozemku, a tento rozsah je určiteľný už pri jeho vzniku, t.j. od
dňa účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z., dňom 1.9.2009. Pretože žalobca sa stal vlastníkom predmetného
pozemku titulom kúpnej zmluvy z 9.11.2015, náhrada na zaplatenie odplaty za užívanie vecného
bremena v prejednávanej veci vznikla pôvodnému vlastníkovi a nie samotnému žalobcovi. Nárok vo

forme náhrady peňažného plnenia za užívanie nehnuteľnosti je právo majetkovej povahy, ktoré podlieha
premlčaniu v zmysle § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom tu nie je osobitná úprava ohľadom
dĺžky premlčacej doby, takže platí všeobecná premlčacia doba v trvaní troch rokov, ktorá plynie odo dňa,
keďsaprávomohlovykonaťprvýraz.Predmetnéprávomohlobyťvykonanévprvýdeňúčinnostizákona,
t.j. 1.9.2009, trojročná premlčacia doba uplynula 1.9.2012 a návrh na začatie konania bol podaný po jej

márnom uplynutí. Nárok žalobcu je preto premlčaný a súd žalobu zamietol.

5. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovanej, ktorá bola v konaní úspešná,
priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

6.Rozsudoknapadolvčaspodanýmodvolanímžalobcazodvolaciehodôvodupodľa§365ods.1písm.f/
CSP, t.j. súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vytkol
súdu, že sa vo svojej argumentácii odchýlil od rozhodovacej praxe súdov a tento svoj odklon žiadnymnáležitým spôsobom neodôvodnil. Odkazom na čl. 20 ods. 1, 2 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny dôvodil,
že funkcia práva vlastniť majetok a jeho ochrana spočíva v tom, aby sa vlastníkovi poskytla a súčasne
aj garantovala právna istota, že vlastnícke právo k veci, ktoré nadobudol v súlade s platnými zákonmi,

nemôže obmedziť alebo využiť bez právneho dôvodu. Z pohľadu čl. 20 ods. 1 ústavy výklad, podľa
ktorého by vlastníkovi pozemku za vznik zákonného vecného bremena nepatrila náhrada v zmysle §
4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. treba odmietnuť (nález ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 42/2015 z 12.10.2016,
rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/89/2008, uznesenie NS SR sp. zn. 4 MCdo/2/2014). Uviedol, že podľa
aktuálnej rozhodovacej praxe, náhrada za vecné bremeno v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. má

maťformuopakujúcehosaplnenia.Ústavnýsúdsavnálezesp.zn.PL.ÚS42/2015priklonilkopakujúcej
sa náhrade za nútené obmedzenie vlastníckeho práva, najmä v takých prípadoch, ak ide o obmedzenie
práv vlastníka, pri ktorých možno dôvodne očakávať trvanie obmedzujúceho zásahu dlhé obdobie.
Poukázal na zásadný rozdiel medzi právnou úpravou vecného bremena pri výkone práva, ktorého je
vlastník povinný strpieť podľa zákona č. 66/2009 Z.z. a zákonom č. 182/1993 Z.z., ktorý je v tom, že
vlastník pozemku pod stavbou podľa § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.z. je povinný strpieť výkon práva

zodpovedajúci vecnému bremenu len do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom
území. Ide teda o dočasné zákonom vzniknuté vecné bremeno, na rozdiel od právnej úpravy § 23 ods.
4 zákona č. 182/1993 Z.z., ktorý ukladá vlastníkovi domu, ktorý nie je vlastníkom pozemku, na ktorom
je dom postavený, usporiadať vlastníctvo k pozemku pred prvým prevodom vlastníctva k bytu alebo
nebytovému priestoru v dome. Vyjadril presvedčenie, že vlastníkovi pozemku užívaného vlastníkom

stavby podľa zákona č. 66/2009 Z.z. vznikne právo na náhradu za zákonom zriadené vecné bremeno
opakovane až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným v § 2, § 3 zákona
č. 66/2009 Z.z. Ak zákon č. 66/2009 Z.z. vlastníkovi stavby neurčuje žiadnu lehotu na usporiadanie
majetkovoprávnych vzťahov k pozemku a nenúti vlastníka stavby podať v konkrétnej lehote návrh na
začatie konania o pozemkových úpravách a povinnosť vlastníka strpieť výkon práva zodpovedajúceho

vecnému bremenu vlastníkom stavby trvá podľa § 4 ods. 2 zákona až do vykonania pozemkových
úprav, patrí vlastníkovi pozemku náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva vo forme opakujúceho
sa plnenia až do usporiadania vlastníckych vzťahov podľa § 2 a § 3 zákona č. 66/2009 Z.z. Bolo
by nespravodlivé od vlastníka pozemku požadovať, aby po vopred neurčenú dobu trpel obmedzenie
svojho vlastníckeho práva bez náhrady. Odkázal na spoločné stanovisko občianskoprávneho kolégia

Krajského súdu v Prešove z 15.5.2018, ktoré vyslovilo, že táto náhrada má byť opakovaná. Vytkol
súdu, že sa nevyjadril k ním uvádzaným skutočnostiam a rozhodnutiam vyšších súdnych autorít,
na ktoré poukazoval, mal za to, že zo strany súdu ide o prekvapivé rozhodnutie, lebo založil svoju
argumentáciu na tvrdeniach, ktoré neboli obsiahnuté v predbežnom právnom posúdení. Zo strany súdu
došlo k porušeniu zásady hospodárnosti a efektívnosti konania, keď toleroval, že žalovaná do prvého

pojednávania nezaslala žiadne vyjadrenie (okrem odporu) a napriek tomu súd nerozhodol na danom
pojednávaní. Výsluchy vykonané súdom považuje za nezákonné, lebo v sporových veciach sudca nie je
oprávnený vykonávať dôkazné prostriedky, je na sporových stranách viesť samotný spor a aké dôkazné
prostriedky predložia.

7. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu sa stotožnila s rozsudkom súdu prvej inštancie.
Žalobcovi nevznikol nárok na náhradu za obmedzenie jeho vlastníckeho práva, a to ani jednorazový,
ani opakovaný. Nestotožnila sa s argumentáciou žalobcu, uviedla, že súdne rozhodnutia, na ktoré sa
odvoláva, sú už prekonané súdnou praxou. Poukázala na uznesenie NS SR sp. zn. 8Cdo/17/2019
z 30.10.2020, ktoré vyvracia názor o možnosti priznávania náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho

práva aj opakovane za určitý časový úsek až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom
predpokladaným v § 2 a § 3 zákona č. 66/2009 Z.z. Podľa cit. uznesenia nemožno vznik vecného
bremena posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka zaťaženého pozemku a finančná
náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová. Uviedla tiež, že žalobca kupoval
predmetný pozemok, na ktorom už existovala komunikácia, ktorá je zároveň jedinou prístupovou

cestou na pílu, výrobnú prevádzku žalobcu. Prevažne túto cestu užíva žalobca, resp. jeho zamestnanci
a obchodní partneri ako jedinú prístupovú cestu, žalobca komunikáciu nevyhnutne potrebuje pre výkon
svojej podnikateľskej činnosti, preto nemôže argumentovať obmedzením svojho vlastníckeho práva.
Podľa názoru žalovanej sa žalobca stal vlastníkom nehnuteľnosti (v roku 2015) po uplynutí lehoty
na uplatnenie nároku na jednorazovú odplatu za zriadenie vecného bremena. Ďalšiemu vlastníkovi

zaťaženéhopozemkunevznikáprávonanáhraduzapretrvávajúceobmedzeniejehovlastníckehopráva.
Podstatu predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľný“ aj ústavný súd v rozhodnutí sp. zn.
IV. ÚS 227/2012, I. ÚS 474/2013, IV. ÚS 227/2012, I. ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011. Vyjadrenia žalobcu
o jej pasivite sa nezakladajú na pravde, sú zavádzajúce a účelové. Pokiaľ ide o predbežné právneposúdenie sudcom, toto je len formálne a obmedzené na vymenovanie skutočností, ktoré je potrebné
súdu preukázať.

8. Žalobca na vyjadrenie žalovanej reagoval podaním, v ktorom v podstatnom argumentoval, tým,
že ak zákon č. 66/2009 Z.z. nedáva vlastníkovi pozemku žiadnu možnosť domáhať sa usporiadania
vlastníckych vzťahov k pozemkom zaťažených zákonným vecným bremenom a ponecháva ich
usporiadanie výlučne na dobrej vôli užívateľovi pozemku, záver o neexistencii práva vlastníkov pozemku
na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva na dobu vopred neurčiteľnú, nemôže byť v súlade

s ust. OZ, Listinou základných práv a slobôd ani s Ústavou SR. Uviedol, že rozhodnutie, o ktoré sa opiera
žalovaná, je rozhodnutie Najvyššieho súdu SR jedinečné, prijaté o štyri roky neskôr, ako sa žalobca
obrátil na súd. V predmetnej veci nie je možné rozhodnutie, ktoré je v absolútnom rozpore s doterajšou
súdnoupraxouaprijatéoštyrirokyneskôrodpodaniažaloby,považovaťzakonanievsúladesozásadou
právnej istoty. Jedno rozhodnutie NS SR nie je ani ustálená súdna prax.

9. Žalovaná zotrvala na svojich doterajších prednesoch a nemala potrebu zaujať stanovisko k vyjadreniu
žalobcu.

10. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
(§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie

prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario v
rozsahuvyplývajúcomzust.§379,§380ods.1 CSP,sprihliadnutímnavady,ktorésatýkajúprocesných
podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu (§
365 ods. 1 písm. f/ CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je nedôvodné. Rozsudok bol verejne
vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 21.9.2023 o 10.05 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí

202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na úradnej
tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a §
385 ods. 1 CSP a contrario.

11. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP spočíva predovšetkým v nesprávnom

postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov strán. Nesprávne skutkové
zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na
závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

12. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho procesného postupu súdu prvej
inštancie v rozsahu odvolacích námietok žalobcu (§ 379 ods. 1, § 380 ods. 1, 2 CSP) odvolací súd dospel
k záveru, že uplatnený odvolací dôvod v prejednávanej veci nie je preukázaný a rozhodnutie súdu prvej
inštancie je zákonné a vecne správne. Odvolací súd nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie

boli nesprávne, nezodpovedajúce tvrdeniam strán a vykonaným dôkazom, príp. založené na chybnom
hodnotení vykonaných dôkazov alebo, že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo prednesov strán nevyplynuli alebo nevyšli za konania najavo, opomenul rozhodujúce skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v potrebnom
rozsahu a náležite zistil skutkový stav veci, vzal do úvahy iba skutočnosti preukázané vykonanými

dôkazmi, ktoré vyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich z ust. § 191 a nasl. CSP, v súlade so zákonom a
správnym spôsobom vo vzťahu k uplatnenému nároku, prihliadajúc na rozhodujúce skutkové tvrdenia
a relevantné argumenty sporových strán, a dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil
svoje rozhodnutie. Uplatnený nárok tiež správne právne kvalifikoval a právne predpisy a relevantné zák.
ustanovenia aj správne interpretoval a zo zisteného skutkového stavu vyvodil zodpovedajúce právne

závery o právach a povinnostiach sporových strán.

13. Odvolací súd nezistil pochybenia ani v procesnom postupe súdu prvej inštancie porušujúce procesné
práva strán alebo právo na spravodlivý proces, príp. odnímajúce stranám sporu možnosť konať pred
súdom v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie.

14. Skutočnosti, ktoré žalobca uviedol v podanom odvolaní, nič nemenia na vecnej správnosti
napadnutého rozsudku, lebo nie sú spôsobilé spochybniť správnosť skutkových záverov (skutkových
zistení), ku ktorým dospel súd prvej inštancie, ním vykonaného hodnotenia vykonaných dôkazov a aniprávnych záverov, na ktorých je preskúmavané rozhodnutie založené a neumožňujú prijať rozhodnutie
v danom spore v prospech žalobcu.

15. Pokiaľ žalobca namietol, že vzhľadom na konštantnú rozhodovaciu prax súdov v čase podania
žaloby, podľa ktorej bola odplata za vecné bremeno zriadené podľa zákona č. 66/2009 Z.z. priznávaná
akoopakovanánáhrada,atedanazákladeprincípuprávnejistotymallegitímneočakávania,žejehospor
bude rozhodnutý v súlade s touto konštantnou rozhodovacou praxou, odvolací súd dáva do pozornosti
odvolateľa, čo tvorí, resp. predstavuje ustálenú rozhodovaciu prax všeobecných súdov, čo je základným

atribútom právnej istoty podľa článku 2 CSP a ako chápať princíp legitímneho očakávania predstavujúci
osobitnú kategóriu právnej istoty.

16. V súvislosti s otázkou, čo je považované za ustálenú rozhodovaciu prax, odvolací súd dáva do
pozornosti rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/6/2017, 6Cdo/129/2017, resp. poukazuje
aj na závery rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/198/2017 zaoberajúceho sa prípustnosťou i

zmeny judikatúry:

17. V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/6/2017 zo 6.3.2017: „Ustálená rozhodovacia
prax dovolacieho súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho
súdu, ktoré sú ako judikáty publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

SR. Do tohto pojmu možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných
rozhodnutiach najvyššieho súdu alebo dokonca aj jednotlivo v dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ
niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom
rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali.“ Podľa uznesenia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/129/2017 z 31.10.2017: „S prihliadnutím na čl. 3 Základných

princípov CSP do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu treba zahrnúť aj rozhodnutia
Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej únie.
Rozhodnutia súdov iných štátov, a teda ani rozhodnutia Ústavného súdu ČR a Najvyššieho súdu ČR
pod tento pojem nespadajú.“ Zároveň podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/198/2017 z
19. marca 2018: „Nový, teda judikatúrou nanovo, prípadne inak formulovaný právny názor sa aplikuje

aj do minulosti (retrospektívne). Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí, ale iba
nachádza. Pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla;
ide o tú istú normu, iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho vyplýva, že účinky zmeny judikatúry
nemožno obmedziť len do budúcnosti. Súd, ktorý rozhoduje po zmene judikatúry, nemôže vedome
aplikovať nesprávny, judikatúrou už prekonaný názor. Nový právny názor je vzhľadom na to potrebné

aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania. Tým sa prípustné retrospektívne pôsobenie zmeny
judikatúry líši od neprípustného retroaktívneho pôsobenia právnych noriem.“

18. Princíp právnej istoty v procese prijímania súdneho rozhodnutia znamená, že v každom štádiu
procesu musí byť stranám sporu zrejmá právna úvaha súdu. Právnou istotou sa má zabrániť

nepredvídaným a prekvapivým rozhodnutiam. Vyžaduje v procese tvorby súdneho rozhodovania dať
stranám sporu rozumný priestor na polemickú reakciu na právne argumenty protistrany, ako aj na právne
úvahysúdu.Výsledkommábyťrozhodnutie,ktoréstranysporu„neprekvapí“,tedajelogickýmvyústením
doterajšieho priebehu konania, keď aj po všetkých právnych argumentoch a skutkových okolnostiach
musí jedna zo strán procesne prehrať.

19. Odvolateľ tvrdil, že ide o prekvapivé rozhodnutie, nakoľko súd založil svoju argumentáciu na
tvrdeniach, ktoré neboli ani obsiahnuté v predbežnom právnom posúdení, v ktorom sa súd mal vyjadriť
tak, že sporným sa zdá len opakovaný nárok, ktorý si žalobca uplatňoval.

20. Podľa § 181 ods. 2 CSP, po úkonoch podľa odseku 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi
stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy
nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval
pri predbežnom prejednaní sporu. Ak však samosudca toto zákonné ustanovenie nedodrží, nemá to
žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia strany sporu z jej procesných práv, ktoré jej Civilný sporový

poriadok priznáva. Porušenie citovaného ustanovenia teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje stranu
sporu napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k
vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a pod. Napokon, ak samotný
žalobca tvrdí, že súdu sa zdal sporným len opakovaný nárok, túto otázku v konečnom dôsledku súdsprávne vyriešil tak, že dospel k záveru o nedôvodnosti opakovaného nároku, pretože nárok, ktorý si
uplatňoval žalobca je len jednorazový. Žalovaná už v odpore proti platobnému rozkazu uviedla, že nárok
žalobcu je práve z dôvodu jeho jednorazovosti premlčaný, preto sa súd musel zaoberať touto otázkou a

ním prijatý právny záver a napokon stotožnenie sa s argumentáciou žalovanej, nemohol byť prekvapivý
pre žalobcu. K ďalšej námietke žalobcu v súvislosti s použitím ust. § 153 ods. 1 CSP odvolací súd
uvádza, že toto ustanovenie nie je kogentné, súdu ukladá možnosť prihliadnuť alebo nie na prostriedky
procesnej obrany, nepredložené včas. K námietke žalobcu, že vo veci vykonané výsluchy sú nezákonné,
odvolací súd podotýka, že žiaden výsluch svedka vo veci nebol vykonaný – vypočutá bola len štatutárna

zástupkyňa žalovanej, teda vlastne samotná žalovaná. Nedošlo preto z uvedených dôvodov k porušeniu
práva žalobu na spravodlivý proces.

21. Pokiaľ ide o súlad s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, je potrebné článok 2
základných princípov Civilného sporového poriadku vykladať vo funkčnej jednote s článkom 3 a v tomto
zmysle je jednoznačné, že za najvyššie súdne autority možno mať i/ Ústavný súd Slovenskej republiky,

ii/ Najvyšší súd Slovenskej republiky a iii/ v oblasti ich kompetenčného dosahu na „civilný proces v SR“
i Európsky súd pre ľudské práva a Súdny dvor Európskej únie.

22. Podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS/551/2012: „Z ústavnej kompetencie súdov
interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru

týkajúcu sa relevantných právnych otázok v prerokovávaných veciach. Prípadné odchýlenie sa súdu
od existujúcej skoršej judikatúry v konkrétnom prípade by mohlo predstavovať zásah do základných
práv a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bolo dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej
neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci.“

23. Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a
rozhodovaní. Zákon ustanovuje, že účastníci by nemali byť zaskočení možným iným právnym
posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska
sudcovho právneho názoru navrhnúť na ich preukázanie dôkazy. Rovnako by nemali byť zaskočení
takým postupom súdu, ktorý nemá oporu v predvídateľným právnom postupe súdu, ktorý nie je v súlade

s procesným právom a jeho pravidlami.

24. V posudzovanej veci súd prvej inštancie postačujúcim spôsobom zdôvodnil nepriznanie náhrady
žalobcovi poukázaním na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu o jednorazovom charaktere náhrady s
tým, že v danej veci úspešne vzniesla žalovaná námietku premlčania.

25. Osobitnou kategóriou právnej istoty je podľa judikatúry princíp, resp. doktrína legitímneho
očakávania. Judikatúra Slovenskej republiky definuje legitímne očakávania ako kategóriu právnej istoty,
ktorej účelom je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb
pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého

výsledku sa spoliehali (nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/06).

26. Orgán verejnej moci musí vo vzťahu k účastníkom konania postupovať predvídateľným, čitateľným
spôsobom, a to vzhľadom na očakávania, ktoré voči tomuto orgánu účastník má. Očakávania účastníkov
musia byť opodstatnené, a to buď vzhľadom na platnú právnu úpravu alebo postup orgánov verejnej

moci v podobných prípadoch.

27. V rovine legitímnych očakávaní účastníka vo vzťahu k rozhodnutiam orgánov verejnej moci princíp/
doktrína právnej istoty pripomína zásadu, že pri rozhodovaní v skutkovo zhodných alebo podobných
prípadoch má orgán verejnej moci postupovať tak, aby nevznikali neodôvodnené rozdiely a taktiež

zásadu zákazu prekvapivých rozhodnutí orgánov verejnej moci.

28. Aplikovaním zásady legitímnych očakávaní sa dodržiava predvídateľnosť postupu, resp. rozhodnutia
orgánu verejnej moci, avšak táto doktrína nie je absolútna.

29. Zákon č. 66/2009 Z.z. síce nerieši otázku finančnej náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho
práva, avšak skoršou súdnou praxou bolo postupne ustálené, že vlastníkovi pozemku patrí opakujúca
sa (nie jednorazová) náhrada vo výške obvyklého nájomného. Vychádzalo sa pritom z doterajšej
rozhodovacej činnosti vyšších súdnych autorít, ktorej základom bol nález ÚS SR PL. ÚS 42/2015 zodňa 12.10.2016, pričom už v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 237/2009 sa ústavný súd priklonil k úvahám
o opakovaných platbách primeranej náhrady počas trvania núteného obmedzenia. V súlade s takto
ustálenou súdnou praxou rozhodoval doposiaľ aj Krajský súd v Košiciach (a okresné súdy v obvode

tohto krajského súdu).

30. Posledné závery rozhodnutí Najvyššieho súdu SR napr. sp. zn. 2Cdo/194/2018 z 26.8.2019 a sp. zn.
8Cdo/17/2019 z 30.11.2020 sú však odlišné - v zmysle nich náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva
pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. je jednorazová a vzniká tomu,

kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti zákona, t.j. 1.7.2009, pričom sa premlčuje v
lehote 3 rokov. Tieto rozhodnutia vychádzajú z rozhodnutí NS SR sp. zn. 3Cdo/49/2014 zo 14.4.2016 (R
73/2016) a sp. zn. 7Cdo/26/2014 z 24.3.2016, týkajúcich sa priznávania primeranej náhrady za zriadenie
vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov
a konštatovali, že v nich vyslovený právny názor je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie
primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z.

31.NajvyššísúdSRsavrozhodnutísp.zn.8Cdo/17/2019odvolalnaakceptovanie judikatúryústavného
súdu, napr. v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 227/2012 a v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 539/2020 z 28.10.2020,
ktorým ústavný súd odmietol sťažnosť proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/194/2018,
keď jeho závery nepovažoval za arbitrárne.

32. Aj proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/17/2019 z 30.11.2020 bola podaná
ústavná sťažnosť, ktorá bola rozhodnutím ÚS SR sp. zn. III. ÚS 537/2021 z 30.9.2021 odmietnutá pri
rešpektovaní princípu subsidiarity, lebo o veci sťažovateľov prebieha konanie pred všeobecnými súdmi,
spor nebol právoplatne rozhodnutý.

33. Pokiaľ ide o priznávanie náhrady za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z., rozhodovacia
prax dovolacieho súdu bola obohatená o ďalšie rozhodnutia, v ktorých sa preferuje priznanie
jednorazovej náhrady; napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/171/2021 z 27.10.2021, sp. zn.
1Cdo/99/2019 z 26.1.2022, ale aj sp. zn. 2Cdo/194/2018 z 26.8.2019. Treba uviesť, že aj proti tomuto

rozhodnutiu bola podaná ústavná sťažnosť, ktorú ústavný súd uznesením sp. zn. IV. ÚS 539/2020
z 28.10.2020 odmietol, keď vo vzťahu k uvedenej otázke uviedol: „Keďže z ústavného hľadiska niet
žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z pohľadu
námietky sťažovateľa o nesprávnej a arbitrárnej aplikácii použitej právnej úpravy zasahujúcej do jeho
majetkových práv, ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia základných práv

upravených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol v
súlade s § 56 ods. 2 písm. g/ zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú“.

34. V rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/17/2019 z 30. novembra 2020 je uvedené: „17/
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že mu nie je známe rozhodnutie najvyššieho

súdu, ktoré by meritórne riešilo náhradu za vecné bremeno vzniknuté podľa zákona č. 66/2009 Z. z.
V tejto súvislosti však dovolací súd poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu z 26. augusta 2019,
sp. zn. 2Cdo/194/2018, v ktorom sa najvyšší súd zaoberal aj správnosťou vyriešenia právnej otázky
„či vlastník pozemku, na ktorom viazne zákonné vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2019 Z. z.,
má nárok na primeranú náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vo forme pravidelných

platieb primeranej náhrady počas trvania núteného obmedzenia vo výške ročného úžitku, ktorý sa
viaže k tej časti nehnuteľnosti, v ktorej sa vlastníctvo obmedzuje a či existuje ustanovenie všeobecne
záväzného právneho predpisu, ktoré by bránilo považovať náhradu za obmedzenie vlastníckych práv
zákonným vecným bremenom podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. vo forme opakujúceho sa
plnenia“ (bod 35) a následne uviedol: „36. Obdobnú „dovolaciu otázku“ už najvyšší súd riešil v rozsudku

z 24. marca 2015, sp. zn. 7Cdo/26/2014, ako aj v rozsudku zo 14. apríla 2016, sp. zn. 3Cdo/49/2014,
ktoré sa týkali priznávania primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej
len„zákonč.182/1993Z.z.“).37.Vyslovenýprávnynázorjeplneprijateľnýapoužiteľnýajnapriznávanie
primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z. Aj obmedzenie

vlastníckeho práva podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. patrí totiž k tzv. legálnym (zákonným)
vecným bremenám, čiže k verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho práva. Jeho verejnoprávny
charakter a jeho povaha nasvedčujú tomu, že sa významne približuje k obmedzeniu vlastníckeho práva
zakotveného v zákone č. 182/1993 Z.z.. Svedčí o tom nakoniec aj ich zhodná zákonná konštrukcia.38. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona
k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod
stavbou užívanému vlastníkovi stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo

zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane
práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych
predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonanie
záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo
v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu. 39. Podľa § 4 ods. 2 zákona č.

66/2009 Z.z. vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu do vykonania úprav v príslušnom katastrálnom území. 40. Uvedené ustanovenia označili
oprávnenie obcí a vyšších územných celkov držať a užívať pozemky pod stavbami, ktoré sú v ich
vlastníctve, ako vecné bremeno a v poznámkach pod čiarou odkazuje na § 151n až § 151p Občianskeho
zákonníka. Ide však o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva, pretože oprávnenie držať a užívať
pozemok neprislúcha konkrétnej osobe, ale druhovo vymedzenému subjektu - obci alebo vyššiemu

územnému celku a obmedzenie vlastníckeho práva je odôvodnené verejným záujmom. Stavbami sú
predovšetkým cestné komunikácie, materské školy, cintoríny, parky a ďalšie všeobecne prospešné
zariadenia, ktoré boli vybudované pred rokom 1989. Zriadenie vecného bremena predstavuje spôsob,
ako vyriešiť dlhodobo neusporiadané vzťahy k pozemkom vo vlastníctve iných osôb, na ktorých sa
nachádzajú povolené stavby, ktoré boli pôvodne vo vlastníctve štátu a podľa osobitných predpisov prešli

na obce a vyššie územné celky. Ide o nedoriešené právne vzťahy z predchádzajúceho spoločenského
režimu a zákonodarca prijatím zákona č. 66/2009 Z.z. ustanovil mechanizmy, akými možno usporiadať
medzery vo vlastníckych vzťahoch. 41. Tak ako zákon č. 182/1993 Z.z., ani zákon č. 66/2009 Z.z.
expressis verbis neuvádza, že vecné bremeno vzniká za náhradu. Ústavný súd však vo svojom
rozhodnutí, sp. zn. I. ÚS 474/2013 konštatoval, že aj keď zákon č. 182/1993 Z.z. neuvádza, že vecné

bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká len za náhradu, je potrebné, aby vychádzal z čl. 11
ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v kontexte s tým aj s právnou úpravou obsiahnutou v
pôvodnom ustanovení § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd už skôr uzavrel, že pri
nedostatku právnej úpravy možno náhradu za vzniknuté bremeno odvodiť zo všeobecne uznávaných
princípov, príkazom na ochranu základných práv a slobôd, teda aj zo základného práva vlastniť a

užívať majetok (rozhodnutie najvyššieho súdu, sp. zn. 4Cdo/89/2008). 42. I v prípade zriadenia vecného
bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. je primeraná náhrada namieste. Všeobecné súdy
vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti plne rešpektujú, že vlastníkom pod stavbami patriacimi obci
alebo vyššiemu územnému celku patrí primeraná náhrada podľa všeobecných zásad upravujúcich
inštitút vecného bremena determinovaná proporcionalitou a vyvažovaním hodnoty vlastníckeho práva

a hodnoty verejného záujmu (rozsudok Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 10Co/134/2012, uznesenie
Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 19Co/198/2014, uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn. 4MCdo 2/2014).
43. Ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na
náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. vzniklo ex lege
jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť

tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z.. Ak tieto legálne
(zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva
založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym,
okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností,
vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za

obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov“.

35. S prihliadnutím na vývoj rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a na jeho ustálenú rozhodovaciu
prax, odvolaciemu súd neostáva iné len konštatovať, že v prípade náhrady za nútené obmedzenie
vlastníckeho práva podľa zákona č. 66/2009 Z.z. patrí jednorazová náhrada, na ktorú má nárok

iba pôvodný vlastník pozemku, ktorý si ho v súdnom konaní môže úspešne uplatniť iba v zákonom
stanovenej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť od účinnosti tohto zákona. Keďže finančná náhrada
za vznik vecného bremena je jednorazová, vlastník predmetných pozemkov si mohol uplatniť náhradu
za uvedené vecné bremeno len v zákonom stanovenej lehote, a to do troch rokov (§ 101 OZ) od
nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z., t.j. od 1. septembra 2009 (do 1.9.2012). Žalobca si

uplatnil nárok na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva žalobou doručenou súdu dňa
13.11.2018, teda po uplynutí stanovenej lehoty, preto súd prvej inštancie správne prihliadol na žalovanou
vznesenú námietku premlčania a žalobu žalobcu zamietol.36. Záverom odvolací súd poukazuje na to, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené sporovou stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale
aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o
tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/2003).

37. Odvolací súd rešpektujúc ustálenú rozhodovaciu prax vyšších súdnych autorít z uvedených dôvodov
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správne rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby
z dôvodu premlčania uplatneného nároku vzhľadom na jeho jednorazovosť.

38. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP. Žalovaná v odvolacom konaní bola úspešná, preto jej bola priznaná plná náhrada trov odvolacieho

konania.

39. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).