Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 20, 2023

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/81/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7219203783
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Miková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:7219203783.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Mikovej a členiek senátu

JUDr. Gizely Majerčák a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobcu A. B., nar. XX.X.XXXX, C. B. XXXX/
X, XXX XX D. - D. zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., Kuzmányho 29, 040 01
Košice, IČO: 47 234 466 proti žalovanému Home Credit Slovakia, a. s., so sídlom Teplická 7434/147,
Piešťany,IČO:36234176,zastúpenýAdvokátskakanceláriaGOLIAŠOVÁGABRIELA,s.r.o.,sosídlom
1. mája 173/11, Trenčín, IČO: 47 234 679, o určenie, že úver je bez úrokov a bez poplatkov, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 6. apríla 2022, č.k. 29C/24/2019-292

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok .

Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II (ďalej len „súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom uvedeným v záhlaví
zamietol žalobu, ktorou žalobca žiadal o určenie, že zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 4604105151 zo
dňa 14.4.2016 uzavretá so žalovaným je bez úrokov a bez poplatkov z dôvodov absencie obligatórnych
náležitosti zmluvy a pre porušenie povinnosti veriteľa skúmať s náležitou starostlivosťou bonitu dlžníka
podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, iných úveroch a pôžičkách (zákon č. 129/10
Z.z.).

2. Preskúmavaným rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol opätovne potom, čo jeho vyhovujúci
rozsudok zo dňa 14.9.2020 sp. zn. 29Csp/24/2019-204, ktorým konštatoval bezúročnosť a
bezpoplatkovosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere z dôvodu neprimeranej úrokovej sadzby bol zrušený
uznesením odvolacieho Krajského súdu v Košiciach zo dňa 12.9.2021 sp. zn. 2Co/208/2020. V
zrušujúcom uznesení sa odvolací súd stotožnil so správnosťou záveru súdu, že posudzovaná zmluva
netrpí žalobcom tvrdenými nedostatkami riadneho vymedzenia doby trvania zmluvy, zloženia splátok
a ich splatnosti, nesprávnosťou údaja o úrokovej sadzbe. Vytkol však súdu prvej inštancie, že pokiaľ

hodnotil primeranosť dohodnutej odplaty z úveru, vo veci neaplikoval právnu úpravu vzťahujúcu sa
na spotrebiteľské zmluvy § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka(OZ) a §1, §1a nar.vl. SR č.87/95 Z.z.,
ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, z ktorých dôvodov ani nevykonal
dokazovanie ku skutočnostiam ako sú obsahom uvedených ustanovení, a ktoré boli rozhodujúce
pre posudzovanie primeranosti dojednanej odplaty. Odvolací súd súčasne uložil súdu prvej inštancie
vysporiadať sa v novom rozhodnutí s námietkami žalobcu vymedzenými v odvolacom konaní, týkajúcich
sa povinnosti veriteľa s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť dlžníka splácať spotrebiteľský úver

podľa § 7 zák.č. 129/2010 Z.z..

3. V opätovnom konaní súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca a žalovaný
uzavreli dňa 14.4.2016 zmluvu č. 4604105151, predmetom ktorej bolo poskytnutie spotrebiteľskéhoúveru vo výške 2.400,- eur zo strany žalobcu (ďalej aj ako „Zmluva o úvere“). Žalobca sa zaviazal
peňažné prostriedky vrátiť v 36-tich pravidelných mesačných vždy do 15. dňa v mesiaci vo výške 91,76
eur s úrokmi 21,96% ročne, pri RPMN zmluvy 24,5%, odplate 21,96%, priemernej hodnote RPMN

17,18%.Celkováčiastkasplatnáspotrebiteľombolavovýške3.303,36€,stermínomkonečnejsplatnosti
36 mesiacov po poskytnutí úveru a to do 15. dňa v poslednom mesiaci. Úver bol vyplatený na bežný účet
žalobcu. Zároveň strany sporu dohodli v zmluve aj možnosť revolvingového úveru s výškou úverového
rámca 500 €, ročnou úrokovou sadzbou 26,28%. Vychádzajúc z postavenia zmluvných strán ako
dodávateľa (žalovaný) a spotrebiteľa (žalobca), súd právne zmluvu hodnotil ako zmluvu spotrebiteľskú

§ 52 OZ, ktorú posudzoval čo do obsahových náležitostí v zhode s ustanoveniami zákona č. 129/10 Z.z.
podľa § 7, § 9, § 11, zákona č. 129/10 Z.z. a § 1 ods.1,4 § 3 nar. vlády č. 87/1995 Z.z.. Preskúmaním
obsahu zmluvy ustálil, že obsahuje všetky obligatórne náležitosti vyžadované zákonom, a veriteľ pri
stanovení hodnoty RPMN zmluvy vychádzal z dodatočných predpokladov a relevantných údajov podľa
§ 9 ods.2 písm. z) zák.č. 129/2010 Z.z., ktorá RPMN je určená správne, keď v rozhodujúcom poslednom
štvrťroku 2015 hodnota priemernej RPMN pre spotrebiteľské úvery predstavovala 17,18 %. Mal tak

zistené, že odplata formou úrokov neprekračuje zákonné limity vymedzené § 53 ods. 6 OZ, § 1,
§ 1a nar. vl. SR č. 87/95 Z.z., tj neprevyšuje dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery
nákladov, keďže táto bola prípustná až do výšky 34,36 %. Pri vyvodení svojich záverov zohľadnil
závery ustálenej súdnej praxe (Súdny dvor EÚ C-42/15, NS SR 3Cdo/146/2017, 4Cdo/187/2017,
3cdo/56/2018), že nie je nevyhnutné, aby úverová zmluva obsahovala členenie splátok na jednotlivé

zložky, a termín splatnosti úveru nemusí byť vymedzený len odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ
formulácia zmluvných ustanovení umožňuje spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátum
konečnej splatnosti, lebo prísne formalizovaný gramatický výklad nie je v súlade s účelom zmluvy o
spotrebiteľských úveroch a Smernicou 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere. Obsahom
zmluvy o spotrebiteľskom úvere mal preukázané, že žalovaný ako veriteľ v súlade s § 7 ods. 1

zák. č. 129/2010 Z.z., posudzoval schopnosť žalobcu ako dlžníka splácať spotrebiteľský úver, keď
zisťoval jeho zamestnanie, čistý mesačný príjem, čistý mesačný príjem jeho partnerky, rodinný stav,
vyživovacie povinnosti, druh bývania, berúc do úvahy dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver
a účel spotrebiteľského úveru. Zohľadňujúc vyššie uvedené nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by bolo
možné považovať zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov podľa §11 zák. č. 129/10 Z.z., preto žalobu

zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku
(CSP) priznajúc procesne úspešnému žalovanému náhradu trov celého konania.

4. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), a h) CSP,
že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b), konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d), súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnutý dôkaz, potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností (e), na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (h). Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, jeho žalobe vyhovel

a priznal mu náhradu trov konania.

5. Odvolateľ zotrval na stanovisku, že žalovaný ako veriteľ hrubo porušil svoje povinnosti pri posúdení
bonity žalobcu ako dlžníka podľa § 7, § 11 zákona č. 129/2010 Z.z., a súd prvej inštancie založil

svoj záver o splnení tejto povinnosti veriteľa len na preskúmaní obsahových náležitostí zmluvy, aj
keď absentujú akékoľvek iné doklady a informácie z príslušnej databázy alebo registra podľa § 11
zákona č. 129/2010 Z.z.. Vytkol súdu nesprávnosť skutkových zistení pokiaľ tento konštatoval úplnosť,
zrozumiteľnosť a určitosť zmluvných dojednaní, čo do splatnosti úveru i splátok, tvrdil, že ročný úrok
je v zmluve uvedený nesprávne, lebo tento mal byť vo výške 11,24% nie 21,95%, a vyjadril názor, že

zmluva strán uzavretá na diaľku neobsahuje riadne elektronické podpisy ako to vyžaduje § 40 ods. 4
OZ, čo všetko vedie k záveru o tom, že posudzovaná zmluva je podľa § 11 ods. 1 písmeno b) a d) bez
úrokov a bez poplatkov.

6. Žalovaný vyjadrenie k odvolaniu nepodal.

7. V súlade s § 382 CSP odvolací súd vyzval strany sporu na vyjadrenie k použitiu ustanovení § 40 ods.
4 Občianskeho zákonníka v spojení so zákonom č. 266/2005 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných
službách na diaľku, § 7 ods. 1,4, 15, 16, a § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľskýchúveroch, iných úveroch a pôžičkách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (14.4.2016), a v tejto
súvislosti vyzval žalovaného (§295 CSP) aj na predloženie dôkazov o splnení povinnosti vyplývajúcej
z § 7 zákona č. 129/2010 Z.z. včítane získania údajov z databázy resp. registra na účely posúdenia

schopnosti dlžníka splácať úver.

8. Žalobca vo vyjadrení k výzve odvolacieho súdu nenamietal voči aplikácii tam zmienenej právnej
úpravy, zopakoval však svoje tvrdenia o absencii podpisu na zmluve a porušení povinnosti veriteľa

skúmať schopnosť spotrebiteľa splácať poskytnutý úver.

9. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že zmluva bola uzavretá formou diaľkovej komunikácie na osobitnom
internetovom portáli a potvrdená podpisom žalobcu prostredníctvom SMS kódu, ktorý je zasielaný len
na výslovnú žiadosť klienta v súvislosti s jeho rozhodnutím zmluvu uzavrieť a predstavuje jedinečne
vygenerované číslo následne uvádzané v mieste pre podpis klienta, v danom prípade 936124. Zmluva je

vyhotovenápísomnevelektronickejpodobeaspĺňavšetkyzákonnépožiadavkynauzatvorenieúverovej
zmluvy, pričom vôľa klienta uzavrieť zmluvu je potvrdená jeho prepisom SMS kódu do určeného poľa
s potvrdením uzavretia zmluvy, a jej vyhotovenie umožňuje zachytenie jej obsahu na trvalom médiu,
teda splňuje aj požiadavku § 40 OZ. Smernica Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere
nevylučuje takú formu uzatvorenia zmluvy, vnútroštátna úprava predpokladá v § 40 OZ uzatváranie

zmlúv elektronickou formou, pričom nevyžaduje v každom prípade formu zaručeného elektronického
podpisu, ak sú zmluvné strany stotožniteľné prostredníctvom jedinečných identifikátorov elektronickej
komunikácie, do ktorej sa radí aj komunikácia SMS. Vo vzťahu ku skúmaniu bonity žalobcu uviedol,
že vykonal kontrolu všetkými jemu dostupnými spôsobmi overením kreditného skóre. Týmto procesom
je posudzovaná u spotrebiteľa príjmová a výdavková stránka a ďalej sa skúmajú klientske informácie

o premenných hodnotách ako napr. vek, vzdelanie, zdroj príjmov, rodinný stav, počet detí, spôsob
bývania a pod.. Pre tento účel je využívaný štatistický model, ktorého výstupom je pravdepodobnosť
dodržania úverových záväzkov zo strany klienta. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora vo veci
C-449/13, že Článok 8 ods. 1 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že po prvé nebráni
tomu, aby bolo posúdenie úverovej bonity spotrebiteľa vykonané len na základe informácií uvedených

spotrebiteľom za podmienky, že tieto informácie budú dostatočné, a že samotné vyhlásenia budú
podopreté dokladmi, a po druhé, že neukladá poskytovateľovi úveru povinnosť vykonávať systematicky
kontrolu informácií poskytnutých spotrebiteľom. Predložením dokladov žalovaný preukázal kontrolu
informácií, a to konkrétne nahliadnutím do registra SOLUS a NRKI, kontrolou prípadného odcudzenia
dokladov na Ministerstve vnútra SR, vyžiadal si výpis z účtu a daňové priznanie, vykonal porovnanie

príjmovej a výdavkovej strany u žalobcu pri zohľadnení nákladov na základné životné potreby a
domácnosť, splátok iným úverovým spoločnostiam, čo predstavovalo pre žalobcu už po úhrade úverovej
splátky 91,76 eur, mesačný kreditný zostatok na úrovni 248 eur.

10. Žalobca na vyjadrenie žalovaného a ním predložené dôkazy reagoval tvrdením, že samotný

kód zasielaný formou SMS z dôvodu nízkej miery identifikovateľnosti konajúcej osoby nemôže byť
dostatočným prostriedkom na to, aby v zmysle ustanovenia § 40 ods. 4 OZ bolo možné prijať záver,
že takýto spôsob uzatvárania zmluvy je spôsobilý zachytiť skutočnú identitu konajúcej osoby, a pokiaľ
žalovaný uvádza, že vyššie uvedeným spôsobom akceptovaný návrh na uzavretie zmluvy sa nachádza
v digitálnom archíve aplikácie Správca financií túto skutočnosť nepreukázal. Ani z obsahu samotnej

úverovej zmluvy nijakým spôsobom nevyplýva tá skutočnosť, že by predmetná úverová zmluva mala
byť podpísaná zasielaním formou SMS kódu, a na strane 1 predmetnej úverovej zmluvy sa nachádza
dojednanie, podľa ktorého predmetná úverová zmluva mala byť podpísaná tzv. biometrickým podpisom,
ktorý umožňuje zachytenie jedinečných a charakteristických vlastností konajúcej osoby, čo nie je daný
prípad. Listinné dôkazy o skúmaní bonity žalobcu predložené žalovaným až v odvolacom konaní,

považoval za oneskorene uplatnenú procesnú obranu (§153 CSP) a neprípustné novoty v odvolacom
konaní (§ 366 CSP), na ktoré nie je možné prihliadnuť.

11. Ďalšie vyjadrenia sporové strany v odvolacom konaní nepredložili.

12. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, keď v odvolacom konaní predložený obsah listinnýchdôkazov nebol sporný (§204 CSP), v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP, z hľadísk uplatnených
odvolacích dôvodov a dospel k záveru, odvolaniu nie je možné vyhovieť. Rozsudok je v napadnutých
výrokoch vecne správny, preto ho odvolací súd v zhode s § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

13. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 20. septembra 2023 v
pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli
zverejnené na webovej stránke a úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v súlade s § 219 ods. 3 CSP.

14. Odvolacie námietky žalobcu boli v základných otázkach predmetom dokazovania pred súdom prvej
inštancie, ktorý sa s nimi vysporiadal pri rozhodovaní v danej veci. Žalobcom uvedené skutočnosti v
odvolaní neumožňujú odvolaciemu súdu prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku. Ak aj súd prvej inštancie opomenul vyhodnotiť relevantné skutkové zistenia
podľa zodpovedajúcej právnej úpravy a nezistil úplne skutkový stav veci, toto jeho pochybenie (odvolací
dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f/, h/ CSP), nemalo vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia. Pokiaľ

odvolateľ tvrdil, že súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností
(odvolací dôvod § 365 ods. 1 písm. e/ CSP), v odvolaní nijako existenciu tohto odvolacieho dôvodu
nešpecifikoval, žiadny opomenutý dôkaz neuviedol, a z obsahu spisu vyplýva, že ani v konaní na
súde prvej inštancie nenavrhoval vykonať žiadny taký dôkaz, ktorý by mal vplyv na správne ustálenie
skutkového stavu veci, ktorému návrhu na dokazovanie by súd nevyhovel. Je to práve žalobca, na

ktorom spočíva dôkazné bremeno o preukázaní tvrdení, na ktorých zakladá úspešnosť svojej žaloby,
ktorú povinnosť v danom prípade žalobca zastúpený právnym zástupcom opomína. Žalobu založil
na takých tvrdených nedostatkoch zmluvy o spotrebiteľskom úver, ktorými v skutočnosti nebol tento
právny úkon postihnutý, a pokiaľ v priebehu konania menil svoju procesnú obranu v záujme dosiahnutia
úspechu v spore, nemožno tento postup vykladať na ťarchu žalovaného, ktorý pri predkladaní dôkazov

len reaguje na návrhy žalobcu a prípadné požiadavky súdu. Vo vzťahu k spornej otázke o splnení
povinnosti žalovaného ako veriteľa posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver, súd prvej inštancie považoval za dostačujúce informácie o osobnom a sociálnom
statuse žalobcu obsiahnuté priamo v zmluve, preto žiadne ďalšie dôkazy nežiadal a tieto nenavrhol
vykonať ani žalobca. Ak žalovaný reagoval na výzvu odvolacieho súdu na vyjadrenie k doposiaľ

nepoužitej právnej úprave (§ 382 CSP) a v tejto súvislosti predkladal aj listinné dôkazy, s ktorými
bol následne oboznámený žalobca, splnil si tak riadne a včas svoju povinnosť dôkaznú a povinnosť
tvrdenia v súlade s výzvou súdu (§ 153 CSP). Nejedná sa teda o neprípustné novoty v odvolacom
konaní (§366 CSP), nakoľko v konaní na súde prvej inštancie žalovaný nemal dôvod ani povinnosť
také dôkazy predkladať vzhľadom na jeho postavenie žalovaného, absentujúci návrh na strane žalobcu

a vyhodnotenie dôkaznej situácie v spore súdom, ktorý ďalšie dokazovanie nepovažoval za potrebné.

15. Súd prvej inštancie ustálil, že posudzovaná zmluva spĺňa zákonom vymedzené náležitosti týkajúce
sa určenia počtu, výšky a splatnosti splátok, i termínu splatnosti úveru v súlade s § 9 zákona
č. 129/2010 Z.z,, ktorý názor prijal so zohľadnením zásady eurokonformného výkladu citovaného

zákonného ustanovenia a v súlade s rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR 3Cdo/146/2017 z 23.2.2018
a 3Cdo/56/2018 zo 17.4.2018 so zohľadnením rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Home Credit
Slovakia a.s. c/a Klára Birová C-42/2015, od záverov ktorých niet dôvodu sa odchýliť. V zmysle
citovaných rozhodnutí najvyšších súdnych autorít, zásadám ochrany práv spotrebiteľa garantovaných
právom únie zodpovedá taký výklad vnútroštátnej úpravy, podľa ktorej nie je nevyhnutné, aby zmluva

o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto
zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy splátok a rovnako sa
nevyžaduje, aby zmluva o úvere spresňovala, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie
istiny, úrokov a poplatkov. Zmluvné ustanovenia v miere zodpovedajúcej racionálnemu uvažovaniu
priemerného spotrebiteľa vymedzujú dostatočne konkrétne a určito splatnosť splátok i celého dlhu

(15. deň v mesiaci, 36 mesiacov) v nadväznosti na poukázanie finančnej čiastky z úveru na účet
spotrebiteľa, o ktorej skutočnosti, keď táto nastane, musí mať spotrebiteľ z povahy veci objektívnu
vedomosť. Nie je zrejmé na základe akých úvah, či výpočtov žalobca tvrdí nesprávnosť ročnej úrokovej
sadzby úveru 11,24% v pomere v zmluve uvedenej 21,95% ročne, ak podľa zistení súdu prvej inštancie
nespochybnených žalobcom v odvolaní, výpočet hodnoty RPMN zmluvy zodpovedá údajom uvedeným

v zmluve, ktoré do určenia tohto údaja vstupovali. Dohodnutá odplata neprekračovala zákonnom určený
limit-dvojnásobokpriemernejročnejpercentuálnejmierynákladov17,18%, naposledyzverejnenejpred
časom uzavretia zmluvy (§53 ods. 6 OZ, § 1, §1a nar. vl. č. 87/95 Z.z.). Závery súdu prvej inštancie
k otázke náležitostí posudzovanej zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 zákona č.129/2010 Z.z.odvolací súd už ďalej neopakuje, a na tieto odkazuje, stotožňujúc sa s ich správnosťou (§ 387 ods. 2
CSP).

16. Súd prvej inštancie dospel tiež k správnemu záveru, že neboli dané dôvody na vyhlásenie úveru za
bezúročný a bez poplatkov ani podľa § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., pretože žalovaný neporušil
povinnosť s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť dlžníka splácať spotrebiteľský úver. Podľa § 11
ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods.
1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade

hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za
hrubé porušenie povinnosti podľa §7 ods.1sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom
bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia
na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver.

17. Ustanovenie § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. upravovalo v čase uzavretia zmluvy so žalobcom, že
veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej
v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský
úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.

Vzmysle§7ods.15,16,17citovanéhozákonavynaloženímodbornejstarostlivostisarozumienajmäto,
že veriteľ poskytne spotrebiteľovi informácie pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere, posúdi
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie o spotrebiteľovi;
ak je veriteľom banka posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver najmä s ohľadom na
údaje získané z jedného alebo viacerých registrov, do ktorých poskytujú údaje veritelia, pričom veriteľ

je povinný v záujme odbornej starostlivosti pri poskytovaní spotrebiteľských úverov vytvoriť a udržiavať
systém posúdenia schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a postupovať v súlade s týmto
systémom a vytvoriť a udržiavať systém poskytovania spotrebiteľských úverov.

18. V predmetnom spore bol tak obsahom zmluvy ako aj šetrením údajov o osobe žalobcu z veriteľských

registrov o úverovej histórii žalobcu, výpisom z účtu, výstupom z evidencie dokladov preukázané, že
žalovaný vynaložil aktívne úsilie posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver, a to na základe relevantných a aktuálnych informácií získaných jednak od žalobcu
a jednak získaných vlastnou činnosťou. Na základe týchto údajov o príjmovej a výdavkovej stránke
domácnosti žalobcu, s prihliadnutím na jeho rodinný stav a platobnú históriu bol úver schválený

v rozsahu, v ktorom existovali u žalobcu predpoklady jeho splatenia v lehote 36 mesiacov pri hodnote
splátky 91,76 eur. Zohľadňujúc uvedené súd prvej inštancie správne uzavrel, že neboli dané dôvody
pre vyhlásenie úveru za úver bez úrokov a bez poplatkov podľa § 11 ods. 2 zák.č. 129/2010 Z.z..

19. K námietkam žalobcu o nedostatku písomnosti spotrebiteľskej zmluvy o úvere, ktorá bola uzavretá

prostredníctvom prostriedkov diaľkovej komunikácie, odvolací súd uvádza, že je potrebné vziať do
úvahy prednosť osobitnej právnej úpravy (lex specialis) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a ustanovenia zákona č. 266/2005 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na
diaľku účinných v čase uzavretia zmluvy, ktoré sa vzťahujú na záväzkový vzťah sporových strán.
Uvedené právne predpisy predstavujú špeciálnu právnu úpravu vo vzťahu k ustanoveniam Občianskeho

zákonníka ako lex generalis. V zmysle § 40 ods. 4 OZ, písomná forma právneho úkonu je splnená aj
vtedy, ak je právny úkon urobený telegraficky, ďalekopisom alebo elektronickými prostriedkami, ktoré
umožňujú zachytenie obsahu právneho úkonu a určenie osoby, ktorá právny úkon urobila. Podľa § 2
písm. e) zák. č. 266/2005 Z.z., prostriedkom diaľkovej komunikácie je prostriedok, ktorý bez súčasného
fyzického kontaktu dodávateľa a spotrebiteľa možno použiť pri poskytovaní finančnej služby na diaľku,

najmä elektronická pošta, telefón, fax, adresný list, ponukový katalóg. Zákonná úprava nevyžaduje v
každom jednotlivom prípade autorizáciu elektronickým podpisom či pečaťou, ale umožňuje identifikáciu
subjektov aj prostredníctvom iných prostriedkov diaľkovej komunikácie. Identifikácia žalobcu ako je
označený v zmluve, a jeho vôľa uzavrieť zmluvu prostredníctvom internetovej platformy je potvrdzovaná
prostredníctvom osobitného elektronického kľúča-jedinečného číselného kódu zasielaného žalobcovi

SMS, ktorý kód zadáva do systému ako verifikáciu svojej totožnosti. Proces registrácie na webovej
platforme prostredníctvom generovania jedinečného číselného kódu, ktorým disponuje len spotrebiteľ
ako záujemca o uzatvorenie zmluvy a jeho zadaním potvrdzuje svoju vôľu zmluvu uzavrieť, predstavuje
zákonom predvídaný a dovolený spôsob uzatvorenia spotrebiteľskej zmluvy. Forma elektronickéhovyhotovenia zmluvy umožňuje zachytenie jej obsahu v každom jednotlivom okamihu tak pre potreby
spotrebiteľa ako aj veriteľa. Nie je sporné, že na základe zmluvy žalobca obdržal finančné prostriedky,
zo zmluvy plnil dlh, čo len dokazuje, že k uzavretiu zmluvy medzi stranami došlo spôsobom uvedeným

vyššie ako to tvrdil žalovaný, a je identifikovateľný tak obsah právneho úkonu ako aj jeho zmluvné
strany.Vzhľadomnazákonnúúpravunevyžadujúcuvkaždomjednotlivomprípadezaručenýelektronický
podpis, jeho absencia nemá za následok nedostatok písomnej formy zmluvy ako to nedôvodne
tvrdí žalobca. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v kontexte odvolacích námietok žalobcu je preto
vecne správne, vrátane výroku o náhrade trov prvoinštančného konania zohľadňujúceho procesnú

zodpovednosť za výsledok konania.

20. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania vyplýva z § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP. Odvolateľ bol v konaní neúspešný, nevzniklo mu preto právo na náhradu trov, ktoré boli priznané
v plnom rozsahu procesne úspešnému žalovanému.

21. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie jepodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).