Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 26, 2023

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6CoPr/7/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8121210954
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:8121210954.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvKošiciachvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ViktórieMidovejasudkýňJUDr.

Andrey Galdunovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcu: A. B., nar. X.X.XXXX, bytom v A., C. X,
proti žalovanému: D. E., nar. XX.X.XXXX, bytom C. F., G. XX, zastúpený JUDr. Mikulášom Buzgóom,
advokátom, so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, o vyplatenie mzdy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Košice II sp.zn. 42Cpr/2/2022 zo dňa 23. januára 2023

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok Okresného súdu Košice II č.k. 42Cpr/2/2022-71 zo dňa 23. januára 2023.

Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) zhora označeným rozsudkom

zamietol žalobu a stranám sporu náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal vyplatenia mzdy vo výške 3.500 € za prácu
vykonávanú pre žalovaného v období od 13.11.2002 do 31.12.2002.

3. Na základe vykonaného dokazovania a po právnom posúdení veci podľa § 42 ods. 1, § 43 ods. 1 a §
118 ods. 1 Zákonníka práce dospel k záveru, že žalovaný nie je v spore pasívne legitimovaný, z ktorého

dôvodu žalobu zamietol.

4. Z dôvodu neexistencie písomnej pracovnej zmluvy súd skúmal uzavretie ústnej pracovnej zmluvy
medzi stranami sporu a na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že medzi stranami sporu
nedošlo ani k uzavretiu pracovnej zmluvy v ústnej forme. Žalobca sa totiž o druhu práce, ktorú mal
vykonávať (zvárač), o mieste výkonu práce (Taliansko) a tiež o výške mzdy (10 €/h) dohodol s H. I..
Žalobca sa do práce v Taliansku dostavil tiež podľa pokynov H. I. svojím motorovým vozidlom a na

základe dohody s H. I. vyzdvihol žalovaného a ďalších dvoch mužov a išli spolu do Talianska do
mesta Forlimpopoli, kde mali vykonávať prácu. Pracovnú zmluvu v Taliansku mal vyhotoviť a žalobcovi
odovzdať H. I., čo mu sľúbil pri ich telefonickom rozhovore. Uzavretie pracovnej zmluvy v ústnej podobe
teda vzal súd za preukázané medzi žalobcom a H. I., z ktorého dôvodu nemohol vzniknúť pracovný
pomer medzi žalobcom a žalovaným. Žalovanému nevznikli vo vzťahu k žalobcovi žiadne povinnosti,
vyplývajúce z výkonu práce žalobcu v Taliansku, keďže nebol jeho zamestnávateľom, a teda nie je
pasívne legitimovaným.

5. Súd konštatoval, že na tomto závere nemení nič ani skutočnosť, že žalovaný uhradil za žalobcu
odvody do Sociálnej poisťovne v období od 13.11.2002 do 31.12.2002, keďže pracovný pomer vzniká
dohodou o podstatných náležitostiach pracovnej zmluvy a faktický úkon zaplatenia povinných odvodovtúto dohodu nemôže nahradiť. Zo skutočnosti, že žalovaný uhrádzal za žalobcu odvody, nemožno bez
ďalšieho odvodiť existenciu pracovnoprávneho vzťahu medzi stranami sporu a naviac bolo preukázané,
že k ústnej dohode o výkone práce v Taliansku došlo medzi žalobcom a H. I.. Z týchto dôvodov žalobu

zamietol.

6. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 257 CSP a aj keď
žalovaný bol plne úspešný a má nárok voči žalobcovi na náhradu trov konania, súd zohľadnil sociálne
okolnosti na strane žalobcu a tieto vyhodnotil ako dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie

náhrady trov konania. Žalobca je evidovaný na úrade práce, nemá žiaden príjem, v minulosti poberal
dávku v hmotnej núdzi, ktorú však už v súčasnosti nepoberá, má zdravotné problémy a chodí iba na
brigády. Uloženie trov konania by mohlo nepriaznivo zasiahnuť do možnosti uspokojovať jeho základné
životné potreby, z ktorého dôvodu súd aplikoval ust. § 257 CSP a úspešnému žalovanému náhradu trov
konania nepriznal.

7. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa ust. § 365 ods.
1 písm. d/, e/, f/, g/ a h/ CSP a navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie. Vytýkal súdu, že mal vo vzťahu k pôvodne žalovanému H. I. vykonať ďalšie zisťovanie,
keďže on nemá možnosť lustrácie identifikačných údajov. Súd mal vziať do úvahy, že bol H. I. oklamaný,
čo potvrdil vo svojej výpovedi aj žalovaný. Nebolo možné uspokojiť sa len s výsledkami šetrenia na

Obecnom úrade v Čani a Geči. Súd teda nemal uveriť žalovanému a nijakým spôsobom neverifikovať
údaje o H. I.. Nakoľko je preukázané, že práce vykonával a že žalovaný zaňho zaplatil odvody, mal súd
postupom podľa § 185 ods. 2 CSP overiť v Sociálnej poisťovni, kto za neho uhradil odvody a pod menom
akého zamestnávateľa. V opačnom prípade je možné dôjsť len k záveru, že jeho zamestnávateľom bol
žalovaný, a preto je povinný uhradiť mu žalovanú sumu 3.500 €.

8. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu
trov konania. Vzniesol námietku premlčania žalobou uplatneného nároku, keďže žalobca si uplatňuje
nároky z obdobia pred dvadsiatimi rokmi. Zopakoval, že v roku 2002 v spoločnosti žalobcu a ďalších
dvoch osôb vycestoval do Talianska za účelom výkonu práce za mzdu. Na túto prácu ich upozornil H.

(H.) I., ktorý vedel po taliansky a išlo o prácu u podnikateľa v Ravene, ktorý sa volal J. B.. Tento mal pre
nich zabezpečiť prácu. Až v Taliansku sa dozvedeli, že tento zamestnávateľ nemal dostatok finančných
prostriedkov na povinné odvody do poisťovní, a preto sa rozhodli sami si uhradiť odvody, pričom tieto
uhradil za všetkých žalovaný. Uviedol, že z dôvodu, že taliansky zamestnávateľ im v decembri 2002
nevyplatil mzdu, opustili pracovisko ešte pred Vianocami a vrátili sa na Slovensko. Ani jeden z nich

nedostal pracovnú zmluvu a ani vyplatenú mzdu. Pokiaľ ide o úhradu odvodov, žalovaný bol jediný,
kto mal živnostenský list, a preto súhlasil so splnením odvodovej povinnosti aj za ostatných členov
pracovnej skupiny. So žalobcom žiadnu pracovnú zmluvu neuzavrel ani písomne, ani konkludentne,
žalobca preňho nikdy nepracoval a žalobcovi nikdy nesľuboval ani prácu, ani pracovnú zmluvu. Keďže
s ním nebol v žiadnom právnom vzťahu, považuje rozsudok za vecne správny.

9. Žalobca v replike zotrval na podanom odvolaní, uviedol, že vznesenie námietky premlčania zo strany
žalovaného považuje za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi a predložil potvrdenie Sociálnej
poisťovne, z ktorej je zrejmé, že žalovaný bol jeho zamestnávateľom v období od 13.11.2002 do
31.12.2002. Žalovaný ho prihlásil do Sociálnej poisťovne a zaplatil za neho aj zákonné odvody. Žalovaný

bol povinný vydať mu pracovnú zmluvu, keďže bol jeho zamestnávateľom.

10. Žalovaný v duplike poukázal na stále sa meniace vyjadrenia žalobcu, ktoré zjavne nie sú jeho
vyjadreniami a znovu zopakoval, že bol takým istým uchádzačom o prácu, ako aj žalobca a ďalšie
dve osoby, ktorí do Talianska vycestovali. Rozdiel bol len v tom, že on jediný mal živnostenský list. So

žalobcom nemal žiadnu pracovnú zmluvu, nezamestnával ho, a preto voči nemu nemá žiadnu povinnosť
uhradiť mu mzdu. Žalobca pre neho nepracoval, z týchto dôvodov je rozsudok súdu vecne správny.

11. Ďalšie vyjadrenia v spore podané neboli.

12. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP) a dospel k záveru,
že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

13. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

14. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 26. septembra 2023 o 9.35
hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 20. septembra 2023 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach

v zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 CSP.

15. Žalobca v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/, e/, f/, g/ a h/ CSP, t.j.
konaniemáinúvadu,ktorámohlamaťzanásledoknesprávnerozhodnutievoveci(d),súdprvejinštancie
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (e), súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f), zistený skutkový stav

neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného
útoku, ktoré neboli uplatnené (g) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (h).

16. Odvolací súd dospel k záveru, že žiaden z vyššie uvedených odvolacích dôvodov nie je naplnený.

17. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie
skutkového stavu, tieto dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel
k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil aj svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového
stavu vyvodil aj správny právny záver, rozsudok náležite odôvodnil a neboli zistené žiadne porušenia

procesných práv ani iná vada konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 CSP.

18. Správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Odôvodnenie rozsudku

dáva odpoveď na všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom konania.

19.Žalobcavodvolanívpodstatnejčastiužlenopakujeargumenty,uvádzanévkonanípredsúdomprvej
inštancie, s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, a preto jeho
odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú

prijať iné závery.

20. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu, v zmysle ktorého
žalovaný nebol zamestnávateľom žalobcu v období, za ktoré sa žalobca domáha vyplatenia mzdy
(13.11.2002 až 31.12.2002), z ktorého dôvodu žalovanému nevznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi

za vykonanú prácu mzdu, a teda žalovaný v spore nie je pasívne legitimovaným, čo muselo viesť
k zamietnutiu žaloby.

21. Súd svoje úvahy, ako dospel k vyššie uvedenému záveru, podrobne uviedol v odôvodnení
napadnutého rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav a príslušné zákonné ustanovenia, ktoré

aplikoval v prejednávanom spore, tieto úvahy sú vecné, správne, niet v nich žiadneho logického rozporu
a odvolací súd sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje.

22. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd
uvádza nasledovné:

23. Predmetom sporu je zaplatenie mzdy žalobcovi za prácu vykonanú v období od 13.11.2002 do
31.12.2002 v Taliansku, pričom žalobca si tento nárok uplatňuje voči žalovanému s odôvodnením, že
tento bol jeho zamestnávateľom, o čom má svedčiť tá skutočnosť, že v uvedenom období za neho
zaplatil odvody do Sociálnej poisťovne.

24.Podstatnýmzhľadiskarozhodnutiaouplatnenomnárokunamzduzavykonanúprácubolovyriešenie
otázky, kto bol v rozhodnom období (13.11.2002 až 21.12.2002) zamestnávateľom žalobcu.25. V zmysle ust. § 118 ods. 1 Zákonníka práce povinnosť poskytovať zamestnancovi mzdu za vykonanú
prácu je určená zamestnávateľovi. Zamestnávateľom je pritom právnická alebo fyzická osoba, ktorá
zamestnáva aspoň jednu fyzickú osobu v pracovnoprávnom vzťahu, a ak to ustanovuje osobitný predpis,

aj v obdobných pracovnoprávnych vzťahov (§ 7 Zákonníka práce). Pracovnoprávne vzťahy pritom
vznikajú najskôr od uzavretia pracovnej zmluvy alebo dohody o práci vykonávanej mimo pracovného
pomeru, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak (§ 1 ods. 5).

26. Pracovný pomer sa v zmysle ust. § 42 ods. 1 prvej vety Zákonníka práce zakladá písomnou

pracovnou zmluvou (nie však pod následkom neplatnosti v prípade nedostatku písomnej formy - pozn.
odvolacieho súdu), ktorej podstatnými náležitosťami sú a/ druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma
a jeho stručná charakteristika, b/ miesto výkonu práce, c/ deň nástupu do práce, d/ mzdové podmienky,
ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve (§ 43 ods. 1 Zákonníka práce).

27. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že žalovanému by vznikla povinnosť vyplatiť

žalobcovi mzdu za vykonanú prácu v žalovanom období iba v tom prípade, ak existoval medzi nimi
pracovnoprávny vzťah, t.j. ak bol jeho zamestnávateľom na základe pracovnej zmluvy alebo dohody
o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru (táto v tomto konaní tvrdená nebola – poznámka
odvolacieho súdu).

28. Z vykonaného dokazovania súd dospel k správnym skutkovým zisteniam, že k dohode o podstatných
náležitostiach pracovnej zmluvy nedošlo medzi žalobcom a žalovaným, ale takáto dohoda bola ústne
uzavretá medzi žalobcom a H. I.. Nesporným bolo aj zistenie, že odvody do Sociálnej poisťovne zaplatil
za žalobcu v rozhodnom období žalovaný, pričom toto tvrdenie žalovaný ani nepopieral.

29. Na základe týchto skutkových zistení súd dospel k správnemu právnemu záveru, že žalovaný nie
je v spore pasívne legitimovaný, lebo v žalovanom období nebol zamestnávateľom žalobcu, nevznikol
medzi nimi pracovnoprávny vzťah ani na základe ústnej pracovnej zmluvy a žalovanému preto nevznikla
povinnosť vyplatiť žalobcovi mzdu za prácu, ktorú vykonával v pracovnom pomere pre iný subjekt- H. I..

30. Správnym je aj záver súdu, že dohodu o podstatných náležitostiach pracovnej zmluvy nemôže
nahradiť faktický úkon žalovaného - zaplatenie odvodov do Sociálnej poisťovne žalovaným za žalobcu
v období od 13.11.2002 do 31.12.2002. Aj keď odvody do Sociálnej poisťovne zaplatil za žalobcu ako
zamestnanca žalovaný ako zamestnávateľ, čo by mohlo nasvedčovať záveru o existencii pracovného
pomeru medzi stranami sporu, skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním tento záver vyvrátili.

31. Nepochybne bolo preukázané samotnou výpoveďou žalobcu (už v trestnom konaní), že o výkone
práce (druh práce, miesto výkonu práce a výška mzdy) sa dohodol s H. I., podľa jeho pokynov sa
dostavil na miesto výkonu práce do Talianska a podľa jeho pokynov dopravil na miesto výkonu práce aj
žalovanéhoaďalšiedveosoby.Jetedazrejmé,žežalobcaprišielsožalovanýmdokontaktuažpotom,čo

sa dohodol s H. I. na výkone práce, keď žalovaného dopravil svojím motorovým vozidlom na výkon práce
do Talianska. Pracovnú zmluvu mu mal vyhotoviť v Taliansku H. I. na základe ich telefonickej dohody.
Žalobca teda netvrdil žiadne skutočnosti ohľadne dohody o výkone práce pre žalovaného a žalovaný
zároveň vysvetlil dôvody zaplatenia odvodov do Sociálnej poisťovne za žalovaného (na základe dohody
s H. I.) a poprel, že by žalobcu niekedy zamestnával alebo že by mu prisľúbil uzavretie pracovnej zmluvy.

Žalovaný rovnako ako žalobca vykonával prácu na základe ústnej dohody s H. I. a rovnako za ňu
nedostal finančnú náhradu.

32. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutkových zistení správny je záver súdu, že medzi stranami
nevznikol pracovnoprávny vzťah, a teda žalovaný nie je v spore pasívne vecne legitimovaný.

33. Nedôvodne žalobca vytýka súdu, že nevykonal potrebné zistenia pre identifikáciu H. I. a neoveril
v Sociálnej poisťovni, kto za neho uhradil odvody.

34.Jednouzpodstatnýchnáležitostížaloby(§132ods.1CSP)jeoznačeniestránsporu(ktoježalobcom

a kto je žalovaným), pričom fyzická osoba sa označuje v žalobe menom, priezviskom, adresou trvalého
pobytu, dátumom narodenia alebo iným identifikačným údajom. Ak tieto údaje v žalobe chýbajú, súd
postupom podľa § 129 CSP vyzve žalobcu na doplnenie chýbajúcich náležitostí v určenej lehote pod
následkom odmietnutia podania v prípade neodstránenia nedostatkov, pre ktoré nemožno v konanípokračovať. Súd ale neposkytuje súčinnosť žalobcovi v tom smere, že by vyhľadával za žalobcu
chýbajúce údaje.
35. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/68/2017 z 28. 2. 2019 uviedol, že súd nie je povinný

žalobcovi poskytovať súčinnosť pri zisťovaní identifikačných údajov žalovaného. Práve opačný postup
súdu by mohol spôsobiť porušenie zásady rovnosti strán sporu a zásady kontradiktórnosti. Súd nemôže
podávať informácie žalobcovi pri identifikácii subjektu, ktorý má vystupovať na strane žalovaného. Išlo
by o preferenčné zaobchádzanie, ktoré by bolo bezdôvodným zvýhodňovaním jednej strany. Ak podanie
žalobcu nemá náležitosti žaloby týkajúce sa označenia žalovaného podľa § 133 až 135 CSP a napriek

výzve súdu tieto vady žalobca neodstráni, jeho podanie má byť odmietnuté (§ 129 ods. 3 CSP).
36. Súd napriek tomu pokúšal sa vlastným šetrením zistiť identifikačné údaje H. I., avšak neúspešne
a keďže tieto údaje nedoplnil ani žalobca na výzvu súdu, podanie voči nemu odmietol, keďže bez
identifikácie fyzickej osoby, ktorá má byť stranou sporu, nie je možné v konaní pokračovať. Identifikačné
údaje nevedel poskytnúť ani žalovaný pri svojom výsluchu.
37. Súd teda vyčerpal všetky možnosti pre odstránenie vád žaloby, spočívajúce v nedostatočnom

označení pôvodne žalovaného H. I. a nedopustil sa tak žiadneho nesprávneho postupu, ktorým by odňal
žalobcovi právo konať alebo ktorý by mohol mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

38. Žalobcove tvrdenia, že žalovaný za neho ako zamestnávateľ v rozhodnom období platil odvody
do Sociálnej poisťovne, tento nepoprel, výslovne žalovaný toto potvrdil, vysvetlil aj dôvody takéhoto

svojho konania, čím sa táto skutočnosť stala nespornou (§ 151 ods. 1 CSP) a nebolo potrebné ohľadne
nej vykonávať ďalšie dokazovanie (§ 186 ods. 2 CSP). Nedôvodne preto žalobca vytýka súdu, že mal
postupom podľa § 185 ods. 2 CSP overiť v Sociálnej poisťovni, kto za neho mal uhradiť odvody ako
zamestnávateľ.

39. Následne súd vysvetlil aj svoje úvahy, prečo na základe tejto skutočnosti nemohol dospieť k záveru,
že žalovaný bol zamestnávateľom žalobcu a tieto úvahy považuje za správne aj odvolací súd.

40. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa
ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

41. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP
v spojení s ust. § 257 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný, nemá preto nárok
na náhradu trov odvolacieho konania a vznikla mu povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania
úspešnému žalovanému. Odvolací súd však rovnako ako súd prvej inštancie dospel k záveru o existencii

dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov odvolacieho konania úspešnému
žalovanému v zmysle § 257 CSP, ktoré spočívajú v osobných, sociálnych a zdravotných pomeroch
žalobcu, ako tieto zistil súd prvej inštancie. Zlá finančná situácia žalobcu vyplýva aj z tej skutočnosti,
že v minulosti (rok 2019) bol na majetok žalobcu ako úpadcu vyhlásený konkurz. Uloženie povinnosti
žalobcovi nahradiť trovy konania by preto mohlo neprimerane zasiahnuť do jeho možností a schopností

uspokojovať svoje základné životné potreby.

42.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2poslednej
vety CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).