Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, October 11, 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7CoPr/4/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8312215679
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8312215679.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr.

Milana Majerníka a JUDr. Anny Kovaľovej v spore žalobcov: 1. A. S., nar. XX.XX.XXXX, 2. A. S., nar.
XX.XX.XXXX, obaja trvale bytom A. XX, XXX XX A., zastúpení Mgr. Zuzanou Vaňkovou, advokátkou
so sídlom Sov. hrdinov 200/33, 089 01 Svidník, proti žalovanej D. L. (predtým S.), nar. XX.XX.XXXX,
I. XX, XXX XX I., zastúpená JUDr. Jánom Škrabom, advokátom so sídlom Sov. hrdinov 200, 089 01
Svidník, v konaní o doplatenie mzdy s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného
súdu Humenné č. k. 6Cpr/5/2012-483 zo dňa 27.01.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalobcom v 1. a 2. rade priznáva voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia sa podanou žalobou domáhali zaplatenia mzdy s príslušenstvom. Žalobca v 1. rade si
v konaní uplatnil nárok na zaplatenie sumy 1.446,12 Eur ako doplatok mzdy za obdobie apríl 2011 až
december 2011 spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 114,72 eur od 09.05.2011
do zaplatenia, zo sumy 126,80 eur od 09.06.2011 do zaplatenia, zo sumy 126,80 eur od 09.07.2011
do zaplatenia, zo sumy 126,80 eur od 09.08.2011 do zaplatenia, zo sumy 126,80 eur od 09.09.2011

do zaplatenia, zo sumy 126,80 eur od 09.10.2011 do zaplatenia, zo sumy 126,80 eur od 09.11.2011 do
zaplatenia, zo sumy 126,80 eur od 09.12.2011 do zaplatenia, zo sumy 443,80 eur od 09.01.2012 až do
zaplatenia, a to všetko v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobkyňa v 2. rade
si v konaní uplatnila nárok na zaplatenie sumy 317,- eur ako mzdu za mesiac december 2011 spolu s
úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 09.01.2012 až do zaplatenia, a to všetko v lehote do 3 dní
odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Okresný súd Humenné ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobe vyhovel. Žalobcom v
1. a 2. rade priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu s tým, že o výške bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Žalovanej uložil súd povinnosť
zaplatiť na účet Okresného súdu Humenné súdny poplatok za žalobu vo výške 105,50 eur, a to v lehote
do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

3. Súd vykonaným dokazovaním zistil dôvodnosť žaloby v celom jej rozsahu. V konaní nebolo sporné,

že žalobcovia ako zamestnanci pracovali u žalovanej ako zamestnávateľa na základe pracovných zmlúv
odo dňa 05.04.2011 na dobu určitú do 04.04.2013, a to žalobca v 1. rade ako krajčír, respektíve druh
práce krajčír, a žalobkyňa v 2. rade ako upratovačka. Z vykonanej práce prislúchala žalobcom mzda
v dohodnutej výške, minimálne však vo výške ustanovenej zákonným predpisom. Žalobcovia pritompreukázali, že im žalovaná riadne a včas ako zamestnávateľ nevyplatila mzdu za mesiac december 2011
a nepreplatila im dovolenku za tento mesiac. Na strane žalobcu v 1. rade bolo tiež preukázané, že bol
nesprávne zaradený žalovanou do pracovnej triedy. Reálne vykonával úpravu, opravu šiat, šitie obrusov,

obliečok na stoličky a iných vecí vo funkcii krajčíra, na základe čoho mu podľa prílohy č. 1 Zákonníka
práce prislúchala mzda v sume 443,80 eur, nie len dohodnutá mzda, v sume 317,- eur.

4. Obrana žalovanej o vyplatení mzdy žalobcom za mesiac december 2011 v hotovosti za prítomnosti
svedkov, riadne a včas, nebola podľa názoru súdu prvej inštancie v konaní preukázaná. Žalovaná bola

povinná viesť účtovníctvo podľa zákona o účtovníctve, za sporné obdobie mesiaca december 2011
však nedisponuje náležitými a platnými účtovnými dokladmi, nepredložila súdu príjmový ani pokladničný
doklad. Čestné prehlásenia svedkov a ich výpovede vyhodnotil súd ako nedôveryhodné a účelové,
keďže šlo o zamestnancov žalovanej, respektíve uchádzačku o zamestnanie.

5. Súd prvej inštancie sa v celom rozsahu stotožnil s predloženými zisteniami Inšpektorátu práce,

obsiahnutými v protokole vykonaných kontrol a jeho dodatku o porušení pracovnoprávnych predpisov
zo strany žalovanej. Tá si napriek tomu nesplnila povinnosti, ktoré jej uložil Inšpektorát práce, preto
žalobcovia podali žalobu. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd s poukazom na ustanovenia § 43 ods. 1
písm. a), § 116 ods. 1, § 118 ods. 1, § 120 ods. 1, 3, § 129 ods. 1, § 130 ods. 2, 4, § 132 zákona č.
311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení účinnom od 01.09.2011 do 30.11.2011 žalobe v celom rozsahu

vyhovel. Žalovanú zaviazal na zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom, keďže žalovaná sa dostala
do omeškania.

6. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že úspešným žalobcom priznal nárok na
náhradu trov konania v celom rozsahu s tým, že o výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po

právoplatnosti tohto rozsudku.

7. Keďže boli žalobcovia oslobodení od platenia súdneho poplatku za žalobu, súd na jeho zaplatenie
zaviazal neúspešnú žalovanú.

8. Proti rozsudku podala odvolanie žalovaná, namietajúc, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Z výpovedí žalovanej i svedkov B. M. a A. Q. jasne vyplýva, že sa žalobcovia
dňa 09.01.2012 dostavili na pracovisko žalovanej a mzdu za mesiac december 2011 si prevzali.
Žalobcovia si za rok 2011 podali aj daňové priznanie, kde prevzatie sumy za mesiac december 2011

nespochybnili, uplatnili si daňový bonus aj daňovú prémiu. Žalobcovia si tiež vyčerpali alikvótnu časť
dovolenky za obdobie od marca 2011 do 31.12.2011. Žalovaná o tom predložila výplatné lístky za
december 2011. V otázke pracovného zaradenia žalobcu v 1. rade na profesiu krajčír žalovaná uviedla,
že žalobca v 1. rade bol pracovníkom so zníženou pracovnou schopnosťou, ktorý vykonával len
jednoduché krajčírske práce v chránenej dielni žalovanej. Podľa prílohy č. 1 písm. a) Zákonníka práce

mohol byť zaradený na pracovné miesto zodpovedajúce prvému stupňu náročnosti práce, ktorému
podľa § 120 Zákonníka práce prislúcha koeficient minimálnej mzdy 1,0. So žalobcami boli dohodnuté
mzdové podmienky vo výške 317,- eur mesačne, čistá minimálna mzda v roku 2011 však predstavovala
274,53 eur, v prípade žalobcov ako osôb invalidných 280,87 eur. Keďže za december 2011 žalovaná ako
zamestnávateľ za zamestnancov už odvody odviedla, je neprípustné, aby si žalobcovia uplatňovali ako

náhradu sumu hrubej minimálnej mzdy. Napadnuté rozhodnutie navrhla zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

9. Žalobcovia považovali napadnutý rozsudok za vecne správny. Žalovaná neuniesla dôkazné bremeno
vo vzťahu k preukázaniu prevzatia mzdy žalobcami. Výpovede svedkov boli ovplyvnené ich závislým

a podriadeným postavením voči žalovanej z dôvodu ich zamestnaneckého vzťahu. K odvolaniu
žalobcovia ďalej uviedli, že podanie daňového priznania za rok 2011 bola ich zákonná povinnosť,
podali ho na základe dokladov, ktoré im poskytla žalovaná, a to potvrdenia o príjmoch fyzickej osoby
zo závislej činnosti zo dňa 19.11.2019. Žalovaná zamestnávala žalobcov v chránenej dielni, čo ju
zvýhodňovalo oproti iným zamestnávateľom, keďže na základe dohody s úradom práce, sociálnych vecí

a rodiny žiadala o refundáciu miezd zamestnancov. Postavenie chránenej dielne však bolo žalovanej
s účinnosťou od 18.04.2012 zrušené a úrad práce, sociálnych vecí a rodiny odstúpil od dohody z
dôvodu jej porušenia zo strany žalovanej. Inšpektorát práce konštatoval porušenie viacero povinností
vo vzťahu k žalobcom, z čoho vychádza aj podaná žaloba. Podľa § 141 ods. 7 Zákonníka práce patrížalobcom nevyplatená mzda v jej vyjadrení brutto. Žalovaná pritom v konaní nepredložila dôkazy o
zaplatení odvodov za mesiac december 2011, uvádza to až v odvolaní. Navyše uvádza, že odvody
za december 2011 zaplatila ešte v ten mesiac, hoc splatné boli až v januári 2012. Žalovaná nemohla

odvody zaplatiť skôr, keďže ich výška závisí od odpracovaných dní, čo možno ustáliť až po skončení
príslušného mesiaca. Žiadne ďalšie potvrdenia žalovaná nepredložila. Žalobcovia navrhli napadnutý
rozsudok potvrdiť a priznať im náhradu trov odvolacieho konania.

10. Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok,

ďalej aj ako „CSP“), po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo a odvolania
žalovanej podľa § 363 a § 365 ods. 1 CSP, súc viazaný dôvodmi a rozsahom tohto odvolania (§ 379, §
380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie podľa § 383 CSP, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, za splnenia podmienok uvedených v ustanovení §
219ods.3CSP,dospelkzáveru,žeodvolaniežalovanejniejeopodstatnenéapretonapadnutýrozsudok
potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny.

11. Z obsahu preskúmavaného spisu je zrejmé, že žalobcovia ako zamestnanci uzavreli so žalovanou
ako zamestnávateľom pracovné zmluvy na dobu určitú od 05.04.2011 do 04.04.2013. Dňa 12.01.2012
žalovaná okamžite skončila pracovný pomer so žalobcami pre závažné porušenie pracovnej disciplíny.
Podľa predložených pracovných zmlúv žalobca v 1. rade pracoval ako krajčír a žalobkyňa v 2. rade ako

upratovačka. Obaja žalobcovia mali za vykonanú prácu dohodnutú odmenu vo výške 317,- Eur, teda vo
výške minimálnej mzdy pre dané obdobie. Keďže však žalobca v 1. rade vykonával závislú právu pre
zamestnávateľa ako krajčír, v súlade s prílohou č. 1 Zákonníka práce namietal kvalifikáciu náročnosti
svojho pracovného miesta a za obdobie svojho pracovného pôsobenia sa domáhal doplatenia mzdy
vo výške 1.129,12 Eur. Svoje skutkové tvrdenia opieral žalobca v 1. rade o zistenia Inšpektorátu práce

Prešov, obsiahnuté v protokole č. IPV-X-XX-X.X/P-EXX,AXX-XX zo dňa 01.03.2012. V okolnostiach
preskúmavanej veci je relevantné zistenie inšpektorátu, že žalovaná porušila povinnosť priradiť
každému pracovnému miestu stupeň v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest
uvedenými v prílohe č. 1 Zákonníka práce podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon od
zamestnanca vyžaduje v rámci druhu práce - krajčír/krajčírka - dohodnutého v pracovnej zmluve so

zamestnancami, čo je v rozpore s ustanovením § 120 ods. 3 Zákonníka práce. Z uvedeného dôvodu
zamestnávateľ porušil povinnosť poskytnúť zamestnancom (aj žalobcovi v 1. rade, pozn. odvolacieho
súdu) od apríla 2011 do januára 2012 mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku.
Predložené pracovné zmluvy so žalobcami súčasne neobsahovali podstatnú obsahovú náležitosť, a to
stručnú charakteristiku druhu práce, na ktorú sa zamestnanec prijíma, čo je v rozpore s ustanovením §

43 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce. Súd prvej inštancie žalobe v tejto časti vyhovel, stotožňujúc sa s
uvedenými zisteniami Inšpektorátu práce Prešov.

12. V prevyšujúcej časti žaloby sa žalobcovia domáhali vyplatenia mzdy za mesiac december 2011.
V konaní bolo sporné či žalobcovia prevzali od žalovanej čistú sumu dohodnutej minimálnej mzdy vo

výške 280,87 Eur. Žalovaná na preukázanie svojich tvrdení predložila v konaní čestné prehlásenie osôb
prítomných pri prevzatí mzdy zo strany žalobcov, v konaní boli vypočutí aj ako svedkovia. Súd prvej
inštancie ich svedecké výpovede vyhodnotil ako nedôveryhodné a účelové, keďže šlo o zamestnancov
žalovanej, respektíve uchádzačku o zamestnanie. Žalovaná za sporné obdobie mesiaca december 2011
súčasne nepredložila súdu príjmový ani pokladničný doklad, ktorým je povinná disponovať podľa zákona

o účtovníctve. Právne závery súdu prvej inštancie sa pritom zhodujú s konštatovaním Inšpektorátu práce
Prešov o spochybniteľnosti čestných prehlásení fyzických osôb.

13. Proti rozsudku podala odvolanie žalovaná, namietajúc, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci. V odvolacom konaní pritom z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd
vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu a z dôvodov, z ktorých je odvolací
súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať (§ 379, § 380 ods. 1 CSP).
Odvolací súd posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov najmä v kontexte namietaných
nesprávnychskutkovýchzisteníanesprávnehoprávnehoposúdeniaveci,tovšetkosprihliadnutímnato,

že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).14. V kontexte uplatnených odvolacích dôvodov vo všeobecnosti odvolací súd uvádza, že skutkový
stav veci zisťuje súd na základe tvrdení sporových strán a výsledkov vykonaného dokazovania. Zistenie
skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci

sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený
skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia
dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane
rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne

nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a
obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje
svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.

15. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn.

7 Cdo 7/2010).

16. Podľa § 120 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom od 01.09.2011 do 30.11.2011, zamestnávateľ,
u ktorého nie je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej zmluve, je povinný zamestnancovi
poskytnúť mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce

(ďalej len „stupeň") príslušného pracovného miesta. Ak mzda zamestnanca v kalendárnom mesiaci
nedosiahne sumu minimálneho mzdového nároku, zamestnávateľ poskytne zamestnancovi doplatok v
sume rozdielu medzi dosiahnutou mzdou a sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre
stupeň patriaci príslušnému pracovnému miestu.

17. Podľa § 120 ods. 3 Zákonníka práce v znení účinnom od 01.09.2011 do 30.11.2011, pracovné
miesto podľa odseku 1 je súhrn pracovných činností, ktoré zamestnanec vykonáva podľa druhu
práce dohodnutého v pracovnej zmluve. Zamestnávateľ podľa odseku 1 je povinný priradiť každému
pracovnému miestu stupeň v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest
uvedenými v prílohe č. 1 podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon od zamestnanca

vyžaduje, v rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve.

18. Podľa § 118 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom od 01.09.2011 do 30.11.2011 zamestnávateľ
je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu.

19. Podľa § 129 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom od 01.09.2011 do 30.11.2011 mzda je splatná
pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v
kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak.

20. Podľa § 130 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom od 01.09.2011 do 30.11.2011 mzda sa vypláca

vovýplatnýchtermínochdohodnutýchvpracovnejzmluvealebovkolektívnejzmluve.Sozamestnancom
vykonávajúcim domácku prácu možno dohodnúť výplatu mzdy aj za dodanie každej skompletizovanej
pridelenej práce.

21. Podľa § 130 ods. 4 Zákonníka práce v znení účinnom od 01.09.2011 do 30.11.2011 mzda sa vypláca

v pracovnom čase a na pracovisku, ak sa v pracovnej zmluve nedohodlo inak. Ak sa zamestnanec z
vážnych dôvodov nemôže dostaviť po výplatu mzdy alebo ak pracuje na vzdialenom pracovisku, zašle
mu zamestnávateľ mzdu tak, aby mu bola doručená v deň určený na jej výplatu, alebo najneskôr v
najbližší nasledujúci pracovný deň na svoje náklady a nebezpečenstvo, ak sa nedohodnú inak.

22. Podľa § 116 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom od 01.09.2011 do 30.11.2011 zamestnancovi
patrí za vyčerpanú dovolenku náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku.23. Podľa odvolania žalovanej bol žalobca v 1. rade pracovníkom so zníženou pracovnou schopnosťou,
ktorý vykonával len jednoduché krajčírske práce v chránenej dielni žalovanej. Podľa prílohy č. 1 písm.
a) Zákonníka práce mohol byť zaradený na pracovné miesto zodpovedajúce prvému stupňu náročnosti

práce, ktorému podľa § 120 Zákonníka práce prislúcha koeficient minimálnej mzdy 1,0. Uvedenú
argumentáciu žalovanej však odvolací súd nepovažuje za opodstatnenú.

24. Pri prideľovaní konkrétneho stupňa náročnosti pracovného miesta zamestnávateľ musí
zohľadniť niekoľko determinujúcich kritérií, najmä obsah pracovných povinností zamestnanca, stupeň

požadovaného vzdelania či najnáročnejšiu činnosť, ktorú má zamestnanec vykonávať. V predmetnom
prípade bolo preukázané, že žalobca v 1. rade bol do zamestnania prijímaný ako krajčír, pričom svoju
spôsobilosť na výkon činnosti dokladoval požadovaným výučným listom. Stručná charakteristika práce v
pracovnej zmluve zo dňa 04.04.2011 v rozpore so Zákonníkom práce absentuje. V tejto súvislosti je však
potrebné zdôrazniť, že za perfektnosť pracovnej zmluvy a správnosť priradenia prislúchajúceho stupňa
náročnosti práce zodpovedá zamestnávateľ, ktorý v prípade zistených nedostatkov znáša nepriaznivé

následky vyplývajúce z porušenia zákona.

25. Pre určenie pracovnej činnosti zamestnanca je rozhodujúci obsah pracovnej zmluvy, ktorý určuje
limity nasledujúcich pokynov zamestnávateľa pre zamestnanca. Žalovanou argumentovaná skutočnosť,
že žalobca v 1. rade bol prijímaný do zamestnania len na výkon pomocných prác každopádne z

pracovnej zmluvy zo dňa 04.04.2011 nevyplýva. Naopak, je riadne zadefinované, že žalobca v 1. rade
mal vykonávať činnosť krajčíra, a teda ucelené odborné práce, ktoré vyžadujú predchádzajúce vyučenie
v odbore krajčírstva, zodpovedajúc takouto charakteristikou stupni náročnosti práce podľa písmena c)
Prílohy č. 1 k Zákonníku práce. Keďže zamestnávateľ súčasne porušil ustanovenie § 43 ods. 1 písmeno
a) Zákonníka práce, keď v pracovnej zmluve so žalobcom v 1. rade neuviedol stručnú charakteristiku

práce, skutočný obsah pracovných činností požadovaných od žalobcu v 1. rade v zmysle pracovnej
zmluvy nie je určiteľný. V súlade s ustanovením § 120 ods. 1, 3 Zákonníka práce ho možno odvodzovať
len od dohodnutého druhu práce, a to na ťarchu zamestnávateľa. Znížená pracovná schopnosť žalobcu
v 1. rade vykonávať zárobkovú činnosť nemá v tomto kontexte relevanciu.

26. Tretiemu stupňu náročnosti práce podľa písmena c) Prílohy č. 1 k Zákonníku práce zodpovedá
minimálny mzdový nárok v sume minimálnej mzdy pre dané časové obdobie, násobený koeficientom
1,4. V predmetnom prípade minimálna mzda pre rok 2011 činila 317,- Eur a tak bola dohodnutá aj ako
odmena za výkon práce žalobcu v 1. rade. Pri správnom zohľadnení stupňa náročnosti práce však
žalobcovi v 1. rade prislúchala odmena za výkon práce krajčíra najmenej v sume 443,80 Eur, čo činí

rozdiel 126,80 Eur za každý odpracovaný mesiac u žalovanej, čo súd prvej inštancie správne ustálil.

27. Pri prepočte na celé obdobie trvania pracovného pomeru žalobcu v 1.rade od apríla 2011 do
decembra 2011, žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 1.129,12 Eur spolu s úrokom
z omeškania, vždy odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti mzdy v každom prislúchajúcom mesiaci,

teda zo sumy 114,72 eur od 09.05.2011 do zaplatenia, zo sumy 126,80 eur od 09.06.2011 do zaplatenia,
zo sumy 126,80 eur od 09.07.2011 do zaplatenia, zo sumy 126,80 eur od 09.08.2011 do zaplatenia,
zo sumy 126,80 eur od 09.09.2011 do zaplatenia, zo sumy 126,80 eur od 09.10.2011 do zaplatenia,
zo sumy 126,80 eur od 09.11.2011 do zaplatenia, zo sumy 126,80 eur od 09.12.2011 do zaplatenia, zo
sumy 126,80 eur od 09.01.2012 až do zaplatenia.

28. Vo vzťahu k prevyšujúcej časti žaloby o vyplatenie mzdy za mesiac december 2011, odvolací súd
zhodne so súdom prvej inštancie nepovažuje za preukázané osobné, hotovostné prevzatie sumy 280,87
Eur zo strany žalobcov v 1. a 2. rade. Žalovaná sa v konaní bráni preloženými čestnými vyhláseniami
a výpoveďami svedkov, v tejto súvislosti je však možné súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie

o možnej účelovosti výpovede s ohľadom na ekonomickú závislosť svedkov vo vzťahu k žalovanej.
Okrem toho, výpovede svedkov neboli podporené žiadnou zodpovedajúcou finančnou operáciou.
Žalovaná nepreukázala súdu zdroj peňazí v celkovej sume vyše 840,- Eur, ktoré použila na výplatu
mzdy zamestnancov, len konštatovala, že použila vlastné prostriedky, ktoré mala doma. Žalobcovia
každopádne dokazovanú skutočnosť popierajú, pritom z hľadiska dokazovania od nich nemožno

rozumne požadovať, aby preukazovali negatívnu okolnosť. Táto dôkazná situácia vedie k presunu
dôkazného bremena na protistranu, žalovanú, ktorá nastolené pochybnosti relevantne nevyvrátila. Za
vyvrátenie správnosti skutkových záverov súdu prvej inštancie nemožno považovať ani obsah daňového
priznania žalobcov za rok 2011. Odvolací súd sa v tejto súvislosti stotožnil s argumentáciou žalobcovo tom, že úhrn príjmov poňali do daňového priznania v zmysle potvrdenia zamestnávateľa o príjmoch
fyzickej osoby zo závislej činnosti za rok 2011, ktorý bol rozhodujúci aj pre výpočet daňového bonusu a
zamestnaneckej prémie za príslušné zdaňovacie obdobie. Uvedená skutočnosť pritom nedokazuje, že

žalobcovia mzdu za mesiac december vo výške 280,87 Eur skutočne prebrali. Len na margo odvolací
súd poukazuje aj na časové nezrovnalosti, ktoré z obsahu súdneho spisu zistil. In concreto, žalovaná
v konaní opakovane tvrdila, že žalobcovia si mali mzdu na pracovisku osobne prebrať dňa 09.01.2012,
naproti tomu sú predložené výdavkové pokladničné doklady datované dňom 08.01.2012.

29. Podľa ďalšej argumentácie žalovanej možno žalobcom za mesiac december 2011 priznať len nárok
na čistú minimálnu mzdu, keďže žalovaná za nich v danom mesiaci riadne zaplatila odvody. Aj v tejto
súvislosti však odvolací súd súhlasí s argumentáciou žalobcov o novote v odvolacom konaní. Podľa §
366 písm. d) CSP možno prostriedky procesnej obrany v odvolacom konaní uplatniť len ak ich odvolateľ
bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Keďže žalovaná uvedeným
skutkovým tvrdením vlastnou vinou doposiaľ nespochybnila nárok žalobcov, na neskoré uplatnenie

prostriedku procesnej obrany odvolací súd neprihliada.

30. Za daného stavu dôkaznej situácie neunesenia dôkazného bremena zo strany žalovanej súd prvej
inštancie správne rozhodol o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade každému
sumu 317,- ako dohodnutú mzdu za mesiac december 2011 spolu s úrokom z omeškania od 09.01.2012

až do zaplatenia

31. Zhrnúc teda vyššie uvedené, súd prvej inštancie správne hodnotil vykonané dokazovanie o dospel
k správnym skutkovým záverom o nesprávnom postupe žalovanej, v dôsledku ktorého boli žalobcovia
v rozpore s relevantnými ustanoveniami Zákonníka práce ukrátení na svojej mzde za vykonanú prácu.

Zistený skutkový stav súd prvej inštancie správne právne posúdil a na tom základe uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcom mzdu za mesiac december 2011, vrátane povinnosti žalovanej zaplatiť
žalobcovi v 1. rade doplatok mzdy podľa prislúchajúceho stupňa náročnosti dohodnutého druhu práce.
Uplatnené odvolacie dôvody žalovanej preto neboli dôvodné.

32. Napadnutý rozsudok považuje odvolací súd za vecne správny, preto ho postupom podľa § 387 ods.
1 CSP potvrdil.

33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Odvolanie žalovanej nebolo dôvodné, v dôsledku čoho nárok na náhradu

trov odvolacieho konania patrí úspešným žalobcom v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

34. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitnéhopredpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).