Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, September 13, 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/24/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8122204470
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 09. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8122204470.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu

JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: V. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom
N. XX, XXX XX N., právne zastúpený JUDr. Vladimír Milas, advokát so sídlom Masarykova 13, 080
01 Prešov, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom Račianska 71, 813 11 Bratislava, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 12.12.2022 č.k. 29C/38/2022 - 128,
takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok o výroku I.

II. Z r u š u j e rozsudok vo výroku II., a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdPrešov(ďalejlen„súdprvejinštancie“alebo„súd“)napadnutýmrozsudkomrozhodol,cit.:

„I. Žalobu z a m i e t a.

II. P r i z n á v a žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške

ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia súdu vo veci samej.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 3, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, 3,
4, § 9 ods. 1, 2, 3, 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 2, 3, 4 zákona č. 514/2003 Z.z., o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a o zmene niektorých zákonov.
3. Rozhodnutie okrem iného odôvodnil zistením, že žalobca sa predmetnou žalobou domáha nároku
na náhradu škody, ktorá žalobcovi vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Prešov

v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 2Er 1528/2008 vo výške 712 eur, ktorá je súčtom sumy 111,60
eur a sumy 600,60 eur. Suma 111,60 eur predstavuje zostatok zo sumy 1.340 eur, ktorú žalobca
zaplatil súdnemu exekútorovi a z ktorej si žalobca už sumu 959,41 eur a sumu 268,99 eur uplatňuje
v iných konaniach. Suma 600,60 eur predstavuje náhradu za stratu času v uvedenej exekučnej veci.
Podľa žalobcu bolo proti nemu vedené nezákonné exekučné konanie na základe poverenia vydaného
súdom vo veci oprávneného MONEY PLUS, a.s. vykonávané súdnym exekútorom M. v exekučnej
veci EX2010/2008. Ďalej sa domáha nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mala žalobcovi

vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Prešov v exekučnej veci vedenej pod
sp.zn. 2Er/1528/2008, a to porušením povinnosti podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, vydaním
poverenia na vykonanie exekúcie v rozpore so zákonom, následne 11 rokov trvajúcou nezákonnou
exekúciou, a napokon prieťahmi v konaní pri rozhodnutí o podnete žalobcu na zastavenie konania. Súdkonštatoval, že pokiaľ žalobca namieta nesprávnosť úradného postupu Okresného súdu Prešov pred
vydaním poverenia v predmetnej exekučnej veci ako individuálneho právno-aplikačného aktu, potom
nesprávnosť úradného postupu súdu v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom

ku dňu vydaniu poverenia sa prejavila priamo v obsahu vydaného rozhodnutia, a preto z hľadiska
zodpovednosti za škodu môže byť hodnotená len podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Po udelení
poverenia môže súdny exekútor upovedomiť povinného o začatí exekúcie a tým mu zakázať nakladať s
majetkom, ktorý podlieha exekúcií. Poverenie na vykonanie exekúcie nevykazuje priame právne účinky
voči osobe povinného, preto povinný voči nemu ani nemôže využiť žiadne opravné prostriedky. Až

upovedomenie o začatí exekúcie je procesným úkonom súdneho exekútora, ktorým vznikajú priame
právne účinky voči povinnému, povinný proti upovedomeniu môže podať námietky. Z podania exekútora
povereného predmetnou exekúciou (č. l. 96 spisu) vyplýva, že povinný žalobca upovedomenie o začatí
exekúcie prevzal dňa 12.08.2008, a v zákonnej lehote voči exekúcií námietky nepodal. V tejto súvislosti
súd uviedol, že predpokladom vzniku zodpovednosti štátu z nezákonného rozhodnutia je vyčerpanie
možností podať proti nezákonnému rozhodnutiu riadne opravné prostriedky, ak nejde o prípady hodné

osobitného zreteľa. Keďže žalobca proti upovedomeniu o začatí exekúcie nepodal námietky, neuviedol
akékoľvek okolnosti súvisiace so skutkovým a právnym stavom, ktoré by odôvodňovali postup podľa §
6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., potom neboli splnené základné predpoklady vzniku zodpovednosti
štátu za škodu nezákonnou exekúciou v zmysle ust. § 5 a § 6 zákona č. 514/2003 Z.z.

4. Pokiaľ žalobca namietal prieťahy v konaní 2Er/1528/2008 Okresného súdu Prešov, v súvislosti s
vedením dlho trvajúcej neprípustnej exekúcie (po dobu 11 rokov), k tomu súd uviedol, že žalobca
nepreukázal splnenie zákonných podmienok uvedených v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorým
by bolo možné konštatovať, že došlo k prieťahom v predmetnom exekučnom konaní v súvislosti
s nečinnosťou súdu. Zo sťažnosti žalobcu na nečinnosť súdu adresovanú predsedovi Okresného

súdu Prešov nevyplýva, že by boli konštatované prieťahy konajúceho sudcu. Taktiež z uznesenia
ÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikysp.zn.I.ÚS135/2020,vktoromkonanížalobcanamietalporušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a právo na spravodlivé súdne
konanie, ústavný súd konštatoval, že špecifikom exekučného konania je, že toto je spravidla v rukách
súdneho exekútora, a exekučný súd v rámci exekučného konania koná a rozhoduje len na základe

procesných návrhov účastníkov exekučného konania, respektíve súdneho exekútora. Je teda zrejmé,
že dobu od udelenia poverenia na vykonanie exekúcie (12.08.2008) do času, keď žalobca podal podnet
na zastavenie exekúcie (08.06.2018), nemožno pripísať na ťarchu súdu, pretože v uvedenom období
zodpovedal za vedenie a priebeh exekúcie súdny exekútor. Vzhľadom na to, že žalobca v ústavnej
sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva podľa článku 48 ods. 2 ústavy, postup súdneho

exekútora, Ústavný súd SR predmetnú fázu exekúcie neposudzoval. Ústavný súd SR uznal, že postup
súdu nebol vo veci celkom optimálny, a efektívny, keďže súd potreboval na rozhodnutie o návrhu
žalobcu na zastavenie exekúcie viac ako jeden rok, avšak túto dobu nemožno z ústavnoprávneho
hľadiska vyhodnotiť ako takú, ktorá by dovoľovala prijať záver o porušení práva sťažovateľa na konanie
bez zbytočných prieťahov v zmysle článku 48 ods. 2 ústavy, a preto ústavnú sťažnosť žalobcu ako

nedôvodnú odmietol.

5. Na základe vyššie uvedených skutočností súd uzavrel, že neboli splnené podmienky vzniku
zodpovednosti štátu za škodu za nečinnosť Okresného súdu Prešov v jedenásť rokov trvajúcej exekúcie
a nevydaním rozhodnutia o podnete žalobcu na zastavenie exekúcie bez zbytočných prieťahov, preto

súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol.

6. O trovách konania súd rozhodol postupom podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 CSP tak, že úspešnému
žalovanémuvočineúspešnémužalobcovipriznalnároknanáhradutrovkonaniavrozsahu100%ovýške
ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia súdu vo veci samej.

7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca namietajúc, že súd
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a rozsudok je nepreskúmateľný. Okresný
súd Prešov poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu zo dňa

12.06.2008. Dňa 14.06.2018 doručil žalobca (povinný v exekučnom konaní) súdu podanie označené
ako podnet na zastavenie exekúcie, ktoré odôvodnil tým, že exekučný súd mal skúmať, či rozhodcovské
konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Podľa ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002
Z.z. súd príslušný na výkon rozhodnutia, alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudkualebo exekučné konanie, aj bez návrhu ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1
písm. d/ alebo c/ zákona č. 244/2002 Z.z. Žalobca poukázal na to, že je treba vnímať, že rozhodnutím
o zastavení exekúcie nastáva stav, že poverenie na vykonanie exekúcie sa ako keby zrušuje, potom

povinnosť orgánu verejnej moci urobiť úkon (namietaná povinnosť súdu skúmať exekučný titul -
rozhodcovský rozsudok z úradnej moci počas trvania celej exekúcie), alebo vydať rozhodnutie (vyhlásiť
predmetnú exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastaviť), v zákonom ustanovenej lehote (právo na
prejednanie veci bez zbytočných prieťahov), nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci
(za obdobie od mája 2008 do júna 2019). Žalobca uvedené dôvodne vníma ako zbytočné prieťahy v

konaní, alebo ako iný nezákonný zásah do jeho práv v konaní (práv vyplývajúcich zo zvýšenej ochrany
spotrebiteľa). Prvoinštančný súd sa podľa žalobcu absolútne nezaoberal týmito dôležitými faktami, a
dôkazmi žalobcu - porušenie Smernice Rady 93/13/EHS, rozsudkami Súdneho dvora EÚ a zvýšeným
princípom ochrany spotrebiteľa, a dokonca to ani vôbec neuviedol v rozsudku. Vo veci konajúci súd
je povinný dotknuté vnútroštátne právo interpretovať a aplikovať eurokonformným spôsobom. Súdny
dvor dokonca vyslovil právny názor podľa ktorého vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu,

na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú Smernica č. 93/13/EHS zabezpečila, jej článok 6
musí byť považovaný za ustanovenie, ktoré je rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré v rámci
vnútroštátneho právneho poriadku majú právnu silu noriem verejného poriadku (rozsudok vo veci C
- 40/08 zo dňa 06.10.2009). Súd nedal odpoveď v odôvodnení rozsudku na námietku žalobcu, že
rozsudky Súdneho dvora EÚ a Smernice rady č. 93/13/EHS majú prednosť pred zákonmi SR, a taktiež

aj pred zákonom č. 514/2003 Z.z., o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
a že nerešpektovaním tejto Slovenskou republikou medzinárodne ratifikovanej zmluvy a rozsudkov
Súdneho dvora EÚ, exekučným súdom je preukázaný nesprávne postup exekučného súdu vo všetkých
žalobcom v žalobe namietaných bodoch nesprávneho postupu. Ustálená rozhodovacia prax najvyšších
súdnych autorít, z ktorej pre exekučný súd vyplýva, že nie je oprávnený preskúmavať vecnú správnosť

exekučného titulu, ktorým je rozhodnutie všeobecného súdu, bola podrobená prieskumu Ústavného
súdu SR sp.zn. III.ÚS 324/2021. Ústavný súd v ňom konštatuje, že argumentáciu sťažovateľky týkajúcu
sa rozsudku Súdneho dvora C-488/17 Smernice 93/13/EHS, princíp ochrany spotrebiteľa, okresný súd
vôbec nezohľadnil v dôsledku čoho z jeho strany došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.
Intenzita predmetného pochybenia okresného súdu vzhľadom na okolnosti uvedené ďalej dosahuje

ústavnoprávnu relevanciu. Napadnuté uznesenie sudkyne spočíva na dvoch základných argumentoch
a to, že a/ súd v rámci exekučného konania nemá právomoc preskúmavať exekučný titul z hľadiska
jeho vecnej správnosti, b/ proti platobnému rozkazu bolo v základnom konaní prípustné podať odpor, v
odpore sťažovateľka mohla namietať tvrdenia týkajúce sa skutkového stavu, okolnosti majúce vplyv na
jej dlh, možnosť podania odporu však sťažovateľka nevyužila. Vzhľadom na skutočnosť, že okresný súd

ako exekučný súd zastáva názor o neexistencii jeho právomoci vecného prieskumu exekučného titulu -
platobného rozkazu, vydaného na podklade spotrebiteľskej zmluvy, je zrejmé, že pri posudzovaní návrhu
na vykonanie exekúcie a jeho príloh v zmysle § 53 ods. 1 Exekučného poriadku, splnenie podmienok
podľa § 53 ods. 3 písm. e/ Exekučného poriadku okresným súdom skúmané nebolo, hoci skúmané malo
byť. Ústavný súd v Náleze III.ÚS 324/2021 poznamenáva, že rozsudok Súdneho dvora C - 448/17 bol

vydaný vo veci týkajúcej sa Slovenskej republiky, pričom reaguje na nedostatky platobných rozkazov,
no súčasne jeho závery sú podporené ďalšou judikatúrou Súdneho dvora, konkrétne rozsudkom zo
07.11.2019, v spojených veciach C - 419/18 a C - 483/18. V zmysle predmetného rozhodnutia musí
súd ex offo prijať opatrenia na vykonávanie dôkazov s cieľom zistiť, či ustanovenie v zmluve, ktorá
je predmetom sporu, ktorý prejednáva, a ktorá bola uzavretá medzi predajcom alebo dodávateľom

a spotrebiteľom, patrí do pôsobnosti smernice, a v prípade, že je to tak posúdiť ex offo prípadnú
nekalú povahu tohto ustanovenia. Ďalej ústavný súd odkazuje aj na rozhodnutie vo veci z 26.11.2020
vo veci C - 807/19, v ktorom súdny dvor konštatoval, že ak právne a skutkové okolnosti uvedené v
spise predloženom vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na vydanie platobného rozkazu,
vyvolávajú vážne pochybnosti, pokiaľ ide o nekalú povahu určitých podmienok, na ktoré spotrebiteľ

nepoukazoval, ale ktoré súvisia s predmetom sporu bez toho, aby bolo možné v tejto súvislosti
vykonať konečné posúdenie, vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby v prípade potreby ex offo prijal
potrebné opatrenia na vykonanie dokazovania s cieľom doplniť tento spis tým, že účastníkov konania
pri dodržaní kontradiktórnosti vyzve, aby mu predložili vysvetlenie a doklady potrebné na tento účel. Z
uvedeného vyplýva, že vnútroštátny súd je povinný prijať ex offo opatrenia na vykonanie dokazovania,

pokiaľ právne a skutkové okolnosti, ktoré sa už nachádzajú v uvedenom spise, vyvolávajú vážne
pochybnosti pokiaľ ide o nekalú povahu určitých podmienok. Na základe uvedeného okresný súd
nemohol odmietnuť preskúmanie exekučného titulu, ktorý bol vydaný vyšším súdnym úradníkom na
podklade spotrebiteľskej zmluvy, pretože tým rezignoval na princíp efektívnej ochrany spotrebiteľa, ktorýje, spočívajúc v princípe rovnosti zbraní, súčasťou práva na súdnu ochranu. Ďalej odvolateľ uviedol,
že nesprávnym postupom exekučného súdu bola už rezignácia vyššieho súdneho úradníka na princíp
efektívnej ochrany spotrebiteľa, nepožívanie garancie ex offo, preskúmavania neprijateľných zmluvných

podmienok (rozhodcovský rozsudok), čo malo za následok nerešpektovanie cieľov Smernice Rady č.
93/13/EHS od obdŕžania žiadosti o udelenie poverenia na vykonávanie exekúcie súdom, nesprávne
vydanie poverenia na vydanie exekúcie v rozpore so Smernicou Rady č. 93/13/EHS, následne 11
rokov nerešpektovanie povinností skúmať ex offo nekalú zmluvnú podmienku na základe Smernice
Rady č. 93/13/EHS, ktorá má prednosť pred zákonmi SR, a tým spôsobená materiálna škoda a

nemajetková ujma žalobcovi. Vzhľadom na uvádzanú judikatúru ÚS SR a rozsudkov Súdneho dvora EÚ
je nutné konštatovať, že je pre podstatu veci (základ sporu), úplne irelevantné, či žalobca podal alebo
nepodal námietky proti upovedomeniu o začatí exekúcie v lehote 15 dní, pretože to nie je rozhodujúcou
okolnosťou, spôsobilou zvrátiť záver o nenaplnení cieľov Smernice Rady č. 93/13/EHS exekučným
súdom. Taktiež je vyvrátené tvrdenie Ústavného súdu SR použité v rozsudku súdu prvej inštancie, že
za priebeh exekúcie zodpovedá len súdny exekútor, keďže z vyššie uvedeného je jasné, že súd je

zodpovedný za exekúciu od obdŕžania žiadosti na udelenie poverenia až po jej skončenie, a to s jasnými
povinnosťami vyplývajúcimi z únijného práva ochrany spotrebiteľa. Žalobca v postavení odvolateľa
zároveň navrhol, aby odvolací súd na Súdny dvor EÚ predložil návrh na začatie prejudicionálneho
konania, či zákon SR o náhrade škody neodporuje únijnému právu (čl. 47 Charty základných práv
EÚ, čl. 169 ods. 1 zmluvy o fungovaní EÚ a čl. 38 Charty základných práv EÚ). Odvolateľ namietal aj

výrok o náhrade trov konania. Uviedol, že súd neprihliadol na okolnosti hodné osobitného zreteľa, a
síce že žalobca vystupuje v konaní ako dlhoročne poškodený spotrebiteľ a je naďalej poškodzovaný
protizákonnou exekúciou, kde má zákaz nakladať s majetkom, s čím sa súd absolútne nezaoberal.
Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,
alebo aby rozsudok zmenil, žalobe vyhovel a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného

i odvolacieho konania v rozsahu 100%.

8. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa plne stotožňuje s napadnutým rozsudkom,
považuje ho za vecne správny a vydaný s platnými právnymi predpismi, ako aj ustálenou judikatúrou.
Žalobca vo svojom odvolaní zopakoval argumentáciu použitú v konaní na súde prvej inštancie a zároveň

opätovne poukázal na rozsiahlu judikatúru ESĽP, ako aj ústavného súdu SR v spotrebiteľských veciach.
Žalobca vytýka súdu, že nedal odpoveď na námietku žalobcu, že rozsudky Súdneho dvora EÚ a
Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách majú prednosť pre
zákonmiSR,ataktiežajpredzákonomč.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkone
verejnej moci, a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, bez konkrétneho vysvetlenia

ako majú byť tieto judikáty aplikované, pri preukazovaní vzniku škody a nemajetkovej ujmy, podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. Dôležitou skutočnosťou v konaní je, že tvrdené prieťahy v exekučnom konaní
ako aj postup exekučného súdu boli predmetom preskúmania Ústavným súdom SR, ktorý Nálezom
sp.zn. I.ÚS 135/2020 sťažnosť žalobcu odmietol. Poukazovanie na judikatúru ÚS SR v iných veciach,
preto žalovaný považuje v tomto prípade za irelevantné. Pokiaľ žalobca v odvolaní namieta, že súd

pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania vôbec neprihliadol na okolnosti hodné osobitného
zreteľa, a síce že žalobca vystupuje v konaní ako poškodzovaný spotrebiteľ, k uvedenému žalovaný
uviedol, že akákoľvek škoda, ktorá mohla žalobcovi vzniknúť ako spotrebiteľovi vznikla predovšetkým
v priebehu jeho vlastného konania a v súvislosti s uzatvorenými úverovými zmluvami s tretími osobami
odlišnými od orgánov verejnej moci, respektíve štátu. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok ako vecne správny potvrdil.

9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré
jeho vydaniu predchádzalo, v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP)

a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu, pokiaľ ide o vec samú, nie je dôvodné.

10. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym
právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval

príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v
odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

12. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

13. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie

je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a
ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na
základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na
ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie
skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci

sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený
skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia
dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane
rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne

nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a
obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje
svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Z obsahu spisu mal

odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka nebola naplnená.

14. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva

na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Ani táto
odvolacia námietka nebola naplnená.

15. Žalobca v predmetnom konaní uplatňuje nárok na náhradu majetkovej škody vo výške 712,20
eur s príslušenstvom a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- eur. Majetková škoda vo výške
712, 20 eur má pozostávať z nároku na náhradu za stratu času vo výške 600,60 eur pri spracovaní
podnetu na zastavenie exekúcie, suma 111,60 eur predstavuje zostatok zo sumy 1.340 eur, ktorú
žalobca zaplatil súdnemu exekútorovi a z ktorej si žalobca sumu 959,41 eur a sumu 268,99 eur

uplatňuje na súde v iných konaniach. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobca
uplatňuje nesprávnym úradným postupom vo veci vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp.zn.
2Er/1528/2008, nakoľko v exekučnom konaní vydané poverenie na vykonanie exekúcie súdom je v
rozpore so zákonom, exekúcia je nezákonná pre porušenie povinnosti súdom skúmať exekučný titul
a prípustnosť exekúcie, nezákonná exekúcia trvala 11 rokov, a to aj napriek žalobcom podaných

dvoch sťažností na súde. Podľa žalobcu vedené exekučné konanie v spojení s nesprávnym úradným
postupom trvajúce 11 rokov, bolo nezákonným zasiahnutím do jeho práva a v rozpore so zákonom
bol jeho majetok znížený o sumu 1.340,- eur, ktorú žalobca zaplatil exekútorovi. Ďalej poukázal, že v
dôsledku nezákonne vedenej exekúcii bol vylúčený z možnosti nakladať so svojim majetkom, majetok
nadobúdať. Zablokovaním peňazí exekútorom na bankových účtoch bolo obmedzené jeho vlastnícke

právo a zároveň bolo poškodené jeho meno a kredit vo vzťahu k bankám, kde pre dlhodobý zápis v
registri exekúcií bol bankami posudzovaný ako neplatič s vylúčením, respektíve obmedzeným prístupom
k finančným produktom. Exekučné konanie mu spôsobilo problémy v rodinnom živote, a negatívne sa
to prejavilo aj na jeho zdraví.16. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku je potrebné poukázať, že zákon č. 514/2003
Z.z. ustanovuje, že nositeľom zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone

verejnej moci je za podmienok ustanovených týmto zákonom štát s výnimkou prípadov upravenej v
tretej časti čl. I. tohto zákona, keď za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci presnejšie pri výkone
samosprávy zodpovedá územná samospráva. Ďalej tento zákon rozlišuje dva druhy zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, a to zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, a zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci. Zároveň citovaný právny predpis ustanovuje, že
zodpovednosť štátu za takto spôsobenú škodu je objektívnou zodpovednosťou.

17. Podľa ust. § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, a o zmene niektorých zákonov, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci okrem tretej časti tohto zákona pri

výkone verejnej moci a/ nezákonným rozhodnutím, b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným
pozbavením osobnej slobody, c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o
väzbe, alebo d/ nesprávnym úradným postupom.

18. Citované ustanovenie predpokladá pre úspešné uplatnenie nároku splnenie troch podmienok, a to

nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom, a
vznikom škody. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej
podstaty. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak protiprávne konanie a vznik škody sú v logickom
slede, a ak teda protiprávne konanie škodcu bolo príčinnou a vznikom škody následkom tejto príčiny.
Vzťah príčiny a následku musí byť bezprostredný (priamy). Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej

súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca
je vecná súvislosť príčiny a následku, a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych
súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by
škodný následok nevznikol. Musí byť teda doložené, že nebyť protiprávneho konania (opomenutia)
škodcu, škodlivý následok by nenastal. Ak príčinou škody je iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu

nenastáva (do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Mcdo/16/2012).

19. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou
skutkovou. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou
ujmou (alebo následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť

zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto určujúci význam, v čom konkrétne
spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou
poškodeného a konkrétnym konaním škodcu, pokiaľ je protiprávne, sa príčinná súvislosť zisťuje.

20. Zákon č. 514/2003 Z. z. zavádza aj právo na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym

úradným postupom pri výkone verejnej moci, za podmienok stanovených zákonom, teda vtedy, ak
iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím, či nesprávnym úradným postupom. Nemajetková ujma sa
uhrádza v peniazoch, ak ju nie je možné uspokojiť inak. Podobne aj pre vznik práva na náhradu
nemajetkovej ujmy je nevyhnutné, aby boli súčasne naplnené tri základné predpoklady, ktorými

sú nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup, existencia
nemajetkovej ujmy a kvalifikovaná príčinná súvislosť medzi namietaným nesprávnym úradným
postupom a vznikom nemajetkovej ujmy. V prípade nemajetkovej ujmy musí byť navyše zrejmé, že
samotné konštatovanie porušenia práva je nedostačujúce.

21. Z dokazovania vykonaného prvoinštančným súdom podľa návrhov strán sporu je zrejmé, že na
Okresnom súde Prešov sa viedlo exekučné konanie pod sp.zn. 2Er/1528/2008. Exekučné konanie
začalo 15.05.2008 na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného obchodnou spoločnosť MONEY
PLUS,a.s,Palkovičova16,Bratislava,IČO:35962/682(oprávnený),aexekučnýmtitulomvnapadnutom
konaní bol rozhodcovský rozsudok stáleho rozhodcovského súdu pri IUDEX, s.r.o., sp.zn. i586.9264 zo

dňa04.03.2008,ktorýmbolžalobcazaviazanýzaplatiťoprávnenémusumu617,41eurspríslušenstvom.
Súdnemu exekútorovi M., bolo poverenie na vykonanie exekúcie udelené 12.06.2008.22. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobcovi ako povinnému v uvedenom exekučnom konaní
upovedomenie o začatí exekúcie bolo doručené 12.08.2008 a žalobca v zákonnej lehote nepodal voči
exekúcií námietky. Podaním z 08.06.2018, ktoré bolo doručené súdu 14.06.2018 žalobca podal podnet

na zastavenie exekúcie. Uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 27.06.2019 č.k. 2Er/1528/2008
- 94 súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Súdnemu exekútorovi trovy exekúcie
nepriznal a povinnému náhradu trov konania nepriznal. Exekučný súd v tomto konaní konštatoval, že
pri preskúmaní prijateľnosti rozhodcovskej doložky uzatvorenej samostatne v rozhodcovskej zmluve,
ktorú uzatvorili oprávnení a povinní zistil, že všeobecné obchodné podmienky, kde je uvedená aj

rozhodcovská doložka boli podpísané v ten istý deň, ako aj zmluva o spotrebiteľskom úvere. Vzťah
medzi oprávneným a povinným vychádza zo spotrebiteľskej zmluvy. Z celkového formátu rozhodcovskej
doložky súd zistil, že ide o rovnaký typ zmluvy ako veriteľ používa opakovane pri fyzických osobách,
pričom ide o zmluvy, ktoré boli vopred veriteľom pripravené pre veľký počet dlžníkov, ktorí pri ich
uzatváranínemohliovplyvniťichobsahazmluvnédojednania(§53ods.1,2,3Občianskehozákonníka).
Na základe uvedeného súd vyslovil názor, že rozhodcovská doložka uzavretá medzi veriteľom ako

oprávneným a dlžníkom ako povinným je typizovanou štandardnou zmluvou, ktorá bola uzavretá vo
viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ obsah zmluvy nemal možnosť zmeniť. V prípade rozhodcovskej
doložky došlo vo všeobecných obchodných podmienkach k dopísaniu dátumu, miesta, podpísania a
podpisu povinného. Takto vypísané tlačivá nie je možné považovať za individuálne dojednané zmluvné
podmienky, a to ani v prípade rozhodcovskej doložky. S poukazom na túto skutočnosť súd v exekučnom

konaní uzavrel, že rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom
konaní, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom, nakoľko
na rozhodovanie prípadných sporov bol v doložke určený jediný, rozhodcovský súd. Veriteľ teda
môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému
orgánu, ktorý si sám zvolil, a vylúčil tak možnosť rozhodovania všeobecným súdom, ktorý by bol inak

príslušným. Na základe tejto rozhodcovskej doložky, spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu
stratil právo brániť sa voči takýmto nárokom na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. V zmysle
predmetnej rozhodcovskej doložky sa musel spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, čím mu bolo
znemožnené poskytnúť súdnu ochranu všeobecným súdom. Exekučný súd uzavrel, že v danom prípade
neboli splnené podmienky prijateľnosti rozhodcovskej zmluvy. Z uvedených dôvodov rozhodcovskú

doložku vyhodnotil ako nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti, v zmysle ust. § 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka. Preto, ak v určitej veci nedošlo k uzatvoreniu platnej rozhodcovskej zmluvy,
nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a vydať rozhodcovský rozsudok. Takto vydaný rozsudok
nie je vykonateľný, a nemôže byť ani exekučným titulom, pretože nie je spôsobilý byť podkladom pre
výkon rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu exekučný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu

zastavil (§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní).

23. Z obsahu spisu Okresného súdu Prešov sp.zn. 2Er/1528/2008 tiež vyplynulo, že v uvedenom konaní
Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 02.04.2020 č.k. I.ÚS 135/2020 - 21 rozhodol

o odmietnutí ústavnej sťažnosti žalobcu ako zjavne neopodstatnenej. Žalobca v ústavnej sťažnosti
namietal, že rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom, pretože z dôvodu neplatnej
rozhodcovskej zmluvy nebola daná právomoc rozhodcovského súdu na jeho vydanie, ďalej poukázal na
neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré boli vydané v zmluvách o spotrebiteľskom úvere, uzavretých s
oprávneným, a exekučný súd podľa názoru žalobcu v rozpore so zákonom udelil súdnemu exekútorovi

poverenie na vykonanie exekúcie. Zároveň žalobca v sťažnosti exekučnému súdu vytýkal, že v jeho
návrhu na zastavenie konania bolo rozhodnuté po vyše roku, a to napriek 11 rokov trvajúcej exekúcie,
čím boli porušené jeho základné práva podľa článku 48 ods. 2 ústavy, a právo podľa článku 6ods. 1
Dohovoru.

24. Odvolací súd konštatuje, že pre vznik zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. musí
žalobca preukázať splnenie 3 podmienok, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu a nemajetkovú
ujmu, spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, a to a/ existenciu nesprávneho
úradného postupu, respektíve nezákonného rozhodnutia, b/ vznik škody, c/ príčinnú súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom, respektíve nezákonným rozhodnutím vzniknutou škodou. Tieto

podmienky musia byť v súdnom konaní náležite preukázané, nakoľko len pravdepodobný záver o ich
splnení, prípadne splnení len niektorej z nich je nepostačujúci. Požiadavka na kumulatívne splnenie
podmienok vzniku zodpovednosti štátu vedie k tomu, že ak nie je splnená čo i len jedna z nich, nároku
na náhradu škody nemožno vyhovieť bez ohľadu na to, že sú splnené ostatné podmienky. V konaní onáhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je žalobca povinný preukázať všetky
skutočnosti odôvodňujúce priznanie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, t.j. nesie dôkazné
bremeno. Z uvedeného je nutné vyvodiť, že samotné poukazovanie žalobcom na všeobecnú judikatúru

ESĽP a Ústavného súdu SR na preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy nestačí, ale je nutné v každom
jednom súdnom konaní preukázať jej vznik a výšku, a to v priamej príčinnej súvislosti s konkrétnym
úradným postupom a u konkrétnej osoby poškodeného.

25. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobca v konaní nepreukázal

splnenie žiadnej z vyššie uvedených podmienok s ktorými zákon spája vznik zodpovednosti štátu za
škodu, nakoľko už v žalobe absentuje jednoznačné označenie titulu - príčiny vzniku škody. Nárok na
náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci vzniká za predpokladu, že existuje relevantný titul
uplatneného nároku, teda že existuje nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup spĺňajúci
pojmové znaky vymedzené samotným zákonom č. 514/2003 Z.z. Žalobca na jednej strane poukazuje na
vydané poverenie na vykonanie exekúcie, ktoré považuje za nezákonné rozhodnutie, a následne má za

preukázané, že v exekučnom konaní došlo k prieťahom v konaní, ale čo malo byť príčinnou vzniku škody
jednoznačne neuvádza. Odvolací súd zároveň poukazuje na vyššie uvádzaný priebeh exekučného
konania, v ktorom súdny exekútor bol súdom poverený na vykonanie exekúcie, pričom upovedomenie o
začatí exekúcie žalobca ako povinný v exekučnom konaní prevzal dňa 12.08.2008, a v zákonnej lehote
nepodal voči exekúcií námietky. Skutočnosť, že exekučný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie

ešte nemožno považovať za ústavne relevantný zásah do podstaty základného práva na spravodlivý
proces, keďže ide o začiatočné štádium exekučného konania, keď súd predbežne zisťuje či existuje
spôsobilý predbežný exekučný titul. Dôkazom toho, že nejde o nesprávny postup všeobecného súdu je
aj skutočnosť, že povinný sa má možnosť brániť podľa rozsahu exekúcie, alebo namietať exekučný titul
bezprostredne po tom, čo mu je doručené upovedomenie o začatí exekúcie. Súd prvej inštancie správne

v dôvodoch rozhodnutia zdôraznil, že v období rozhodovania o vydaní poverenia pre súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie, existovala výrazne nejednotná súdna aplikačná prax týkajúca sa posudzovania
právnych účinkov rozsudkov vydaných v rozhodcovských konaniach. Aj z rozhodnutí všeobecných
súdov Slovenskej republiky predložených žalobcom vyplýva, že exekučné súdy síce zamietali žiadosť
o udelenie poverenia na základe rozhodcovských rozsudkov, avšak nie pre neplatnosť rozhodcovskej

doložky, ale z dôvodu, že tieto zaväzovali povinných na nedovolené plnenie spravidla v rozpore so
zákonom č. 258/2001 Z.z. Až Najvyšší súd SR zaujal stanovisko k povinnosti exekučných súdov skúmať
existenciu, respektíve platnosť rozhodcovských doložiek vo svojich rozhodnutiach zo dňa 21.03.2012
pod sp.zn. 6Cdo/1/2012, a zo dňa 16.01.2013 pod sp.zn. 6Mcdo/9/2012.

26. Žalobca svoje tvrdenie o nesprávnosti úradného postupu súdneho exekútora oprel len o skutočnosť,
že exekúcia bola neskôr (po vydaní a doručení poverenia na vykonanie exekúcie zo strany súdu
súdnemu exekútorovi) dňa 27.06.2019 uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 2Er 1528/2008
vyhlásená za neprípustnú a zastavená na základe toho, že rozhodcovská doložka (uvedená vo
Všeobecných obchodných podmienkach k zmluve o spotrebiteľskom úvere) bola dodatočne súdom

vyhodnotená ako nekalá, postihnutá sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka a o svoje tvrdenie, že súdny exekútor ako orgán výkonu verejnej moci si musel byť vedomý,
že exekučný titul je nezákonný a exekúcia vedená byť nemôže. V konaní bolo preukázané, že žalobca
ako povinný nepodal proti exekúcii námietky, dlh dobrovoľne splácal a počas 9 rokov nepodal súdnemu
exekútorovi ani podnet na zastavenie exekúcie. Uvedené je o to vypuklejšie, že v danom prípade tak,

ako na to poukázal aj žalovaný, v čase všetkých podstatných úkonov, a to podania návrhu na vykonanie
exekúcie, ako aj vydania poverenia i upovedomenia o začatí exekúcie, exekučný poriadok neobsahoval
ust. § 54 ods. 4 Exekučného poriadku, a preto súdny exekútor nemohol v tom čase postupovať
v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia, teda súdny exekútor postupoval v zmysle platného
Exekučného poriadku, keď po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie vydal upovedomenie o začatí

exekúcie, ktoré si žalobca prevzal dňa 12.08.2008, proti ktorému žalobca napriek zákonnému poučeniu,
nevyužil svoju zákonnú možnosť a nepodal námietky voči exekúcie a ani neskôr neoznámil súdnemu
exekútorovi žiadne výhrady a súdny exekútor voči nemu ako povinnému od vydania upovedomenia o
začatí exekúcie a zablokovaniu motorových vozidiel, nepokračoval iným spôsobom. Z vyššie uvedeného
postupu nie je preto zrejmé, z čoho by mala vyplývať povinnosť súdneho exekútora aj po vydaní

poverenia na vykonanie exekúcie a vykonaní potrebných úkonov, ak proti povinnému ďalej nepostupoval
inak, opakovane a nepretržite v každej fáze exekučného konania, kedykoľvek vždy a bez akéhokoľvek
podnetu, či oznámenia zo strany účastníkov či zúčastnených osôb preskúmavať zákonnosť exekučného
titulu.27. V súvislosti s uplatneným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur, spôsobenej
údajným nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora, možno poukázať aj na to, že žalobcom

nebol v konaní riadne preukázaný ani vznik nemajetkovej ujmy, resp. žalobca vôbec nijako nepreukázal,
že by mu nejaká nemajetková ujma v ním tvrdených okolnostiach tohto prípadu vôbec vznikla. V konaní
nebolo zjavne preukázané ani naplnenie predpokladu, a to existencia priamej, resp. bezprostrednej
príčinnej súvislosti medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora a tvrdenou
ujmou tak, aby bolo zrejmé, že k údajnému zmenšeniu majetku, resp. vzniku tvrdenej ujmy malo dôjsť

priamo a bezprostredne v dôsledku údajného nesprávneho úradného postupu súdneho exekútora.
Obdobne s prihliadnutím na výšku pohľadávky, ktorá bola predmetom dotknutej exekúcie (617,41 eur s
prísl.), sa javí byť nepravdepodobné a v konaní nijako nepreukázané, že by žalobca práve v súvislosti s
nímšpecifikovanýmtvrdenýmnesprávnymúradnýmpostupomsúdnehoexekútoravtejtovecibolnútený
odísť zo Slovenska a pracovať v zahraničí a že by postup exekútora M. v predmetnej exekúcii bol i
dôvodom jeho zdravotných problémov. Teda žalobca nijako rozumne nevysvetlil a nepreukázal ani to, že

by v kontexte všetkých príčin a okolností skutkového stavu bol priamou rozhodujúcou a bezprostrednou
príčinou v nich tvrdených následkov práve žalobcom vytýkaný postup (nečinnosť) súdneho exekútora
M. v exekučnej veci o vymoženie 617,41 eur s príslušenstvom. Inými slovami (z hľadiska priamej
príčinnej súvislosti) údajný nesprávny úradný postup súdneho exekútora (okrem toho, že v konaní nebol
preukázaný), spočívajúci v jeho nečinnosti, by mohol zakladať zodpovednosť štátu len za takú údajnú

ujmu žalobcu, ktorá (okrem toho, že nebola v konaní ani preukázaná) by bola spôsobená priamo a
nesprostredkovane práve týmto postupom súdneho exekútora.

28. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, teda s poukazom na to, že žalovaný (štát) zjavne
nezodpovedá za žiadny zásah do osobnostných práv spôsobených orgánom verejnej moci podľa ust.

§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka na ochranu osobnosti a v konaní nebol zákonom ustanoveným
postupom preukázaný nesprávny úradný postup súdneho exekútora, vznik tvrdenej (či už majetkovej
alebo nemajetkovej) ujmy a ani priamy (bezprostredný) vzťah príčiny a následku medzi nimi, čo sú
nevyhnutné predpoklady zodpovednosti štátu podľa z. č. 514/2003 Z.z., súd túto žalobu správne ako
zjavne neopodstatnenú a nedôvodnú zamietol.

29. K odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie pochybil, keď sa absolútne nezaoberal dôkazmi
žalobcu o porušení Smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
a neaplikoval princíp zvýšenej ochrany spotrebiteľa, odvolací súd uvádza, že nepopiera princíp zvýšenej
ochranyspotrebiteľa,avšakaplikáciatohtoprincípuneznamenáautomaticképreukázanievznikuavýšky

majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v režime zákona č. 514/2003 Z.z. Rovnako žalobcom uvádzaná
smernica neupravuje spôsob posudzovania vzniku nemajetkovej ujmy, ale upravuje vzťahy spotrebiteľa
a dodávateľa pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv. Takýto vzťah však nebol predmetom v posudzovanej
veci.

30. Žalobca vo svojom odvolaní zároveň navrhol odvolaciemu súdu, aby na Súdny dvor EÚ predložil
návrh na začatie prejudiciálneho konania o otázke, či zákon č. 514/2003 Z.z., konkrétne ustanovenie §
9 ods. 2 neodporuje únijnému právu. K tomu odvolací súd uvádza, že takýto návrh nemá oporu jednak v
Civilnomsporovomporiadku,anivzmluveofungovaníEÚ(ďalejlen„ZFEÚ“).Vzmyslečlánku267ZFEÚ
má Súdny dvor EÚ právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv, b/

platnostiavýkladuaktov,inštitúcií,orgánovaleboúradov,aleboagentúrúnie.Akotedavyplývazoznenia
ZFEÚ, Súdnemu dvoru EÚ neprináleží v prejudicionálnom konaní, aby posudzoval súlad vnútroštátnej
právnej úpravy s právom EÚ, ani aby vykladal zákonné, alebo iné právne predpisy vnútroštátneho práva,
alebo aplikoval právo EÚ na konkrétne situácie v prípadoch prejednávaných vnútroštátnymi súdmi.
Cieľom prejudicionálneho konania je „pomôcť“ vnútroštátnemu súdu pri rozhodovaní veci, na ktoré

sa vzťahuje právo EÚ, a to všeobecným výkladom ustanovení práva EÚ, resp. posúdením platnosti
relevantného právneho aktu EÚ. Súdny dvor EÚ tak môže poskytnúť vnútroštátnemu súdu odpoveď na
ním položené otázky, ktoré sa však musia týkať práva EÚ, a nie vnútroštátneho práva. Prejudiciálne
konanie je teda konanie, v rámci ktorého Súdny dvor EÚ predovšetkým zjednocuje rozhodovaciu činnosť
vnútroštátnych súdov členských štátov pri aplikácií a výklade práva Európskej únie. Žalobcov návrh na

predloženie návrhu na začatie prejudicionálneho konania, preto odvolací súd považuje za nedôvodný
a bezpredmetný.31. So zreteľom na všetky vyššie uvádzané dôvody hodnotí odvolací súd rozhodnutie súdu prvej
inštancie vo veci samej ako vecne správne, a preto poukazujúc na uvedené rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku I. postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

32. Pokiaľ ide o výrok o trovách konania medzi stranami sporu je potrebné vo všeobecnosti uviesť,
že pri rozhodovaní o náhrade trov konania strán platí zásada zodpovednosti za výsledok a zásada
zodpovednosti za zavinenie (§ 255 a nasl. CSP). Keďže povinnosť nahradiť trovy konania sa môže
v tomto konkrétnom prípade javiť ako neprimeraná tvrdosť, ust. § 257 CSP umožňuje súdu, aby vo

výnimočných prípadoch z dôvodov hodných osobitného zreteľa strane, ktorá by inak mala právo na
náhradu trov konania, túto náhradu celkom alebo z časti nepriznal. Úvaha súdu o tom, či ide o výnimočný
prípad a či sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností
konkrétnej veci, prihliadne sa tiež k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom strán sporu,
keďže je potrebné vziať zreteľ, nielen na pomery toho, kto by mal nahradiť trovy konania, ale musí sa
uvážiť aj to, ako by sa takéto rozhodnutie dotklo majetkových pomerov oprávnenej strany k okolnostiam,

ktoré viedli k uplatneniu nároku a podobne.

33. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nedefinuje, ale výklad
ponecháva na súdnu prax. K dôvodom hodným osobitného zreteľa možno zahrnúť neprimeranú tvrdosť,
podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povahu a okolnosti sporu, zložitosť riešenej právnej

problematiky, zložitosť prípadu výkladov medzinárodnej zmluvy, osobitné pomery strany sporu, či nízky
príjem.

34. Súd prvej inštancie v preskúmavanom rozhodnutí sa nezaoberal prípadnou potrebou aplikácie ust.
§ 257 CSP, pri rozhodovaní o trovách konania. Odvolací súd preto postupom podľa § 389 ods. 1 písm.

b/, v spojení s § 391 ods. 1 CSP rozsudok vo výroku II. zrušil, a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

35. V ďalšom konaní súd prvej inštancie zistí a vyhodnotí celkové majetkové pomery žalobcu, jeho
sociálnu a osobnú situáciu v nadväznosti na charakter prejednávanej veci, zváži, či všetky tieto okolnosti

vo svojom súhrne umožňujú prijatie záveru o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa, a aplikáciu
ust. § 257 CSP pri rozhodovaní o trovách konania strán sporu. V tejto súvislosti rozhodnutie odôvodní
tak, aby zodpovedalo kritériám určeným v ust. § 220 ods. 2 CSP a zároveň rozhodne aj o trovách tohto
odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

36. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci(§ 160 ods. 2
CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).