Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, August 24, 2023

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/67/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3120202646
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 08. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubínyi

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2023:3120202646.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho a sudkýň JUDr.

Gabriely Janákovej a Mgr. Zuzany Holúbkovej v spore žalobcov: 1/ A. B. C., D., nar. X.XX.XXXX, bytom
C. E. XXXX/XX, F., 2/ G. H. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. E. XXXX/XX, F., 3/ JI-TECH s.r.o., so sídlom
Moyzesova č. 1909, Púchov, IČO: 36 329 967, 4/ DX invest s.r.o., so sídlom Piaristická č. 6836, Trenčín,
IČO: 51 203 090, 5/ PMB Slovakia, s.r.o., so sídlom Novonosická č. 503/5, Púchove, IČO: 36 698 458,
všetci žalobcovia zast. JUDr. Jánom Legerským, advokátom so sídlom Nám. sv. Anny 15/25, Trenčín,
proti žalovaným: 1/ MAGNA TEPLO a.s., so sídlom Mlynské Nivy č. 48/4959, Bratislava, IČO: 46 189
289, zast. POLÁČEK & PARTNERS s. r. o., so sídlom Hurbanovo nám. 1, Bratislava, IČO: 50 568 124,

2/ G. J., nar. XX.X.XXXX, bytom D. K. E. XXXX/XX, F., 3/ B. J., nar. XX.X.XXXX, bytom D. K. E. XXXX/
XX, F., 4/ I. C., nar. X.X.XXXX, bytom L. E. XXX, 5/ G. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. E. XXX/XXX, F.,
žalovaní 2/ až 5/ právne zast. Advokátska kancelária JUDr. Marek Doktor, s. r. o., so sídlom Legionárska
7735/31B, Trenčín, IČO: 52 536 891, 6/ U.S. CENTER zubná technika s.r.o., so sídlom Karpatská č.
7722/11A, Trenčín, IČO: 50 926 551, zast. JUDr. Katarínou Galovou, advokátkou so sídlom E. Belluša
10, Piešťany, do 20.1.2023 za účasti intervenienta Riverside, a.s., naposledy so sídlom Račianska 69,
Bratislava, IČO: 46 047 018, zast. Šoltýs & Korniet, s.r.o., so sídlom Brnianska 3725/43, Bratislava,

IČO: 36 869 694, o určenie právneho vzťahu k spoločným zariadeniam, o odvolaní žalovaného 1/ proti
rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 18. marca 2022, č.k. 27C/25/2020-416, v spojení s dopĺňacím
uznesením zo dňa 2. júna 2023, č.k. 27C/25/2020-516, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v znení dopĺňacieho uznesenia p o t v r d z u j e vo výrokoch I.,
II., III., IV. a V.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v znení dopĺňacieho uznesenia vo výroku VI. z r u š u j e.

III. Žalobcom 1/ až 5/ p r i z n á v a voči žalovanému 1/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

IV. Žalobcom 1/ až 5/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovaným 2/ až 6/ n e p r i
z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom v znení dopĺňacieho uznesenia súd prvej inštancie výrokom I. určil,
špecifikovaný priestor č. 2 v bytovom dome je spoločným zariadením tohto domu predstavujúcim

kotolňu, vrátane technologického zariadenia kotolne s príslušenstvom slúžiacej na výrobu tepla a teplej
úžitkovej vody a vrátane rozvodných zariadení slúžiacich na rozvod tepla a teplej úžitkovej vody a
je spoluvlastníctvom všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome v spoluvlastníckych
podieloch prislúchajúcich k jednotlivým bytom a nebytovým priestorom v dome. Výrokom II. určil veľkostispoluvlastníckych podielov vlastníkov bytov a nebytového priestoru v dome na spoločných častiach
a spoločných zariadeniach domu a na príslušenstve domu. Výrokom III. určil veľkosti spoluvlastníckych
podielov vlastníkov bytov a nebytového priestoru v dome na priľahlom pozemku. Výrokom IV. priznal

žalobcom 1/ až 5/ právo na náhradu trov konania proti žalovanému 1/ v rozsahu 100 %. Výrokom V.
(dopĺňacím uznesením) nepriznal žalobcom 1/ až 5/ nárok na náhradu trov konania proti žalovaným 2/
až 6/. Výrokom VI. (dopĺňacím uznesením) priznal žalobcom 1/ až 5/ nárok na náhradu trov konania
proti intervenientovi v rozsahu 100 %, s tým, že plnením žalovaného 1/ podľa rozsudku Okresného súdu
Trenčín sp. zn. 27C/25/2020 zo dňa 18.3.2022, zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť intervenienta

nahradiť trovy konania.

2. Súd prvej inštancie rozhodoval na základe žaloby, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia, že
špecifikovaný nebytový priestor („priestor č. 2“) v bytovom dome ako samostatný nebytový priestor je
spoločným zariadením tohto domu predstavujúcim kotolňu, vrátane technologického zariadenia kotolne
s príslušenstvom slúžiacej na výrobu tepla a teplej úžitkovej vody a vrátane rozvodných zariadení

slúžiacich na rozvod tepla a teplej úžitkovej vody a je spoluvlastníctvom všetkých vlastníkov bytov
a nebytových priestorov v dome v spoluvlastníckych podieloch prislúchajúcich k jednotlivým bytom
a nebytovým priestorom v dome. Zároveň sa žalobcovia domáhali, aby súd vzhľadom na žiadané
určenie určil veľkosti spoluvlastníckych podielov vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom
dome a na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a na príslušenstve a na priľahlom

pozemku. V žalobe žalobcovia uviedli, že sú, rovnako ako žalovaní 2/ až 5/, vlastníkmi bytov a
podielovými spoluvlastníkmi spoločného nebytového priestoru č. 1 v bytovom dome. Žalovaný 1/ je
vlastníkom priestoru č. 2 a žalovaný 6/ nebytového priestoru č. 3. Žalobcovia uviedli, že spoločný
priestor kotolne bol z im neznámych dôvodov vyňatý zo spoločných priestorov a bol z neho vytvorený
samostatnýnebytovýpriestorč.2,ktorýbolajakosamostatnýnebytovýpriestorprevedenýdovýlučného

vlastníctva žalovaného 1/ vrátane k nemu prislúchajúceho podielu na spoločných častiach a spoločných
zariadeniach domu a na príslušenstve a spoluvlastníckeho podielu na pozemkoch. Tento postup je
v rozpore so zákonom č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov („BytZ“) Preto sa
touto žalobou domáhali určenia, že priestor č. 2 predstavuje spoločné priestory. Vzhľadom na takéto
určenie sa domáhali aj určenia tomu zodpovedajúcich podielov na spoločných častiach a spoločných

zariadeniach domu, na príslušenstve a na pozemkoch.

3. Súd prvej inštancie po dokazovaní považoval za nesporné, že stavebníkom apartmánového domu
bola spoločnosť Riverside, a.s. Stavebné povolenie na tento dom bolo vydané Mestom Trenčín. Podľa
obsahu stavebného povolenia a v ňom obsiahnutého popisu stavby má byť vykurovanie bytov a

zásobovanie teplou úžitkovou vodou centrálne zo spoločnej kotolne. Užívanie domu bolo povolené
kolaudačným rozhodnutím Mesta Trenčín, podľa ktorého bolo povolené užívanie dokončenej stavby.
Podľa kolaudačného rozhodnutia dom pozostáva z 5 nadzemných podlaží a v tomto je spolu 9
apartmánových bytov a 17 garážových státí, pričom na 1. nadzemnom podlaží sa nachádzajú spoločné
priestory - garáž, kotolňa, pivnica (9x), zádverie, vstupná hala, chodba, schodisko a výťah a Zubná

ambulancia, ktorá nie je predmetom kolaudačného rozhodnutia.

4. Napriek uvedenému stavebník vyňal kotolňu zo spoločných priestorov a pretvoril ju na samostatný
nebytový priestor č. 2, ktorý bol aj ako samostatný nebytový priestor prevedený do výlučného vlastníctva
žalovaného 1/.

5. Súd prvej inštancie sa plne stotožnil s argumentáciou žalobcu, že sporný nebytový priestor nemohol
byť samostatným predmetom prevodu z predávajúceho stavebníka na žalovaného 1/ ako kupujúceho,
pretože tento spoločne s časťou technologického zariadenia kotolne v ňom umiestneného predstavoval
spoločné zariadenie apartmánového domu v zmysle § 2 ods. 5 BytZ. Preto nemohol byť v zmysle § 2

ods. 3 BytZ nebytovým priestorom predstavujúcim samostatný spôsobilý predmet prevodu vlastníckeho
práva na žalovaného 1/. Jednalo sa o súčasť spoločného zariadenia domu, ktorým je aj kotolňa vrátane
technologického zariadenia. Zmluvu o prevode vlastníckeho práva k nebytovému priestoru, na základe
ktorej bol žalovaný 1/ zapísaný za vlastníka sporného nebytového priestoru v katastri nehnuteľností, tak
súd prvej inštancie posúdil ako absolútne neplatným právnym úkon pre jej rozpor so zákonom v zmysle

§ 39 Občianskeho zákonníka.

6. Súd prvej inštancie skonštatoval, že kotolňa vrátane technologického zariadenia a príslušných
rozvodov tepla a teplej úžitkovej vody v dome je spoločným zariadením domu podľa § 2 ods. 5 BytZa samostatný nebytový priestor č. 2, v ktorom je táto kotolňa umiestnená, tak nemôže byť nebytovým
priestorom v zmysle § 2 ods. 3 BytZ.

7. Vzhľadom na to má tento priestor podľa súdu prvej inštancie povahu spoločného zariadenia domu.
Na tom nemohlo nič zmeniť ani to, že na takýto priestor bola uzavretá zmluva o prevode vlastníctva
nebytovéhopriestorusožalovaným1/,keďnavyšetomutoprevodunepredchádzaloanitakérozhodnutie
stavebnéhoúradu,nazákladektoréhobytentospoločnýpriestordomu(podľapôvodnéhokolaudačného
rozhodnutia) zmenil svoj charakter a spĺňal definíciu nebytového priestoru v zmysle § 2 ods. 3 BytZ.

8. Súd prvej inštancie tiež skonštatoval, že technologické zariadenie na výrobu tepla sa jeho
zabudovaním do bytového domu stalo súčasťou tohto domu ako spoločné zariadenie domu. Stalo sa
tak vlastníctvom vlastníka tohto domu a následne všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v
tomto dome. Žalovaný 1/ preto nemôže byť vlastníkom takéhoto technologického zariadenia a po jeho
zabudovaní do bytového domu by ani nemohol vlastníctvo k nemu previesť na niekoho iného, pretože

toto sa okamihom jeho zabudovania stalo súčasťou tohto bytového domu.

9. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie určil, že priestor č. 2 v bytovom dome je spoločným
zariadením tohto domu predstavujúcim kotolňu, vrátane technologického zariadenia kotolne s
príslušenstvom slúžiacej na výrobu tepla a teplej úžitkovej vody a vrátane rozvodných zariadení

slúžiacich na rozvod tepla a teplej úžitkovej vody a je spoluvlastníctvom všetkých vlastníkov bytov a
nebytových priestorov v dome v spoluvlastníckych podieloch prislúchajúcich k jednotlivým bytom a
nebytovým priestorom v dome. Zároveň preto určil aj veľkosť spoluvlastníckych podielov jednotlivých
vlastníkov bytov a nebytového priestoru v dome na spoločných častiach a spoločných zariadeniach
domu a na príslušenstve a aj na pozemkoch.

10. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobcom priznal nárok
na náhradu trov konania proti žalovanému 1/ podľa zásady úspechu v konaní. Proti žalovaným 2/ až
6/ náhradu trov konania žalobcom nepriznal, lebo títo žalovaní boli v konaní pasívni, nárok žalobcu
nerozporovali a v konaní figurovali len z dôvodu procesné spoločenstva. Žalobcom však súd prvej

inštancie priznal náhradu trov konania aj proti intervenientovi, ktorý v konaní vystupoval na podporu
žalovaného 1/. Žalovaný 1/ bol v konaní neúspešný, a preto súd prvej inštancie považoval za potrebné
a spravodlivé, aby intervenient a žalovaný 1/ znášali náhradu trov konania žalobcov.

11. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný 1/.

12. Nesúhlasil so závermi súdu prvej inštancie ohľadom vlastníctva technológie kotolne. Sú
neodôvodnené a arbitrárne. Súd prvej inštancie nevysvetlil, na základe akých skutkových zistení dospel
k záveru, že technológia kotolne je súčasťou domu. Neuviedol ani jedno zákonné ustanovenie. Takýmto
postupom súd prvej inštancie porušil jeho právo na spravodlivý proces.

13. Súd prvej inštancie odignoroval jeho podstatnú argumentáciu ohľadom vlastníckeho práva k
technológii kotolne. V konaní totiž nebolo sporné, že vlastníckeho práva k technológii kotolne sa nikdy
nevzdal. Uvedené bolo navyše medzi stavebníkom a ním výslovne dojednané. Opakovane poukazoval
na znenie 3.5 zmluvy o spolupráci medzi ním a stavebníkom. Nebolo sporné ani to, že technológiu

kotolne možno od domu jednoducho oddeliť. Preto nemôže byť považovaná za súčasť domu.

14. Žalovaný 1/ upozornil, že v čase, kedy došlo k umiestneniu kotolne do nebytového priestoru, bol
výlučným vlastníkom domu stavebník, a teda v danom čase sa na dom BytZ vôbec nevzťahoval. Aj preto
je tak zjavne nesprávny záver súdu prvej inštancie, že technológia kotolne sa okamihom zabudovania

stala spoločným zariadením domu.

15. Žalovaný 1/ je presvedčený, že vždy bol a je výlučným vlastníkom technológie kotolne. Ani
znenie § 2 ods. 2 a 5 BytZ nemá na jeho vlastnícke právo k technológii kotolne žiaden vplyv. Tie
totiž neumožňujú nadobúdanie vlastníckeho práva ex lege od nevlastníka. Aj v prípade nadobúdania

vlastníctva spoločných zariadení je potrebné skúmať existenciu vlastníctva zo strany ich skoršieho
vlastníka, resp. prevodcu (stavebníka). Technológia kotolne tak nemohla byť prevedená na žalobcov,
pokiaľ stavebníkovi nikdy nesvedčal príslušný modus a titulus k tomuto zariadeniu. UstanoveniaBytZ neumožňujú nadobúdanie vlastníckeho práva od nevlastníka ani v prípade dobromyseľnosti
nadobúdateľa.

16. Podľa žalovaného 1/ v prípade technológie kotolne ide o hnuteľnú vec, a keď nedošlo k spracovaniu
cudzejveci,taksaaninemohlastaťsúčasťoudomu.Technológiakotolnesaumiestnenímdonebytového
priestoru nemohla stať automaticky súčasťou domu a ani vlastníctvom stavebníka. Žalobcovia nevyvinuli
žiadnu aktivitu, aby preukázali, že technológia kotolne spĺňa faktické kritériá, aby mohlo ísť o súčasť
domu. Žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno tohto tvrdenia.

17. Naviac, nebolo sporné, že technológiu kotolne je možné jednoducho odpojiť od domu bez toho, aby
došlo k jeho znehodnoteniu. Kotolňa resp. jej technológia nie je zabudovaná do nosných konštrukcií
domu. Ani § 2 ods. 5 BytZ neustanovuje, akú právnu povahu má mať technologické zariadenie kotolne,
resp. že by toto malo byť súčasťou bytového domu. Upozornil aj na § 22 ods. 3 zákona č. 595/2003 Z.z.
o dani z príjmov, ktorý výslovne hovorí, že samostatnou hnuteľnou vecou je aj výrobné zariadenie, ktoré

so stavbou netvorí jeden funkčný celok, aj keď je s ňou pevne spojené. Uvedené rovnako platí aj podľa
pokynu Ministerstva Financií SR č. 3400/1998-62.

18. Žalovaný 1/ upozornil, že súd prvej inštancie tiež nesprávne odmietol vykonať znalecké dokazovanie
ohľadom technológie kotolne. V dôsledku toho nemohol správne posúdiť otázku súčasti veci. Posúdenie,

či sa technológia kotolne stala súčasťou domu, nie je možné právne posúdiť bez zistenia, či (i) sa toto
zariadenie stalo súčasťou konštrukcie domu a (ii) je z domu neoddeliteľné bez jej poškodenia. Súd prvej
inštancie v napadnutom rozsudku nesprávne konštatoval, že znaleckým dokazovaním nie je možné
dokazovať, že je niečo súčasťou veci, keďže toto je otázka právna. Posúdenie otázky súčasti veci je
síce právnym záverom, ale vychádza zo skutkového stavu. Pre posúdenie otázky, či je ten ktorý kotol

súčasťou budovy, je vždy nevyhnutné posúdiť, či sa ako súčasť veci používa s hlavnou vecou a či je
zabudovaný do nehnuteľnosti tak, že ho nie je z nej možné demontovať bez faktického poškodenia
budovy. Inak ho je potrebné naďalej posudzovať ako samostatnú a hnuteľnú vec.

19. Súd prvej inštancie podľa žalovaného 1/ nesprávne priznal vlastníctvo technológie kotolne žalobcom

napriek neuneseniu ich dôkazného bremena ohľadom jej vlastníctva. Žalobcovia uviedli len to, že
umiestnením technologického zariadenia v nebytovom priestore sa toto malo stať súčasťou domu ako
spoločné zariadenie domu. Toto tvrdenie však v konaní už ďalej vôbec nepreukazovali. Netvrdili a
ani nedokazovali, akým spôsobom a z akého titulu mali nadobudnúť vlastníctvo k technologickému
zariadeniu.

20. Žalovaný 1/ namietal aj otázku vlastníctva nebytového priestoru č. 2. Súd prvej inštancie sa vôbec
ani v tomto prípade nevenoval jeho argumentácii. V tej rozoberal predovšetkým (i) absenciu právneho
titulužalobcovknebytovémupriestoruaknímpreukázanéhoriadnemunadobudnutiunazákladezmluvy
o prevode vlastníctva, (ii) ohľadom správnosti zápisu nebytového priestoru v katastri nehnuteľností a

jeho spôsobilosti byť predmetom prevodu vlastníckeho práva na neho, (iii) ohľadom jeho dobrej viery pri
nadobudnutí nebytového priestoru (a možnosti jeho nadobudnutia aj od nevlastníka), a že (iv) stavebník
mohol vyčleniť spoločný priestor na nebytový priestor.

21. Súd prvej inštancie ohľadom nebytového priestoru konštatoval, že tento má podľa § 2 ods. 3 a 5 BytZ

predstavovať spoločné zariadenie domu. Kotolňa (resp. nebytový priestor) nie je spoločným zariadením
a môže byť zapísaná ako nebytový priestor napríklad vtedy, ak neslúži všetkým vlastníkom bytových
a nebytových priestorov v bytovom dome, resp. výlučne bytovému domu. Súd prvej inštancie poprel
možnosť zapísať (akúkoľvek) kotolňu v bytovom dome ako nebytový priestor, a ďalej už túto otázku
(ani skutkový stav v spore) bližšie neskúmal. V čase vyčlenenia kotolňa nemala slúžiť výlučne domu. Aj

preto bolo možné takúto kotolňu zapísať ako nebytový priestor. Aj zo stavebného povolenia vyplývalo
(v čase vyčlenenia priestoru na nebytový priestor), že kotolňa bola pôvodne plánovaná ako spoločná
pre viaceré objekty. Neslúži všetkým vlastníkom bytových a nebytových priestorov v dome, čo potvrdili
aj žalobcovia, nakoľko nezásobuje teplom tzv. komerčné priestory v dome.

22. Súd prvej inštancie pri tomto závere vôbec nevysporiadal s dôkazmi predloženými v konaní ako (i)
znalecký posudok č. 158/201733, (ii) Stanovisko Ministerstva Spravodlivosti SR k Podnetu. V týchto
dôkazoch sú totiž opačné závery, ako sú uvádzané v Kolaudačnom rozhodnutí a v liste Mesta Trenčín
zo dňa 11.2.2019, z ktorých vychádzal súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie vôbec nepripustil, že bymohlo byť kolaudačné rozhodnutie vydané nesprávne a nevysvetlil, prečo dôkazy ním a stavebníkom
predložené nepovažoval za relevantné. Čo sa týka znaleckého posudku č. 158/2017, tento potvrdil,
že dotknutý priestor má povahu nebytového priestoru. Správnosť záverov potvrdilo aj Ministerstvo

spravodlivosti SR.

23. Súd prvej inštancie podľa žalovaného 1/ nesprávne posúdil, že stavebník nemohol vyčleniť kotolňu
na nebytový priestor. Stavebník ani nemusel sám rozhodovať o vyčlenení kotolne a jej zariadenia na
nebytový priestor, keďže táto skutočnosť vyplývala priamo z povahy daného priestoru, čo rovnako

uvádzalo nielen stavebné povolenie, ale aj ďalšie dokumenty (napr. Znalecký posudok č. 158/2017),
čoho správnosť napokon potvrdil aj katastrálny úrad pri zápise nebytového priestoru na príslušnom
liste vlastníctva. K vyčleneniu nebytového priestoru došlo ešte v čase, keď bol stavebník výlučným
vlastníkom domu, a teda kedy sa na dom BytZ nevzťahoval. Aj keby sa na stavebníka vzťahoval zákon
BytZ, pred novelou, podľa § 19 ods. 1 BytZ (v znení účinnom od 1.7.2016 do 31.8.2018) mu aj zákon
umožňoval, aby sám vyčlenil dotknutý nebytový priestor na nebytový priestor. BytZ a ani Občiansky

zákonník nezvýhodňuje vlastnícke právo viacerých vlastníkov oproti výlučnému právu jedného vlastníka
tej-ktorej nehnuteľnosti.

24. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil, že nemohol nadobudnúť nebytový priestor na základe
dobromyseľnosti. Nadobúdal vlastníctvo nebytového priestoru v dobrej viere v správnosť údajov

v príslušnom katastri nehnuteľností, o ktorých nemal žiadne pochybnosti. Dodal, že vzhľadom na
vzniknutú zmenu judikatúry, ktorá nastala až v priebehu tohto konania, je žiaduce, aby sa neaplikovala
zásada incidenčnej retrospektívy rozhodnutí.

25. Žalovaný 1/ na záver zopakoval, že vyhotovil technológiu kotolne v dome pre seba, na svoje vlastné

náklady, vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Súd prvej inštancie však rozhodol, že po jeho
investícii v hodnote desiatok tisíc eur stratí svoje vlastnícke právo k technológii kotolne (a k nebytovému
priestoru). Stavebník a po ňom následne žalobcovia a žalovaný 2/ až 6/ majú túto nadobudnúť bez
akéhokoľvek protiplnenia. Napadnuté rozhodnutie je tak pre neho nespravodlivé a v rozpore s dobrými
mravmi.

26. Vzhľadom na uvedené žiadal žalovaný 1/ odvolací súd, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že
žalobu žalobcom zamietne a prizná mu nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, eventuálne aby
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

27. K odvolaniu žalovaného 1/ sa vyjadrili žalobcovia 1/ až 5/. V obsiahlom vyjadrení sa podrobne
venovali jednotlivým odvolacím námietkam žalovaného 1/. Tie považovali za neopodstatnené.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie pokladajú za správne. Preto žiadali napadnutý rozsudok potvrdiť
a žiadali aj o priznanie náhrady trov odvolacieho konania.

28. V replike sa žalovaný 1/ pridržal skôr vedenej argumentačnej línie. Pritom sa podrobne venoval
vyjadreniu žalobcov 1/ až 5/.

29. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok

v spojení s dopĺňacím uznesením súdu prvej inštancie je potrebné vo výrokoch I. až V. podľa § 387
ods. 1 CSP potvrdiť. Výrok VI. odvolací súd zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP, nakoľko v čase
rozhodovania (vydania dopĺňacieho uznesenia) už intervenient neexistoval (vymazaný z obchodného
registra ku dňu 20.1.2023).

30. Žalovaný 1/ v odvolaní nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie ohľadom vlastníctva technológie
kotolne. Mal za to, že vlastníckeho práva k nej sa nikdy nevzdal. Stále je jej vlastník. Záver súdu prvej
inštancie,žetechnológiakotolnejespoločnýmzariadenímdomu,jenesprávny.Súdprvejinštanciepodľa
žalovaného 1/ nevysvetlil, ktoré skutkové zistenia ho viedli k tomuto záveru.

31. Odvolací súd túto námietku považuje za neopodstatnenú. Súd prvej inštancie správne upozornil
na § 2 ods. 5 BytZ. Podľa tohto ustanovenia spoločnými zariadeniami domu sa na účely tohto zákona
rozumejú zariadenia, ktoré sú určené na spoločné užívanie a slúžia výlučne tomuto domu, a to aj v
prípade, ak sú umiestnené mimo domu. Takýmito zariadeniami sú najmä výťahy, práčovne a kotolnevrátane technologického zariadenia, sušiarne, kočíkarne, spoločné televízne antény, bleskozvody,
komíny, vodovodné, teplonosné, kanalizačné, elektrické, telefónne a plynové prípojky.

32. Podľa § 2 ods. 2 BytZ bytovým domom (ďalej len "dom") sa na účely tohto zákona rozumie
budova, v ktorej je viac ako polovica podlahovej plochy určená na bývanie a má viac ako tri byty a v
ktorej byty a nebytové priestory sú za podmienok ustanovených v tomto zákone vo vlastníctve alebo
spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov a spoločné časti domu a spoločné zariadenia tohto domu sú
súčasne v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov.

33. Súd prvej inštancie preto vecne správne skonštatoval, že technologické zaradenia kotolne
predstavujú spoločné zariadenie domu. Ide o celkom jasné ustanovenie BytZ, ktoré ani nepripúšťa iný
výklad. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že tento právny stav platí už od 1.8.1995 (zaradené do
BytZ novelou č. 151/1995 Z.z.). Technologické zariadenia kotolne sa ich nainštalovaním stali spoločným
zariadením domu už priamo na základe uvedeného ustanovenia § 2 ods. 5 BytZ a ich vlastnícky režim

je jednoznačne stanovený citovaným ust. § 2 ods. 2 BytZ v prospech podielového spoluvlastníctva
vlastníkov bytov a nebytových priestorov.

34. Žalovaný 1/ tiež spochybňoval výklad § 2 ods. 5 BytZ, keďže podľa neho neustanovuje, akú právnu
povahu má mať technologické zariadenie kotolne, teda že by malo byť spoločným zariadením domu.

V tejto súvislosti upozornil na § 22 ods. 3 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov, ktorý výslovne hovorí,
že samostatnou hnuteľnou vecou je aj výrobné zariadenie, ktoré so stavbou netvorí jeden funkčný celok,
aj keď je s ňou pevne spojené.

35. Táto námietka nie je dôvodná. Ako to bolo vyššie zdôraznené, BytZ jasne ustanovuje, že

technologické zariadenia kotolne predstavujú spoločné zariadenie domu. BytZ preto ustanovuje právnu
povahu týchto technologických zariadení. Ani označené ustanovenie zákona o dani z príjmov právny
režim podľa BytZ nespochybňuje, ani nevylučuje. Napokon, označené ustanovenie zákona o dani
z príjmov konštruujú definíciu hnuteľnej veci iba na účely tohto zákona, nie na problematiku bytov
a nebytových priestorov [explicitne v § 22 ods. 3 definícia samostatnej hnuteľnej veci je naviazaná na

ods. 2 písm. a) totožného ustanovenia, ktorý definuje hmotný majetok odpisovaný na účely tohto zákona
(zákona o dani z príjmov)].

36. Nie sú opodstatnené ani ďalšie námietky žalovaného 1/, ktoré sa týkajú technológie kotolne.
Žalovaný 1/ tvrdil, že v prípade tejto technológie ide o hnuteľnú vec, a nakoľko nedošlo k spracovaniu

cudzej veci, nemohla sa stať súčasťou domu. Upozornil i na to, že žalobcovia nepreukázali, že táto
technológia je súčasť domu, v dôsledku čoho neuniesli dôkazné bremeno. Odvolací súd má zato, že
nie je potrebný žiaden právny úkon toho, kto inštaluje technologické zariadenie kotolne na to, aby
sa stalo spoločným zariadením domu. Nie je potrebný ani právny úkon konkrétnych vlastníkov bytov
a nebytových priestorov v dome, ktorý by smeroval k nadobudnutiu technologického zariadenia kotolne.

V prípade, ak by niektorí z nich s takýmto nadobudnutím do podielového spoluvlastníctva nesúhlasili,
bolo by znemožnené, aby vôbec mal dom vlastnú kotolňu. Preto i zákonodarca priamo stanovuje, že
kotolňa vrátane technologického zariadenia je spoločným zariadením domu. Spoločné zariadenia domu
sú v spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome už zo zákona (§ 2 ods. 2 BytZ
v spojení s § 19 ods. 1 BytZ).

37. Od okamihu inštalácie technologického zariadenia kotolne už nemožno hovoriť o vlastníctve
k technologickým zariadeniam kotolne toho, kto ich do domu nainštaloval (resp. vlastníka
technologického zariadenia ako súboru hnuteľných vecí, ak by ich nevlastnil priamo ten, kto ich
inštaloval). Zmluvná úprava, ktorá by upravovala uvedené inak, je neplatná pre rozpor zo zákonom (§ 19

ods. 1 BytZ). Preto aj poukaz žalovaného na znenie bodu 3.5. zmluvy o spolupráci medzi stavebníkom
a ním neobstojí.

38. Rovnako neobstojí ani námietka žalovaného 1/, že v čase inštalácie technologického zariadenia
sa na dom BytZ nevzťahoval. BytZ upravuje aj práva a povinnosti stavebníka v procese výstavby

domu (viď § 21 a nasl.). Ak preto cieľom činnosti stavebníka bola výstavba bytového domu s kotolňou,
tak žalovaný 1/ mal vedomosť o tom, že inštaláciou technologického zariadenia kotolne sa stane
toto zariadenie spoločným zariadením domu už priamo zo zákona. Tento právny režim bol poľahky
spoznateľný žalovaným 1/ oboznámením sa s uvedeným § 2 ods. 5 BytZ. Mal teda vedieť, aký právnyrežim postihne technológiu kotolne, ak ju v dome nainštaluje, navyše aj za situácie, že platí už od roku
1995.

39. Vzhľadom na uvedené nie je správna ani námietka žalovaného 1/ týkajúca sa nesprávneho postupu
súdu prvej inštancie, keď odmietol vykonať znalecké dokazovanie na posúdenie, či sa technológia
kotolne stala súčasťou konštrukcie domu a či je z domu oddeliteľná bez jej poškodenia. Ani tieto
závery znaleckého dokazovania by nemenili nič na právnom posúdení právneho režimu technológie
kotolne ako spoločného zariadenia domu s jednoznačne stanoveným vlastníckym režimom v prospech

podielového spoluvlastníctva vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ako bolo zdôvodnené vyššie.
Znalecké dokazovanie by nebolo spôsobilé zmeniť nič na posúdení právneho režimu technológie
kotolne. Odvolací súd v tejto súvislosti pre úplnosť dodáva, že navrhované znalecké dokazovanie
nemalo byť zamerané na otázku, že súbor hnuteľných vecí nainštalovaných žalovaným 1/ do domu
v skutočnosti nepredstavuje technologické zariadenie kotolne, čo by mohlo podstatu celého sporu
významovo posunúť.

40. Vzhľadom na uvedené odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že technologické
zariadenia kotolne predstavujú spoločné zariadenie domu a sú preto v podielovom spoluvlastníctve
vlastníkov bytov a nebytových priestorov.

41. Žalovaný 1/ sa nestotožňoval v odvolaní ani s posúdením vlastníctva k priestoru č. 2. Podľa
žalovaného1/ideonebytovýpriestor,ktorýriadnenadobudolodstavebníka.Tenboloprávnenýuvedený
priestor vyčleniť a previesť na neho.

42. Ani s touto námietkou žalovaného 1/ sa nedá súhlasiť. Pri právnom posúdení tejto otázky je

rozhodujúca skutočnosť, že priestor č. 2 nikdy nemal právnu povahu nebytového priestoru ako predmetu
právnych vzťahov (§ 118 ods. 2 OZ).

43. Podľa ust. § 2 ods. 3 BytZ nebytovým priestorom sa na účely tohto zákona rozumie miestnosť
alebo súbor miestností, ktoré sú rozhodnutím stavebného úradu určené na iné účely ako na bývanie;

nebytovým priestorom nie je príslušenstvo bytu ani spoločné časti domu a spoločné zariadenia domu.

44. Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že nebytový priestor nemôže ako predmet právnych vzťahov
existovať ak by neexistovalo rozhodnutie stavebného úradu, ktoré miestnosť alebo súbor miestností určí
na iný účel ako na bývanie. Súčasne je výslovne zákonom vylúčené, aby nebytovým priestorom boli

spoločné časti a spoločné zariadenia domu.

45. V konaní nebolo preukázané, že by existovalo rozhodnutie stavebného úradu, ktoré by spornú
kotolňu, alebo čo i len danú miestnosť, určilo za nebytový priestor. Toho si bol vedomý aj stavebník, keď
žiadal Mesto Trenčín ako príslušný stavebný úrad, aby zmenil kolaudačné rozhodnutie ohľadom tohto

priestoru na nebytový priestor.

46. Uvedená absencia rozhodnutia stavebného úradu o určení sporného priestoru za nebytový priestor
(ktorej si bol stavebník dokonca vedomý) tak úplne vylučuje, že by sporný priestor mohol byť nebytovým
priestorom ako samostatným predmetom právnych vzťahov. Z hľadiska práva tak vôbec ako nebytový

priestor neexistoval a akékoľvek úkony, ktorými ním malo byť disponované nemohli na tom nič
zmeniť. Preto nemohlo dôjsť zo strany stavebníka k vyčleneniu tohto priestoru na nebytový priestor
a k následnému prevodu ako nebytového priestoru na žalovaného 1/.

47. Súčasne je zo zistení súdu prvej inštancie zrejmé, že sporný priestor bol ako kotolňa určený

v rozhodnutí stavebného úradu, a že predstavuje priestor kotolne určenej pre daný bytový dom. A keďže
kotolňa určená pre vykurovanie daného bytového domu môže byť zo zákona len spoločným zariadením
domu podľa § 2 ods. 5 BytZ, rozhodol súd prvej inštancie správne, keď žalobe vyhovel a tento právny
stav určil vrátane jeho dopadu na veľkosť spoluvlastníckych podielov vlastníkov bytov a nebytových
priestorov na spoločných častiach a zariadeniach domu.

48. Súd prvej inštancie z uvedeného dôvodu rozhodol v merite veci vecne správne. O náhrade trov
konania rozhodol súd prvej inštancie v napadnutých závislých výrokoch IV. a V. tiež vecne správne (opakžalovaný 1/ v odvolaní ani netvrdil). Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. až
V. potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

49. O náhrade trov proti intervenientovi výrokom V. však súd prvej inštancie nerozhodol správne.
Intervenient, obchodná spoločnosť Riverside, a.s. bola totiž ešte pred vydaním dopĺňacieho uznesenia,
ktorým súd prvej inštancie rozhodol o týchto trovách konania (dňa 2.6.2023), vymazaná z obchodného
registra (ku dňu 20.1.2023). Proti neexistujúcemu subjektu nemôže byť rozhodnutie vydané. Neboli tak
na výrok V. napadnutého rozsudku splnené procesné podmienky. Preto tento výrok odvolací súd zrušil

[§ 389 ods. 1 písm. a) CSP].

50. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcom 1/ až 5/ priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania
proti žalovanému 1/ v rozsahu 100 %, lebo boli v odvolacom konaní plne úspešní. Žalovaní 2/ až 6/ boli
v odvolacom konaní pasívni, odvolanie žalovaného 1/ nepodporovali, a preto odvolací súd žalobcom 1/

až 5/ voči týmto žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

51. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).