Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, August 21, 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18CoCsp/42/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8520200851
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 08. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8520200851.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a členov

senátu JUDr. Viery Kandrikovej a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s.,
so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951 proti žalovaným: 1. A. B., rod.Leščinská, nar.
XX.X.XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX, XXX XX D. E., žalovaná v 1. rade právne zastúpená: JUDr.
Michal Barnovský, advokát so sídlom Námestie gen. Štefánika 532/7, 064 01 Stará Ľubovňa, 2. F. G.,
nar. X.X.XXXX, trvale bytom B. H. XX, XXX XX B. H., 3. C. G., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom B. H. XX,
XXX XX B. H. 4. I. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. H. XX, XXX XX B. H., 5. B. G., nar. X.X.XXXX,
trvale bytom C. XXXX/XX, XXX XX D. E., žalovaní v 4. a 5. rade zastúpení zákonným zástupcom A. B.,

H. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX, XXX XX D. E., v konaní o zaplatenie 2.551,34 eura
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaných v 1. až 5. rade proti rozsudku Okresného súdu Stará
Ľubovňa zo dňa 20.10.2022, č.k. 6Csp/30/2020-153, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výrokoch I. a VI.

II. Z r u š u j e rozsudok vo výrokoch II., III., IV. V. a VII. a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol

nasledovne cit.:

,,I. Žalobu voči žalovanej v 1. rade z a m i e t a .

II. Žalovaný v 2. rade je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 283,87 eur, úroky z omeškania vo
výške 5 % ročne zo sumy 283,87 eur od 8.5.2020 do zaplatenia, v lehote do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

III. Žalovaný v 3. rade je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 283,87 eur, úroky z omeškania vo
výške 5 % ročne zo sumy 283,87 eur od 8.5.2020 do zaplatenia, v lehote do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

IV. Žalovaný v 4. rade je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 283,87 eur, úroky z omeškania vo
výške 5 % ročne zo sumy 283,87 eur od 8.5.2020 do zaplatenia, v lehote do 3 dní od právoplatnosti

tohto rozsudku.V. Žalovaný v 5. rade je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 283,87 eur, úroky z omeškania vo
výške 5 % ročne zo sumy 283,87 eur od 8.5.2020 do zaplatenia, v lehote do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

VI. V prevyšujúcej časti žalobu voči žalovaným v 2., 3., 4., 5. rade z a m i e t a .

VII. Žalovaní v 1., 2., 3., 4., 5. rade sú povinní nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 78 %, stým,
že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných. O výške

náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“

2. V odôvodnení súd prvej inštancie okrem iného uviedol, že vykonaným dokazovaním mal preukázané,
že medzi právnym predchodcom žalobcu a poručiteľom bola uzatvorená dňa 26.4.2017 zmluva o

spotrebiteľskom úvere, ktorá je zmluvou spotrebiteľskou podľa všeobecných ustanovení § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka, ako aj osobitných ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej ako ,,ZoSÚ“). Považoval za nesporné, že
poručiteľ úver čerpal, peňažné prostriedky vo výške 3.000 eur a vrátil sumu 729,04 eura, z ktorej na
istinu bolo započítaných 623,72 eura a na úrok 105,32 eura. Predmetnú pohľadávku žalobcu nadobudli

žalovaní na základe osvedčenia o dedičstve sp. zn. 1D/23/2018, ktorí zodpovedajú za dlhy poručiteľa v
zmysle ustanovenia § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca ako veriteľ v danej veci hrubo porušil svoje povinnosti
pri overovaní bonity poručiteľa ako spotrebiteľa v zmysle § 7 ods. 1 v spojení s § 11 ods. 2 druhá veta
ZoSÚ. Žalobca pri uzatváraní úverovej zmluvy sa zameral len na splnenie povinnosti a získanie reportu

zo Sociálnej poisťovne a SRBI, avšak z týchto dokumentov absentuje skutočnosť zistenia príjmových
pomerov poručiteľa a jeho výdavkov a schopnosti splácať úver. Žalobca vôbec tieto dôležité finančné
ukazovateľaneskúmal-nezisťoval.Povrchnéskúmanieschopnostisplácaťúverbezúdajovovýdavkoch
a celkovej sociálno-ekonomickej situácii poručiteľa je v rozpore s odbornou starostlivosťou a je hrubým
porušením povinnosti podľa § 7 ods. 1 v spojení s § 11 ods. 2 druhá veta ZoSÚ, v dôsledku čoho sa úver

považuje za bezúročný a bez poplatkov. Poručiteľovi bol poskytnutý úver vo výške 3.000 eur na ktorý
zaplatil sumu 729,04 eura, teda by mal vrátiť žalobcovi sumu 2.270,96 eura.
Žalovaná v 1. rade - manželka zomrelého J. G. mala zaplatiť na poskytnutý úver sumu 1.135,48 eura.
Žalobca si podanou žalobou uplatnil sumu 1.275,67 eura a žalovaná v 1. rade na výzvu žalobcu zaplatila
dňa 29.6.2020 sumu 1.188,14 eura. V konaní si žalobca naďalej uplatňoval sumu 87,93 eura s prísl.,

ktorú súd ako nedôvodnú zamietol. Žalovaní v 2. až 5. rade ako zákonní dedičia majú zaplatiť titulom
prijatého dedičstva každý jeden z nich sumu 283,87 eura, pričom žalobca si uplatňoval sumu 318,92
eura voči každému jednému z nich. Súd prvej inštancie zaviazal žalovaných v 2. až 5. rade každého
jedného z nich na zaplatenie sumy 283,87 eura a zároveň priznal žalobcovi zákonný úrok z omeškania
vo výške 5 % ročne z priznanej sumy od 08.05.2020 (uplynutím 10-dňa uvedeného vo výzve na plnenie

zo dňa 27.4.2020). V prevyšujúcej časti uplatneného nároku žalobcu žalobu voči žalovaným v 2. až 5.
rade súd prvej inštancie zamietol.

3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) tak, že žalobca má nárok na

náhradu trov konania vo výške 78 % voči každému zo žalovaných v 1. až 5. rade s tým, že plnením
jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných.

4. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výrokov I. a VI. podal odvolanie žalobca v zákonnej lehote z dôvodov
uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. K záveru súdu prvej inštancie, že žalobca ako

veriteľ v danej veci hrubo porušil svoje povinnosti pri overovaní bonity poručiteľa ako spotrebiteľa,
žalobca namietal, že overil schopnosť právneho predchodcu žalovaných splácať úver a to dopytom do
Spoločného registra bankových informácií a Nebankového registra klientskych informácií (SRBI/NRKI)
- preverením záväzkov žiadateľa a ich splácania (Credit report analytic), údaje zo Sociálnej poisťovne
v súlade s § 170 ods. 19 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení a vykonávacím predpisom

(aktuálneč.11/2018Z.z.)anásledneúdajeposkytnutésamotnýmklientomvŽiadostioposkytnutieúveru
- najmä údaje o záväzkoch žiadateľa. Uviedol, že z dopytu zo Sociálnej poisťovne zisti, že okrem toho, že
právny predchodca žalovaných bol poberateľom invalidného dôchodku, bol tiež registrovaný ako SZČO,
pričom toto uviedol aj v samotnej žiadosti o poskytnutie úveru (typ príjmu: príjem z podnikania v SRa zahraničí, profesia: SZČO, odvetvie: stavebníctvo, IČO: 37169386. Právny predchodca žalovaných
požiadal žalobcu o úver vo výške 3.000 eur, ktorého účelom bolo refinancovanie iného úveru. Z dopytu
zo SRBI o.i. vyplynulo, že predchodca žalovaných mal ku dňu žiadosti o poskytnutie úveru spotrebný

úver so zostávajúcimi 40 splátkami vo výške mesačnej splátky 76 eur, pričom na danom úvere nebol
v omeškaní a nemal žiadne dlžné či nesplatené splátky. Podľa žalobcu žiadny zákon ani predpis na
ochranu spotrebiteľa nezakazuje a ani len neobmedzuje možnosť banky poskytnúť klientovi viac úverov.
Vyvodenie záveru, že žalobca konal bez odbornej starostlivosti len na základe toho, že poskytol úver
osobe, ktorá už má iný úver, by bolo absolútne neprijateľné a bez akejkoľvek opory v právnej úprave.

Žalobcanazáverodkázalnaust.§7ods.24písm.a)ZoSÚúčinnéhovčaseuzatvoreniaúverovejzmluvy,
v zmysle ktorého ustanovenia odsekov 19 až 23 sa nevzťahujú na spotrebiteľský úver, ktorým sa splatí
jeden alebo viac existujúcich úverov poskytnutých podľa tohto zákona (ďalej len „refinancovaný úver")
alebo na zmenu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorej predmetom je navýšenie výšky spotrebiteľského
úveru (ďalej len „navýšený úver"), ak výška poskytnutého spotrebiteľského úveru výrazne neprevyšuje
súčet zostávajúcich výšok refinancovaných úverov alebo navýšených úverov. Keďže účelom úveru bolo

refinancovanie iného úveru, na výpočet ukazovateľa schopnosti splácať spotrebiteľský úver nebolo
potrebnézostranyveriteľapoužiťpoložku,ktoroubolnapr.čistýpríjemspotrebiteľa,pretožeustanovenia
§ 7 ods. 19 až 23 sa nevzťahovali na refinancovaný úver. Veriteľovi teda nevyplývala zákonná povinnosť
overiť príjem spotrebiteľa. Na základe uvedeného preto podľa žalobcu nemožno dospieť k záveru, že
hrubo porušil svoje povinnosti pri overovaní bonity poručiteľa, a teda úver nie je možné považovať za

bezúročný a bez poplatkov. Navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 388 CSP rozhodnutie súdu prvej
inštancie v napadnutom rozsahu zmenil a vyhovel žalobe v plnom rozsahu a zaviazal žalovaných uhradiť
dlžnú sumu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň, aby žalobcovi priznal náhradu trov konania
aj náhradu trov odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov.

5. Proti tomuto rozsudku v rozsahu II., III., IV., V. a VII. výroku podali v zákonnom stanovenej lehote
odvolanie žalovaní v 2. až 5. rade. Namietajú nesprávne rozhodnutie súdu prvej inštancie predovšetkým
z toho dôvodu, že súd prvej inštancie druhým až piatym výrokom napadnutého rozhodnutia zaviazal
žalovaných v 2. až 5. rade zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 283,87 eura. Sú toho názoru, že v danom
prípade ostala dlžná suma, pomerne pripadajúca na každého jednotlivého žalovaného v 2. až 5. rade

vo výške 270,75 eura a nie vo výške 283,87 eura. Tým, že žalovaná v 1. rade mala žalobcovi uhradiť
sumu vo výške 1.135,48 eura a uhradila 1.188,14 eura, mal súd prvej inštancie započítať prevyšujúcu
sumu ako úhradu za žalovaného v 2. až 5. rade, nakoľko je ich matka a vo zvyšnom rozsahu dlh plnila za
nich. Ak teda žalovaná v 1. rade uhradila žalobcovi sumu vo výške 1.188,14 eura ostala celková dlžná
suma vo výške 1.082,82 eura. Súd preto nesprávne nezapočítal prevyšujúcu sumu vo výške 52,66 eura

ako úhradu za žalovaných v 2. až 5. rade, resp. jej deti. Zdôraznili, že aj napriek tomu, že žalovaná v 1.
rade celý svoj dlh uhradila, žalobca nenavrhol súdu zastavenie konania ale ďalej zotrvával na podanej
žalobe aj voči žalovanej v 1. rade v celom rozsahu, čím teda došlo k procesnému neúspechu žalobcu v
tejto súvislosti. Vzhľadom na uvedené navrhli, aby odvolací súd zrušil rozsudok v napadnutom rozsahu
vrátil sudu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo rozsudok zmenil.

6. Proti tomuto rozsudku v rozsahu II. výroku podal v zákonnom stanovenej lehote odvolanie žalovaný
v 2. rade. Považuje za nesprávne rozhodnutie súdu prvej inštancie predovšetkým z toho dôvodu, že
súd prvej inštancie druhým výrokom napadnutého rozhodnutia zaviazal žalovaného v 2. rade zaplatiť
žalobcovi sumu vo výške 283,87 eura. Je toho názoru, že v danom prípade ostala dlžná suma, pomerne

pripadajúca na žalovaného v 2. rade vo výške 270,75 eura a nie vo výške 283,87 eura. Je toho názoru,
že tým, že žalovaná v 1. rade ako jeho matka mala žalobcovi uhradiť sumu vo výške 1.135,48 eura a
uhradila 1.188,14 eura, mal súd prvej inštancie započítať prevyšujúcu sumu ako úhradu za žalovaného
v 2. rade, nakoľko je jeho matka a vo zvyšnom rozsahu dlh plnila za neho. Ak teda žalovaná v 1. rade
uhradila žalobcovi sumu vo výške 1.188,14 eura ostala celková dlžná suma vo výške 1.082,82 eura. Súd

preto nesprávne nezapočítal prevyšujúcu sumu vo výške 52,66 eura ako úhradu za žalovaných v 2. rade
- 5. rade, resp. jej deti. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok v napadnutom
rozsahu a vec vrátil sudu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo rozsudok zmenil.

7. K odvolaniam žalovaných podal vyjadrenie žalobca. So skutočnosťami tvrdenými v odvolaniach

žalovaných sa nestotožnil a považuje ich za nesprávne a to práve z dôvodov, ktoré žalobca uviedol vo
svojom odvolaní, na ktoré odkazuje v celom rozsahu.V žiadnom prípade sa nestotožňuje s tvrdením, že
žalovaná v 1. rade plnila časť za žalovaného v 2. rade a ostatných žalovaných. Toto žalovaná v 1. rade
pred súdom prvej inštancie vôbec netvrdila, práve naopak, žalovaná v 1. rade predložila dôkaz o tom,že žalobcovi uhradila sumu 1.188,14 eura a to z titulu dlhu po neb. J. G., t.j. dôkaz - výpis transakcie
zo dňa 26.06.2020 zo D. D., z ktorého taktiež nevyplýva, že by časť z úhrady plnila žalovaná v 1. rade
za žalovaného v 2. rade a ostatných žalovaných. V tomto smere ide o nové tvrdenie v odvolaní, ktorého

prípustnosť žalovaní žiadnym spôsobom (podľa § 366 CSP) nezdôvodnili a odvolací súd by na uvedené
nemal prihliadnuť.

8. K odvolaniu žalobcu podala vyjadrenie žalovaná v 1. rade Podľa jej názoru dokumenty predložené
žalobcom žiadnym spôsobom nedávajú odpoveď na otázku výšky príjmu právneho predchodcu

žalovaných a rovnako z nich žiadnym spôsobom nevyplýva ani výška jeho výdavkov a ani jeho
rodinný stav. Uvedený postup zo strany žalobcu preto nepreukazuje, aby došlo k skúmaniu celkovej
sociálno-ekonomickej situácie právneho predchodcu žalovaných. Ani ďalšia skutočnosť tvrdená zo
strany žalobcu, že právny predchodca žalovaných bol registrovaný ako SZČO ipso facto nehovorí o
výške príjmu absolútne nič. Argumentáciu žalobcu o tom, že vyvodenie záveru, že žalobca konal bez
odbornej starostlivosti len na základe toho, že poskytol úver osobe, ktorá už má iný úver, by bolo

absolútne neprijateľné a bez akejkoľvek opory v právnej úprave, považujú za irelevantnú. Vo vzťahu k
poukazu žalobcu na § 7 ods. 24 ZoSÚ je potrebné uviesť, že aj napriek tomu, že sa v zmysle § 7 ods.
24 ZoSÚ ustanovenia odsekov 19 až 23 nevzťahujú na refinancovaný úver, dané ustanovenie žiadnym
spôsobom nevylučuje aplikáciu § 7 ods. 1 ZoSÚ aj v prípade refinancovaných úverov. Nakoľko ani § 7
ods. 24 ZoSÚ a ani iné ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch nevylučujú aplikáciu § 7 ods. 1

ZoSÚ pre prípad refinancovaných úverov, je namieste jeho aplikácia aj u refinancovaných úveroch.

9. Vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej v 1. rade žalobca uviedol, že žalovaná v 1. rade opomína, že
účelomúverubolorefinancovanieinéhoúveruanatonadväzujúceust.7ods.24písm.a)zák. ZoSÚZ.z.
účinného v čase uzatvorenia zmluvy. Keďže účelom úveru bolo refinancovanie iného úveru, na výpočet

ukazovateľa schopnosti splácať spotrebiteľský úver nebolo potrebné zo strany veriteľa použiť položku,
ktorou bol napr. čistý príjem spotrebiteľa, pretože ustanovenia §7 ods. 19 až 23 sa nevzťahovali na
refinancovaný úver. Veriteľovi teda nevyplývala zákonná povinnosť overiť príjem spotrebiteľa. Žalobca
však riadne vykonal dopyt do úverového registra a tiež do Sociálnej poisťovne. Výsledkom dopytu do
úverového registra bol výstup z úverového registra vo forme listiny označenej ako K. H. – I.. Žalobca si

splnil zákonom stanovenú povinnosť uvedenú v § 11 ods. 2 ZoSÚ účinného v čase uzatvorenia zmluvy.V
žiadnomprípadesanemožnostotožniťsozáverom,žežalobcaskúmalschopnosťprávnehopredchodcu
žalovaných splácať úver povrchne. Žalobcovi nevyplývala zákonná povinnosť overiť príjem spotrebiteľa.
Právny predchodca žalovaných tiež nebol v omeškaní so splácaním splátok na žiadnom úvere.

10. Žalovaná v 1. rade v rámci vyjadrenia k vyjadreniu žalobcu uviedla, že ak súd prvej inštancie
uzavrel, že z dôvodu porušenia povinnosti žalobcu podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ je v súlade s § 11 ods. 2
ZoSÚ predmetný úver bezúročný a bezpoplatkov a žalovaná v 1. rade mala žalobcovi uhradiť sumu vo
výške 1.135,48 eura, pričom mu uhradila sumu vo výške 1.188,14 eura, nie je zrejmé, akým spôsobom
započítal žalobca zvyšnú časť platby vo výške 52,66 eura. Ak teda žalobca spochybňuje, aby zo strany

žalovanej v 1. rade išlo čiastočne o úhradu za žalovaných v 2. – 5. rade je otázne, čo konkrétne podľa
názoru žalobcu predstavuje úhrada prevyšujúca sumu vo výške 1.135,48 eura (suma vo výške 52,66
eura) zo strany žalovanej v 1. rade žalobcovi.

11. Vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej v 1. rade žalobca uviedol, že žiadna zvyšná časť vo výške 52,66

eura vzniknúť nemohla, keďže žalobca zobral žalobu späť v časti o zaplatenie 1188,14 eura s prísl. a
požiadal súd, aby konanie voči žalovanej v 1. rade v tejto časti zastavil. Žalovaná v 1. rade by mala ešte
zaplatiť žalobcovi sumu 87,53 eura s prísl. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že o bezúročnosti a bez
poplatkovosti úveru nebolo zo strany súdu právoplatne rozhodnuté. S odkazom na podané odvolanie
žalobcu úver nie je možné považovať za bezúročný a bez poplatkov.

12. Vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu žalovaná v 1.rade uviedla, že logickým výkladom ustanovenia § 7
ods.1ZoSÚmožnodospieťkzáveru,žehrubéporušeniepovinnostibudenaplnenéprávevtedy,akbude
aspoň jedenz výrokov, resp. 1. posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov
opríjmoch,výdavkocharodinnomstavespotrebiteľa;2.posudzovanieschopnostisplácaťúververiteľom

bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti
splácania úverov) pravdivý. V danom prípade je pravdivý prvý výrok. Záver, ktorý urobil žalobca, že v
tomto prípade postačuje, ak nahliadol do príslušnej databázy by podľa jej názoru mohol obstáť len vtedy,
ak by išlo o konjunkciu výrokov, resp., ak by medzi nimi týmito výrokmi bola spojka a. Práve v takomtoprípade, by pre nastúpenie sankcie bezúročnosti a bez poplatkovosti museli byť splnené obe podmienky
súčasne, a to posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch,
výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa ako aj bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o

spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov, o čo však tomto prípade nejde.
Pokiaľ teda žalobca v naznačenom smere nepostupoval, zákonodarca jasne zadefinoval jeho počínanie
ako hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 a z toho vyvodil aj sankciu vo forme bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úver.

13. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolania boli podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými osobami (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu a
webovej stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že rozsudok je potrebné v časti potvrdiť a v časti

zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

14. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v plnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko

s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

15. K námietke nesprávneho právneho posúdenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza,

že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn.

7 Cdo 7/2010).

16. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom,
že predmetný vzťah medzi žalobcom a pôvodným dlžníkom je vzťahom spotrebiteľským, pretože
uzatvorená Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 401757 zo dňa 26.04.2017 je štandardnou formulárovou

spotrebiteľskou zmluvou, kde žalobca vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní
spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti
a pôvodný dlžník je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

17. Neobstojí odvolacia námietka žalobcu, že záver súdu prvej inštancie o hrubom porušení povinností
žalobcu s poukazom na § 7 ods. 19 – 23 ZoSÚ neobstojí, keďže predmetné ustanovenia sa na
tento zmluvný vzťah neaplikujú, a to pre refinančný účel úveru poskytnutého na základe Zmluvy
o spotrebiteľskom úvere zo dňa 26.04.2017. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vychádzal
v rámci svojho právneho posúdenia veci z ustanovenia § 7 ods. 1 ZoSÚ, podľa ktorého veriteľ je pred

uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení
spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku
spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru, tak ako to uviedol
v bodoch 27. a 28. odôvodnenia rozsudku. V rámci svojho záveru o hrubom porušení povinnosti podľa

§ 11 ods. 2 ZoSÚ súd prvej inštancie neaplikoval ustanovenia § 7 ods. 19 až 23 ZoSÚ.

18. Odvolací súd zároveň nevidí dôvod na vylúčenie aplikácie ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ pre prípad, ak
je vylúčená aplikácia ust. 7 ods. 19 - 23 ZoSÚ, ako to tvrdí žalobca vo svojom odvolaní. Zákon o
spotrebiteľských úveroch pozná prípad, kedy je vylúčená aplikácia ust. 7 ods. 1 ZoSÚ, a to podľa § 1

ods. 6 ZoSÚ, ak spotrebiteľ a veriteľ z dôvodu neplnenia záväzkov spotrebiteľa vyplývajúcich z pôvodnej
zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavrú novú zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorou sa odkladajú
splátky alebo sa mení spôsob splácania a ktorej účelom je zabrániť prípadnému súdnemu konaniu o
nárokoch veriteľa, pričom podmienky splácania vyplývajúce z novej zmluvy o spotrebiteľskom úvere niesú pre spotrebiteľa horšie ako podmienky splácania vyplývajúce z pôvodnej zmluvy o spotrebiteľskom
úvere. Vylúčenie aplikácie ust. § 7 v tejto veci z dôvodu ustanovenia § 1 ods. 6 ZoSÚ však žalobca
ani netvrdil ani neuniesol dôkazné bremeno k splneniu zákonných podmienok podľa tohto ustanovenia

(napríklad predložením pôvodnej úverovej zmluvy, ktorá nemá horšie podmienky splácania ako nová
uzavretá).

19. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie pri posudzovaní splnenia povinnosti podľa §
7 ods. 1 ZoSÚ žalobcom zodpovedal všetky otázky, ktoré považoval pre rozhodnutie za podstatné,

v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny záver. Ani
v priebehu odvolacieho konania sa na skutkových a právnych zisteniach súdu prvej inštancie nič
nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré
odkazuje.

20. Súd prvej inštancie dostatočne vysvetlil, z akých dôvodov dospel k záveru, že žalobca ako veriteľ

nepostupoval dôsledne podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá kritériám
odôvodnenia, ktoré sú upravené v § 220 ods. 2 CSP. Nie je možné konštatovať, že by rozhodovacím
procesom došlo k odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom a k porušeniu práva na spravodlivý
súdny proces. Za odňatie možnosti konať pred súdom a za porušenie práva na spravodlivý súdny
proces nie je možné považovať to, ak súd prvej inštancie neodôvodní svoje rozhodnutie podľa predstáv

odvolateľa.

21. Je nevyhnutné dať do pozornosti, že vo veci C-303/20 Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol
takto:Článok 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa má vykladať v tom zmysle,

že preskúmanie účinnej, primeranej a odrádzajúcej povahy sankcií ustanovených v tomto článku za
porušenie najmä povinnosti posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa uloženej v článku 8 tejto smernice sa
musí vykonať tak, že sa v súlade s článkom 288 tretím odsekom ZFEÚ zohľadní nielen ustanovenie
vnútroštátnehopráva,ktoréboloprijatéosobitnenaúčelyprebratiauvedenejsmernice,aletakistovšetky
iné ustanovenia tohto práva, pričom sa musia vykladať v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie

a ciele tejto smernice tak, aby uvedené sankcie splnili požiadavky stanovené v článku 23 tejto smernice.

22. Vo veci C-679/18 Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto: Články 8 a 23 smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení
smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť

preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej
veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré
z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že sankcie spĺňajú
požiadavky podľa uvedeného článku 23. Články 8 a 23 smernice 2008/48 sa majú ďalej vykladať v
tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa sankcia za porušenie povinnosti

veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa, ktorá spočíva v neplatnosti zmluvy
o úvere spojenej s povinnosťou spotrebiteľa vrátiť veriteľovi poskytnutú sumu istiny v dobe primeranej
jeho možnostiam, uplatní len pod podmienkou, že daný spotrebiteľ túto neplatnosť namietne, a to v
trojročnej premlčacej dobe.

23. V zmysle bodu 26. preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS členské štáty by mali prijať vhodné
opatrenia na podporu zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy
osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácií
a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení

týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité,
abyveritelianeposkytovaliúverynezodpovednealebobezpredchádzajúcehoposúdeniaúverovejbonity
a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili
potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli dotknuté
ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo 14.

júna 2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií (1), veritelia by mali byť zodpovední za
individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie,
ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobéhoobchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a
usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.

24. Odborná starostlivosť predpokladá overenie údajov, ktoré dlžník veriteľovi uviedol, resp. objektívne
podložil minimálne potvrdením zamestnávateľa dlžníka. Nepochybne kľúčová je i povinnosť veriteľa
využívať verejne dostupné informácie, akými sú napr. štátom publikované údaje o životnom a
existenčnom minime podľa zákona č. 110/2006, a tieto porovnávať so známymi alebo od spotrebiteľa
zistenými (nie iba tvrdenými) informáciami o jeho príjmoch a výdavkoch (rozsudok Najvyššieho súdu

ČR sp. zn. 33 Cdo 2178/2018).

25. Zákon o spotrebiteľských úveroch kladie veriteľovi povinnosť postupovať s odbornou starostlivosťou,
ide teda o povinnosť posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na dobu,
na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne
aj účel spotrebiteľského úveru. Veriteľ musí pritom posudzovať celkovú sociálno-ekonomickú situáciu

spotrebiteľa, teda nielen jeho príjmy, ale aj výdavky. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský
úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti od frekvencie splácania zostane spotrebiteľovi
v jeho osobnom/domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek
problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného
analyzovať spotrebiteľov osobný/ domáci rozpočet, a to ako stranu príjmov, ako aj stranu výdavkov, a

to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver (t.j. konkrétne príjmy zo zamestnaneckej alebo
inej činnosti, konkrétne náklady na bývanie, dopravu, domácnosť alebo nezaopatrené deti). Analýza
iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje. Pre účely
posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi posúdiť schopnosti spotrebiteľa splácať úver nie
je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom

dodávateľ pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta.

26. Vzhľadom na vyššie uvedené nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo a s poukazom na ust.
§ 7 ods. 1 ZoSÚ je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity klienta
žalobcom. Pokiaľ si žalobca uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je nutné

vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto zmluvné
vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t.j. § 52 a nasl. OZ, ZoSÚ a ďalšie.
Bolo na žalobcovi, aby tento preukázal, že bonitu pôvodného dlžníka, právneho predchodcu žalovaných
náležite skúmal, že si splnil povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ.

27. Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca v priebehu konania poukazoval
na to, že bonitu pôvodného dlžníka skúmal riadne, pričom postupoval s odbornou starostlivosťou
a vychádzal pritom z preverenia údajov uvedených v Spoločnom registri bankových informácii
a Nebankového registra klientskych informácii (Credit report – Analytic), údajov so Sociálnej poisťovni,
údajov poskytnutých pôvodným dlžníkom v jeho Žiadosti o poskytnutie úveru a kreditných a debetných

obratov na jeho bežnom účte.

28. Odvolací súd, obdobne ako súd prvej inštancie, však má za to, že len z týchto údajov nemohol
žalobca úplne zistiť celkovú finančnú situáciu na strane pôvodného dlžníka, teda takýto postup žalobcu
nemožno považovať za skúmanie bonity. Správne súd prvej inštancie prihliadol na to, že žalobca

nepreukázal, že skúmal prijem pôvodného dlžníka. V časti údajov o jeho prijme v Žiadosti o poskytnutie
úveru zo dňa 26.04.2017 sa žiadna výška príjmu nenachádza. Výška príjmu nie je ani v Reporte so
Sociálnej poisťovne, v ktorom sa síce uvádza, že pôvodný dlžník je poberateľom invalidného dôchodku,
avšak výška tohto dôchodku nie je vôbec špecifikovaná. Je neprípustné, aby si veriteľ pred poskytnutím
úveru žiadnym spôsobom neoveril výšku príjmu dlžníka pred poskytnutím úveru, resp. jeho overenie v

tomto konaní žalobca nepreukázal a neuniesol dôkazné bremeno.

29. Žalobca ďalej tvrdil, že existujúce záväzky pôvodného dlžníka boli overené dopytom do úverového
registra. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že skúmanie výdavkov len
nahliadnutím do úverového registra, výpis z ktorého predložil žalobca, nie je ani dostatočné. Táto

databáza nemôžu dať úplný obraz o výdavkoch klienta, keďže medzi tie možno zarátať aj bežné
mesačné výdavky súvisiace s domácnosťou. Pokiaľ veriteľ nepozná celkový objem výdavkov klienta,
nemôže urobiť záver o tom, či klient je alebo nie je schopný splácať požadovaný úver. Žalobca neuniesol
dôkazné bremeno, že skúmal domáce výdavky pôvodného dlžníka.30. Skúmanie bonity zo strany žalobcu bez overenia výšky mesačného príjmu, výdavkov na živobytie,
nie je postačujúce pre splnenie povinnosti vyplývajúcej z ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Bez toho, aby žalobca

skúmalajinéspomínanéaspekty,napr.celkovémesačnévýdavkypôvodnéhodlžníka,nemoholsiutvoriť
reálny obraz o jeho majetkovej situácii, potrebnej pre posúdenie schopnosti splácať dlh zo zmluvy.
Nemožno teda konštatovať, že zo strany žalobcu sa jednalo o konanie s odbornou starostlivosťou.

31. Za tohto stavu je nutné konštatovať, že v konaní žalobca nepreukázal splnenie si povinnosti uloženej

mu ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v ust. 7 ods.
1 ZoSÚ nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale
akým spôsobom veriteľ pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta (žalovaného). Dôsledkom
podcenenia bonity je neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť
s odbornou starostlivosťou posudzovať bonitu spotrebiteľa. Ustanovenie § 11 ods. 2 ZoSÚ odvolací súd
v súlade s požiadavkou odbornej spôsobilosti veriteľa vykladá tak, že bonita dlžníka musí byť skúmaná

cez zisťovanie jeho príjmov a výdavkov ako aj jeho lustráciou cez príslušné databázy. Odvolací súd
zastáva názor, že pre hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ postačuje aj neúplne zisťovanie
jedného z kritérií podľa § 11 ods. 2 tretia veta ZoSÚ. Za daného stavu aj odvolací súd konštatuje, že
záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru je správny.

32. Žalobca sa po tomto objasnení veci nemohol odôvodnene domnievať, že spotrebiteľ bude schopný
plniť si povinnosti vyplývajúce z plánovanej zmluvy a pre nezvládnutý proces skúmania schopnosti
splácať úver zo strany právneho predchodcu žalobcu je rozhodnutie vecne správne.

33. Keďže v dôsledku záveru súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru

bola výška istiny (3.000 eur) vyššia ako úhrady pôvodného dlžníka v prospech úveru (729,04 eura),
zostava zaplatiť dlh vo výške 2.270 eur.

34. Ako vyplýva zo zistení súdu prvej inštancie, podľa uznesenia Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn.
XX/XX/XXXX zo dňa 18.9.2018 pôvodný dlžník, J. G., nar. XX.XX.XXXX zomrel dňa XX.X.XXXX a ako

dedičia zo zákona v prvej dedičskej skupine nastúpili maloleté deti, a to mal. F. G., mal. C. G., mal. I. G. a
mal. B. G., žalovaní v 2. až 5. rade a pozostalá manželka - žalovaná v 1. rade z titulu vyporiadania BSM.
Žalobca si uplatnil v dedičskom konaní pohľadávku zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 401757 vo
výške 2.376,28 eura. Polovicu pohľadávky žalobcu vo výške 1.188,14 eur nadobudla žalovaná v 1. rade
a druhú polovicu pohľadávky vo výške 1.188,14 eura nadobudli maloleté deti - žalovaní v 2. až 5. rade.

35. V tomto konaní si žalobca uplatnil nárok na istinu voči žalovanej v 1. rade vo výške 1.275,67 eura
a voči žalovaným v 2. až 5. rade, každému zvlášť 318,92 eura. V dôsledku záveru súdu o bezúročnosti
a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru, vznikol žalobcovi nárok voči žalovanej v 1. rade iba do výšky
polovice z istiny 2.270 eur, t.j. 1.135 eur a voči žalovaným v 2. až 5. rade, každému zvlášť, 1 z druhej

polovice z 2.270 eur, t.j. 283,75 eura.

36. V priebehu konania pred súdom prvej inštancie žalobca oznámil, že žalovaná v 1. rade po podaní
žaloby uskutočnila dňa 29.06.2020 úhradu vo výške 1.188,14 eura a žiadal konanie v tej časti konanie
zastaviť. Voči žalovanej v 1. rade si naďalej uplatňoval sumu istiny 87,53 eura s príslušenstvom. Súd

prvej inštancie postupoval v zmysle § 145 ods. 3 CSP a konal o zvyšku uplatneného nároku voči
žalovanej v 1. rade vo výške 87,53 eura s príslušenstvom bez rozhodovania o zastavení konania v časti
späťvzatia čo do výšky 1.188,14 eura voči žalovanej v 1. rade.

37. Ak však súd prvej inštancie uzavrel, že poskytnutý spotrebiteľský úver je bezúročný a bezpoplatkov

a žalovaná v 1. rade mala žalobcovi uhradiť sumu vo výške 1.135,48 eura, pričom mu uhradila sumu až
vo výške 1.188,14 eura, nie je zrejmé z odôvodnenia napadnutého rozsudku, či sa súd prvej inštancie
vyporiadal s prevyšujúcou častou platby vo výške 52,66 eura. Tým, že žalovaná v 1. rade mala uhradiť
žalobcovi sumu len vo výške 1.135,48 eura, sa javí odvolacieho súdu, že súd prvej inštancie mal
započítať prevyšujúcu sumu 52,66 eura ako jej čiastočnú úhradu za žalovaných v 2. až 5. rade ako ich

zákonného zástupcu v čase vykonania úhrady (29.06.2020) než zastaviť v tejto časti konanie.

38. Pokiaľ ide o trovy prvoinštančného konania, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že súd prvej
inštancie aplikoval ust. § 255 CSP a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanýmv rozsahu 78 % s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných
žalovaných.

39. Úlohou súdu nie je len mechanicky rozhodovať o náhrade nákladov podľa výsledku sporu, ale zvážiť,
či tu neexistujú ďalšie rozhodujúce okolnosti majúce podstatný vplyv na priznanie alebo nepriznanie
náhrady účelne vynaložených nákladov. Súdu priamo zo zákona vyplýva povinnosť pri rozhodovaní o
náhrade trov konania skúmať i (ne)existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP.
V žiadnej právnej veci sa strana sporu nemôže spoliehať na to, že zmierňujúce ustanovenie § 257 CSP

sa ho nedotkne.

40. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, že by sa súd prvej inštancie zaoberal tým,
či v tomto prípade existujú dôvody pre aplikácie § 257 CSP.

41. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a VI. ako vecne

správny v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP a zrušil rozsudok vo výrokoch II., III., IV., V. a VII. podľa §
389 ods. 1 písm. b) a c) CSP a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

42. Úlohou prvoinštančného súdu bude v ďalšom konaní v zrušenom rozsahu opätovne rozhodnúť

o nároku žalobcu na zaplatenie dlžných súm voči jednotlivým žalovaným v 2. až 5. rade do výšky ich
prijatého dedičstva po poručiteľovi s tým, že sa vysporiada s úhradou žalovanej v 1. rade ako zákonnej
zástupkyne žalovaných v 2. až 5. rade v čase jej vykonania, ktorá prevyšovala jej povinnosť zaplatenia
polovice dlžnej istiny o sumu 52,66 eura. Po opätovnom posúdení veci súd prvej inštancie rozhodne a
svoje rozhodnutie odôvodní tak, aby zodpovedalo požiadavkám stanoveným v ustanovení § 220 ods. 2

CSP. Zároveň rozhodne aj o všetkých trovách konania (§ 396 ods. 3 CSP), pričom posúdi, či v tejto veci
existujú skutočnosti, ktoré odôvodňujú aplikáciu ust. § 257 CSP.

43. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).