Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, August 23, 2023

Súd: Okresný súd Michalovce
Spisová značka: 3T/28/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0022010196
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 08. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislav Sojka, PhD.

ECLI: ECLI:SK:OSMI:2023:0022010196.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Michalovce- samosudca JUDr. Stanislav SOJKA, PhD. na hlavnom pojednávaní konanom

dňa 24.08.2023 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 285 písm.b/ Tr.por. oslobodzuje obžalovaného

A. B. C., nar. XX.X.XXXXv A., bytom A., D. E. XX, vyšetrovateľa,

spod obžaloby prokurátora Krajskej prokuratúry v Košiciach pre skutok kvalifikovaný ako prečin
neoprávneného zásahu do práva k domu podľa § 218 ods.1,3 písm.a/ Tr.zák. na tom skutkovom základe,

že

v období od 19. apríla 2020 najmenej do 4. marca 2021 poškodenému D. F., nar. XX.XX.XXXX,
bytom D. E. XXXX/XX, A., ako osobe oprávnenej z vecného bremena zriadeného zmluvou o zriadení
vecného bremena z 28.08.2009, predmetom ktorého bolo právo poškodeného D. F. doživotne bývať a
užívať nehnuteľnosti - rodinný dom súpisné č. XXXX, postavený na pozemku s parcelným č. 1837/109,
zapísané na liste vlastníctva č. XXXX, k.ú. A., ktorých vlastníkom je na základe darovacej zmluvy z

11.09.2019 práve obvinený A. B. C., neoprávnene bránil v užívaní predmetnej nehnuteľnosti, a to
tým spôsobom, že obvinený A. B. C. zabezpečil výmenu zámku na vchodových dverách predmetného
rodinného domu a poškodenému D. F., ktorý opakovane žiadal sprístupniť predmetný rodinný dom, a
súčasne sa aj opakovane domáhal vydania kľúčov od vymeneného zámku vchodových dverí domu,
to neumožnil a kľúče neposkytol, čím mu takto odoprel prístup do rodinného domu, pričom obvinený
A. C. takto konal aj napriek tomu, že uznesením Okresného súdu Michalovce sp. zn. 19C/39/2020
z 26.10.2020, vykonateľným dňa 02.11.2020, v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp.
zn. 9Co/7/2021 z 29.01.2021, mu bola uložená povinnosť umožniť poškodenému D. F. výkon práva

zodpovedajúcemu predmetnému vecnému bremenu k uvedeným nehnuteľnostiam,

pretože skutok nie je trestným činom.

o d ô v o d n e n i e :

Prokurátor Krajskej prokuratúry v Košiciach podal tunajšiemu súdu obžalobu na obvineného A. B. C. pre
prečin neoprávneného zásahu do práva k domu podľa § 218 ods. 1, 3 písm. a Tr.zák. na tom skutkovom
základe, ako je to uvedené v obžalobe.

Vykonaným dokazovaním na hlavnom pojednávaní bol zistený nasledujúci skutkový stav.

Obžalovaný A. B. C. po zákonnom poučení o možnosti vykonať jedno z vyhlásení uviedol, že je nevinný
a následne v rámci svojej výpovede poprel spáchanie trestného činu, s tým, že po uzavretí darovacejzmluvy medzi ním a jeho mamou sa poškodený sám odsťahoval z rodinného domu na neznáme miesto
po tom čo si zbalil veci, pričom doma netrávil ani Vianoce ani Nový rok a domov prišiel až 19.4.2020,
keď bola na návšteve aj jeho sestra, avšak poškodený si len zbalil veci a niekam odišiel, pričom mama

mala podozrenie, že poškodený má nejakú inú známosť a preto mama zavolala nejakému pánovi a dala
vymeniť zámky, na základe čoho obžalovaný zaslal sms poškodenému, že u nich nie je vítaný, aby si
prišiel pre svoje veci a ďalší deň 20.4.2020 podal súdu žalobu o zrušenie vecného bremena, pričom
poškodený sa mesiac vôbec ani neozýval a až 22.5.2020 prišiel k nim so synom s tým, že si prišiel
po veci a ani vtedy o žiadnom vecnom bremene nehovoril, ďalšie štyri mesiace sa neozýval a potom

zaslal obžalovanému predžalobnú výzvu, v ktorej žiadal ho zabezpečiť minimálne dvojizbový byt, čo
obžalovaný neakceptoval, vo veci o návrhu na zrušenie vecného bremena prebiehalo civilné konanie
a okresný súd v mesiaci jún 2021 zrušil vecné bremeno. Obžalovaný zároveň uviedol, že poškodený
si neuplatňoval výkon vecného bremena a sám sa odsťahoval z rodinného domu a podľa jeho názoru
bol zle posúdený skutkový stav v uvedenej veci zo strany prokuratúry. Obžalovaný taktiež uviedol, že
mu bolo doručené rozhodnutie – neodkladné opatrenie, aj uznesenie krajského súdu o zamietnutí jeho

odvolania, avšak poškodený sa ani raz nedomáhal výkonu práva a keď prišiel k rodinnému domu tak len
za účelom zbalenia si vecí a to 19.4.2020 a 22.5.2020 a pri týchto návštevách sa nedožadoval bývania
v rodinnom dome a v druhom prípade bol s poškodeným aj jeho syn. Podľa výpovede obžalovaného
sa následne potvrdili informácie, že po odsťahovaní bol u inej ženy s ktorou mal pomer, ktorá sa volala
Zlatica a v súvislosti s výmenou kľúčov uviedol, že poškodený sa nových kľúčov po výmene zámku ani

nedomáhal.

Poškodený D. F. vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní uviedol, že niekedy cez sviatky (vianočné)
odišiel k synovi do Zalužíc, keď mu manželka zavolala, aby nešiel naspäť, aby ich nenakazil, pričom
neskôr mu napísala manželka, že sa s ním chce porozprávať a po príchode k rodinnému domu zistil, že

zámky sú vymenené a preto volal políciu, pričom po ich príchode začal obžalovaný vyhadzovať veci cez
okno, pričom si nepamätá na čas odkedy a dokedy bol u syna v Zalužiciach. V súvislosti s domáhaním
sa vstupu do rodinného domu poškodený uviedol, že bol tam jedenkrát s políciou, keď mu obžalovaný
vyhodil veci a predtým tam bol jedenkrát, pričom ohľadne návštevy, keď mu vyhadzoval veci obžalovaný
tam bol aj so synom a ohľadne domáhania sa vstupu na základe súdnych rozhodnutí uviedol, že riešil to

právnik. Poškodený poprel, aby mal známosť v čase manželstva, pričom však priznal, že u G. H. býva
asi rok a pol, avšak v kritickom období u priateľky nebýval.

Svedkyňa A. C. vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní uviedla, že niekedy v mesiaci november
prišiel poškodený domov a začal jej nadávať kvôli prevodu rodinného domu na syna a potom odišiel ,

dlho ho nebolo a preto začala pátrať a zistila, že si našiel novú známosť – G. H. u ktorej bol aj cez
Vianoce a žije s ňou aj teraz a keďže našla o ich priateľstve správy na internete, tak mu poslala sms
nech ostane tam kde je a následne prišiel domov až koncom apríla kedy bola na návšteve jej dcéra,
zbalil si veci a znova odišiel a preto zavolala nejakému majstrovi, aby vymenil zámky a synovi povedala,
aby pobalil veci poškodenému a napísala sms poškodenému, že sa s ním chce porozprávať, avšak

poškodený napriek správe v mesiaci apríl v polovičke mája, avšak len pre veci a syn podal návrh na
zrušenie vecného bremena. Zároveň uviedla, že keď sa poškodený dozvedel o darovaní domu, tak na
ňu kričal a žiadal od nej, aby mu zabezpečila dvojizbový byt, pričom nevie o tom, aby sa domáhal nových
kľúčov po výmene zámku a popri návšteve s policajtami bol v rodinnom dome len raz, ako už spomínala
a po odchode z rodinného domu poškodený býval u pani H., kde sa zdržiava aj doposiaľ.

Svedok A. F.- syn poškodeného vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní uviedol, že kritického dňa
ho otec požiadal o odvezenie k rodinnému domu s tým, že si tam chce zobrať nejaké veci z domu a po
príchode k rodinnému domu mu dvere neotvorili a obžalovaný vyhodil cez okno prvé vrece a potom po
upozornení policajnej hliadky vyniesol dve vrecia pred dvere, ktoré dali do kufra, pričom nevedel uviesť
či sa predtým otec pokúšal dostať niekedy do domu a na otázku kde bol po odchode z rodinného domu

svedok uviedol, že mal aj priateľku takže asi bol s ňou pretože ku nemu prišiel asi po pol roku od tohto
incidentu, svedok ku osobe G. H. uviedol, že sa jedná o otcovu priateľku a nejaký čas už sú spolu a to
minimálne dva roky .
Svedkyňa I. J. vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní uviedla, že pozná pani F. (v súčasnosti
Žeňuchovú) ako aj poškodeného, ktorého asi štyri roky stretávala aj stretáva vo vedľajšom vchode

bytovky kde býva s pani G., ktorého vídavala vynášať aj kôš, na balkóne u pani H., stretli sa aj na plese
hudobníkov, pričom konkrétne uviedla, že niekedy v roku 2019,2020 tam poškodený býval, pričom však
ju to nezaujímalo, pretože ľudia sa aj rozchádzajú.Svedok K. A. B.- policajt vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní uviedol, že takýchto zákrokov má
v rámci svojej práce veľmi veľa, avšak pamätá si, že obžalovaný bol doma na okne, poškodený pred
domom, pričom sa hádali o tom, či obžalovaný ho pustí do rodinného domu alebo nie, pričom poškodený

si chcel zobrať z domu nejaké veci .
Svedkyňa C. L. vo svojej výpovedi v prípravnom konaní, ktorá bola prečítaná na hlavnom pojednávaní,
uviedla, že keď sa poškodený dozvedel o prevode domu na jej brata, tak sa mu to nepáčilo, pretože tam
mal doživotné právo bývania a potom tam už nebýval, ale sa zdržiaval niekde inde, pričom si pamätá,
ako raz prišiel pre veci, zobral si ich a odišiel.

Z rozsudku Okresného súdu Michalovce sp. zn. 7C/29/2020 zo 16.6.2021 vyplýva, že súd na základe
návrhu obžalovaného z 20.4.2020 zrušil vecné bremeno doživotného bývania a užívania v prospech
D. F. s tým, že zmenou vlastníka nehnuteľnosti v prospech obvineného na základe darovacej zmluvy
došlo ku zmene pomerov od času zriadenia vecného bremena v r. 2019, pretože vznikol hrubý nepomer
medzi výhodou na strane poškodeného a nevýhodou obvineného, ako nového vlastníka domu, keďže

poškodený nie je spoluvlastníkom nehnuteľnosti a ani nie je v príbuzenskom vzťahu s obvineným (matka
obvineného sa s poškodeným rozviedla), pričom v prípade nezrušenia práva doživotného užívania by
bolo ujmou na strane obvineného, ktorý by musel trpieť právo doživotného užívania u osoby, ktorá nie je
s ním v žiadnom príbuzenskom vzťahu ani nie je spoluvlastníkom domu a obvinený by nemohol využívať
tento dom v celom rozsahu, ako výlučný vlastník. Súd zároveň poukázal na tú skutočnosť, že poškodený

sa po zmene vlastníckych pomerov odsťahoval z uvedenej nehnuteľnosti.

Z uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 45Ek 1921/2020 z 08.11.2021 (oboznámeného
z pripojeného spisu OS Michalovce sp.zn. 7C/78/2021) vyplýva, že vo veci oprávneného - poškodeného
proti povinnému - obžalovanému súd exekúciu podľa § 61k ods. 1 písm.d/ Exekučného poriadku

zastavil okrem iného aj s poukázaním na rozsudok Okresného súdu Michalovce sp.zn. 7C/29/2020
zo 16.06.2021, ktorým súd zrušil vecné bremeno práva doživotného bývania a užívania v prospech
oprávneného D. F. pretože súd zrušenie vecného bremena vyhodnotil ako inú skutočnosť, ktorá bráni
vymáhateľnosti exekučného titulu.
Z uznesenia Okresného súdu Michalovce sp.zn. 19C/39/2020 z 15.03.2022 ( oboznámeného tiež

z vyššie uvedeného spisu 7C 78/2021) vyplýva, že súd zrušil neodkladné opatrenie nariadené
uznesením 19C 39/2020 z 26.10.2020.
Z výpisu z LV č. XXXX vyplýva, že vlastníkom rodinného domu je obvinený.
Z darovacej zmluvy medzi A. F. a obvineným z 11.11.2019 vyplýva, že A. F. darovala rodinný dom
obvinenému.

Zo zmluvy o zriadení vecného bremena z 28.8.2009 vyplýva, že A. F. zriadila právo doživotného užívania
domu v prospech poškodeného.
Z uznesenia Okresného súdu Michalovce sp. zn. 19C39/2020 z 26.102020 vyplýva, že súd
vydal neodkladné opatrenie, ktorý, uložil obvinenému povinnosť umožniť poškodenému výkon práv,
spočívajúci v doživotnom užívaní nehnuteľnosti.

Z uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 9Co7/2021 z 29.1.2021 vyplýva, že potvrdil uznesenie
prvostupňového súdu.
Zo zmluvy o zriadení vecného bremena z 28.08.2009 vyplýva, že matka obžalovaného a poškodený sa
dohodli na uzavretí zmluvy o zriadení vecného bremena na rodinný dom, zastavanú plochu.
Z darovacej zmluvy medzi matkou obžalovaného a obžalovaným z 11.11.2019 vyplýva, že matka A. F.

darovala rodinný dom obžalovanému.
Z sms správy od obžalovaného vyplýva, že vyzval poškodeného, aby si prišiel pre zvyšné veci s tým,
že do domu sa nedostane.

Z predžalobnej výzvy poškodeného z 8.9.2020 vyplýva, že poškodený vyzval obžalovaného na

umožnenie užívania nehnuteľnosti s tým, že poškodený má záujem aj na mimosúdnom urovnaní
celej záležitosti v prípade zabezpečenia náhrady za zrušenie vecného bremena vo forme minimálne
dvojizbového bytu v A..
Z návrhu poškodeného z 29.9.2020 vyplýva, že podal Okresnému súdu Michalovce návrh na
nariadenie neodkladného opatrenia s tým, že obžalovaný je povinný umožniť poškodenému výkon práva

zodpovedajúcemu vecnému bremenu a zdržať sa konania, ktorým by sám alebo prostredníctvom iných
osôb sťažil alebo znemožnil výkon vecného bremena.Z upovedomenia o začatí exekúcie súdneho exekútora sp.zn. 137Ex 38/2021 z 4.2.2021 vyplýva, že
obžalovaný bol upovedomený o začatí exekúcie na vymoženie nepeňažného nároku vyplývajúceho
z vecného bremena poškodeného.

Obžalovaný A. B. C. nie je z miesta bydliska bližšie hodnotený, zamestnávateľom je hodnotený kladne,
s tým, že na úseku svojho služobného zaradenia dosahuje veľmi dobré výsledky. Doposiaľ nebol súdne
trestaný.

Súd vyhodnotením dôkazov v zmysle § 2 ods. 12 Tr.por., získaných zákonným spôsobom, podľa svojho
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo
i v ich súhrne dospel k jednoznačnému záveru, že prokurátor na hlavnom pojednávaní neuniesol
dôkazné bremeno, pretože nepreukázal obžalovanému naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty
prečinu neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu, alebo k nebytovému priestoru podľa §218 ods.
1,3 písm. a/ Tr.zákona s použitím §138 písm. b/ Tr. zákona po subjektívnej a objektívnej stránke a preto

súd obžalovaného podľa §285 písm. b/ Tr. por. oslobodil spod obžaloby prokurátora, pretože skutok,
pre ktorý bola na obžalovaného podaná obžaloba nie je trestným činom.

Súd poukazuje na tú skutočnosť, že prokurátor podal obžalobu na obžalovaného na tom skutkovom
základe, že poškodenému D. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. E. XXXX/XX, A., ako osobe oprávnenej

z vecného bremena zriadeného zmluvou o zriadení vecného bremena z 28.08.2009, predmetom
ktorého bolo právo poškodeného D. F. doživotne bývať a užívať nehnuteľnosti - rodinný dom súpisné
č. XXXX, postavený na pozemku s parcelným č. 1837/109, zapísané na liste vlastníctva č. XXXX,
k.ú. A., ktorých vlastníkom je na základe darovacej zmluvy z 11.09.2019 práve obvinený A. B. C.,
neoprávnene bránil v užívaní predmetnej nehnuteľnosti, a to tým spôsobom, že obvinený A. B. C.

zabezpečil výmenu zámku na vchodových dverách predmetného rodinného domu a poškodenému D.
F., ktorý opakovane žiadal sprístupniť predmetný rodinný dom, a súčasne sa aj opakovane domáhal
vydania kľúčov od vymeneného zámku vchodových dverí domu, to neumožnil a kľúče neposkytol,
čím mu takto odoprel prístup do rodinného domu, pričom obvinený A. C. takto konal aj napriek tomu,
že uznesením Okresného súdu Michalovce sp. zn. 19C/39/2020 z 26.10.2020, vykonateľným dňa

02.11.2020, v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Co/7/2021 z 29.01.2021, mu
bola uložená povinnosť umožniť poškodenému D. F. výkon práva zodpovedajúcemu predmetnému
vecnému bremenu k uvedeným nehnuteľnostiam.

Súd po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní konštatuje, že na hlavnom pojednávaní

prokurátor nepreukázal, aby obžalovaný bránil poškodenému v užívaní nehnuteľnosti spôsobom, ako
je to uvedené v skutkovej vete obžaloby, pretože či už z výpovede samotného obžalovaného, ale aj
jeho matky A. C. vyplynulo, že nebol to obžalovaný, kto dal vymeniť zámky na rodinnom dome, ale
bola to jeho matka, taktiež z vykonaného dokazovania nevyplynulo, aby poškodený opakovane žiadal
sprístupnenie rodinného domu a opakovane sa domáhal vydania nových kľúčov, keďže so samotnej

svedeckej výpovede poškodeného D. F. vyplýva, že pred návštevou domu so synom, kedy tam išiel
aj podľa svedeckej výpovede jeho syna A. F. pre svoje veci, predtým bol v rodinnom dome len raz na
základe sms od bývalej manželky A. C. za prítomnosti jej dcéry, keď taktiež si prišiel len po nejaké
veci a sám z domu odišiel, pričom naviac z vykonaného dokazovania, a to výsluchom svedkyne J. na
poslednom hlavnom pojednávaní je zrejmé, že v tom čase išiel bývať k novej priateľke, skutočnosť ktorú

potvrdzuje aj napriek popretiu poškodeného aj jeho syn A. F., ktorý nepotvrdil verziu poškodeného, že
po odchode od bývalej manželky išiel bývať k nemu, pretože svedok na hlavnom pojednávaní uviedol,
že otec k nemu prišiel asi po pol roku od incidentu. V súvislosti s sms z 19.4.2020, od ktorej mal
nastať začiatok bránenia poškodenému v užívaní nehnuteľnosti súd poukazuje na tú skutočnosť, že
napriek zakazujúcemu obsahu poškodenému reálne nikto nebránil vstupu do rodinného domu po jeho

príchode, keď si prišiel pre veci a sám následne z domu aj odišiel, z čoho je zrejmé aj s poukázaním
na svedeckú výpoveď svedkyne J., že poškodený nemal skutočný záujem na využívaní nehnuteľnosti,
pretože v tom čase už býval s inou osobou, ku ktorej sám odišiel z rodinného domu a preto na základe
tohto jeho odchodu sa samozrejme zmenili nielen rodinné pomery, ale aj výhody poškodeného na
základe vecného bremena, keď poškodený mal v podstate ako cudzia osoba možnosť obývať rodinný

dom, na základe čoho obžalovaný hneď 20.4.2020 podal príslušnému súdu návrh na zrušenie vecného
bremena s tým vedomím, že v takomto prípade, aký po odchode poškodeného z rodinného domu
nastal sú splnené zákonné podmienky na ním navrhnuté rozhodnutie zo strany súdu bez úmyslu
nezákonnebrániťpoškodenémuvužívanírodinnéhodomu,zktoréhosámodišiel.Súdzároveňpovažujeza potrebné uviesť, že pre naplnenie znakov žalovanej skutkovej podstaty je okrem iného potrebné,
aby osoba oprávnená na využitie práva, vyplývajúceho z vecného bremena reálne aj chcela toto
právo využívať, avšak takúto snahu zo strany poškodeného súd nemal za preukázanú vzhľadom na

vykonané dôkazy, pričom súd považoval snahu poškodeného za čisto formálnu, nevylučujúcu využiť
celú situáciu k uzavretiu nejakej dohody s obžalovaným ohľadne dohody o zrušení vecného bremena
za nejakú inú výhodu. Súd taktiež poukazuje na tú skutočnosť, že zmenou vlastníka nehnuteľnosti v
prospech obvineného na základe darovacej zmluvy došlo ku zmene pomerov od času zriadenia vecného
bremena v r. 2019, pretože vznikol hrubý nepomer medzi výhodou na strane poškodeného a nevýhodou

obvineného, ako nového vlastníka domu, keďže poškodený nie je spoluvlastníkom nehnuteľnosti a ani
nie je v príbuzenskom vzťahu s obvineným (matka obvineného sa s poškodeným rozviedla), pričom v
prípade nezrušenia práva doživotného užívania by bolo ujmou na strane obvineného, ktorý by musel
trpieť právo doživotného užívania u osoby, ktorá nie je s ním v žiadnom príbuzenskom vzťahu ani nie je
spoluvlastníkomdomuaobvinenýbynemoholvyužívaťtentodomvcelomrozsahu,akovýlučnývlastník.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôkazy je zrejmé, že obžalovaný nemohol naplniť znaky žalovaného
prečinu ani po subjektívnej stránke, keďže u obžalovaného nebol preukázaný priamy úmysel v zmysle
ust. §15 písm. a /Tr. zák. a ani po objektívnej stránke.

V súvislosti s uznesením Okresného súdu Michalovce sp. zn. 19C/39/2020 z 26.10.2020, vykonateľným

dňa 02.11.2020 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Co/7/2021 z 29.01.2021,na
ktoré poukazuje prokurátor v skutkovej vete obžaloby a ktorým bola uložená povinnosť obžalovanému
umožniť poškodenému D. F. výkon práva zodpovedajúcemu predmetnému vecnému bremenu k
uvedeným nehnuteľnostiam súd uvádza, že v uvedenom prípade sa nejednalo o konečné rozhodnutie,
ale o neodkladné opatrenie súdu, vydané na základe návrhu poškodeného z 29.9.2020, pričom

obžalovaný podal príslušnému súdu návrh na zrušenie vecného bremena už 20.4.2020, t.j. hneď po tom,
ako poškodený po niekoľkých mesiacoch prišiel do rodinného domu len pre nejaké svoje veci a znovu
odišiel, z čoho vyplýva, že v čase vydania neodkladného opatrenia v prospech poškodeného prebiehalo
ďalšie konanie o návrhu obžalovaného na zrušenie vecného bremena v prospech poškodeného, pričom
predmetné konanie skončilo tak, že príslušný súd rozsudkom sp. zn. 7C/29/2020 zo 16.6.2021 zrušil

vecné bremeno doživotného bývania a užívania v prospech poškodeného D. F. s tým, že zmenou
vlastníka nehnuteľnosti v prospech obvineného na základe darovacej zmluvy došlo okrem iného aj
ku zmene pomerov od času zriadenia vecného bremena v r. 2019, pretože vznikol hrubý nepomer
medzi výhodou na strane poškodeného a nevýhodou obvineného, ako nového vlastníka domu, keďže
poškodený nie je spoluvlastníkom nehnuteľnosti a ani nie je v príbuzenskom vzťahu s obvineným (matka

obvineného sa s poškodeným rozviedla Súd zároveň poukázal na tú skutočnosť, že poškodený sa po
zmene vlastníckych pomerov odsťahoval z uvedenej nehnuteľnosti.

Následne po tomto súdnom rozhodnutí uznesením Okresného súdu Michalovce sp.zn. 19C/39/2020
z 15.03.2022 bolo zrušené neodkladné opatrenie nariadené uznesením 19C 39/2020 z 26.10.2020 a

uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 45Ek 1921/2020 z 08.11.2021 vo veci oprávneného
- poškodeného proti povinnému - obžalovanému súd exekúciu podľa § 61k ods. 1 písm.d/ Exekučného
poriadku zastavil okrem iného aj s poukázaním na rozsudok Okresného súdu Michalovce sp.zn.
7C/29/2020 zo 16.06.2021, ktorým súd zrušil vecné bremeno práva doživotného bývania a užívania
v prospech oprávneného D. F. pretože súd zrušenie vecného bremena vyhodnotil ako inú skutočnosť,

ktorá bráni vymáhateľnosti exekučného titulu.

S poukázaním na vyššie uvedené súdne rozhodnutia a exekútorské rozhodnutie súd konštatuje,
že obžalovaný síce nerešpektoval pôvodné súdne rozhodnutie Okresného súdu Michalovce sp. zn.
19C/39/2020 z 26.10.2020, vykonateľné dňa 02.11.2020 v spojení s uznesením Krajského súdu v

Košiciach sp. zn. 9Co/7/2021 z 29.01.2021, ale ako už súd vyššie uviedol, nejednalo sa o konečné
rozhodnutie a orgánom činným v trestnom konaní musela byť známa skutočnosť, že vo veci prebieha na
základe návrhu obžalovaného konanie o zrušenie vecného bremena a napriek tomu podľa názoru súdu
neoprávnene vstúpili do klasického civilnoprávneho vzťahu medzi dvoma civilnoprávnymi subjektami,
na riešenie ktorého sú príslušné civilné a nie trestné súdy.

Bolo by nezákonné a nespravodlivé, ak by v uvedenom prípade bol obžalovaný na základe podanej
obžaloby prokurátorom odsúdený pre žalovaný prečin na základe neodkladného opatrenia, ktoré bolo
vydané v určitom čase aj napriek tomu, že následne bolo v inom čase vydané iné súdne rozhodnutieo zrušení predmetného vecného bremena a následne bolo zrušené aj samotné neodkladné opatrenie,
na základe ktorého by bol obžalovaný odsúdený.

Súd považuje za potrebné uviesť, že trestné právo predstavuje vždy posledný prostriedok, ktorý je
možné použiť len vtedy ak použitie iných prostriedkov právneho poriadku neprichádza do úvahy, alebo je
zjavneneúčelné.Trestnéprávoatrestnoprávnakvalifikáciaurčitéhokonania,(ktorémásúkromnoprávny
základ) ako trestného činu je potrebné považovať za ultima ratio, teda za krajný právny prostriedok, ktorý
má význam predovšetkým celospoločenský, t.j. z hľadiska ochrany základných spoločenských hodnôt.

Je však neprijateľné, aby túto ochranu aktívne preberali orgány činné v trestnom konaní, ktorých úlohou
jeochranaprevažnecelospoločenskýchhodnôtaniepriamokonkrétnychsubjektívnychprávjednotlivca,
ktoré svojou povahou spočívajú v súkromnoprávnej sfére.
V právnom štáte je podľa súdu neprípustné, aby prostriedky trestnej represie slúžili k uspokojovaniu
subjektívnych práv súkromnoprávnej povahy, keď nie sú popritom splnené všetky predpoklady

vzniku trestnoprávnej zodpovednosti. Trestné stíhanie nie je namieste, keď sa konanie podozrivého
pohybovalo výhradne v rovine civilnoprávnych, respektíve obchodnoprávnych vzťahov.
Súd považuje za potrebné zdôrazniť, že úlohou orgánov činných v trestnom konaní nie je riešiť
civilnoprávne problémy a už vôbec nie je ich úlohou nahrádzať činnosť súdov v rámci dokazovania v
civilnoprávnom a obchodnoprávnom konaní, pretože takáto právomoc pre nich nevyplýva zo žiadneho

zákona.

Súd zastáva názor, že trestné právo má miesto len tam kde sú iné prostriedky ochrany práv fyzických a
právnických osôb vyčerpané, neúčinné, alebo nevhodné, pričom štát tieto prostriedky (trestného práva )
môže uplatňovať len na báze zdržanlivosti , t.j. tam kde iné nástroje práva zlyhali alebo sú neefektívne

a neadekvátne. V konkrétnych prípadoch je preto mimoriadne dôležité zohľadniť mimotrestné právne
normy a skutočnosti, že posudzované konkrétne prípady sa môžu dotýkať zmluvných vzťahov a to najmä
obchodných, resp. civilnoprávnych medzi subjektami súkromného práva, charakterizovaných vysokým
stupňom uplatnenia autonómie vôle zmluvných strán.
Súd taktiež považuje za potrebné zdôrazniť, že orgány činné v trestnom konaní nemôžu prehliadnuť

zjavnú skutočnosť, že nástroje pomocou ktorých sa realizuje trestnoprávna ochrana , obmedzujú
základné práva a slobody a len dôsledné rešpektovanie princípu ultima ratio zaručuje, že takéto
obmedzenia bude možné ešte považovať za proporcionálne s účelom sledovaným trestným
konaním. Jednotlivé zložky proporcionality pritom sú spôsobilosť, nevyhnutnosť a adekvátnosť použitia
trestnoprávneho prostriedku ochrany a vyjadrujú nutnosť zodpovedania otázky či neexistuje alternatívne

riešenie v mimotrestnej oblasti, ktoré by predstavovalo menšie obmedzenie základných práv konkrétnej
osoby.

Z princípu nevyhnutnosti vyplýva, že možnosť využiť trestnoprávny prostriedok nesmie byť natoľko
jednoduchá a bežná, aby pre oprávnené subjekty bolo najvýhodnejšie celkom rezignovať na aktívnu

ochranu ich práv a záujmov v takej miere, ktorú od nich treba rozumne vyžadovať. Takýto stav by totiž
odporoval zásade ultima ratio ale aj zásade vigilantibus iura ( právo pomáha bdelým).

Podľa súdu v nadväznosti na už uvedené skutok sa nestáva automaticky trestným činom len preto, že
ho za trestný čin označí oznamovateľ - poškodený v podanom trestnom oznámení, resp. v zápisnici

o podaní trestného oznámenia. Oznamovateľ, resp. poškodený má síce právo na podanie trestného
oznámenia a následne orgány činné v trestnom konaní majú povinnosť sa ním zaoberať a rozhodnúť
o ňom, avšak konečné posúdenie, či skutok napĺňa znaky konkrétnej skutkovej podstaty trestného činu
je plne v kompetencii orgánov činných v trestnom konaní a nie oznamovateľa, resp. poškodeného.
Je pravdou, že každý má síce zákonný nárok na to, aby sa jeho podaniami kompetentné orgány

zaoberali a aby ich vybavili, avšak nikto nemá nárok na to, aby výsledok tohto vybavenia zodpovedal
jeho predstave.
Súd taktiež poukazuje na tú skutočnosť, že aby bolo možné kvalifikovať nejaké konanie ako trestný
čin, tak k tomu je potrebné, aby boli naplnené jeho materiálne aj formálne znaky, pričom za trestný čin
je možné označiť len konanie nebezpečné pre spoločnosť, ktoré je zároveň aj protiprávnym konaním,

t.j. vykazuje znaky niektorej skutkovej podstaty trestného činu, uvedenej v osobitnej časti Trestného
zákona, pričom k naplneniu pojmových znakov skutkovej podstaty trestného činu je zároveň potrebné,
aby boli naplnené všetky znaky súčasne.Súd opätovne konštatuje, že v tomto konkrétnom prípade absentujú obligatórne znaky skutkovej
podstaty žalovaného trestného činu a to tak objektívna ako aj subjektívna stránka u obžalovaného.

Súd zastáva názor, že porušenie vlastníckeho práva, t. j. v posudzovanom prípade narúšanie práva ani
nie vlastníka, ale poškodeného, ktorému bývalá manželka zriadila v čase manželstva vecné bremeno,
a to užívať vec, ktorá naviac už nie je ani vo vlastníctve manželky, ale je vo vlastníctve inej osoby a
manželka je už bývalou manželkou, nie je samo o sebe trestným činom. Skutkové okolnosti a určité zá-
sahy do vlastníckeho práva vyplynuli zo záväzkového vzťahu, ktorý tu evidentne bol medzi poškode-

ným a v tom čase jeho manželkou a teraz už medzi poškodeným a synom jeho bývalej manželky a te-
da tento vzťah mal súkromnoprávny základ. Ochranu vlastníckemu právu však primárne poskytuje ci-
vilné právo, prioritne Občiansky zákonník, ktorý upravuje možnosť vlastníka, resp. užívateľa obrátiť sa
na civilný súd s rôznymi žalobami.

Súd tieto skutočnosti uvádza preto, nakoľko trestné právo je, ako to už bolo skôr uvedené, prostried-

kom ultima ratio (ide o poslednú a najkrajnejšiu možnosť), čo znamená, že v trestnoprávnej náuke ako
aj praxi sa už tradične vychádza zo zásady pomocnej úlohy trestnej represie (zásada subsidiarity).

Princíp trestného práva ako prostriedku ultima ratio sa prejavuje najmä v prípadoch, ktoré majú súkrom-
noprávny základ, pričom v takýchto prípadoch musia orgány činné v trestnom konaní a súd vykladať

znaky skutkových podstát, prevažne majetkových trestných činov (tak ako je to aj v posudzovanom prí-
pade), s vedomím, že princíp ultima ratio je neoddeliteľnou súčasťou formálnych znakov skutkovej pod-
staty trestného činu a má vplyv aj na subjektívnu stránku trestného činu a musia tiež náležite zvažovať,
či je možné využiť inštitúty iných právnych odvetví na namietané porušenie práva a či týmito inštitútmi
možno reálne dosiahnuť nápravy, ak k porušeniu práva skutočne došlo. Princíp ultima ratio tak umož-

ňuje orgánom činným v trestnom konaní a súdu odlíšiť prípady, ktoré spadajú výhradne do sféry občian-
skoprávnych, či obchodných vzťahov od trestnej činnosti.

Súd považuje za neprípustné a nezákonné zo strany orgánov činných v trestnom konaní zavádzanie
takej praxe, keď sa štandardné civilné vzťahy riešia na úkor jedného účastníka prostriedkami trestné-

ho práva, nakoľko týmto spôsobom zároveň dochádza k nerovnému postaveniu účastníkov vo vzájom-
ných záväzkových vzťahoch
Uvedené právne princípy a zásady musel súd aplikovať aj na posudzovaný prípad, pričom ak poškodený
zastáva názor, že nový vlastník rodinného domu mu neoprávnene bráni v užívaní nehnuteľnosti, tak v
tom prípade sa poškodený mohol domáhať ochrany svojich oprávnených práv a záujmov práve pros-

tredníctvom žaloby, resp. návrhu v občianskom súdnom konaní, čo aj poškodený urobil, avšak zároveň
aj obžalovaný sa mohol domáhať svojich práv na príslušnom civilnom súde a aj on tak urobil.

Z toho vyplýva, že tak poškodený, ako aj obžalovaný riešia sporné otázky, ktoré vyplývali zo vzájomné-
ho súkromnoprávneho vzťahu a ktoré sa týkali porušenia tohto vzťahu súdmi v civilnom konaní a súdu

nie je zrejmé, z akých dôvodov do riešenia sporu civilnými súdmi vstúpili v tomto prípade aj orgány činné
v trestnom konaní. Súd je toho názoru, že orgány činné v trestnom konaní a ani súd v trestnom konaní
nemôžu a ani nie sú oprávnené nahrádzať činnosť civilných súdov, pretože práve súdy v civilnom kona-
ní zákonodarca povoláva k tomu, aby rozhodovali všetky sporné otázky, ktoré vyplynú zo súkromnop-
rávnych vzťahov a ktoré sa nevymykajú bežne sa vyskytujúcim obdobným prípadom (napríklad v praxi

sa pomerne bežne vyskytuje to, že nie je rešpektovaná vôľa vlastníka nehnuteľnosti a osoba, ktorá sa
v nehnuteľnosti vyskytuje sa odmietne vysťahovať, pričom takéto prípady civilné právo predvída a súdy
v civilnom konaní ich riešia na podklade žalôb o vypratanie nehnuteľností, atď).

Súd opätovne pripomína, že nie každé porušenie práva (ak by k nemu došlo) musí nutne znamenať,

že došlo aj k spáchaniu trestného činu, nakoľko v opačnom prípade by každé porušenie práva muse-
lo byť riešené v trestnom konaní, čo možno považovať za absurdné. Podľa názoru súdu, ak by záko-
nodarca chcel, aby každé porušenie napríklad vlastníckeho práva bolo riešené prostriedkami trestného
práva (prostredníctvom prečinu podľa § 218 Tr. zák.), celkom určite by neupravil systém ochrany vlas-
tníckeho práva v Občianskom zákonníka a nezriaďoval by civilné súdnictvo.

Súd s poukázaním na vyššie uvedené zastáva jednoznačný názor, že v uvedenom prípade sa jedná o
klasický civilnoprávny spor, čo potvrdzuje aj tá skutočnosť, že v uvedenom prípade sa tento spor aj riešil
na Okresnom súde v Michalovciach, ktorý okrem iného rozsudkom sp. zn. 7C/29/2020 zo 16.6.2021na základe návrhu z 20.4.2020 zrušil vecné bremeno doživotného bývania a užívania v prospech D.
F. s tým, že zmenou vlastníka nehnuteľnosti v prospech obžalovaného na základe darovacej zmluvy
došlo ku zmene pomerov od času zriadenia vecného bremena v r. 2019, pretože vznikol hrubý nepomer

medzi výhodou na strane poškodeného a nevýhodou obžalovaného, ako nového vlastníka domu, keďže
poškodený nie je spoluvlastníkom nehnuteľnosti a ani nie je v príbuzenskom vzťahu s obžalovaným
(matka obžalovaného sa s poškodeným rozviedla), pričom v prípade nezrušenia práva doživotného
užívania by bolo ujmou na strane obžalovaného, ktorý by musel trpieť právo doživotného užívania u
osoby, ktorá nie je s ním v žiadnom príbuzenskom vzťahu ani nie je spoluvlastníkom domu a obžalovaný

by nemohol využívať tento dom v celom rozsahu, ako výlučný vlastník, pričom súd zároveň poukázal
na tú skutočnosť, že poškodený sa po zmene vlastníckych pomerov sám odsťahoval z uvedenej
nehnuteľnosti.

Súd zároveň nad rámec potrebného poukazuje na tú skutočnosť, že ak by v uvedenom, alebo obdobnom
prípade len čisto v teoretickej rovine (keďže súd zastáva jednoznačný názor, že neboli) boli naplnené

formálne znaky skutkovej podstaty trestného činu, tak súd by vzhľadom na §10 ods. 2 Tr. zák. musel
dôjsť k záveru, že vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin
spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku obžalovaného, vzhľadom na skutočnosti, na ktoré súd poukázal
vyššie v odôvodnení rozsudku, je jeho závažnosť nepatrná a v tom prípade by obžalovaný nenaplnil
znaky prečinu, ale maximálne priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa §49 ods.1 písm. d/

Zákona SNR č. 372/1990 Zb. O priestupkoch, avšak aj v takomto prípade by súd podľa §285 písm.b/ Tr.
por. musel oslobodiť obžalovaného spod obžaloby prokurátora, pretože na obžalovaného sa nevzťahuje
Zákon o priestupkoch, ale Zákon č. 73/1998 Z.z. O štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, keďže
obžalovaný je policajt a podľa §52 ods.2 citovaného zákona sa podľa tohto zákona síce prejedná aj
konanie policajta, ktoré má znaky priestupku, avšak podľa § 57 za disciplinárne previnenie možno uložiť

disciplinárne opatrenie len do dvoch rokov odo dňa spáchania disciplinárneho previnenia, pričom od
spáchania skutku uplynulo viac ako 2 roky (na rozdiel od Zákona o priestupkoch sa podľa Zákona
o štátnej službe príslušníkov PZ neprerušuje doba, počas ktorej bolo vedené pre ten istý skutok trestné
stíhanie).

S poukázaním na vyššie uvedené súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré má odkladný účinok. Odvolanie sa podáva na súde,
proti ktorého rozsudku smeruje a to do 15 dní od oznámenia rozsudku. Oznámením rozsudku je jeho
vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti

takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku.
V písomne podanom odvolaní je potrebné uviesť, proti ktorým výrokom odvolanie smeruje a či smeruje
aj proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo. Odvolanie prokurátora, odvolanie, ktoré podáva za
obžalovaného jeho obhajca, ako aj odvolanie, ktoré podáva za poškodeného alebo za zúčastnenú osobu
ich splnomocnenec, musí byť odôvodnené tak, aby bolo zrejmé, v ktorej časti sa rozsudok napáda a aké

chyby sa vytýkajú rozsudku, alebo konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo.
Po vyhlásení rozsudku sa môže oprávnená osoba odvolania výslovne vzdať, resp. osoba, ktorá
odvolanie podala, môže ho výslovným vyhlásením vziať späť a to až do doby, než sa odvolací súd
odoberie na záverečnú poradu. Odvolanie podané v prospech obžalovaného obhajcom alebo inou
oprávnenou osobou môže byť vzaté späť len s výslovným súhlasom obžalovaného. Prokurátor môže

vziať takéto odvolanie späť i bez súhlasu obžalovaného.