Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 19, 2023

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/40/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118327279
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 07. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:6118327279.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov

JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Borisa Brondoša v spore žalobcu: A. B., nar. X.X.XXXX, bytom C. D.
XXX, E., zast. Mgr. Mariánom Čupríkom, advokátom so sídlom Idanská 23, Košice, proti žalovanému: F.
G., nar. XX.X.XXXX, bytom E. X, H., zast. Advokátskou kanceláriou LEGALITAS, s.r.o., so sídlom Hlavná
15/24, Košice, IČO: 54 887 224, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Martin Štrkolec,PhD.,
ozaplatenie16.750,-€sprísl.,oodvolanížalovanéhoprotirozsudku13C/38/2019-167zodňa18.6.2021
Okresného súdu Košice II

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania.

Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) napadnutým rozsudkom uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 16.750,- € spolu s 5 % úrokmi z omeškania ročne
od 24.7.2018 do zaplatenia, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (I.), v prevyšujúcej časti úrokov
z omeškania žalobu zamietol (II.) a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania proti žalovanému
v plnom rozsahu (III.).

2. V plnom rozsahu tak vyhovel žalobe v časti žalovanej istiny, ktorú žalobca skutkovo odôvodnil tým,
že v priebehu rokov 2017 a 2018 poskytol žalovanému bezhotovostnými prevodmi pôžičky v rôznych
sumách v celkovej výške 30.600,- €, že žalovaný formou bezhotovostných prevodov a hotovostných
vkladov postupne uhradil sumu 13.850,- € a dlžnú sumu 17.500,- € mu nevrátil, pričom za účelom
zabezpečenia a potvrdenia záväzku dňa 21.2.2018 strany spísali u notára uznanie dlhu, v ktorom
žalovaný potvrdil a uznal svoj záväzok zo zmluvy o pôžičke vrátiť žalobcovi dlžnú sumu 17.500,- €.
Žalobca prostredníctvom právneho zástupcu pred podaním žaloby dňa 19.7.2018 zaslal žalovanému

výzvu na úhradu dlhu vyplývajúceho z pôžičky v lehote 3 dní od doručenia výzvy, ktorú žalovaný prevzal
dňa 20.7.2018, no v poskytnutej lehote pôžičku žalobcovi nevrátil, od 24.7.2018 je žalovaný v omeškaní,
pričom ani po opakovaných pokusoch o zmier nezaplatil dlžnú sumu žalobcovi.

3. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vyšiel z takto žalobcom tvrdeného skutkového stavu.
Z výpisu obratov na bankovom účte zistil, že medzi žalobcom a žalovaným v období od 2.10.2017 do
11.4.2018 boli uskutočnené na účtoch viaceré bankové prevody v rôznych sumách, platby označené

doplňujúcimi údajmi „pôžička pre D. Ferdinandy“ alebo „I. G., F. G.“. Z listiny označenej ako Uznanie dlhu
zo dňa 21.2.2018 súd zistil, že žalovaný dňa 21.2.2018 ako dlžník uznal svoj dlh z titulu zmluvy o pôžičke
uzavretej dňa 16.12.2017 a povinnosť zaplatiť dlžnú sumu 17.500,- € svojmu veriteľovi – žalobcovi,
predstavujúcu nevrátenú pôžičku, ktorú osobne v hotovosti prevzal dňa 16.12.2017 na základe zmluvyo pôžičke. Žalovaný vyhlásil, že uvedený dlh slobodne a vážne uznáva čo do výšky a dôvodu a zaviazal
sa ho zaplatiť žalobcovi ako veriteľovi v plnej výške. Listom zo dňa 19.7.2018 žalobca vyzval žalovaného
na úhradu uznaného dlhu vo výške 17.500,- € na označený účet svojho advokáta do 3 dní od doručenia

výzvy, ktorá bola žalovanému doručená dňa 20.7.2018, ako vyplynulo z informácie o zásielke (č.l. 33).
Z komunikácie medzi stranami sporu prostredníctvom sms - správ a e - mailov súd mal preukázanú
neformálnu žiadosť žalovaného žalobcovi o poskytnutie pôžičky a tiež, že strany si dohadovali spoločné
stretnutie u notára za účelom, aby „to bolo papierovo v poriadku“. Po vyhodnotení vykonaných dôkazov
a právnom posúdení veci podľa ustanovení § 657, § 658 ods. 1, § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho

zákonníka (ďalej len „OZ“), § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, súd prvej inštancie dospel k záveru,
že nárok žalobcu z uzavretej zmluvy o pôžičke je dôvodný a preukázaný. Súd výšku poskytnutej sumy
30.600,- € ako aj postupných úhrad žalovaného v celkovej výške 13.850,- € v zmysle § 186 ods. 2
Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), považoval za nesporné skutočnosti. Neprihliadol na
námietky žalovaného, ktorými namietal neprimerane vysoké úroky, relevanciu dôkazu – uznanie dlhu

a poukazoval na svoje zlé psychické rozpoloženie v čase podpisu uznania dlhu, ktoré mal podpísať
pod nátlakom. Uvedené tvrdenia a obranu žalovaného súd považoval za všeobecné a irelevantné,
ktoré nie sú spôsobilé spochybniť záver o dôvodnosti nároku v časti uplatnenej istiny založený na
nespornej skutočnosti, že žalobca ako veriteľ poskytol žalovanému sumu 30.600,- € a že žalovaný mu
vrátil postupne sumu 13.850,- €, a to právnym titulom pôžičky (ktorú skutočnosť žalovaný v konaní

rovnako nepoprel). Tvrdenie žalovaného, že žalobcovi vrátil hotovosť v mesiacoch február a marec
2018 minimálne vo výške 6.000,- €, ktorú žalobca opomenul odpočítať od jeho dlhu, považoval za
nepreukázané a dospel k záveru, že žalovaný o týchto svojich tvrdeniach neuniesol v spore dôkazné
bremeno.Zdôraznilvtejtosúvislosti,žeikeďprávnydôvoddlhuuvedenývuznanídlhujevčastirozporný
so skutkovými tvrdeniami strán a ani z ostatného obsahu spisu nevyplynulo, že strany sporu uzavreli

jedinú zmluvu o pôžičke s predmetom pôžičky 17.500,- € a ani to, že sa tak stalo dňa 16.12.2017,
podľa posúdenia súdu prvej inštancie však „uznanie dlhu nebolo podstatným dôkazom pre rozhodnutie
o nároku žalobcu, keď nárok v časti istiny súd považoval za preukázaný na základe iných dôkazných
prostriedkov a na základe hodnotenia skutkových tvrdení strán“. Súd nemal preukázané ani uzavretie
dohody o úrokoch medzi žalobcom a žalovaným, keďže zo žiadneho z predložených dôkazov ani zo

skutkových tvrdení žalobcu mu nevyplynulo, že by úroky v akejkoľvek výške boli súčasťou uplatneného
nároku. Dohodu o úrokoch tvrdil žalovaný, preto bolo na ňom, aby jej existenciu preukázal, dôkazné
bremeno v tomto smere však v konaní neuniesol. Z uvedených dôvodov súd zaviazal žalovaného uhradiť
žalobcovi dlžnú sumu 16.750,- €. Z dôvodu omeškania žalovaného s vrátením pôžičky, podľa ust. §
517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., priznal žalobcovi tiež úroky z

omeškania z dlžnej sumy vo výške 5 % ročne od 24.7.2018 (deň nasledujúci po uplynutí trojdňovej
lehoty stanovenej na splnenie záväzku žalobcom vo výzve, doručenej žalovanému 20.7.2018), až
do zaplatenia. Žalobu v prevyšujúcej časti úrokov z omeškania, t.j. nad sadzbu 5 % ročne zamietol,
nakoľko požadované úroky prevyšovali základnú sadzbu Európskej centrálnej banky platnú k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Z dôvodu nesúhlasu žalobcu a nepreukázania všeobecných

tvrdení žalovaného o nepriaznivej finančnej situácii, súd nepovolil žalovanému splácať dlžnú sumu
v mesačných splátkach po 100,- €. S ohľadom na výšku dlžnej sumy poskytol žalovanému dlhšiu lehotu
na plnenie (30 dní) v zmysle ust. § 232 ods. 3 CSP, v ktorej bude možné zabezpečiť si finančné
prostriedky na úhradu dlžnej sumy. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý mal plný úspech vo veci, priznal nárok na náhradu trov konania

proti žalovanému v rozsahu 100 %.

4.Rozsudoknapadolvčaspodanýmodvolanímžalovanýzodvolacíchdôvodovpodľa§ 365ods.1písm.
b) a h) CSP a navrhol ho zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo rozsudok zmeniť
a žalobu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania. Mal za to, že súd prvej inštancie nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. V prvom rade namietal, že súd prvej inštancie o žalobnom nároku rozhodol na
pojednávaní dňa 18.6.2021 bez jeho prítomnosti napriek tomu, že svoju neúčasť na tomto pojednávaní
riadne ospravedlnil písomným podaním doručeným súdu 17.6.2021, prílohou ktorého boli aj potvrdenia

o celodenných vyšetreniach v dňoch 17.6.2021 a 18.6.2021, vystavené jeho ošetrujúcim lekárom.
Poukázal na to, že nemá právnické vzdelanie, a preto si nebol vedomý potenciálnych následkov svojej
neúčasti na pojednávaní, keď predpokladal, že z dôvodu jeho neúčasti dôjde k odročeniu pojednávania.
Mal za to, že bez jeho vypočutia na pojednávaní nebolo možné riadne ozrejmiť skutkové okolnostimajúce zásadný vplyv na rozhodnutie vo veci samej a že súd nesprávnym postupom spočívajúcim
vo vydaní rozhodnutia bez jeho vypočutia mu znemožnil riadne uplatnenie jeho procesných práv, čím
porušil jeho právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 6 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uviedol, že na pojednávaní mienil súdu preukázať, že
žalobcovi splatil jednotlivé časti dlhovanej sumy a nedlhuje žalobcovi 16.750,- €, na zaplatenie ktorej
ho zaviazal súd prvej inštancie, avšak zo strany súdu mu to umožnené nebolo. Nesprávne právne
posúdenievecisúdomprvejinštanciepodľažalovanéhospočívavnezohľadnenískutočnosti,žeuznanie
dlhu podpísal pod nátlakom, ktoré z tohto dôvodu je neplatným právnym úkonom v zmysle § 37 ods. 1

OZ. Zároveň mal za to, že súd prvej inštancie mal o trovách konania rozhodnúť podľa ust. § 257 CSP tak,
ženáhradutrovkonaniažalobcovineprizná,prizohľadneníjehonepriaznivýchmajetkovýchasociálnych
pomerov a kritérií ustálených závermi právnej praxe, ktorá definuje dôvody hodné osobitného zreteľa.
V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 46/2012 zo dňa 9.1.2014,
z ktorého citoval právny názor.

5. Žalobca sa k podanému odvolaniu žalovaného nevyjadril.

6.KrajskýsúdvKošiciachakosúdodvolací(§34CSP)prejednalodvolaniežalovanéhoakopodanévčas
(§ 362 CSP) a oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario

v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 380 ods. 1 a 2 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov
podľa ustanovení § 365 ods. 1 písm. b) a h) CSP, s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných
podmienok konania v zmysle § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné a
napadnutý rozsudok je vecne správny, a preto ho podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

7. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 19.7.2023 o 10:00 hod. v
pojednávacej miestnosti č. dv. 215/II.posch., po predchádzajúcom zverejnení miesta a času verejného
vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. §
219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP.

8. Žalovaný v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) a písm. h) CSP, teda že
súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

9. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať
eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade
ideoporušenieprocesnýchpráv.Nesprávnyprocesnýpostupsúdu,znemožňujúcirealizáciuprocesných

právstranysporumusídosiahnuťurčitúintenzitu,ktoráodôvodnízáverotom,žecelékonaniesajavíako
nespravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania, okrem
iného tiež i z hľadiska následkov nesprávneho postupu a možností jeho zvrátenia. Zároveň platí, že
dôvodom na zrušenie rozhodnutia je len taký zásah do práva na spravodlivý proces, ktorý vzhľadom na
jeho povahu alebo intenzitu nie je možné v odvolacom konaní napraviť (porov. Števček, M. a kol.: Civilný

sporový poriadok. Komentár, vyd. C.H.Beck v Prahe, 2016, s. 1239 a 1302). Ochrana ohrozených alebo
porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený
princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej
rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý

spravodlivo.

10. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou právnej normy na zistený skutkový stav vyvodzuje zo
skutkových zistení, aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného práva. Nesprávnym

právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale nesprávne ho interpretoval alebo aplikoval na daný prípad a zo zisteného skutkového stavu
vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach strán.11. Odvolací súd po preskúmaní rozhodnutia a predchádzajúceho procesného postupu súdu prvej
inštancie v intenciách uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) a h) CSP dospel

k záveru, že tieto odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie sú preukázané a napadnutý rozsudok je
vecne správny.

12. Žalovaný v odvolaní v prvom rade namietal, že súd prvej inštancie porušil jeho právo na spravodlivý
proces tým, že napriek jeho riadnemu ospravedlneniu, doloženému potvrdeniami o celodenných

lekárskych vyšetreniach, dňa 18.6.2021 uskutočnil pojednávanie, na ktorom vo veci aj rozhodol.
Odvolací súd dospel k záveru, že žalovaný nedôvodne namieta pochybenie v procesnom postupe súdu
prvej inštancie, ktorý vo veci uskutočnil pojednávanie napriek ospravedlneniu neúčasti žalovaného na
pojednávaní z dôvodu lekárskeho ošetrenia.

13. Podľa ust. § 183 ods. 1 CSP pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Pojednávanie

môže byť na návrh strany odročené len vtedy, ak sa strana alebo jej zástupca z dôležitých dôvodov
nemôžedostaviťnapojednávanieazároveňodnichnemožnospravodlivožiadať,abysanapojednávaní
nechali zastúpiť.

14. Z cit. zák. ustanovenia vyplýva, že súd môže odročiť pojednávanie na návrh strany sporu alebo

jej zástupcu alebo aj bez návrhu strany. V obidvoch prípadoch môže byť pojednávanie odročené len z
dôležitýchdôvodov.Ajvprípadenávrhustranytedaplatí,žeodročeniepojednávaniaprichádzadoúvahy
len z dôležitého dôvodu. Súd môže bez návrhu strany odročiť pojednávanie napríklad pre neprítomnosť
predvolaných osôb, ak je ich účasť nevyhnutná, alebo z dôvodu podľa ust. § 181 ods. 4 CSP, prípadne
ak potrebuje vykonať ďalšie dôkazy (pozri tiež ust. § 182 CSP), môže tak urobiť aj z iných dôvodov

na strane súdu (napr. pre práceneschopnosť konajúceho sudcu). Cieľom tejto úpravy je zabrániť
obštrukciám, ktoré strany využívajú na opakované odročovanie pojednávaní, ktoré sa v mnohých
prípadoch ukázalo ako nedôvodné, tak aby súd mohol rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na
jednom pojednávaní ako mu to ukladá ust. § 157 ods. 1 CSP. Z uvedeného vyplýva, že odročeniu
pojednávania z dôležitých dôvodov na strane účastníka konania musí predchádzať návrh strany, aby

súd mohol posúdiť, či sú alebo nie sú splnené predpoklady na odročenie pojednávania. V danom prípade
žalovaný podaním doručeným súdu 17.6.2021, teda deň pred nariadeným pojednávaním (18.6.2021),
ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní dôvodiac celodenným ošetrením po vakcinácii COVID-19,
nepožiadal však o odročenie pojednávania. Nesplnil tak zákonnú podmienku predpokladanú zákonom,
ktorou je podanie návrhu strany sporu na odročenie pojednávania. Odvolací súd poukazuje na ustálenú

judikatúru Najvyššieho súdu SR, ktorá rieši danú situáciu v tom zmysle, že samotné ospravedlnenie
strany sporu bez návrhu na odročenie pojednávania nie je dôvodom na odročenie pojednávania.
Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 5Cdo/345/2012 uviedol: „Strana sporu alebo jej zástupca musia
výslovne žiadať o odročenie pojednávania, nakoľko ospravedlnenie neúčasti pojednávaní bez žiadosti
o odročenie termínu pojednávania nemožno považovať za žiadosť strany sporu, resp. jej zástupcu

o odročenie termínu pojednávania“. V uznesení sp. zn. 3Cdo/216/2010 zo dňa 21.10.2010 dospel
najvyšší súd k záveru: „Ak právny zástupca účastníka zaslal súdu lekárske potvrdenie o svojom ošetrení
(o svojej pracovnej neschopnosti), no nepožiadal o odročenie pojednávania a odvolací súd pojednával
v jeho neprítomnosti, nedošlo tým k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom podľa § 237 písm.
f) O.s.p. Súd môže uskutočniť pojednávanie v neprítomnosti účastníka konania iba vtedy, ak účastník

konania: bol na pojednávanie riadne predvolaný, nepožiadal o odročenie pojednávania alebo dôvod,
pre ktorý požiadal o odročenie pojednávania, nebol dôležitý. Súd môže vo veci pojednávať a vec
rozhodnúť v neprítomnosti účastníka konania len za splnenia skôr uvedených predpokladov“ (porovnaj
tiež uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obo/71/2011 z 31.7.2012). Vzhľadom na uvedené odvolací
súd konštatuje, že postupom súdu prvej inštancie, pokiaľ uskutočnil pojednávanie dňa 18.6.2021 v

neprítomnosti žalovaného, na ktorom vo veci aj rozhodol, nebola žalovanému odňatá možnosť konať
pred súdom a nebolo porušené jeho právo na spravodlivý proces, a teda nie je v prejednávanej veci
naplnený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

15. Nedôvodná je i námietka žalovaného smerujúca proti spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov

a právnemu posúdeniu prejednávanej veci súdom prvej inštancie. Odvolací súd nezistil, že by súd
prvej inštancie chybne hodnotil vykonané dôkazy alebo spor posúdil podľa nesprávnej právnej normy,
nesprávnym spôsobom právnu normu interpretoval, prípadne ju inak nesprávne aplikoval na zistený
skutkový stav a vyvodil zo zisteného skutkového stavu nesprávne závery o právach a povinnostiachstrán. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového
stavu prejednávanej veci a aj po právnej stránke spor posúdil správnym spôsobom, pri správnej
interpretácii a aplikácii ustanovení § 657 a § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v intenciách ktorých

správne vyhodnotil všetky vykonané dôkazy postupom podľa ustanovení § 191 a nasl. CSP a zásad
ustálených v právnej praxi a vyvodil správny záver o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi dlžnú
sumu 16.750,- € s prísl. Je potrebné súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca preukázal
uzavretie zmluvy o pôžičke (zmlúv o pôžičkách) poskytnutej žalovanému i skutočné odovzdanie
peňažných prostriedkov z titulu poskytnutej pôžičky, preukázal tiež výšku nároku a pravdivosť ním

tvrdenej skutočnosti, že žalovaný mu požičané peniaze v žalovanej sume nevrátil. Procesnú obranu
žalovaného súd prvej inštancie na základe výsledkov vykonaného dokazovania správne vyhodnotil ako
nedôvodnú a v skutkových okolnostiach vyvodil správny záver, že žalovaný neuniesol v danom spore
dôkazné bremeno vo vzťahu k tvrdeným skutočnostiam. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje
so skutkovými zisteniami, ako aj so spôsobom právneho posúdenia prejednávanej veci súdom prvej
inštancie vrátane správneho posúdenia otázky dôkazného bremena strán v danom spore.

16. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že z hypotézy
hmotnoprávnej normy uvedenej v ust. § 657 Občianskeho zákonníka, podľa ktorej súd prvej inštancie
žalobou uplatnený nárok správne posudzoval, vyplýva, že v spore o vrátenie požičaných peňazí má
žalobca ako veriteľ bremeno tvrdenia, že so žalovaným uzavrel zmluvu o pôžičke, že dlžníkovi predmet

pôžičky odovzdal a dlžník mu požičané peniaze (riadne a včas) nevrátil. Z tohto bremena tvrdenia potom
pre veriteľa (žalobcu) vyplýva dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie skutočnosti, že zmluva o
pôžičke bola uzavretá a že na jej základe odovzdal žalovanému (dlžníkovi) finančné prostriedky. Ak
unesie veriteľ (žalobca) dôkazné bremeno v tomto smere, pričom súčasne súd vyhodnotí procesnú
obranu žalovaného za nedôvodnú, v takom prípade rozhodne v prospech žalobcu.

17. V danom spore aj podľa posúdenia odvolacieho súdu uzavretie zmluvy (zmlúv) o pôžičke i reálne
odovzdanie požičaných súm žalobcom (jej prevzatie žalovaným ako dlžníkom) je preukázané nielen
písomným uznaním dlhu zo dňa 21.2.2018, ktoré žalovaný vlastnoručne podpísal (táto skutočnosť teda
nebola sporná) - podľa názoru odvolacieho súdu ide o dôležitý dôkaz v listinnej podobe svedčiaci v

prospech žalobcu, že došlo k poskytnutiu pôžičky i k odovzdaniu finančných prostriedkov žalovanému
ako dlžníkovi, ale pravdivosť tvrdenia žalobcu o poskytnutí pôžičky žalovanému je podporená tiež
výpismi – obratmi na jeho účte v peňažnom ústave a obsahom vzájomnej sms a mailovej komunikácie
strán. Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný v danom spore
neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k ním tvrdeným skutočnostiam o vrátení (časti) dlžnej sumy,

o tom, že uznanie dlhu podpísal pod nátlakom a za tejto dôkaznej situácie aj podľa názoru odvolacieho
súdu boli (sú) splnené zákonné podmienky pre rozhodnutie sporu v prospech žalobcu.

18. Na vecnej správnosti napadnutého rozsudku nič nemení ani podané odvolanie, v ktorom žalovaný
opakovane uvádza iba námietky a argumenty prezentované už v konaní pred súdom prvej inštancie,

ktorý sa s nimi správnym, zákonným a aj presvedčivým spôsobom vysporiadal v odôvodnení
napadnutého rozsudku. Odvolacie námietky žalovaného nie sú spôsobilé spochybniť správnosť
skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie ani dôvodov, na ktorých je preskúmavané
rozhodnutiesúduprvejinštanciezaloženéaneodôvodňujúprijaťrozhodnutievtomtosporevyznievajúce
v jeho prospech.

19. K odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd poukazuje na to, že v civilnom sporovom konaní sa
uplatňuje prejednacia zásada, podľa ktorej je zásadne vecou strán sporu tvrdiť rozhodujúce skutočnosti
(povinnosť tvrdenia) a označiť (navrhovať) dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť,
dôkazné bremeno). Zákon ukladá strane sporu povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti. Okruh

rozhodujúcich skutočností ako aj rozsah dôkazného bremena, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej
normy,ktoráupravujespornýprávnypomerstrán.Dôkaznébremenoohľadomtvrdenýchskutočnostíleží
na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky;
ide o tú stranu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Ak teda v prejednávanej veci žalovaný tvrdil,
žežalobcovizaplatiljednotlivéčastidlhuzposkytnutejpôžičky,bolojehopovinnosťouoznačiťapredložiť

súdurelevantné,jednoznačnéanespornédôkazynapreukázanietejtoskutočnosti,pretoževychádzajúc
z ust. § 657 OZ dôkazné bremeno o týchto tvrdeniach spočívalo v konaní na ňom. V tejto súvislosti je
potrebné uviesť, že žalovaný mal túto možnosť v priebehu celého konania pred súdom prvej inštancie,
mohol vykonať (brániť) svoje práva a predložiť na svoje tvrdenia relevantné dôkazy aj písomnýmipodaniami, teda aj inak ako svojou účasťou na pojednávaní, no svoju dôkaznú povinnosť v priebehu
prvoinštančného konania si nesplnil, pričom ani v podanom odvolaní žiadne nové relevantné skutkové
tvrdenia nepredniesol ani neoznačil ďalšie dôkazy oproti svojej obrane prezentovanej už v konaní pred

súdom prvej inštancie, čo len potvrdzuje vecnú správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvej
inštancie a zároveň nedôvodnosť odvolacích námietok žalovaného. Súd prvej inštancie na podklade
nesporných tvrdení strán a výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru o povinnosti
žalovaného zaplatiť žalobcovi dlh titulom nevrátenej pôžičky vo výške 16.750,- € s príslušnými úrokmi
z omeškania v zákonnej výške.

20. Z týchto dôvodov odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil napadnutý rozsudok v jeho
vyhovujúcomvýrokuvovecisamej,akoajvsúvisiacomvýrokuotrováchkonania,ktorýmáprávnyzáklad
v plnom procesnom úspechu žalobcu v spore, pri správnej aplikácii ust. § 255 ods. 1 CSP, ako vecne
správny. Odvolací súd nezistil dôvody pre aplikovateľnosť ust. § 257 CSP (podľa ktorého súd výnimočne
neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa) na rozhodnutie o trovách

konania, opierajúce sa len o nijak nepreukázané všeobecné tvrdenia žalovaného o jeho nepriaznivej
finančnej situácii, ktoré podľa názoru odvolacieho súdu neodôvodňujú nepriznanie náhrady trov konania
v spore plne úspešnému žalobcovi.

21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP

v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá
právo na náhradu jeho trov a plne úspešnému žalobcovi v odvolacom konaní žiadne trovy preukázateľne
nevznikli, preto odvolací súd stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý

výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti

dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov
sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací
návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a

iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí,
ak je: a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,

osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej

obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§
435 CSP).