Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, May 29, 2023

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-8SaZ/3/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1023200406
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1023200406.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu:

O. O., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Y. fA. a T., adresa posledného trvalého pobytu v krajine
pôvodu: Ul. Y. X/XX, W., Y. E., adresa posledného prechodného pobytu v krajine pôvodu: Ul. V. XXX,
Q. J., B. oblasť, T., toho času: I. XX, XXX XX O., zastúpený: Slovenská humanitná rada, so sídlom
Budyšínska 1, 831 03 Bratislava, IČO: 17 316 014, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, 812 72 Bratislava, o správnej žalobe vo veci azylu
zo dňa 08. marca 2023 proti rozhodnutiu žalovaného ČAS: MU-PO-228-39/2022-Ž zo dňa 03. februára
2023, takto

r o z h o d o l :

I. Rozhodnutie Migračného úradu Ministerstva vnútra SR č. ČAS: MU-PO-228-39/2022-Ž zo dňa 03.
februára 2023 vo výroku 1/, ktorým žalovaný neudelil azyl žalobcovi: O. O., nar. XX.XX.XXXX, štátna
príslušnosť: Y. E. a T., adresa posledného trvalého pobytu v krajine pôvodu: Ul. Y. X/XX, W., Y. E. adresa
posledného prechodného pobytu v krajine pôvodu: Ul. V. XXX, mesto J., B. oblasť, T., toho času: I. XX,
XXX XX O., podľa ust. § 191 ods. 1 písm. d/ zákona č. 162/2015 Z.z. z r u š u j e a vec v r a c i a
žalovanému na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Správna žaloba

1. Správnou žalobou zo dňa 08.03.2023, elektronicky doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej
aj „správny súd“ alebo „súd“) dňa 14.03.2023, sa žalobca s odkazom na ust. § 2 písm. d/ a k/, § 8, §
19a ods. 1, ods. 4 písm. d/, ods. 9 a § 49 ods. 3 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle (ďalej aj „ZoA“ alebo
„zákon o azyle“), domáhal vydania rozsudku, ktorým by súd pre nesprávne právne posúdenie veci a

pre nedostačujúce zistenie skutkového stavu na riadne posúdenie veci orgánom verejnej správy, zrušil
rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-228-39/2022-Ž zo dňa 03.02.2023 vo výroku I o neudelení azylu
a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

2. Žalobu odôvodnil nesúhlasom s (vojnovou) politikou Ruskej federácie, vrátane anexie Krymu, ktorú
Ruská federácie vedie voči jeho rodnej krajine. Zároveň ako vojenský major uteká pred vojnou, keďže
by bol okamžite povolaný do armády bojovať na strane Ruska proti svojej rodnej krajine. Z Ukrajiny ho

pustili na základe svojho jediného pasu Ruskej federácie. Nechce byť spájaný s Putinovým režimom,
režimom vojnového agresora.3. Uviedol, že v priebehu azylového konania ho v mieste jeho bydliska ruské štátne orgány trikrát hľadali
za účelom doručenia povolávacieho rozkazu. Komunikovala s nimi jeho manželka, ktorá odmietla
povolávací rozkaz prevziať ale bola nútená podpísať prehlásenie, že ak bude s manželom v kontakte,

odkáže mu, že sa má dostaviť na odvod. Žalobca je v ruskej armáde do veku 65 rokov v zálohe. Zároveň
je na Ukrajine vedený v evidencii brancov, o čom sa dozvedel až na hraniciach pri odchode na územie
Slovenskej republiky. Na Ukrajine je stále považovaný za občana Ruskej federácie, napriek tomu, že
sa cíti byť Ukrajincom.

4. Rozhodnutiu žalovaného vytýkal, že vykazuje mnohé nepresnosti, skutkové aj právne, a absentuje v
ňom vymenovanie všetkých dôkazov, ktoré do konania založil. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia tvrdí,
že pri posudzovaní jeho žiadosti a ustálení jeho totožnosti boli podstatné dva dokumenty. V prípade
vzdania sa štátneho občianstva Ruskej federácie, žalovaný tento úkon nespochybnil a považoval ho
za lege artis s čl. 18 a čl. 19 zákona Ruskej federácie č. 62-FZ z 31.05.2022. Ohľadom dokumentu,
osvedčenie štátneho občianstva Ukrajiny, sa žalovaný obrátil na zastupiteľský úrad Ukrajiny v Bratislave,

ktorý potvrdil, že dokument je pravý, s čím sa uspokojil a ostatné skutočnosti neskúmal.

5. Žalobca skonštatoval, že Ruská federácia na jeho vzdanie sa občianstva nikdy nereagovala a
nerealizovala zákonný postup, a preto nie je možné ani preukázať, že občianstvo Ruskej federácie
mu bolo odňaté. Žalovaný má však pochybnosti o trvaní jeho štátneho zväzku k Ruskej federácii a pri

ustálení jeho totožnosti si osvojil teóriu, že je ukrajinskej štátnej príslušnosti. Nevylúčil však, že štátnym
občianstvom Ruskej federácie môže aj naďalej disponovať a toto konštatovanie podľa jeho názoru
nezbavuje žalovaného povinnosti preskúmať jeho dôvody o udelenie azylu vo vzťahu k Ruskej federácii.

6. Žalovaný uviedol, že existujú pochybnosti o stálom trvaní jeho štátnej príslušnosti k Ruskej federácií,

avšak toto považuje za absolútne irelevantné, pretože dôvody žiadosti o azyl sú vždy posudzované
vo vzťahu ku krajine, ku ktorej žiadateľ štátnym občianstvom preukázateľne disponuje (Ukrajina).
Podľa žalovaného získaním štátneho občianstva Ukrajiny, získal najvyššiu formu ochrany, a zároveň
dostatočnú záruku, že do Ruska, kde sa obáva prenasledovania, vrátený nebude. Jeho tvrdenie, že
je na Ukrajine považovaný za občana Ruska, a teda nepriateľa štátu, považoval za nepreukázaný a

subjektívny názor, pretože z jeho prejavov nesúhlasu s politikou Ruska, musí byť na Ukrajine vnímaný
ako symbol odporu, ktorý svojím konaním preukázal svoj postoj k politike Kremľa.

7. Nesprávne právne posúdenie veci nachádzal v tom, že žalovaný za krajinu jeho pôvodu považoval
len Ukrajinu, hoci pojem krajina pôvodu sa vzťahuje na všetky štáty, ktorých štátneho občianstva je

nositeľom a vo vzťahu ku ktorým žiada o medzinárodnú ochranu. Žalovaný nesprávne právne posúdil
osvedčenie o štátnom občianstve Ukrajiny, neskúmal aktuálne právne predpisy Ukrajiny a spôsob, akým
sa uplatňujú. Nevyhodnotil, že občianstvo Ukrajiny je de facto neúčinné a nespája sa s ním ochrana, akú
štát normálne poskytuje. On je v špecifickej situácií, v ktorej od neho nemožno odôvodnene očakávať
využitie ochrany Ukrajiny, naopak, na Ukrajine mu v súčasnej situácií ozbrojeného konfliktu rovnako

hrozí prenasledovanie z dôvodu štátnej príslušnosti k Ruskej federácií.

8. O azyl požiadal prioritne vo vzťahu k Ruskej federácií z politických dôvodov. Narodil sa na Ukrajine,
odišiel študovať na stredné vojenské učilište do mesta Saratov v Rusku, kde mu po ukončení štúdia
dali ruský občiansky preukaz. V Rusku pôsobil ako vojak z povolania, zo služby bol uvoľnený vo funkcii

major. Na území Ruska sa oženil, založil si rodinu. Na Ukrajinu sa vrátil v roku 2014. Od roku 2018 mal
na Ukrajine udelený prechodný pobyt a od roku 2019 sa usiloval aj o osvedčenie štátneho občianstva
Ukrajiny. Štátne občianstvo mu bolo osvedčené dňa 14.12.2021.

9. Žalobca poukázal na potrebu naštudovania Zákona Ukrajiny o občianstve (Informácie Najvyššej rady

Ukrajiny, 2001, č. 13, článok 65). Je nevyhnutné brať ohľad na preklad názvu dokumentu, ako aj na jeho
povahu. Žalovaný však povahu tohto dokladu neskúmal a v azylovom spise sa nenachádza ani jeho
preklad, čím porušil ustanovenie § 19a ods. 1 písm. a/ zákona o azyle. Zákon Ukrajiny O občianstve
rozlišuje dva dokumenty, ktoré osvedčujú štátne občianstvo Ukrajiny: 1. ?. (dočasné osvedčenie občana
Ukrajiny), sa poskytuje v procese konania o prijatí štátneho občianstva, nie je finálnym; jeho podstatou

je, že počas jeho platnosti, t.j. v období dvoch rokov, má osoba preukázať, že sa vzdáva iného štátneho
občianstva a 2. ?. (osvedčenie o registrácii osoby ako občana Ukrajiny), sa vydáva na základe osobitnej
žiadosti, v nadväznosti na udelenie štátneho občianstva a má inú povahu ako dočasné osvedčenie
občana Ukrajiny.10. Uviedol, že Štátna migračná služba Ukrajiny od mája 2022 od občanov Ruska neprijíma doklady
pre udelenie občianstva Ukrajiny a poukázal na informácie poskytnuté šéfkou Štátnej migračnej služby

Ukrajiny K. K.. Po doručení napadnutého rozhodnutia navštívil dňa 15.02.2023 spolu s právnou
zástupkyňou Veľvyslanectv? Ukrajiny v Slovenskej republike (ďalej aj „Veľvyslanectv? Ukrajiny“).
Poverenej zamestnankyni predložil svoj doklad o osvedčení štátneho občianstva Ukrajiny za účelom
vystavenia cestovného pasu, tá mu ho hodila do tváre a vyhodila ho z Veľvyslanectva, cit.: „Si z Ruska
a tu sa nebojíš? Osvedčenie nie je, lebo je vojna". Právna zástupkyňa adresovala na Veľvyslanectvo

Ukrajiny niekoľko e-mailov, na ktoré však žiadnu jednoznačnú odpoveď nedostala. Je však zrejmé, že
Ukrajina mu odmieta vydať cestovný doklad Ukrajiny, z čoho sa domnieva, že ho za svojho občana v
dôsledku jeho predchádzajúcej alebo stále trvajúcej štátnej príslušnosti k Ruskej federácií nepovažuje.

11. Nedostačujúce zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy na riadne posúdenie veci vidí
žalobca v tom, že žalovanému sa nepodarilo v azylovom konaní vylúčiť pochybnosti o tom, že jeho

príslušnosť ako žiadateľa o azyl k Ruskej federácií zanikla, preto sú jeho obavy vyplývajúce z tejto
príslušnosti ku krajine pôvodu dôvodné a reálne riziko prenasledovania mu hrozí. Dňa 08.02.2022
požiadal na ruskom veľvyslanectve v Kyjeve o vzdanie sa ruského štátneho občianstva v súlade s
príslušnými článkami Federálneho zákona N 62-FZ z 31.05.2002 o občianstve Ruskej federácie, ktorý
vo svojich článkoch plne pripúšťa možnosť dvojitého štátneho občianstva. Ruské orgány sa opakovane

pokúšajú doručiť mu povolávací rozkaz, čo tiež svedčí o tom, že jeho žiadosti o vzdanie sa občianstva
Ruskej federácie vyhovené nebolo. Ruská federácia mu nedoručila rozhodnutie o vzdaní sa štátneho
občianstva, neodobralamuanicestovnýpas,čiostatnédoklady.Žalovanýsíceexistenciutohtoštátneho
zväzku nespochybňuje, no napriek tomu, jeho azylové dôvody vo vzťahu k Ruskej federácií neskúmal,
pretože Ukrajinu považoval za poskytovateľa ochrany pred pôvodcom prenasledovania.

12. Zo zabezpečených informácií o krajine pôvodu samotným žalovaným vyplýva, že Putin dňa
21.09.2022 podpísal Dekrét o vyhlásení čiastočnej mobilizácie v Ruskej federácii. Federálny zákon
Ruskej federácie o vojenskej povinnosti a vojenskej službe je koncipovaný tak široko a flexibilne, aby
bolo do armády možné povolať kohokoľvek. Známe sú už prípady trestných stíhaní osôb vyhýbajúcich

sa mobilizácií. Poukázal na pravidlo „benefit of doubt" - „v prípade pochybností v prospech žiadateľa o
medzinárodnú ochranu".

13. Žalobca zastáva názor, že pokiaľ nie je možné náležité preukázať, že Ruská federácia akceptovala
jeho vzdanie sa štátneho občianstva, platí, že štátna príslušnosť voči Ruskej federácií nezanikla. Z

informácií zabezpečených žalovaným do azylového konania vyplýva, že Rusko nevydáva cestovné
pasy tým, ktorí boli mobilizovaní. To evokuje pochybnosti aj vo vzťahu k prepúšťaniu občanov Ruskej
federácie zo štátneho zväzku. Žalovaný neustálil, či Ruská federácia v rámci svojej legislatívnej činnosti
od zahájenia vojny na Ukrajine neprijala zákon, v zmysle ktorého tí, ktorí majú byť mobilizovaní, nebudú
prepustenízoštátnehozväzku.Žalovanémusavazylovomkonanínepodarilovylúčiťpochybnostio tom,

žejehopríslušnosťakožiadateľaoazylkRuskejfederáciízanikla,pretosújehoobavyvyplývajúceztejto
príslušnosti dôvodné a reálne riziko prenasledovania hrozí. O existencií štátnej príslušnosti k Ukrajine
má pochybnosti. Jeho osvedčenie o štátnom občianstve Ukrajiny neznamená nadobudnutie občianstva
de lege, najmä nie v situácii ozbrojeného konfliktu. Naopak, je presvedčený, že jeho príslušnosť k Ruskej
federácií nezanikla s ohľadom na politiku vojnového agresora.

14. Zdôraznil, že má opodstatnené obavy z prenasledovania v oboch krajinách pôvodu. Vzhľadom k
zjavne stále trvajúcej štátnej príslušnosti k Ruskej federácií sa vo vzťahu k Ukrajine sa obáva, že je a v
budúcnosti vždy bude štátom a jeho orgánmi považovaný za špióna a nepriateľa štátu (prenasledovanie
z dôvodu štátnej príslušnosti). V prípade návratu na Ukrajinu a jeho mobilizácie Ukrajinou, bude

považovaný za vojnového zradcu v Ruskej federácii. Zároveň má obavy, že v prípade návratu do Ruskej
federácie bude čeliť prenasledovaniu z dôvodu svojej národnosti a určitej príslušnosti k Ukrajine, ako aj
z dôvodu zastávania určitých politických názorov, a to nesúhlasu s politikou Putina, ktorá má počiatok v
anexii Krymu a následne vedením vojny na Ukrajine. S politickým nesúhlasom je úzko spätý nesúhlas
s podrobením sa mobilizácií do vojny proti jeho rodnej krajine, v dôsledku ktorej by bol nútený páchať

trestné činy proti ľudskosti. Za vyjadrenie svojho priameho nesúhlasu mu hrozí trestné stíhanie alebo
trest za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase ozbrojeného konfliktu, čo v konečnom dôsledku aj
tak znamená, že by z výkonu trestu priamo putoval na front. Po mobilizácii Ruskou federáciou sa stáva
vojnovým zradcom Ukrajiny.15. Namietal, že sa žalovaný nedostatočne vysporiadal s jeho štátnou príslušnosťou k Ruskej federácií
a nedostatočne sa venoval aj otázke hrozby prenasledovania na území Ukrajiny, aj preto, že na Ukrajine

bol obyvateľmi bitý.

II.
Vyjadrenie žalovaného

16. Vo vyjadrení zo dňa 19.04.2023, žalovaný namietal tvrdenie právnej zástupkyne žalobcu, že žalobca
„Poukazoval a opakoval aj to, že po vypuknutí vojny na Ukrajine, po predložení jediného cestovného
pasu, ktorým disponoval, bol obyvateľmi bitý.“ Toto tvrdenie označil fabuláciu právnej zástupkyne.

17. K námietke nedostatočného zistenia skutkového stavu uviedol, že pochybnosti v súvislosti s
ruským štátnym občianstvom nepopiera, a preto v napadnutom rozhodnutí uviedol: „Keďže sa v

konaní z objektívnych dôvodov nepodarilo preukázať, či aj naďalej disponuje alebo nedisponuje ruským
štátnym občianstvom, pri ustálení jeho totožnosti vo výrokovej časti rozhodnutia vychádzal migračný
úrad iba z overených dokumentov, svedčiacich o jeho ukrajinskej štátnej príslušnosti. Napriek tomu
migračný úrad nevylučuje, že napriek splneniu zákonných podmienok pre vzdanie sa ruského štátneho
občianstva, menovaný týmto štátnym občianstvom aj naďalej môže disponovať, a to aj napriek tomu,

že na preukázanie tejto skutočnosti nejestvujú relevantné dôkazné prostriedky.“ Na základe uvedeného
žalovaný považuje uvedenú námietku za neopodstatnenú.

18. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci žalovaný uviedol, že v súvislosti s ustálením
štátnej príslušnosti žalobcu, vychádzal najmä z dokumentu predloženého žalobcom s názvom

Doklad č. XXX-XX pre registráciu osoby občana Ukrajiny, ktorého pravosť bola následne potvrdená
Veľvyslanectvom Ukrajiny. Nesúhlasil s tvrdením, že v azylovom spise žalobcu nie je založený, nakoľko
preklad je evidovaný na str. 138 azylového spisu. Nesúhlasil ani s tvrdením, že v tomto doklade sa
uvádza disponovanie cestovným pasom Ruskej federácie s uvedeným číslom, nakoľko tento doklad
uvádza, že potvrdenie o skutočnosti, že žalobca je občanom Ukrajiny je vydané do pasu v súčinnosti s

rodným listom č. XXXXXXXXX z 13.01.2013.

19. Pri posudzovaní štátnej príslušnosti žalobcu žalovaný vychádzal z dočasného dokladu
potvrdzujúceho občianstvo Ukrajiny (str. 13 azylového spisu) a taktiež z výpovede samotného
žalobcu, ktorý nadobudnutie štátneho občianstva Ukrajiny nikdy nespochybnil. Práve naopak, počas

doplňujúceho pohovoru zo dňa 20.01.2023 uviedol, že jeho žiadosti o ukrajinské občianstvo bolo
vyhovené, keďže na území Ukrajiny nie je možné disponovať dvojitým občianstvom. Žalobca sa
vyjadril: „Tvrdím a prehlasujem, že občianstvo Ukrajiny by som neobdržal keby som sa nevzdal ruského
občianstva.“ Právna zástupkyňa vo vyjadrení pred vydaním rozhodnutia uvádzala len námietky v
súvislosti s (ne)existenciou ruského občianstva. Určenie občianstva Ukrajiny v čase vydania rozhodnutia

sporné nebolo, a teda nemohlo dôjsť k porušeniu ustanovenia § 19a ods. 1 písm. a/ zákona o azyle tak,
ako to namieta právna zástupkyňa žalobcu, pretože na zákon Ukrajiny o štátnom občianstve poukázala
až v správnej žalobe.

20.Kjejtvrdeniam,ževsúvislostisprocesomnadobudnutiaobčianstvaUkrajinyexistujúdvadokumenty,

žalovaný uviedol, že táto á konštatácia nie je úplne objektívna. Dočasné osvedčenie občana Ukrajiny sa
vydáva ako doklad, ktorý slúži na preukázanie občianskeho vzťahu k Ukrajine a vydá sa osobe, ktorá
predložila potvrdenie o vzdaní sa občianstva iného štátu, ako aj osobe, ktorá predložila „iba“ vyhlásenie
o vzdaní sa občianstva iného štátu. Toto dočasné osvedčenie sa nachádza aj v zozname dokladov,
ktoré preukazujú občiansky vzťah osoby k Ukrajine. Ako ďalej uvádza zákon o jednotnom štátnom

demografickom registri a dokumentoch potvrdzujúcich občianstvo Ukrajiny, osvedčujúcich osobu alebo
jej osobitné postavenie, v prípade uplynutia platnosti Dočasného osvedčenia občana Ukrajiny sa osobe,
ktorej bolo vydané, vydá nové Dočasné osvedčenie občana Ukrajiny. To znamená, že viac-menej
ide o dobu platnosti dokladu, ktorá nemá vplyv na status žalobcu. Druhý dokument, na ktorý právna
zástupkyňa poukázala, Osvedčenie o registrácii osoby ako občana Ukrajiny, sa vydáva na účely ďalšej

evidencie cestovného pasu občana Ukrajiny.

21. Podľa názoru žalovaného, žalobca všetky zákonom stanovené náležitosti pre získanie štátneho
občianstva Ukrajiny splnil. V súvislosti so získaním pasu Ukrajiny sa obrátil na Veľvyslanectv?Ukrajiny, ktoré mu poskytla informáciu o tom, že je potrebné doložiť doklad potvrdzujúci občianstvo a
identifikáciuosobysfotografiou.Potrebnýmidokladmižalobcadisponuje,takžejeveľmipravdepodobné,
že ukrajinský pas mu bude vydaný. Žalovaný v súčasnosti nedisponuje informáciami, či žalobca

odporúčané kroky zo strany Veľvyslanectva Ukrajiny podnikol a v akom štádiu je jeho žiadosť.

22. K námietke právnej zástupkyne žalobcu, že vždy v budúcnosti bude Ukrajinou považovaný za špióna
a nepriateľa štátu uviedol, že ak by ho Ukrajina považovala za špióna, nebolo by mu udelené občianstvo
Ukrajiny. Žalobca sa na území Ukrajiny zdržiaval, územie Ukrajiny opustil až po vypuknutí konfliktu

a neudával žiadne problémy v súvislosti s jeho ruskou národnosťou. Prípadná mobilizácia zo strany
Ukrajiny nie je sama o sebe dôvodom na udelenie azylu a naviac žalobca žiadne ďalšie okolnosti v
súvislosti s jeho prípadnou mobilizáciou do armády na Ukrajine neuviedol.

23. Žalovaný poznamenal, že predpokladom právnej situácie nesprávneho právneho posúdenia veci
je správne a zákonne zistený skutkový stav. Logicky tak rozhodnutie žalovaného nemôže trpieť vadou

nedostatočne zisteného skutkového stavu a súčasne aj nesprávneho právneho posúdenia veci. Ak teda
právnazástupkyňatvrdí,žezistenieskutkovéhostavujenedostačujúcenariadneposúdenieveci,potom
je jej námietka nesprávneho právneho posúdenia veci a priori nedôvodná, pričom poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 1Sžak/10/2017.

24. V závere svojho vyjadrenia žalovaný skonštatoval, že napadnuté rozhodnutie považuje za vecne
správne a zákonné a navrhol, aby správny súd rozsudkom správnu žalobu zamietol.

III.

Konanie na krajskom súde

25. Krajský súd v Bratislave ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 zák. č. 162/2015 Z.z.
Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“), preskúmal vec postupom podľa prvého dielu štvrtej hlavy
SSP podľa ust. § 107 v spojení s ust. § 206 ods. 6 SSP a vo veci nariadil ústne pojednávanie na deň

28.05.2023. Po preskúmaní administratívneho spisu, napadnutého rozhodnutia, postupu žalovaného v
rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby a vypočutí účastníkov konania na pojednávaní súd dospel
k záveru, že správna žaloba je dôvodná a rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť (ust. § 220 SSP).

26. Podľa § 206 ods. 3, 4, 6 SSP správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom

rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo
včasevydaniajehorozhodnutia.Akniejevtejtohlaveustanovenéinak,použijúsanakonanieosprávnej
žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej
správnej žalobe.

27. Podľa § 220 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby, rozsudkom zruší
napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného. Vo výroku uvedie označenie žalovaného, číslo a
deň vydania zrušeného rozhodnutia alebo opatrenia, meno a priezvisko žalobcu a číslo jeho cestovného
pasu alebo iného dokladu totožnosti.

28. Podľa § 3 ods. 1, 2 a 5 zák. č. 71/1967 Z.z. (ďalej aj „Správny poriadok), správne orgány
postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu
a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich
povinností. Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania,
zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli

svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje
návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia
správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní
ujmu. Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne
orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali

neodôvodnené rozdiely.

IV.
Napadnuté rozhodnutie29. Z obsahu administratívneho spisu a rozhodnutia žalovaného, ktoré právne odôvodnil ust. § 2 písm.
d/, e/ a f/, § 8, § 13 ods. 1 písm. a/, § 13 ods. 2, § 13a, § 19a a § 20 ods. 4 zákona o azyle a § 2 článku

1 A dokumentu Kritéria a postupy pri udeľovaní statusu utečenca podľa Konvencie z roku 1951 a podľa
Protokolu z roku 1967 o postavení utečencov, s upriamením pozornosti na dôvody, pre ktoré žalobca
požiadal o udelenie medzinárodnej ochrany súd zistil, že žalovaný mu neudelil azyl, ale poskytol mu
doplnkovú ochranu. Žalovaný v rozhodnutí skonštatoval, že dňa 15.07.2022 žalobca pred pracovníkmi
Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné požiadal o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej

ochrany na území SR, nakoľko ako vojak v zálohe by bol v prípade návratu do Ruska povolaný do
armády, a z dôvodu nesúhlasu so súčasným politickým režimom v Rusku. Počas vstupného pohovoru
dňa 29.07.2022 a doplňujúceho pohovoru dňa 30.11.2022 uviedol, že ani v Rusku a ani na Ukrajine
nebol trestne stíhaný, počas pobytu v Rusku, ani na Ukrajine nemal nikdy žiadne problémy s políciou,
armádou, inými štátnymi, či neštátnymi subjektami, ani s inými fyzickými osobami.

30.Kosobnémuprofiluuviedol,žesanarodilnaKryme,ktorýbolvtomčaseúzemno-správnoujednotkou
Ukrajiny. V mieste narodenia navštevoval základnú školu, následne odišiel študovať na vojenské učilište
do mesta Saratov v Rusku. Štúdium ukončil v roku 1988 a v tom roku dostal aj občiansky preukaz,
vydaný orgánmi ZSSR. Týmto dokumentom po rozpade ZSSR nadobudol aj ruské štátne občianstvo.
Po skončení školy hneď vstúpil do armády. Neskôr pracoval ako súkromník, bol spoluvlastníkom firmy.

V ruskom meste Saratov žil a pracoval až do roku 2018, kedy sa vrátil späť na Ukrajinu, pretože bol
vnútorne presvedčený, že k anexii Krymu (regiónu jeho bydliska) ruskou armádou došlo nezákonne a že
jehopravýdomovniejevRusku,alenaUkrajine.Pretovroku2019požiadalnaUkrajineajotrvalýpobyt,
avšak podmienkou pre udelenie trvalého pobytu bolo v jeho prípade získanie ukrajinského štátneho
občianstva. Toto nadobudol dňa 14.12.2021, na základe dokumentu ukrajinskej štátnej migračnej služby.

V súvislosti s nadobudnutím ukrajinského štátneho občianstva podal následne, dňa 08.02.2022, na
ruskéveľvyslanectvovKyjeveelektronickúžiadosťovzdaniesaruskéhoštátnehoobčianstva.Pripodaní
žiadosti sa riadil zákonným postupom, nedisponuje však žiadnym dôkazným prostriedkom, ktorý by
mohol potvrdiť, že jeho žiadosti bolo vyhovené. Vzhľadom k tomu, že na Ukrajine vypukol vo februári
2022 ozbrojený konflikt, začal sa obávať o svoju bezpečnosť a rozhodol sa z Ukrajiny odísť. Keďže

sa ruského štátneho občianstva vzdal a k tejto krajine necítil žiadne väzby, do Ruska sa nevrátil a
vycestoval na Slovensko, kde požiadal o udelenie medzinárodnej ochrany. Počas pobytu na území SR
sa dozvedel, že ruské štátne orgány sa mu v súvislosti s vyhlásenou mobilizáciou opakovane snažili v
Saratove doručiť povolávací lístok. Iné dôvody svojej žiadosti neuviedol.

31. Žalobca do konania predložil dôkazné prostriedky: ukrajinský rodný list, neplatný ruský cestovný pas,
ruskú vojenskú knižku, ruský a aj ukrajinský vodičský preukaz, ukrajinský doklad o prechodnom pobyte,
dokument z ruského veľvyslanectva v Kyjeve o vzdaní sa ruského štátneho občianstva, dokument o
nadobudnutí ukrajinského štátneho občianstva zo dňa 14.12.2022.

32. Žalovaný do konania zabezpečil informácie o situácii v Rusku a na Ukrajine a tiež ďalšie relevantné
dôkazy. Uviedol, že pri ustálení totožnosti žalobcu boli podstatné dva predložené dokumenty, súvisiace
so vzdaním sa ruského štátneho občianstva a získaním ukrajinského štátneho občianstva. Obidva
dokumenty boli predmetom skúmania, pričom bolo zistené, že:

1/ v prípade vzdania sa ruského občianstva postupoval žalobca štandardne, plne v súlade s článkom 18
a 19 zákona Ruskej federácie č. 62-FZ zo dňa 31.05.2002, a preto žalovaný jeho tvrdenie o vykonaní
tohto úkonu nespochybnil,
2/ v prípade vydania dokumentu o získaní ukrajinského štátneho občianstva sa žalovaný obrátil so
žiadosťou o preverenie pravosti dokumentu na zastupiteľský úrad Ukrajiny v Bratislave, ktorý potvrdil,

že uvedený dokument bol ukrajinskými štátnymi orgánmi skutočne vydaný, a preto nemal žalovaný o
jeho pravosti žiadnu pochybnosť.

33. V napadnutom rozhodnutí žalovaný skonštatoval, že dokumenty, ktoré žalobca do konania doložil,
svedčia o tom, že sa narodil na Ukrajine a ruskú štátnu príslušnosť získal automaticky až po rozpade

ZSSR. Ruského štátneho občianstva sa však po nadobudnutí ukrajinského štátneho občianstva
zákonným spôsobom vzdal. Dokladom o vyňatí z ruského štátneho zväzku nedisponuje, pretože na
Ukrajine vypukla vojna a všetky ruské zastupiteľské úrady z krajiny odišli. Keďže sa v konaní z
objektívnych dôvodov nepodarilo preukázať, či aj naďalej disponuje alebo nedisponuje ruským štátnymobčianstvom, pri ustálení jeho totožnosti vo výrokovej časti rozhodnutia, vychádzal iba z overených
dokumentov, svedčiacich o jeho ukrajinskej štátnej príslušnosti Nevylúčil však, že žalobca štátnym
občianstvom Ruskej federácie môže disponovať aj naďalej.

34. Žalovaný poukázal na § 2 článok 1 A dokumentu Kritéria a postupy pri udeľovaní statusu utečenca
podľa Konvencie z roku 1951 a podľa Protokolu z roku 1967 o postavení utečencov (ďalej aj „dokument
UNHCR“), v zmysle ktorého: „V prípade, že osoba, ktorá má viac než jedno štátne občianstvo, znamená
termín „krajina štátnej príslušnosti“ každú jednu krajinu, ktorej občianstvo má. Táto osoba sa nepovažuje

za osobu zbavenú ochrany od krajiny jej štátnej príslušnosti, ak osoba sama, bez nejakej vážnej príčiny
založenej na opodstatnenom strachu, nevyužila ochranu niektorej z krajín, ktorých občianstvo jej bolo
uložené.“ V tomto kontexte je potrebné posudzovať aj dôvody žiadosti žalobcu. V prípade, že nesúhlasil
s okupáciou Krymu ruskou armádou a zároveň ignoroval povolávací rozkaz v rámci mobilizácie, tak by v
prípade návratu do Ruska mohol objektívne čeliť postihu. Ochranu pred možným prenasledovaním však
užíval na Ukrajine, kde preukázateľne získal aj štátne občianstvo a keďže na územie SR prišiel práve z

tejto krajiny, dôvody jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu boli posudzované práve vo vzťahu k nej.

35. K neudeleniu azylu žalobcovi, žalovaný poznamenal, že aby mohol byť danej osobe priznaný
azyl, ako najvyššia forma medzinárodnej ochrany, musí byť objektívne preukázané, že dôvody
prenasledovania vychádzajú z ust. § 8 zákona o azyle, teda z rasových, národnostných alebo

náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania alebo uplatňovania politických názorov, práv a slobôd
alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine.

36. Z výpovede žalobcu je podľa žalovaného zrejmé, že krajinou jeho pôvodu je Ukrajina, nakoľko
v konaní bolo objektívne preukázané, že je štátnym občanom tejto krajiny. Ochranu tejto krajiny bez

akýchkoľvek problémov užíval až do februára 2022 a samotný konflikt a nepriaznivá všeobecná situácia
v krajine, nezakladá s poukazom na dokument UNHCR, relevantný dôvod pre udelenie azylu. Žalovaný
poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 1 Sža/26/2014 zo dňa 23.09.2014 a uviedol, že žalobca nemal
na Ukrajine ani so štátnymi orgánmi, ani s iným obyvateľstvom krajiny, žiadne problémy. Samotný
vojnový stav, ak jeho existencia nie je spojená s inými problémami osoby, nie je dôvodom na udelenie

azylu. Žalobca sa konfliktu nijako nezúčastnil a neuvádzal ani žiadne iné azylovo relevantné konkrétne
problémy s ním spojené.

37. Na základe komplexného posúdenia žiadosti žalobcu a všetkých relevantných informácií dospel k
záveru, že v jeho prípade nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z dôvodu jeho

rasy, národnosti, náboženského alebo politického presvedčenia alebo príslušnosti k určitej sociálnej
skupine, alebo uplatňovania politických práv a slobôd tak, ako je to uvedené v ust. § 8 zákona o azyle,
a preto v jeho prípade k udeleniu azylu nepristúpil.

38. Žalovaný ďalej podľa ust. § 13a zákona o azyle posúdil, či žalobca spĺňa podmienky pre poskytnutie

doplnkovej ochrany. Pri posudzovaní reálnej hrozby vážneho bezprávia v prípade návratu do krajiny
pôvodu, vychádzal z aktuálnych informácií o bezpečnostnej situácii na Ukrajine, so zameraním na
Volynskú oblasť, kde sa žalobca pred odchodom na Slovensko zdržiaval. Podľa informácií TASR a
iných mediálnych zdrojov, bezpečnostná situácia na Ukrajine sa od vypuknutia ozbrojeného konfliktu
vo februári 2022 výrazne zhoršila, hlavne v regiónoch Donbasu a Luhanska. Ruské sily s mimoriadnou

intenzitou realizujú raketové útoky prakticky na celej Ukrajine, vrátane Volynskej oblasti. Práve v tomto
regióne boli v ostatnom období zaznamenané zvýšené raketové útoky na energetickú infraštruktúru.
Prerušenie dodávok energií a nedostatok životne dôležitých dodávok predstavuje obrovské výzvy pre
obyvateľov tejto krajiny. Fyzická bezpečnosť civilistov je čoraz viac ohrozovaná nevyberavými útokmi
a z dôvodu vojnového konfliktu došlo na Ukrajine k vysídleniu niekoľkých miliónov ľudí, pričom ďalšie

milióny ľudí potrebujú humanitárnu pomoc. Región bydliska žalobcu možno zaradiť medzi tie oblasti,
v ktorých dochádza a zrejme aj v budúcnosti bude dochádzať, k nevyberavému násiliu a môže tam
existovať reálne riziko vážnej ujmy podľa ust. § 2 písm. f/ bod 3 zákona o azyle. Preto žalovaný dospel
k záveru, že je potrebné žalobcovi poskytnúť doplnkovú ochranu na území SR.

39. Pred vydaním rozhodnutia sa právna zástupkyňa dňa 03.01.2023 oboznámila s komplexným
spisovým materiálom a následne zaslala žalovanému dve stanoviska k prípadu, v ktorých poukázala
na to, že žalobca je občanom dvoch štátov, Ruska aj Ukrajiny, pričom obidva štáty sú v súčasnej
dobe vo vojnovom konflikte. V oboch krajinách mu hrozí mučenie, vážne a individuálne ohrozenieživota počas ozbrojeného konfliktu a preto má opodstatnené obavy z prenasledovania z dôvodu svojej
štátnej príslušnosti k obom týmto krajinám. V Rusku navyše aj za zastávanie svojich politických názorov,
uplatňovanie politických práv a slobôd, donucovania pod hrozbou smrti k páchaniu trestných činov

proti mieru, vojnových trestných činov, či trestných činov proti ľudskosti. V súvislosti s jeho dvojitým
občianstvom, právna zástupkyňa uviedla, že napriek tomu, že sa vzdal ruského štátneho občianstva,
je nepravdepodobné, že Rusko ho štátneho zväzku zbavilo.

40. Žalovaný poznamenal, že právna zástupkyňa sama pripúšťa, že o existencii ruskej štátnej

príslušnosti žalobcu existujú pochybnosti, pričom sa oprela o tvrdenie, že žalovaný nemôže
nespochybniteľné vyvrátiť, že nebol ruského štátneho občianstva zbavený. S uvedeným sa žalovaný
stotožnil, pričom dodal, že disponovanie žalobcu so štátnym občianstvom Ruskej federácie v konaní
žiadnym spôsobom nespochybnil, avšak pri posúdení dôvodov žiadosti, je trvanie alebo strata ruského
štátneho občianstva absolútne irelevantná. Reálne sú podľa žalovaného dôvody jeho žiadosti k Ukrajine
a zopakoval, že získaním ukrajinského štátneho občianstva žalobca získal najvyššiu formu ochrany

a zároveň dostatočnú záruku, že do Ruska, kde sa obáva prenasledovania, vrátený nebude. Tvrdenie
právnej zástupkyne tak považuje za neopodstatnené a zavádzajúce.

41. K ďalšiemu tvrdeniu, že žalobca je v očiach verejnosti na Ukrajine považovaný za občana Ruska
(nepriateľaštátu)uviedol,ževdanomprípadeideosubjektívny,vkonaníobjektívneničímnepreukázaný

názor. Samotné konanie žalobcu svedčí o opaku, pretože z Ruska odišiel ako ruský občan ukrajinskej
národnosti, z dôvodu nesúhlasu s anexiou Krymu a samotnou vojnou, pričom ochranu našiel v krajine,
kde sa narodil a prežil svoje detstvo. Preto nemôže byť ukrajinskými občanmi vnímaný ako nepriateľ
štátu, ale skôr ako symbol odporu, ktorý svojim konaním preukázal svoj postoj k politike Kremľa. Potvrdil
to aj svojou výpoveďou, podľa ktorej počas pobytu na Ukrajine nemal nikdy kvôli svojej ruskej štátnej

príslušnosti s nikým žiadne problémy a nad odchodom z tejto krajiny neuvažoval. K odchodu z Ukrajiny
sa odhodlal až po vypuknutí ozbrojeného konfliktu.

42. Podľa právnej zástupkyne by v prípade zotrvania na Ukrajine mohol čeliť vážnemu a individuálnemu
ohrozeniu života počas ozbrojeného konfliktu, a preto navrhla, aby mu bol udelený azyl podľa ust.

§ 8 zákona o azyle. K uvedenému žalovaný uviedol, že vážne a individuálne ohrozenie života alebo
nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho
ozbrojeného konfliktu, nie je relevantným dôvodom pre udelenie azylu v zmysle ust. § 8 zákona o azyle,
avšak je jednou z foriem vážneho bezprávia, na základe ktorého bola žalobcovi poskytnutá doplnková
ochrana na území SR.

V.
Prednesy na pojednávaní

43. Právni zástupcovia oboch účastníkov zotrvali na svojich písomných vyjadreniach, podaniach a

prednesoch. Žalobca, ktorý predložil svoj cestovný pas s potvrdením vstupu na Ukrajinu a odchodu
z Ukrajiny akcentoval, že pokiaľ by bol občanom Ukrajiny, nemohol by ju opustiť práve pre stav
mobilizácie. Na územie Ukrajiny vstúpil s ukrajinským pasom a pri príchode na Slovensko mu doklad o
pobyte na Ukrajine odňali, pretože je majetkom Ukrajiny. Žalobca predložil vojenský lístok, na ktorom je
uvedené, že je major ruskej armády. Po území Ukrajiny sa od vypuknutia vojny na Ukrajine až do júna

2022 pohyboval ako ruský občan a mal strach, že ho chytia, označia ako ruského špióna a nevie, čo
by sa s ním stalo. Cez internet si zistil, že Slovensko prijíma ruských občanov, a tak sa snažil dostať na
Slovensko. Cestoval autobusom, v meste Kovel ho z autobusu vyhodili, odtiaľ sa dostal do Užhorodu
a z Užhorodu prišiel taxíkom na Slovensko.

VI.
Právne posúdenie správneho súdu

44. Dohovor OSN z roku 1951 o právnom postavení utečencov (ďalej aj „Ženevský dohovor“) definuje
utečenca ako každú osobu, ktorá sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy pred

prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k
určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov a nemôže prijať alebo v dôsledku
uvedenýchobávodmietaochranusvojhoštátu;aleboosobabezštátnehoobčianstva,ktorásanachádza
mimo štátu svojho doterajšieho pobytu v dôsledku týchto udalostí a ktorá sa tam vzhľadom na uvedenéobavy nemôže alebo nechce vrátiť. Ženevský dohovor upravuje nielen to, kto je utečencom, ale aj
základné práva utečencov, ktoré štáty musia dodržiavať. Zaviedol tri zásady, ktoré sú pre utečencov
najdôležitejšími ochrannými prvkami a tými sú právo byť uznaný za utečenca, ochrana pred potrestaním

za neoprávnené prekročenie štátnych hraníc a právo nebyť navrátený do krajiny, kde by utečencom
hrozilo prenasledovanie (tzv. princíp non-refoulement).

45. Podľa ust. § 8 zákona zák. č. 480/2002 Z.z o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon
neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý

a/ má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo
b/ je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

46. Podľa ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním

závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo
súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v použití
fyzického alebo psychického násilia, vrátane sexuálneho násilia, zákonných, správnych, policajných
alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom,
odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu,

neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, trestnom stíhaní alebo treste za
odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy
alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.

47. Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle, ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu podľa § 13 ods. 1

písm. a/, ods. 2 alebo ods. 4, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu podľa § 13a; to
neplatí, ak cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a.

48. Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne
dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho

bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

49. Podľa § 2 písm. f/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím
1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,
2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo

3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia
počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

50. Správny súd v súvislosti s prejednávanou vecou poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. 6 SžoKS
102/06, v zmysle ktorého: „môžu byť za prenasledovanie považované také znášané alebo obávané

akty, ktoré musia byť dostatočne závažné svojím charakterom alebo opakovaním sa, musia pritom
preukázateľne brániť osobe, ktorá ich znáša, ďalej žiť vo svojej krajine pôvodu, a tiež musia vychádzať
zo skutočností uvedených v čl. 1A Ženevského dohovoru, teda z príslušnosti k rase, náboženstvu,
národnosti, inej sociálnej skupine alebo politickým názorom. Ohrozenie slobody alebo života z vyššie
uvedených dôvodov predstavuje perzekúciu, t.j. činnosť diskriminačného alebo veľmi urážlivého

charakteru, vykonávanú prostredníctvom úradov krajiny alebo realizovanú skupinami obyvateľstva, ak je
úradmi tolerovaná alebo ak úrady nie sú schopné a ochotné zaistiť potrebnú ochranu perzekvovaných“.

51. Podľa § 52 zákona o azyle, na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje Správny poriadok, ak tento
zákon neustanovuje inak.

52. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

53. Základnou zásadou správneho konania je v zmysle § 32 Správneho poriadku tzv. zásada materiálnej
pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného
skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací
orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnostidôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia,
ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia).
Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej

nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom
orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne,
zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou
pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu.

54. Konanie o medzinárodnej ochrane je špecifickým tým, že je v ňom často nutné rozhodovať za
situácie dôkaznej núdze, že ide o prospektívne rozhodovania (t.j. posudzuje sa opodstatnenie strachu
z prenasledovania, či riziko vážneho bezprávia v budúcnosti), a že nesprávne rozhodnutie má pre
žiadateľa obzvlášť závažné dôsledky. Týmto špecifikám konania o medzinárodnej ochrane zodpovedá
aj štandard a rozloženie dôkazného bremena, ktoré sú vychýlené v prospech žiadateľa o medzinárodnú
ochranu. Pokiaľ ide o bremeno tvrdenia v konaní vo veci medzinárodnej ochrany, to zaťažuje žiadateľa

o medzinárodnú ochranu. Je nesporné, že ak by žiadateľ ani nenamietal skutočnosti svedčiace o tom,
že došlo alebo že by potenciálne mohlo dôjsť k zásahu do jeho ľudských práv v zmysle ustanovenia § 8
zákona o azyle, potom nie je potrebné sa situáciou v jeho krajine pôvodu do detailu zaoberať. V prípade,
že žiadateľ o udelenie medzinárodnej ochrany však uvádza skutočnosti podraditeľné pod taxatívny
výpočet dôvodov pre udelenie azylu v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle, potom je potrebné

žiadateľom uvádzané skutočnosti konfrontovať so zisteniami týkajúcimi sa politického prostredia v
krajine pôvodu žiadateľa. Pokiaľ ide o dôkazné bremeno, to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľov
o medzinárodnú ochranu a správny orgán. Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ,
avšak správny orgán je povinný zabezpečiť k danej žiadosti o medzinárodnú ochranu maximálne možné
množstvo dôkazov a informácií, a to ako tých, ktoré vyvracajú tvrdenie žiadateľa, ako aj tých, ktoré ich

podporujú. Správny orgán vo veciach medzinárodnej ochrany nesie zodpovednosť za náležité zistenie
reálií o krajine pôvodu. (rozhodnutie NS SR sp. zn. 10Sža/10/2015 zo dňa 23.05.2015).

55. V správnej žalobe žiadal žalobca zrušiť napadnuté rozhodnutie a vec vrátiť žalovanému na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, so vznesením námietky nesprávneho právneho posúdenia veci a

nedostačujúceho zistenia skutkového stavu orgánom verejnej správy na riadne posúdenie veci.

56. O udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR požiadal žalobca z dôvodu
nesúhlasu so súčasným politickým režimom v Rusku a z dôvodu obavy o svoj život, nakoľko ako
vojak v zálohe by bol v prípade návratu do Ruska povolaný do armády. Počas vstupného pohovoru

dňa 29.07.2022 a doplňujúceho pohovoru dňa 30.11.2022 k svojmu osobnému profilu uviedol, že sa
narodil na Kryme, ktorý bol v čase jeho narodenia územno-správnou jednotkou Ukrajiny. Základnú
školu navštevoval na Kryme, následne odišiel študovať na vojenské učilište do mesta Saratov v Rusku,
ktoré ukončil v roku 1988. V tom roku dostal občiansky preukaz, vydaný orgánmi ZSSR, a po rozpade
ZSSR ním nadobudol aj ruské štátne občianstvo. Hneď po skončení školy vstúpil do armády, neskôr

pracoval ako súkromník, bol spoluvlastníkom firmy. V ruskom meste Saratov žil a pracoval až do roku
2018, kedy sa vrátil späť na Ukrajinu, pretože bol vnútorne presvedčený o tom, že k anexii Krymu
(regiónu jeho bydliska) ruskou armádou došlo nezákonne a že jeho pravý domov nie je v Rusku, ale
na Ukrajine. Preto aj v roku 2019 požiadal na Ukrajine o trvalý pobyt, avšak podmienkou pre udelenie
trvalého pobytu bolo v jeho prípade získanie ukrajinského štátneho občianstva. Toto nadobudol na

základe dokumentu ukrajinskej štátnej migračnej služby zo dňa 14.12.2021. V súvislosti s nadobudnutím
ukrajinského štátneho občianstva podal dňa 08.02.2022 na ruské veľvyslanectvo v Kyjeve elektronickú
žiadosť o vzdanie sa ruského štátneho občianstva. Pri podaní žiadosti sa riadil zákonným postupom,
avšak nedisponuje žiadnym dôkazným prostriedkom, ktorý by mohol potvrdiť, že jeho žiadosti bolo
vyhovené. Vzhľadom k tomu, že na Ukrajine vypukol vo februári 2022 ozbrojený konflikt, začal sa obávať

o svoju bezpečnosť a rozhodol sa z Ukrajiny odísť. Keďže sa ruského štátneho občianstva vzdal a
k tejto krajine necítil žiadne väzby, do Ruska sa nevrátil a vycestoval na Slovensko, kde požiadal o
medzinárodnú ochranu. Počas pobytu na území SR sa dozvedel, že ruské štátne orgány sa mu v
súvislosti s vyhlásenou mobilizáciou opakovane snažili doručiť v Saratove povolávací lístok.

57. Podľa § 2 písm. k/ zákona o azyle, na účely tohto zákona sa rozumie krajinou pôvodu štát alebo štáty,
ktorých je cudzinec štátnym občanom, alebo v prípade osoby bez štátnej príslušnosti štát jej posledného
bydliska.58. Počas správneho konania bola spornou otázka existencia žalobcovho občianstva Ruskej federácie.
Sám žalovaný v napadnutom rozhodnutí skonštatoval: „Napriek tomu migračný úrad nevylučuje, že
napriek splneniu zákonných podmienok pre vzdanie sa ruského štátneho občianstva, menovaný

týmto štátnym občianstvom aj naďalej môže disponovať, a to aj napriek tomu, že na preukázanie
tejto skutočnosti nejestvujú relevantné dôkazné prostriedky.“ Žalovaný následne vo vyjadrení zo
dňa 19.04.2023 k žalobe uviedol: „Žalovaný nepopiera pochybnosti v súvislosti s ruským štátnym
občianstvom.“ Nespochybniteľná je však skutočnosť, že žalobcovi nebolo zo strany štátnych orgánov
Ruskej federácie doručené rozhodnutie o vzdaní sa štátneho občianstva, ani mu nebol odobratý

cestovný pas, či ostatné doklady, čo žalobca uvádzal už počas správneho konania.

59. Dokument UNHCR v ust. § 2 článok 1 A, uvádza: „V prípade, že osoba, ktorá má viac než jedno
štátne občianstvo, znamená termín „krajina štátnej príslušnosti“ každú jednu krajinu, ktorej občianstvo
má. Táto osoba sa nepovažuje za osobu zbavenú ochrany od krajiny jej štátnej príslušnosti, ak osoba
sama, bez nejakej vážnej príčiny založenej na opodstatnenom strachu, nevyužila ochranu niektorej z

krajín, ktorých občianstvo jej bolo uložené.“ (.

60. V rozsudku NS SR sp. zn. 10 Sža10/2015 zo dňa 25.03.2015 NS SR uviedol: „Správny orgán
vo veciach medzinárodnej ochrany nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu.
Špecifikom konania vo veci medzinárodnej ochrany je rovnako zásada, že pri splnení daných podmienok

sa uplatňuje pravidlo „v prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu“ (,,benefit
of doubt“). Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že k porušeniu základných
ľudských práv a slobôd žiadateľov o azyl došlo, alebo mohlo by vzhľadom na postavenie žiadateľa v
spoločnosti,sprihliadnutímnajehopresvedčenie,názorom,správanieatď.,dôjsť,asprávnyorgánnemá
dostatok dôkazov o tom, že to tak nebolo, alebo nemohlo by v budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti

musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť, a to v prospech žiadateľa o azyl.“

61. Vychádzajúc zo skutočnosti, že žalobca naďalej disponuje štátnym občianstvom Ruskej federácie,
nakoľko z jej strany k dnešnému dňu neobdržal žiadne vyrozumenie týkajúce sa jeho štátneho
občianstva, správny súd postupom podľa zásady ,,benefit of doubt,“ čiže „v prípade pochybností v

prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu,“ a v zmysle ust. § 2 písm. k/ zákona o azyle v spojení s
ust. § 2 článok 1 A dokumentu UNHCR, považuje rozhodnutie žalovaného za predčasné, bez riadnych a
preukázaných záverov o občianstve žalobcu, nakoľko v prípade dedukcie, ktorú si osvojil, mal za krajinu
pôvodu žalobcu považovať Ukrajinu, a súčasne aj Ruskú federáciu a jeho žiadosť o azyl posudzovať
vo vzťahu k obom krajinám.

62.Zuvedenéhodôvodusúdnapadnutérozhodnutiepodľaust.§220SSPzrušilavecvrátil žalovanému
na ďalšie konanie, v ktorom bude jeho úlohou posúdiť žiadosť žalobcu o udelenie azylu vo vzťahu k
Ukrajine a aj k Ruskej federácii a následne ju opätovne vyhodnotiť s tým, že nové rozhodnutie vo veci
náležite odôvodní, tak aby spĺňalo požiadavky preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti, a to predovšetkým

s uvedením, aké zákonné kritérium pre udelenie azylu alebo doplnkovej ochrany žalobcovi skúmal a s
akým výsledkom.

63. Nakoľko v rámci správneho konania došlo k vade, ktorá mala vplyv na skutkové vyhodnotenie
a následnú argumentáciu žalovaného v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, pričom dôsledne

nevychádzala z námietok a konštatovaní žalobcu v žalobe i v predchádzajúcom správnom konaní,
nepovažoval súd za potrebné, a ani účelné, zaoberať sa ďalšími námietkami žalobcu v žalobe.

64. O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 163 SSP a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodoltaknazákladetoho,že právnazástupkyňažalobcučerpáprostriedkyzprojektuSK2019AMIF

SC1.1/1 - Efektívne služby žiadateľom o azyl v SR III (ďalej len „projekt“), na základe Grantovej zmluvy
zo dňa 27.11.2019 v znení jej dodatkov (zverejnená na webovej stránke Z. Výdavky zodpovedajúce
dôvodne vynaloženým trovám konania sú právnej zástupkyni hradené (prostredníctvom projektu) z
Fondu pre azyl, migráciu a integráciu (ďalej len „Fond“). Prostriedky Fondu sa používajú o. i. aj na
poskytovanie právnej pomoci a právne zastupovanie. Do projektu SK 2019 AMIF SC1.1/1 Slovenská

republika prispieva zo štátneho rozpočtu - Z. Nakoľko by došlo k duplicite náhrady trov konania žalobcu,
súd mu náhradu trov konania nepriznal.65. Záverom súd poznamenáva, že žalobca je zo zákona oslobodený od platenia súdnych poplatkov
za toto konanie (§ 4 ods. 2 písm. m/ zákona č. 71/1992 Zb.), a preto ho súd nezaviazal k povinnosti
zaplatiť súdny poplatok.

Poučenie:

Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP).
Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu. (§ 438 ods. 1
SSP) Prípadne podaná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia
rozhodnutia krajského súdu (§ 443 ods. 1 SSP). Podáva sa krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie
vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná

na kasačnom súde (§ 444 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (z kasačnej sťažnosti musí byť zjavné,
ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísaná a datovaná;
kasačnú sťažnosť treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis
zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží

potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) označiť napádané rozhodnutie,
údaj, kedy napádané rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností tak,
aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku
rozhodnutia (§ 445 ods. 1 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil

zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal
spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský

súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa

vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom (§ 440 SSP).