Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, June 6, 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1ObdoV/4/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013202227
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 06. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Soňa Pekarčíková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:1013202227.6

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Sone Pekarčíkovej
a členiek senátu JUDr. Beaty Miničovej, JUDr. Ivany Izakovičovej, JUDr. Jany Hullovej a JUDr. Eriky
ČanádyovejvsporežalobkyneobchodnejspoločnostiCORPORA,a.s.,Bratislava,Záhradnícka68,IČO:
35 804 432, zastúpenej advokátskou spoločnosťou PATENT IURIST s.r.o., Bratislava, Dostojevského
rad 5, IČO: 36 724 467, proti žalovanému Mgr. Ing. Pavlovi Korytárovi, so sídlom kancelárie správcu

v Trnave, Sladovnícka 13, správca konkurznej podstaty úpadcu TRANSGALANTA, a.s., v konkurze,
Galanta, Matúškovská 606, IČO: 34 102 264, zastúpenému advokátskou kanceláriou Zvara advokáti
s.r.o., Bratislava, Námestie SNP 1, IČO: 46 547 878, o vylúčenie veci z konkurznej podstaty úpadcu,
vedenom na Krajskom súde v Bratislave sp. zn. 1Cbi/10/2013, o dovolaní žalobcu proti rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 2021 sp. zn. 5Obo/13/2020, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie žalobkyne o d m i e t a .

II.Žalovanému pri znáva vočižalobkyninároknanáhradutrovdovolaciehokonaniavrozsahu100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ,,krajský súd" alebo „súd prvej inštancie") rozsudkom z 1. júna 2016
č. k. 1Cbi/10/2013-190 (v poradí prvým), rozhodol o zamietnutí žaloby a žalovanému priznal nárok na
náhradu trov konania v sume 346,78 eura.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako ,,najvyšší súd" alebo „odvolací súd") na odvolanie
žalobkyne uznesením z 25. mája 2017 č. k. 5Obo/28/2016-224, v poradí prvý rozsudok súdu prvej
inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Konštatoval nepreskúmateľnosť napadnutého
rozsudku a uviedol, že napadnuté rozhodnutie neobsahovalo vyhodnotenie vykonaných dôkazov,
vysvetlenie nevykonania niektorých navrhnutých dôkazov, ani vysvetlenie ako sa súd prvej inštancie
vysporiadal s právnymi názormi uvedenými vo viacerých, stranami uvádzaných rozhodnutiach

najvyššieho súdu a Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd"), so zdôvodnením
prípadného odklonu od rozhodovacej praxe v obdobnej alebo identickej veci, resp. prečo sa uvedená
rozhodovacia prax na daný prípad nevzťahuje. Súd prvej inštancie sa podľa odvolacieho súdu tiež
nevysporiadal s argumentáciou žalobkyne k testu proporcionality dvoch princípov - ochrany práva
pôvodného vlastníka a ochrany práva dobrej viery nového nadobúdateľa a nevysporiadal sa tiež s
argumentáciou žalobkyne vyslovenou k záverom v konaní vedenom pred Okresným súdom v Galante

sp. zn. 12Cb/40/2000 a k námietke res iudicata. V odôvodnení podľa najvyššieho súdu absentovalo
aj vysvetlenie k argumentácii žalovaného uvedenej vo vyjadrení k odvolaniu (dôvodnosť neopakovania
dokazovania, neposkytnutia vyššej ochrany žalobkyni na úkor ochrany skutočnému vlastníkovi a jeho
veriteľom, neprihliadnutie na ojedinelý právny názor ústavného súdu v náleze sp. zn. I. ÚS 549/2015).
Najvyšší súd uložil súdu prvej inštancie v ďalšom konaní postupovať v dokazovaní podľa úpravy (platnej
a účinnej od 1. júla 2016) v zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP"), za

rešpektovania ust. § 470 ods. 1 a 2 CSP.3. Krajský súd v Bratislave svojím v poradí druhým rozsudkom z 29. septembra 2020 č. k.
1Cbi/10/2013-264 rozhodol o zamietnutí žaloby a žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu.

4. V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že žalobou, doručenou súdu 19. decembra 2013,
sa žalobkyňa domáhala, aby súd uložil žalovanému povinnosť vylúčiť z konkurznej podstaty úpadcu
TRANSGALANTA,a.s.,vkonkurze,Matúškovská606,Galanta,IČO:34102264(ďalejaj„úpadca"alebo
„TRANSGALANTA, a.s." ), v prospech žalobkyne nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území

T., evidované Okresným úradom Galanta na LV č. XXXX, bližšie špecifikované v žalobnom petite. Žalobu
podalanazákladevýzvyKrajskéhosúduvBratislavez18.novembra2013č.k.4K/367/1999-963,ktorou
jej bolo oznámené zaradenie predmetných nehnuteľností žalovaným správcom do konkurznej podstaty
úpadcu. Žalovaný uvedené odôvodnil tým, že Zmluvou o predaji podniku č. 1143/1995 z 29. septembra
1995 Fond národného majetku Slovenskej republiky (ďalej aj „FNM") predal úpadcovi podnik Nákladná
automobilová doprava Galanta š.p. Úpadca pred vyhlásením konkurzu na jeho majetok v rozpore s ust. §

19a zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby (ďalej aj „zák. č. 92/1991
Zb.") previedol časť nehnuteľného majetku bez súhlasu FNM na tretiu osobu, spoločnosť E. T. Trans,
a.s., Matúškovská 885/12, Galanta, IČO: 35 763 167 (ďalej aj „E. T. Trans, a.s.").
4.1. Krajský súd považoval za nesporné zistenia, že predmetné nehnuteľnosti žalovaný zaradil do
súpisu konkurznej podstaty úpadcu, k momentu rozhodovania sú súčasťou konkurzu a jeho účinky

naďalej trvajú. Predmetná excindačná žaloba je žalobou na plnenie a nie určovacou žalobou. Žalobkyňa
je zapísaná v príslušnom katastri nehnuteľností ako vlastníčka vylučovaných nehnuteľností, preto je
osobou konkurzom dotknutou a oprávnenou na podanie návrhu na vylúčenie veci zo súpisu konkurznej
podstaty. Keďže údaje v katastri sú hodnoverné, kým sa nepreukáže opak (pozn. odvolacieho súdu
- v zmysle ust. § 70 ods. 1 zák. č. 162/1995 Z. z., a nie § 40 ods. 1 ako je chybne citované v

rozhodnutí), súd prvej inštancie sa zaoberal otázkou platnosti právnych úkonov, ktorými žalobkyňa a jej
právny predchodca nadobudli dotknuté vlastníctvo. Uviedol, že posúdenie platnosti prevodu sporných
nehnuteľností z úpadcu na E. T. Trans, a.s., bolo predmetom rozhodnutí v konaniach na Krajskom súde v
Bratislave pod sp. zn. 6Cbi/32/2007 a na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 12Cb/40/2000 a vyplýva z
nich, že právny úkon, ktorým vložil úpadca sporné nehnuteľnosti do základného imania E. T. Trans, a.s.,

je neplatný. Keďže skutkový stav v danom prípade je identický ako v citovaných konaniach na Okresnom
súde Galanta a na Krajskom súde v Bratislave, preto pokiaľ ide o posúdenie neplatnosti právneho úkonu
nadobúdateľa a naň nadväzujúcich úkonov, nie je dôvod na iný právny záver.
4.2. Súd prvej inštancie reagujúc na tvrdenia žalobkyne uviedol, že právoplatný rozsudok v konaní
vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 12Cb/40/2000 nepredstavuje vo vzťahu k tomuto

konaniu prekážku res iudicata. Teória procesného práva vymedzuje prekážku právoplatne rozhodnutej
veci (§ 230 CSP) dvoma kritériami, a to totožnosťou osôb, t. j. strán sporu a totožnosťou predmetu
konania. V danom prípade predstavovala žaloba na Okresnom súde Galanta žalobu určovaciu, pričom
bola zamietnutá z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu, teda subjektu, ktorý ako strana
v danom spore ani nevystupuje. Vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam preto musel súd prvej

inštancie posudzovať v tomto konaní ako otázku predbežnú.
4.3. Vzhľadom na tvrdenie žalobkyne, že predmetné nehnuteľnosti nadobudla do vlastníctva
dobromyseľne (pozn. odvolacieho súdu - v napadnutom rozsudku je uvádzaný tiež pojem „v dobrej
viere") sa súd prvej inštancie zaoberal aj testom proporcionality dvoch princípov - ochrany práva
pôvodného vlastníka a ochrany práva nového dobromyseľného nadobúdateľa. Pritom zdôraznil, že

slovenský právny poriadok nadobúdanie vlastníckeho práva, na základe neplatného právneho úkonu
nepripúšťa. Poukázal však aj na nález ústavného súdu, č. k. I. ÚS 549/2015-33, zo 16. marca 2016,
zo záverov ktorého za určitých individuálnych okolností výnimočne vyplýva možnosť nadobudnutia
vlastníckeho práva od nevlastníka a základe dobromyseľnosti nadobúdateľa. To však podľa súdu
prvej inštancie neznamená, že sa automaticky poskytne ochrana novému nadobúdateľovi, ktorý konal

v dôvere v zápis v katastri, oproti pôvodnému vlastníkovi, ktorého vlastnícke právo, vzhľadom na
neplatný právny úkon, trvá. V tejto súvislosti s poukazom na ust. § 130 OZ uviedol, že pri hodnotení
dobromyseľnosti je vždy nevyhnutné brať do úvahy, či držiteľ nemal, resp. nemohol mať, pri normálnej
opatrnosti, ktorú je možné od každého požadovať vzhľadom na okolnosti prípadu, dôvodné pochybnosti,
že mu vec patrí. S odkazom na závery uznesenia najvyššieho súdu, sp. zn. 6Cdo/71/2011, súd

prvej inštancie pri skúmaní dobromyseľnosti na strane žalobkyne uviedol, že pokiaľ sa pod pojem
bežná opatrnosť (dobromyseľného nadobúdateľa) zahŕňa aj požiadavka aktívneho prístupu k zisteniu
rozhodných skutočností, tak z tohto hľadiska žalobkyňa pri nadobúdaní predmetných nehnuteľností
dobromyseľná nebola, keďže ide o podnikateľský subjekt, od ktorého sa vyžaduje určitý stupeň znalostía obozretnosti, naviac, ak predseda predstavenstva žalobkyne bol v rozhodnom čase zapísaný v
zozname správcov konkurznej podstaty. Žalobkyňa si musela byť vedomá, vzhľadom na charakter a
umiestnenie predmetných nehnuteľností v bývalom areáli SAD š. p. Galanta, že išlo o privatizovaný

majetok bývalého štátneho podniku a na jeho scudzenie bol potrebný súhlas FNM SR. Vzhľadom na
tieto skutočnosti žalobkyňa podľa krajského súdu mohla a mala konať aktívne, t. j. zistiť si pôvod
nadobudnutia predmetných nehnuteľností a nemala sa uspokojiť iba s výpisom z listu vlastníctva; mala
možnosť získať pôvodné listy vlastníctva a domáhať sa od predávajúceho (E. T. Trans, a.s.) predloženia
právne relevantných listín, za akých podmienok predávajúci sporné nehnuteľnosti nadobudol. Ak sa

žalobkyňa obrátila na pôvodného správcu úpadcu TRANSGALANTA, a.s. s dopytom, či budú predmetné
nehnuteľnosti zahrnuté do majetku konkurznej podstaty, svedčí to o tom, že mala pochybnosti o
nadobudnutí, a preto sa nemala uspokojiť s odpoveďou, ale aktívne získať listiny, ktoré boli podkladom
nadobudnutia. Podľa súdu prvej inštancie preto žalobkyňa nekonala s odbornou starostlivosťou, ak
nezisťovala, v koho vlastníctve boli pôvodne predmetné nehnuteľnosti. To, že nehnuteľnosti boli
zapísané do konkurznej podstaty ďalším správcom, nie je relevantné. Súd prvej inštancie vzhľadom

na vyššie uvedené skutočnosti uzavrel, že žalobkyňa nebola pri nadobudnutí sporných nehnuteľností
dobromyseľná, a teda neboli zistené také výnimočné okolnosti, aby bola prelomená zásada nemožnosti
nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka. V tomto smere poukázal na rozhodnutie ústavného
súdu sp. zn. I. ÚS 50/2010 a na zásadu (z rímskeho práva) nemo plus iuris ad alium transferre potest,
quam ipse habet, t. j., že nikto nemôže previesť na iného právo, ktoré sám nemá (ďalej tiež skrátene

„nemo plus iuris"). Záverom uviedol, že pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti,
má skutočnosť prevahu nad týmto zápisom. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie dospel k
záveru o neodôvodnenosti žaloby a zamietol ju. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie v
zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 2 CSP.

5. Na odvolanie žalobkyne proti v poradí druhému rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 29. septembra
2020 č. k. 1Cbi/10/2013-264 najvyšší súd dovolaním napadnutým rozsudkom z 30. novembra 2021 č.
k. 5Obo/13/2020-327 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (výrok I.) s tým, že žalovaný má nárok proti
žalobkyni na plnú náhradu trov odvolacieho konania (výrok II.).
5.1. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a celého obsahu spisového materiálu dospel

k záveru, že súd prvej inštancie poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky týkajúce sa prejednávanej
veci, nastolené sporovými stranami v konaní, preto nebol priestor pre prijatie iného záveru v rámci
odvolacieho konania, než ktoré vyústili do rozhodnutia o potvrdení napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie ako vecne správneho rozhodnutia.
5.2. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobkyne, že súd prvej inštancie jej ako strane sporu

znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), pričom uvedená procesná vada prvoinštančného
konania mala spočívať v prejednaní a rozhodnutí sporu napriek prekážke veci rozsúdenej (res iudicata),
ktorú malo predstavovať právoplatné rozhodnutie v spore vedenom na Okresnom súde Galanta pod
sp. zn. 12C/40/2000, odvolací súd uviedol, že v intenciách ust. § 230 CSP, prekážka rozhodnutej

veci nastáva predovšetkým vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom
už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania (totožnosť veci) a tých
istých osôb (totožnosť osôb - účastníkov/strán), pričom ten istý predmet konania je daný vtedy, ak
ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z
ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku) [pozri uznesenie najvyššieho súdu z 27.

septembra 2012, sp. zn. 2Cdo/71/2012]. V nadväznosti na odvolacím súdom citované všeobecné
postuláty uvedené v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/120/2009, 3Cdo/42/2008 a č.
R 110/2003 považoval odvolací súd za správny záver súdu prvej inštancie, že v posudzovanom
prípade prekážka veci rozsúdenej daná nie je, keďže konanie o určenie vlastníckeho práva k sporným
nehnuteľnostiam vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 12C/40/2000 bolo síce právoplatne

skončené rozhodnutím o zamietnutí žaloby aj voči k (tam žalovanej) odvolateľke, avšak (bez ďalšieho
vecného posudzovania nároku) len z dôvodu zisteného nedostatku aktívnej legitimácie žalujúcej strany,
a to navyše subjektu, ktorý vo veci aktuálne prejednávanej ani nevystupuje. Pre existenciu prekážky veci
rozhodnutej tak nebola splnená podmienka totožnosti osôb (strán sporu) a súčasne, zamietnutím žaloby
o určenie vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie

žalujúceho subjektu nedošlo ani k splneniu podmienky totožnosti veci vo vzťahu k tu posudzovanému
excindačnému sporu.
5.3. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobkyne, že civilné sporové konanie o vylúčenie veci z
konkurznej podstaty (tu podľa úpravy ZKV) má charakter konania o určovacej žalobe, odvolací súd,v intenciách záverov rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. februára 2021, sp. zn.
5Obdo/24/2020, uviedol, že vylučovaciu žalobu je treba odlišovať od žaloby na určenie vlastníckeho
práva. Pritom odkázal aj na zhodné závery ústavného súdu (pozri uznesenie Ústavného súdu SR z

3. júla 2019 sp. zn. II. ÚS 193/2019), podľa ktorého vylučovaciu žalobu je treba odlišovať od žaloby
na určenie vlastníckeho práva. Odvolací súd citujúc z rozsudku najvyššieho súdu zo 16. februára
2021 sp. zn. 5Obdo/24/2020, ods. 37, i napriek skutočnosti, že citované rozhodnutie najvyššieho súdu
vychádza z právnej úpravy ZKR, uviedol, že v ňom uvedené právne závery k právnemu charakteru
excindačného konania vo vzťahu ku konaniu (žalobe) o určenie vlastníckeho práva k veci, a síce že „V

konaní o vylučovacej žalobe môže byť otázka vlastníctva riešená iba ako otázka predbežná, a to len za
predpokladu, že má pre rozhodnutie sporu právny význam, pričom súd sa s touto otázkou vysporadúva
iba v odôvodnení rozhodnutia, nie v samotnom enunciáte. Jej účelom je dosiahnuť vylúčenie určitého
majetku zo súpisu a predísť jeho speňaženiu; takýto výsledok nemožno dosiahnuť prostredníctvom
určovacej žaloby vzhľadom na dikciu § 78 ods. 8 ZKR. Zahrnutím majetku do konkurznej podstaty
sa nemení skutočný vlastník tohto majetku, nech ním bol úpadca alebo iná osoba. Zápisom majetku

do súpisu konkurznej podstaty, rovnako ako právoplatným rozhodnutím o jeho vylúčení zo súpisu
konkurznej podstaty, nedochádza k určeniu vlastníckeho práva k majetku. Zápis majetku do súpisu
konkurznej podstaty iba deklaruje navonok skutočnosť, že správca konkurznej podstaty považuje takýto
majetok za majetok podstaty a nakladá s ním ako s majetkom podliehajúcim konkurzu. Zapísanie
určitého majetku do súpisu konkurznej podstaty tak umožňuje správcovi i jeho následné speňažovanie.

V prípade žaloby o určenie vlastníctva súd môže skúmať, či žalobca je alebo nie je vlastníkom veci, no
otázkou, či vec bola zahrnutá do súpisu podstaty oprávnene sa nezaoberá, pretože to nie je predmetom
konania vyvolaného určovacou žalobou. Aj keď k vylúčeniu veci zo súpisu podstaty môže dôjsť len
na základe rozhodnutia súdu o vylúčení veci zo súpisu podstaty, nebráni to úspešnému uplatneniu
žaloby o určenie vlastníckeho práva k tejto veci následne. Prípadné rozhodnutie súdu o vylúčení

veci zo súpisu podstaty nie je podkladom pre zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností.",
obdobne platia i pre úpravu podľa ZKV. Z uvedeného bolo podľa odvolacieho súdu zrejmé, že bol
správny záver súdu prvej inštancie, keď v existencii rozhodnutia o určovacej žalobe o vlastníckom
práve k sporným nehnuteľnostiam, podanej aj voči spoločnosti CORPORA, a.s., zamietnutej z dôvodu
nedostatku aktívnej legitimácie na podanie takej žaloby subjektu žalujúceho v konaní na Okresnom

súde Galanta sp. zn. 12C/40/2000, nevidel prekážku veci rozhodnutej vo vzťahu k tu prebiehajúcemu
sporovému incidenčnému konaniu o excindačnej žalobe.
5.4. K námietke žalobkyne, že zo strany súdu prvej inštancie nedošlo k vykonaniu navrhnutých
dôkazov, odvolací súd poukazujúc na celý priebeh dokazovania počas konania uviedol, že dôvodnosť
tohto odvolacieho dôvodu nezistil.

5.5. Vo vzťahu k námietke žalobkyne, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd uviedol, že nezistil opodstatnenosť ani
tohto odvolacieho dôvodu. Výhrady žalobkyne v podstate smerovali k tomu, že podľa jej názoru
mal súd prvej inštancie z vykonaných dôkazov dospieť k opačnému, než prijatému záveru, a to, že
odvolateľ bol pri nadobudnutí sporných nehnuteľností od prevodcu E. T. Trans, a.s., dobromyseľný. Po

preskúmaní veci sa odvolací súd stotožnil so súdom prvej inštancie, ktorý dospel k záveru, že „žalobkyňa
nebola pri nadobudnutí sporných nehnuteľností dobromyseľnou, a teda súd nezistil také výnimočné
okolnosti, aby bola prelomená zásada nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka". Správne
podľa odvolacieho súdu považoval súd prvej inštancie za relevantné okolnosti v čase uzatvárania
zmluvy, ktorou mala žalobkyňa sporné nehnuteľnosti nadobudnúť do vlastníctva. Pokiaľ žalobkyňa

zisťovala u pôvodného správcu TRANSGALANTA, a.s., JUDr. Milana Zimana, či sporné nehnuteľnosti
(ne)zapíše do konkurznej podstaty, tak odvolací súd síce súhlasí s odvolateľkou, že išlo o prejav
jej obozretnosti pred nadobudnutím nehnuteľností, ktorý nie je možné vykladať v jej neprospech,
avšak súd prvej inštancie pri posudzovaní sporu tak ani neučinil. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie
je podľa odvolacieho súdu možné zreteľne vyrozumieť správne zistenie a posúdenie, že v prípade

žalobkyne ako podnikateľského subjektu sa vyžadoval určitý stupeň znalostí a obozretnosti a vzhľadom
aj na charakter nadobúdaných nehnuteľností ako pôvodne privatizovaného majetku bývalého štátneho
podniku, bolo dôvodné, okrem dopytu u správcu konkurznej podstaty úpadcu TRANSGALANTA, a.s.,
od ktorého nehnuteľnosti nadobudol v poradí ďalší prevodca E. T. Trans, a.s., požadovať v rámci
náležitého a skutočne obozretného prístupu žalobkyne, jej dôslednosť pri aktívnom získaní listín,

ktoré boli podkladom nadobudnutia, aj od FNM SR. Súd prvej inštancie v tomto smere nevykladal
(„neotáčal") postup žalobkyne v jej neprospech, ale vhodne a logicky vysvetlil, že v danom prípade pre
konštatovanie skutočne aktívneho prístupu žalobkyne ako nadobúdateľky, aby mohla byť z objektívneho
hľadiska považovaná za dobromyseľnú nadobúdateľku, nepostačovala len parciálna informácia odpôvodného správcu úpadcu TRANSGALANTA, a.s., ale v okolnostiach danej veci bolo dôvodné po nej
požadovať úplné a spoľahlivé preverenie právne bezvadného nadobudnutia sporných nehnuteľností
spätne až od počiatku reťazenia prevodov, t. j. od privatizácie tohto pôvodne štátneho majetku. Odvolací

súd považoval za akceptovateľnú i úvahu súdu prvoinštančného súdu, že nemožno konštatovať
dobromyseľnosť na strane žalobkyne ako nadobúdateľky sporných nehnuteľností v prípade, ak išlo o
podnikateľa (obchodnú spoločnosť), na čele štatutárneho orgánu ktorej v rozhodnom čase stála osoba
(predseda predstavenstva), súbežne zapísaná v zozname správcov konkurzných podstát, a teda na
strane ktorej bola dôvodne predpokladaná a vyžadovaná náležitá obozretnosť - odborná starostlivosť vo

vzťahu k právne perfektnému nadobúdaniu nehnuteľného majetku, o ktorom bolo aj všeobecne známe,
že tvoril súčasť pôvodne privatizovaného majetku štátu (Nákladná automobilová doprava Galanta, š. p.).
Na tomto závere podľa odvolacieho súdu nič nemení odpoveď pôvodného správcu TRANSGALANTA,
a.s., pričom súd prvej inštancie správne a opodstatnene uviedol, že u žalobkyne už pri tomto dopyte
museli existovať určité pochybnosti o vlastníctve E. T. Trans, a.s. k sporným nehnuteľnostiam. To, že
sa žalobkyňa bez ďalšieho spoľahla na informáciu pôvodného správcu TRANSGALANTA, a.s. (JUDr.

Ziman) potvrdzuje, že v rámci potrebnej odbornej starostlivosti vo vzťahu k nadobudnutiu sporných
nehnuteľnosti neurobila všetko, čo by bolo možné od nej v danom čase požadovať. V tomto smere
podľa odvolacieho súdu použil súd prvej inštancie správnu a logickú úvahu, že žalobkyňa mala a
mohla preskúmať celú genézu nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, počnúc
privatizačnou zmluvou a jej dodržaním. Rovnako poukaz na zápis vlastníckeho práva E. T. Trans,

a.s. v katastri nehnuteľností pred uzavretím nadobúdacej zmluvy bez zápisov tiarch a poznámok o
obmedzení či spochybnení (prevodu) vlastníctva, nestačil podľa záverov súdov oboch inštancií pre
prelomenie princípu nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet, keďže v zmysle ust. §
70 ods. 1 katastrálneho zákona, hodnovernosť zápisov v katastri nehnuteľností tvorí vyvrátiteľnú právnu
domnienku. V posudzovanom prípade teda ani podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo k preukázaniu

takých výnimočných okolností, ktoré by odôvodnili vychýlenie z právnej istoty nastolenej princípom nemo
plus iuris v prospech dobromyseľného nadobúdateľa.
5.6. Odvolací súd na doplnenie dôvodov svojho rozhodnutia poukázal tiež na závery rozhodnutia
prijatého veľkým senátom obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, v uznesení z 27. apríla
2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020 podľa ktorého: „I. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie

je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. II. S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto
nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse
habet), nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe
absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností. III.

Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na
nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie
vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch
právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru
nadobúdateľa neumožňuje. IV. Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností

aozápisevlastníckychainýchprávknehnuteľnostiam(katastrálnyzákon),ktoréupravujehodnovernosť
údajov katastra, nezodpovedá výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v
katastri nehnuteľnosti zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník". Uvedené závery
sú vzhľadom na obdobnosť sporu (o vylúčenie pôvodne privatizovaného majetku štátu - nehnuteľných
vecí z konkurznej podstaty úpadcu s prejudiciálne riešenou otázkou nadobudnutia vlastníckeho práva v

dobrej viere od nevlastníka) podľa odvolacieho súdu plne aplikovateľné aj na tu posudzovaný prípad.
5.7. Vzhľadomnavyššieuvedenénebolopodľaodvolaciehosúdurelevantnéaniapelovaniežalobkyne
na zásady všeobecnej spravodlivosti, a teda na poskytnutie ochrany jej majetkovým záujmom spojeným
so spornými nehnuteľnosťami. V tomto smere žalobkyňa poukazovala najmä na vlastné investície, ktoré
doteraz do sporného majetku vložila, čo tiež považovala za prejav dobromyseľnosti s tým, že ak by mala

o vlastníckom práve pochybnosti, nebola by vyplatila ich nadobúdaciu cenu a nebola by následne do
spornýchnehnuteľnostíinvestovalaznačnéfinančnéprostriedky.Odvolacísúdvšakzdôraznil,žepretzv.
test proporcionality, pri skúmaní dobromyseľnosti na strane nadobúdateľky boli určujúce okolnosti v čase
nadobúdania nehnuteľných vecí. V posudzovanom prípade ide o excindačnú žalobu, pričom žalobkyňa
v tomto incidenčnom konaní ani podľa odvolacieho súdu neuniesla svoje dôkazné bremeno k tvrdeniu,

že jej svedčí lepšie (tu vlastnícke) právo k sporným nehnuteľnostiam správcom zahrnutým do konkurznej
podstaty. Nemožno podľa odvolacieho súdu opomenúť, že oproti majetkovým záujmom žalobkyne tu
stojíochranaprávveriteľovúpadcuprihlásenýchsosvojimipohľadávkamidokonkurzu,naich(pomerné)
uspokojenie zo speňaženia majetkovej podstaty. Ani z tohto hľadiska niet dôvodu na uprednostňovanie -širšiu ochranu záujmov žalobkyne z hľadiska všeobecnej (vyššej) spravodlivosti. Za právne nepodstatné
odvolací súd z už uvedených dôvodov považoval argumenty o zahrnutí sporných nehnuteľností do
konkurznej podstaty úpadcu a) napriek predchádzajúcej informácii správcu (JUDr. Ziman), že k tomu

nedôjdeab)ažpouplynutíviacerýchrokov.Odvolacísúddodal,žezčasovéhohľadiskatakémupostupu
(nového) správcu v konkurze ZKV nielenže nebráni, ale naopak v ust. § 19 ods. 1 ukladá správcovi,
ak sú pochybnosti, či vec patrí do podstaty, zapísať vec do súpisu podstaty s poznámkou o nárokoch
uplatnených inými osobami alebo s poznámkou o iných dôvodoch, ktoré spochybňujú zaradenie veci
do súpisu. Na správnosť záverov súdu prvej inštancie v danom spore, ktoré vyústili do zamietnutia

žaloby, nemal podľa odvolacieho súdu žiadny právne relevantný vplyv ani v odvolaní uvedený výpočet
pochybení a pasivity viacerých subjektov (FNM SR, správa katastra nehnuteľností, pôvodný správca
JUDr. Ziman) s tvrdením žalobkyne, že aj v ich dôsledku aktuálne čelí neúspešnej excindačnej žalobe.
5.8. Odvolací súd k argumentácii žalobkyne záverom dodal, že v prípade vyvolaného sporu, v ktorom
sa, či už priamo alebo prejudiciálne, rieši otázka vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, sekundárne
nadobudnutého od nevlastníka (napr. následkom dodatočne zistenej absolútnej neplatnosti primárnej

prevodnej zmluvy), je úlohou súdu posúdenie v konaní zistených skutkových okolností s citlivým a
dôkladným zvážením, čo je v tom - ktorom prípade „proporčné" vo vzťahu k sporovým (prevodom
zasiahnutým) stranám. Tak ako je silne, na úrovni ústavne zakotveného základného práva (čl. 20 ods.
1 ústavy SR), chránené vlastnícke právo, o to ťažšie a právne náročnejšie je postavenie nadobúdateľa
majetku od nevlastníka, aby vedel v súdnom konaní preukázať výnimočné dôvody na prelomenie práva

skutočného (pravého) vlastníka, s ktorým je spojená zásada nemo plus iuris. V posudzovanom prípade
žalobkyňa podľa odvolacieho súdu argumentačne a po vykonanom dokazovaní nedokázala preukázať
dôvody na prelomenie zásady nemo plus iuris vo svoj prospech, a teda nepreukázala, že jej svedčí
lepšie (tu vlastnícke) právo k sporným veciam zahrnutým správcom do konkurznej podstaty, ktoré by ju
oprávňovalo na ich vylúčenie z konkurznej podstaty.

5.9. V zmysle vyššie uvedeného odvolací súd výrokom I. rozhodol o potvrdení napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie ako vecne správneho rozhodnutia tak vo výroku I. o zamietnutí žaloby, ako aj
v na ňom závislom výroku II. o náhrade trov doterajšieho konania (§ 387 ods. 1 CSP), ku ktorému
žalobkyňa konkrétne odvolacie dôvody ani neformulovala. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací
súd výrokom II. priznal žalovanému plnú náhradu odvolacích trov voči žalobkyni.

6. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa, ktorého prípustnosť odôvodnila v
zmysle ust. § 421 ods. 1 písm. a) a c) CSP.
6.1. Rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva podľa dovolateľky v nesprávnom právnom posúdení veci,
pričom rozhodnutie záviselo podľa žalobkyne od riešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací

súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, alebo ktorá je v dovolacej praxi riešená
rozdielne, a síce: Je možné uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v
dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, než má sám?
6.2. Dovolateľka na znak rozdielnosti dovolacej praxe v riešení predmetnej otázky príkladom poukázala
na rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn. 6Cdo/71/2011, kde dovolací súd skonštatoval, že ,,V súvislosti

s riešením kolízie princípov (princíp ochrany práva pôvodného vlastníka, princíp ochrany dobrej viery
nového nadobúdateľa) dovolací súd zastáva názor, že ochranu skutočného vlastníka, zaručovanú
zásadou nemo plus iuris možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne,
pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný. Dobrá viera pritom
musí byť hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s

prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé." Dovolateľka v
dovolaní citovala i z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/95/2019, v zmysle ktorého ,,Najskôr
je nutné nájsť praktickú zhodu medzi obidvomi protikladne pôsobiacimi princípmi tak, aby zostalo
zachované maximum z obidvoch, a len ak to možné nie je, potom riešiť vec tak, aby výsledok
bol zlučiteľný so všeobecnou predstavou spravodlivosti či inou ústavnou hodnotou alebo princípom."

Dovolateľka taktiež citovala z rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 4Cdo/142/2019, v zmysle
ktorého: ,,Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí
byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istý svojím
vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu. Ústavný súd zdôraznil, že
z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí tak postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo

pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na
základe dobrej viery, čím sa dostávajú do kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej
viery ďalšieho nadobúdateľa a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Pokiaľ pri
vzájomnom vyvažovaní nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuťna princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie
základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má
niesť nedbalý vlastník s jeho povinnosťou vigilantibus iura scripta sunt, než nadobúdateľ v dobrej viere,

pretože jednak nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa
na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom konaní a jednak nedokáže účinne a včas
tomu zabrániť, lebo by nemal na to aktívnu legitimáciu."
6.3. Žalobkyňa po chronologickom zhrnutí konania na Okresnom súde Galanta sp. zn. 12Cb/40/2000
a v súvislosti s nadobudnutím vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam považovala za potrebné

zdôrazniť, že tieto nadobudla v dobrej viere, vychádzajúc z údajov evidovaných v katastri nehnuteľností
vo vzťahu k vlastníkovi, riadne a včas uhradila spoločnosti E. T. Trans, a.s. dohodnutú kúpnu
cenu a do času, kým jej nebolo doručené rozhodnutie Okresného súdu Galanta z 15. júla 2009
č. k. 12Cb/40/2000-220, nemala o tomto spore vedomosť, k zápisu poznámky o prebiehajúcom
súdnom konaní o určenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam došlo až v priebehu roku
2011. Žalobkyňa má zato, že v konaní jasne preukázala, že v súvislosti s nadobudnutím sporných

nehnuteľností postupovala starostlivo a obozretne a v čase, kedy nehnuteľnosti nadobudla, nebola
hodnovernosť údajov vedených v katastri nehnuteľností spochybnená. Namieta, že pasivitu či už zo
strany FNM SR, ako aj zo strany úpadcu a jeho správcov, zosobnenú v neoznámení relevantných
informácií orgánu štátnej správy, ktorý by mal zákonnú povinnosť vyznačiť skutočnosť o spochybnení
údajov vyznačených v katastri nehnuteľností, nemôže byť považovaná za irelevantnú, nakoľko je ju

potrebné zohľadniť v súvislosti s otázkou možnosti získania informácií relevantných na konštituovanie
dobromyseľnosti pri procese nadobudnutia vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam na strane
žalobkyne.
6.4. V zmysle vyššie uvedeného žalobkyňa navrhla, aby dovolací súd rozsudok najvyššieho súdu
z 30. novembra 2021 č. k. 5Obo/13/2020-327 zrušil a dovolateľke priznal nárok na náhradu trov

dovolacieho konania v rozsahu 100 %. Zároveň, vzhľadom na skutočnosť, že zo strany žalovaného je
dôvodné očakávať postup smerujúci k speňažovaniu dotknutých nehnuteľností, žalobkyňa navrhla, aby
dovolací súd odložil právoplatnosť a vykonateľnosť dovolaním napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

7. Žalovaný vo svojom vyjadrení k podanému dovolaniu uviedol, že s dovolaním žalobkyne
nesúhlasí, nakoľko táto v dovolaní opakovane poukazuje iba na rovnaké argumenty, ktoré uviedla aj
v doterajšom konaní, avšak z obsahu dovolania nevyplýva žiadny jeho objektívny dôvod. Rozhodnutie
krajského súdu ako i najvyššieho súdu považuje žalovaný za správne a náležite odôvodnená. Súhlasí
so žalobkyňou, že rozhodovacia prax dovolacieho súdu v otázke posudzovania dobromyseľnosti pri

nadobúdaní vlastníctva od nevlastníka bola nejednotná, avšak rozhodnutím najvyššieho súdu z 27.
apríla 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020, na ktoré poukázal i najvyšší súd v bode 35. odôvodnenia svojho
rozhodnutia, došlo v tejto súvislosti k posunu. Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby dovolací súd
dovolanie žalobkyne odmietol, návrhu žalobkyne na odklad právoplatnosti a vykonateľnosti dovolaním
napadnutého rozhodnutia nevyhovel a žalovanému priznal náhradu trov dovolacieho konania.

8. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „dovolací súd"), ako súd dovolací [§ 35 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok], po zistení, že dovolanie podala včas dovolateľka zastúpená
v súlade s § 429 ods. 1 CSP, skúmal najskôr, či sú dané procesné predpoklady pre uskutočnenie
meritórneho dovolacieho prieskumu napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo, a

dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne treba odmietnuť.

9. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je nepochybne tiež právo
domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie,

sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za
splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá
konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).

10. Podľa ustanovenia § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to

zákon pripúšťa. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza,
že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie
nemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, čisú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej
právomoci dovolacieho súdu. V tejto súvislosti osobitne platí, že len dovolací súd bude rozhodovať o
naplnení predpokladov prípustnosti dovolania definovaných v § 421 ods. 1 CSP (rovnako aj sp. zn. I.

ÚS 438/2017).

11. Dovolanie žalobkyňa odôvodňuje ust. § 421 ods. 1 CSP, teda tým, že rozhodnutie odvolacieho
súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP). Podľa žalobkyne napadnuté

rozhodnutie zároveň spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, pričom rozhodnutie odvolacieho
súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421
ods. 1 písm. c) CSP).

12. Podľa ustanovenia § 432 ods. 1 a 2 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba
tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa

vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

13. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v

konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §
431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

14. V časti, v ktorej malo byť dovolanie žalobkyne prípustné podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a)
a c) CSP, dovolací súd uvádza, že podané dovolanie je absolútne neprejednateľné.

15. Dovolateľka opiera prípustnosť svojho dovolania od ust. § 421 ods. 1 písm. a) a c) CSP tvrdiac

nesprávnosť právneho posúdenia veci zo strany odvolacieho súdu, pričom rozhodnutie záviselo podľa
žalobkyne od právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, resp. ktorá je v dovolacej praxi riešená rozdielne, a síce: Je možné uprednostniť
požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto
nemôže na iného previesť viac práv, než má sám? Odklon riešenia predmetnej otázky od dovolacej

praxe najvyššieho súdu zo strany odvolacieho súdu, resp. rozdielnosť riešenia danej otázky dovolacím
súdomdeklaruježalobkyňacitáciouzrozhodnutínajvyššiehosúdusp.zn.6Cdo/71/2011,4Cdo/95/2019,
4Cdo/142/2019. Má zato, že v konaní jasne preukázala, že v súvislosti s nadobudnutím sporných
nehnuteľností postupovala starostlivo a obozretne a v čase, kedy nehnuteľnosti nadobudla, nebola
hodnovernosť údajov vedených v katastri nehnuteľností spochybnená. Namieta, že pasivitu či už zo

strany FNM SR, ako aj zo strany úpadcu a jeho správcov, zosobnenú v neoznámení relevantných
informácií orgánu štátnej správy, ktorý by mal zákonnú povinnosť vyznačiť skutočnosť o spochybnení
údajov vyznačených v katastri nehnuteľností, nemôže byť považovaná za irelevantnú, nakoľko je ju
potrebné zohľadniť v súvislosti s otázkou možnosti získania informácií relevantných na konštituovanie
dobromyseľnosti pri procese nadobudnutia vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam na strane

žalobkyne.

16. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa ust. § 421 CSP, rozhoduje dovolací súd výlučne
na základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj ust. § 432 CSP). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje
prípustnosť dovolania z ust. § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (ust. §

440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí
od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu
záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky, a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje
toto ustanovenie.

17. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (ust. § 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že
dovolateľ uvedie právne posúdenie odvolacieho súdu, ktoré považuje za nesprávne a konkretizuje,
ako mal odvolací súd právnu otázku správne vyriešiť (ust. § 432 ods. 2 CSP). Ak dovolanie nespĺňapredmetné podmienky, dovolací dôvod podľa § 432 CSP nie je vymedzený spôsobom predpokladaným
v ustanovení § 432 ods. 2 CSP (rovnako aj 3Obdo/20/2020). Zároveň platí, že právna otázka, ktorú
má dovolací súd vo svojom rozhodnutí riešiť, musí byť rozhodujúca (kľúčová) pre rozhodnutie vo veci

samej. To znamená, že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom
konaní nemôžu mať vplyv na meritórne rozhodnutie, a ani akademické otázky, ktoré nemajú vôbec súvis
s rozhodovaným sporom.
17.1. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska ust. § 421 ods. 1 CSP, musí mať
charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o právnu otázku, nie o otázku skutkovú. Z dikcie tohto

ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa rozumie tak otázka hmotnoprávna ako
aj procesnoprávna. Musí však ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil
svoje rozhodnutie. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu, teda
vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu, aj keby bola v priebehu
konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia
(rovnako aj 5Obdo/9/2022).

18. Dovolací súd zdôrazňuje, že pre posúdenie - či ide o právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo
veci samej - a teda aj pre posúdenie prípustnosti dovolania, nie je rozhodujúci subjektívny názor strany
sporu, že daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca, ale výlučne záver súdu rozhodujúceho o
jej dovolaní.

19. Dovolateľka tvrdiaca prípustnosť svojho dovolania v zmysle ust. § 421 ods. 1 písm. a) a c) CSP
namieta nesprávnosť právneho posúdenia veci zo strany odvolacieho súdu, pričom rozhodnutie záviselo
podľa žalobkyne od nesprávne zo strany odvolacieho súdu posúdenej právnej otázky, či je možné
uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou,

podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, než má sám?

20. Dovolací súd vo vzťahu k žalobkyňou nastolenej otázke prioritne uvádza, že tak súd prvej inštancie
ako aj odvolací súd v súdenej veci nikdy nepreferovali ani nediskriminovali požiadavku právnej istoty a
ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou nemo plus iuris. Práve naopak, už súd prvej

inštancie poukázal na Nález ústavného súdu, č. k. I. ÚS 549/2015-33 zo 16. marca 2016, zo záverov,
ktorého za určitých individuálnych okolností výnimočne vyplýva možnosť nadobudnutia vlastníckeho
práva od nevlastníka na základe dobromyseľnosti nadobúdateľa. Spoločným menovateľom rozhodnutí
súdov oboch inštancií vo veci a napokon i všetkých dovolateľkou uvedených rozhodnutí najvyššieho
súdu je existencia dobrej viery a skúmanie dobromyseľnosti nadobúdateľa. Nakoniec i zo žalobkyňou

citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/95/2019 vyplýva, že poskytnutie prednosti jednej
zobochpožiadaviekmusívyjsťzostarostlivéhoskúmaniaindividuálnychokolnostíkonkrétnehoprípadu.
Súdy práve dôsledným zaoberaním sa testom proporcionality princípu ochrany práva pôvodného
vlastníka a princípu ochrany práva nového dobromyseľného nadobúdateľa, dôkladným skúmaním
konkrétnych okolností veci dospeli k záveru, ktorý bol pre rozhodnutie vo veci nosný, a síce, že

žalobkyňa nebola pri nadobudnutí sporných nehnuteľností dobromyseľnou, a teda súd nezistil také
výnimočné okolnosti, aby bola prelomená zásada nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka. (bod
34. rozsudku súdu prvej inštancie a bod 33. rozsudku odvolacieho súdu). Súd prvej inštancie s odkazom
na závery uznesenia najvyššieho súdu, sp. zn. 6Cdo/71/2011 zrozumiteľne vysvetľujúc, čo možno
zahrnúť pod pojem bežná opatrnosť, ktorú možno od dobromyseľného nadobúdateľa nehnuteľností do

vlastníctva vyžadovať, skonštatoval, že žalobkyňa nebola pri nadobúdaní predmetných nehnuteľností
dobromyseľná, keďže ide o podnikateľský subjekt, od ktorého sa vyžaduje určitý stupeň znalostí a
obozretnosti, naviac, ak predseda predstavenstva žalobkyne bol v rozhodnom čase zapísaný v zozname
správcov konkurznej podstaty. Žalobkyňa si podľa súdov oboch inštancií musela byť vedomá, vzhľadom
na charakter a umiestnenie predmetných nehnuteľností v bývalom areáli SAD š. p. Galanta, že išlo o

privatizovaný majetok bývalého štátneho podniku a na jeho scudzenie bol potrebný súhlas FNM SR.
Vzhľadom na tieto skutočnosti žalobkyňa podľa súdu prvej inštancie mohla a mala konať aktívne, t. j.
zistiť si pôvod nadobudnutia predmetných nehnuteľností a nemala sa uspokojiť iba s výpisom z listu
vlastníctva; mala možnosť získať pôvodné listy vlastníctva a domáhať sa od predávajúceho predloženia
právne relevantných listín, za akých podmienok predávajúci sporné nehnuteľnosti nadobudol. Ak sa

žalobkyňa obrátila na pôvodného správcu úpadcu TRANSGALANTA, a.s. s dopytom, či budú predmetné
nehnuteľnosti zahrnuté do majetku konkurznej podstaty, svedčí to podľa súdu prvej inštancie o tom, že
mala pochybnosti o nadobudnutí, a preto sa nemala uspokojiť s odpoveďou, ale aktívne získať listiny,
ktoré boli podkladom nadobudnutia. S uvedeným skonštatovaním sa stotožnil i odvolací súd v bode33. a nasl. odôvodnenia svojho rozsudku a za logickú označil i úvahu súdu prvej inštancie, že iba
poukaz žalobkyne na zápis vlastníckeho práva E. T. Trans, a.s. v katastri nehnuteľností pred uzavretím
nadobúdacej zmluvy bez zápisov tiarch a poznámok o obmedzení či spochybnení (prevodu) vlastníctva,

s ohľadom na ust. § 70 ods. 1 katastrálneho zákona (hodnovernosť zápisov v katastri nehnuteľností
tvorí vyvrátiteľnú právnu domnienku) a vo svetle všetkých vyššie uvedených skutočností nestačil pre
prelomenie princípu nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet, a teda nedošlo k
preukázaniu takých výnimočných okolností, ktoré by odôvodnili vychýlenie z právnej istoty nastolenej
princípom nemo plus iuris v prospech dobromyseľného nadobúdateľa. V súvislosti s uvedeným za

správne považuje dovolací súd i doplnenie recentnej judikatúry odvolacím súdom v odôvodnení svojho
rozsudku o závery rozhodnutia prijatého veľkým senátom obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu
SR, v uznesení z 27. apríla 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020 publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov SR č. 5/2021, nakoľko pokiaľ už došlo k judikatórnemu vyriešeniu určitej otázky
a k publikovaniu niektorého rozhodnutia alebo stanoviska riešiaceho túto otázku v Zbierke, je potrebné,
aby súdy tento judikatórny posun vo svojej rozhodovacej praxi zohľadňovali.

20.1. V rozhodovanej veci v zmysle vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že
žalobkyňou nastolená právna otázka, či je možné uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv
nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv,
než má sám, nie je pre rozhodnutie vo veci samej kľúčovou. Akákoľvek odpoveď na ňu, by bola bez
dopadu na rozhodnutie vo veci vec, ergo nemohla by zásadná, schopná zvrátiť výsledok sporu. Oba vo

veci konajúce súdy pripustili výnimočne a za určitých individuálnych okolností možnosť nadobudnutia
vlastníckeho práva od nevlastníka na základe dobromyseľnosti nadobúdateľa, táto premisa však ostáva
bez dopadu na výsledok rozhodnutia konajúcich súdov vo vzťahu ku konštatácii nedobromyseľnosti
žalobkyne ako nadobúdateľky sporných nehnuteľností. Dôvodom pre rozhodnutie vo veci samej, teda
zamietnutie žaloby, nebolo vyriešenie žalobkyňou sformulovanej právnej otázky, resp. dovolateľkou

tvrdené, zo strany odvolacieho súdu jej nesprávne právne posúdenie.
20.2. Dovolací súd považuje za podstatné záverom zdôrazniť, že dovolateľka v prevažnej časti svojho
dovolania rekapitulujúc tie skutočnosti, o ktoré už v konaní pred súdmi oboch inštancií opierala svoje
tvrdenia o dobromyseľnosti pri nadobúdaní sporných nehnuteľností (absencia poznámky o súdnom
spore o určenie vlastníckeho práva na liste vlastníctva, pasivita a nesprávny postup FNM SR, vyjadrenie

predchádzajúceho správcu úpadcu, investície so dotknutých nehnuteľností) a tvrdiac, že v konaní jasne
preukázala, že v súvislosti s nadobudnutím sporných nehnuteľností postupovala starostlivo a obozretne,
vytýka vo veci konajúcim súdom ich prístup, spočívajúci podľa dovolateľky v bagatelizovaní všetkých
skutočností, preukazujúcich dobrú vieru pri nadobúdaní vlastníckeho práva žalobkyňou. Z uvedeného
je podľa dovolacieho súdu evidentné, že žalobkyňa sa prostredníctvom svojho dovolania snaží domôcť

posúdenia zisteného skutkového stavu, resp. opätovného preskúmania jej dobromyseľnosti vo vzťahu
k nadobudnutiu vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam. Dovolateľka tu najvyšší súd nežiada (rýdzo)
o prieskum právneho záveru odvolacieho súdu, ale o prieskum skutkovej „kapitoly" konania, ktorú
uzatvárajúsúdynižšejinštancie,čovžiadnomprípadenepredstavujedovolacídôvodvzmysleust.§421
ods. 1 CSP. Všeobecná nespokojnosť dovolateľky a samotná polemika dovolateľky s právnymi názormi

odvolacieho súdu, resp. súdu prvej inštancie a spochybňovanie správnosti ich rozhodnutí, nezodpovedá
kritériu uvedenému v ust. § 421 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 432 ods. 1 a 2 CSP.

21. Dovolací súd v zmysle vyššie uvedeného uzatvára, že žalobkyňa prípustnosť dovolania opierala o
ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a/ a c/ CSP, avšak spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam § 432

až § 435 CSP dovolacie dôvody nevymedzila tak, ako to predpokladajú tieto ustanovenia, v dôsledku
čoho je vylúčené uskutočnenie dovolacieho prieskumu v časti právnych záverov vyslovených krajským
súdom. Keďže vzhľadom na uvedené skutočnosti nie je dovolanie žalobkyne podľa ust. § 421 ods. 1
písm. a) a c) CSP prípustné, dovolací súd ho v súlade s ustanovením § 447 písm. f/ CSP odmietol.
Keďže dovolací súd dovolanie žalobkyne odmietol, nepovažoval za dôvodné rozhodovať o jej návrhu

na odklad právoplatnosti a vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia.

22. O trovách dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 453 ods. 1 CSP, v spojení s § 255
ods. 1 CSP.

23. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 5 : 0 (§ 3 ods.
9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
01.05.2011).Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.