Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, June 2, 2023

Súd: Okresný súd Poprad
Spisová značka: 20C/32/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8722201281
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 06. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Koman

ECLI: ECLI:SK:OSPP:2023:8722201281.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Poprad, pred sudcom JUDr. Petrom Komanom, v právnej veci žalobcu A. B. C., nar.

XX.X.XXXX, bytom D. XXX, zastúpený Mgr. Matejom Heringešom, advokátom so sídlom Bratislava,
Vilová 2, IČO: 30 140 161, proti žalovanému E. B. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. – H., I. XXX/
X, zastúpený JUDr. Jánom Garajom, MBA, advokátom so sídlom Poprad, Hviezdoslavova 2, IČO:
43 341 993, v spore o ochranu osobnosti s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalovaný má voči žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých súd rozhodne

samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Podanou žalobou sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia, ktorým súd žalovaného zaviaže
povinnosťou verejne sa ospravedlniť žalobcovi za vyhlásenia, že funkciu vedúceho odboru starostlivosti
o životné prostredie vykonával v rozpore so zákonom a chránil záujmy investorov a nie záujmy
ochrany životného prostredia, a to prostredníctvom svojho statusu na sociálnej sieti Facebook, ako
aj prostredníctvom inzercie v celoštátnom denníku v rozmere štvrť strany na náklady a podľa výberu
žalovaného a tiež povinnosti zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 18.000,- eur
a nahradiť trovy konania.

Dôvodom podania žaloby je tvrdenie žalobcu, že žalovaný ako fyzická osoba, ale aj ako osoba vo
verejnej funkcii prednostu Okresného úradu Poprad opakovane neoprávnene zasiahol do práva žalobcu
na ochranu jeho osobnosti, a to najmä zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,
svojho mena a prejavov osobnej povahy.
K porušeniu ochrany osobnosti, podľa žalobcu, došlo zo strany žalovaného najmä opakovaným šírením
klamlivých a urážajúcich príspevkov najmä na sociálnych sieťach, ale aj v celoštátnych médiách, v
písomnostiach adresovaných jeho zamestnávateľovi (Ministerstvu vnútra SR), šírením negatívnych

a klamlivých informácií na pracovisku (Okresný úrad Poprad), prejavmi bossingu a šikanózneho
výkonu práva z pozície priameho nadriadeného. Po začiatku dočasnej pracovnej neschopnosti žalobcu
žalovaný inicioval kontroly zo strany Sociálnej poisťovne. Tieto zásahy do osobnosti a cti žalobcu
vyvrcholili odvolaním žalobcu z pozície vedúceho odboru bez udania dôvodu v čase trvania jeho
práceneschopnosti.
Žalobca sa vo veci bránil podaním trestného oznámenia, ale aj opakovanými sťažnosťami, či podnetmi
na Ministerstve vnútra SR, ktoré je zamestnávateľom ako žalobcu, tak aj žalovaného. Aj napriek

skutočnosti, že žalobca bol vo svojich krokoch smerovaných k Ministerstvu vnútra SR spravidla úspešný,
k zásahu do konania žalovaného zo strany Ministerstva vnútra SR nedošlo, a preto je žalobca nútený
brániť sa, proti týmto už viac než rok trvajúcim útokom, súdnou cestou.Podľa žalobcu žalovaný uskutočňoval kroky namierené proti žalobcovi, najmä v súvislosti s konaním
vedeným na Okresnom úrade Poprad, odbore starostlivosti o životné prostredie, ktorého bol žalobca
tohočasuvedúcim,vovecigeotermálnehovrtuvTatranskejLomnici.Žalobcamázato,žekonalvsúlade

so zákonom, čo zatiaľ zo strany príslušných orgánov nebolo žiadnym spôsobom vyvrátené, pričom
žalovaný verejne prezentoval presný opak, a to výhradne na základe svojich ničím nepodložených
dojmov. Predmetom správneho konania, ktoré sa stalo najčastejším terčom útokov žalovaného na
žalobcu je zisťovacie konanie podľa zákona č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon EIA“) vo veci geotermálneho vrtu v

Tatranskej Lomnici. Išlo o posúdenie vrtu do hĺbky 500 metrov. V uvedenom prípade bolo vykonané
zisťovacie konanie, z ktorého po zohľadnení stanovísk dotknutých orgánov nevyplynula potreba vykonať
posudzovanie navrhovanej činnosti podľa zákona EIA, tak, ako to vo svojich tvrdeniach prezentuje
žalobca.Žalovanýsasvojimitvrdeniamisnažilpresvedčiťprostredníctvomsociálnychsietíamédiíširokú
laickú verejnosť o údajných závažných pochybeniach žalobcu. Opomenul pri tom skutočnosť, že žalobca
z pozície štátneho úradníka vykonal zisťovacie konanie v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami

zákona EIA, predmetom preskúmania ktorého bol predovšetkým odborný podklad, a teda zámer
navrhovanej činnosti vypracovaný odborne spôsobilou osobou, ktorá predmetnú činnosť klasifikovala v
súlade so zákonom EIA s ohľadom na dotknuté územie. V rámci konania sa k potrebe posudzovania
navrhovanej činnosti vyjadrili dotknuté orgány (zastúpené osobami s odbornou spôsobilosťou pre
konkrétne oblasti), pričom ani jeden z nich sa nezmienil o tom, že navrhovaná činnosť je klasifikovaná

v rozpore so zákonom EIA, v dôsledku čoho má byť vykonané povinné posudzovanie vplyvov na
životné prostredie. Taktiež žalovaný opomenul skutočnosť, že v danom prípade bolo riadne vykonané
zisťovacie konanie, z ktorého ďalšia potreba posudzovania navrhovanej činnosti nevyplynula. Závery
vyslovené v rozhodnutí správneho orgánu, za ktorý konal žalobca boli potvrdené aj odvolacím správnym
orgánom, ktoré je do dnešného dňa aj napriek snahe žalovaného o jeho zrušenie, právoplatné.

Rozhodnutie vydané žalobcom bolo príslušným odvolacím orgánom potvrdené, pričom z dôvodu
opakovaného poukazovania žalovaného na predmetnú vec začalo Ministerstvo životného prostredia
SR 18.8.2021 konanie o preskúmaní rozhodnutia mimo odvolacieho konania podľa ustanovenia § 65
a nasl. správneho poriadku. Rozhodnutie vydané žalovaným, ani rozhodnutie odvolacieho orgánu,
ktoré závery žalovaného potvrdzuje do dňa podania žaloby nebolo zrušené, a teda je právoplatné.

Verejne prezentované závery žalovaného, ktorými opakovane slovne napáda žalobcu teda nie sú ničím
podložené a možno ich považovať výhradne sa subjektívny názor žalovaného, ktorý navyše prezentuje
aj z pozície verejnej funkcie.
V zmysle vyššie uvedeného má žalobca za to, že prezentovaním nepravdivých subjektívnych názorov sa
očierňovanímžalobcu,žalovanýdopustilpolarizovaniaspoločnosti,pričomnatovyužívalveľmicitlivúav

súčasnostiaktuálnutémuochranyživotnéhoprostredia,keďžežalovanýkritizovalžalobcunajmäzajeho
postup v konaní prieskumného vrtu geotermálnej vody v Tatranskej Lomnici, čím výrazným spôsobom
poškodzuje dobré meno a povesť žalobcu.
Poukázal na jeden zo statusových príspevkov žalovaného na sociálnej sieti Facebook (Meta) zo
dňa 3.2.2021 konkrétne opisuje osobu žalobcu, ako nedôveryhodnú a nemorálnu osobu, nakoľko

uvádza: ,,Medializované informácie o podaní odvolania prednostu okresného úradu v Poprade voči
rozhodnutiu vydanému odborom starostlivosti o životné prostredie mali aj rôzne reakcie. Dňa 1.2.2021
sa emailom ohlásil právnik spoločnosti, ktorá chce uskutočniť 'prieskumný' vrt geotermálnej vody v
Tatranskej Lomnici, či ma môže navštíviť, aby sa údajne informoval o mojom postoji v danej veci.
Nakoniec ma 2.2.2021 okrem právnika navštívili aj majiteľ spoločnosti spolu s treťou osobou. Rozhovor,

ktorý sme mali, však vyznel ako neprimeraná snaha ovplyvniť správne konanie okresného úradu,
spochybňovanie môjho zákonného konania, ale aj snaha obhajovať konanie vedúceho odboru životného
prostredia, ktoré bolo v prospech spoločnosti. Čo ma však ešte viac prekvapilo, že po stretnutí som
obdržal obratom od tohto právnika ešte písomný dopyt na základe zákona o slobodnom prístupe k
informáciám, kde sa domáha sprístupniť informácie o interných záležitostiach úradu, ktoré s predmetom

konania ohľadne vrtu nesúvisia. Takéto konanie vnímam ako pokus o diskreditáciu mojej osoby a
zároveň si kladiem otázku, či nie je prinajmenšom zvláštne, že právnik investora svojim postupom vyvíja
snahu, aby ochránil vedúceho odboru starostlivosti o životné prostredia, ktorý rozhoduje v prospech
zámeru a neprikladá vážnosť objektívnemu posúdeniu vplyvov zámeru na životné prostredie?“ Na tento
príspevok, ktorý žalovaný uverejnil na spomínanej sociálnej sieti, reagovalo komentármi niekoľko ľudí,

ktorí sa podnietení informáciami, ktoré prezentoval, vyjadrovali veľmi negatívne, pričom bez posúdenia
objektívnych skutočností znižovali vážnosť a vierohodnosť žalobcu, ako aj jeho dobré meno a úroveň,
ako vedúceho odboru starostlivosti o životné prostredie, a to celkom verejne na sociálnej sieti Facebook
(Meta). Jeden z takýchto komentárov pod príspevkom žalovaného, znel nasledovne: ,,Už len to, ako sapán vedúci odboru už 2 roky snaží nedať zámer na posudzovanie podľa EIA je nanajvýš zaujímavé.
Pán navrhovateľ predsa v zámere preukazuje, že mu vykurovaním jeho vily ide o zlepšenie klimatickej
situácie, tak si myslím, že by mu nevadilo, keby sa zámer posudzoval podľa EIA, keď takto ekologicky

zmýšľa. Alebo ide o typický greenwashing a o ekológiu a o životné prostredie ide iba nám, účastníkom
konania?“ Žalobca má za to, že spájanie osoby žalobcu s osobou investora možno považovať za šírenie
dezinformácií s cieľom verejne poškodiť meno žalobcu.
V ďalšom zo svojich príspevkov zo dňa 17.8.2021 sa na adresu žalobcu, žalovaný vyjadruje opäť
negatívne, kriticky a verejne ho podozrieva z nezákonných postupov a rozhodnutí, pričom sa jedná len o

jehosubjektívnynázor,ktorýprostredníctvomsvojichstatusovýchpríspevkovnasociálnejsietiFacebook
(Meta), podsúva širokej verejnosti, ktorá jeho príspevky číta a následne na základe jeho popudu
pridáva komentáre v podobne negatívnom zmysle, v akom žalovaný píše príspevky o žalobcovi: ,,Dnes
sa v Bratislave uskutočnila mimoriadna tlačová beseda Ministerstva životného prostredia SR vo veci
zámeru geotermálneho vrtu v Tatranskej Lomnici. Je potešujúce, že sám pán minister sa na nej vyjadril
k prešetrovaniu celej kauzy a vníma podozrenia na porušenia zákonov Slovenskej republiky, na ktoré

poukázala dotknutá verejnosť, ako opodstatnené. Angažovanie samotného ministra, že sa bude vo veci
vrtu konať v mimoodvolacích konaniach by malo napomôcť aj pri preverovaní zákonnosti rozhodnutí
odboru starostlivosti o životné prostredie Okresného úradu Poprad, ktorý rozhodol, že sa pri zámere
nebude zámer posudzovať na vplyvy na životné prostredie. Teraz ostáva si počkať na záverečné
vyjadrenie MŽP SR, či bol alebo nebol celý proces zisťovacieho konania na OÚ Poprad v súlade

so zákonmi SR a či vedúci odboru starostlivosti o životné prostredie závažne vo svojej rozhodovacej
právomoci (ne)pochybil...“ Podľa žalobcu podstatou spomínanej tlačovej besedy je reakcia ministra
životného prostredia SR na to, že mu zo strany žalovaného, ako aj zo strany účastníkov konania
boli poskytnuté jednostranné subjektívne názory. Možno konštatovať, že je neštandardné aby minister
životného prostredia SR uskutočnil tlačovú besedu bez oboznámenia sa so spisovým materiálom,

a verejne prezentoval názory, ktoré opakovane uvádzal žalovaný. Na Ministerstve životného prostredia
SR si týmto konaním žalovaného vytvoril minister životného prostredia SR negatívny obraz o žalobcovi,
ktorý bol výhradne prezentáciou subjektívnych názorov žalovaného bez možnosti konštruktívneho
dialógu, resp. bez možnosti vyjadrenia a obhájenia sa žalobcu. Na základe informácií od žalovaného
však Ministerstvo životného prostredia SR, predmetnú vec prešetruje v rámci mimoodvolacieho konania.

Tvrdenie žalovaného o tom, že minister životného prostredia SR vníma podozrenia na porušovanie
zákonov je teda prinajmenšom zavádzajúce. Predmetom mimoodvolacieho konania je preskúmanie
rozhodnutia odvolacieho orgánu, nie samotné rozhodnutie Okresného úradu Poprad, resp. ako uvádzal
žalovaný, rozhodnutie vedúceho odboru. Predmetné konanie pritom pôvodne viedla pracovníčka odboru
A. F. až do doby, kedy sa o toto konanie začali intenzívne zaujímať žalovaný, následkom čoho mala

spomínanápracovníčkaodboruobavyvovecirozhodnúť,vtomčaseazdanéhodôvodužalobcaprevzal
konanie a delegoval ho na seba v snahe pomôcť svojej kolegyni. Spájanie tohto konania s osobou
vedúceho odboru životného prostredia Okresného úradu Poprad, považuje žalobca za neprípustné a
zavádzajúce.
V príspevku zo dňa 11.10.2021, žalovaný opäť spochybňuje vážnosť, morálku, odbornú spôsobilosť

a česť žalobcu: ,,V pondelok v článku v denníku SME sa spomína prípad z OÚ Poprad, v ktorom sa
ilustruje podľa poslanca J. G. K. z OĽANO význam novely zákona o štátnej službe. Inštitút pre dobre
spravovanú spoločnosť argumentuje, že to nie je dobrý nástroj a obhajuje, že zákon o štátnej službe
z roku 2017 mal napomôcť zlepšovaniu v oblasti profesionalizácie štátnej správy a daná novela je
krok späť. Realita na okresných úradoch však taká nie je. Ak by spomínaný úradník bol profesionál a

odborník a vykonával to, čo mu ukladá zákon a za čo sú v teórii štátni úradníci platení, tak by v prvom
rade dohliadol na dodržanie všetkých relevantných zákonov v oblasti ochrany životného prostredia a
deklaroval by, že podľa zákona o ochrane prírody a krajiny, kde je jasné napísané, že v 3. stupni ochrany,
teda v národnom parku vykonávať činnosť vykonávanú banským spôsobom, čo vrt do 500 m hĺbky je,
je vyslovene zakázané. Mal preto rozhodnúť, že daný zámer súkromného investora nie je zákonom

prípustný. Namiesto toho spomínaný úradník vydal rozhodnutie evidentne účelovo pre developera, že
vrt nemá žiaden významný vplyv na životné prostredia v národnom parku a žiaden argument verejnosti a
iných orgánov, napr. aj Mesta Vysoké Tatry, ktoré posudzovanie vplyvov požadovalo, nebol vyhodnotený
ako opodstatnený a dokonca bola ignorovaná aj petícia občanov. V danom prípade bolo tých pochybení
a ignorovania omnoho viac a aj v iných rozhodnutiach tohto úradníka bola zreteľná svojvôľa a ale aj

jeho vedomosť o svojej beztrestnosti, lebo zákon o štátnej službe mne ako prednostovi ani inej inštitúcii
nedáva nástroje, aby bolo možne jeho konanie, ktorým reálne spôsobuje škody na životnom prostredí,
potrestať. Ak sa aj použije nové ustanovenie z novely zákona o štátnej službe, tak to nebude bez
uvedenia dôvodu ako uvádzam vyššie, len nebude nutné o dôvode polemizovať, či bol alebo nebolzo strany generálneho tajomníka teda prednostu opodstatnený.“ Uvedené tvrdenie považuje žalobca
za absurdné, k predmetnému zámeru sa vyjadrovali dotknuté orgány (aj tie na úseku ochrany prírody
a krajiny na úrovni kraja), pričom v priebehu konania na žalovaným uvádzané skutočnosti nebolo ani

raz poukázané. Ak by išlo o činnosť, ktorá je v treťom stupni územnej ochrany zakázaná, je vysoko
nepravdepodobné, že by túto skutočnosť za viac než 2 roky vedenia konania (z toho 2x rozhodoval
príslušný odvolací orgán) nikto nenamietal. V žiadnom prípade nejde o rozhodnutie jedinej osoby, tak
ako to opakovane prezentuje žalovaný, ide len o ďalšie subjektívne tvrdenie žalovaného s cieľom vyvolať
u širokej laickej verejnosti pohoršenie nad konaním žalobcu.

Žalobca opakovane v zmysle zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám žiadal o
sprístupnenie písomnosti, ktoré boli zo strany žalovaného, resp. jeho rodinných účastníkov adresované
Ministerstvu vnútra SR, ako zamestnávateľovi žalobcu. Z rozhodnutí o nesprístupnení požadovaných
informácií je zrejmé, že takéto písomnosti na Ministerstvo vnútra SR zo strany žalovaného adresované
boli, no Ministerstvo ich odmietlo žalobcovi sprístupniť.
Žalobca sa domnieva, že uvedené písomnosti značným spôsobom zasiahli do osobnosti žalobcu,

pričom mohli mať vplyv aj na samotný súhlas ministra vnútra SR s odvolaním žalobcu z pozície
vedúceho odboru starostlivosti o životné prostredie bez udania dôvodu. Uvedené značným spôsobom
ovplyvnilokomunikáciužalobcusozamestnávateľom.AkodôkazslúžiajpísomnosťzMinisterstvavnútra
SR adresovaná právnemu zástupcovi žalobcu, kde pracovníci Ministerstva vnútra SR vyjadrili akési
rozhorčenie nad tým, že žalobca Ministerstvo vnútra SR pravidelne informoval o možnosti nezákonného

výkonu funkcie zo strany žalovaného a žiadal ich o vykonanie nápravy z pozície ich nadriadenosti vo
vzťahu k žalovanému.
Žalovaný od nástupu do pozície prednostu Okresného úradu Poprad inicioval proti žalobcovi účelové
disciplinárne konania, na základe ktorých bolo opakovane vyslovené menej závažné porušenie
pracovnej disciplíny zo strany žalobcu. Všetky tieto upozornenia na menej závažné porušenie

pracovnej disciplíny boli po podaní sťažnosti žalobcu zo strany Ministerstva vnútra SR zrušené pre ich
nezákonnosť.
Rovnako žalovaný výrazným spôsobom znížil žalobcovi známku služobného hodnotenia do takej
miery, ktorá by podľa príslušných ustanovení zákona o štátnej službe odôvodňovala ukončenie jeho
pracovného pomeru. Aj toto pochybenie zo strany žalovaného bolo po podaní sťažnosti zo strany

Ministerstva vnútra SR zmenené na priaznivejšiu známku služobného hodnotenia.
Žalovaný z pozície verejnej funkcie, a teda súčasnej nadriadenosti, uplatňoval výhradne voči žalobcovi
prehnanú kontrolu jeho pracovnej činnosti (dokonca aj v miere, ktorá nespadala do jeho kompetencií),
ohováral ho nie len na pracovisku (Okresný úrad Poprad), ale aj pred poslancami NRSR (kde na žalobcu
absolútne neodôvodnene poukazovali ako na príklad problémového zamestnanca pri iniciovaní zmeny

zákona o štátnej službe). Žalovaný slovne útočil na žalobcu aj pred klientami, ktorí prišli na úrad za
účelom vybavovania súkromných záležitostí. Žalovaný ukladal žalobcovi nezmyselné pracovné úlohy,
ktorých nesplnenie sa opakovane pokúšal sankcionovať.
Žalovaný dokonca po nezákonnom lustrovaní vlastníka motorového vozidla privolal hliadku polície,
aby osadila imobilizačné zariadenie na toto vozidlo, ktoré vlastní manželka žalobcu, a ktoré bolo

zaparkované (spolu s autami všetkých zamestnancov) vo dvore okresného úradu v čase vykonávania
pracovných povinností žalobcom.
Žalovaný na pracovisku šíri vo vzťahu k žalobcovi tak nenávistné prejavy, že v čase, kedy bol v práci
žalovaný sa žalobcovi vyhýbali dokonca aj kolegovia, s ktorými mal do tej doby nadštandardné vzťahy.
V dôsledku takéhoto konania sa u žalobcu začali preukazovať zdravotné problémy, ktoré vyvrcholili

dlhodobou práceneschopnosťou, v dôsledku čoho došlo k značnému zníženiu príjmov žalobcu (cca o
400 eur mesačne), ktorý je živiteľom dvoch maloletých detí. Konanie žalovaného teda na žalobcu malo
aj priamy ekonomický dopad.
Žalobca zastáva názor, že konanie žalovaného prerástlo až do trestnoprávnej roviny, v dôsledku čoho
podal proti žalobcovi trestné oznámenie. Toho času je proti žalovanému z obdobných dôvodov, k akým

smeruje táto žaloba vedené Okresným riaditeľstvom PZ v Poprade trestné konanie.
Dlhodobé negatívne prejavy žalovaného vo vzťahu k žalobcovi vyústili po zmene zákona o štátnej
službe do odvolania žalobcu z pozície vedúceho odboru starostlivosti o životné prostredie na Okresnom
úrade Poprad bez udania dôvodu podľa ustanovenia § 61 ods. 5 zákona o štátnej službe, čím žalovaný
definitívne zavŕšil svoje neoprávnené zásahy do osobnosti žalobcu.

Žalobca bol v zmysle vyššie uvedeného dokonca odvolaný v čase trvania dočasnej pracovnej
neschopnosti, pričom mu ani len nebolo ponúknuté alternatívne miesto v štátnej službe. Už pred
samotným doručovaním odvolania žalobcu z pozície vedúceho odboru na Okresnom úrade Popradžalovaný v pracovnom kolektíve šíril posmešné vyjadrenia na adresu žalobcu, ktorých obsahom bol
prejav radosti z jeho blížiaceho sa odvolania. Dlhodobá práceneschopnosť nemala vplyv na odvolanie
žalobcu, keďže na jeho miesto žalovaný dosadil osobu, ktorá bola práceneschopná rok pred začatím

vykonávania funkcie, pričom do funkcie sa dotyčný vrátil priamo z pracovnej neschopnosti.
Žalovaný svojím konaním privodil žalobcovi nie len zdravotné, ale aj finančné problémy tým, že ako
práce neschopný bol dlhodobo odkázaný na nemocenskú dávku vo výške 835 € mesačne. Žalobca je
pritom živiteľom rodiny s dvoma maloletými deťmi. Osobný problém a nepriateľský postoj žalovaného
voči žalobcovi pretrváva naďalej – žalobca ako vedúci odboru starostlivosti o životné prostredie na

OÚ Poprad musel čeliť viacerým disciplinárnym návrhom žalovaného, ktoré boli zjavne nezmyselné
a neopodstatnené. Žalovaný svoje kroky proti žalobcovi, ktorými nadobro zničil celoživotnú kariéru
žalobcu, plánoval dlhodobo, dokonca bol jedným z veľkých podporovateľov a iniciátorov zmeny zákona
o štátnej službe, ktorý po uvedení do platnosti slúžil žalovanému na ďalšie šikanovanie žalobcu, a teda
na jeho odvolanie z funkcie. Negatívny dopad protizákonného konania žalovaného musia v prostredí
základnej školy L. M. XXX/XX, XXXXX G., znášať taktiež deti žalobcu, ktoré sú konfrontované zo strany

svojich spolužiakov v zmysle „Tvoj otec je podvodník, ktorý predal Tatry“ a podobne. Žalovaný svojim
šikanóznym správaním, početnými disciplinárnymi konaniami, ktorými žalobcu častoval, sťažil žalobcovi
jeho uplatnenie sa v profesijnej oblasti v budúcnosti, a to tým, že opakovane vyjadroval svoje subjektívne
negatívne názory na adresu žalobcu, ktoré žalovaný prezentoval prostredníctvom médií a sociálnych
sietí, bez akýchkoľvek podložených faktov a objektívnych skutočností, ktorými významne poškodil dobré

meno a povesť žalobcu.
Subjektívne názory žalovaného a nepriateľský postoj voči žalobcovi, prezentoval žalovaný najmä
prostredníctvom svojich statusových príspevkov a komentárov, ktoré pravidelne uverejňoval na sociálnej
sieti Facebook (Meta), ktoré sú aj s príslušnými komentármi viditeľné a prístupné všetkým používateľom
sociálnej siete. Žalovaný porušil právo na občiansku česť, ľudskú dôstojnosť, súkromie a ochranu mena

žalobcu v zmysle ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Z uvedených dôvodov žalobca požaduje od žalovaného verejné ospravedlnenie prostredníctvom
sociálnej siete Facebook (Meta) a prostredníctvom ľubovoľného jedného z celoštátnych médií,
prostredníctvom žalobcovi ospravedlniť, a to za každé nepravdivé obvinenie a tvrdenie, ktorého
sa žalovaný vo svojich jednotlivých príspevkoch na sociálnej sieti a v medializovaných článkoch a

rozhovoroch voči žalobcovi dopustil.

2. Žalovaný sa k podanej žalobe písomne vyjadril, namietol nedostatok pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného a namietol, že profil na sociálnej sieti facebook, na ktorom boli zverejnené namietané statusy
je profil prednostu Okresného úradu Poprad a nie fyzickej osoby žalovaného. Súčasne poukázal na

písomné stanovisko predchádzajúceho právneho zástupcu žalovaného.
Uviedol, že žalobca neuvádza akým konkrétnym spôsobom malo zo strany žalovaného dôjsť k zásahu
do práv žalobcu na ochranu jeho osobnosti, a to najmä zdravia, pričom prepojenie medzi konaním
žalovaného a pracovnou neschopnosťou žalobcu úplne absentuje. Ohľadom tvrdenia, že konaním
žalovaného malo dôjsť do zásahu do občianskej cti, ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, mena

a prejavov osobnej povahy žalobcu uviedol, že tieto tvrdenia zo žaloby nevyplynuli, resp. neboli
preukázané a aj preto ich popiera.
Úvaha žalobcu o tom, že by mal obdržať od žalovaného de facto duplicitný plat (18.000,- eur) za obdobie
od nástupu žalovaného do funkcie považuje žalobca za prekvapujúce. Žalobca totiž žiadnym spôsobom
bližšie neodôvodnil takúto výšku žiadanej kompenzácie, pričom za rozporujúce úvahy žalobcu (o výške

nároku a spôsobe jeho výpočtu) možno považovať aj znenie samotnej žaloby, kde na poslednej strane
je uvedené: „V uvedenom smere žalovaný (pravdepodobne sa malo jednať o žalobcu) nepovažuje za
relevantné, že do neúnosnej miery útoky začali prerastať až od decembra roku 2020..." Preto už samotný
spôsob výpočtu je vnútorne rozporný, a to s poukazom na tvrdenia uvedené v žalobe. Následne žalobca
už bližšie špecifikuje k akému porušeniu práva na ochranu osobnosti malo dôjsť konaním žalovaného a

síce: v značnej miere zníženie vážnosti v spoločnosti, pracovné problémy a iné ťažkosti.
Aké pracovné problémy by mali žalobcu postihnúť žalobca neuvádza, nakoľko je (ako vyplýva zo žaloby)
kontinuálne práce neschopný, pričom žalobca neprodukuje dôkazy o akejkoľvek kauzálnej súvislosti
nešpecifikovaných pracovných problémov a konaním žalovaného. Zdôraznil, že z funkcie žalovaného
nevyplynulamožnosťukončiťpracovnýpomersožalobcom.Následnéšpecifikovanie„následkovúdajnej

protiprávnej činnosti žalobcu, ktoré mali vyústiť do iných ťažkostí“ žalovaný považuje za nepreukázané.
Má za to, že nebol spôsobilý konaním popísaným v žalobe nastoliť žiaden z uvedených následkov.
Žalobcu zaťažuje nie len povinnosť tvrdenia, ale aj povinnosť dôkazu a žalobca uvedené tvrdenia
nepreukázal. Osobitne uviedol, že ak bol žalobca kontrolovaný príslušným orgánom kontroly v otázkedodržiavania liečebného režimu, tak táto skutočnosť nemôže byť považovaná za naplňujúcu skutkovú
podstatu porušovania ochrany osobnosti zo strany žalovaného.
Podľa žalovaného vecou verejnou je nielen všetka agenda štátnych orgánov a štátnych inštitúcií, ale aj

osôb pôsobiacich vo verejnom živote, napríklad činnosť politikov, úradníkov, sudcov, advokátov alebo
kandidátov či čakateľov na tieto funkcie; vecou verejnou je aj umenie vrátane novinárskych aktivít a
showbiznisu a ďalej všetko, čo na seba upútava verejnú pozornosť.
Verejné záležitosti môžu a majú byť verejne posudzované (poukázal na nález Ústavného súdu ČR, sp.
zn. I. ÚS 453/03) a z uvedeného konštatuje, že napr. aj advokát ako osoba patriaca do kategórie osôb

verejných, ktorá sa výrazne angažuje v záležitostiach verejných, môže byť objektom kritiky v súvislosti
s výkonom svojho povolania, ktorej hranice akceptovateľnosti sú oveľa širšie, ako u „bežných občanov
(súkromných osôb); v danom prípade o to viac, že žalobca bol kritizovaný za svoju činnosť v období
svojho pôsobenia v štátnozamestnaneckom pomere.
Žalovaný ako prednosta okresného úradu nemôže byť relevantne zaťažený povinnosťou predpokladať
rozhodnutia príslušného orgánu, či súdu. Jeho povinnosťou je však informovať verejnosť o veciach

verejných. K statusu zo dňa 3.2.2021 uviedol, že v danom článku nie je uvedené meno žalobcu. Žalobca
nevysvetlil a ani nepreukázal, ako došlo (bez uvedenia jeho identifikačných a jedinečných údajov) ku
poškodeniu jeho osobnostných práv.
Obdobne k statusu zo dňa 17.8.2021 žalovaný uviedol, že opätovne neuviedol meno a ani iné údaje
žalobcu a žalobca na druhú stranu nepreukazuje, ako tento článok mal za následok jeho poškodenie.

Ak však žalovaný uvádza, že sa tam uvedenou otázkou bude zaoberať minister životného prostredia (a
to dokonca len v otázke či došlo či nedošlo ku akémukoľvek porušeniu predpisov v činností orgánu, na
ktorého čele stál žalobca), tak sa nemôže jednať o poškodenie osobnostných práv žalobcu. V zmysle
prezentovanejlogikybybolkaždýoznamovateľtrestnejčinnostizodpovednýzaporušenieosobnostných
práv toho-ktorého páchateľa, pretože by poukázal na okolnosť, ktorá má znaky trestného činu. Obdobne

v tomto prípade, ak žalovaný len poukázal na pochybenia, tak tým nemohol spôsobiť žiadnu škodu, ale
si dokonca len plnil svoju zákonnú povinnosť.
K statusu zo dňa 11.10.2021 žalovaný uviedol, že podľa § 14 ods. 1 písm. j) zákona č. 543/2002 o
ochraneprírodyakrajiny:„Naúzemí,naktoromplatítretístupeňochrany,jezakázanévykonávaťbanskú
činnosťačinnosťvykonávanúbanskýmspôsobom."apokiaľcitovanýzákonzakazujevykonávaťbanskú

činnosť, z uvedeného zákonného zákazu vychádzal žalovaný, preto keď uviedol, že mal „spomínaný
úradník" (žalobcu opätovne nekonkretizuje) postupovať v súlade so zákonom, tak tento hodnotiaci
úsudok vyplýva z jednoznačného znenia zákona o ochrane prírody a krajiny.
Žalovaný teda žalobcu v žiadnom príspevku na sociálnej sieti nekonkretizoval a nikdy neuviedol
jeho meno. Nie je možné stotožňovať funkciu, ktorú v danej dobe zastával žalobca (vedúci odboru

starostlivosti o životné prostredie) s fyzickou osobou.
K bossingu žalovaný uviedol, že tvrdenia žalobcu o znížení jeho príjmov sú minimálne prekvapivé,
nakoľko je samozrejmé, že počas pracovnej neschopnosti je prijem nižší, ako pri výkone práce. Žalovaný
má za to, že žalobca nepreukázal akýkoľvek súvis medzi konaním žalovaného a práceneschopnosťou
žalobcu.

Uviedol, že trestné konanie nemá žiaden súvis s prejednávanou vecou a čo sa týka odvolania žalobcu
z funkcie, žalovaný o odvolaní žalobcu z funkcie nerozhodoval. Rovnako poukázal na skutočnosť, že ak
je zákonný dôvod/spôsob na odvolanie žalobcu z funkcie, tak zákonný postup nemôže byť porušením
práva na ochranu osobnosti.
Z pripojeného vyjadrenia pôvodného právneho zástupcu žalovaného vyplýva, že konanie žalobcu

v rámci jeho verejnej prezentácie, či už v rámci sociálnych sieti alebo médií, nevykazuje znaky
neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, občianskej cti, ľudskej dôstojnosti, súkromia
či mena žalobcu. Žalovaný pri formulácii a prezentovaní svojich vyjadrení, najmä prostredníctvom
sociálnych sietí, kriticky poukazuje na systémové zlyhanie v štátnej správe Slovenskej republiky na
úseku ochrany životného prostredia, a to najmä v súvislosti s otázkami týkajúcimi sa veci Tatranská

Lomnica - prieskumný vrt geotermálnej vody. Vyjadrenia zverejnené žalovaným neobsahujú informácie
či iné osobné údaje žalobcu, na základe ktorých by jeho osoba mohla byť jednoznačne identifikovateľná.
Keďže vyjadrenia žalovaného neobsahujú identifikáciu konkrétnych osôb, nedochádza k
neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Vyjadrenia žalovaného nie sú
objektívne spôsobilé nielen ohroziť, ale ani narušiť práva chránené príslušnými zákonnými ustanovenia,

a to najmä, nie však výlučne preto, že z textu nie je možná identifikácia osoby žalobcu.
Napriek tomu, že z napádaných vyjadrení žalovaného nie je zrejmé o akú konkrétnu osobu sa jedná, je
žalovaný presvedčený, že v prípade identifikácie osoby žalobcu platí, že by zo svojej pozície vedúcehoštátneho zamestnanca mal byť spôsobilý zniesť zvýšenú mieru kritiky (obzvlášť ak súvisí s predmetom
jeho činnosti, resp. s výkonom funkcie), keďže sa s jeho pozíciou spája aj vyššia miera zodpovednosti.
Doručovanie výziev žalobcu na vedomie subjektom, ktoré o predmetnej veci nemajú informácie, na

základe ktorých by boli spôsobilé nestranne posúdiť ich pravdivosť, žalovaný považuje za tendenčný a
manipulatívny krok. Z uvedeného dôvodu má žalovaný za to, že žalobca týmto konaním ohrozil osobnosť
žalovaného, najmä v rovine zachovania jeho občianskej cti, ľudskej dôstojnosti, súkromia a mena.
Žalobca sa mal opakovane dopustiť šírenia nepravdivých a zavádzajúcich informácií o osobe žalobcu,
ktorý nemá žiadne osobné dôvody ani úmysel komentovať žalobcu, ale poukazoval na negatívne

aspekty v činnosti štátnej správy. Rovnako poprel vedomosti o zdravotnom stave žalobcu a namietol
nepreukázanie súvisu zdravotného či profesijného a finančného stavu žalobcu s hodnotiacimi úsudkami
na sociálnej sieti. Navrhol žalobu zamietnuť.

3. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu, svedka A. B. I. a listinnými dôkazmi
založenými v spise, z čoho zistil tento skutkový stav:

4. Z výsluchu žalobcu súd zistil, že útoky žalovaného začali od jeho nástupu, hneď ako zistil, že v Tatrách
sa povoľuje geotermálny vrt. Vec mala pridelenú kolegyňa, ktorá to nezvládala, preto sa na odbore
rozhodli, že spis si zoberie žalobca, aby sa ľudia, ktorí sú tam zamestnaní, nebáli o svoje miesto. Od toho
dňa, začala vojna na sociálnej sieti Facebook, kde žalovaný žalobcu stále očierňoval. Akonáhle začali

útoky, ľudia sa začali žalobcovi vyhýbať, báli sa ním stretávať, aby nemali z toho problémy. Doma mal
po článku v novinách problém vysvetliť deťom, že nie je podvodník. Deťom v škole spolužiaci hovorili,
že ich otec predal Tatry. V dôsledku stresu bol práceneschopný.
V rámci pracovného zaradenia bol žalobca podriadeným zamestnancom žalovaného, žalovaný však
nemal kompetenciu vstupovať do konaní vedených jednotlivými odbormi. Disciplinárne žalobca

postihnutý právoplatne nebol. Napriek tlaku žalobca žalobu z dôvodu tzv. bossingu či mobingu nepodal.
Menom nikde spomenutý v médiách nebol, v Poprade ale každý vedel, kto je vedúcim odboru
starostlivosti o životné prostredie.
Čo sa týka vzdelania, žalobca je absolvent Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre, odbor odpadové
hospodárstvo, vodné stavby, pracoval na Ministerstve životného prostredia SR. Nie je si vedomý chyby,

konal v súlade so zákonom.
Čo sa týka konkrétneho článku, ktorý sa dotkol žalobcu, žalobca uviedol, že toho bolo viac, na 8.6.2021
bolazvolanátlačovábesedanaOkresnomúradevPopradeakoverejnýlynč,avšaknekonalasa.Najviac
sa ho dotklo vyjadrenie, že „úradník s okrúhlou pečiatkou môže všetko“, a že nie je „kompetentná osoba,
ktorá môže rozhodovať o týchto veciach“. Potvrdil, že jeho meno sa nikde v príspevku neuvádza, a že

článok bol zverejnený na profile žalovaného ako prednostu Okresného úradu. Na otázku žalovaného,
kde konkrétne sa mal vyjadriť, že žalobca je nemorálny a podvodník, žalobca uviedol, že na základe
toho čo žalovaný sám napísal, to napísali noviny.

5. Z výsluchu žalovaného súd zistil, že do funkcie bol vymenovaný v júli 2020 a následne zistil,

že bola vykonaná štátna kontrola na úseku starostlivosti o životné prostredie. Ministerstvo životného
prostredia SR zistilo 18 pochybení, preto mal žalovaný za to, že podľa zákona o štátnej kontrole má
ako prednosta povinnosť urobiť nápravné opatrenia a uplatniť zodpovednosť za zistené nedostatky voči
zamestnancom zodpovedným za tieto nedostatky. Zodpovedným zamestnancom za zistené nedostatky
je vedúci odboru.

Nedostatky síce vznikli skôr, avšak predchodca žalovaného opatrenia neprijal. Nedostatky sa teda
museli prejaviť aj na služobnom hodnotení žalobcu. Napriek tomu, že služobný úrad hodnotenie žalobcu
zlepšil,nievšaknanajvyššístupeň.Poukázalnaskutočnosť,žeodvolacíorgánkonštatovalneprimeraný
rozsah rozhodnutia žalobcu vo veci vrtu a súčasne nedostatočne zistený skutkový stav a tiež na
skutočnosť, že žalobca si podklady pre žalobu zhromažďoval už v novembri 2021, teda jeho zdravotné

problémy nemohli vzniknúť v dôsledku statusov zverejnených v sieti facebook v neskoršom období.
Uviedol tiež, že ho navštívili zástupcovia predkladateľa zámeru – navrhovateľa, ktorých zaujímalo, čo
má žalovaný proti žalobcovi, resp. aby mu dal pokoj. To je dôvod, pre ktorý tieto informácie žalovaný
zverejnil. Uviedol, že „ja by som nerád bol ďalším K., pretože mnohé veci, ktoré sa dejú v pozadí môžu
súvisieť aj s trestnou činnosťou. Mám o tom vedomosť a v podstate v niektorých veciach som už podal

aj ja priamo trestné oznámenia.“
Poukázal na vlastné tvrdenie žalobcu, že „v tomto prípade treba vziať do úvahy aj tú skutočnosť, že E.
B. F., ako aj žiadateľ sú v pozícii verejných činiteľov, ktorí majú zaručenú ochranu súkromia, pokiaľ ideo informácie súvisiace s výkonom pracovnej činnosti.“ Žalovaný z titulu funkcie prednostu Okresného
úradu nemá dosah na rozhodovanie jednotlivých odborov ani do žiadnych nezasahoval.
Čo sa týka užívateľského profilu na sociálnejsieti facebook, tento bol zriadený síce na meno žalovaného,

avšak na odporúčanie Ministerstva vnútra SR počas nariadených opatrení súvisiacich s ochorením
covid-19, nakoľko v tom čase bola obmedzená možnosť úradu komunikovať osobne.
Čo sa týka zmienky o nedostatočnom vzdelaní žalobcu, toto uviedol preto, že v osobnom spise žalobcu
sa nenachádza žiaden dokument o vzdelaní žalobcu a skúške odbornej spôsobilosti, rovnako dokladom
nedisponuje ani služobný úrad a ani žalobca na výzvu žalovaného žiaden doklad nepredložil. Žalobca

doložil len list bývalého ministra J., nie osvedčenie o odbornej spôsobilosti.
Poukázal na opakovane ustanovené disciplinárne komisie, ktoré riešili rôzne pracovné nedostatky
žalobcuasúčasnepoukázalnaskutočnosť,ževovecivrtuvTatranskejLomnicisavpôvodnomúradnom
liste, ktorý žalobca zaslal na Okresný úrad elektronicky do Prešova sa uvádzajú odlišné informácie, resp.
že existuje s tým istým označením iný dokument, ktorý mal byť doručený na Okresný úrad v Prešove
fyzicky s tým, že obsahuje aj fyzický podpis žalobcu. Na základe úradného záznamu Okresného úradu

Prešov žalovaný zhodnotil, že mohlo dôjsť aj k falšovaniu úradnej listiny. Oslovil žalobcu, aby sa k tejto
veci vyjadril a žalobca uviedol, že „List, ktorý je označený PP/OSZ/2021/00327-09SJ zo dňa 12.3. som
mal v počítači nedopatrením uložený na dvoch miestach a pri jeho zasielaní som do informačného
systému nahral nedokončenú verziu tohto listu. Z dôvodu veľkého rozsahu spisového materiálu som
bol spis odniesť na Okresný úrad Prešov osobne, keď dňa 12.3. bol piatok a po ceste z práce som

mal cestu do Prešova. V telefonickom rozhovore mi pracovníčka odboru potvrdila, že v práci bude
daný deň dlhšie, a teda osobné doručenie bolo možné. Pri osobnom doručení spisu som predložil
správnu verziu tohto listu, pričom pracovník Okresného úradu Prešov bol upovedomení o tom, že pri
nahrávaní listu nastala chyba v dôsledku čoho predkladám správny rozsiahlejší text. Vzhľadom na
to, že táto listina nebola zasielaná účastníkom konania, ale výhradne na Okresný úrad Prešov, ktorý

bol pri predložený textu pri doplnení tejto listiny informovaný, nepovažoval som za potrebné opätovne
túto písomnosť zasielať prostredníctvom informačného systému FABASOFT.“ Toto vyjdarenie žalobca
doručil služobnému úradu, Ministerstvu vnútra, Rade pre štátnu službu, Inšpekcii Ministerstva vnútra
a aj Okresnému úradu v Prešove. Okresný úrad v Prešove konštatuje absolútne iné skutočnosti, a to,
že predmetný spisový materiál osobne prevzal dňa 12.3. v popoludňajších hodinách vedúci odboru

opravných prostriedkov, a to v rozmedzí 14.30 hod. až 15.00 hod. Následne na predkladaciu správu
vyznačil deň doručenia spisu a spisový materiál pridelil na vybavenie na referát starostlivosti o životné
prostredie a konkrétne pre zamestnankyňu B. N. O.. Zamestnankyňa O. teda v danom čase mala výkon
práce formou home office, teda v úrade nebola a žalobca mal medzi 14.30 hod. a 15.00 hod. odniesť
spis, i keď podľa záznamov dochádzky žalobca opustil pracovisko až o 15.15 hod. Navyše v registratúre

Okresného úradu Poprad neexistuje záznam o tom, že spis bol z úradu odoslaný.
Poprel tzv. bossing aj mobing, vozidlo, ktoré nahlásil hliadke mestskej polície blokovalo vstup do
budovy úradu a nekonal cielene s úmyslom žalobcu nijako šikanovať. Rovnako poprel diskriminačný
prístup pri odvolaní žalobcu z funkcie s tým, že napriek 11 mesiacov trvajúcej pracovnej neschopnosti
žalobcu nevyužil možnosť jeho odvolania z dôvodu nemožnosti vykonávania funkcie. Rovnako tvrdenia

o tom, že aktivita žalovaného viedla priamo k zmene zákonnej úpravy označil za absurdné. Čo sa týka
vzdelanie, žalovaný je absolventom Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského, rovnako Fakulty
manažmentu, odbor manažment a ekonomika, a absolvoval tiež doktorandské štúdium na Oxfordskej
univerzite, School of geography and environment, odbor environmentálna geografia.

6. Z výsluchu svedka A. B. I. súd zistil, že vedie športový klub, ktorý navštevujú deti žalobcu.
Uviedol, že na jeseň roku 2021 si všimol zmenu správania detí žalobcu, preto zisťoval, čo sa im stalo.
Predovšetkým dcéra žalobcu C. zmenila svoje správanie, bola mĺkva a reagovala inak, ako bol svedok
zvyknutý.Vtomčasemala9rokov,klubnavštevujedruhýrok.Svedoksivšimol,žepripríchodemanželky
žalobcu do tréningovej miestnosti sa ostatní rodičia odvrátili. Tréningy začali v polovici septembra 2021

a koncom septembra, po neúspechu na súťaži svedkovi dcéra žalobcu začala plakať a povedala, že
sa jej deti smejú a hovoria, že jej otec predal Tatry. Uviedol, že čítal článok na internete, bolo v ňom
uvedené, že žalobca predal Tatry. So žalobcom sa o okolnostiach nebavil, ale bol ním požiadaný, aby
prišiel svedčiť.

7. Zo statusu zverejneného žalovaným v sieti Facebook dňa 3.2.2021 súd zistil, že žalovaný uviedol:
Medializované informácie o podaní odvolania prednostu okresného úradu v Poprade voči rozhodnutiu
vydanému odborom starostlivosti o životné prostredie mali aj rôzne reakcie. Dňa 1.2.2021 sa emailom
ohlásil právnik spoločnosti, ktorá chce uskutočniť 'prieskumný' vrt geotermálnej vody v P. I., či mamôže navštíviť, aby sa údajne informoval o mojom postoji v danej veci. Nakoniec ma 2.2.2021
okrem právnika navštívili aj majiteľ spoločnosti spolu s treťou osobou. Rozhovor, ktorý sme mali, však
vyznel ako neprimeraná snaha ovplyvniť správne konanie okresného úradu, spochybňovanie môjho

zákonného konania, ale aj snaha obhajovať konanie vedúceho odboru životného prostredia, ktoré bolo
v prospech spoločnosti. Čo ma však ešte viac prekvapilo, že po stretnutí som obdržal obratom od
tohto právnika ešte písomný dopyt na základe zákona o slobodnom prístupe k informáciám, kde sa
domáha sprístupniť informácie o interných záležitostiach úradu, ktoré s predmetom konania ohľadne
vrtu nesúvisia. Takéto konanie vnímam ako pokus o diskreditáciu mojej osoby a zároveň si kladiem

otázku, či nie je prinajmenšom zvláštne, že právnik investora svojim postupom vyvíja snahu, aby ochránil
vedúceho odboru starostlivosti o životné prostredia, ktorý rozhoduje v prospech zámeru a neprikladá
vážnosťobjektívnemuposúdeniuvplyvovzámerunaživotnéprostredie?ProfilužívateľavsietiFacebook
je označený menom a priezviskom žalovaného, ako zamestnávateľ je uvedený Okresný úrad Poprad.
V reakciách na uvedený status je v jednom prípade uvedené meno žalobcu, a to užívateľom C. P..

8. V statuse zo dňa 17.8.2021 žalovaný uviedol: Dnes sa v Bratislave uskutočnila mimoriadna tlačová
beseda Ministerstva životného prostredia SR vo veci zámeru geotermálneho vrtu v P. I.. Je potešujúce,
že sám pán minister sa na nej vyjadril k prešetrovaniu celej kauzy a vníma podozrenia na porušenia
zákonov Slovenskej republiky, na ktoré poukázala dotknutá verejnosť, ako opodstatnené. Angažovanie
samotného ministra, že sa bude vo veci vrtu konať v mimoodvolacích konaniach by malo napomôcť aj pri

preverovaní zákonnosti rozhodnutí odboru starostlivosti o životné prostredie Okresného úradu Poprad,
ktorýrozhodol,žesaprizámerenebudezámerposudzovaťnavplyvynaživotnéprostredie.Terazostáva
si počkať na záverečné vyjadrenie MŽP SR, či bol alebo nebol celý proces zisťovacieho konania na OÚ
Poprad v súlade so zákonmi SR a či vedúci odboru starostlivosti o životné prostredie závažne vo svojej
rozhodovacej právomoci (ne)pochybil. Celá tlačová beseda je priloženom linku.

9. V statuse zo dňa 11.10.2021 žalovaný uviedol, že: V pondelok v článku v denníku SME sa spomína
prípad z OÚ Poprad, v ktorom sa ilustruje podľa poslanca NRSR G. K. z OĽANO význam novely zákona
o štátnej službe. Inštitút pre dobre spravovanú spoločnosť argumentuje, že to nie je dobrý nástroj a
obhajuje, že zákon o štátnej službe z roku 2017 mal napomôcť zlepšovaniu v oblasti profesionalizácie

štátnej správy a daná novela je krok späť. Realita na okresných úradoch však taká nie je. Ak by
spomínaný úradník bol profesionál a odborník a vykonával to, čo mu ukladá zákon a za čo sú v teórii
štátni úradníci platení, tak by v prvom rade dohliadol na dodržanie všetkých relevantných zákonov v
oblasti ochrany životného prostredia a deklaroval by, že podľa zákona o ochrane prírody a krajiny,
kde je jasné napísané, že v 3. stupni ochrany, teda v národnom parku vykonávať činnosť vykonávanú

banským spôsobom, čo vrt do 500 m hĺbky je, je vyslovene zakázané. Mal preto rozhodnúť, že
daný zámer súkromného investora nie je zákonom prípustný. Namiesto toho spomínaný úradník vydal
rozhodnutieevidentneúčelovopredevelopera,ževrtnemážiadenvýznamnývplyvnaživotnéprostredia
v národnom parku a žiaden argument verejnosti a iných orgánov, napr. aj Mesta Vysoké Tatry, ktoré
posudzovanie vplyvov požadovalo, nebol vyhodnotený ako opodstatnený a dokonca bola ignorovaná

aj petícia občanov. V danom prípade bolo tých pochybení a ignorovania omnoho viac a aj v iných
rozhodnutiach tohto úradníka bola zreteľná svojvôľa a ale aj jeho vedomosť o svojej beztrestnosti,
lebo zákon o štátnej službe mne ako prednostovi ani inej inštitúcii nedáva nástroje, aby bolo možne
jeho konanie, ktorým reálne spôsobuje škody na životnom prostredí, potrestať. Ak sa aj použije nové
ustanovenie z novely zákona o štátnej službe, tak to nebude bez uvedenia dôvodu ako uvádzam vyššie,

len nebude nutné o dôvode polemizovať, či bol alebo nebol zo strany generálneho tajomníka teda
prednostu opodstatnený.

10. Z výzvy zo dňa 26.11.2021 súd zistil, že žalobca žalovaného vyzval na upustenie od neoprávnených
zásahov do svojich práv. Poukázal na obsah zverejnených statusov v sieti Facebook, čo žalobca

považuje za kyberšikanu, v dôsledku čoho žiadal o upustenie od ďalších zásahov, odstránenie ich
následkov a úhradu sumy 18.000,- eur z titulu nemajetkovej ujmy. Výzva bola doručená na vedomie
prezidentke republiky, Rade pre štátnu službu, ministrom vnútra a životného prostredia, vedúcemu
služobného úradu, poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, primátorom mesta Poprad a Vysoké
Tatry a prednostovi Okresného úradu Prešov.

11. Z výzvy zo dňa 8.12.2021 súd zistil, že šéfredaktorovi internetového spravodajského portálu
Aktuality.sk a spoločnosti Ringier Axel Springer Media s.r.o. žalobca zaslal výzvu na upustenie od
neoprávnených zásahov do práv žalobcu, pričom poukázal na článok zo dňa 4.12.2021 s názvom: Podúradníkmi s okrúhlou pečiatkou sa trasie stolička. Otočili sa chrbtom verejnému záujmu., v ktorom mal
byť žalobca označený ako nemorálna a nečestná osoba, ktorá si nezaslúži zastávať post vedúceho
odboru starostlivosti o životné prostredie na Okresnom úrade Poprad.

12. Z uznesenia Okresnej prokuratúry Poprad zo dňa 21.12.2021 č.k. 1Pn 875/21/7706-6 súd zistil,
že prokurátor zrušil uznesenie vyšetrovateľa PZ, odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva
PZ Poprad zo dňa 31.10.2021 o odmietnutí veci, čím vyhovel sťažnosti žalobcu ako oznamovateľa
a uložil vyšetrovateľovi opätovne vo veci konať a rozhodnúť. Predmetom trestného oznámenia boli

podozrenia zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa, ktorého sa mal
dopustiť žalovaný.

13. Z oznámenia zo dňa 17.1.2022 č. SPSČ-OU3-2022/001057-002 súd zistil, že generálny tajomník
služobného úradu Ministerstva vnútra SR odvolal žalobcu z funkcie Hlavný radca – vedúci štátny
zamestnanec – vedúci odboru starostlivosti o životné prostredie Okresného úradu Poprad bez udania

dôvodu dňom 31.1.2022.

14. Z rozhodnutia Ministerstva vnútra SR zo dňa 14.9.2021 č. SL-OLVS-2021/004312-002 súd zistil,
že minister vnútra zamietol rozklad, ktorý podal žalobca proti rozhodnutiu č. KM-TO-2021/002873-009
zo dňa 1.7.2021, ktorým Ministerstvo vnútra SR nevyhovelo žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií

včastitýkajúcejsaútvarovMinisterstvavnútraSR,aktoroužalobcažiadalozaslanievšetkýchpodnetov,
sťažností, či iných písomností, ktoré boli v súvislosti s osobou žalobcu zaslané od žalovaného, ale
aj iných osôb, spolu s informáciou o tom, kto a kedy uvedenú písomnosť Ministerstvu vnútra SR
zaslal, ako aj to, ako bola daná písomnosť vyhotovená. V rozhodnutí je konštatované, že už samotné
konštatovanie, či niekto podal, resp. nepodal sťažnosť, podnet a pod. voči konkrétnej osobe, by bolo

neoprávneným zásahom do súkromia a osobnosti dotknutej osoby. Z uvedeného vyplýva aj úplná
nemožnosť sprístupnenia akýchkoľvek doplňujúcich informácií bez súhlasu dotknutých osôb, nakoľko
predmetná žiadosť je viazaná na potvrdenie existencie či neexistencie podania sťažnosti, podnetu.

15. Z potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti súd zistil, že žalobca bol práceneschopný od

12.7.2021.

16. Z oznámenia Okresného úradu Poprad zo dňa 27.1.2022 súd zistil, že žalobcovi bola dňa 27.1.2022
o 12,30 hod. v mieste trvalého bydliska doručovaná písomnosť, avšak žalobca sa na uvedenej adrese
nezdržiaval. Prílohou oznámenia bolo oznámenie o odvolaní z funkcie.

17. Z diplomu vydaného Slovenskou poľnohospodárskou univerzitou v Nitre, Fakultou záhradníctva
a krajinného inžinierstva č. 61/2005 súd zistil, že žalobca absolvoval štúdium vykonaním štátnej skúšky
a bol mu priznaný akademický titul inžinier „Ing.“.

18. Z potvrdenia o absolvovaní odbornej prípravy zo dňa 30.9.2011 súd zistil, že Slovenská agentúra
životného prostredia, Centrum tvorby krajiny, environmentálnej výchovy a vzdelávania potvrdilo, že
žalobca absolvoval odbornú prípravu na získanie osobitného kvalifikačného predpokladu podľa zákona
č. 525/2003 Z.z.

19. Z osvedčenia Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky zo dňa 8.11.2011 č. 18/2011
súd zistil, že žalobca získal osvedčenie o získaní osobitného kvalifikačného predpokladu a je spôsobilý
v zmysle zákona č. 525/2003 Z.z. vykonávať štátnu správu starostlivosti o životné prostredie vo funkcii
prednostu obvodného úradu životného prostredia.

20. Z videozáznamu z tlačovej besedy poslancov Národnej rady Slovenskej republiky je zrejmé, že
nezhody medzi žalobcom a žalovaným, resp. nespokojnosť s výsledkami rozhodovacej činnosti žalobcu
boli predmetom legislatívnej aktivity poslancov, pričom prípad žalobcu bol priamo v rámci besedy
spomenutý, bez uvedenia mena žalobcu.

21. Materiál týkajúci sa posudzovaného zámeru vrtu v P. I. súd ako nesúvisiaci s prejednávanou vecou
nehodnotil.

22. Zistený skutkový stav súd nasledovne právne posúdil:23. Podľa čl. 8 C.s.p. strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci
a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

24. Podľa § 215 ods. 1 C.s.p. súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.

25. Podľa čl. 16 Ústavy Slovenskej republiky nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.
Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

26. Podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

27. Podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.

28. Podľa čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

29. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä

života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

30. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky

týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

31. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

32. Podľa § 16 Občianskeho zákonníka kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti
spôsobí škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovení tohto zákona o zodpovednosti za škodu.

33. Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na rešpektovanie

svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

34. Povinnosťou súdu je v prejednávaných prípadoch postupovať v súlade so zásadou spravodlivosti.
Pri rozhodovaní je nevyhnutnosťou rešpektovanie základných princípov C.s.p. o spravodlivosti ochrany
porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Do

práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV.ÚS 252/04) a
rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo
rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou a právnymi názormi (sp. zn. I. ÚS 50/04).

35. Podľa cit. ust. § 215 C.s.p., súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu, ktorý zisťuje
procesným postupom podľa cit. zákona. V zmysle týchto ustanovení skutkovým základom súdneho
rozhodnutia je súhrn skutkových zistení, ku ktorým súd dospel v priebehu konania. K skutkovým
zisteniam súd dospieva vyhodnotením skutkových poznatkov, ktoré získava viacerými spôsobmi,
predovšetkým v sporovom konaní dokazovaním.

Civilný sporový proces sa, okrem iného, zásadne riadi princípom dispozičným a prejednacím, princípom
kontradiktórnosti, princípom koncentrácie a s ním spojeným princípom formálnej pravdy. V sporovom
konaní, ako v danom prípade, žalobca uplatňuje na základe existujúceho právneho vzťahu na súde
svoje práva, resp. právom chránené záujmy, vyplývajúce z hmotného práva, vo vzťahu k žalovanému,
ktorým sú tieto porušené, resp. ohrozené. Žalovaný v sporovom konaní následne v rámci procesných

ustanovení vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku poskytne rozhodujúce skutočnosti na svoju
obranu, na preukázanie ktorých zároveň pripojí listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva, resp. navrhne
dôkazy.Pre úspech v sporovom konaní je nevyhnutné, aby strana sporu uniesla svoje dôkazné bremeno, t.j.
dokázala pred súdom pravdivosť svojich tvrdení v relevantných hmotnoprávnych skutočnostiach a to
prioritne žalobca v podanej žalobe a žalovaný v podanom vyjadrení k žalobe. Za výsledok sporového

konania je tak plne zodpovedná sama sporová strana.

36. Súd postupom v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov, hodnotiac ich vo vzájomnej súvislosti,
prihliadajúc na predmet sporu, hospodárnosť konania a ich dôležitosť pre rozhodnutie vo veci samej,
uzavrel, že žalobca uniesol dôkazné bremeno, teda preukázal existenciu a dôvodnosť uplatneného

nároku.
Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď
určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola alebo nemohla
byť preukázaná. Žalobca má v prvom rade povinnosť tvrdenia. Na podporu svojho tvrdenia v zmysle
ustanovenia § 132 C.s.p. je žalobca povinný označiť dôkazy, ktoré podľa jeho názoru môžu prispieť k
objasneniu veci a zároveň je povinný ich k žalobe pripojiť, ak to ich povaha pripúšťa. V ustanovení § 185

C.s.p. je zavedený princíp formálnej pravdy, čo znamená, že súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z
dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Súd sa tak nemusí dostať k úplnému zisteniu pravdy, vzhľadom
na to, že si o spore môže urobiť svoj obraz iba v rozsahu, v akom mu ho vykreslia strany sporu svojimi
tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi. Dôraz sa kladie na procesnú diligenciu strán sporu, čoho dôsledkom
je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a jej presun takmer bezvýhradne na strany sporu.

37. Vecná legitimácia, či už aktívna alebo pasívna, sa vo všeobecnosti v občianskom súdnom konaní
rozumie oprávnenie účastníkov, vyplývajúce z hmotného práva. Vecnú legitimáciu má ten z účastníkov,
komu svedčí stav z hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná
legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná

legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. Nedostatok vecnej legitimácie vedie k zamietnutiu
žaloby meritórnym rozhodnutím. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na
základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého
hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je.

38. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu),
alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého
súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z
účastníkov konania nenamieta (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. 6. 2010, sp. zn. 2 Cdo
205/2009).

39. Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu,
oktorývkonaníide;stačí,akpodážalobu(vtakomprípadesastávažalobcom)aleboabybolaprotinemu
podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí
od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre

označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník
na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom
procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia.
Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo
právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to,

či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto
o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-
právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak
ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-
právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).

40.Pasívnalegitimáciažalovanéhobolaspochybnenážalovaným.Vzhľadomnaskutočnosť,ževkonaní
nebolo preukázané, že žalovaný konal ako zástupca štátneho orgánu či orgánu územnej samosprávy,
nakoľko užívateľský profil je na sieti Facebook zriadený na meno žalovaného, súd nemal pochybnosť
o tom, že pasívna legitimácia žalovaného v konaní je daná.

41. Súd predovšetkým v súvislosti s ochranou osobnosti konštatuje, že zákon chráni fyzickú osobu
najmä proti rozširovaniu nepravdivých tvrdení znižujúcich jej dôstojnosť, vážnosť a česť, ohrozujúcich
jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti, bez rozdielu, akými prostriedkami k nemu dôjde. Rovnako jeirelevantné, či neoprávnený zásah bol spôsobený zavinene či nezavinene, či si pôvodca výroku bol
vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia, alebo či išlo iba o nedbanlivé preberanie poznatkov a ich
rozširovanie.

42.Nevyžadujesaanivyvolanienásledkov,stačí,ženeoprávnenýzásahbolspôsobilývyvolaťohrozenie
alebo narušenie chránených práv osobnosti fyzickej osoby. Za neoprávnený zásah sa však nepovažuje
kritika, ak je pravdivá a súčasne nejde o tvrdenie, ktoré sa dotýka intímnej sféry života fyzickej osoby
a zároveň je svojou formou primeraná. Napr. ak niekto konal protispoločensky (napr. politicky činná

osoba), a prejav o tejto skutočnosti je kritikou tohto konania a zásahom proti spoločenským nešvárom,
nemožno tejto osobe priznať právo na ochranu osobnosti.

43. Predmetom ochrany cti tiež nemôžu byť menej závažné verbálne alebo iné urážky. Naopak
neoprávneným zásahom však môže byť aj pravdivé tvrdenie, ktoré sa dotýka intímnej sféry života
občana, pričom intímnu sféru netvorí iba intímny život občana v najužšom slova zmysle, ale tiež napr.

jeho rodinný život.

44. Občianskoprávna ochrana osobnosti je založená na objektívnej zodpovednosti. Znamená to, že na
vznik zodpovednosti nie je potrebné zavinenie toho, kto neoprávnený zásah do osobnostného práva
vykonal.

45. Predmetom ochrany je osobnosť fyzickej osoby v jej celistvosti. Čiastkové osobnostné práva sú
preto chránené len v rámci celkovej osobnosti. Preto aj výpočet jednotlivých čiastkových osobnostných
práv v § 11 Občianskeho zákonníka, ktoré vytvárajú jednotné, základné osobnostné práva, je len
demonštratívny. Medzi základné osobnostné práva patrí: právo na česť a dôstojnosť, právo na meno,

právo na prejavy osobnej povahy zachytené na hmotnom substráte, právo na telesnú integritu, právo
na súkromie a právo na opravu nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov vo vzťahu k hromadným
informačným prostriedkom.

46. Zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len proti takému zásahu, ktorý je

neoprávnený. Neoprávnený zásah musí byť spôsobilý privodiť ujmu na osobnosti fyzickej osoby z
hľadiska jej postavenia v spoločnosti. Za neoprávnený nemožno považovať zásah do osobnostnej sféry,
ak ide o okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania (napr. výkon práva, plnenie povinnosti, svojpomoc,
nutná obrana či krajná núdza). Privolenie fyzickej osoby na zásah však vylučuje protiprávnosť zásahu,
ale len vtedy, ak ide o osobnostné právo, ktorým možno disponovať.

47. Predmetom všeobecného osobnostného práva ako jednotného práva je aj osobnosť každej fyzickej
osoby ako individuality. Jej imanentným atribútom je okrem iných aj občianska česť, ľudská dôstojnosť
a dobrá povesť. Tieto atribúty sú chránené zákonom, čo znamená, že existuje verejný záujem na ich
existenciiarozvojiukaždéhojednotlivca,ktorýjesúčasťouspoločnostiakocelku.Jednýmzprostriedkov

ochrany osobnostného práva je súdna ochrana, ktorá sa realizuje na základe žaloby. Takúto žalobu
môže fyzická osoba podať vždy, pokiaľ je schopná v súdnom spore preukázať, že prišlo k zásahu do
jej práva na ochranu osobnosti. Vychádzajúc z § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka, možno takejto
fyzickej osobe priznať súdnym rozhodnutím aj niektoré z prostriedkov primeraného zadosťučinenia.
Zadosťučinenie spočíva v určitom plnení, ktoré sa postihnutej osobe priznáva. Toto plnenie môže byť

buď a) morálnym nepeňažitým plnením, tzv. nemajetkovým zadosťučinením, b) peňažitým plnením, teda
náhradou nemajetkovej ujmy. Za splnenia podmienok stanovených zákonom môžu byť súdom priznané
oba tieto prostriedky. Ochrana osobnosti v zmysle práva na ochranu súkromia, ľudskej dôstojnosti či
cti nie je jediným, či nadriadeným ľudským právom, navyše dochádza k stretu predovšetkým s právom
na slobodu prejavu.

48. Sloboda prejavu a právo na jeho verejnú prezentáciu je jedným zo základných politických práv kaž-
dého občana, čo rezultuje z čl. 26 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ale aj z čl. 10 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Je preto prirodzené, že každý má
dovolené vyjadrovať sa k verejným veciam a vynášať o nich hodnotové úsudky (napr. nález Ústavného

súdu SR sp. zn. II ÚS 152/08). Rovnako čl. 26 ods. 1 Ústavy SR garantuje právo na informácie.
Na strane druhej platí, že aj sloboda prejavu má svoje hranice a limity, tak ako deklaruje aj čl. 19 ods. 2,
ods. 3 Ústavy SR. Uvedená ústavná ochrana sa však jednotlivcovi poskytuje len v prípadoch neopráv-
nených zásahov do ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a dobrého mena.Zákonný základ súkromnoprávnej ochrany osobnostných práv v podmienkach práva Slovenskej repub-
liky obsahuje najmä Občiansky zákonník pod názvom Ochrana osobnosti v ustanoveniach § 11 až 16,
pričom táto právna úprava vychádza z druhej hlavy Ústavy SR, najmä z článkov 14, 15, 16, 19, 20 a 21.

Pokiaľ k porušeniu práva na ochranu osobnosti došlo písomným prejavom či ústnym vyjadrením, tre-
ba pri skúmaní primeranosti konkrétneho výroku v prvom rade odlíšiť, či sa jedná o skutkové tvrdenie
alebo hodnotiaci úsudok (kritiku), pretože podmienky kladené na prípustnosť týchto dvoch výrazov sa
v súdnej praxi odlišujú.

49. Za nepravdivé údaje nemožno považovať také tvrdenia, ktorú majú hodnotiacu povahu a sú prezen-
tované ako subjektívne úsudky ich autorov, teda nie sú prezentované ako faktický údaj.

50. Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí De Haes a Gijsels proti Belgicku zdôraznil nevyhnut-
nosť rozlišovania medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami s tým, že existenciu faktov možno dokázať,
zatiaľ čo pravdivosť hodnotiaceho úsudku nemožno dokázať (rozsudok Lingens proti Rakúsku).

„Skutkové tvrdenie sa opiera o fakt, objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazo-
vania, pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná. Na rozdiel od skutkového tvrdenia hodnotiaci úsudok vy-
jadruje subjektívny názor svojho autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí
z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe vlastných (subjektívnych) kritérií. Hodnotiaci úsu-
dok nemožno akokoľvek dokazovať. Primeranosť kritiky čo do obsahu, formy a miesta (použitými vý-

razmi, formuláciami, spojeniami), znamená, že nevybočuje z medzí nutných k dosiahnutiu sledované-
ho a zároveň spoločensky uznávaného účelu (cieľa). Práva na ochranu osobnosti sa samozrejme môžu
domáhať aj politici a ostatne verejne činné osoby, no kritériá posúdenia skutkových tvrdení a hodnotia-
cich úsudkov sú v ich prípadoch omnoho mäkšie v prospech pôvodcov týchto výrokov. Je to dané sku-
točnosťou, že osoba vstúpiaca na verejnú scénu musí počítať s tým, že ako osoba verejne známa bu-

de pod drobnohľadom verejnosti, ktorá sa zaujíma o jej profesionálny ako aj súkromný život a súčasne
ho hodnotí, zvlášť, ak ide o osobu, ktorá spravuje verejné záležitosti.“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR
pod sp. zn. 4 Cdo 149/2009. U verejne činných osôb (tzv. osôb verejného záujmu), u ktorých sa vyža-
duje vyššia miera tolerancie verejnej kritiky, a teda aj hodnotiacich úsudkov.

51. ,,Osobami verejného záujmu sa väčšinou rozumejú osoby verejného života, ktoré vystupujú pri rie-
šení rôznych otázok na verejnosti, alebo sú verejne činnými a tým na verejnosti vykonávajú svoj vplyv
v oblasti politickej, hospodárskej, kultúrnej, športovej a i., ale vôbec aj osoby, ktoré na seba upútava-
jú záujem verejnosti a tak sa ocitajú v zornom uhle spravodajstva hromadných informačných prostried-
kov.“(citované z Knap, K. – Švestka, J.: Ochrana osobnosti podle československého občanského prá-

va. Praha : Panorama, 1989, s. 366.)

52. Stupeň prípustnej kritiky sa teda v zásade mení podľa typu jej adresáta, pričom tzv. osoby verejného
záujmu musia akceptovať väčšiu mieru verejnej kritiky než ostatní občania, čo vyplýva aj z konštantnej
judikatúry (rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Q. R. S., O. R. C. K., I. R. S., P. P.

R. A., nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/00, sp. zn. PL. ÚS 1/09, sp. zn. II.ÚS 255/2010 a sp.
zn. IV. ÚS 492/2012, uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 202/2009, sp. zn. 4 Cdo 149/2009,
sp. zn. 5 Cdo 42/2009, sp. zn. 5 Cdo 55/2008).

53. Je nepochybné, že ochrana slobody prejavu sa vzťahuje nielen na informácie a myšlienky, ktoré sú

prijímané priaznivo, alebo ktoré sa považujú za neškodné alebo za indiferentné, ale aj na také, ktoré
urážajú, šokujú alebo znepokojujú. Takto si to vyžaduje pluralizmus, tolerancia a veľkorysosť, bez kto-
rých neexistuje demokratická spoločnosť.

54. V rozhodnutí vo veci Lingens vs. Rakúsko ESĽP dovodil, že v diskusii o veciach verejného záuj-

mu možno používať aj silnejšie výrazy. Za prípustné ESĽP dokonca považuje preháňanie či dokonca
provokáciu.
ESĽP vo svojej početnej judikatúre jasne vymedzil, že sloboda prejavu je nielen významným právom ako
takým, ale zohráva zároveň dôležitú úlohu v rámci ochrany ostatných práv garantovaných v Dohovore.
Z toho dôvodu akýkoľvek zásah do slobody prejavu je potrebné posúdiť veľmi dôkladne a prísne. Slobo-

da prejavu ako samostatné právo resp. sloboda chránená Dohovorom veľmi často prichádza do konflik-
tu s ostatnými právami rovnako chránenými Dohovorom. V prípade stretu viacerých práv rovnakej úrov-
ne sa ESĽP vždy usiluje nájsť istú rovnováhu medzi kolidujúcimi právami. ESĽP svojimi rozhodnutiami
však poskytuje zvýšenú ochranu právu na šírenie informácií a myšlienok o veciach verejného záujmu.Z rozhodovacej činnosti ESĽP taktiež vyplýva, že obmedzenie práva podľa čl. 10 pripúšťa len malý roz-
sah obmedzenia debaty o otázkach verejného záujmu (rozsudok Guja vs. Moldavsko).

55. Napriek pomerne široko nastaveným mantinelom slobody prejavu ESĽP pripúšťa, že za určitých
okolností môžu hodnotiace úsudky prekročiť tieto pomyselné hranice slobody prejavu a neoprávnene
zasiahnuť do ochrany osobnosti dotknutej fyzickej osoby. Pôjde však predovšetkým o prípady tzv. ha-
nobiacej kritiky, kedy namiesto vecného vyporiadania sa s určitým problémom stojí v popredí urážanie
iného (Herczeg, J.: Meze svobody projevu. Praha : Nakladatelství Orac, 2004, s. 71).

56. Hoci inštitút zníženej ochrany osobnosti osôb verejného záujmu vyžaduje vyššiu mieru tolerancie
kritiky týchto osôb, majú aj tieto osoby garantované legitímne očakávanie ochrany vlastného súkro-
mia. Možno uviesť, že každý, hoci je verejnosti známy, musí mať ,,legitímnu nádej“ na rešpektovanie
a ochranu svojho súkromného života. To znamená, že osobám verejného záujmu je poskytovaná pred-
metná ochrana primárne v oblasti súkromného, nie verejného života.

Ako vyplýva z nálezu Ústavného súdu SR pod sp. zn. II. ÚS 326/09, sloboda prejavu je základným pilie-
rom demokratickej spoločnosti, v ktorej je každému dovolené vyjadrovať sa k verejným veciam a vyná-
šať o nich hodnotové súdy. K veciam verejným pritom nepochybne patrí činnosť orgánov verejnej mo-
ci vrátane činnosti súdov a sudcov a taktiež činnosť osôb pôsobiacich vo verejnom živote. Tieto činnos-
ti môžu byť verejne posudzované, pričom pri ich kritike platí z princípu demokracie vyplývajúca ústav-

ná prezumpcia, že ide o kritiku dovolenú.

57. Pokiaľ súd overuje pravdivosť skutkových tvrdení strán sporu, zisťuje, či strana ňou uvádzané
skutkové tvrdenia preukázala na základe vykonaných dôkazov, rieši tak skutkové otázky a výsledkom
tejto hodnotiacej činnosti súdu sú jednotlivé skutkové zistenia a z nich vyvodené skutkové závery súdu.

Hodnotiaci skutkový záver prijatý súdom na základe výsledkov vykonaného dokazovania nie je právnym
posúdením.

58. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery tak, že
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Súd tak subsumuje vykonaným dokazovaním

ustálený skutkový stav pod hypotézu konkrétnej právnej normy, aby mohol dospieť k právnemu záveru,
či a komu prizná právo, alebo uloží povinnosť.

59. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania.
Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv.

negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne
nepreukazuje.

60. Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný na sociálnej sieti zverejnil svoje výhrady k postupu
žalobcu v rámci jeho pôsobenia na odbore starostlivosti o životné prostredie Okresného úradu Poprad.

Napriek tomu má súd za to, že žalobe vyhovieť nemožno.
Zo žiadneho vykonaného dôkazu nevyplynulo, že by žalovaný hodnotil súkromný život žalobcu a
v žiadnom svojom výstupe žalovaný neoznačil žalobcu menom. Jeho statusy na sociálnej sieti sa
obmedzili výlučne na hodnotenie výsledkov rozhodovacej činnosti žalobcu. Ako bolo konštatované,
čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky i čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, chráni

právo každého na rešpektovanie jeho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Nie pracovných aktivít ani ich výsledkov. Zverejnenie hodnotiaceho úsudku o výsledkoch pracovnej
činnosti osoby verejného záujmu, ktoré sa netýka osobného súkromia fyzickej osoby, ale súvisí výlučne
s pracovnými aktivitami, tak nemôže byť neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti, keďže
zverejnenie výsledkov aktivít orgánu samosprávy či správneho orgánu by malo byť v súlade s verejným

záujmom.Uchádzačoverejnúfunkciusimusíbyťvedomýtoho,žemierajehosúkromiabudepodstatnou
mierou znížená a výsledky jeho činnosti budú predmetom posúdenia verejnosťou či nadriadenými.

61. Čo sa týka svedka A. I., jeho výpoveď súd vyhodnotil ako irelevantnú. Svedok tvrdil, že dcéra
žalobcu v septembri 2021, v tom čase 9 ročná, mala zmeniť svoje správanie a uviesť, že jej deti

v škole či športovom klube povedali, že jej otec „predal Tatry“. Článok s takýmto vyjadrením bol
zverejnený v denníku Korzár až 14.3.2023. Navyše v roku 2021 dcéra žalobcu, podľa vyjadrenia svedka,
navštevovala tréningy prvý rok. Tréningy začali v polovici mesiaca september 2021 a koncom mesiaca
september po neúspechu na súťaži sa mala rozplakať a takto sa vyjadriť. Tieto tvrdenia svedka súdvyhodnotil ako nepravdepodobné a svedok navyše potvrdil, že článok si prečítal na internete. Či teda
skutočne došlo k zmene správania sa dieťaťa v dôsledku pôsobenia prostredia a v priamej súvislosti
s konaním žalovaného, spoľahlivo preukázané nebolo. V tomto smere bremeno dôkazu zaťažuje

žalobcu.

62. S ohľadom na vykonané dokazovanie a konštatované skutočnosti súd žalobu zamietol, nakoľko
žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal existenciu ani dôvodnosť uplatneného nároku.

63. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., v konaní úspešnému žalovanému priznal
náhradutrovkonaniavrozsahu100%,oktorýchsúdrozhodnevzmysle§262ods.2C.s.p.samostatným
uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia na tunajšom
súde.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a)neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g)zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustné ďalšieprostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné rozhodnutie súdu

prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu vyššie uvedenú, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na

vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie, ktorým bola upravená starostlivosť
o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, oprávnený
môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutia.