Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, May 31, 2023

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3CoCsp/43/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7717211331
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 06. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Angelika Sopoligová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:7717211331.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Angeliky Sopoligovej a členov

senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a JUDr. Petra Tutka v spore žalobkyne: A. B., bytom v C., C. XXXX/
XXX, zastúpenej Centrum správnej pomoci Michalovce, Topolianska 2829/174, IČO: 51 169 428 proti
žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 36 792 852,
zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Kubániho 16,
o určenie neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy a iné, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Michalovce č.k. 16Csp/149/2017-370 zo dňa 19. novembra 2021

r o z h o d o l :

I. M e n í rozsudok tak, že určuje, že zmluvy č. 8500075852 zo dňa 20.8.2014, č. 8300068456 zo

dňa 20.5.2014, č. 8300065061 zo dňa 4.2.2014, č. 8500103473 zo dňa 16.2.2015, č. 8500131121 zo
dňa 29.9.2015 a č 850024064 zo dňa 18.4.2013, sú bezúročné a bez poplatkov a žalovaný je povinný
žalobkyni zaplatiť sumu vo výške 1.327,90 eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalobkyňa má proti žalovanému 100% nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a v
odvolacom konaní.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Michalovce (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví
tohto rozhodnutia rozhodol v tomto znení:

I. Zamieta žalobu vo výrokoch o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmlúv o spotrebiteľskom úvere
a o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 1.327,90 €.
II. Žalovanému priznáva nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov konania od žalobcu s
tým, že o výške tohto nároku bude rozhodnuté v osobitnom uznesení.

2. Predmetom konania je určenie, že žalobcom špecifikované úvery sú bezúročné a bez poplatkov
a vydanie bezdôvodného obohatenia.

3. Žalobkyňa po pripustení zmeny žaloby zo dňa 10.5.2019 žiadala o určenie, že dohoda o zrážkach
zo zmluvy č. XXXXXXXXX zo dňa 20.8.2014, dohoda o zrážkach zo zmluvy č. XXXXXXXXXX, zo
dňa 20.5.2014, dohoda o zrážkach zo zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa 4.2.2014, dohoda o zrážkach
zo zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa 16.2.2015, dohoda o zrážkach zo zmluvy č. XXXXXXXXXX zo
dňa 29.9.2015 a dohoda o zrážkach zo zmluvy č. XXXXXXXXX zo dňa 18.4.2013, ktoré boli uzavreté
medzi žalobkyňou a žalovaným sú neplatné. Určuje, že zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa 20.8.2014,

č. XXXXXXXXXX, zo dňa 20.5.2014, č. XXXXXXXXXX zo dňa 4.2.2014, č. XXXXXXXXXX zo dňa
16.2.2015, č. XXXXXXXXXX zo dňa 29.9.2015 a č. XXXXXXXXX zo dňa 18.4.2013, sú bezúročné a bez
poplatkov. Žalovaný je povinný žalobkyni zaplatiť bezdôvodné obohatenie zo zmluvy č. XXXXXXXXX zo
dňa 18.4.2013, ktorú uzavreli žalobca a žalovaný vo výške 1327,90 eur.4. Dňa 12.3.2019 vzala žalobkyňa späť žalobu, čo do zaplatenia sumy 300,- eur, ako aj v rozsahu
primeraného finančného zadosťučinenia, a preto súd v zmysle § 142 ods. 2 CSP v tejto časti konanie

zastavil.

5. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa (po pripustení jej zmeny) domáhala určenia bezúročnosti
a bezpoplatkovosti zmlúv o spotrebiteľskom, určenia neplatnosti dohôd o zrážkach zo mzdy, ktoré boli
uzavreté k jednotlivým zmluvám, vydania bezdôvodného obohatenia v sume 1.327,90 eur a náhrady

trov konania. Skutkovým základom takto uplatnených nárokov bolo, že žalobkyňa a žalovaný uzavreli
dňa 15.4.2013 zmluvu o spotrebiteľskom úvere (ďalej len „úverovú zmluvu“) č. XXXXXXXXXXX, dňa
20.8.2014 úverovú zmluvu č. XXXXXXXXX, dňa 20.5.2014 úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXX, dňa
4.2.2014 úverovú zmluvu č. č. XXXXXXXXXX, dňa 16.2.2015 úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXXX,
dňa 29.9.2015 úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXX a dňa 18.4.2013 úverovú zmluvu č. XXXXXXXXX,
ktorých predmetom bolo poskytnutie finančných prostriedkov, pričom v nich bola nesprávne uvedená

výška úrokovej sadzby a výška RPMN, čím sú úverové zmluvy bezúročné a bez poplatkov. Súčasne
k jednotlivým zmluvám boli uzavreté aj dohody o zrážkach zo mzdy, ich obsah však nemohla
žalobkyňa ako spotrebiteľka ovplyvniť, boli pripravené už vopred ako formulár používaný pre veľký počet
spotrebiteľov, a aj keď je deklarované, že môže odmietnuť podpísanie dohody o zrážkach zo mzdy, tak
už je zaužívané, že spotrebiteľovi je poskytovaný úver iba v tom prípade, ak zároveň so zmluvou o úvere

podpisuje aj dohodu o zrážkach zo mzdy, čo boli aj tieto jednotlivé prípady. Napokon žalobkyňa žiadala
vydať aj bezdôvodné obohatenie zo zmluvy o úvere č. 850024064 zo dňa 18.4.2013 vo výške rozdielu
medzi sumou, ktorú na úver splatila 3.427,90 eur a poskytnutou sumou úveru 2.100,- eur, t.j. vo výške
1327,90 eur, nakoľko uvedenú úverovú zmluvu je potrebné považovať za bezúročnú a bez poplatkov. V
priebehu konania žalobkyňa vzala žalobu v časti primeraného finančného zadosťučinenia v sume 300,-

eur späť.

6. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a žiadal ju zamietnuť, keďže mal za to, že RPMN ako aj výška
úrokových sadzieb bola v predmetných zmluvách určená správne, pričom išlo o osobitné listiny
a k bezdôvodnému obohateniu zo strany žalovaného nedošlo.

7. Súd prvej inštancie v spore už rozhodol rozsudkom z 29.8.2019 č.k. 16Csp/149/2017-312 tak, že
žalobe vyhovel, keďže určil, že dohoda o zrážkach zo zmluvy č. XXXXXXXXX zo dňa 20.8.2014,
dohoda o zrážkach zo zmluvy č. XXXXXXXXXX, zo dňa 20.5.2014, dohoda o zrážkach zo zmluvy č.
XXXXXXXXXX zo dňa 4.2.2014, dohoda o zrážkach zo zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa 16.2.2015,

dohoda o zrážkach zo zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa 29.9.2015 a dohoda o zrážkach zo zmluvy
č. XXXXXXXXX zo dňa 18.4.2013, ktoré boli uzavreté medzi žalobkyňou a žalovaným sú neplatné
(I.), ďalej určil, že zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa 20.8.2014, č. XXXXXXXXXX, zo dňa 20.5.2014,
č. XXXXXXXXXX zo dňa 4.2.2014, č. XXXXXXXXXX zo dňa 16.2.2015, č. XXXXXXXXXX zo dňa
29.9.2015 a č. XXXXXXXXX zo dňa 18.4.2013, sú bezúročné a bez poplatkov (II.), ďalším výrokom

žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni bezdôvodné obohatenie zo zmluvy č. XXXXXXXXX
zo dňa 18.4.2013, ktorú uzavreli žalobca a žalovaný, vo výške 1327,90 eur (III.), zastavil konanie v
časti o zaplatenie 300,- eur primeraného finančného zadosťučinenia (IV.) a žalobkyni priznal nárok na
náhradu všetkých účelne vynaložených trov v konaní od žalovaného s tým, že o výške tohto nároku bude
rozhodnuté v osobitnom uznesení (V.). Z dôvodu odvolania žalobcu proti II., III. a V. výroku, Krajský súd

v Košiciach uznesením č.k. 11CoCsp/2/2020-341 zo dňa 30.6.2020 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutých výrokoch o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmlúv o spotrebiteľskom úvere, o
vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 1.327,90 eur a vo výroku o trovách konania. V rozsahu
zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, kde krajský súd poukazoval na to, že pri určení
hranice podstatného prevýšenia odplaty obvykle požadovanej na finančnom trhu v zmysle § 53 ods.

6 OZ, nemožno ponechať stranou skutočnosť, že od 1.9.2014 na základe odkazu v novelizovanom §
53 ods. 6 OZ najvyššia prípustná výška odplaty už je konkrétne ustanovená vykonávacím predpisom,
pričom určenie nákladového stropu v prípade spotrebiteľských úverov bol upravený už od 1.7.2008 do
11.6.2010 v § 1 Nariadenia vlády č. 238/2001 Z.z. v nadväznosti na § 3 ods. 10 zákona č. 258/2001
Z.z. Platná úprava je opäť vystavaná na presne stanovenom nákladovom strope, kde výška úverového

zaťaženia spotrebiteľa v prípade štandardného spotrebiteľského úveru limituje cez rozsah úverových
nákladov dvojnásobkom RPMN.8. Po zrušení veci na základe vykonaného dokazovania a jeho vyhodnotenia, súd prvej inštancie vec
právne posúdil podľa § 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka (len „OZ“), § 53 ods. 1 až 5 OZ,
§ 9 ods. 1, 2, 6, 9, 10 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj § 11 ods. 1, §

53 ods. 6 OZ, § 1, 1a ods. 2 a 3 nar. vlády č. 87/1995 Z.z a dospel k záveru o zamietnutí žaloby
žalobkyne v celom rozsahu, keďže v konaní nebolo zo strany žalobkyne preukázané, že dohodnutá
výška úroku a RPMN bola uvedená v zmluve nesprávne, keďže právna úprava na údaj uverejňovaní
na portáli NBS totiž neodkazuje a rozhodujúcim je dvojnásobok priemernej RPMN bánk a pobočiek
zahraničných bánk určených postupom v zmysle § 21 ods. 2 zákona č. 1219/2010 Z.z. s tým, že uviedol,

že v konaní bolo preukázané, že dňa 15.4.2013 bola uzavretá úverová zmluva č. XXXXXXXXXXX
s dojednanou sumou úveru 1.500,- eur a to medzi žalobkyňou a žalovaným ako veriteľom, bola
uzavretá ďalšia zmluva o úvere dňa 20.8.2014 a to č. XXXXXXXXXX, ďalej zmluva dňa 20.5.2014 č.
XXXXXXXXXX, dňa 4.2.2014 zmluva č. XXXXXXXXXX a dňa 16.2.2015 zmluva č. XXXXXXXXXXX.
Žalobkyňa poukázala na to, že v zmluvách bola nesprávne uvedená výška úrokovej sadzby, ako aj
nesprávne uvedená RPMN kvôli čomu sú predmetné úvery bezúročné a bez poplatku. Uviedla, že

v prípade prvej zmluvy je uvedená výška úrokovej sadzby 18,03%, pričom správne má byť 13,33 %
podľa portálu UNBS, v druhej zmluve je dohodnutá výška úrokovej sadzby 70,02 % a správne má
byť 13,78%, v prípade tretej zmluvy je uvedená úroková sadzba 70,02 % a správne má byť 13,78%,
v prípade štvrtej zmluvy je uvedená úroková sadzba 29,78 % a správne má byť 13,64%, v prípade
piatej zmluvy správne má byť uvedená úroková sadzba 13,33%, ale je uvedená vo výške 28,76%.

V zmysle vyššie citovaného § 53 ods. 6 OZ, ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie
peňažných prostriedkov, odplata nesmie prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od
spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. V zmysle § 1 Nariadenia vlády č. 87/1995
Z.z. odplatu pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi tvoria úrok, poplatky, akékoľvek iné
odplatné plnenia a pri výpočte sa vychádza z predpokladu, že spotrebiteľská zmluva zostane platná v

dohodnutý čas. Na účely stanovenia najvyššej prípustnej výšky podľa § 1a sa použije primeraná hodnota
ročne percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek zahraničných bánk pre jednotlivé typy novo
poskytnutých spotrebiteľských úverov zverejnená podľa osobitného predpisu a podľa § 2a naposledy v
čase predchádzajúcom uzavretí spotrebiteľskej zmluvy. V zmysle § 1 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995
Z.z. odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, nesmie prevyšovať dvojnásobok

priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo pri pôžičke
ročne. Keďže v tomto konaní nebolo zo strany žalobkyne preukázané, že dohodnutá výška úroku a
RPMN bola uvedená v zmluve nesprávne, súd zamietol žalobu, pokiaľ ide o vyslovenie bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úverových zmlúv. Právna úprava na údaj zverejňovaný na portáli NBS totiž neodkazuje
a rozhodujúcim je dvojnásobok priemernej RPMN bánk a pobočiek zahraničných bánk určený postupom

v zmysle § 21 ods. 2 zákona č. 1219/2010 Z.z.

9. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote (včas) odvolanie žalobkyňa a to proti všetkým výrokom
napadnutého rozhodnutia s tým, že uplatnila odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/,
e/, f/, g/ a h/ CSP. Ako prvé poukazovala na ochranu spotrebiteľa, absenciu zákonných náležitostí

spotrebiteľských úveru z hľadiska konkretizácie jednotlivých zmlúv ako aj výšky RPMN, kde ročná
úverová zmluva sa pohybuje z hľadiska dvojnásobného výpočtu od 55 % až do 336,62 %, čo má
jednoznačne za následok zákonnú sankciu vo forme bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského
úveru s tým, že v každej zmluve, tak ako na to aj poukazoval súd prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia, je RPMN uvedená nesprávne, čím došlo aj súdom prvej inštancie k porušeniu

práva na spravodlivý proces a k nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia a rovnako žalovaný
pred poskytnutím úveru nepreveril bonitu žalobkyne tak ako to zákon ukladá. Ďalej poukazovala na
rozsudok Okresného súdu Michalovce sp. zn. 12Csp/24/2019 v identickej veci s rovnakým následkom
bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru s tým, že súd „ex offo“ má skúmať neprijateľné
podmienky v spotrebiteľských zmluvách. Navrhovala, aby odvolací súd zrušil rozsudok a vec vrátil súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne mal za to, že rozsudok je dostatočne odôvodnený,
pričomsúdsavysporiadalsovšetkýmipodstatnýminámietkamižalobkyneavecsprávneprávneposúdil,
a preto navrhovala rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

11. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného opätovne poukazovala na vysoké výšky úverov,
čo má za následok rozpor s dobrými mravmi titulom poskytnutia úžerníckych úrokov, ako aj neplatnosť
uzavretých zmlúv v zmysle § 39a Občianskeho zákonníka, keďže maximálna odplata v zmysle §53 ods. 6 OZ nesmie prevyšovať dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov pri
obdobnom úvere alebo pôžičke ročne, a to že došlo k viac ako dvojnásobnému prevýšeniu RPMN
vo vyššie uvedených spotrebiteľských zmluvách žalovaného pri obdobných typoch spotrebiteľských

úveroch svedčí dokument Ministerstva financií SR. Navrhovala rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že zotrvala na odvolacom návrhu.

12. Žalovaný v podanom vyjadrení popieral tvrdenia žalobkyne, keďže nemajú oporu v dokázaných
skutočnostiach a rovnako nemajú reálny a opodstatnený základ v súdnom spise s tým, že rozhodnutie

je vecne správne.

13. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016,
ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie žalobkyne ako odvolanie podané v zákonnej lehote (včas) v zmysle
§ 362 ods. 1 CSP, oprávnenou osobou v zmysle § 359 CSP proti rozhodnutiu proti ktorému je odvolanie
prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom

z § 379 CSP a § 380 CSP, z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. a/,
b/, d/, e/, f/, g/ a h/ CSP s tým, že dospel k záveru o dôvodnosti odvolania žalobkyne, preto napadnutý
rozsudok v zmysle § 388 CSP z dôvodu nenaplnenia zákonných predpokladov pre potvrdenie, prípadne
zrušenie rozhodnutia zmenil tak, ako je to uvedené v tomto výroku rozsudku, berúc do úvahy aj § 390
CSP a s odkazom na § 396 ods. 2 CSP, keďže odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie

zároveňajrozhodolonárokunanáhradutrovkonanianasúdeprvejinštancie,akoajvodvolacomkonaní
v tom znení, že žalobkyňa má proti žalovanému 100 % nárok na náhradu trov konania vzniknutých na
súdeprvejinštancieakoajvodvolacomkonanívzmysle§396ods.2CSP,§262ods.1CSPa§255ods.
1 CSP, nakoľko v celom konaní bola úspešná (viď v tomto smere uznesenie ÚS SR z 19.1.2019 sp. zn.
I. ÚS 453/2019) s tým, že o výške celého priznaného nároku rozhodne súd prvej inštancie procesným

postupom v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

14. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 1.6.2023 o 10.45 hod., v
pojednávacej miestnosti č. dv. 207/II. posch., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
bolo zverejnené dňa 16.5.2023 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods.

1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP.

15. Žalobkyňa uplatnila odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, e/, f/, g/ a h/ CSP,
t.j., že neboli splnené procesné podmienky (a), súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na

spravodlivý proces (b), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci(d),súdprvejinštancienevykonalnavrhnutédôkazy,potrebnénazistenierozhodujúcichskutočností
(e), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
(f), zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo
ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (g) alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).

16. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a/ CSP je odôvodnený tým, že neboli splnené
procesnépodmienky,t.j.ideonedostatokžaloby,právomocisúdu,príslušnostisúdu,právnejsubjektivity,
procesnej spôsobilosti, prekážku začatého konania prípadne prekážku rozsúdenej veci, atď.

17. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP spočíva v tom, že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné právo v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

18. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP t.j., že konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je vymedzený inou procesnou vadou konania danou
aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozsudku, čo konštatoval aj Najvyšší súd SR v Stanovisku
občianskoprávneho kolégia zo dňa 3.12.2015 uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR
a súdov Slovenskej republiky 1/2016.

19. Neúplnosť zistenia skutkového stavu (§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP je v sporovom konaní odvolacím
dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej
inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť(napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal
navrhnuté dôkazy nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci
vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý -

hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené,
súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy
musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.

20. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu

veci súdom, spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je
nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového
zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v
zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého súd
zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam.

21. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v
súlade s § 191 ods. 1 CSP (dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce

skutočnosti,ktorébolivykonanýmidôkazmipreukázanéalebovyšlipočaskonanianajavo.Nesprávnesú
itakéskutkovézistenia,ktorézaložilnachybnomhodnotenídôkazov.Ideosituáciu,keďjelogickýrozpor
v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo

byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 - § 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj
inéokolnostiakosúvzájomnánadväznosť,súladaleborozpormedziskutočnosťami,ktorézvykonaného
dôkazu vyplývajú a pod.. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne
správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods. 1 CSP, lebo hodnotil
každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy,

ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom,
je zrejmý nesúlad.

22. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g/ CSP je daný vtedy, ak súd vykonal všetky navrhnuté
dôkazné prostriedky a súčasne pri ich vykonávaní a hodnotení neporušil žiadne zákonné ustanovenie,

môže strana sporu podať odvolanie, v ktorom môže za prísneho dodržania zákonných podmienok
uvádzať nové skutočnosti alebo dôkazy, t.j. také, ktoré v konaní na súde prvej inštancie neboli uvedené
a popri ktorých skutkový stav zistený súdom prvej inštancie už neobstojí.

23. Z citovaného ustanovenie vyplýva, že podmienku novosti spĺňali iba tie skutočnosti alebo dôkazy,

ktoré neboli stranami sporu uvedené počas konania na súde prvej inštancie alebo v ňom inak nevyšli
najavo. Dôvodom odvolania môžu byť len tie skutočnosti, ktoré nastali do rozhodnutia súdu prvej
inštancie. Vzhľadom na to, že pre súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku, malo by sa pod
všeobecným vymedzením „do rozhodnutia“ rozumieť do vyhlásenia rozsudku. Treba ale uviesť, že pri
dôkazoch na rozdiel od skutočnosti netreba striktne trvať na tom, že musí ísť o dôkazy, ktoré existovali

už v čase pôvodného konania. Dôvodom odvolania teda môžu byť tak dôkazy, ktoré existovali už v čase
vyhlásenia rozsudku napadaného odvolaním, ako aj dôkazy, ktoré síce vznikli až neskôr, ale sú schopné
spätne dokázať skutočnosti tvrdené pred vydaním rozhodnutia. Spoločným znakom pre nové dôkazy
uplatňované v odvolaní je, že sa musia vzťahovať na rozhodné skutočnosti. Ak preto súd považuje určitú
skutočnosť za nerozhodnú, nestačí uvedenie nového dôkazu k tejto skutočnosti na to, aby predstavoval

zákonnýdôvodnapodanieodvolania.Dôvodomodvolanianemôžubyťanidôkazy,ktorémajúpreukázať
skutočnosť, ktorá nemôže byť dôvodom odvolania len preto, že ju strana sporu zo svojej viny neuplatnil
v konaní na súde prvej inštancie.

24. Podľa § 366 prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli

uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

25. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený
skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou
práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

26. Odvolací súd dospel k záveru, že vo veci sú dané odvolacie dôvody prameniace predovšetkým
z odvolacích dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ a d/ CSP, keďže štruktúra odôvodnenia rozhodnutia

súdu prvej inštancie nezodpovedá ustanoveniu § 220 ods. 2 CSP, to so zreteľom na zmätočnosť
vyhodnotenia skutkového stavu veci v znení učineného právneho posúdenia veci, neberúc do úvahy
konkrétne intencie zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu.

27. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké

skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

28. V tomto smere odvolací súd konštatuje, že aj keď mal súd prvej inštancie, čo konštatoval aj súd
prvej inštancie v bode 16. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia mal za preukázané, že dohodnutá
výška úroku a RPMN bola uvedená v zmluve nesprávne, súd zamietol žalobu, pokiaľ ide o vyslovenie

bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverových zmlúv. Právna úprava na údaj zverejňovaný na portáli NBS
totiž neodkazuje a rozhodujúcim je dvojnásobok priemernej RPMN bánk a pobočiek zahraničných bánk
určený postupom v zmysle § 21 ods. 2 zákona č. 1219/2010 Z.z. Nemohol dospieť k právnemu záveru
s odkazom na takto vyhodnotený skutkový stav, že keď RPMN bola uvedená v zmluve nesprávne, že
žalobu zamieta, keďže rozhodujúcim je dvojnásobok priemernej RPMN bánk a pobočiek zahraničných

bánk určený postupom v zmysle § 21 ods. 2 zákona č. 1219/2010 Z.z., vo výške s poukazom na výsledky
vykonaného dokazovania, tak ako ich zistil aj súd prvej inštancie dvojnásobku priemernej RPMN,
nakoľko prevyšuje najvyššia prípustná odplata v zmysle § 53 ods. 6 OZ, t.j. dvojnásobok priemernej
RPMN, čo má za následok v zmysle § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávna ročná percentuálna miera nákladov

a že úver je bezúročný a bezpoplatkový s následkom neplatnosti zmluvy v tejto časti v zmysle § 53
ods. 5 Občianskeho zákonníka, keďže neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách
sú neplatné.

29. V zmysle § 53 ods. 6 OZ ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných

prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri
poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. Odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériách jej
stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis.

30. Súd prvej inštancie vystaval záver o neplatnosti dojednania strán o úroku v jednotlivých úverových

zmluvách výlučne na zistení, že podľa zverejnených štatistických údajov predstavovala v rozhodnom
čase priemerná úroková sadzba podľa portálu NBS inú hodnotu, ako bola dohodnutá v zmluve o
úvere. Tomuto spôsobu právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie je potrebné predovšetkým
vytknúť, že v ňom prednostne neaplikoval ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy, ktorý upravuje najvyššiu prípustnú výšku odplaty. Súd prvej inštancie toto

ustanovenie aj keď citoval, neaplikoval ho, a preto súd prvej inštancie v dôsledku tejto nesprávnosti
svoj záver o značnom prevýšení priemernej úrokovej miery náležite nevysvetlil vo svetle zákonných
kritérií pre posudzovanie primeranosti odplaty za spotrebiteľské úvery. Pri určení hranice podstatného
prevýšenia odplaty obvykle požadovanej na finančnom trhu v zmysle ust. § 53 ods. 6 Občianskehozákonníka v znení účinnom v čase uzavretia úverových zmlúv, nemožno podľa úvahy odvolacieho
súdu ponechať stranou skutočnosť, že s účinnosťou od 1. septembra 2014 je na základe odkazu v
novelizovanom ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka najvyššia prípustná výška odplaty už konkrétne

ustanovená vykonávacím predpisom. Odvolaciemu súdu sa v tejto súvislosti žiada pre objektívnosť
dodať, že rovnaký spôsob určovania nákladového stropu v prípade spotrebiteľských úverov bol v našom
právnom poriadku výslovne upravený už v čase od 1.7.2008 do 11.6.2010 v § 1 vládneho nariadenia
č. 238/2001 Z.z. v nadväznosti na ust. § 3 ods. 10 zák. č. 258/2001 Z.z. Po zavedení novej úpravy
spotrebiteľských úverov zák. č. 129/2010 Z. z. zákonodarca od tejto konštrukcie exaktne vyjadreného

nákladového stropu upustil a zaviedol len všeobecne formulovaný limit odplaty, odvíjajúci sa od výšky
odplaty obvykle požadovanej na finančnom trhu, ktorý vzhľadom na spôsob zákonného vymedzenia
v praxi viedol k výkladovým problémom. V súčasnosti platnou úpravou, opäť vystavanou na presne
stanovenom nákladovom strope sa teda zákonodarca vrátil k v praxi osvedčenému modelu, ktorý výšku
úverového zaťaženia spotrebiteľa v prípade štandardného spotrebiteľského úveru limituje cez rozsah
úverových nákladov dvojnásobkom RPMN. Z toho exkurzu vývoja právnej regulácie vyplýva, že nielen

v súčasnosti platná právna úprava, ale aj právna tradícia, dá sa povedať už od 1. januára 2008 (až
na obdobie od 1.6.2014 do 1.9.2014, v ktorom bola v zmysle ust. § 10d nar. vlády č. 87/1995 Z.z.
celkom výnimočne čo do obdobia i dôvodov, zavedená regulácia úverového zaťaženia cez úrokový limit
odvíjajúcisaodbankovéhopriemeru)opodstatňujevinterpretáciirozhodujúcejprávnejúpravyzohľadniť,
že miera únosnosti úverového zaťaženia spotrebiteľa je a bola v našom právnom poriadku koncepčne

založenánaporovnaní„odplaty“zaposkytnutiepeňažnýchprostriedkovvponímaníúverovýchnákladov,
čo zároveň opodstatňuje záver, že etalónom pre posúdenie ich primeranosti by mali byť obvyklé
úverové náklady, a teda v ročnom vyjadrení štatisticky vykazovaný priemer RPMN, a nielen úroky bez
ďalších úverových nákladov, ktoré sú i tak v dôsledku predovšetkým kreatívnych produktov nebankových
finančných subjektov často len skrytým prostriedkom ďalšieho úverového zaťaženia dlžníka.

31. Podľa. § 9 ods. 2 písm. j/ veta pred bodkočiarkou zák. č. 129/2010 Z.z., v znení účinnom v
čase uzavretia úverovej zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí okrem všeobecných náležitostí
podľa Občianskeho zákonníka obsahovať tiež ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku,
ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o

spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery
nákladov.

32. Podľa ust. § 2 písm. i/ zák. č. 129/2010 Z.z., v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy,
ročnou percentuálnou mierou nákladov sa pre účely tohto zákona rozumie celkové náklady spotrebiteľa

spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského
úveru podľa § 19.

33. Podľa ust. § 2 písm. g/ zák. č. 129/2010 Z.z., v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy,
celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom sa pre účely tohto zákona

rozumie všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí
spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem
notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so
zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o
poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných

podmienok.

34. Podľa ust. § 11 ods. 1 písm. b/ zák. č. 129/2010 Z.z., v znení účinnom v čase uzavretia úverovej
zmluvy, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak (tiež) v zmluve
o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech

spotrebiteľa.

35. Podľa ust. § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).

36. Podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách, sú neplatné.37. Citované normy zakazujú pod následkom neplatnosti v spotrebiteľských zmluvách uvádzať tiež
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech spotrebiteľa. Zmluvná voľnosť účastníkov spotrebiteľskej zmluvy je teda obmedzená tiež
i tým, že nedovoleným, a teda neplatným, je i dojednanie spôsobujúce značnú nerovnováhu v ich
právnom postavení. Obvyklá argumentácia dodávateľov, že spotrebiteľ sa oboznámil so zmluvou, že si
prečítal všetku zmluvnú dokumentáciu, všeobecné obchodné podmienky nevynímajúc, že podpisom s
nimivyjadrilsúhlas,ažesúhlasilskaždýmtaktoupravenýminštitútom,povinnosťaminaňomviaznucimi,

alebo jednoducho len preceňujúca význam v zmluve prejavenej vôle, či formálnu oddelenosť niektorého
z dojednaní, opomína podľa odvolacieho súdu samotnú podstatu spotrebiteľskej ochrany, spočívajúcu
na premise, že spotrebiteľovi neprijateľné podmienky predovšetkým nemožno vôbec predkladať a
pokiaľ tak dodávateľ urobí, koná nepoctivo a musí byť uzrozumený s tým, že na takéto neprijateľné
podmienky súd neprihliadne bez ohľadu na to, či a do akej miery sa spotrebiteľ tou ktorou podmienkou
zaoberal a v akej podobe na ňu pristúpil. Takto je podľa názoru odvolacieho súdu treba z pohľadu

ust. § 2 písm. g/ zák. č. 129/2010 Z.z. nazerať aj na zmluvnú podmienku služby odkladu splátok. Táto
nepochybne predstavuje nad primeranú mieru výrazný zásah do právneho postavenia spotrebiteľa,
pretože nezanedbateľne zvyšuje jeho náklady spojené s úverom bez zrejmej materiálnej protihodnoty.
Nemožno preto racionálne pripustiť, aby náležite informovaný spotrebiteľ, dobrovoľne a bez vplyvu
na možnosť dohodnutia zmluvného vzťahu i bez pre neho nevýhodnej podmienky, takúto nevýhodnú

podmienku prijal; na strane druhej je notorietou, že dodávatelia predkladajú spotrebiteľom formulárové
návrhy zmlúv, ktoré vzhľadom na svoj rozsah, formu, štruktúru a použité výrazové prostriedky, nie sú
spotrebitelia schopní v rámci predzmluvného rokovania komplexne poznať a v takomto rozpoložení
obyčajne podpisujú písomnosti tak, ako sú im predkladané alebo nemajú reálne na výber a v záujme
poskytnutia úveru, neraz v ťaživých životných situáciách pristúpia na akékoľvek úverové podmienky. Ani

vposudzovanejvecinebolatvrdená,aanidokazovanímzistenáskutočnosť,ktorábytentoinakpaušálne
sa vyskytujúci obraz pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv v akomkoľvek smere pozmenila. I tu nemožno
inak ako skonštatovať, že žalobca rozhodne nemal objektívne vzaté ekonomický, právny, praktický, ani
iný dôvod, pokiaľ by o dohode o službe možnosti odkladu splátok bolo rokované, a to korektne natoľko,
aby tomu i porozumel a pokiaľ by i mal reálne na výber, aby na túto, ako už bolo vysvetlené na inom

mieste, logicky ťažko udržateľnú podmienku, pristúpil. Takúto, pre spotrebiteľa na prvý pohľad zásadne
nevýhodnú zmluvnú podmienku, nestačí podľa úvahy odvolacieho súdu kompenzovať len tým, že na ňu
spotrebiteľ pristúpi na osobitnom formulári, či na oddelenom mieste v úverovej zmluve, v ktorom navyše
vyhlási, že na ňu pristúpil dobrovoľne. Dostatočné vyváženie nerovnováhy totiž rozumne predpokladá
dojednanie adekvátnej protihodnoty tejto nevýhody pre spotrebiteľa za súčasnej úpravy primeraných

záruk jeho ochrany, imanentnou súčasťou ktorej sú tiež jasne, určito a zrozumiteľne formulované
zmluvné podmienky a tiež ekonomicky prijateľné bremená kladené na spotrebiteľa. V opačnom prípade
je predstava, že náležite informovaný a poučený spotrebiteľ si z alternatív úver so službou odkladu
splátok a ten istý úver bez tejto služby, avšak lacnejší, vyberie tú prvú, napriek tomu, že preňho nemá
jasný a konkrétny hodnotový význam a len výrazne zvyšuje jeho náklady, absolútne nemysliteľná a

preto o zmluvnej slobode spotrebiteľa, vo význame existencie skutočného priestoru pre výber medzi
niekoľkými alternatívami, nemožno ani len uvažovať (viď bod 8. predmetných zmlúv).

38. Riadiac sa týmito úvahami dospel odvolací súd k záveru, že z dôvodu skreslenia podmienok
poskytnutiaúveruvneprospechspotrebiteľa,vyjadrenímčohojevúverovejzmluvenesprávnevyjadrený

údaj o RPMN, je potrebné úver považovať za bezúročný a bez poplatkový aj v zmysle ust. § 11 ods.
1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z., a preto je žalovaný povinný žalobkyni vydať v zmysle § 451 OZ
bezdôvodné obohatenie vo výške 1327,90 eur s odkazom na ust. § 456 OZ.

39. Podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, (1) Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí

obohatenie vydať. (2) Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

40. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na

úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

41. Vzhľadom na tú skutočnosť, že úver bol poskytnutý vo výške 2100,- eur a z neho preukázateľne
uhradila žalobkyňa 3427,90 eur, vznikol jej nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia sa odžalovaného, zo zmluvy o úvere č. 8500024064, v zmysle § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a §
456 OZ, keďže žalovanému zaplatila sumu 1327,90 eur bez právneho dôvodu, vychádzajúc z toho, že
je úver bezúročný a bez poplatkov.

42. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).