Rozsudok – Oddĺženie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, June 13, 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Obdo/37/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120207297
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 06. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Mederová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:8120207297.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Mederovej

a členiek senátu JUDr. Lenky Praženkovej a Mgr. Sone Pekarčíkovej, v spore žalobkyne Intrum Slovakia
s.r.o., Mýtna 48, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 831 154, zastúpenej advokátom JUDr.
Ján Šoltés, Mýtna 48, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, proti žalovanému D. Š., narodený XX. D.
XXXX, Š. XX, U.É., zastúpenému JUDr. Ján Cáfal, advokátska kancelária, s.r.o., Murgašova 3, Košice
- mestská časť Staré Mesto, IČO: 45 607 338, o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer, vedenom na
Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 4Odi/4/2020, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu
v Košiciach z 30. novembra 2021 č. k. 4CoKR/28/2021-94, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie z a m i e t a.

II. Žalovaný m á proti žalobkyni n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 23. marca 2021 č. k. 4Odi/4/2020-65
žalobu zamietol a žalovanému priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %,
o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala, aby

súd zrušil oddlženie žalovaného pre nepoctivý zámer. Žalovaný podľa žalobkyne nebol v čase podania
návrhu platobne neschopný, keďže v čase pred vyhlásením konkurzu bol zamestnaný a jeho príjem
postačoval na splácanie pohľadávky žalobkyne. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že
medzi právnym predchodcom žalobkyne ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom bola 23. mája 2014
uzatvorená zmluva o splátkovom úvere, na základe ktorej veriteľ poskytol žalovanému úver vo výške 13
669,81 eura, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť v 120 mesačných splátkach po 114,11 eura. Pohľadávka
voči žalovanému bola 24. marca 2017 postúpená na žalobkyňu. Na podklade súdneho rozhodnutia

bola voči žalovanému vedená exekúcia a boli mu vykonávané zrážky zo mzdy a iných príjmov, na
ktoré mal nárok voči platiteľovi mzdy. Žalobkyňa prijala od súdneho exekútora tri plnenia, a to sumu
765,76 eura 11. októbra 2019, sumu 213,85 eura 12. novembra 2019 a sumu 755,10 eura 11. decembra
2019. Žalovaný 11. decembra 2019 podal návrh na vyhlásenie konkurzu. V čase podania návrhu boli
voči žalovanému vedené dve exekučné konania, mal dlhy voči 13 veriteľom, najmä voči bankám a
nebankovým spoločnostiam. Žalovaný bol zamestnaný ako systémový pracovník v spoločnosti DHL
Exel Slovakia s.r.o., jeho mzda predstavovala okolo 1 000 eur mesačne, po odrátaní dlhov však jeho

reálny príjem predstavoval životné minimum. Žalovaný nevlastnil žiaden majetok vyššej hodnoty. Návrh
na oddlženie podal z dôvodu, že sa dostal do tzv. dlhovej špirály. Spočiatku splácal dlh pravidelne, avšak
v práci sa dostal do problémov, nevychádzalo mu na úhradu splátky, preto to riešil ďalšou pôžičkou.
Následne sa dlhy začali kopiť a už ich nevládal splácať. Uznesením súdu prvej inštancie z 27. decembra2019 sp. zn. 4OdK/175/2019 bol na žalovaného vyhlásený konkurz. V Obchodnom vestníku č. 109/2020
bolo 9. júna 2020 zverejnené oznámenie správcu o zrušení konkurzu na žalovaného z dôvodu, že
konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 166e

ods. 1, § 166f ods. 1, § 166g ods. 3 a 4 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“) a § 48a vyhlášky
č. 665/2005 Z. z. ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a
reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „vyhláška č. 665/2005 Z. z.“).

3. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že platobná neschopnosť dlžníka sa predpokladá, ide však o
vyvrátiteľnú domnienku, ktorá môže byť vyvrátená na začiatku konania samotným súdom alebo v rámci
skúmania poctivého zámeru dlžníka na základe žaloby dotknutého veriteľa. Účelom oddlženia je zbaviť
dlžníka, ktorý je fyzickou osobou jeho dlhov, aby ho dlhy neuspokojené v konkurze neprenasledovali
po celý zvyšok jeho života, aby tieto dlhy negenerovali ďalší jeho úpadok a aby sa po stránke
hospodárskeho zabezpečenia svojej ďalšej existencie mohol opätovne postaviť na vlastné nohy (nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. januára 2017, sp. zn. III. ÚS 570/2016). Medzi sporovými
stranami vznikol spor o nepoctivom zámere žalovaného. Žalobkyňa zakladá svoj návrh na tom, že
žalovaný nebol v čase podania návrhu platobne neschopný. Žalobkyňa podľa súdu prvej inštancie
nepoctivý zámer žalovaného zdôvodňovala § 166f ods. 1 ZKR . Súd prvej inštancie zdôraznil, že podľa
§ 166f ods. 1 ZKR spočíva bremeno dôkazu, že dlžník nemal poctivý zámer, na žalobkyni. V priebehu

konania bolo preukázané, že žalovaný má pravidelný príjem a že dlžnú sumu žalobkyni splácal formou
zrážky zo mzdy, súd prvej inštancie sa však nestotožnil s názorom žalobkyne, že tieto skutočnosti
bez ďalšieho preukazujú, že preto žalovaný nebol platobne neschopný. S poukazom na § 3 ods. 1
ZKR nie je vylúčené, že žalovaný nebol schopný plniť 180 dní po splatnosti iný svoj peňažný záväzok
voči inému veriteľovi. Platobnú neschopnosť žalovaného naopak potvrdzuje, že voči žalovanému boli

vedené dve exekúcie a mal dlhy po splatnosti voči 13 veriteľom. Výklad pojmu „nie je schopný plniť“
možno chápať tak, že tento znak úpadku je daný vtedy, ak u dlžníka objektívne nastala situácia,
ktorá bráni uspokojiť pohľadávky veriteľov v stanovenej lehote splatnosti, aj keby chcel. Vzhľadom na
tieto dôvody podľa súdu prvej inštancie žalovaný zjavne nebol schopný plniť svoje dlhy. Zo žiadnych
skutkových tvrdení žalobkyne nie je možné vyvodiť záver, že žalovaný mal snahu poškodiť veriteľa,

teda žalobkyňu. Poctivý zámer súd skúma v rovine správania sa dlžníka po podaní návrhu na konkurz
a oddlženie, pričom správanie posudzuje v rovine ekonomickej, osobných pomerov a podľa súčinnosti
poskytnutej v oddlžovacom konaní. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa neuniesla
dôkazné bremeno splnenia podmienok pre zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer žalovaného, preto
žalobkyňa nepreukázala dostatočným spôsobom existenciu zákonných dôvodov na zrušenie oddlženia

pre nepoctivý zámer. Súd prvej inštancie žalobu z uvedených dôvodov zamietol a žalovanému vzhľadom
na jeho procesný úspech priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa odvolanie. Súd prvej inštancie podľa žalobkyne
vec nesprávne právne posúdil. Súd prvej inštancie sa nezaoberal poslednou vetou § 3 ods. 2 ZKR, ktorá

obsahujenegatívnudefiníciuplatobnejneschopnosti,podľaktorejsazaplatobneneschopnéhopovažuje
ten dlžník, ktorého dlh nie je možné vymôcť v exekúcii. Exekúcia vykonávaná v prospech žalobkyne však
bola úspešná. Bezprostredne pred vyhlásením konkurzu bolo počas exekúcie v prospech žalobkyne
vymožené plnenie v celkovej výške 1 234,81 eura formou pravidelných zrážok zo mzdy žalovaného.
Žalovaný preto podľa žalobkyne nespĺňal definíciu platobne neschopnej osoby pre účely oddlženia.

Žalobkyňa poukázala aj na uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo 6. septembra 2005
sp. zn. 29Odo/236/2003, podľa ktorého ak teda dlžník je schopný plniť splatnú pohľadávku veriteľa
aspoň čiastočne, nie je však ochotný ju hradiť, nie je možné takého dlžníka považovať za platobne
neschopného. Žalobkyňa odvolaciemu súdu navrhovala zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie tak, že
zruší oddlženie žalovaného.

5. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 30. novembra 2021 č. k.
4CoKR/28/2021-94 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a žalovanému priznal proti žalobkyni nárok
na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že súd prvej
inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností dospel k správnemu

právnemu záveru. Odvolací súd za zistenej finančnej situácie žalovaného považoval za správne, ak súd
prvej inštancie pri posudzovaní dôvodov pre zrušenie oddlženia žalovaného pre nepoctivý zámer na
základe návrhu žalobkyne, aplikoval na prejednávaný spor vyhlášku č. 665/2005 Z. z. Podľa dôvodovej
správy bolo zámerom zákonodarcu ZKR a vyhláškou č. 665/2005 Z. z. riešiť sociálnoekonomickýproblém dlžníkov, ktorí majú málo majetku a nízke príjmy a hodnota ich záväzkov spravidla významne
presahuje hodnotu ich majetku. Mnohokrát veritelia týchto dlžníkov vymáhajú svoje pohľadávky voči
takýmto osobám v exekučných konaniach, ktoré sú neefektívne a dlhodobo s minimálnou alebo žiadnou

možnosťou vymoženia pohľadávky.

6. Odvolací súd poukázal na to, že na základe exekučného príkazu Exekútorského úradu Mgr. Erika
Feketeho súdneho exekútora je celková pohľadávka žalobkyne voči žalovanému 8 632,01 eura s
príslušenstvom, teda niekoľkonásobne vyššia ako sú zo mzdy žalovaného vykonávané zrážky cca 350

eur mesačne. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný nemá majetok a jeho príjem je nízky v porovnaní
s výškou pohľadávky žalovaného, a to v takom nepomere, že predmetná začatá exekúcia by za
takéhoto stavu zrážok trvala najmenej 25 mesiacov pri vymožení istiny a ďalšie mesiace narastajúcich
úrokov z omeškania, trov konania a trov exekúcie. Odvolací súd ďalej uviedol, že právny predchodca
žalobkyne mal pri poskytovaní spotrebiteľského úveru vyhodnotiť bonitu žalovaného ako spotrebiteľa
v čase poskytnutia úveru a mal zvážiť, či je možnosť vymoženia tohto úveru od žalovaného ako

dlžníka vzhľadom na jeho príjmy. Opätovné vytváranie dlhov u spotrebiteľov zo spotrebiteľských úverov
nemožno negatívne hodnotiť len vo vzťahu k spotrebiteľom a pri následnom posudzovaní nepoctivého
zámeru týchto dlžníkov, ak sa rozhodnú podať návrh na osobný bankrot, pretože nie sú schopní splácať
viaceré takto poskytnuté úvery. Aj v prejednávanom spore zo žiadosti žalovaného o osobný bankrot
vyplýva, že žalovaný mal dlhy voči 13 veriteľom a boli voči nemu vedené dve exekúcie.

7. Odvolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že nie je možné posudzovať nepoctivý zámer
žalovaného len vzhľadom na to, či je schopný čo i len malú časť zo svojho príjmu uhrádzať na
spotrebiteľský úver. Aj pokiaľ by takéto zrážky zo mzdy žalovaného trvali niekoľko rokov, nedávali by
záruku, že celá pohľadávka žalobkyne bude uspokojená vzhľadom na narastajúce úroky z omeškania.

Súd prvej inštancie preto podľa odvolacieho súdu rozhodol správne, ak návrh žalobkyne na zrušenie
oddlženia žalovaného pre nepoctivý zámer zamietol. Odvolací súd vzhľadom na procesný úspech
žalovaného v odvolacom konaní priznal žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti
žalobkyni v plnom rozsahu.

8. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie, ktorým dovolaciemu súdu navrhuje,
aby rozsudok odvolacieho súdu zrušil. Prípustnosť dovolania je podľa žalobkyne daná § 421 ods. 1 písm.
b) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).
Zásadnou otázkou bolo posúdenie platobnej neschopnosti žalovaného ako elementárnej podmienky
zakladajúcej jeho právo domáhať sa oddlženia podľa § 166 ZKR. V konaní pred súdom prvej inštancie

bolo preukázané, že v exekučnom konaní proti žalovanému bolo zrážkami zo mzdy vymožené 1 734,81
eura. Súd prvej inštancie podľa dovolateľky nesprávne aplikoval § 48a vyhlášky č. 665/2005 Z. z.
Uvedené ustanovenie nie je aplikovateľné v konaní o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer dlžníka.
Predmetná vyhláška neobsahuje výklad pojmu poctivý zámer dlžníka. Súd prvej inštancie a odvolací
súd uplatnili v posudzovaní poctivého zámeru dlžníka nesprávnu právnu normu. Žalobkyňa pritom v

odvolaní vyslovene uviedla, že posúdením platobnej neschopnosti žalovaného a contrario výkladom §
3 ods. 2 veta tretia ZKR by súd prvej inštancie dospel k právnemu názoru, že žalovaný bol platobne
schopný, pretože pohľadávka žalobkyne voči žalovanému bola vymožiteľná v exekúcii. Právny názor
odvolacieho súdu o tom, že dlžník mal poctivý zámer pri oddlžení, je v rozpore so zisteným skutkovým
stavom a odporuje definícii poctivého zámeru podľa § 166g ods. 1 ZKR, podľa ktorého dlžník má poctivý

zámer, ak z jeho správania po podaní návrhu možno usudzovať, že vynaložil úprimnú snahu riešiť svoj
dlh v medziach svojich možností a schopností... V konaní bolo preukázané, že dlžník nevynaložil žiadnu
úprimnú snahu riešiť svoj dlh. K uspokojovaniu pohľadávky žalobkyne prišlo až v exekúcii. Podľa § 3
ods. 2 ZKR ak nemožno voči dlžníkovi vymôcť exekúciou peňažnú pohľadávku, predpokladá sa, že
je platobne neschopný. A contrario výklad tejto zákonnej domnienky znamená, že dlžník, ktorého dlh

je vymožiteľný v exekúcii je platobne schopný a nespĺňa zákonnú podmienku domáhať sa oddlženia.
SprávnouaplikáciouustanoveníZKRbyodvolacísúdzistil,žežalobaozrušenieoddlženiažalovanéhoje
dôvodná, keďže žalobkyňa uniesla dôkazné bremeno a preukázala nepoctivý zámer dlžníka pri oddlžení
podľa § 166g ods. 2 písm. f) ZKR.

9. K dovolaniu žalobkyne doručil súdu vyjadrenie žalovaný. S argumentáciou dovolateľky žalovaný
nesúhlasí. Žalobkyňa v dovolaní uviedla rovnaké skutočnosti, ktoré už uviedla na súde prvej inštancie
a v odvolacom konaní. Žalovaný ďalej uviedol, že pri oddlžení nemal nepoctivý zámer a splnil všetky
podmienky oddlženia, ktoré boli skúmané aj Centrom právnej pomoci, správcom konkurznej podstatya súdom, ktorý oddlženie povolil. V čase, keď bolo žalovanému oddlženie povolené, mal viacero dlhov
u viacerých veriteľov, preto ich nebol schopný splácať. Pri oddlžení mal od začiatku poctivý zámer, nič
nezamlčal a neskrýval žiaden majetok. Žalobkyňa súdu nepreukázala, že by zo správania žalovaného

vyplývalo, že po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu žalovaný nemal snahu riešiť svoj dlh v medziach
svojich schopností a možností. Nebolo preukázané, že by žalovaný neposkytoval veriteľom alebo
správcovi potrebnú súčinnosť. Žalovaný bol zamestnaný a nebolo preukázané, že by mal získať dar
alebo výhru, z ktorých by mohol uspokojiť veriteľov. Záväzky žalovaného nevznikli tesne pred podaním
návrhu na vyhlásenie konkurzu, ale žalovaný bol zadlžený dlhodobo. Z uvedených dôvodov žalovaný

dovolaciemu súdu navrhuje dovolanie žalobkyne zamietnuť ako nedôvodné.

10. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala
včas žalobkyňa zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne je
prípustné, ale nie je dôvodné.

11. Dovolateľka dôvodnosť svojho dovolania vymedzila nesprávnym právnym posúdením otázky
platobnej neschopnosti žalovaného v čase podania návrhu žalovaným na vyhlásenie konkurzu, keď
exekúciou bolo možné postupne vymôcť dlh žalovaného voči žalobkyni. Podľa žalobkyne, ak je možné
peňažnú pohľadávku voči dlžníkovi vymôcť v exekúcii, a contrario výkladom poslednej vety § 3 ods. 2
ZKR je potrebné dospieť k záveru, že takýto dlžník nie je platobne neschopný.

12. Uvedená právna otázka nebola podľa dovolateľky doposiaľ dovolacím súdom riešená, preto
prípustnosť svojho dovolania vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

13. Podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

14. Senátu rozhodujúcemu v tejto veci je známy rozsudok najvyššieho súdu z 31. januára 2023 sp.
zn. 5Obdo/18/2022, kde bola riešená totožná právna otázka na základe dovolania toho istého subjektu

na strane žalobcu. Uvedeným rozsudkom najvyšší súd dovolanie žalobkyne zamietol ako nedôvodné.
Pre účely posúdenia prípustnosti dovolania žalobkyne v tejto veci je potom podstatné, či takéto jedno
nepublikované rozhodnutie tvorí z pohľadu vymedzenej právnej otázky rozhodovaciu prax dovolacieho
súdu, ktorou bola právna otázka dovolateľky vyriešená v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

15. Zároveň najvyšší súd v uznesení z 28. februára 2022 sp. zn. 4Obdo/7/2022 odmietol dovolanie
žalobkyne v obdobnej veci podľa § 447 písm. c) CSP ako neprípustné, a to z dôvodu, že žalobkyňa
právnu otázku vymedzenú v dovolaní nenamietala v odvolacom konaní. V danom rozhodnutí sa najvyšší
súd vzhľadom na odmietnutie dovolania nezaoberal právnym posúdením veci odvolacím súdom a
neriešil tak právnu otázku žalobkyne vymedzenú v dovolaní. Uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu

tak pre posudzovanie prípustnosti dovolania žalobkyne nemôže predstavovať rozhodnutie dovolacieho
súdu, v ktorom by bola právna otázka dovolateľky vyriešená.

16. Otázkou prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP sa zaoberal aj Ústavný súd
Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“). V náleze zo 6. októbra 2020 č. k. I. ÚS 115/2020-62

ústavný súd uviedol, že prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP je potrebné vykladať
tak, že dovolanie je prípustné, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená ustálene. Nemožno túto prípustnosť
teda vykladať tak, že je to právna otázka, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vôbec riešená. Uvedený právny názor bol následne akceptovaný aj najvyšším súdom v uznesení z 19.

októbra 2022 sp. zn. 1ObdoV/5/2021. Najvyšší súd nemá dôvod sa od takéhoto posúdenia prípustnosti
dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP odkloniť. Dovolací súd preto konštatuje, že aj napriek
tomu, že právna otázka vymedzená dovolateľkou už bola riešená v jednom rozhodnutí najvyššieho
súdu (rozsudok najvyššieho súdu z 31. januára 2023 sp. zn. 5Obdo/18/2022), takéto nepublikované
rozhodnutie netvorí pre účely § 421 ods. 1 písm. b) CSP rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, v ktorej

by bola právna otázka dovolateľky vyriešená ustálene. Ide zároveň o právnu otázku, od ktorej vyriešenia
záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Prípustnosť dovolania žalobkyne je preto daná podľa § 421 ods.
1 písm. b) CSP.17. K samotnému zodpovedaniu dovolateľkou vymedzenej právnej otázky, najvyšší súd uvádza, že
odvolací súd vychádzal zo záveru, že nepoctivý zámer dlžníka v kontexte platobnej neschopnosti nie
je možné posudzovať len na základe toho, či je schopný čo i len malú časť zo svojho príjmu uhrádzať

na dlžný úver. Podľa odvolacieho súdu aj pokiaľ by takéto zrážky zo mzdy žalovaného trvali niekoľko
rokov, nedávali by záruku toho, že celá pohľadávka žalobkyne bude uspokojená vrátane narastajúcich
úrokov z omeškania. Odvolací súd teda uzavrel, že samotná skutočnosť, že od žalovaného bola v
exekúcii vymožená časť pohľadávky žalobkyne, neznamená, že žalovaný nebol v čase podania návrhu
na vyhlásenie konkurzu platobne neschopný.

18. Podľa § 166g ods. 2 písm. f) ZKR dlžník nemá poctivý zámer najmä, ak v čase podania návrhu dlžník
nebol platobne neschopný, aj keď o tom vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť.

19. Podľa § 3 ods. 2 veta štvrtá a piata ZKR (v čase rozhodovania súdu o vyhlásení konkurzu na majetok
žalovaného a jeho oddlžení veta tretia a štvrtá) fyzická osoba je platobne neschopná, ak nie je schopná

plniť 180 dní po lehote splatnosti aspoň jeden peňažný záväzok. Ak peňažnú pohľadávku nemožno voči
dlžníkovi vymôcť exekúciou alebo ak dlžník nesplnil povinnosť uloženú mu výzvou podľa § 19 ods. 1
písm. a), predpokladá sa, že je platobne neschopný.

20. Dovolateľka z výkladu poslednej vety citovaného ustanovenia § 3 ods. 2 ZKR vyvodzuje, že pokiaľ

voči žalovanému bolo možné jej peňažnú pohľadávku vymôcť exekúciou, neuplatnila sa tu upravená
domnienka o platobnej neschopnosti dlžníka a dlžníka je preto naopak potrebné považovať za nie
platobne neschopného.

21. Pri vyhlásení konkurzu na majetok žalovaného Okresný súd Prešov v súlade s § 167a ods. 1 písm.

d) síce posudzoval, či dlžník bol platobne neschopný, v súlade so zákonnou úpravou však vychádzal
len z vyhlásenia dlžníka o jeho platobnej neschopnosti a z toho, či neboli dané dôvodné pochybnosti
o pravdivosti takého vyhlásenia. Právna úprava preto oddlžením dotknutému veriteľovi umožňuje, aby
v návrhu na zrušenie oddlženia z dôvodu nepoctivého zámeru dlžníka namietal aj tú skutočnosť, že
dlžník v skutočnosti v čase podania návrhu nebol platobne neschopný (ak o tom dlžník vedel alebo s

prihliadnutím na okolnosti musel vedieť).

22. V konaní o zrušenie oddlženia je na dotknutom veriteľovi, aby tvrdil a preukázal dôvod, pre
ktorý dlžník nemal pri oddlžení poctivý zámer. Žalobkyňa v tomto konaní argumentovala tým, že voči
žalovanémubolavedenáexekúciaajejpeňažnápohľadávkavočižalovanémubyvnejbolavymožiteľná,

nebyť konkurzu a oddlženia žalovaného. Odvolací súd mal preto vec nesprávne právne posúdiť, keď
za takto zisteného skutkového stavu (čiastočné vymoženie pohľadávky žalobkyne v exekúcii nebolo v
konaní sporné), v rozpore s poslednou vetou § 3 ods. 2 ZKR, mal prijať záver o platobnej neschopnosti
dlžníka v čase podávania návrhu na vyhlásenie konkurzu.

23. Posledná veta § 3 ods. 2 ZKR v znení ak peňažnú pohľadávku nemožno voči dlžníkovi vymôcť
exekúcioualeboakdlžníknesplnilpovinnosťuloženúmuvýzvoupodľa§19ods.1 písm.a),predpokladá
sa, že je platobne neschopný, zakladá právnu domnienku, podľa ktorej, ak nie je možné peňažnú
pohľadávku vymôcť exekúciou, dlžník je platobne neschopný. Definícia platobnej neschopnosti je však
obsiahnutá vo vete predchádzajúcej, a to v znení fyzická osoba je platobne neschopná, ak nie je

schopná plniť 180 dní po lehote splatnosti aspoň jeden peňažný záväzok. Právna domnienka upravená v
poslednejvete§3ods.2ZKRslúžinazjednodušenieposudzovaniaplatobnejneschopnostidlžníkov,nie
je však definíciou platobnej neschopnosti, ktorá je v prípade fyzickej osoby obsiahnutá v predposlednej
vete § 3 ods. 2 ZKR.

24. Preto neplatí, že len v prípade, ak nemožno voči dlžníkovi vymôcť peňažný dlh exekúciou, je dlžník
platobne neschopný. Dlžník môže mať peňažný záväzok, ktorý nie je schopný plniť 180 dní po lehote
splatnosti, teda byť platobne neschopný, aj bez toho, aby voči nemu vôbec bola vedená exekúcia.
Uvedenému zodpovedá aj právna úprava podmienok, za ktorých sa môže dlžník domáhať oddlženia
konkurzom alebo splátkovým kalendárom, kde sa okrem platobnej neschopnosti dlžníka (§ 166 ods. 1

ZKR) vyžaduje aj, aby sa voči dlžníkovi viedlo exekučné konanie alebo obdobné vykonávacie konanie
(§ 166 ods. 3 ZKR).25. Pokiaľ neplatí, že len v prípade, ak nemožno voči dlžníkovi vymôcť peňažný dlh exekúciou, je dlžník
platobne neschopný, potom nemôže platiť ani výrok, že ak je voči dlžníkovi možné vymôcť peňažný dlh
exekúciou, dlžník nikdy nebude platobne neschopný. Ak dovolateľka v konaní tvrdila, že len na základe

toho, že bolo možné voči dlžníkovi vymôcť jej peňažný dlh exekúciou, dlžník nemôže byť platobne
neschopný, toto jej tvrdenie nemá oporu v právnej úprave.

26. Zároveň je potrebné vziať do úvahy v tejto veci nesporné skutkové zistenia, podľa ktorých mal dlžník
v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu viacerých veriteľov, pričom sa voči nemu viedla aj ďalšia

exekúcia. Jeho platobnú neschopnosť preto nie je možné posudzovať oddelene, len s poukazom na
peňažnú pohľadávku žalobkyne, ale aj v súvislosti s jeho schopnosťou plniť ostatné peňažné záväzky.
Aj keď je potrebné vziať do úvahy, že možnosť tvrdenia a predkladania dôkazov dotknutým veriteľom
vo vzťahu k pohľadávkam iných veriteľov je značne obmedzená, nič to nemení na tom, že súdy nižšej
inštancie správne poukázali na tieto ďalšie záväzky žalovaného voči iným veriteľom, a teda platobnú
neschopnosť žalovaného posudzovali komplexným zhodnotením ekonomickej situácie žalovaného.

Proti žalovanému sa viedla aj ďalšia exekúcia v prospech banky. Pluralita veriteľov žalovaného a ďalšia
exekúcia svedčia v neprospech platobnej schopnosti dlžníka. Žalobkyňa v konaní vo vzťahu k týmto
ostatným záväzkom žalovaného ani netvrdila, že by ich bol žalovaný schopný plniť, teda že by bol
schopný plniť všetky svoje záväzky.

27. Najvyšší súd preto uzatvára, že len samotná skutočnosť, že jeden zo záväzkov žalovaného
bolo možné postupne vymôcť v exekúcii, neznamená, že žalovaný v čase podania návrhu na
vyhlásenie konkurzu nebol platobne neschopný. Odvolací súd sa preto nedopustil nesprávneho
právneho posúdenia veci v tejto právnej otázke.

28. Žalobkyňa ďalej v dovolaní namietala, že žalovaný nemal poctivý zámer z dôvodu nenaplnenia
znakov poctivého zámeru podľa § 166g ods. 1 ZKR. Dovolateľka uviedla, že žalovaný nepreukázal
úprimnú snahu riešiť svoj dlh, svoj záväzok zo zmluvy o úvere neplnil počas platnosti zmluvy, neplnil
ho ani po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru a ani po judikovaní pohľadávky súdom. Najvyšší
súd uvádza, že zo znenia § 166g ods. 1 ZKR vyplýva, že súd pri pozitívnom vymedzení poctivého

zámeru podľa § 166g ods. 1 ZKR skúma správanie dlžníka po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu.
Dovolateľka v tejto súvislosti uvádza skutkové tvrdenia vzťahujúce sa k obdobiu pred podaním návrhu
na vyhlásenie konkurzu žalovaným. Tieto skutkové tvrdenia žalobkyne preto ani nemajú potenciál v
súvislosti s § 166g ods. 1 ZKR spochybniť poctivý zámer dlžníka. Uvedené skutkové tvrdenia žalobkyne
by mohli byť podstatné, ak by žalobkyňa v konaní tvrdila, že sa dlžník úmyselne priviedol do platobnej

neschopnosti [§ 166g ods. 2 písm. e) ZKR], alebo sa pri preberaní záväzkov spoliehal na to, že svoje
dlhy bude riešiť konkurzom alebo splátkovým kalendárom [§166g ods. 2 písm. g) ZKR], prípadne
že mal snahu poškodiť svojho veriteľa alebo zvýhodniť niektorého veriteľa [§166g ods. 2 písm. h)
ZKR]. Uvedené žalobkyňa netvrdila a v konaní namietala nepoctivý zámer dlžníka primárne z dôvodu
absencie jeho platobnej neschopnosti v čase podávania návrhu na vyhlásenie konkurzu, s čím sa

súdy nižšej inštancie riadne vysporiadali a najvyšší súd sa s touto právnou otázkou žalobkyne zaoberá
v predmetnom rozhodnutí. Z uvedených dôvodov tieto skutkové tvrdenia žalobkyne a ich právne
posúdenie, ktorého sa dovolateľka domáha, neboli podstatné pre rozhodnutie odvolacieho súdu (jedna z
podmienok prípustnosti podľa § 421 ods. 1 CSP) a dovolací súd sa nimi v dovolacom prieskume nemôže
zaoberať.

29. Dovolací súd na záver dopĺňa, že právny názor prijatý najvyšším súdom v tomto rozhodnutí vo
vzťahu k posudzovaniu platobnej neschopnosti dlžníka v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu
sa zhoduje s právnym názorom prijatým najvyšším súdom v rozsudku z 31. januára 2023 sp. zn.
5Obdo/18/2022, kde najvyšší súd konštatoval, že samotná existencia pracovnoprávneho vzťahu a

príjmu žalovaného ešte neznamená, že tento spĺňa podmienku platobnej schopnosti vzhľadom na výšku
pohľadávky žalobcu, iných záväzkov a existencie finančného majetku žalovaného. Ide o komplexné
posúdenie konkrétnej životnej situácie, teda nielen jednotlivej pohľadávky a schopnosti túto (hoci aj
dlhodobo) uhrádzať, použitím len matematického výpočtu, bez zohľadnenia ostatných sociálnych a
ekonomických súvislostí tak, ako to zo zákona jednoznačne vyplýva.

30. Najvyšší súd z dôvodov konštatovaných v tomto rozhodnutí dovolanie žalobkyne podľa § 448 CSP
zamietol ako nedôvodné.31. O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP a úspešnému žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania v
rozsahu 100 %.

32. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.