Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, January 24, 2023

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 18SKomp/8/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5122203536
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Naď
ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2023:5122203536.1

Uznesenie

Kompetenčný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky zložený z predsedu JUDr. Pavla Naďa a členov JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., Mgr. Dušana
Čima, JUDr. Jaroslavy Fúrovej, JUDr. Nory Halmovej, JUDr. Jany Haluškovej, Mgr. Michala Novotného
(sudcaspravodajca)aprof.JUDr.JurajaVačoka,PhD.,vkompetenčnomsporemedziKrajskýmsúdomv
Bratislave ako správnym súdom (sp. zn. 6 S 151/2022) a Okresným súdom Žilina (sp. zn. 32 C 33/2022),

vo veci žalobcu: EuroSpotrebiteľ, IČO: 51 428 148, Sládkovičova 1222/73, Kysucké Nové Mesto, proti
žalovanej: Krajská prokuratúra v Bratislave, Vajnorská 1317/47, Bratislava, o zrušenie uznesení orgánov
činných v trestnom konaní, takto

r o z h o d o l :

I. Návrhy žalobcu na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej
únie, ako aj na podanie návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky sa zamietajú.

II. Na prejednanie veci nie je daná právomoc správneho súdu.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Predmet konania vo veci
1. Žalobca je občianske združenie, ktoré v júni 2021 podalo trestné oznámenie na príslušníkov
Policajného zboru za skutok, ktorého podstata spočívala v tom, že zastavili motorové vozidlo vo

vlastníctve inej osoby, vykonali jeho kontrolu, zistili, že v ňom chýba povinná výbava - lekárnička, a
preto zadržali osvedčenie o evidencii aj tabuľku s evidenčným číslom. Vyšetrovateľ úradu inšpekčnej
služby Policajného zboru najskôr uznesením z 18. augusta 2021 trestné oznámenie odmietol, prokurátor
žalovanejvšaktotouzneseniezrušilaprikázalmu,abyvoveciznovarozhodol.Novýmuznesenímzo17.
februára 2022 vyšetrovateľ vec odovzdal nadriadenému dotknutých policajtov. Prokurátorka žalovanej
uznesením zo 6. apríla 2022, č. 4 Kn 143/21/1100-18, podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku

zamietla sťažnosť žalobcu proti tomuto uzneseniu vyšetrovateľa ako nedôvodnú.
2. Žalobca následne podal Okresnému súdu Žilina žalobu, ktorou sa domáha zrušenia uznesenia
prokurátorky žalovanej, ako aj vyšetrovateľa. Vyslovil názor, že účastník konania má právo napadnúť
oba tieto akty, ktoré považuje za nezákonné, lebo prokuratúra nie je nadriadená orgánom Policajného
zboru. Žalobca výslovne zdôraznil, že nechce, aby bola vec postúpená prokuratúre. Právomoc súdov
podľa neho vyplýva z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak by súd postúpil vec prokuratúre, konal

by v rozpore s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 48 ods. 1 a čl. 46 ods.
1 a 2 ústavy a odopieral by žalobcovi prístup k súdnej ochrane. Podľa neho totiž prokuratúra rozhoduje
vo verejnom záujme, teda v oblasti verejnej správy, a tak ju možno považovať za orgán verejnej správy
podľa § 4 písm. a) alebo e) Správneho súdneho poriadku. Podobný záver podľa neho plynie aj z čl. 41 a
47 Charty. V tejto súvislosti navrhol súdu, aby podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil
Súdnemu dvoru Európskej únie niekoľko prejudiciálnych otázok v tomto smere.

II.
Kompetenčný spor3. Okresný súd Žilina uznesením z 2. júna 2022 postúpil vec Krajskému súdu v Bratislave ako
príslušnému správnemu súdu. Bez bližšieho odôvodnenia odkázal na § 6 ods. 2 písm. a) SSP a na to,
že na konanie o všeobecnej správnej žalobe je daná príslušnosť krajských súdov.

4. Krajský súd v Bratislave s postúpením nesúhlasil, preto podľa § 18 ods. 4 SSP vec predložil
kompetenčnému senátu. Zdôraznil, že žalobcom tvrdený zásah vznikol v trestnom konaní, kde
prokuratúra koná ako orgán činný v trestnom konaní podľa Trestného poriadku, nie ako orgán verejnej
správy. K tomu odkázal aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Preto by mala byť daná
pôsobnosť trestného súdu, ktorým je Okresný súd Žilina.

5. Počas kompetenčného sporu žalobca adresoval kompetenčnému senátu najvyššieho súdu a
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky podanie, ktorého obsahom sú dva návrhy. Prvým
žalobca žiadal, aby kompetenčný senát predložil Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky v tom zmysle,
či sa majú čl. 47 a 41 Charty a čl. 13 a 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
vykladať tak, že postupy a rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní z prípravného konania musia
byť preskúmateľné súdmi v plnej jurisdikcii, ak je ich zrušenie podmienkou uplatnenia zodpovednosti

za škodu, resp. či oznamovateľ alebo potenciálne poškodený má právo na preskúmanie odmietnutia
trestného oznámenia súdom v plnej jurisdikcii. Druhým návrhom žalobca žiadal, aby kompetenčný senát
podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na výklad čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 ústavy
v tom zmysle, či orgány činné v trestnom konaní sú orgánmi verejnej moci na úseku verejnej správy,
ktorý patrí do jurisdikcie všeobecného súdnictva, prípadne správneho súdnictva, ako aj v tom zmysle, či

kompetenčný spor medzi kompetenčným senátom a ústavným súdom môže riešiť iba ústavný súd. Na
odôvodnenie oboch návrhov citoval viaceré ustanovenia zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore,
z ktorých vyvodil, že tento zbor vykonáva úlohy verejnej správy, ako aj § 4 SSP. Zdôraznil existenciu
zvyškovej právomoci súdov, ktoré tak nemôžu zastaviť konanie pre nedostatok svojej právomoci, ak vec
nemôžu postúpiť inému orgánu. Podľa neho nie je prípustné postúpiť jeho žalobu prokuratúre, pretože

sa tým obchádza právomoc súdu. Odkázal na § 250v Občianskeho súdneho poriadku, ktorý upravuje
súdnu ochranu proti zásahu ozbrojeného zboru. Oznamovateľ trestného činu má postavenie procesnej
strany, a preto má právo na prieskum rozhodnutia o priestupku. Žalobca ďalej vyjadril presvedčenie, že
v právnom štáte sa musí každá jednotlivá vec dostať na súd s plnou jurisdikciou, a odkázal na rozpor v
judikatúre ústavného súdu, pokiaľ ide o právny názor na postavenie prokuratúry.

III.
Posúdenie veci kompetenčným senátom
6. Kompetenčný senát najvyššieho súdu a najvyššieho správnemu súdu zriadený podľa § 11 CSP
prejednal predložený kompetenčný spor ako spor o právomoc, ktorý vznikol medzi správnym súdom a
iným súdom podľa § 18 ods. 4 SSP.

7. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve
preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov
verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánu

verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Zo znenia citovaných
ustanovení je zrejmé, že v správnom súdnictve môžu súdy poskytovať len ochranu proti aktom orgánov
verejnej správy alebo aktom vydaným v oblasti verejnej správy. Pojem orgánu verejnej správy je
vymedzenýv§4SSPtak,žeideoorgányštátnejsprávy,orgányúzemnejsamosprávy,orgányzáujmovej
samosprávy, právnické osoby a fyzické osoby, štátne orgány, iné orgány alebo subjekty, ktorým osobitný

predpis zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb
a právnických osôb v oblasti verejnej správy.
8. Žalobca sa v prerokúvanej veci domáha preskúmania uznesenia, ktorá vydala prokurátorka žalovanej
konajúcaakonadriadenýorgán,príslušnýpodľa§190ods.2písm.a)Trestnéhoporiadkunarozhodnutie
o sťažnosti proti uzneseniu policajta. Prokurátor konajúci podľa Trestného poriadku je podľa § 10 ods. 1

TPorgánomčinnýmvtrestnomkonaní,ktoréhopostupprizistenítrestnýchčinovapotrestanípáchateľov
upravuje výlučne samotný Trestný poriadok (porov. jeho § 1). Žalovaná ani jej prokurátorka celkom
zjavne nie sú orgánmi územnej samosprávy v zmysle § 4 písm. b) SSP (čl. 64 a nasl. ústavy), ani
orgánmi záujmovej samosprávy v zmysle § 4 písm. c) SSP. Judikatúra ústavného súdu už v súvislosti s
postavením generálneho prokurátora vyslovila, že generálny prokurátor nie je orgánom štátnej správy

(porov. nález sp. zn. PL. ÚS 17/96). Podľa kompetenčného senátu tento záver platí pre celú prokuratúru,
ktorá nemá postavenie orgánu štátnej správy, ani orgánu nadriadeného orgánom štátnej správy (v tomto
smere aj cit. nález, ale aj žalobcom citovaný nález sp. zn. PL. ÚS 25/2020). Názor, že prokuratúra je
súčasťou výkonnej moci, bol vyslovený len v staršom náleze sp. zn. PL. ÚS 43/95 a bol neskoršoujudikatúrou prekonaný (porov. cit. nález sp. zn. PL. ÚS 25/2020). Ústava totiž v čl. 149 až 151 priznáva
prokuratúre postavenie samostatného ústavného orgánu.
9. Prokuratúru však nemožno označiť ani za právnickú osobu ani za orgán, ktoré by rozhodovali v

oblasti verejnej správy. Naopak, z citovanej judikatúry jasne vyplýva, že prokuratúra stojí mimo systému
orgánov verejnej správy, nie je im nadriadená, nemôže im dávať pokyny alebo príkazy. Pokiaľ by
prokuratúra mala vykonávať verejnú správu, viedlo by to k nelogickému záveru, že by pritom vykonávala
dozor sama nad sebou. Prokuratúru tak nemožno podradiť pod žiadne z ustanovení § 4 SSP, ktorý
vymedzuje orgány verejnej správy, ktorých akty môžu preskúmavať súdy v správnom súdnictve (porov.

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžnč 1/2010, ako aj judikát R 70/2014). O to menej to potom môže
platiť pre postup prokurátorov ako orgánov činných v trestnom konaní, keďže tento postup je upravený
ustanoveniami Trestného poriadku a v určitom rozsahu aj zákonom č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre.
Podľa § 2 ods. 5 TP prokurátor v trestnom konaní zastupuje štát a jeho oprávnenia sú osobitne upravené
v § 230 a 231 TP. Ak prokurátor rozhoduje ako nadriadený orgán podľa § 190 ods. 2 písm. a) TP, nie je
proti jeho rozhodnutiu prípustná ďalšia sťažnosť (§ 185 ods. 2 druhá veta TP). Trestný poriadok pritom

iný opravný prostriedok proti uzneseniu nepozná (porov. § 185 ods. 1 TP, podľa ktorého je opravným
prostriedkom proti uzneseniu len sťažnosť). Len kde to zákon výslovne ustanovuje, môže uznesenie
prokurátora preskúmať generálny prokurátor postupom podľa § 363 TP, nie však súd rozhodujúci v
správnom súdnictve (porov. v tomto smere závery cit. judikátu R 70/2014, ako aj uznesenie sp. zn. 3 Sžk
23/2017). S ohľadom na to nemožno takúto preskúmateľnosť vyvodiť ani z čl. 46 ods. 2 ústavy, pretože

aj ten výslovne zaručuje len právo na prieskum aktov orgánov verejnej správy, nie na prieskum aktov
iných orgánov verejnej moci.
10. Žalobcov výklad citovaných ustanovení odporuje záverom citovanej judikatúry ústavného súdu a
najvyššieho súdu nielen v otázke postavenia prokuratúry, ale aj v otázke rozsahu základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Predovšetkým, citované ustanovenie zaručuje každému, aby sa mohol

domáhať svojho práva na súde a v zákonom ustanovených prípadoch na inom orgáne Slovenskej
republiky. Citované ustanovenie tak v žiadnom prípade nezaručuje úplne všeobecný prístup k súdu
v akejkoľvek veci. Naopak, toto ustanovenie dovoľuje zákonodarcovi, aby v určitých prípadoch určil
na uplatnenie tohto práva právomoc iného orgánu. Základným predpokladom citovaného ustanovenia
však je, aby išlo o uplatnenie „svojho práva“, teda aby išlo o uplatnenie takého práva, ktoré právny

poriadok určitej osobe dáva. Judikatúra ústavného súdu však opakovane a stabilne zdôrazňuje, že právo
fyzickej osoby na začatie trestného konania proti označenej osobe na základe podaného trestného
oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy a ani ho nemožno
odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd; súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 ústavy takisto nie je ani oprávnenie „každého“, aby na základe jeho návrhu (podnetu) bol

orgán prokuratúry povinný podať obžalobu proti označeným osobám, pretože takéto základné právo
„každého“ nie je upravené ani v ústave, ani v Trestnom poriadku, prípadne v zákone o prokuratúre
(porov. z posledného obdobia napr. uznesenie sp. zn. I. ÚS 18/2023 a tam citovanú prejudikatúru).
Podobne podľa cit. judikatúry takéto právo nevyplýva ani z čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Žalobcova téza, že
ako oznamovateľ má právo na preskúmanie odmietnutia svojho trestného oznámenia súdom v plnej

jurisdikcii, tak nezodpovedá ústave, Dohovoru ani zákonu.
11. Úlohou kompetenčného senátu nateraz nie je podrobne vykladať ustanovenie § 2 ods. 3 zákona č.
757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého súd rozhoduje o tom,
či vec predložená súdu patrí do právomoci súdu, a nemôže vysloviť, že vec nepatrí do právomoci súdu,
ak ju nemôže postúpiť na konanie a rozhodnutie inému orgánu verejnej moci. Citované ustanovenie

sa však vzťahuje predovšetkým na postup súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, teda v situácii, ak niekto
uplatňuje svoje právo pred štátnym orgánom a nie je jasné, ktorý orgán verejnej moci má o tomto
práve rozhodnúť. Nemožno ho však bez ďalšieho vzťahovať aj na situácie, kedy sa žalobca obracia
na súd s návrhom na preskúmanie rozhodnutia iného orgánu verejnej moci. Prieskumná právomoc
súdu totiž znamená zároveň zásah do právomoci iného orgánu verejnej moci, a preto sa musí zakladať

na zákonnom oprávnení. Pokiaľ ústava (napr. čl. 46 ods. 2) ani zákon nezakladajú právomoc súdu
preskúmavať rozhodnutie iného orgánu verejnej moci, nemožno ho vyvodzovať len zo samotného §
2 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. Túto okolnosť napokon zohľadňuje aj znenie čl. 127 ústavy, podľa
ktorého sťažnosťou možno namietať porušenie určitých práv, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd.
Pokiaľ by sa čl. 46 ods. 1 ústavy a § 2 ods. 3 cit. zák. mali skutočne vykladať tak, ako to tvrdí žalobca,

teda zakladať právomoc súdov na preskúmanie každého aktu prokurátora v trestnom konaní, potom by
ústavný súd musel každú sťažnosť proti takémuto aktu odmietnuť pre nevyčerpanie iných prostriedkov
nápravy. Napriek tomu z jeho judikatúry vyplýva, že takéto sťažnosti považuje za prípustné (porov. napr.
nálezy sp. zn. III. ÚS 454/2022 alebo I. ÚS 122/2018). Inak povedané, ani judikatúra ústavného súdunezastáva názor, že by na preskúmanie každého aktu prokuratúry bola (a musela byť) vždy za každých
okolností daná právomoc súdu, a to či už v správnom súdnictve alebo v inom druhu konania.
12. Pokiaľ ide o návrh žalobcu, aby kompetenčný senát prerušil konanie a podal ústavnému súdu návrh

na výklad ústavy v zmysle čl. 128 ústavy, môže byť predovšetkým sporné, či kompetenčný senát možno
považovať za súd v zmysle čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy a § 146 písm. d) zákona č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov. Tieto otázky však vo výsledku
nie je potrebné riešiť. Ustanovenie čl. 128 ods. 1 ústavy totiž predpokladá, že ústavný súd podáva
výklad ústavy a ústavných zákonov, ak je vec sporná. Judikatúra už v tomto smere zdôraznila, že

predmetom výkladu nemôže byť podústavná (zákonná) právna úprava (porov. napr. uznesenia sp. zn.
II. ÚS 804/00 a PL. ÚS 45/2015) a predpokladom právomoci ústavného súdu je existencia konkrétneho
sporu medzi dvoma ústavnými orgánmi o určitý výklad ustanovenia ústavy (porov. uznesenie sp. zn.
PL. ÚS 11/09). Žalobca síce svoj návrh formuluje ako návrh na výklad ustanovení čl. 46 ods. 1 a 2
a čl. 48 ústavy, v skutočnosti sa však snaží získať výklad postavenia Policajného zboru v zmysle § 2
zákona č. 171/1993 Z. z., resp. výklad postavenia prokuratúry na účely ustanovenia § 4 SSP. Domáha sa

teda výkladu podústavných predpisov a na to ústavný súd v konaní podľa čl. 128 nemôže dať odpoveď.
Pokiaľ sa žalobca domáha výkladu, kto je oprávnený riešiť kompetenčný konflikt kompetenčného senátu
a ústavného súdu, tak kompetenčný senát nevidí v prerokúvanej veci žiaden takýto konflikt medzi
ním a ústavným súdom. V tu prerokúvanej veci sa totiž ústavný súd doteraz nijako nevyjadril k svojej
kompetencii a nie je ani zrejmé, ako a kedy by sa k nej vyjadrovať mal. Predpoklad „spornosti veci“ podľa

čl. 128 ústavy nemôže spočívať v tom, že spor sa vytvorí až podaním takého návrhu.
13. Žalobca sa ďalej domáhal predloženia prejudiciálnej otázky podľa čl. 267 ZFEÚ. Podľa odseku
3 v spojení s odsekom 1 tohto článku platí, že ak sa otázka výkladu zmlúv položí v konaní pred
vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor. Opäť kompetenčný senát

nepovažuje za potrebné sa zaoberať otázkou, či svojím postavením je súdnym orgánom v zmysle
citovaného ustanovenia a súvisiacej judikatúry Súdneho dvora (ku komplexnému posúdeniu tejto otázky
porov. nedávne uznesenie Súdneho dvora z 22. decembra 2022, Úrad pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou, C-204/22, ods. 44 a nasl.). Žalobca sa v prerokúvanej veci usiluje o výklad ustanovení
Charty základných práv, ktorá má podľa čl. 6 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii rovnakú právnu silu ako

zmluvy. Podľa čl. 51 ods. 1 Charty sú však jej ustanovenia pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre
inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo
Únie. Otázka výkladu Charty by tak v konaní kompetenčného senátu mohla byť podstatná, len ak by
bolo zrejmé, že ide o kompetenčný spor vzniknutý v súvislosti s vykonávaním práva Európskej únie.
Súdny dvor už vo svojej judikatúre objasnil, že pokiaľ právna situácia nespadá do pôsobnosti práva

Únie, Súdny dvor nemá právomoc o nej rozhodnúť a prípadne uvádzané ustanovenia Charty nemôžu
samy osebe túto právomoc založiť (pozri v tomto zmysle naposledy napr. uznesenie z 13. januára 2022,
Marcas MC, C-363/20, ods. 35). O takúto situáciu môže ísť napríklad v prípade, že členský štát uplatňuje
vnútroštátne právne predpisy na dosiahnutie účelu smernice (porov. rozsudok z 26. februára 2013,
Akerberg Fransson, C-627/10, ods. 28), vrátane toho, keď na tento účel uplatňujú trestné sankcie (porov.

z posledného obdobia rozsudok z 10. novembra 2022, Delta Stroj 2003, C-203/21, ods. 41).
14. V prerokúvanej veci však žalobca vo svojom návrhu nijako nevysvetľuje, aký má skutková situácia,
z ktorej pochádza kompetenčný spor (odmietnuté trestné oznámenie na príslušníkov Policajného zboru
kvôli spôsobu výkonu ich oprávnení v rámci všeobecného dohľadu nad bezpečnosťou cestnej premávky,
ktorú upravuje zákon č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke), súvis s právom Európskej únie, resp. akým

konkrétnym spôsobom tu orgány Slovenskej republiky vykonávajú právo Únie. Nie je zrejmé, že by
vodič, ktorý bol podrobený spornej kontrole, uplatňoval v danom čase niektorú zo základných slobôd
spoločného trhu, že by takéto slobody uplatňoval vlastník alebo držiteľ sporného motocykla alebo
poškodený. Kompetenčnému senátu neuniklo, že ustanoveniami Trestného poriadku sa okrem iného
preberajú ustanovenia smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/29/EÚ, ktorou sa stanovujú

minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov, a postup policajta a prokurátora
pri vybavovaní trestného oznámenia obete trestného činu by v takomto prípade bolo možné považovať
za vykonávanie práva Únie. Podľa čl. 2 písm. a) cit. smernice sa však obeťou rozumie zásadne fyzická
osoba, ktorej bola v priamom dôsledku trestného činu spôsobená ujma, resp. rodinní príslušníci zomrelej
osoby. Súdny dvor vo svojej judikatúre k tomuto ustanoveniu zdôraznil, že definíciu tohto pojmu nie

je možné rozširovať, a tak sa táto smernica neuplatňuje na právnické osoby ani na štát, aj keď im
vnútroštátne právo priznáva postavenie poškodeného v rámci trestného konania (porov. rozsudok z
1. októbra 2020, Úrad špeciálnej prokuratúry, C-603/19). Odhliadnuc od toho, že z podaní žalobcu
nevyplýva, že by bol popri oznamovateľovi ešte aj poškodeným, okolnosť, že je právnickou osobou,znamená, že policajt ani prokurátor žalovanej pri rozhodovaní o jeho trestnom oznámení nemohli
vykonávať ustanovenia citovanej smernice.
15. Podľa kompetenčného senátu tak v prerokúvanej veci nie sú splnené podmienky na to, aby sa na

ňu uplatňovali ustanovenia Charty v zmysle jej čl. 51 ods. 1. To v zmysle citovanej judikatúry znamená,
že Súdny dvor by nemal právomoc poskytnúť odpoveď na prejudiciálnu otázku v zmysle čl. 267 ZFEÚ,
a tak jej položenie zo strany kompetenčného senátu neprichádza do úvahy.
IV.
Záver

16. Zo všetkých uvedených dôvodov tak kompetenčný senát dospel k záveru, že Krajský súd v Bratislave
opodstatnene vyslovil nesúhlas s tým, že mu Okresný súd Žilina postúpil prerokúvanú vec. Preto podľa
§ 18 ods. 4 SSP vyslovil, že na prejednanie veci nie je daná právomoc správnych súdov. Ešte predtým
však postupom podľa § 162 ods. 1 písm. b) a c) a ods. 3 CSP zamietol oba návrhy žalobcu na prerušenie
konania, keďže neboli splnené podmienky ani na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru
Európskej únie, ani na podanie návrhu podľa čl. 128 ústavy ústavnému súdu.

17. Podľa § 18 ods. 4 SSP sú súdy týmto rozhodnutím viazané, čo znamená, že sú v ďalšom konaní
v prerokúvanej veci povinné vychádzať z právneho názoru, že jej prejednanie nepatrí do právomoci
správnych súdov. Preto nemôžu žiadne svoje rozhodnutie založiť na opačnom právnom názore, teda že
by táto vec do právomoci správnych súdov patrila. Ako však už bolo uvedené, tým nie je vyslovené, že by
prejednanie veci patrilo do právomoci súdov v civilnom sporovom alebo civilnom mimosporovom konaní,

alebo že by vôbec patrilo do právomoci súdov. Skúmanie tejto otázky však bude úlohou Okresného súdu
Žilina, na ktorý žalobca svoju žalobu podal.
18. Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 8 : 0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.