Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, December 19, 2022

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 5Sžfk/77/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7019200469
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Trenčan

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2022:7019200469.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána

Trenčana a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD. v právnej
veci žalobcu (v konaní sťažovateľ): R. Z., bytom C. Q. D. XX, XXX XX J., právne zastúpený: JUDr. Martin
Dianiška, advokát so sídlom v Banskej Bystrici, Slnečná 42, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č.?100240851/2017 z 8. februára 2017, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/118/2019 z 9. júla 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa z a m i e t a .

II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie pred orgánom verejnej správy

1. Daňový úrad Košice rozhodnutím č. 104132708/2016 zo dňa 19. októbra 2016 (ďalej aj ako
„rozhodnutie správcu dane“) podľa § 68 ods. 5 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok)
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení (ďalej „daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi

rozdiel dane v sume 10.317,89 EUR na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH“) za zdaňovacie
obdobie november 2013.
2. Na odvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutím č. 100240851/2017 zo dňa 8. februára 2017 (ďalej aj ako
„preskúmavané rozhodnutie“) podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil rozhodnutie správcu dane.
3. Z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia najmä vyplynulo, že u žalobcu (predtým podnikajúceho
pod obchodným menom Štefan Oravec F&O, IČO: 43 656 102; podnikateľskú činnosť ukončil dňom 6.
februára 2016) vykonal správca dane daňovú kontrolu DPH za zdaňovacie obdobia január až december

2013.
4. Rozhodujúcou skutočnosťou pre vydanie rozhodnutia správcu dane boli závery o porušení
ustanovenia § 49 ods. 1 v nadväznosti na ustanovenie § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o
dani z pridanej hodnoty v účinnom znení (ďalej aj ako „zákon o DPH“), keď správca dane neuznal
žalobcovi nárok na odpočítanie DPH za zdaňovacie obdobie november 2013 za nákup tovaru od
dodávateľa B.A.F. s.r.o., Zámocká 34, Bratislava, IČO: 45 512 574 (zanikla dňa 01.07.2014 zlúčením
so spoločnosťou STENDREZ s.r.o., Bratislavská 446/29, Dubnica nad Váhom, IČO: 36 051 276 a táto

bola dňa 06.03.2015 vymazaná ex offo z obchodného registra) podľa faktúr:
- faktúra č. 201311045 zo dňa 25.11.2013, základ dane 29.491,20 EUR, DPH 5.898,24 EUR, predmet
fakturácie: Halls extra strong 69 120 ks, Halls mentol eucalyptus 46 080 ks;- faktúra č. 201311047 zo dňa 27.11.2013, základ dane 22.098,23 EUR, DPH 4419.65 EUR, predmet
fakturácie: Halls honey lemon 23 040 ks, Airwaves mentol eucalyptus 15 600ks, Airwaves extreme 13
200 ks, Airwaves classis 13 200 ks, Orbit white spermint 6 000 ks, Orbit white fruit 9 000 ks, Orbit white

fresh mini 7 800 ks.

II.
Konanie na správnom súde

5. Proti preskúmavanému rozhodnutiu podal žalobca na Krajský súd v Košiciach (ďalej aj ako „správny
súd“) správnu žalobu, ktorú správny súd rozsudkom uvedeným v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej aj ako
„napadnutý rozsudok“) zamietol. V odôvodnení najmä uviedol, že
- nie je možné akceptovať argumentáciu žalobcu obsiahnutú v správnej žalobe, odkazujúc na závery
uvedenévodôvodnenískoršiehorozsudkutamojšiehosúduzodňa30.mája2019,č.k.6S/47/2017-164,
týkajúceho sa toho istého žalobcu a totožného predmetu konania;

- poukazuje na závery správcu dane, že
- dodávateľská spoločnosť B.A.F., s.r.o. bola na adrese sídla nekontaktná, nekontaktný bol aj právny
nástupca tejto spoločnosti, ktorým sa od 01.07.2014 stala spoločnosť STENDREZ s.r.o.;
- za zdaňovanie obdobie november 2013 spoločnosť B.A.F., s.r.o. nepodala daňové priznanie k DPH,
nedeklarovala tak žiadne zdaniteľné obchody;

-daňovýsubjektR.Z.podľajehovyjadrenianikdynebolnaadresesídlaspoločnostiB.A.F.,s.r.o.,rokoval
s bývalým konateľom, O. U., v Trenčíne;
- daňový subjekt R. Z. nevedel konkretizovať prepravcu tovaru, podľa jeho vyjadrenia prepravu
zabezpečoval dodávateľ; rovnako vypočutý skladník E. B. vypovedal, že tovar privážali kamióny s
českými evidenčnými číslami a občas aj slovenskými, ale konkrétneho prepravcu nevedel označiť;

- vypočutý bývalý konateľ spoločnosti B.A.F. s.r.o. O. U. sa nevedel vyjadriť k sporným obchodom, ani
k pôvodu tovaru, jeho uskladneniu, manipulácii s ním a jeho preprave, uviedol, že spoločnosť B.A.F., s.
r. o. vykonávala prevažne stavebnú činnosť;
- tovar, ktorý na základe vystavených faktúr následne R. Z. predal spoločnosti AKORD, spol. s r.o., táto
spoločnosť ho odpredala iným odberateľom, čo bolo preukázané pri vykonanom miestnom zisťovaní v

spoločnosti AKORD, spol. s.r.o. a ústnom pojednávaní s jej konateľom Ing. Milošom Klačkom (zápisnica
č. 103446623/2016). Podľa správcu dane týmto bola preukázaná existenciu tovaru;
- nebolo jednoznačne preukázané, kto dodal tovar platiteľovi, keďže neexistuje žiadna osoba, ktorá by
dodanie na strane dodávateľa potvrdila a bližšie ozrejmila okolnosti dodania tovaru;
- nekontaktnosťou dodávateľa aj jeho právneho nástupcu bolo správcovi dane znemožnené preverenie

vzniku daňovej povinnosti v jeho účtovníctve a preverenie pôvodu tovaru;
- dodávateľ za zdaňovacie obdobie november 2013 nepodal daňové priznanie k DPH, nedeklaroval tak
žiadne zdaniteľné obchody a nič nenasvedčovalo tomu, že v uvedenom období vykonával ekonomickú
činnosť;
- žalobca počas celého roka 2013 dodával tovar odberateľovi AKORD, spol. s r.o., ktorý mal byť

obstaraný od spoločností, ktoré žalobca uviedol aj v odvolaní (Pioneer Slovakia, s.r.o., Dominor, s.r.o.,
B.A.F., s.r.o., Whip, spol. s.r.o. GRADUAL SERVICE, s.r.o. a LIBERTIX spol. s r.o.), pričom daňovou
kontrolou bolo zistené, že všetky uvedené spoločnosti sú nekontaktné;
- žalobca nepreukázal skutočnú realizáciu zdaniteľných obchodov tak, ako je uvedené na faktúrach a
nepredložil dôkazy, na základe ktorých by správca dane mohol uznať odpočítanie dane;

- sťažovateľ nepreukázal (a v tomto smere nevyvrátil pochybnosti správcu dane), že tovar bol dodaný
práve spoločnosťou B.A.F., s.r.o.;
- žalobca nepreukázal, že údaje uvedené na označených faktúrach zodpovedajú skutočnosti, tzn., že
táto spoločnosť aj reálne tovar žalobcovi dodala tak, ako je to uvedené na predmetných faktúrach, a že
tejto spoločnosti vznikla daňová povinnosť

III.
Kasačná sťažnosť, stanoviská
A)
6. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca (ďalej aj ako „sťažovateľ“) včas kasačnú sťažnosť

z dôvodu, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a odklonil sa od ustálenej
rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. g/ a h/ S.s.p.) a navrhol rozsudok zrušiť a vec
vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie.
7. V kasačnej sťažnosti sťažovateľ najmä uviedol, že- za nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom pokladá, že neuniesol dôkazné bremeno (záver
správneho súdu vyjadrený v bode 23 napadnutého rozsudku; pozn. kasačného súdu);
- správca dane pri posudzovaní, či sťažovateľ uniesol dôkazné bremeno stavia proti dôkazom

predloženým sťažovateľom a návrhom sťažovateľa na vykonanie dôkazov, ktoré sú mimo dispozičnej
sféry sťažovateľa, len svoje dohady a hypotézy postavené na tom, že sa niektorá skutočnosť nepotvrdila
z účtovných dokladov sťažovateľovho dodávateľa, resp. že tento bol v čase daňovej kontroly už
nekontaktný;
- správca dane môže od daňového subjektu požadovať preukázanie len takých skutočností, ktoré je

daňový subjekt objektívne schopný preukázať;
- pokiaľ správca dane konštatuje, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno, idú jeho (nešpecifikované)
požiadavky objektívne nad rámec možností sťažovateľa a závery správcu dane prijaté na základe
uvedeného sú v rozpore s § 24 daňového poriadku;
- je preto potrebné rozlišovať okruh dôkazov, ktoré sťažovateľ štandardne uchováva o existencii
zdaniteľnéhoplnenia,odnáslednéhoforenznéhodokazovaniaapretoakdisponujemateriálnymplnením

a faktúrou dodávateľa, obsahujúcou všetky náležitosti vyžadované platnou právnou úpravou, vyčerpal
vlastné dôkazné bremeno a na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a
odberateľa, znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane;
- správny súd sa odklonil od záverov vyjadrených v rozsudkoch Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6Sžf/10/2012 a sp. zn. 3Sžf/1/2011, v zmysle ktorých ak daňový subjekt disponuje existenciou

materiálneho plnenia, má k dispozícii faktúru s podrobnými prílohami od určitého dodávateľa, potom
daňový subjekt vyčerpal vlastné dôkazné bremeno;
- správny súd sa odklonil tiež od rozsudkov Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sž/65,66/01, a
4Sž/113,114/2001;
- v zmysle rozsudku Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 5Afs/131/2004 dôkazné

bremeno nemožno ponímať extenzívne a prenášať dôkaznú povinnosť zo správcu dane, a tiež poukázal
na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 21S/124/2012 a rozhodnutie Daňového riaditeľstva zo dňa
11. februára 2011;
- správca dane vychádza podľa sťažovateľa výhradne zo svojich pochybností, ktoré pokladá za
preukázané kontrolné zistenia, čo je v rozpore s citovaným rozhodnutím Daňového riaditeľstva.

B)

8. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že námietky sťažovateľa boli vznesené už v
správnej žalobe, preto sa k nim opätovne nevyjadruje. Uviedol, že v danej veci nezistil u správcu dane
v postupe ani iné porušenie zákona. Vzhľadom na uvedené navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť.

IV.

Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal
Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty účinnom znení (ďalej aj ako
„zákon o DPH“), daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť,

ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
Podľa § 469 S. s. p. ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, krajský súd aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu.

V.

Právne názory kasačného súdu

9. Dňa 1. augusta 2021 začal činnosť Najvyšší správny súd Slovenskej republiky a prešiel naň výkon
súdnictva aj vo veciach kasačných sťažností, v ktorých bol dovtedy príslušný Najvyšší súd Slovenskejrepubliky (§ 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov v spojení s § 11 písm. h/ S.s.p.). Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
ako súd kasačný (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach sťažnostných

bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c/, ods. 2 S.s.p.), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť
bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a/ S.s.p.) a že
ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), zohľadniac §
455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že
kasačná sťažnosť nie je dôvodná, a preto po predchádzajúcom zverejnení termínu verejne vyhlásil dňa

20. decembra 2022 tento rozsudok, ktorým podľa §?461 S.s.p. kasačnú sťažnosť zamietol.
10. Podstatou kasačných námietok sťažovateľa predstavuje tvrdenie, že krajský súd nesprávne právne
posúdil dôkazné bremeno sťažovateľa, čím sa mal zároveň odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe
kasačného súdu.
11. Právny základ odpočtu DPH je ustanovený v smernici Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o
spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej aj len „smernica 2006/112“). V zmysle uvedenej

smernice 2006/112 musí zdaniteľná osoba spĺňať nasledovné formálne a materiálne podmienky, aby si
mohlauplatniťprávonaodpočítanieDPHsplatnejalebozaplatenejvtomtočlenskomštátezatovar,ktorý
jej bol alebo bude dodaný, a za služby, ktoré jej boli alebo budú poskytnuté, inou zdaniteľnou osobou:
- musí disponovať faktúrou vyhotovenou v súlade s článkami 220 až 236 a článkami 238, 239 a 240
smernice 2006/112 (formálna podmienka) a

- materiálne, resp. hmotnoprávne podmienky:
a) poskytovateľom plnenia je iná osoba registrovaná pre DPH (t. j. status osoby dodávateľa),
b) predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia),
c) prijaté plnenie je príjemcom použité v rámci jeho ekonomickej činnosti.
12. Subjekt, ktorý si chce odpočítať DPH, má dve povinnosti, a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje

tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v samotnom uplatnení práva na odpočet DPH za splnenia
zákonnom stanovených podmienok a následne povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje dôkazné
bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu dane je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový
subjekt dokladuje. Výsledok verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane.
To znamená, že nepostačuje len odôvodnenie správcu dane, že daňový subjekt neuniesol dôkazné

bremeno, pokiaľ zmysluplne a logicky nespochybní predložené tvrdenia a dôkazy. V tomto kontexte
správca dane taktiež musí hodnoverne doložiť vážny a dôvodný nesúlad svojich zistení s účtovníctvom
daňového subjektu, a identifikovať konkrétne skutočnosti, ktoré vzbudzujú jeho pochybnosti o tvrdeniach
daňového subjektu. V prípade, že správny orgán unesie toto vlastné dôkazné bremeno, potom je opäť
dôkazná povinnosť na strane daňového subjektu, ktorý spravidla využíva iné dôkazy než tie, ktoré

už správca dane vierohodne spochybnil (v tejto súvislosti viď. napríklad uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 377/2018-53 zo dňa 14. novembra 2018, bod 21). Zároveň je tiež
potrebné pripomenúť, že daňový subjekt je povinný preukazovať len skutočnosti, ktoré sám tvrdí a
deklaruje. Dôkazné bremeno sa teda naznačeným spôsobom prenáša v závislosti od faktického a
dôkazného stavu konania.

13. S ohľadom na obsah rozhodnutí orgánov verejnej správy a napadnutého rozsudku bolo možné
bezpečne ustáliť, že daňové orgány spochybnili dodanie tovaru uvedeného na faktúrach práve
spoločnosťou B.A.F., s.r.o. Spochybnená bola teda osoba dodávateľa, u ktorého nebola zistená žiadna
ekonomická aktivita, ani žiadne okolnosti týkajúce sa dodania a prepravy tovaru sťažovateľovi. V
posudzovanej veci bolo aj s poukazom na vyššie popísaný mechanizmus prenosu dôkazného bremena

na sťažovateľovi, aby relevantným spôsobom (nielen formálnymi dokladmi) preukázal, že v príslušnom
zdaňovacom období došlo k reálnemu dodaniu služieb od dodávateľa uvedeného na faktúrach a teda
či v prípade posudzovaných zdaniteľných plnení boli splnené podmienky na odpočítanie dane v zmysle
§ 49 ods. 1 v nadväznosti na § 19 ods. 1, § 49 ods. 2 a § 51 zákona o DPH.
14. Vzhľadom na to, že sťažovateľ svoje tvrdenia o dodávke predmetných služieb oprel o formálne

doklady - faktúry, správca dane dôvodne pristúpil k ich prevereniu z hľadiska materiálneho, keď
rozsiahlym dokazovaním nebola spochybnená existencia tovaru, ale skutočnosť, že k dodávke tovaru
došlo práve dodávateľom uvedeným na faktúrach. Správca dane prioritne logicky preveroval reálnosť
dodávok priamo u dodávateľa B.A.F., s.r.o., pričom zistil, že táto spoločnosť je nekontaktná (rovnako tak
aj jej právny nástupca) a daňové priznanie za november 2013 nepodala. Osoba, ktorá bola konateľom

dodávateľa v kritickom období, pri vypočutí uviedla, že účtovné doklady spoločnosti boli odcudzené,
nevedela sa bližšie vyjadriť k sporným obchodom, a to ani k preprave tovaru, resp. k tomu od koho
tento tovar spoločnosť nadobudla. Správca dane tiež poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ ako ani
jeho zamestnanec (skladník) nevedeli identifikovať prepravcu tovaru, pričom vzhľadom na absenciuvedomostí o týchto skutočnostiach ako u sťažovateľa, tak aj u deklarovaného dodávateľa, ako aj
odcudzenie jeho účtovnej dokumentácie, bolo správcovi dane znemožnené preveriť tieto skutočnosti
vlastným šetrením.

15. S poukazom na uvedené tak možno konštatovať, že tieto skutočnosti vniesli do preverovania
reálnosti deklarovaných plnení dôvodné pochybnosti o ich uskutočnení tak, ako to bolo deklarované
predloženými faktúrami, keďže skutočný dodávateľ tovaru nebol preukázaný. Naopak, z odôvodnenia
rozhodnutí orgánov verejnej správy nevyplynulo, že by tieto svoje rozhodnutia založili len na
nekontaktnosti deklarovaného dodávateľa a nedostatkoch týkajúcich sa jeho účtovných dokladov (tie

napokon správca dane pre ich odcudzenie ani neposudzoval).
16. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na to, že Súdny dvor Európskej únie v rozsudku z 9.
decembra2021voveciC-154/20,KemwaterProChemie,vbode43skonštatovalnasledovné:„Smernica
Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať
v tom zmysle, že uplatnenie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty (DPH) zaplatenej na
vstupe sa má nepriznať bez toho, aby daňový úrad musel preukázať, že zdaniteľná osoba sa dopustila

podvodu na DPH alebo že vedela, alebo mala vedieť, že uvádzané plnenie, na ktorom sa zakladá
právo na odpočítanie dane, bolo súčasťou takéhoto daňového podvodu, ak v prípade, že tento skutočný
dodávateľ tovaru alebo poskytovateľ služieb nebol identifikovaný, táto zdaniteľná osoba nepredloží
dôkaz o tom, že tento dodávateľ alebo poskytovateľ mal postavenie zdaniteľnej osoby, pokiaľ vzhľadom
naskutkovéokolnostianapriekdôkazomposkytnutýmtoutozdaniteľnouosobouchýbajúúdajepotrebné

na overenie, či skutočný dodávateľ alebo poskytovateľ mal toto postavenie.“
17. Súdny dvor EÚ vo vyššie citovanom rozsudku potvrdil, že preukázanie splnenia hmotnoprávnych
podmienok a podvodu na DPH sú rozdielne otázky. Inak povedané, v prípade nesplnenia
hmotnoprávnych podmienok nie je zo strany správcu dane potrebné skúmať podvodné konanie resp.
vedomosť toho, kto si uplatňuje nárok na odpočet DPH o podvodnom konaní. Je pravdou, že uvedeným

rozhodnutím došlo k judikatórnemu posunu v tom smere, že pre preukázanie splnenia hmotnoprávnych
podmienok vzniku nároku na odpočet DPH v prípade neidentifikovaného skutočného dodávateľa môže
byť relevantná tiež otázka, či vzhľadom na skutkové okolnosti daného prípadu nie sú k dispozícii údaje
potrebné k overeniu toho, či mal skutočný dodávateľ (teda nie dodávateľ uvedený na faktúre) postavenie
platcu DPH, pričom v tomto smere dôkazné bremeno zaťažuje sťažovateľa. V danom prípade sťažovateľ

tvrdil, že tovar mu bol dodaný práve ním deklarovaným dodávateľom. Existencia inej zdaniteľnej osoby,
ktorá by bola skutočným dodávateľom tovaru, nevyplynula ani z vykonaného dokazovania, a preto
skutkové okolnosti daného prípadu nesmerovali k tomu, že tovar uvedený na sporných faktúrach dodal
iný dodávateľ, ktorý mal postavenie platcu DPH. S poukazom na uvedené je namieste uzavrieť, že
aj citovaný rozsudok SD EÚ C-154/20 z 9. decembra 2021 potvrdzuje vecnú správnosť napadnutého

rozsudku.
18. K namietanému odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe, rozloženiu dôkazného bremena vo
vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/1/2011 kasačný súd uvádza, že
postup krajského súdu, žalovaného aj správcu dane bol plne v súlade s ustálenou judikatúrou. V tejto
súvislosti najvyšší správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III.ÚS 78/2011-17
zo dňa 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva právny záver: „...dôkazné bremeno je na daňovom
subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2 a § 51 zákona
č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu -
žalobcu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok

nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý
si aj tento nárok uplatnil, preto je jeho povinnosťou preukázať, že si nárok uplatňuje dôvodne a za
zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu
skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné
bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty

uznaný ako oprávnený...“.
19. Podobný právny názor vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
8Sžf/19/2015 zo dňa 23.02.2017, podľa ktorého „...Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že
dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt. Preukázanie dodávok
tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak

je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad
má náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je
dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu...“20. Judikatúra Najvyššieho súdu zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne
pokiaľ ide o preukazovanie reálneho uskutočnenia zdaniteľného plnenia je rozsiahla a prešla istým
vývojom, jasne sa ustálila vo vyššie uvedených intenciách, teda že nepostačuje predložiť faktúru či

dodacie listy, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o
uskutočnení deklarovaného zdaniteľného obchodu a vyzve daňový subjekt na predloženie ďalších
dôkazov. Kasačný súd príkladmo poukazuje na rozhodnutia vo veciach sp. zn. 3Sžfk/40/2017,
4Sžfk/38/2017, 1Sžfk/1/2017, 1Sžf/82/2016, ako aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. II. ÚS 705/2017.

21. Správca dane pritom nemal povinnosť sťažovateľovi napovedať, akým spôsobom má okrem
daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov
rozsiahleho dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, že mu tovar dodal
deklarovaný dodávateľ.
22. Pokiaľ ide o rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sž/65,66/01, a 4Sž/113,114/2001, sťažovateľ
konkrétne neuvádza, v čom tento odklon spočíva, pričom z textu kasačnej sťažnosti nevyplýva, že by

sťažovateľ namietal neposkytnutie príležitosti na splnenie svojej dôkaznej povinnosti, resp. že by mu
nebolo umožnené navrhnúť vykonanie dôkazov, ktoré zo svojej pozície nemôže zabezpečiť, vyjadriť sa
ku zisteným skutočnostiam a k spôsobu ich získania.
23. Pokiaľ ide o rozsudky Najvyššieho správneho súdu Českej republiky a Krajského súdu v Žiline, resp.
rozhodnutie Daňového riaditeľstva zo dňa 11. februára 2011, tieto nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu

prax kasačného súdu.
24. Z uvedených dôvodov dospel kasačný súd k záveru, že krajský súd neporušil zákon v zmysle
ustanovenia § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p. Kasačná sťažnosť teda nie je dôvodná a preto kasačný súd
rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
25. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 S.s.p. v spojení s § 467 ods.

1 S.s.p. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania
prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených
podmienok len výnimočne (§ 168 S.s.p.), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd
účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.