Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, September 26, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/35/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117222824
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8117222824.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu

JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. XX,XXX XX D., právne zastúpeného advokátom Mgr. Miroslavom Balážom, Advokátska kancelária
Prešov, Sládkovičova 8, proti žalovanému E. F. A., E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. XXX,XXX
XX H., právne zastúpenému advokátom Mgr. Ivanom Mazancom, so sídlom Metodova 3331/12, 080
01 Prešov, o vydanie veci, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp.zn.
20C/43/2017-288 zo dňa 11.06.2021, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške
rozhodne súd I. inštancie samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

„I. Žalovaný je povinný na vlastné náklady vydať žalobcovi hnuteľné veci - lešenie zn. RINGER o
množstve 1000 m2 a lešenie zn. G. o množstve 750 m2 a to jeho zložením na pozemok parcely registra
„I."J., s parc. č. XXXXX/XX, kat. úz.: D., zapísaného na LV č. XXXXX, do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku.
II. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100%, ktorých výška bude určená
samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia.“

Svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou podanou na súde dňa 31.10.2017
voči žalovanému domáhal vydania hnuteľných veci - lešenie zn. RINGER o množstve 1000 m2 a
lešenie zn. G. o množstve 750 m2 (ďalej aj ako „lešenie“) a to jeho zložením na pozemok parcely

registra „I.“J., s parc. č. XXXXX/XX, kat. úz. D., zapísaného na LV č. XXXXX. Svoju žalobu odôvodnil
tým, že je vlastníkom uvedeného lešenia. So žalovaným dňa 04.04.2017 uzatvoril nájomnú zmluvu na
základe ktorej mu prenajal lešenie zn. B. o množstve 1000 m2. Taktiež dňa 03.02.2017 so žalovaným
uzavrel zmluvu o nájme na základe ktorej mu prenajal stavebné lešenie zn. G. v množstve 750
m2. Dňa 27.08.2017 došlo k ukončeniu nájomného vzťahu podpísaním Dohody o skončení nájmu, v
ktorej sa zároveň žalovaný zaviazal lešenie a to najneskôr do 15.09.2017. Žalovaný prenajaté lešenie
do dnešného dňa nevrátil a to napriek viacerým, telefonickým a písomným výzvam. Žalobca zaslal

žalovanému prostredníctvom právneho zástupcu predžalobnú výzvu zo dňa 02.10.2017, v ktorej ho
opätovne vyzval na vrátenie lešenia a to najneskôr v lehote do 11.10.2017. Ani na túto písomnú výzvu
žalovaný nereagoval. V zmysle vyššie uvedených Dohôd o skončení nájmu zo dňa 27.08.2017 mal
žalovaný zložiť predmetné hnuteľné veci na pozemok - parcelu registra „I.“J., s parc. č. XXXXX/XX, kat.úz. D., zapísaného na LV č. XXXXX, ktorý je vo výlučnom vlastníctve E. K.. nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom D. XX, XXX XX D..
Skorším rozsudkom Okresný súd Prešov zo dňa 16. augusta 2019 sp. zn. 20C/43/2017 žalobu zamietol

a zaviazal žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 100 %.
Odvolací súd zrušil rozsudok a súdu prvej inštancie vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Odvolací súd v rozhodnutí uviedol, že považuje bez ďalšieho za pochybné tvrdenie žalovaného, že
žalobcoviodovzdalpeňažnéprostriedkyvsume45.500,-eurvobálkeokolopoldesiatejaždesiatejvečer
pred jeho bytovkou a je toho názoru, že podpis na výdavkovom pokladničnom doklade ešte neznamená

reálne odovzdanie peňazí. Súd prvej inštancie nepostupoval správne, ak nevypočul svedkyňu E. H.
L., či v uvedenom období disponovala takou značnou sumou a reálne ju aj žalovanému odovzdala.
Navyše konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní
zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej
ochrany musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania, pri jeho
vydaní musia byt' zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky zrozumiteľnosti,

určitosti, jasnosti a v súlade s jeho skutkových i právnych dôvodov vo vzťahu k výroku. Procesný
postup súdu pri konštituovaní vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone je preto
potrebné považovať za závažnú vadu nenapĺňajúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva
naspravodlivýproces,ktorávkonečnomdôsledkuobjektívnebráni(účinnémuaefektívnemu)uplatneniu
dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v

občianskom súdnom konaní. Uvedeným nesprávnym postupom súdu prvej inštancie došlo k porušeniu
práva žalobcu na spravodlivý súdny proces.
Právovlastníkadomáhaťsaochranysvojhovlastníckehopráva,vrámcivlastníctvakveciprávavlastníka
fakticky disponovať s vecou (§ 123 Občiansky zákonník) je premietnuté do zákonného ustanovenia
§ 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ochrana spočíva v tom, že vlastník sa môže domáhať aj v

súdnom konaní podaním návrhu vydania veci od toho, kto mu ju neprávom, resp. protiprávne zadržuje.
V ustanovení je daná vecná aktívna aj pasívna legitimácia, pod ktorou sa v občianskom súdnom konaní
rozumie oprávnenie alebo povinnosť účastníkov vyplývajúce z hmotného práva. Vecnú legitimáciu má
ten z účastníkov, komu svedčí stav z hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva
(aktívna vecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva

(pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. Žalobcovi mala svedčiť aktívna vecná
legitimácia, tvrdil, že je vlastníkom veci a pasívna vecná legitimácia mala svedčiť podľa tvrdenia žalobcu
žalovanému, ktorý mal veci zadržiavať.
Podmienkyúspešnostitakejtožalobysú:a)vecsanenachádzavofaktickejmocivlastníka,alevmociinej
osoby, ktorá predmetnú vec odmieta vydať (bráni vlastníkovi vo výkone jeho vlastníckeho práva podľa

§ 123 Občianskeho zákonníka), b) žalovaný má vec u seba, a preto má možnosť vec vydať vlastníkovi,
c) predmetom je vec, o vydanie ktorej sa žiada musí byť individualizovaná takým spôsobom, aby ju bolo
možné odlíšiť od iných vecí, najmä od vecí rovnakého druhu, d) žalovaný vec zadržiava protiprávne,
t.j. bez existencie záväzkového právneho vzťahu medzi účastníkmi, môže ním byť napr. držanie veci
na základe zmluvy o výpožičke, práva vzniknutým titulom nájomnej zmluvy, e) vlastník musí preukázať

existenciu vlastníckeho práva, oprávnenej držby alebo detencie k veci, o vydanie ktorej žiada.
Dohodou o urovnaní v zmysle § 585 Občianskeho zákonníka si účastníci záväzkového právneho vzťahu
odstraňujú spornosť alebo pochybnosť vzájomných práv a povinností tým, že ich ruší a nahradzuje ich
novými, t.j. doterajší záväzok tak zaniká a je nahradený záväzkom novým, ktorý vyplýva z urovnania.
Dohoda o urovnaní je samostatným zaväzovacím dôvodom - právnym dôvodom vzniku záväzku. Po

uzavretí dohody o urovnaní sa už veriteľ nemôže domáhať plnenia z pôvodného záväzku, ale len plnenia
z nového záväzku z dohody o urovnaní. Účelom urovnania v zmysle tohto ustanovenia je odstrániť
spornosť alebo pochybnosť vznikajúcu napr. o tom, či boli splnené predpoklady vzniku alebo zániku
určitého práva, spornosť alebo pochybnosť týkajúcu sa výšky pohľadávky, jej splatnosti a pod., pričom
spornosť alebo pochybnosť môže byť skutková i právna, objektívna i subjektívna. Urovnaním môžu byť

medzi účastníkmi upravené akékoľvek sporné práva, ktorými môžu disponovať. Spornosťou práva v
zmysle§585ods.1Občianskehozákonníkasanemieniasúdnespory,alerozdielnynázorúčastníkovna
otázku existencie, platnosti záväzku, jeho kauzy či obsahu (napr. v akom rozsahu má byť plnené, kedy a
pod.). Stačí, že jednej zo strán sa určité právo, ktoré je súčasťou ich vzájomného právneho vzťahu javí
sporným bez ohľadu na to, či spor objektívne existuje. Môže ísť o pochybnosť subjektívnej povahy, ktorej

príčinou môže byť aj omyl. Podmienkou platnosti dohody o urovnaní pritom nie je existencia pôvodného
(urovnávaného) právneho vzťahu medzi účastníkmi tejto dohody. Účelom urovnania je predísť ďalším
nezrovnalostiam alebo sporom tým, že pôvodný záväzok, v ktorom sa sporné právo vyskytlo, sa zruší
a nahradí záväzkom novým. Urovnanie sa môže týkať len niektorých vzájomných práv a povinností,ohľadomktorýchúčastnícinebolivzhode,aletiežceléhozáväzku(záväzkovéhoprávnehovzťahu)alebo
všetkých doterajších záväzkov medzi účastníkmi, avšak s výnimkou tých práv (a im zodpovedajúcich
povinností), na ktoré niektorý z účastníkov nemohol pomýšľať v dobe, keď bola dohoda o urovnaní

uzavretá. Doterajší záväzok ktorý zanikol, je tak nahradený novo dojednaným, ktorý je obsiahnutý v
dohode o urovnaní. Dohoda o urovnaní je potom samostatným zaväzovacím dôvodom. Ustanovenie
§ 586 ods. 1 Občianskeho zákonníka chráni urovnanie pred sankciou neplatnosti pre prípad, že pri
uzatvorení dohody o urovnaní došlo k omylu v tom, čo je medzi stranami sporné, či pochybné a teda
v akom rozsahu sa má urovnanie týkať doterajšieho záväzku. Omyl jednej, prípadne oboch strán pri

uzatváraní dohody o urovnaní, týkajúci sa rozsahu, v akom má byť doterajší záväzok nahradený iným,
nemá vplyv na platnosť dohody. Odsek 2 tohto ustanovenia sa týka prípadov, kde strany pri urovnaní
vychádzali z domnelého práva jednej strany, hoci toto právo v čase dojednania neexistovalo. (uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 30. júna 2011, sp.zn. 3MCdo/13/2009)
V konaní bolo preukázané, že hnuteľné veci, ktorých vydania sa žalobca domáha, sa nachádzajú u
žalovaného. Žalovaný síce v priebehu konania tvrdil, že časť lešenia odpredal, avšak k tomu nepredložil

žiaden dôkaz, a preto má súd za to, že v tejto časti neuniesol dôkazné bremeno.
Súd ďalej skúmal, či žalovaný lešenie neoprávnene zadržiava. V konaní nebolo sporné, že dňa
06.12.2017 bola medzi stranami konania a E. K. uzatvorená dohoda o urovnaní. Podľa tejto dohody
žalobcaprevádzavlastníckeprávoklešeniuHAKKIvmnožstve750m2aRINGERvmnožstve1000m2,
ktoré boli predmetom nájomných zmlúv zo dňa 03.02.2017 a 04.04.2017, pričom žalovaný vlastnícke

právo k týmto lešeniam prijíma. Vlastnícke právo k lešeniu G. v množstve 750 m2 a B. v množstve
1 000 m2 prechádza na žalovaného uhradením sumy 45.500,- eur bez odovzdania lešenia. V konaní
bolo sporné, či zo strany žalovaného došlo k úhrade uvedenej sumy, pričom dôkazné bremeno zaťažuje
žalovaného. K preukázaniu úhrady 45.500,- eur predložil výdavkový pokladničný doklad, podľa ktorého
vyplatil žalobcovi dňa 06.12.2017 sumu 45.500,- eur, podľa dohody o urovnaní zo dňa 06.12.2017

(účel). V trestnom konaní ČVS: ORP-51/4-VYS-PO-2018 bol pribratý znalec, ktorý potvrdil, že podpisy
na výdavkovom pokladničnom doklade sú pravými podpismi žalovaného a žalobcu. Žalobca v konaní
poprel, aby podpis na výdavkovom pokladničnom doklade bol jeho. Na vyvrátenie znaleckého posudku
predložil odborné vyjadrenie znalkyne M. N. F., podľa ktorého samopriepisové kópie nie sú vhodné na
individualizáciu a pismoznalecké stotožnenie ich pisateľa. Okrem iného poukázal na stranu 20 posudku,

kde znalec konštatuje, že sporný podpis 031 nie je možné seriózne zhodnotiť, pretože ide o nekvalitnú
kópiu, z ktorej možné znaky nie je možné dešifrovať. Napriek tomu však znalec v závere konštatuje, že
okrem iného aj podpis 031 je pravým podpisom žalobcu. Vzhľadom na rozpory v znaleckom posudku
a odborné vyjadrenie znalkyne M. N. F., bolo na žalovanom, aby predmetný rozpor odstránil. Ten
však k tomu nenavrhol žiadne dokazovanie a to napríklad výsluch znalca PhDr. Igora Grajciara alebo

kontrolný posudok. Súd preto má za to, že nebolo jednoznačne preukázané, že podpis na výdavkovom
pokladničnom doklade je žalobcu, keďže znalecký posudok bol žalobcom spochybnený odborným
vyjadrením, pričom ani súdu sa nejaví tento znalecký posudok ako dôveryhodný, keď znalec na jednej
strane tvrdí, že podpis nie je možné posúdiť a následne podpis označí ako pravý.
Ak by však aj podpis na výdavkovom pokladničnom doklade bol žalobcu, súd je viazaný záverom

odvolacieho súdu, že podpis na výdavkovom pokladničnom doklade ešte neznamená reálne odovzdanie
peňazí.Bolotedanažalovanom,abypreukázalreálneodovzdaniepeňazí.Žalovanýprisvojomvýsluchu
uviedol, že 55.000,- eur mal požičaných od svojej sestry, 15.000,- eur od pána A. a 15.000,- eur od pána
E. C., všetko v hotovosti. Ani jednu z týchto osôb žalovaný nenavrhol vypočuť. Naopak bol to práve
žalobca, ktorý navrhol vypočuť sestru žalovaného, D. A. a E. C., Neskôr od výsluchu D. A. a E. C. ustúpil,

uvedené však nebránilo žalovanému, aby na ich výsluchu trval.
H. L. pri svojom výsluchu uviedla, že peniaze odovzdala otcovi. Tieto zarobili s manželom v rokoch 2010
- 2013 v Amerike a mala ich doma v hotovosti, pričom koncom roka 2016, resp. v roku 2017 ich vybrala z
účtu. K tomu nebol zo strany žalovaného predložený žiaden dôkaz. Po pojednávaní svedkyňa predložila
čestné vyhlásenie, že peniaze vybrala v rokoch 2016 a 2017 z účtu neziskovej organizácie, v ktorej

bola štatutárnym orgánom a následne členom správnej rady s oprávnením k nakladaniu s finančnými
prostriedkami.
Súdpozhodnotenívšetkýchvykonanýchdôkazovdospelkzáveru,žežalovanýnepreukázalodovzdanie
sumy 45.500,- eur žalobcovi, keďže v konaní nepreukázal, že v čase údajného odovzdania finančných
prostriedkov disponoval touto sumou. Súd neuveril svedkyni H. L., že žalovanému odovzdala sumu

55.000,- eur. Táto jednoznačné pri svojom bezprostrednom výsluchu tvrdila, že peňažné prostriedky
vybrala zo svojho účtu, na ktorý mali previezť peniaze, ktoré s manželom zarobili v Amerike.
Uvedené malo byť následné žalovaným preukázané výpismi z účtu svedkyne, čo sa nestalo. Svedkyňa
vôbec nespomenula účet v neziskovej organizácii. Je vysoko nepravdepodobné, aby si svedkyňa pritak vysokej sume zamenila svoj osobný účet s účtom neziskovej organizácie. Okrem toho nebolo
preukázané, že tieto finančné prostriedky z účtu v neziskovej organizácii vyberala práve svedkyňa a na
aký účel. Pochybnosti vzbudzuje najmä to, že napríklad pri transakcii 27.02.2017 - 2.800,- eur (pôžička

zakladateľa Marcela Jenču) a následne 08.03.2017 - 2.800,- (vrátenie pôžičky E. A.), je jednoznačne
uvedený účel a komu tieto peniaze majú byť vyplatené. Naproti tomu pri transakciách, ktoré uvádzala
svedkyňa, chýba akýkoľvek popis. V celom predloženom výpise sa nenachádza ani jedná transakcia,
ktorá by mala popis vrátenie vkladu (pôžičky) svedkyni. Navyše tieto finančné prostriedky mali byť
vyberané od 04.07.2016 do 30.04.2017, t.j. posledná transakcia viac ako 7 mesiacov pred tým ako mali

byť žalovanému poskytnuté. Súdu sa nezdá pravdepodobné, aby svedkyňa mala tieto peniaze viac ako
rok uložené doma, pretože „nemá dôveru v bankové inštitúcie“. Rovnako súd neuveril svedkyni, že táto
mala doma v hotovosti takmer 10 rokov peniaze za predaj nehnuteľnosti vo výške 1.000.000,- Sk, keďže
po prechode na euro tieto museli byť prevedené na eurá, pričom žiaden doklad o tom nebol predložený.
Súd k tomu opäť uvádza, že svedkyňa tieto skutočnosti pri bezprostrednom výsluchu neuviedla. Súd
preto považuje celú výpoveď svedkyne za nedôveryhodnú. Pokiaľ ide o zvyšnú časť sumy a to 15.000,-

eur od D. A. a 15.000,- eur E. C. tak v tejto časti žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, pretože
nenavrhol žiadne dokazovanie. Bolo na žalovanom a nie na žalobcovi, aby navrhol ich výsluch, čo sa
nestalo. Nemožno súhlasiť s vyjadrením právneho zástupcu žalovaného, že netrvaním na ich výsluchu
zostranyžalobca,bolotvrdeniežalovanéhootom,žeodnichobdŕžalalebobolimupožičanéprostriedky,
preukázané. Žalobca v celom konaní popiera, aby mu žalovaný vyplatil sumu 45.500,- eur a teda je

popretéajto,žežalovanýdisponovalfinančnýmiprostriedkamiodD.A.aE.C..Bolopretonažalovanom,
aby navrhol ich výsluch, čo sa nestalo. Súd k tomu ešte dodáva, že na pojednávanie dňa 17.05.2021
mal žalovaný zabezpečiť ich prítomnosť, pričom sa tak nestalo. Žalovaný žiadnym spôsobom súdu
neoznámil, že sa títo pojednávania nezúčastnia. Je preto logické, že žalobca pred ďalším predlžovaním
konania, upustil od ich výsluchu. Ako však bolo uvedené vyššie, tak ich výsluch mal navrhnúť žalovaný,

keďže ich výsluchom mali byť preukázané tvrdenia žalovaného.
V civilnom procese platí tzv. prejednacia zásada. Vo všeobecnosti podľa tejto zásady je záležitosťou
procesných strán, aké predložia skutkové podklady, vrátane dôkazov. Tvrdiť skutočnosti rozhodujúce
pre posúdenie veci a navrhovať dôkazy tieto skutočnosti podporujúce je tak výlučne vecou strán a
každá zo strán nesie procesnú zodpovednosť za to, že svojimi tvrdeniami vnesie do procesu ten

skutkový materiál, ktorý bude v súlade s jej procesnými záujmami. Súd je oprávnený založiť rozhodnutie
na skutočnostiach predložených procesnými stranami, a to, čo strany nepredložia, nemôže brať za
základ pre svoje rozhodovanie. Stranám teda hrozí pri nesplnení dôkaznej povinnosti a pri neunesení
dôkazného bremena, nepriaznivé rozhodnutie vo veci samej. Dôkazné bremeno je teda inštitútom
procesného práva, ktoré stíha toho účastníka, v ktorého záujme je aby určitá skutočnosť rozhodná podľa

hmotného práva a stranou tvrdená bola v konaní skutočne preukázaná. Pravým zmyslom dôkazného
bremena je umožniť súdu vydať rozhodnutie i v tých prípadoch, keď určitá skutočnosť pre spor rozhodná
dokázaná nebola, teda keď si súd nemôže urobiť záver o tom, že určitá skutočnosť je alebo nie je
pravdivá.
Súd v danom prípade vykonal všetky navrhnuté dôkazy. V konaní nebolo sporné, že žalovaný lešenie

prevzal, v konaní žalovaný nepreukázal, aby lešenie previedol na tretiu osobu a ani nepreukázal, že
žalobcovi odovzdal sumu 45.500,- eur, čím by na žalovaného prešlo vlastnícke právo k lešeniu. Keďže
vlastnícke právo podľa dohody o urovnaní k lešeniu G. v množstve 750 m2 a B. v množstve 1 000 m2
prechádza na žalovaného uhradením sumy 45.500,- eur, čo v konaní nebolo preukázané, žalobca je
vlastníkom uvedeného lešenia, ktoré žalovaný neoprávnene zadržiava. Súd preto zaviazal žalovaného

vydať uvedené lešenie.
O trovách konania rozhodol podľa § 255 CSP.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý
rozsudok zmenil a žalobu žalobcu zamietol a priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100

%, alternatívne napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

Žalovaný poukázal na to, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho vyhodnotenia predložených
dôkazných prostriedkov zo strany žalovaného, ktoré žiadnym spôsobom nevyhodnotil v rámci

rozhodnutia pri vydaní predmetného rozsudku.
Ďalej poukázal na to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktoré obsahuje tvrdenia žalobcu, považuje
v celom rozsahu za zavádzajúce súd prvej inštancie, a to z dôvodu, že tvrdenia žalobcu sú nanajvýšv mnohých smeroch nepravdivé a neúplné, a to taktiež v rozsahu predložených dôkazných prostriedkov
a právnej argumentácie žalobcu ako aj povinnosti naplnenia bremena tvrdenia a dôkazu.
Samotný rozsudok podľa názoru žalovaného trpí nesprávnym vyhodnotením predložených dôkazov, a to

v rozsahu posúdenia nároku žalobcu voči žalovanému.
Žalovaný na základe vyššie uvedeného podotkol, že žalobcovi bola vyplatená čiastka vo výške 45.500,-
eur, a to v ten istý deň ako bola podpísaná predmetná dohoda medzi účastníkmi tohto konania, čoho
dôkazom je originál kvitancie žalobcu zo dňa 06.12.2017 (ďalej len ako „kvitancia ), ktorou Žalobca
potvrdil úhradu žalovaného a odovzdal žalovanému.

Žalovaný má za to, že právny nárok zo strany žalobcu, ktorý je uplatňovaný voči žalovanému bol splnený
jeho úhradou na základe uzatvorenej dohody.
Odstúpenie žalobcu od predmetnej dohody je neplatné, nakoľko došlo k splneniu podmienok
stanovených v dohode, a teda žalobca nie je oprávnený uplatňovať nároky obsiahnuté v návrhu vo veci
samej.
Vyjadrenie žalobcu zo dňa 08.01.2018 sa akýmkoľvek spôsobom nezakladá na pravdivých

skutočnostiach, keďže žalovaný si svoju povinnosť na základe uzatvorenej dohody s žalobcom riadne
splnil.
Žalovaný poukázal na možnosť žalovaného uhradiť predmetnú čiastku aj v hotovosti, a to podľa
ustanovenia čl. III ods. 1 písm. a) dohody, a ktorú žalovaný realizoval dňa 06.12.2017, pričom nikdy
netvrdil, že svoje záväzky uhradí vkladom na bankový účet žalobcu, aj keď si s odstupom času

uvedomuje, že keby tak realizoval, mohol sa vyhnúť všetkým sporným konaniam vyvolaných žalobcom.
Žalovaný poukázal na ustanovenie § 585 ods. 3 Občianskeho zákonníka na základe, ktorého dochádza
k novácii záväzku na základe uzatvorenej dohody, a teda žalobca nie je oprávnený požadovať plnenie
uplatňované v návrhu vo veci samej, ani iné nároky mimo dohodu.
Je teda zrejmé, že predloženým odborným vyjadrením nebol akýmkoľvek spôsobom spochybnený

odborný záver vyplývajúci zo znaleckého rozsudku ohľadom pravosti podpisu žalobcu, keďže v rámci
znaleckého posudku sa vyhodnocovali znaky totožnosti ručného písma - podpisov na predložených
origináloch a porovnávacích vzoroch zabezpečených v rámci trestného konania.
Žalovaný v ďalšom poukázal na nižšie uvedenú právnu argumentáciu, a to:
medzi stranami sporu bola uzatvorená dohoda o urovnaní, na základe ktorej, v prípade úhrady

dohodnutého finančného vyrovnania, prechádza vlastnícke právo k hnuteľným veciam na žalovaného;
po odovzdaní finančného vyrovnania žalobcovi a tiež svedkovi K. zo strany žalovaného, obdržal
žalovaný od svedka K. originál dohody o urovnaní (tretí účastník Dohody o urovnaní), pričom po prevzatí
finančného vyrovnania žalovaný obdržal tiež kópiu samoprepisových výdavkových pokladničných
dokladov a originál kvitancií (vyplýva z výpovede žalovaného) - uvedené dokumenty boli odovzdané pre

účely spracovania znaleckého posudku v trestnom konaní;

znaleckým posudkom bolo určené, že sporné podpisy žalobcu označené ako č. 029-031 na dohode o
urovnaní, kvitancií, výdavkovom pokladničnom doklade, sú jeho pravými vlastnoručnými podpismi, čo
potvrdzuje skutkový priebeh udalostí prezentovaných žalovaným v priebehu celého konania a vyvracia

tvrdenia žalobcu a svedka K..
Z uvedeného vyplýva, že uhradením finančného vyrovnania došlo k prevodu vlastníckeho práva k
hnuteľnej veci, a teda žalobca nemôže úspešne uplatňovať nárok na vydanie hnuteľnej veci, keďže v
čase podania žaloby už nebol jej vlastníkom.
Tiež je nutné zdôrazniť, že predložené odborné vyjadrenie bolo vypracované znalcom z odlišného

odboru ako písmoznalectvo, odvetvie ručné písmo (identifikácia pisateľa), nejedná sa o súkromný
znalecky posudok v zmysle CSP, a predovšetkým predmetné odborné vyjadrenie žiadnym spôsobom
nepreukazuje nesprávnosť záverov znaleckého posudku spracovaného v rámci trestného konania.
Zo strany žalovaného bolo jasným a zreteľným spôsobom preukázané, že finančné prostriedky na
úhradu záväzku voči žalobcovi nadobudol od svojej sestry a otca, a to s poukazom na predložené výpisy

zúčtuvpredmetnejveci.Súdprvejinštancievpredmetnejvecizvolilúvahu,žeuvedenýmskutočnostiam
neverí, pričom žalovaný má za to, že súdu prvej inštancie bolo hodnoverným spôsobom preukázané
nadobudnutie finančných prostriedkov a ich poskytnutie žalovanému zo strany svedkov v predmetnej
veci, a v tomto rozsahu súd prvej inštancie mal rozhodnúť a nie v rámci svojvôle.
Žalobca v priebehu konania navrhoval vypočuť svedkov D. A. a E. C., pričom žalovaný si od oboch

navrhovaných svedkov požičal rovnakú čiastku vo výške 15.000,- eur na úhradu záväzku voči žalobcovi,
následne žalobca upustil od navrhovaného dôkazného prostriedku, pričom žalovaný má za to. že
takýmto konaním zo strany žalobcu bolo zrejmé, že uvedení svedkovia požičali finančné prostriedky
žalovanému.Žalobca teda žiadnym relevantným spôsobom nerozporoval poskytnutie finančných prostriedkov v
rozsahu 30.000,- eur.
Z uvedeného je zrejmé, že svedkyňa E. H. L. disponovala v čase a mieste dostatočnými prostriedkami

pre ich poskytnutie osobe žalovaného k úhrade jeho záväzkov.
Žalovaný v odvolaní ďalej uviedol, že žalobca akýmkoľvek spôsobom nepreukázal oprávnenosť
požadovanéhonároku.Žalobcanerozporovaldôkazypredloženézostranyžalovaného,pričomžalovaný
má za to, že žalobca v celom rozsahu neuniesol dôkazné bremeno v zmysle ustanovenia čl. 8 zákona č.
160/2015Z.z.Civilnéhosporovéhoporiadkuvzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlenako„Civilnýsporový

poriadok“), ktorý stanovuje nasledovné: „Strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre
rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa
pokynov súdu.“
S ohľadom na vyššie uvedené, žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu podotýka, že zo strany
súdu prvej inštancie nebol úplne zistený skutkový stav veci, pričom má za to, že nedošlo k úplnému
preskúmaniuskutkovéhostavudodôsledkuzistenýchokolnostimožností,čovrozsahufaktickýchzistení

mohlo spôsobiť nesprávnosť napadaného rozhodnutia vydaného súdom prvej inštancie.

K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok
ako vecne správny potvrdil, zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
Žalobca námietky odvolateľa považuje za právne irelevantné a odvolanie za nedôvodné vo vzťahu

k napadnutému rozhodnutiu okresného súdu.

K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý zotrval na dôvodoch svojho odvolania

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce
podľa zásad upravených v ust. § 379 a nasl. CSP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie z vykonaných
dôkazov vyvodil správne právne závery a odvolanie žalovaného je neopodstatnené.

Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení

rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké
prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany
použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,

prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Daná právna vec je nepochybne vec sporová, v ktorej sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana sporu
má jednak povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne

nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou
tvrdenia a povinnosť označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu
nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným
bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané
jeho tvrdenia, a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnutie vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom

dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli
preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, či už z dôvodu
nečinnosti strany sporu, ktorá nesplnila povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, alebo
preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec.Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na

preukázanietvrdení,jedanýhypotézouhmotnoprávnejnormy,ktoráupravujespornýprávnypomerstrán
sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré museli byť
preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie dlhu z určitej
zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia o tom, že s žalovaným (dlžníkom) uzavrel
zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol

riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy
preukazujúce tvrdené skutočnosti žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať, uzavrieť zmluvy a
poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno
tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu.

Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy
hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie
je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý

dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov (uznesenie Najvyššieho súdu SR
zo 14.9.2011, sp.zn. 3Cdo204/2009.

Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné rozumieť výsledok

hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p. (§ 191
ods. 1 CSP), pretože súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov
nevyplynuli ani inak v konaní nevyšli najavo, pretože súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania najavo, alebo pretože v hodnotení dôkazov,
popr.poznatkov,ktorévyplynulizprednesovúčastníkovkonania,aleboktorévyšlinajavoinak,zhľadiska

závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor alebo ak
hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až 135 O.s.p. (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky vo veci 21Cdo 65/2000).

Odvolací súd vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov (§ 132 O.s.p., resp. § 191 ods. 1CSP) poukazuje na to,
že hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Základom hodnotiaceho postupu sudcu
by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika
formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej
úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že

v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad,
zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu
dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené (porov.
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6MCdo1/2010).

Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“, princíp
kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia a ďalšie požiadavky spravodlivého súdneho konania.

Samotné súdne konanie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany musí byť logickým a
právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania pri rešpektovaní zásad spravodlivého
súdneho konania pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na
zrozumiteľnosť, určitosť, jasnosť a súlad jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k jeho výroku.
Logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania za rešpektovania zásad

(princípov spravodlivého súdneho konania), najmä zabezpečenia spravodlivej úpravy pomerov medzi
stranami sporu je, že pokiaľ ani výsluch sestry žalovaného neprispel k uneseniu dôkazného bremena zo
strany žalovaného v otázke faktického odovzdania peňažných prostriedkov, tak ani žalovaný nemohol
legitímne očakávať úspech v konaní. Navyše výpoveď tejto svedkyne odvolací súd hodnotí nielenako mimoriadne nehodnovernú, ale aj jej tvrdenia sú zjavne bez chronologicko-časovej súvislosti len
s následným doplnením tzv. „záchranné argumenty“ 1. peniaze ktoré zarobila v USA vybrala z účtu
a neskôr 2. výbery z účtu neziskovej organizácie (v ostatnom pozri bod 44. rozsudku súdu prvej

inštancie). Inak povedané absencia momentu faktického odovzdania peňazí žalobcovi, ktorý v konaní
žalovaný nepreukázal, je dôvodom pre potvrdenie rozsudku.

Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok O. proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť

č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok G. a ďalší proti Francúzsku z 19.
februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp.zn. III. ÚS 209/04). Nepravdepodobnosť verzie žalovaného
nezmenili ani argumenty o väčšom význame znaleckého posudku oproti odbornému vyjadreniu, totižto
podstatným v prejednávanej veci je, že po svedeckej výpovedi svedkyne – sestry žalovaného bola
nepravdepodobnosť tvrdení žalovaného podstatne prehĺbená aj vo vzťahu o nevyplatení sumy 45.500,-

eur.

Správnemu výroku vo veci zodpovedá aj správny výrok o trovách konania. Za daného stavu odvolací
súd uznesenie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP).

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 255 CSP s poukazom na ust. § 396 CSP a vychádzajúc zo
zásady úspešnosti bol žalovaný zaviazaný v rozsahu 100 %.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).