Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, August 24, 2022

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 5Sžfk/73/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7018200958
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Petra Príbelská

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2022:7018200958.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry

Príbelskej, PhD. (spravodajca) a sudcov JUDr. Anity Filovej a JUDr. Juraja Vališa, LL.M., v právnej
veci žalobcu (sťažovateľ): CESTY KOŠICE s.r.o., so sídlom Mlynská 28, Košice, IČO: 46 897 992,
právne zastúpený: JUDr. Ing. Michal Juhás, advokátska kancelária, so sídlom Mojmírova 12, Košice,
proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101247010/2018 zo dňa 29. júna 2018, konajúc
o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k.8S/84/2018-61 zo dňa 30.
apríla 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k.8S/84/2018-61
zo dňa 30. apríla 2020 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. 101247010/2018 zo dňa 29. júna
2018 z r u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

II. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky žalobcovi p r i z n á v a právo na úplnú náhradu trov
kasačného konania, ako aj na úplnú náhradu trov konania pred správnym súdom.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“ alebo „správny súd“) rozsudkom č.k. 8S/84/2018-61 zo
dňa 30. apríla 2020 postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej

len„SSP“)zamietolžalobu,ktorousažalobcadomáhalpreskúmaniazákonnostirozhodnutiažalovaného
č. 101247010/2018 zo dňa 29. júna 2018. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 167 SSP tak,
že účastníkom konania ich náhradu nepriznal.

2.Napadnutýmrozhodnutímč.101247010/2018zodňa29.júna2018žalovanýpodľa§74ods.4zákona
č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie správcu dane - Daňového úradu

Košice č. 100597362/2018 zo dňa 21. marca 2018, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 Daňového
poriadku vyrubený rozdiel dane na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj ako ,,DPH”) za zdaňovacie obdobie
október 2014 v sume 4785,30 €.

3. Z odôvodnenia rozhodnutí daňových orgánov vyplynulo, že daňový subjekt - žalobca si v
kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil odpočítanie dane z faktúry č. 31/2014 zo dňa 7. novembra
2014 (s dátumom dodania 31. októbra 2014) od dodávateľa PERSA, s.r.o. so základom dane v sume 23

926,50 € a 20% daňou vo výške 4 785,30 € za pomocné stavebné práce Myslava - Košice na základe
predloženého súpisu vykonaných prác.4. Správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobia okrem iného október 2014,
aby preveril žalobcom uplatnené právo na odpočítanie dane podľa § 49 zákona č. 222/2004 Z.z. o
dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) a zistil, že žalobca

si neoprávnene uplatnil právo na odpočítanie dane z faktúr od dodávateľov. Vychádzal zo skutkových
záverov a právneho posúdenia veci keď vykonanou daňovou kontrolou zistil, že žalobca bol zapojený
do obchodného reťazca so spoločnosťami, ktoré deklarovali obchodovanie so službami - pomocné
stavebné práce, ale u ktorých nebolo preukázané uskutočnenie zdaniteľných obchodov v súvislosti s
predmetnými dodávkami služieb: 1 PreShov H+R, s.r.o. - PERSA s.r.o. - žalobca, 2 VAXAN s.r.o. -

Horstav, s.r.o. - žalobca PreShov H+R, s.r.o. - PERSA s.r.o. - Horstav, s.r.o. žalobca.
5. Zo zistení správcu dane predovšetkým vyplynulo: - Spoločnosť PERSA s.r.o., ktorá žalobcovi
fakturovalapomocnéstavebnéprácenastavbeMyslava-Košice(faktúrač.31/2014zodňa7.novembra
2014), výkopové práce, stavebné práce v mestskej časti Košice Západ (faktúra č. 36/2014 zo dňa 30.
novembra 2014) a stavebné pomocné práce v meste Košice stavba Myslava - IBV chodníky Západ
(faktúra č. 47/2014 zo dňa 31. decembra 2014), fakturovala aj práce rovnakého charakteru spoločnosti

Horstav, s.r.o. (č. 52/2014, č. 53/2014 a č. 54/2014). Spoločnosť nevlastnila žiadne mechanizmy, mala
zamestnancov. Podľa vyjadrenia konateľa spoločnosti, predmetom fakturovaných prác pre žalobcu boli
búracie práce, asfalty, pokládka obrubníkov, dlažby, frézovanie - práce boli vykonané v Spišskom Štvrtku
a v Košiciach: okolie, Terasa, Západ a Myslava. Asi 20% prác mali vykonať zamestnanci spoločnosti
a zvyšná časť mala byť vykonaná subdodávateľsky N. C., Práce uvedené na faktúrach pre žalobcu

boli vykonané v druhom polroku 2014 a práce vykonával N. C. so svojimi ľuďmi (ktorých mená si
nepamätal) boli vykonané v Myslave a Nad Jazerom (ulice si nepamätal). Mzdové a dochádzkové listy
nepredložil, pretože účtovníctvo spoločnosti PERSA s.r.o. za rok 2014 bolo odcudzené. Zamestnanci
spoločnosti PERSA s.r.o. uviedli, že pracovali v lete 2014 - U. X. uviedol, že pracoval v Košiciach
na sídliskách Jazero a Terasa, ulice si nepamätal a N. K. uviedol, že vykonával výkopové práce v

Košiciach, Prešove a v Púchove asi v lete, lebo bolo teplo, nevedel uviesť konkrétny mesiac. Správcovi
dane boli predložené výplatné pásky zamestnancov spoločnosti PERSA s.r.o. U. X., N. K. Z. N. Č. za
október 2014 a rozpisy pracovnej doby uvedených zamestnancov a od Sociálnej poisťovne správca
dane získal menný zoznam zamestnancov spoločnosti PERSA s.r.o. Vypočutí svedkovia - zamestnanci
a konateľ spoločnosti PERSA s.r.o. jednoznačne nepotvrdili vykonanie prác fakturovaných spoločnosťou

PERSA s.r.o. žalobcovi v zmysle preverovaných faktúr. Zo zabezpečených dôkazov (nielen z výpovedí
svedkov) vyplynuli rozdiely v miestach výkonu práce, v obdobiach, kedy mali byť práce vykonané, v
spoločnostiach, pre ktoré mali byť práce vykonané, v rozsahu, ale aj v množstve odpracovaných hodín
jednotlivých zamestnancov a ich finančného hodnotenia.

6. Spoločnosť PreShov H+R, s.r.o., ktorá mala vykonať práce pre spoločnosť PERSA s.r.o. nemala
zamestnancov ani majetok. Faktúry pre spoločnosť PERSA s.r.o. - č. 201400975, č. 201400976 a
č. 201400977 sú zo dňa 31. decembra 2014, s predmetom fakturácie: pomocné betonárske práce v
Košiciach a pomocné práce okr. Košice okolie, bez akýchkoľvek príloh. Za spoločnosť mal konať N.
C. (ohľadom jeho splnomocnenia správca dane zistil nezrovnalosti), ktorý správcovi dane k faktúram

pre spoločnosť PERSA s.r.o. uviedol, že sa jednalo o betonárske práce v kasárňach v Košiciach, ulicu
si nepamätal. Pre spoločnosť PreShov H+R, s.r.o. mali práce vykonať živnostníci z okolia Prešova,
ktorých mená si nepamätal a nijakým spôsobom ich neidentifikoval. Súpis prác, dochádzku pracovníkov
podklady k výplate miezd správcovi dane nepredložil, pretože ich mal predložiť novému konateľovi
spoločnosti z Českej republiky. Podľa výpisu z obchodného registra spoločnosť PreShov H+R, s.r.o. 7.

októbra 2015 zanikla v dôsledku zlúčenia so spoločnosťou Tronador s.r.o., Bratislava, ktorá sa zlúčila
so spoločnosťou PUBLI PRO s.r.o., Trenčín - od 13. decembra 2017, zmena obchodného mena na
Sterhader Trade s.r.o. v konkurze.

7. Na základe získaných dôkazov a ich vyhodnotením správca dane neuznal žalobcovi nárok na

odpočítanie dane, pretože porušil ustanovenie § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ v nadväznosti na § 51 ods. 1
písm. a/ zákona o DPH, keďže nepreukázal, že pri uvedenom dodaní služieb vznikla daňová povinnosť
v zmysle § 19 ods. 2 tohto zákona.

8. Žalovaný v odvolacom konaní rovnako dospel k záveru, že správca dane oprávnene konštatoval

porušenie ustanovení § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH, pretože žalobca nepreukázal, že stavebné
práce fakturované spoločnosťou PERSA s.r.o. (a v zdaňovacom období november a december 2014 aj
spoločnosťou Horstav, s.r.o.), táto spoločnosť/ tieto spoločnosti, resp. subdodávatelia, skutočne dodali.9. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zdôraznil, že ustanovenie § 49 zákona o DPH
vymedzuje právo platiteľa dane na odpočítanie dane, pričom faktúry sú z hľadiska nároku na odpočítanie
dane z pridanej hodnoty, ako aj na oslobodenie od dane použiteľné len vtedy, ak je nepochybné, že

údaje v nich uvedené odrážajú skutočnosť, ale sami o sebe nedeklarujú uskutočnenie obchodov, sú
len tvrdením o určitých skutočnostiach, a použiteľné sú len vtedy, ak sa preukáže, že skutočnosti v nich
uvedené majú reálny a pravdivý podklad. Úpravu postupu pri preukazovaní oprávnenosti nároku na
odpočet DPH podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH je potrebné považovať za špeciálnu úpravu vo vzťahu,
k spôsobu preukazovania podľa Daňového poriadku. Ustanovenie § 49 ods. 2 a § 51 zákona o DPH

určujú ako musí platiteľ prijaté zdaniteľné plnenia použiť, aby mu vznikol nárok na odpočet DPH, ako má
preukázať uplatnenie práva na odpočet dane a kedy mu tento nárok vzniká. Nárok na nadmerný odpočet
DPH vzniká platiteľovi dane vtedy, ak splní obidve zákonné podmienky, ktoré sú stanovené v § 49 ods.
2 písm. a/ zákona o DPH, t.j., že nadobudol tovar alebo služby a použil nadobudnutý tovar alebo služby
na dodávky tovaru alebo služieb ako platiteľ. Tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne. Ak nie
je splnená čo i len jedna z podmienok, daňový subjekt si nemôže úspešne uplatniť nárok na nadmerný

odpočet DPH. Z obsahu spisu, ako aj z predložených listinných dôkazov žalovaný dospel k záveru, že
všetky dôvody uvedené v podanej žalobe nie je možné akceptovať a nie sú opodstatnené.

10. Správny súd ďalej poznamenal, že dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane
dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne

určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a
informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie
je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo
najúplnejšie.Daňovékonanieniejekonanímvyhľadávacím.Zuvedenéhovyplýva,žejetoprávesprávca
dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery

vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a
zásada objektívnej pravdy. Správny súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
vo veci sp.zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23. júna 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej
republiky č.k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23. februára 2011. Rovnako podľa rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 401/2009-17, ktorý vychádza aj z ustálenej judikatúry (napríklad z

rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. mája 2000, sp.zn. 4Sž/136/1999) vyplýva
okrem iného záver, že dokazovanie v daňovom konaní nie je založené výlučne na uplatňovaní zásady
vyhľadávacej, ale v závislosti od priebehu dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní z uplatňovaním
zásady prejednacej, ktorá akcentuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu týkajúcu sa jeho tvrdení.

11. K námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu a výlučne nesprávneho a jednostranného
hodnotenia dôkazov, uvedenia len tých dôkazov, ktoré podporujú skutkové závery žalovaného vo
vzťahu k spochybneniu dodania fakturovaného plnenia žalobcovi správny súd uviedol, že preskúmaním
napadnutých rozhodnutí zistil, že rozhodnutie žalovaného i správcu dane zodpovedajú zákonným
požiadavkám na obsah odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Dôkazy

vykonané správcom dane boli hodnotené v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, ktorá
vyplýva z ustanovenia § 3 ods. 3 Daňového poriadku.

12. Správny súd konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 24 ods. 1 Daňového
poriadku a nepreukázal splnenie podmienok pre odpočítanie dane v zmysle § 49 a § 51 zákona

o DPH. Žalobca predloženými faktúrami od dodávateľov PERSA s.r.o. a Horstav, s.r.o. nepreukázal
skutočnú realizáciu zdaniteľných obchodov tak, ako to deklaroval v daňovom priznaní, aby ich
bolo možné jednoznačne použiť ako dôkaz o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných obchodov
osobami uvedenými na preverovaných faktúrach. Správca dane dôvodne preveroval faktúry vystavené
dodávateľmi, skúmajúc reálnosť dodania fakturovaných stavebných prác. Z predloženého spisového

materiáluazvykonanéhodokazovaniajezrejmé,žesprávcadaneužvpriebehudaňovejkontrolyvyjadril
svoje pochybnosti o správnosti a úplnosti predložených dokladov, upovedomoval žalobcu o termínoch
výsluchov jednotlivých svedkov, umožnil mu využiť jeho právo byť prítomný pri vypočutí svedkov a klásť
svedkomotázky,oboznámilžalobcuskontrolnýmizisteniami.Žalobcapočasvýsluchovsvedkovnevyužil
možnosť klásť svedkom otázky a nepodal žiadne vyjadrenie Je preto nesporné, že žalobcovi boli známe

pochybnosti správcu dane a svojim konaním tieto pochybnosti neodstránil ani nevyvrátil.

13. Námietku žalobcu týkajúcu sa nedodržania lehôt na vydanie rozhodnutia považoval správny súd
za neopodstatnenú. Správny súd aj s odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp.zn.3Sžfk/5/2016 zo dňa 21. marca 2018 konštatoval, že má za to, že neupovedomenie žalobcu o
skutočnosti, že správca dane nemohol rozhodnúť v 60-dňovej lehote podľa § 65 Daňového poriadku,
ako aj nedodržanie lehoty na vydanie rozhodnutia sú pochybením správcu dane, ale nie takými vadami,

ktoré by mali vplyv na zákonnosť rozhodnutia.

14. Krajský súd taktiež uviedol, že žalobca od prevzatia rozhodnutia správcu dane splnomocnil
advokátsku kanceláriu na jeho zastupovanie a teda svojim konaním sa sám ukrátil o čas, ktorý mu
plynul na prípravu a podanie odvolania. Termín na nazretie do spisu bol stanovený po vzájomnej dohode

splnomocneného zástupcu a správcu dane, pričom splnomocnený zástupca v mailovej žiadosti sám
navrhol termín 23. apríla 2018 a následne bol dohodnutý termín 25. apríla 2018, kedy správca dane
umožnil splnomocnenému zástupcovi nazeranie do spisu daňového subjektu.

15. Záverom krajský súd odkázal na výsledky vykonaného dokazovania, z ktorých vyplynulo, že
predložené faktúry hoci boli vystavené za pomocné stavebné práce v Myslave a v mestskej časti Košice

Západ, faktúra č. 1442 zo dňa 31. decembra 2014 (ako aj faktúra č. 1441 zo dňa 30. novembra 2014)
od spoločnosti Horstav, s.r.o. bola vystavená za plnenie za opravu chodníkov v mestskej časti Košice
Západ a v mestskej časti Košice Nad Jazerom. Zo zabezpečených dôkazov vyplynulo, že spoločnosť
PERSA s.r.o. (faktúra č. 47/2014 zo dňa 31. decembra 2014) a Horstav, s.r.o. faktúra č. 1442 zo dňa
31. decembra 2014 mali stavebné práce fakturovať priamo žalobcovi. Správca dane zistil, že miesta

dodania nekorešpondujú s výpoveďami dodávateľov a svedkov, a nezhodujú sa ani predmety fakturácií.
Správny súd okrem iného pripomenul, že zistené skutočnosti v súvislosti so zlučovaním jednotlivých
spoločností vypovedajú o reálnom pôsobení týchto spoločností a ďalšie dokazovanie zo strany správcu
dane, ohľadom preverovania dodania fakturovaných prác, nie je potrebné. Žalobca bol povinný viesť
svoju evidenciu, uskutočňovať svoju činnosť a preverovať si svojich obchodných partnerov tak, aby v

akomkoľvek prípade, v každej situácii mal dostatočné podklady pre to, aby riadne preukázal existenciu,
resp. vznik nárokov a povinností v zmysle daňových zákonov. Ak zmluvne alebo inak nepreveroval
svojich obchodných partnerov, sám sa vystavil riziku a nebol schopný preukázať splnenie zákonom
stanovených podmienok pre odpočítanie dane podľa § 49 zákona o DPH.

16. Proti tomuto rozsudku podal žalobca - sťažovateľ z dôvodu uvedeného v ust. § 440 ods. 1 písm.
g/ S.s.p. (nesprávne právne posúdenie veci) kasačnú sťažnosť, ktorou sa domáhal, aby kasačný súd
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Primárne namietal, že správny
súd nesprávne právne posúdil skutočnosti vyplývajúce zo zákona o DPH, kde sa odvolával na to,
že: „Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49

ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.“ Tieto podmienky neboli na základe
listinných dôkazov (faktúra a dodacie listy) splnené a tieto dôkazy nie sú opodstatnené. Sťažovateľ
mal však za to, že tieto doklady vystavené spoločnosťou PERSA s.r.o. boli riadne zaúčtované a daň
bola priznaná. Správca dane preveroval najmä subdodávateľské spoločnosti, ktoré potencionálne mohli
vykazovať protiprávne konanie. Sťažovateľ bol v zmluvnom vzťahu len s dodávateľom - PERSA s.r.o.

a nie so subdodávateľmi. Zo strany sťažovateľa je teda preukázané, že došlo k reálnemu uskutočneniu
zdaniteľných obchodov a vzniku daňovej povinnosti a teda aj právu na odpočítanie dane. Mal za to,
že právo na odpočet DPH je preukázateľné nie len predloženými dokladmi, ale aj reálne hmatateľným
vyhotovením (zhotovením diela). Nesprávnym právnym posúdením krajský súd posudzoval zásadu
voľného hodnotenia dôkazov a to tak, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno a správca dane na

základe logického uváženia rozhodol, aké dôkazy použije a akým spôsobom. V tejto spojitosti poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydané v konaní pod sp.zn. 4Sžfk/48/2017, kde
sa dáva do pozornosti, že dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne. Správny súd a daňové
orgány hodnotili listinné dôkazy v rozpore so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pretože do úvahy
brali iba dôkazy v neprospech sťažovateľa, napr. výpoveď zamestnanca, ktorý si mal spomínať, že

pracoval v lete, pričom listinný dôkaz (výplatnú pásku) zamestnanec podpísal za obdobie november. V
tejto súvislosti podporne poukázal aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Metalco Bt. Maďarsko
ako i rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. ÚS 30/2018-41.

17. Sťažovateľ taktiež krajskému súdu vytýkal, že si v odôvodnení svojho rozsudku odporoval pokiaľ

ide o posúdenie zásad daňového konania. Krajský súd na jednej strane uviedol, že daňové konanie
nie je konaním vyhľadávacím a preto je na správcovi dane aké dôkazy vykoná. Následne však uviedol,
že daňové konanie nie je založené výlučne na uplatňovaní zásady vyhľadávacej, ale aj na uplatňovaní
zásady prejednacej, čím dochádza ku kombinácii uplatňovania obidvoch zásad. Takéto zásadnéodporovanie si súdu v odôvodnení rozhodnutia zakladá jeho nepreskúmateľnosť a nesprávne právne
posúdenie, kde daňový subjekt - sťažovateľ nevie v zmysle akej zásady má postupovať. Ďalej namietal,
že správny súd nesprávne právne aplikoval zásadu zákonnosti a rozhodol arbitrárne. V napadnutom

rozhodnutí sa odvolával na už vykonané dôkazy žalovaného ako aj správcu dane, pričom s námietkami
sťažovateľa, podloženými judikatúrou európskych súdov sa žiadnym spôsobom nevysporiadal. Krajský
súd sa dostatočne nevysporiadal ani so žalobnou námietkou týkajúcou sa nedodržania lehoty na
vydanie rozhodnutia správcom dane. V ďalšej časti kasačnej sťažnosti sťažovateľ namietal, že pokiaľ
krajský súd konštatoval, že sťažovateľ je povinný viesť si evidenciu a preverovať svojich obchodných

partnerov, aby v každej situácii mal dostatočné podklady na preukázanie nárokov a ak tak neurobil
sám sa vystavil riziku, limitoval tak zmluvnú voľnosť aj v zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp.zn. ÚS/48/2018. V nadväznosti na to poukázal na rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora
Európskej únie vo veciach C-354/03, C-353/03, C-484/03, v zmysle ktorých odpočet dane na vstupe u
osôb povinných k dani, ktorých plnenia boli v rámci reťazca poskytnuté s úmyslom dopustiť s podvodu,
alebo pokiaľ ich plnenia nasledovali v dodávateľskom reťazci, kedy tieto osoby o podvodnom konaní

nevedeli, alebo nemohli vedieť nemôže byť odopretý. Správny súd a správca dane stroho vyhodnotil
zistenia, ktoré získal v priebehu daňovej kontroly jednostranne a to tak, že podľa neho neboli splnené
podmienky na odpočítanie dane, keď sťažovateľ mal byť súčasťou nejakého vykonštruovaného reťazca,
ktorého účelom je zneužitie práva. Sťažovateľ aj s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15. marca 2011vyslovil názor, že nemôže niesť zodpovednosť za

konanie tretích subjektov, s ktorými nie je v žiadnom zmluvnom vzťahu.

18. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zotrval na svojej argumentácii obsiahnutej vo vyjadrení
k správnej žalobe. Poukázal na to, že sťažovateľ v predmetnej veci nepreukázal splnenie zákonom
stanovených podmienok na odpočítanie dane, keď nepreukázal, že fakturované stavebné práce boli

skutočne dodané. Faktúry, ktoré sťažovateľ správcovi dane predložil neobsahovali jednoznačný a
podrobný položkovitý opis druhu a ceny služieb a sťažovateľ k fakturovaným prácam nepredložil
žiadne doklady, ktoré by správca dane mohol ďalej preverovať. Z dokazovania správcu dane vyplynulo,
že fakturované práce nevykonala spoločnosť PERSA s.r.o., ani jej subdodávateľská spoločnosť
PreShov H+R, s.r.o. (a v zdaňovacích obdobiach november 2014 a december 2014 ani spoločnosť

Horstav, s.r.o. a jej deklarovaní subdodávatelia VAXAN s.r.o. a PERSA s.r.o.). Ďalej uviedol, že
správca dane nemá povinnosť zaviazať daňový subjekt, akým konkrétnym spôsobom má okrem
daňových dokladov, ktorých vierohodnosť a pravdivosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením
výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení. Uvedené pritom vyplýva
aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.10Sžfk/27/2018 zo dňa 29. januára

2020. Citovaním z rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Súdneho dvora Európskej únie
sťažovateľ nepreukázal, že uniesol dôkazné bremeno, ani že by bol postup správcu dane, žalovaného
či krajského súdu nesprávny a v rozpore s platnou právnou úpravou. Taktiež poznamenal, že daňové
orgány svoje rozhodnutia nezaložili na účasti sťažovateľa na daňovom podvode, ale na nesplnení
podmienok na odpočítanie dane podľa zákona o DPH.

19. Sťažovateľ v replike na vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti v zásade zopakoval svoju
argumentáciu uvedenú v kasačnej sťažnosti. Poukázal na to, že správcovi dane preukázal splnenie
zákonných podmienok na vznik práva na odpočet DPH podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o
DPH predložením faktúry, dodacích listov od dodávateľa PERSA s.r.o., reálnym zhotovením diela a

podpísanými výplatnými páskami. V súvislosti s posúdením otázky nedodržania lehoty na vydanie
rozhodnutia správcu dane, resp. jeho neupovedomením o jej predĺžení dal okrem iného do pozornosti
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 62/99 zo dňa 14. júla 1999. Žiadal preto
napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.

20.Dňom1.augusta2021začalNajvyššísprávnysúdSlovenskejrepublikysvojučinnosť,t.j.začalkonať
arozhodovaťvovšetkýchveciach,vktorýchdo31.júla2021konalarozhodovalNajvyššísúdSlovenskej
republiky v Správnom kolégiu (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004
Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Od 1. augusta
2021 teda koná a rozhoduje o kasačných sťažnostiach Najvyšší správny súd Slovenskej republiky.

Predmetná vec bola náhodným spôsobom pridelená do piateho senátu Najvyššieho správneho súdu
Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou
spisovou značkou.21. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP)
predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej
sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal

sťažovateľ včas (§ 443 ods. 2 písm. a/ SSP), je prípustná (§ 439 SSP) a bola podaná oprávneným
subjektom (§ 442 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré
predchádzalojehovydaniuadospelkzáveru,žekasačnásťažnosťjedôvodná.Rozhodolbeznariadenia
pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na
úradnejtabulianainternetovejstránkeNajvyššiehosprávnehosúduSlovenskejrepublikywww.nssud.sk

(§ 137 ods. 2 a 3 SSP).

22. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti bol rozsudok krajského súdu, ktorým ako nedôvodnú
zamietol žalobu sťažovateľa, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. 101247010/2018 zo dňa 29. júna 2018, ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice č.
100597362/2018 zo dňa 21. marca 2018, ktorým bol sťažovateľovi podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku

vyrubený rozdiel na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2014 v sume 4 785,30 €.

23. Kasačný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľa, ktorou krajskému súdu vytýkal nedostatočné
vysporiadanie sa s pochybením správcu dane, ku ktorému malo dôjsť nedodržaním lehoty na vydanie
rozhodnutia v zmysle § 65 Daňového poriadku uvádza, že krajský súd sa touto námietkou v odôvodnení

svojho rozsudku (aj keď stručne, odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 3Sžfk/5/2016 zo dňa 21. marca 2018) vysporiadal, keď z predmetného rozhodnutia navyše
jasne vyplýva, že: ,,pokiaľ ide o nedodržanie lehoty na vydanie rozhodnutia, táto skutočnosť nemá za
dôsledok nezákonnosť rozhodnutia. V týchto prípadoch je ochrana zabezpečovaná v rámci konania proti
nečinnosti orgánov verejnej správy podľa § 250t OSP. Právny význam uvedeného ustanovenia je daný

iba v súvislosti s lehotami ovplyvňujúcimi samotnú daňovú povinnosť, a to zánik práva vyrubiť daň a
rozdiel dane podľa § 69 Daňového poriadku. Nedodržanie zákonom určenej procesnej lehoty na vydanie
rozhodnutia preto ani v danom prípade nie je takou vadou, ktorá by mala vplyv na jeho zákonnosť.“ Senát
kasačného súdu zastáva názor, že nedodržanie lehoty na vydanie rozhodnutia správcu dane (ale aj
prípadné pochybenie v súvislosti s upovedomením o jej predĺžení) aj s ohľadom na zákonom stanovenú

požiadavku postupovať pri správe daní plynule, bez prieťahov a hospodárne (§ 3 ods. 2 Daňového
poriadku) nepochybne predstavuje nežiadúci jav. Ide však o vadu, ktorá sama o sebe nedosahuje
takú intenzitu, ktorá by zakladala nezákonnosť rozhodnutia. Na odstránenie pochybenia správcu dane
takejto povahy napokon (po splnení podmienky vyčerpania jednotlivých právnych prostriedkov nápravy
nečinnosti) právna úprava - Správny súdny poriadok zakotvuje inštitút žaloby proti nečinnosti orgánu

verejnej správy ( § 242 a nasl. S.s.p.). V rámci súdneho prieskumu už vydaného meritórneho rozhodnutia
správcu dane, resp. žalovaného by preto túto vadu bolo možné posudzovať len vo vzťahu k lehotám
majúcim vplyv na samotnú daňovú povinnosť - zánik práva vyrubiť daň a rozdiel dane podľa § 69
Daňového poriadku. Senát kasačného súdu sa tak nemal dôvod odchýliť od vyššie citovaného právneho
názoru vyplývajúceho z jeho skoršej rozhodovacej činnosti. Uvedenú námietku sťažovateľa preto

vyhodnotil ako nedôvodnú.

24. Z kasačnej sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ sa predovšetkým nestotožnil s krajským súdom
zvoleným právnym posúdením otázky splnenia podmienok na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a
ods. 2 písm. a/ v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, keď dospel k záveru, že sťažovateľ

v tomto smere neuniesol svoje dôkazné bremeno. Argumentácia sťažovateľa v zásade vychádzala z
toho, že sťažovateľ nemôže niesť zodpovednosť za konanie tretích subjektov, s ktorými nie je v žiadnom
zmluvnom vzťahu. Podľa sťažovateľa vo vzťahu k priamemu dodávateľovi bolo preukázané splnenie
zákonných podmienok na odpočítanie dane, pričom krajský súd sa argumentáciou, ktorou mu vytýkal
nedostatočné preverovanie si obchodných partnerov uchýlil k neprípustnému rozšíreniu dôkazného

bremena, resp. jeho presunom na sťažovateľa a to ohľadne skutočnosti, na ktoré nemal žiadny dosah.

25. V nadväznosti na vyššie uvedené kasačný súd považuje za potrebné uviesť, že priznanie nároku
na odpočítanie dane príjemcovi plnenia (v danom prípade sťažovateľovi) je podmienené súčasným
splnením jednotlivých hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane vyplývajúcich z čl. 168 písm.

a/ smernice Rady 2006/112/ES zo dňa 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej
hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1) (ďalej „Smernica 2006/112/ES“) a jej transpozície do právneho
poriadku Slovenskej republiky. Týmito hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie dane sú (1) že
poskytovateľomplnenia(deklarovanýmdodávateľom)jeináosobaregistrovanápredaň(t.j.statusosobydeklarovaného dodávateľa), (2) že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t.j.
materiálna existencia plnenia), a (3) že prijaté plnenie je príjemcom (sťažovateľom) použité v rámci jeho
ekonomickej činnosti. V prípade, že čo i len jedna z vyššie uvedených hmotnoprávnych podmienok na

odpočítanie dane nie je splnená, s tým, že dôkazné bremeno (ohľadne ich splnenia) je na osobe, ktorá
si právo na odpočítanie dane uplatňuje (sťažovateľovi), právo na odpočítanie dane môže byť odopreté.

26. Vyššie uvedené podmienky upravené v Smernici 2006/112/ES sú prevzaté do zákona o DPH. Platiteľ
dane (sťažovateľ) si môže v zmysle zákona o DPH odpočítať daň:

1. dňom vzniku daňovej povinnosti (§ 49 ods. 1 zákona o DPH),
2. daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru, pričom za deň dodania tovaru sa považuje deň, keď
kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník (§ 19 ods. 1 zákona o DPH),
3. daň, ktorej odpočet si platiteľ dane uplatňuje musí byť voči nemu uplatnená iným platiteľom dane z
tovarov alebo služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (§ 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH),
4. zároveň musí disponovať faktúrou od platiteľa dane, od ktorého mu bol tovar dodaný (§ 51 ods. 1

písm. a/ zákona o DPH), čo je však formálnou a nie hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane.

27. V posudzovanej veci nebolo sporné splnenie druhej podmienky na odpočítanie dane, t.j. že
predmetné plnenia (stavebné práce) fakticky existujú a teda nejde o fiktívne plnenia (materiálna
existencia plnenia) ani tretia podmienka na odpočítanie dane. Správcom dane bolo spochybnené,

kto fakturované plnenia reálne vykonal, nakoľko deklarovaný dodávateľ PERSA s.r.o. nedisponoval
materiálno-technickým vybavením na realizáciu daných prác, resp. spoločnosť PreShov H+R, s.r.o.,
ktorá sa mala subdodávateľsky podieľať na vykonaní stavebných prác pre sťažovateľa nemala
materiálne ani personálne kapacity, ktoré by umožňovali uskutočnenie stavebných prác t.j. nebolo
preukázané, kto predmetné práce vykonával.

28. V súvislosti so sťažovateľom namietaným nesprávnym právnym posúdením otázky nepreukázania
dodania služieb deklarovaných na predloženej faktúre od spoločnosti PERSA s.r.o., respektíve
nepreukázania, že predmetné služby deklarovaný dodávateľ PERSA s.r.o. z časti realizoval
prostredníctvom subdodávateľa PreShov H+R, s.r.o. je potrebné prisvedčiť argumentácii sťažovateľa,

že tak žalovaný ako aj správny súd vec nesprávne posúdili.

29. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že právo zdaniteľných osôb odpočítať z dane, ktorú
majú zaplatiť, daň splatnú alebo zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli, alebo služieb, ktoré
prijali, predstavuje základnú zásadu spoločného európskeho systému dane z pridanej hodnoty (napr.

C-409/99 Metropol a Stadler a C-324/11 Tóth). Právo na odpočítanie dane je neoddeliteľnou súčasťou
mechanizmu dane z pridanej hodnoty a v zásade nemôže byť obmedzené a toto právo sa osobitne
uplatňuje bezprostredne na všetky dane zaťažujúce transakcie uskutočnené na vstupe (napr. C-110/98
až C-147/98 Gabalfrisa a i., C-465/03 Kretztechnik, C-438/09 Dankowski a C-285/11 Bonik). Cieľom
režimu odpočítania dane je úplne zbaviť zdaniteľné osoby bremena dane splatnej alebo zaplatenej v

rámci všetkých ich hospodárskych činností. Spoločný systém dane z pridanej hodnoty zabezpečuje
úplnú neutralitu daňového zaťaženia všetkých hospodárskych činností, bez ohľadu na ich účel alebo
výsledky, za predpokladu, že sú samy predmetom dane (napr. C-285/11 Bonik). Z judikatúry Súdneho
dvora EÚ taktiež vyplýva, že každá transakcia musí byť sama predmetom vyhodnotenia, nezávisle na
dani splatnej za predchádzajúce alebo nasledujúce transakcie (napr. C-267/15 Gemeente Woerden).

30. Kasačný súd ďalej poukazuje na to, že odpočítanie dane môže byť v zmysle judikatúry Súdneho
dvora EÚ obmedzené najmä v prípadoch, ak zdaniteľná osoba nesplní hmotnoprávne podmienky na
odpočítanie dane, ak došlo k daňovému podvodu alebo k prípadu zneužitia práva.

31. V predmetnej veci správca dane spochybnil, kto fakturované plnenia reálne vykonal, t.j. spochybnil
prvú hmotnoprávnu podmienku na odpočítanie dane - že poskytovateľom plnenia (deklarovaným
dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre daň. Správca dane uviedol, že deklarovaný dodávateľ
PERSA s.r.o. nemal materiálno-technické vybavenie na realizáciu daných prác, resp. jeho subdodávateľ
nedisponoval navyše ani potrebným personálnym vybavením, teda nedisponovali nevyhnutnými

prostriedkami na zabezpečenie fakturovaného plnenia. Deklarované plnenie - stavebné práce tak mohli
zrealizovať iné osoby ktoré nemali status platiteľa dane.32. Otázke statusu osoby deklarovaného dodávateľa sa venoval Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí
vo veci C-154/20 Kemwater ProChemie, kde konštatoval, že uvedenie osoby deklarovaného dodávateľa
na daňovom doklade nie je hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane, avšak status osoby

deklarovaného dodávateľa hmotnoprávnou podmienkou je a dôkazné bremeno ohľadom statusu osoby
dodávateľa má spravidla osoba, ktorá si uplatňuje odpočítanie dane (sťažovateľ). V danej veci je
deklarovaným dodávateľom spoločnosť PERSA s.r.o., pričom nie je sporné, že spoločnosť PERSA
s.r.o. bola osobou registrovanou pre daň. Podstatou spochybnenia zo strany správcu dane tak ostala
skutočnosť, že deklarovaný dodávateľ PERSA s.r.o. resp. jeho subdodávateľ, ktorý sa mal spolu s

dodávateľom podieľať na výkone prác nemali materiálno-technické vybavenie, resp. nemali žiadnych
zamestnancov na realizáciu daných prác.

33. V zmysle aktuálnej judikatúry Súdneho dvora EÚ nie je možné odmietnuť odpočítanie dane len
z dôvodu, že sťažovateľ nevie preukázať, že ním deklarovaný dodávateľ PERSA s.r.o. zabezpečil
dodanie prostredníctvom subdodávateľských subjektov, respektíve tieto subjekty stotožniť, k čomu

však vedú závery správcu dane aj žalovaného v súdenej veci. K uvedenému kasačný súd poukazuje
na uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 Vikingo: „Smernica Rady 2006/112/ES z 28.
novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v spojení so zásadami daňovej
neutrality, efektivity a proporcionality sa má vykladať v to zmysle, že bráni vnútroštátnej praxi, na
základe ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty

zaplatenej za nadobudnutie tovaru, ktorý jej bol dodaný, z dôvodu, že faktúry týkajúce sa týchto
nákupov nemožno považovať za hodnoverné, pretože po prvé osoba, ktorá vyhotovila faktúru, uvedený
tovar nemohla z dôvodu nedostatku potrebných materiálnych a ľudských zdrojov vyrobiť ani dodať,
čiže tento tovar bol v skutočnosti nadobudnutý od inej osoby, ktorej totožnosť nebola určená, po
druhé neboli dodržané vnútroštátne právne predpisy v oblasti účtovníctva, po tretie dodávateľský

reťazec, ktorý viedol k uvedeným nákupom, nebol ekonomicky opodstatnený a po štvrté v prípade
niektorých predchádzajúcich transakcií, ktoré boli súčasťou tohto dodávateľského reťazca, sa vyskytli
nezrovnalosti. Takéto zamietnutie je možné len vtedy, ak je právne dostatočným spôsobom preukázané,
že sa zdaniteľná osoba aktívne podieľala na daňovom podvode alebo vedela, alebo mala vedieť, že
sú uvedené transakcie súčasťou daňového podvodu, ktorého sa dopustila osoba, ktorá vyhotovila

faktúru alebo akýkoľvek iný subjekt vystupujúci na predchádzajúcom stupni uvedeného dodávateľského
reťazca, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.“

34. Nemožno prehliadnuť, že v tejto súvislosti dochádza k judikatúrnemu posunu vo vzťahu k
posudzovaniu okolností nepreukázania dodania služieb deklarovaným dodávateľom v prípadoch, ak

správca dane oprávnene spochybní ich vykonanie subdodávateľmi deklarovaného dodávateľa. Avšak
zodpovednou inštanciou, ktorá je oprávnená podávať záväzný výklad práva Európskej únie, je Súdny
dvor EÚ a ten svoj výklad uviedol v citovanom uznesení vo veci C-610/19 Vikingo.

35. Z vyššie citovaného uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 Vikingo vyplýva, že v prípade

spochybnených subdodávateľov v kontexte prejednávanej veci je možné nepriznať odpočítanie dane
v prípade, ak by bola preukázaná účasť alebo aspoň vedomosť daňového subjektu (sťažovateľa) o
podvodnom konaní niektorého zo subjektov zapojených do obchodného reťazca. Keďže správca dane a
ani žalovaný týmto smerom neviedli svoje úvahy pri rozhodovaní o vyrubení rozdielu dane sťažovateľovi,
tak kasačný súd považuje ich rozhodnutie za nezákonné.

36. V nadväznosti na vyššie uvedené je potrebné prisvedčiť sťažovateľovi, že rozsah dôkazov, z
ktorých správca dane pri formulovaní svojich záverov vychádzal nebol obmedzený len na sťažovateľom
predloženú faktúru od deklarovaného dodávateľa - PERSA s.r.o.. Správca dane mal k dispozícii taktiež
dodacie listy, či stavebný denník (s výnimkou preberacieho protokolu). Dodanie služby - vykonanie

stavebných prác pre sťažovateľa bolo potvrdené aj samotným konateľom dodávateľa - PERSA s.r.o. (Š.
X.). Rovnako ani výpovede zamestnancov dodávateľa - PERSA s.r.o. (U. X., N. K. Z. N. Č.), ktorí sa
mali priamo podieľať na výkone stavebných prác túto dodávku služby (aj napriek nezrovnalostiam pokiaľ
ide o čas vykonania stavebných prác) výslovne nepopreli. Správcom dane vykonané dokazovanie sa
týkalo najmä nemožnosti zabezpečenia plnení dodávateľom, resp. prostredníctvom subdodávateľských

subjektovdeklarovanéhododávateľaPERSAs.r.o.,čovšakvzmysleaktuálnejjudikatúrySúdnehodvora
EÚ samo o sebe neobstojí.37. Pre záver správcu dane a žalovaného, že sťažovateľ nesplnil hmotnoprávne podmienky na
odpočítanie dane, nepostačuje spochybnenie dodávateľa, resp. subdodávateľa, ktorý nemal personálne
či materiálno-technické vybavenie na realizáciu daných prác a teda nedisponoval nevyhnutnými

prostriedkami na zabezpečenie fakturovaného plnenia. V takomto prípade je možné nepriznať
odpočítanie dane sťažovateľovi ak by bolo v konaní preukázané, že sťažovateľ sa podieľal na daňovom
podvode, alebo vedel, či vedieť mal, že sa zúčastňuje na obchodnom reťazci poznačenom prípadným
daňovým podvodom.

38. Kasačný súd preto napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že zrušil preskúmavané
rozhodnutie žalovaného podľa § 462 ods. 2 SSP (z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia
nenaplnenia hmotnoprávnych podmienok odpočítania dane) a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalovaný
bude pri svojom ďalšom konaní a rozhodovaní vo veci viazaný právnym názorom vysloveným v tomto
rozsudku a bude najmä musieť zvážiť, či je na základe zisteného skutkového stavu možné udržať záver
o nesplnení podmienok na odpočítanie dane zo strany sťažovateľa.

39. O trovách konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 1 SSP a
vzhľadom na úspech sťažovateľa - žalobcu v konaní mu priznal úplnú náhradu dôvodne vynaložených
trov konania pred krajským súdom, ako aj trov kasačného konania. O výške náhrady trov rozhodne
osobitným uznesením súdny úradník na krajskom súde v zmysle § 175 ods. 2 SSP.

40. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0
(§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok n i e j e prípustný.