Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Sunday, June 26, 2022

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 7Sžsk/57/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4019200526
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2022:4019200526.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Mgr. Michal Novotný (sudca

spravodajca) ako predseda senátu a JUDr. Zdenka Reisenauerová a JUDr. Jana Martinčeková ako
členky senátu vo veci žalobcu: KAER-M s.r.o., IČO: 46 650 091, Javorová 8, Nitra, zastúpeného: JUDr.
Mária Konrádová, advokátka, Farská 8, Nitra, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29.
augusta 8 a 10, Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: L. W., nar. XX. Y. XXXX, S. XX, o preskúmanie
rozhodnutiažalovanejz3.júna2019,č.52307-2/2019-BA,okasačnejsťažnostižalovanejprotirozsudku
Krajského súdu v Nitre č. k. 23 Sa 92/2019-104 z 20. júla 2020 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 23 Sa 92/2019-104 z 20. júla 2020 sa zrušuje a vec sa vracia

tomuto súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom
1. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že žalobca 19. septembra 2015 prihlásil ďalšieho
účastníka ako zamestnanca na sociálne poistenie. Následne ho od 21. septembra 2015 vyslal na
výkon práce na územie Francúzskej republiky a na tento účel požiadal pobočku žalovanej v Nitre, aby
pre ďalšieho účastníka vystavila potvrdenia podľa čl. 19 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a
Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia

(ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. Na základe toho pobočka vystavila
ďalšiemu účastníkovi potvrdenia (PD A1), že počas nasledujúcich dôb trvania vyslania sa naňho
vzťahujú slovenské právne predpisy:
- potvrdenie č. 15-00083031-110-000-A-1993900 od 21. septembra do 12. októbra 2015,
- potvrdenie č. 15-00086030-110-000-A-1997047 od 13. októbra do 30. novembra 2015,
- potvrdenie č. 15-00099364-110-000-A-2010599 od 1. do 22. decembra 2015.

2. Listom z 26. júna 2017 francúzska inštitúcia URSSAF (Union de Recouvrement de la Sécurité Sociale
et des Allocations Familiales) oznámila žalovanej, že podľa jej kontroly žalobca v rokoch 2015 a 2016
nevykonával v Slovenskej republike podstatnú hospodársku činnosť, ale 90 % resp. 97 % jeho obratu
pochádzalo z činností vykonávaných vo Francúzsku. Podľa URSSAF tak bol žalobca založený len na
nábor slovenských pracovníkov do Francúzska. Preto nepovažovala za splnené podmienky ustanovené
v čl. 12 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii
systémov sociálneho zabezpečenia na to, aby sa na vyslaných zamestnancov použili slovenské právne

predpisy. Táto inštitúcia tak požiadala žalovanú, aby stiahla jednotlivé potvrdenia PD A1 vymenované
v odseku 1 tohto rozsudku.3. Nato pobočka žalovanej v Nitre jednak žalobcovi oznámila, že jednotlivé potvrdenia vyhlasuje
za neplatné, jednak rozhodnutím z 26. februára 2019, č. 8131-19/2019-NR, vyslovila, že ďalšiemu
účastníkovi ako zamestnancovi žalobcu zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové

poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti k 20. septembru 2015. V odôvodnení vyšla z (bližšie
nekonkretizovaného) zistenia, že sa nepreukázalo splnenie podmienok vyslania ďalšieho účastníka, a
preto vyhlásila za neplatné potvrdenia uvedené v odseku 1. Ďalší účastník ako zamestnanec tak od 21.
septembra 2015 mal podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 883/2004 podliehať právnym predpisom
členského štátu, kde vykonával činnosť, teda právnym predpisom Francúzskej republiky. Preto nemohol

z rovnakého dôvodu podliehať právnym predpisom Slovenskej republiky, a tak mu 20. septembra 2015
povinné poistenie zaniklo.

4. Napriek odvolaniu žalobcu žalovaná potvrdila toto rozhodnutie svojím rozhodnutím z 3. júna 2019,
č. 52307-2/2019-BA. Doplnila, že podľa čl. 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 musel žalobca vykonávať
podstatné činnosti na území Slovenskej republiky, čo okrem iného znamenalo, že tu musel dosahovať

aspoň 25 % celkového obratu. Z údajov poskytnutých inštitúciou URSSAF, ale aj z kontroly Národného
inšpektorátu práce sa zistilo, že žalobca dosiahol na území Slovenskej republiky v roku 2015 len 9,63
% svojho obratu. Preto nesplnil podmienku vyžadovanú v čl. 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 a v
rozhodnutí Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. A2, aby vyslaní
zamestnanci naďalej podliehali právnym predpisom Slovenskej republiky. Pobočka tak správne dospela

k záveru, že od 21. septembra 2015 ďalší účastník nemohol podliehať právnym predpisom Slovenskej
republiky.

5. Žalobca sa správnou žalobou domáhal zrušenia tohto rozhodnutia. Predovšetkým namietol, že v
prvostupňovom rozhodnutí pobočky nie sú uvedené žiadne skutočnosti, ktoré by dosvedčovali, že neboli

splnené podmienky vyslania. Namietol, že pobočka žalovanej v Nitre vystavila pre ďalšieho účastníka
potvrdenie (PD A1) o tom, že naďalej podlieha právnym predpisom Slovenskej republiky v súlade s čl.
12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004, ktorý ustanovuje výnimku zo všeobecného pravidla čl. 11 ods. 3 písm.
a) cit. nariadenia. Požiadavku, aby sa 25 % obratu dosiahlo v štáte vyslania, neupravujú nariadenia
č. 883/2004, č. 987/2009, ale ani smernica č. 2014/67/EÚ, ani slovenské právne predpisy. Žalobca

ďalej odkázal na smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2014/67/EÚ o presadzovaní smernice
96/71/ES o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb, ktorou sa mení nariadenie (EÚ) č.
1024/2012 o administratívnej spolupráci prostredníctvom informačného systému o vnútornom trhu, z
ktorej vyvodil, že sa majú celkovo posudzovať všetky činnosti podniku a osobitne sa má prihliadať na
situáciu novozaložených podnikov. V nadväznosti na to žalobca vytkol žalovanej, že neskúmala celkovo

všetky okolnosti veci. Žalobca počas celého obdobia podnikal na území Slovenskej republiky ako
agentúra dočasného zamestnávania prenajíma zamestnancov a pri posudzovaní obratu treba prihliadať
na rozdiely v mzdách tu a vo Francúzsku. Žalobca zdôraznil, že pobočka žalovanej nepreskúmateľne
zrušila prípisy - oznámenia, ktorými vyhlásila za neplatné jednotlivé potvrdenia (PD A1). S odkazom na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Vs 1/2018 zdôraznil, že žalovaná mala

preukázať dohodu medzi ňou a francúzskou inštitúciou URSSAF podľa čl. 16 ods. 4 nariadenia č.
987/2009. Ak táto dohoda neexistuje, rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Na záver žalobca zdôraznil, že žalovaná svojím postupom zasahuje do princípu právnej istoty.
6. Správny súd tu napadnutým rozsudkom č. k. 23 Sa 92/2019-104 zrušil preskúmavané rozhodnutie
podľa § 191 ods. 1 písm. d) a e) SSP. V odôvodnení odkázal na čl. 16 nariadenia č. 987/2009,

ktorý ustanovuje spôsob určenia uplatniteľných právnych predpisov. Z administratívneho spisu podľa
správneho súdu nevyplýva, že by došlo k dohode medzi Sociálnou poisťovňou a príslušnou francúzskou
inštitúciou v zmysle čl. 16 ods. 4 cit. nariadenia. Okrem toho je podľa správneho súdu rozhodnutie
nepreskúmateľné, pretože žalovaná pri kontrole nezistila u žalobcu žiadne nedostatky, ktoré by
odôvodňovali záver, že potvrdenie (PD A1) boli neplatné.

II.
Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej
7. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalovaná domáha zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia
veci na ďalšie konanie. 1. Predovšetkým namietla, že podľa § 178 ods. 1 SSP má aktívnu legitimáciu
len žalobca, ktorý tvrdí, že rozhodnutie sa dotýka jeho práv. Žalobca mohol počas konania uplatniť

všetky svoje práva a nemožno ani povedať, že boli porušené práva žalobcu z čl. 12 ods. 1 nariadenia
č. 883/2004. Žalobcovi zostávajú zachované všetky práva aj v sociálnom systéme vo Francúzsku.
Žalobca ani netvrdil porušenie žiadneho svojho práva zamestnávateľa a súd opomenul skúmať jeho
aktívnu legitimáciu. 2. Ďalej namietla, že správny súd nesprávne aplikoval čl. 16 nariadenia č. 987/2009,ktorý upravuje postup uplatňovania čl. 13 nariadenia č. 883/2004. V prerokúvanej veci však išlo o
uplatňovanie vyslania podľa čl. 12 cit. nar. Pritom súčasťou administratívneho spisu bola komunikácia
žalovanej s francúzskou inštitúciou, ako aj dôkazy o šetreniach, ktoré žalovaná vykonala sama. Až na ich

základe mohla pobočka žalovanej posúdiť, či boli potvrdenia (PD A1) vydané správne. Žalobca nenaplnil
predpoklad, že 25 % svojho obratu dosiahne na území Slovenskej republiky, ktorý si sám predsavzal v
žiadosti o vydaní týchto potvrdení. 3. Preskúmavané rozhodnutie zodpovedá ustanoveniu § 209 zákona
č. 461/2003 Z. z., no jeho zrušenie nie je spôsobilé dosiahnuť vyradenie poistencov z francúzskeho
systému. 4. Záverom žalovaná vytkla správnemu súdu, že túto vec nespojil s inými vecami, ktoré sa

týkajú takisto žalobcu a v ktorých sa riešia totožné otázky, čo je v rozpore so zásadou hospodárnosti
konania.

8. Žalobca navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Namietol, že bol ukrátený na svojich právach z čl. 2
ods. 2 a čl. 46 ústavy. Rozhodnutie žalovanej má zásadný dopad aj na žalobcu, ktorý by musel duplicitne
zaplatiť odvody vo Francúzsku, čím sa zasahuje do jeho legitímneho očakávania. Súhlasil s názorom

správneho súdu, že žiadna dohoda členských štátov neexistovala. Pritom podľa rozhodnutia správnej
komisie č. A1 je potrebná buď dohoda alebo je potrebné vec predložiť správnej komisii. Zdôraznil, že
ak potvrdenia (PD A1) doteraz neboli zrušené, ďalší účastník stále podlieha slovenskému sociálnemu
poisteniu, k čomu odkázal na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie. Žalobca spochybnil aj nízky
obrat v Slovenskej republiky ako dôvod, kvôli ktorým by jeho zamestnanci nemali podliehať slovenským

právnym predpisom. Žalovaná a francúzska inštitúcia mohli dohodu o určení uplatniteľných právnych
predpisov uzavrieť ešte pred vyslaním alebo počas vyslania, čo vyplýva aj z rozhodnutia správnej
komisie, nie po troch až štyroch rokoch. Na záver žalobca zdôraznil, že riadne platil odvody v Slovenskej
republike, no rozhodnutie žalovanej vedie k tomu, že jeho zamestnanci nebudú poistení nikde. Žalovaná
podľahla tlaku francúzskych orgánov, ktoré považovali zamestnancov za neželanú konkurenciu.

III.
Posúdenie veci kasačným súdom
9. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), na ktorý od 1.
augusta 2021 prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 101e ods. 2 zákona č.
757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov), preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu

(§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§
455 SSP) v medziach uplatnených kasačných bodov (§ 453 ods. 2 SSP).

10. Podstatou prerokúvanej veci je posúdenie, za akých okolností mohla žalovaná rozhodnúť, že ďalší
účastníknebolpovinnenemocenskypoistený,dôchodkovopoistenýapoistenývnezamestnanostipodľa

právnych predpisov Slovenskej republiky, pretože neboli naplnené podmienky čl. 12 ods. 1 nariadenia č.
883/2004. Žalovaná v kasačnej sťažnosti hneď a limine namietala, že žalobca nemal aktívnu legitimáciu,
aby sa domáhal preskúmania tejto otázky. Kasačný súd sa však s týmto názorom nestotožňuje.

11. Podľa § 2 ods. 1 SSP sa v správnom súdnictve poskytuje ochrana právam a právom chráneným

záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy. Podľa odseku 2 toho istého
paragrafu sa môže tejto ochrany domáhať každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy
boli porušené určitými aktami orgánu verejnej správy. Ďalej podľa § 177 ods. 1 SSP platí, že žalobca
sa môže správnou žalobou domáhať ochrany svojho subjektívneho práva. Z uvedených ustanovení je
zrejmé, že správne súdnictvo má slúžiť na ochranu subjektívnych práv, na ktorých bol žalobca podľa

svojho tvrdenia ukrátený. Toto ukrátenie musí byť v žalobe vyjadrené a musí byť aspoň potenciálne
možné. Žalobca je teda povinný v žalobe opísať svoje subjektívne právo a vysvetliť, akým spôsobom doň
bolo zasiahnuté (porov. podobne uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Asan 7/2019, judikát R 21/2020).
Subjektívne právo v zmysle citovaných ustanovení Správneho súdneho poriadku je spravidla hmotné
právo, ktoré žalobcovi vyplýva z hmotnoprávnych noriem upravujúcich oblasť verejnej správy (porov.

citovaný § 2 ods. 1 SSP). Subjektívnym právom, ktorého ochrany sa žalobca môže domáhať správnou
žalobou, však môže byť rovnako aj procesné právo, napríklad právo na to, aby sa orgán verejnej správy
vecne zaoberal určitou žiadosťou alebo návrhom účastníka, resp. aby na základe tohto návrhu vydal
rozhodnutie, opatrenie alebo iný správny akt určitého obsahu, prípadne aby vykonal určité konanie a
dodržal v ňom určité pravidlá [napr. základné zásady trestného konania v konaniach uvedených v §

195 písm. c) SSP]. Ak právny poriadok takéto subjektívne právo v oblasti verejnej správy aspoň vo
všeobecnej rovine priznáva, potom sa jeho ochrany žalobca môže domáhať správnou žalobou. Nie je
podstatné, či toto subjektívne právo žalobcovi aj skutočne patrilo, teda či naplnil všetky znaky hypotézy
právnej normy, ktorá toto subjektívne právo zakladá, a či doň skutočne bolo zasiahnuté. Tieto otázkytotiž správny súd posudzuje v konaní vo veci samej a ak dospeje k záveru, že žalobcovi nepatrilo alebo
doň nebolo zasiahnuté, jeho správnu žalobu zamietne.

12. Nie je sporné, že žalobca, ktorý je agentúrou dočasného zamestnávania a je usadený v Slovenskej
republike, zamestnával zamestnancov v zmysle čl. 1 písm. a) nariadenia č. 883/2004, ktorí tu mali
svoje bydlisko v zmysle čl. 1 písm. j) cit. nariadenia (medzi nimi aj ďalšieho účastníka). Zároveň týchto
zamestnancov vysielal na práce do Francúzska, a to na základe dohody s klientom, ktorý bol usadený
vo Francúzsku. Ešte pred vyslaním žalobca svojho zamestnanca (ďalšieho účastníka) podľa § 231 ods.

1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. prihlásil u žalovanej ako poistenca, keďže vychádzal z toho, že
vznikom pracovného pomeru zamestnancovi podľa § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a) a § 19 ods.
1 zákona č. 461/2003 Z. z. vznikli povinné nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie v
nezamestnanosti. Zamestnávateľ takého zamestnanca je podľa § 128 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. b),
ods. 3 písm. b) a ods. 10 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. povinný platiť poistné na príslušné poistenie.
Rozhodnutie, ktorým sa deklaruje, že zamestnanec nepodlieha slovenským právnym predpisom o

sociálnom zabezpečení, v dôsledku čoho by mal podliehať iným právnym predpisom, má za následok,
že rovnakými právnymi predpismi sa spravuje, resp. môže spravovať aj postavenie zamestnávateľa.

13. Ďalší účastník ako zamestnanec žalobcu z dôvodov uvedených v odseku 12 tohto rozsudku spadali
do rozsahu osobnej pôsobnosti nariadenia č. 883/2004 podľa jeho čl. 2 ods. 1. Podľa čl. 11 ods. 1 cit.

nar. osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského
štátu. Tieto predpisy sa určia v súlade s hlavou II. Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) cit. nar. potom platí, že ak
čl. 12 až 16 neustanovujú inak, osoba vykonávajúca činnosť zamestnanca v členskom štáte podlieha
právnym predpisom tohto členského štátu. Podľa osobitného pravidla v čl. 12 ods. 1 cit. nar. osoba,
ktorá ako zamestnanec vykonáva v členskom štáte činnosť v mene zamestnávateľa, ktorý tam zvyčajne

vykonáva svoju činnosť a ktorá je týmto zamestnávateľom vyslaná do iného členského štátu, aby tam
vykonávalaprácuvmenetohtozamestnávateľa,naďalejpodliehaprávnympredpisomprvéhočlenského
štátu (s určitými obmedzeniami). Podľa kasačného súdu tak z čl. 12 ods. 1 cit. nar. vyplýva subjektívne
právo zamestnanca, aby podliehal právnym predpisom štátu, v ktorom zvyčajne vykonáva činnosť jeho
zamestnávateľ (t. j. vysielajúceho štátu), ak sú splnené tam uvedené podmienky. Z už vysvetlených

dôvodov však rovnaké subjektívne právo má aj zamestnávateľ tohto zamestnanca, a ochrany tohto
subjektívneho práva sa môže domáhať aj správnou žalobou podľa § 2 ods. 2 a § 177 ods. 1 SSP. V tu
prerokúvanej veci žalobca už v žalobe namietal, že žalovaná svojím postupom zasiahla do jeho práva z
čl. 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004, čo podľa kasačného súdu postačuje na to, aby bola osvedčená jeho
aktívna legitimácia v zmysle citovaných ustanovení Správneho súdneho poriadku. Otázka, či žalobcovi

skutočne takéto právo patrilo a či doň bolo nezákonne zasiahnuté, je predmetom vecného posudzovania
správneho súdu a kasačného súdu, samo osebe však nespochybňuje žalobcovu aktívnu legitimáciu.

14. K samotnej otázke správnosti napadnutého rozsudku treba najskôr zdôrazniť, že už citované
ustanovenie čl. 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 upravuje otázku, kedy (za akých podmienok)

zamestnanci vyslaní do iného členského štátu naďalej podliehajú právnym predpisom iného členského
štátu, nie štátu, do ktorého sú vyslaní. Nasledujúce ustanovenie čl. 13 ods. 1 cit. nar. ustanovuje osobitné
pravidlá pre osobu, ktorá ako zamestnanec zvyčajne vykonáva činnosť v dvoch alebo vo viacerých
členských štátoch. Na uvedené čl. 12 a 13 nariadenia č. 883/2004 nadväzujú čl. 14 až 16 nariadenia č.
987/2009. Už z nadpisu čl. 16 je zrejmé, že sa týka uplatňovania čl. 13 nariadenia č. 883/2004, a nie čl.

12. V tu prerokúvanej veci však žalovaná, ale ani žalobca v podanej správnej žalobe nespochybňovali,
že tu ide o vyslanie zamestnancov do iného štátu v súlade s čl. 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004. Z tohto
dôvodu nemožno súhlasiť s odkazmi správneho súdu na čl. 16 nariadenia č. 987/2009 a na judikatúru
k nemu, keďže spôsob určovania uplatniteľných právnych predpisov upravený v tomto článku sa týka
situácie, ktorej existenciu ani žalobca, ani žalovaná netvrdili. Z čl. 14 ods. 7 nariadenia č. 987/2009

síce vyplýva, že v konkrétnom prípade môžu vzniknúť pochybnosti, či určitá činnosť sa má hodnotiť ako
vyslanie podľa čl. 12 ods. 1 alebo ako výkon zamestnania na území viacerých členských štátov podľa čl.
13 ods. 1 nariadenia č. 883/2004. V tu prerokúvanej veci však počas celého obdobia žiaden takýto spor
nevznikol a ani z napadnutého rozsudku správneho súdu neplynie, že by vo veci takýto rozpor videl. Ak
by ho bol videl, musel by sa totiž najskôr pokúsiť o jeho vyriešenie podľa pravidiel uvedených v cit. čl. 14

ods. 7 nariadenia č. 987/2009, čo však jeho odôvodnenie neobsahuje. Za daných okolností je tak celé
posúdenie veci v napadnutom rozsudku, pokiaľ vychádza z čl. 16 uvedeného nariadenia, nesprávne,
pretože je nesprávne jeho základné východisko.15. Postup ustálenia uplatniteľných právnych predpisov pre vyslanie zamestnancov upravuje čl. 15 ods.
1 nariadenia č. 987/2009, podľa ktorého v prípade, že osoba vykonáva činnosť v inom členskom štáte,
ako je príslušný členský štát podľa hlavy II nariadenia č. 883/2004, zamestnávateľ podľa možnosti

vopred informuje o tejto skutočnosti príslušnú inštitúciu členského štátu, ktorého právne predpisy sa
uplatňujú (teda v danej veci Sociálnu poisťovňu). Táto inštitúcia vydá dotknutej osobe osvedčenie
uvedené v článku 19 ods. 2 nariadenia č. 987/2009 a bezodkladne sprostredkuje inštitúcii členského
štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva, informácie o právnych predpisoch uplatniteľných na túto osobu
podľa čl. 12 nariadenia č. 883/2004. Podľa uvedeného čl. 19 ods. 2 nariadenia č. 987/2009 príslušná

inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy sú uplatniteľné podľa hlavy II základného nariadenia,
na požiadanie dotknutej osoby alebo zamestnávateľa poskytne osvedčenie, že tieto právne predpisy sú
uplatniteľné, prípadne uvedie, dokedy a za akých podmienok sú uplatniteľné. Toto osvedčenie podľa čl.
5 ods. 1 cit. nar. uznávajú inštitúcie iných členských štátov, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané,
nezrušil ani nevyhlásil za neplatné.

16. Judikatúra Súdneho dvora (porov. napr. rozsudok zo 6. septembra 2018, C-527/16, Alpenrind,
na ktorý odkazoval aj žalobca, ale najmä skorší rozsudok z 29. januára 2006, C-2/05, Herbosch
Kiere) zdôrazňuje, že záväznosť osvedčení (potvrdení) podľa čl. 5 cit. nar. je prejavom zásady lojálnej
spolupráce medzi členskými štátmi. Táto záväznosť znamená, že nielen príslušné inštitúcie, ale aj súdy
iných členských štátov musia obsah týchto osvedčení akceptovať, pokiaľ nie sú vydávajúcou inštitúciou

zrušené. Pokiaľ inštitúcia iného členského štátu nesúhlasí s obsahom tohto osvedčenia, môže požiadať
vydávajúcu inštitúciu, aby poskytla podrobnejšie vysvetlenie alebo poskytnutie potrebných objasnení
a v prípade potreby o zrušenie tohto dokumentu. Vydávajúca inštitúcia prehodnotí dôvody na vydanie
dokumentu a prípadne ho zruší (čl. 5 ods. 2 nariadenia č. 987/2009). Ak dotknuté inštitúcie nedospejú k
dohode, môžu príslušné úrady predložiť záležitosť správnej komisii (čl. 5 ods. 4 cit. nar.). Pojem „dohoda“

v zmysle cit. čl. 5 ods. 4 však nemožno stotožňovať s pojmom „dohoda o určení uplatniteľných právnych
predpisov“ podľa čl. 16 ods. 4 cit. nar. Dohoda podľa čl. 5 ods. 4 znamená, že inštitúcie členských
štátov nájdu obojstranne vyhovujúce riešenie pôvodne spornej situácie. V tu prerokúvanej veci je celkom
zrejmé, že takáto „dohoda“ nastala už tým, že žalovaná akceptovala stanovisko francúzskej inštitúcie,
že zamestnanci žalobcu (medzi nimi ďalší účastník) nespĺňajú podmienky čl. 12 ods. 1 nariadenia č.

883/2004, a zhodne s týmto stanoviskom vydala svoje rozhodnutia. V dôsledku toho ani neboli splnené
podmienky čl. 5 ods. 4 nariadenia č. 987/2009, aby sa vec predkladala správnej komisii. Žiadna ďalšia
dohoda o „určení uplatniteľných právnych predpisov“ v tomto prípade neprichádza do úvahy už aj preto,
žeuplatniteľnéprávnepredpisysúvzmyslečl.12nariadeniač.883/2004vspojenísčl.5a15nariadenia
č. 987/2009 pre iné členské štáty určené obsahom osvedčenia podľa čl. 19 ods. 2 cit. nar. až dovtedy,

kým toto osvedčenie nie je zrušené alebo vyhlásené za neplatné.

17. Už v dôsledku toho neobstojí východisko správneho súdu, že v administratívnom spise chýba
zachytená dohoda príslušných inštitúcií, pretože táto nemá - na rozdiel od dohody podľa čl. 16 ods. 4
nariadenia č. 987/2009 - právotvorný účinok. Ako už bolo uvedené, ustanovenie čl. 12 ods. 1 nariadenia

č.883/2004ačl.14ods.1nariadeniač.987/2009normujevýnimku,podľaktorej(zaurčitýchpodmienok)
vyslaní zamestnanci naďalej podliehajú právnym predpisom štátu, v ktorom má sídlo ich zamestnávateľ
(pričom nie je potrebné, aby im tam pred vyslaním aj skutočne vznikla účasť na sociálnom poistení -
porov. rozsudok z 25. októbra 2018, C-451/17, Walltopia). Splnenie týchto podmienok je osvedčené
osvedčením podľa čl. 19 ods. 2 nariadenia č. 987/2009. Pokiaľ nie je osvedčené splnenie týchto

podmienok, v zásade sa uplatňuje všeobecné pravidlo určenia uplatniteľných právnych predpisov podľa
cit. čl. 11 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 883/2004 a uplatnia sa predpisy štátu, kde zamestnanec vykonáva
činnosť. Inštitúcia členského štátu, ktorá podľa čl. 14 ods. 1 nariadenia č. 987/2009 vydala osvedčenie
pre vyslaných zamestnancov, ho môže podľa cit. čl. 5 ods. 2 cit. nar. zrušiť. Pritom posudzuje, či tu
skutočne sú alebo nie sú predpoklady, za ktorých sa na vyslaných zamestnancov naďalej uplatňujú

právne predpisy štátu, kde má sídlo ich zamestnávateľ, podľa čl. 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 a čl.
14 ods. 1 nariadenia č. 987/2009. Toto posúdenie vykonáva príslušná inštitúcia samostatne, v súlade so
svojou vlastnou procesnou úpravou. V tomto postupe jej však nebráni ustanovenie čl. 5 ods. 1 nariadenia
č. 987/2009, pretože z tohto nariadenia nijako nevyplýva, že by potvrdenie malo byť záväzné pre orgány
členského štátu, ktorý ho vydal; takáto záväznosť by napokon bola v rozpore s povinnosťou príslušnej

inštitúcie tohto členského štátu zrušiť uvedené osvedčenie.

18. V dôsledku toho tak žalovanej, ktorej právomoc na posúdenie, či vyslaní zamestnanci žalobcu
podliehajú alebo nepodliehajú slovenským právnym predpisom, vyplývala z už citovaného čl. 5nariadenia č. 987/2009, nič nebránilo, aby napriek svojmu existujúcemu potvrdeniu (PD A1) rozhodla
o tom, či poistenie podľa slovenských predpisov trvalo alebo nie. Podľa § 172 ods. 5 a § 178 ods.
1 písm. a) prvého bodu zákona č. 461/2003 Z. z. o tejto skutočnosti rozhoduje pobočka žalovanej v

nedávkovom konaní podľa § 172 a nasl. cit. zákona. Úlohou správneho súdu - s ohľadom na uplatnené
žalobné body - bolo posúdiť, či žalovaná rozhodla správne, teda či správne dospela k záveru, že v
danej veci ďalší účastník ako vyslaný zamestnanec nespĺňal podmienky čl. 12 ods. 1 nariadenia č.
883/2004. Kasačný súd sa pritom nestotožňuje so záverom správneho súdu, že rozhodnutie žalovanej
je v tomto smere nepreskúmateľné. Podľa § 209 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. rozhodnutie musí

byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného
skutkového stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 209 ods. 2 rozhodnutie musí
obsahovať okrem iného výrok a odôvodnenie. Podľa odseku 4 cit. v odôvodnení organizačná zložka
uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení
dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala. Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku nie je úplne zrozumiteľné, čo vlastne preskúmavanému rozhodnutiu chýbalo. Správny súd totiž

najskôrakodôvodnepreskúmateľnostiuvádzato,že„nebolozaujatéstanovisko“k„týmtopochybeniam“,
čím sa však zjavne znova myslí len okolnosť, že žalovaná nedosiahla dohodu s francúzskou inštitúciou
a nevykonala vlastné dokazovanie. Žalovaná však v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia jasne
odkazuje na to, že údaje o obrate (ktorý považovala za rozhodujúci) vyplynuli z kontroly Národného
inšpektorátu práce a že tieto údaje sú zhodné s údajmi, ku ktorým dospela francúzska inštitúcia. V

ďalšej časti rozsudku už zasa správny súd tvrdí, že rozhodnutie je „zmätočné a ničím neodôvodnené a
nepreskúmateľné“, pretože neboli zistené žiadne nedostatky. Z už citovaných ustanovení jednotlivých
nariadení č. 883/2004, resp. 987/2009 však celkom zreteľne vyplýva, že určenie právnych predpisov,
ktorým podliehajú vyslaní zamestnanci, nie je závislé od toho, či v činnosti zamestnávateľa boli alebo
neboli zistené nedostatky, ale od toho, či boli alebo neboli splnené podmienky čl. 12 ods. 1 nariadenia

č. 883/2004. Preto nie je zrejmé, ako a prečo mala žalovaná v odôvodnení svojho rozhodnutia na tieto
„nedostatky“ reagovať, keď neboli pre posúdenie veci podstatné a ani žalobca takúto odvolaciu námietku
nevzniesol.

19. Preskúmavané rozhodnutie žalovanej tak nemožno považovať za nepreskúmateľné z tých dôvodov,

ktoré uvádza správny súd v napadnutom rozsudku. Naopak, úlohou správneho súdu v prerokúvanej
veci bolo v medziach žalobných bodov [porov. § 134 ods. 1 SSP v spojení s § 134 ods. 2 SSP a
contrario] preskúmať kľúčovú vecnú otázku, či žalovaná správne aplikovala ustanovenie čl. 12 ods. 1
nariadenia č. 883/2004, ako aj čl. 14 ods. 1 a 2 nariadenia č. 987/2009. Podľa čl. 14 ods. 2 cit. nar.
na účely uplatňovania článku 12 ods. 1 základného nariadenia sa slová „ktorá tam zvyčajne vykonáva

svoju činnosť“ vzťahujú na zamestnávateľa, ktorý zvyčajne vykonáva svoje podstatné činnosti, ktoré
sú iné ako činnosti výlučne vnútorného riadenia, na území členského štátu, v ktorom je usadený,
pri zohľadnení všetkých kritérií, ktoré sú typické pre činnosti vykonávané daným podnikom. Príslušné
kritériá sa musia prispôsobiť osobitným vlastnostiam každého zamestnávateľa a skutočnej povahe
vykonávanýchčinností.OsobitnevovzťahukagentúramdočasnéhozamestnávaniajudikatúraSúdneho

dvora (rozsudok z 3. júna 2021, C-784/19, Team Power Europe) zdôraznila, že toto ustanovenie sa
má vykladať v tom zmysle, že na to, aby bolo možné agentúru dočasného zamestnávania usadenú v
členskom štáte považovať za agentúru, ktorá „zvyčajne vykonáva svoju činnosť“ v zmysle článku 12 ods.
1 nariadenia č. 883/2004 v tomto členskom štáte, musí významnú časť svojich činností spočívajúcich v
prideľovanídočasnýchagentúrnychpracovníkovvykonávaťvprospechužívateľskýchpodnikov,ktorésú

usadené a vykonávajú svoje činnosti na území uvedeného členského štátu. Súdny dvor totiž zdôraznil,
že čl. 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 predstavuje výnimku zo všeobecného pravidla čl. 11 ods. 3 písm.
a) cit. nar. a má sa vykladať úzko. Preto sa toto ustanovenie nemôže uplatňovať na agentúru dočasného
zamestnávania, ktorá síce v členskom štáte, v ktorom je usadená, vykonáva činnosti výberu a náboru
dočasných agentúrnych pracovníkov, avšak v tomto štáte vôbec neprideľuje takýchto pracovníkov

užívateľským podnikom, ktorí sú v tomto štáte tiež usadení, alebo tak robí len v zanedbateľnej miere.
Už len pre poriadok sa dopĺňa, že smernica 2014/67/EÚ, na ktorú žalobca poukazoval v žalobe, v ods.
13 preambuly, ale aj v čl. 9 ods. 3 výslovne zdôrazňuje, že nemá nijaký vplyv na uplatňovanie nariadení
č. 883/2004 a č. 987/2009.
IV.

Záver
20. Správny súd tak dospel k nesprávnemu záveru, že preskúmavané rozhodnutie trpí nedostatkami
podľa § 191 ods. 1 písm. d) a e) SSP, a preto jeho rozsudok vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP]. Kasačná sťažnosť je tak vo výsledku dôvodná, v dôsledkučoho kasačný súd podľa § 462 ods. 1 SSP napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na
ďalšie konanie.

21. Správny súd o správnej žalobe rozhodne znova, viazaný právnym názorom vysloveným v tomto
rozsudku (§ 469 SSP). Trovy konania o tejto kasačnej sťažnosti sú súčasťou trov konania, o ktorých
podľa § 467 ods. 3 SSP rozhodne správny súd v novom rozhodnutí vo veci samej.

22. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.