Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Sunday, June 26, 2022

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 9Sžsk/101/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3017200382
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viola Takáčová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2022:3017200382.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy

Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a JUDr. Jany
Martinčekovej, v právnej veci žalobkyne: G.. F. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXX/X, D. R., právne
zastúpená: Mgr. Vladimír Karásek, advokát so sídlom Stred 60/55, Považská Bystrica, proti žalovanej:
Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti
postupu a rozhodnutia žalovanej č. 48605-2/2017-BA zo dňa 10. augusta 2017, v konaní o kasačnej
sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 15Sa/44/2017-61 zo dňa 23. apríla
2018, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .

II. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky návrh žalobkyne na prerušenie konania z a m i e t a .

III. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Kasačnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutie krajského súdu

1. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č. k. 15Sa/44/2017-61 zo dňa 23. apríla 2018 podľa § 190 zákona
č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa
domáhala preskúmania rozhodnutia žalovanej č. 48605-2/2017-BA zo dňa 10. augusta 2017 (ďalej len
aj ako „preskúmavané rozhodnutie“) o zamietnutí odvolania žalobkyne a potvrdení rozhodnutia Sociálnej
poisťovne,pobočkaPovažskáBystrica,č.379-30/2017-PBzodňa28.marca2017,ktorýmtátorozhodla,
žepovinnénemocensképoistenieapovinnédôchodkovépoisteniežalobkyniakosamostatnezárobkovo
činnej osobe nezaniklo dňa 31. decembra 2007, ale zaniklo dňa 30. júna 2009.

2. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že po oboznámení sa s obsahom súdneho
a administratívneho spisu má za to, že preskúmavané rozhodnutie žalovanej, ako aj prvostupňové
rozhodnutie správneho orgánu, vrátane ich postupu, sú v súlade so zákonom, nakoľko majú oporu vo
vykonanom dokazovaní a v náležite zistenom skutkovom stave, ktorý bol správne právne posúdený. Za
spornémedziúčastníkmipovažovalprávneposúdeniepostaveniažalobkyneakosamostatnezárobkovo
činnej osoby (ďalej aj „SZČO“) ku dňu 31. decembra 2007.

3. Konštatoval, že status SZČO v sociálnom poistení počas rozhodného obdobia sa zakladal výlučne
na držbe oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu bez ohľadu na to, či sa táto
činnosť aj reálne vykonávala. Dospel k záveru, že práve povolenie alebo licenciu podľa § 3 ods. 4písm. b/ až e/ zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych
pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon č. 578/2004 Z. z.“), je potrebné chápať ako oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa

osobitného zákona, ktoré je upravené v § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej
len „zákon č. 461/2003 Z. z.“), a ktoré jeho držiteľovi zakladá status samostatne zárobkovo činnej osoby.
Žalobkyňa tak bola správne považovaná za SZČO nielen počas trvania povolenia na poskytovanie
zdravotníckej starostlivosti, ktoré bolo zrušené dňom 31. decembra 2007, ale aj po tomto dátume,
pretože bola naďalej držiteľkou platnej licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A), ktoré

sa považuje za oprávnenie na výkon činnosti podľa osobitného zákona (§ 3 ods. 4 písm. c/ v spojení s
§ 10 a § 68 ods. 1 písm. a/ zákona č. 578/2004 Z. z.) zakladajúce status samostatne zárobkovo činnej
osoby (§ 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z.). Nakoľko žalobkyňa zároveň dosiahla za rok 2006 aj
potrebný kvalifikovaný príjem v súlade s § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., vznikla jej (resp. trvala)
povinná účasť na sociálnom poistení aj po 31. decembri 2007 z dôvodu dosiahnutého príjmu. Krajský
súd poznamenal, že zrušenie povolenia na poskytovanie zdravotníckeho povolania, podanie odhlášky

zo sociálneho poistenia k 31. decembru 2007 a následné vykonávanie funkcie zodpovedného zástupcu
v pracovnom pomere k spoločnosti L. na tomto závere nič nemení, keď podstatnou skutočnosťou bola
existencia platnej licencie L1A, ktorej sa zrušenie povolenia žiadnym spôsobom nedotklo. Uzavrel, že
žalobkyňamalanazákladedvochrôznychprávnychtitulov(oprávnení),dvarôznestatusy,t.j.akoSZČO
podľa licencie L1A a aj ako zamestnanec spoločnosti s ručením obmedzeným v pracovnom pomere na

základe licencie L1C v postavení odborného zástupcu. Doplnil, že povinné poistenie žalobkyne trvalo
len do 30. júna 2009, nakoľko za rok 2007 nedosiahla kvalifikovaný príjem, ktorý by jej zakladal účasť na
povinnom sociálnom poistení. K procesným žalobným námietkam uviedol, že zákon neukladá Sociálnej
poisťovni lehotu, v ktorej je povinná rozhodnúť o vzniku, zániku alebo prerušení sociálneho poistenia v
sporných prípadoch, a preto námietka ohľadom oneskoreného rozhodovania správneho orgánu prvého

stupňa nie je dôvodná.

II.
Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

4. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť žalobkyňa z dôvodov podľa §
440 ods. 1 písm. g/ SSP. Mala za to, že správny súd nepresne vyložil podstatné zákonné ustanovenia
dotknutých právnych predpisov vzťahujúcich sa na danú vec (zákon č. 578/2004 Z. z. a zákon č.
461/2003 Z. z. v znení do 31. decembra 2010). S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7Sžso/27/2010 zo dňa 01. júla 2010 a nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. II. ÚS 63/2012 a II. ÚS 426/2012 argumentovala, že pre posúdenie žalobkyne ako SZČO na
účely sociálneho poistenia, je potreba súčasného naplnenia dvoch podmienok, a to nielen formálnej
podmienky, ktorou je držba oprávnenia na výkon činnosti, ale aj podmienky materiálnej, ktorou sa
rozumie faktická možnosť vykonávania činnosti a dosiahnutie požadovaného príjmu. Dôvodila, že držba
licencie L1A sama o sebe nezakladá okrem oprávnenia aj reálnu možnosť vykonávania činnosti a je len

oprávnenímuchádzaťsaovýkontejtočinnostiuinéhoposkytovateľa.Zastávalatiežnázor,žesamotným
registračným listom - odhláškou fyzickej osoby zo sociálneho poistenia, ako aj ústnym deklarovaním
pracovníkovi pobočky žalovanej, dostatočne, jasne a preukázateľne prejavila vôľu, že ďalej túto činnosť
- podnikanie ako SZČO vykonávať nebude a nemieni. Sťažovateľka tak mala za to, že predmetnou
odhláškou sa neodhlasovala len z časti poistenia, resp. v rozsahu licencie L1A, ale súčasne aj z licencie

L1B a registračný list - odhláška plní funkciu riadneho a preukázateľného vyhlásenia fyzickej osoby
na účely § 21 ods. 4 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.
decembra 2010. Zotrvala na tom, že poistenie jej zaniklo podľa § 21 ods. 4 písm. b/ a v súvislosti so
zánikom poistenia zaniklo tiež postavenie žalobcu ako SZČO podľa § 5 písm. c/, čo korešponduje s
odvolacími dôvodmi a tieto preukazujú správnosť právneho názoru žalobkyne k danej veci. Navrhla

preto, aby kasačný súd rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

5. Žalovaná vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedla, že žalobkyňa neuviedla také kasačné námietky
k správnosti preskúmavaného rozhodnutia, ani právne relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali
zmenu alebo zrušenie preskúmavaného rozhodnutia. Stotožnila sa s právnymi závermi krajského súdu

vyjadrenými v rozsudku a navrhla kasačnú sťažnosť zamietnuť.

III.
Posúdenie kasačnej sťažnosti6. Na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) podľa § 101e ods.
2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov od 1. augusta 2021 prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho
správneho súdu. Podľa § 11 písm. h) SSP rozhoduje najvyšší správny súd o kasačných sťažnostiach.
Z vyššie citovaného vyplýva, že zákonodarca upravil prechod výkonu súdnictva z najvyššieho súdu
na najvyšší správny súd vo všetkých „živých“ právnych veciach, t. j. veciach, ktoré neboli právoplatne

skončené na najvyššom súde k 1. augustu 2021 v agende správneho súdnictva, v ktorých veciach bude
ako súd kasačný, konať a rozhodovať najvyšší správny súd.
7. Najvyšší správny súd ako kasačný súd podľa § 438 ods. 2 SSP preskúmal napadnutý rozsudok
krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná
sťažnosť žalobkyne nie je dôvodná.

8. Kasačný súd zistil, že krajský súd v danej veci v procese súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého
rozhodnutia žalovaného správneho orgánu náležite postupoval v súlade s procesnými pravidlami
zákonodarcom nastolenými v prvej a tretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku, keď súdny
prieskumzákonnostirozhodnutiažalovanéhosprávnehoorgánu,napadnutéhožalobou,vykonalnáležite
v zmysle platnej právnej úpravy zákona č. 461/2003 Z. z. v spojení s právnou úpravou ustanovenou v

zákone č. 578/2004 Z. z., a svoju právnu úvahu, na základe ktorej ustálil svoj právny záver, aj riadne
odôvodnil.

9. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril
administratívny spis žalovanej a právnej úpravy zákona č. 461/2003 Z. z. kasačný súd zistil, že medzi

účastníkmi ostalo predovšetkým sporné, či žalobkyni ako samostatne zárobkovo činnej osobe zaniklo
povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30. júna 2009, a nie 31. decembra
2007. Kasačný súd túto spornú otázku považoval za zásadnú, a preto predovšetkým na ňu zameral
svoju pozornosť.

10. Kasačný súd po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovanej v spojení s
prvostupňovým správnym rozhodnutím a konaní im predchádzajúcich pri aplikácii zákonnej úpravy
uvedených právnych predpisov, ako i právneho záveru Veľkého senátu formulovaného v jeho rozhodnutí
sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24. novembra 2020, ktorý je pre senáty najvyššieho správneho súdu záväzný,
postupom podľa Správneho súdneho poriadku dospel k zhodnému záveru ako krajský súd. Kasačný

súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti žalobkyne vo vzťahu k napadnutému rozsudku
krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu, s námietkami
žalobkyne uvedenými v kasačnej sťažnosti a s prihliadnutím na § 461 SSP dospel k záveru, že v zásade
nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu
so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku

krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku.

11. Otázkou postavenia (statusu) lekára ako samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm.
c/ zákona č. 461/2003 Z. z. z dôvodu, že bol držiteľom licencie L1A sa zaoberal a dal na ňu odpoveď
Veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24. novembra

2020. Ústavná sťažnosť proti uvedenému rozsudku najvyššieho súdu bola odmietnutá Ústavným súdom
Slovenskej republiky uznesením č. k. IV. ÚS 610/2021-22 zo dňa 30. novembra 2021.

12. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24. novembra 2020 k otázke
statusu samostatne zárobkovo činnej osoby na základe oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle §

5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010 citujúc § 5 písm. c/ zákona
č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010, § 3 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., § 3
ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z., § 4 zákona č. 578/2004 Z. z., § 10 ods. 1, 2 zákona č. 578/2004 Z. z.,
§ 68 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., konštatoval: ,,Zákonodarca už v ustanovení § 3 ods. 4 zákona
e. 578/2004 Z. z. rozlišuje u lekárov medzi výkonom zdravotníckeho povolania na základe povolenia

na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo povolenia vydaného pod3a osobitného predpisu
[písm. b/] a na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe [písm. c/].“13. Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr.
ambulancie) právnickej osobe, napr. spoločnosti s ručením obmedzeným [§ 12 ods. 3 písm. a/ zákona č.
578/2004 Z. z.] je, že právnická osoba má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti

odborného zástupcu [§ 68 ods. 1 písm. c/], teda s tzv. licenciou LlC.

14. Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr.
ambulancie) fyzickej osobe [§ 12 ods. 3 písm. a/ zákona č. 578/2004 Z. z.] je licencia L1B, t. j. licencia
na výkon zdravotníckeho povolania [§ 68 ods. 1 písm. b/ ].

15. Pojem „povolenie“, uvedený v § 4 písm. a/ bod 1. a § 11 zákona č. 578/2004 Z. z. je potrebné
vykladať v kontexte s ustanovením § 3 ods. 4 písm. b/ tohto zákona, teda tak, že pod povolením sa
rozumie povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulantnej zdravotnej starostlivosti,
ústavnej zdravotnej starostlivosti). Povolenie príslušný orgán vydá fyzickej osobe, ak má licenciu na
výkon zdravotníckeho povolania, tzv. licencia L1B [§ 12 ods. 2 písm. a/ zákona č. 578/2004 Z. z.]

a právnickej osobe, ak má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného
zástupcu v tom povolaní, v ktorom má poskytovateľ prevažne poskytovať zdravotnú starostlivosť - tzv.
licenciu L1C [§ 12 ods. 3 písm. a/ zákona č. 578/2004 Z. z.]. Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej
praxe, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. a/ zákona č. 578/2004 Z. z. (ďalej aj „licencia L1A“) nie je
podmienkou na vydanie povolenia podľa § 12 zákona č. 578/2004 Z. z. Ide o licenciu, ktorá nie je

žiadnym spôsobom viazaná na povinnosť držby licencie L1B alebo L1C, súčasne však držba licencie
L1A nevylučuje, aby lekár bol držiteľom aj licencií L1B a L1C.

16. Veľký senát sa stotožnil s názorom, že licencia L1A oprávňuje lekára vykonávať samostatnú
zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom

iným poskytovateľom alebo na inom mieste, a že lekár - držiteľ licencie L1A, je oprávnený bez
ďalšieho povolenia alebo súhlasu akéhokoľvek orgánu poskytovať zdravotnú starostlivosť. Iba na jeho
vôli je ponechané, či uvedenú licenciu bude aj využívať, a teda, či bude uzatvárať dohody/zmluvy
o výkone zdravotnej starostlivosti s inými prevádzkovateľmi zdravotníckych zariadení, a vybrať si,
v ktorom zdravotníckom zariadení, resp. inom mieste (napr. v byte chorého, v inom prirodzenom

sociálnom prostredí osoby, ktorá vyžaduje poskytovanie zdravotnej starostlivosti), bude zdravotnú
starostlivosť poskytovať. V prípade poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe licencie L1A ide o
tzv. „návštevnú službu“. Samotná skutočnosť, že prevádzkovateľ zdravotníckeho zariadenia, s ktorým
lekár - držiteľ licencie L1A uzatvára dohodu/zmluvu, je povinný spĺňať podmienky ustanovené zákonom,
medzi ktoré patrí aj vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia s oprávnením na

vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe lekára - držiteľa licencie L1A nijako nesúvisí. Povolenie na
prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia sa viaže výlučne na osobu prevádzkovateľa zdravotníckeho
zariadenia. Zánikom povolenia neprestane lekár, ktorý je držiteľom licencie L1A, spĺňať podmienky
pre vydanie tohto druhu licencie. Splnenie predpokladov pre vydanie licencie L1A lekárom nie je
naviazané na vydanie povolenia prevádzkovateľovi zdravotníckeho zariadenia. Skutočnosť, že lekár -

držiteľ licencie L1A uzatvára súkromné zmluvy/dohody s prevádzkovateľom zariadenia, ktorý má vydané
povolenie, nemožno chápať ako podmienku oprávnenia na výkon zdravotníckej praxe. Podmienky
na výkon samostatnej zdravotníckej praxe musí lekár splniť na to, aby mu licencia L1A bola vydaná
(pred vydaním licencie L1A). Zmluvu/dohodu s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia uzatvára
následne, po tom, čo spĺňa podmienky na výkon zdravotníckej praxe, teda po vydaní licencie L1A.

17. Veľký senát sa stotožnil s názorom senátu 9S, že pod pojmom oprávnenie na vykonávanie činností
v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010, je potrebné
rozumieť povolenie, súhlas s vykonávaním určitej činnosti, ktoré vydáva Slovenská lekárska komora
po tom, čo zistí, že lekár spĺňa odborné a iné zákonom ustanovené predpoklady na vykonávanie
samostatnej zdravotníckej praxe. Skutočnosť, že lekár na základe tohto povolenia, súhlasu s výkonom

činnosti (licencie L1A) môže uzatvárať dohody/zmluvy, od ktorých závisí, kde takúto činnosť bude
vykonávať, na existenciu povolenia udeleného lekárskou komorou, vplyv nemá. Po splnení zákonných
podmienok je iba na vôli držiteľa oprávnenia, akým spôsobom a kde bude výkon činnosti realizovať,
pričom zo strany verejnej moci u držiteľa licencie L1A žiadny ďalší úkon (napr. povolenie vykonávať
činnosť u konkrétneho poskytovateľa, registráciu a pod.) nie je potrebný. Licenciu L1A nepotrebuje

lekár v pracovnom pomere u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Na výkon povolania lekára v
pracovnom pomere Slovenska lekárska komora vydáva licenciu L1B. Ak sa lekár rozhodne poskytovať
zdravotnú starostlivosť ako fyzická osoba - podnikateľ vo svojom mene a na svoj účet vo vlastnom
zdravotníckom zariadení [§ 4 písm. a/ bod. 1 zákona č. 578/2004 Z. z.], v takom prípade je licencia L1Bpredpokladom na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie),
ktoré vydáva ministerstvo alebo samosprávny kraj. Licencia L1B teda sama o sebe nie je oprávnením
na vykonávanie činnosti, ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v

znení platnom do 31. decembra 2010 - takým oprávnením sa stáva len v spojení s povolením lekára
- fyzickej osoby na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulancie). Pokiaľ si lekár na účely
poskytovania zdravotnej starostlivosti založí spoločnosť s ručením obmedzeným, v takom prípade
licencia L1C - licencia na výkon činnosti odborného zástupcu zdravotníckym pracovníkom v povolaní
lekár, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. c/ zákona č. 578/2004 Z. z., je predpokladom na vydanie

povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia touto právnickou osobou. Je iba na vôli lekára,
či popri žiadosti o vydanie licencie L1B, požiada aj o vydanie licencie L1A, a či sa rozhodne využiť obe
licencie a poskytovať zdravotnú starostlivosť na základe oboch licencií. Držba licencie L1B ani vstup
jej držiteľa do pracovného pomeru s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia však nemá žiaden
vplyv na právo držiteľa licencie L1A naďalej vykonávať samostatnú zdravotnícku prax. Ak sa lekár ako
fyzická osoba - podnikateľ, rozhodne zmeniť spôsob svojho podnikania a založiť si napr. spoločnosť s

ručením obmedzeným, ktorá bude prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia ako právnická osoba,
na získanie povolenia podľa § 12 ods. 3 zákona č. 578/2004 Z. z. musí mať táto právnická osoba
určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu [§ 68 ods. 1 písm.
c/ zákona č. 578/2004 Z. z], teda s tzv. licenciou LlC. Licencia L1C nie je oprávnením na vykonávanie
činnosti, ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. Ani držba licencie L1C

nie je dôvodom zániku licencie L1A, a nie je ani prekážkou toho, aby lekár využíval aj licenciu L1A.
Licencie môže Lekárska komora dočasne pozastaviť alebo zrušiť z dôvodov a v rozsahu podľa § 73
a § 74 zákona č. 578/2004 Z. z. Veľký senát sa z vyššie uvedených dôvodov stotožnil s názorom
senátu 9S, že v prípade držiteľov licencií L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia
na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od vôle držiteľa licencie,

ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť
v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Skutočnosť,
že držiteľ licencie L1A uvedenú licenciu nevyužíva, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to,
aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z., by musela existovať
objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia.

Vzhľadom na uvedené držiteľ licencie L1A má postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby
v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z.“.

18. Z uvedených dôvodov Veľký senát v konaní vedenom pod sp. zn. 1Vs/3/2019 dospel k záveru, že
je potrebné sa odchýliť od záveru Veľkého senátu vo veci sp. zn. 1Vs/1/2019. Na prvú otázku, teda „či

licencia L1A vydaná lekárovi na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa § 10 ods. 2 zákona č.
548/2004 Z. z. má alebo nemá charakter oprávnenia na výkon činnosti predpokladaného v § 5 písm.
c/ zákona č. 461/2003 Z. z.“, uviedol nasledovné: „Licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej
praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c/
zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti treba považovať za oprávnenie

na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. o
sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z. z., na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A
považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely zákona o sociálnom poistení. Vykonávanie
zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je
súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na

základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný za samostatne
zárobkovo činnú osobu § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 310/2006 Z. z.“

19. Veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku č. k. 1Vs/3/2019, zo dňa 24.
novembra 2020 k otázke zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového

poistenia z titulu oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v
znení platnom do 31. decembra 2010, citujúc § 14 ods. 1 písm. b/, § 21 ods. 1, 3, § 227 ods. 2, písm. a/,
§ 228 ods. 1, 2, 3, 7, § 233 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, konštatoval: „Status
samostatne zárobkovo činnej osoby na základe licencie L1A nie je bez ďalšieho dôvodom vzniku, resp.
trvania povinného poistenia SZČO, je však predpokladom vzniku, alebo trvania takého poistenia.“ V tejto

súvislosti považoval Veľký senát za potrebné zdôrazniť, že ten istý lekár môže byť povinne poistený
ako SZČO podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z., či už na základe licencie L1A alebo/aj ako
fyzická osoba - držiteľ licencie L1B na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia;súčasne môže byť povinne poistený aj ako zamestnanec, prípadne aj ako iná SZČO uvedená v § 5
písm. a/, b/, d/ až f/ zákona č. 461/2003 Z. z.

20. Osobitný spôsob vzniku, resp. zániku povinného nemocenského poistenia a povinného
dôchodkového poistenia (ďalej aj „povinné poistenie“) samostatne zárobkovo činnej osoby upravuje
ustanovenie § 21 ods. 2 až 4 zákon č. 461/2003 Z. z.

21. Trvanie a zánik poistenia lekára, ktorý je držiteľom licencie L1A, odo dňa vzniku pracovného pomeru,

vktoromnavýkončinnostijepovinnýmaťoprávneniepodľaosobitnéhopredpisu(licenciuL1B),osobitne
upravuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z. z.

22. Podľa § 21 ods. 4 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 310/2006 Z. z., povinné
nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej
v § 5 písm. b/ a c/ dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v §

5 písm. c/ odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie
podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne
zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c/.

23. Držiteľovi licencie L1A v zmysle citovaného ustanovenia povinné poistenie môže zaniknúť z troch

dôvodov. Prvým dôvodom je príjem v rozhodnom období nižší ako predpokladá ustanovenie § 21 ods.
1 zákona č. 461/2003 Z. z.
24. Druhým dôvodom je zánik licencie L1A, kedy povinné poistenie zanikne dňom zániku tejto licencie.

25. Na zánik povinného poistenia držiteľa licencie L1A z tretieho dôvodu, teda z dôvodu vzniku

pracovného pomeru sa vzťahuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b/, časť vety za spojovníkom „a“. To
znamená, že z dôvodu vzniku pracovného pomeru u poskytovateľa zdravotníckeho zariadenia, v ktorom
lekár musí mať licenciu L1B, môže povinné poistenie lekára ako SZČO z titulu držby licencie L1A
zaniknúť iba vtedy, ak držiteľ licencie L1A splní svoju povinnosť podľa § 227 ods. 2 písm. a/ a § 228 ods.
3 a 7 v spojení s § 21 ods. 4 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z. z. a pobočke Sociálnej poisťovne predloží

vyhlásenie, že odo dňa vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej
osoby uvedenej v § 5 písm. c/, teda že od uvedeného dňa nevykonáva činnosť na základe licencie L1A
(t. j. samostatnú zdravotnícku prax).

26. Keďže zákon č. 461/2003 Z. z. výslovne vyžaduje podanie „vyhlásenia“ podľa § 21 ods. 4 písm.

b/, za splnenie tejto povinnosti nemožno považovať podanie Registračného listu - odhlášky, z obsahu
ktorého náležitosti vyhlásenia nevyplývajú.

27. Na účely § 21 ods. 4 v spojení s § 228 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z. z., Sociálna poisťovňa
vydala a na svojej webovej stránke zverejnila tlačivo „Vyhlásenie samostatne zárobkovo činnej osoby,

že od vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby, na ktorú
má oprávnenie podľa osobitného predpisu.“ Z obsahu tohto tlačiva vyplýva, že sa týka samostatne
zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c/ zákona, ktorá vyhlasuje, že od vzniku pracovného pomeru,
t. j. „od.....“ túto činnosť nevykonáva a že toto vyhlásenie podáva ako súčasť Registračného listu FO
- odhlášky z povinného nemocenského poistenia a z povinného dôchodkového poistenia samostatne

zárobkovo činnej osoby z dôvodu zániku týchto poistení.

28. Povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie držiteľa licencie L1A teda môže
zaniknúť tromi spôsobmi:

- podľa § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. dňom 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po
kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa
osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou
(ďalej len „príjem z podnikania“) nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v §
138 ods. 9 tohto zákona, alebo

- podľa § 21 ods. 4, časti vety pred písmenom „a“ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom od 01.
augusta 2006 do 31. decembra 2010 vždy dňom zániku licencie, alebo
- odo dňa vzniku pracovného pomeru s poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, v ktorom na výkon
činnosti je povinný mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak (v súlade s § 227 ods. 2 písm. a/ a §228ods.3zákonač.461/2003Z.z.vspojenís§21ods.4,častivetyzapísmenom„a“tohtozákona)taký
lekár predložil pobočke Sociálnej poisťovne vyhlásenie, že od vzniku pracovného pomeru nevykonáva
činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c/ tohto zákona.

29. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení č. k. IV. ÚS 610/2021-22 zo dňa 30. novembra 2021,
ktorým odmietol ústavnú sťažnosť proti uvedenému rozsudku najvyššieho súdu č. k. 1Vs/3/2019 zo
dňa 24. novembra 2020, konštatoval: „Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok nie je možné
považovať za zjavne neodôvodnený, ani za arbitrárny, teda taký, ktorý by bol založený na právnych

záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu, zmysel a účel v predmetnom konaní
aplikovaných ustanovení právnych predpisov.“

30.Osvojvôliprivýkladeaaplikáciizákonnéhopredpisuzostranyvšeobecnéhosúdujemožnéuvažovať
len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam. Z ústavnoprávneho hľadiska preto nie je dôvod na spochybnenie záverov napadnutého

rozsudku, pretože sú dostatočne zdôvodnené, aj keď s takým zdôvodnením sťažovateľ nesúhlasí a
využíva dostupnú inštančnú možnosť tieto závery vo svoj prospech „prebiť“, nie však na podklade
využiteľnom pre ústavnú sťažnosť. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je teda ústavne udržateľný.

31. Ústavný súd Slovenskej republiky opäť pripomenul, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto

judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon zveril najvyššiemu súdu (bod 22
odôvodnenia tohto rozhodnutia), a preto, ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne
právne názory, nemožno v takomto postupe vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keďže zaujatie stanovísk k
výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (m. m.

IV. ÚS 426/2018).

32. Zdôraznil, že zjednocovanie rozhodovania senátov najvyššieho súdu je (aj) vecou veľkého senátu
príslušného kolégia tohto súdu. Po takom vyriešení určitej právnej otázky je určite z hľadiska právnej
istoty nežiaduce, ak sa judikatúrny stav opätovne zmení bez zmeny pre rozhodovanie podstatného

právneho predpisu. Zároveň však platí, že pokiaľ zákonodarca s postupom zmeny právneho názoru
veľkého senátu o tej istej otázke následným rozhodnutím veľkého senátu v inom zložení výslovne počíta,
ide o „poistku omylu“ a vyšší stupeň zjednocovacieho procesu na účel aplikačnej optimalizácie (k tomu
pozri body 17, 19, 21 a 23 odôvodnenia). Novo rozhodujúci sudcovia najvyššieho súdu nemôžu v
predmetnej situácii svoj odlišný právny názor ignorovať, a naopak, postupujú ex officio, pričom taký ich

zákonne súladný postup nemôže byť z hľadiska práva na súdnu ochranu neúspešnej strany v konaní v
zmysle čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky úspešne napadnutý ako ústavne nekonformný.

33. Sťažovateľom avizované (ako možné) neustále preklápanie riešenia dotknutej právnej otázky
postupnesalíšiacimirozhodnutiamiveľkéhosenátukolégiavinomzloženíjeeliminovanémechanizmom

prijímania stanoviska podľa § 21 ods. 3 písm. a/ zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

34. Ústavný súd teda v okolnostiach tejto veci dospel k záveru, že argumentácii sťažovateľa chýba
ústavnoprávny rozmer, keď vo svojej ústavnej sťažnosti v zásade len polemizuje s právnymi závermi

najvyššieho súdu a stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov.
Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by
vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie.

35. Uvedené je dostačujúce na to, aby ústavný súd túto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods.
2 písm. g/ zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov ako zjavne neopodstatnenú.

36. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže ich posudzovanie je viazané na vyslovenie porušenia
označených práv a slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo.“37. Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky je pre súdy záväzné.

38.Vychádzajúczuvedenéhoaskutkovýchzistení,ktorévdanejvecipotvrdili,žežalobkyňaajpovydaní
rozhodnutia č. TSK/2007/04906/zdrav.-2 zo dňa 16. novembra 2007 Trenčianskym samosprávnym
krajom, ktorým bolo dňom 31. decembra 2007 vyhovené žiadosti žalobkyne o zrušenie povolenia na
prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia - ambulancie v špecializačnom odbore pediatria a dorastové
lekárstvo (vydané dňa 17. októbra 2006), bola naďalej držiteľom licencie číslo: L1A/TN/0402/05 vydanej

dňa 24. augusta 2005 Slovenskou lekárskou komorou na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v
povolaní lekár. Zároveň v konaní nebolo sporným, že žalobkyňa za roky 2006 a 2007 v daňovom priznaní
priznala príjmy, považované za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa
osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§
6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov). Keďže ide vždy o príjem SZČO, nie je právne významné, či
tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c/ alebo aj podľa § 5 písm. a/, príp.

písm. b/ alebo d/ zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení platnom do 31. decembra 2010.

39. Kasačný súd konštatuje, že v danom prípade k zániku povinného poistenia žalobkyne došlo najskôr
až dňom 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý príjem z podnikania
a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním

a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (ďalej len „príjem z podnikania“) nebol vyšší ako 12-
násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9 zákona č. 461/2003 Z. z., keď tomuto
dňu nepredchádzal zánik (vtedy stále platnej) licencie L1A a ani vyhlásenie žalobkyne, že od vzniku
pracovného pomeru už nevykonáva samostatne zárobkovú činnosť.

40. Pokiaľ teda Sociálna poisťovňa v oboch stupňoch dospela k záveru, že žalobkyni ako samostatne
zárobkovo činnej osobe zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie až
dňa 30. júna 2009, a nie dňa 31. decembra 2007, rozhodla správne a v intenciách vyššie uvedeného
názoru veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu
Slovenskej republiky.

41. Žalobkyňa ako držiteľka licencie L1A mala postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby
v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Zároveň bola naplnená formálna
aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka
nezávislá od jej vôle ako držiteľky tejto licencie, ktorá by jej bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku

prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným
poskytovateľom alebo na inom mieste. Tvrdenie žalobkyne, že licenciu L1A nevyužívala, neznamená
reálnu nemožnosť jej využívania. Na to, aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c/ zákona
č. 461/2003 Z. z., by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v
konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia.

42. Keďže námietky, ktoré žalobkyňa uviedla vo svojej kasačnej sťažnosti korešpondujú právnym
otázkam,ktorýmisaveľkýsenátsprávnehokolégianajvyššiehosúduvosvojomrozhodnutí(1Vs/3/2019)
dôsledne zaoberal, kasačný súd na tieto argumenty už duplicitne v podrobnostiach nereflektoval a
považoval ich za zodpovedané práve poukazom na uvedenie relevantných častí rozhodnutia veľkého

senátu.

43. Kasačný súd dodáva, že krajský súd tiež správne uviedol, že zákon žalovanej neukladá
lehotu, v ktorej je povinná rozhodnúť o vzniku, zániku alebo o prerušení sociálneho poistenia v
sporných prípadoch. Taktiež neustanovuje povinnosť Sociálnej poisťovni upovedomiť účastníka o začatí

správneho konania, ako to ukladá správny poriadok a neukladá Sociálnej poisťovni ani povinnosť pred
vydaním rozhodnutia dať možnosť účastníkovi konania vyjadriť sa k podkladom, prípadne navrhnúť
doplnenie. Zároveň umožňuje Sociálnej poisťovni začať konanie na podnet organizačnej zložky, ktoré
je v takomto prípade začaté urobením prvého úkonu voči účastníkovi konania. Zákon o sociálnom
poistení bližšie nešpecifikuje, o aký úkon má ísť. Nevylučuje teda, aby prvým úkonom bolo aj doručenie

rozhodnutia. Aj účastníkovi konania, ktorému bolo začatie konania oznámené až v momente doručenia
prvostupňového rozhodnutia, stále zostáva zachovaná možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam
pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia, a to v rámci odvolacieho konania, ktoré tvorí s
prvostupňovým konaním jeden celok.44. Kasačný súd ešte poznamenáva, že nemožno akceptovať ani požiadavku žalobkyne, aby podanie
registračného listu fyzickej osoby - odhlášky bolo považované za jej vyhlásenie podľa § 21 ods. 4 písm.
b/ zákona č. 461/2003 Z. z., a to z dôvodov už uvedených v odsekoch 28, 29 a 30 odôvodnenia.

45. Dňa 17. mája 2022 bol kasačnému súdu doručený návrh žalobkyne na prerušenie konania z dôvodu,
že v obdobnej veci, založenej podľa jej názoru na rovnakom skutkovom základe, bola podaná ústavná
sťažnosť na Ústavnom súde Slovenskej republiky vedená pod evidenčným číslom spisu Rvp 1630/2021.

Navrhla preto kasačnému súdu, aby konanie v jej právnej veci prerušil podľa § 100 ods. 2 písm. a/
SSP, keďže prebieha súdne konanie, v ktorom sa riešia otázky, ktoré môžu mať zásadný význam
pre rozhodnutie najvyššieho správneho súdu v predmetnej právnej veci, a to až do právoplatnosti
rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej.

46. Podľa § 100 ods. 2 písm. a/ SSP, ak správny súd neurobí iné vhodné opatrenie, môže konanie
uznesením prerušiť, ak prebieha súdne konanie alebo administratívne konanie, v ktorom sa rieši otázka,
ktorá môže mať význam na rozhodnutie správneho súdu, alebo ak správny súd dal na takéto konanie
podnet.

47. Rozhodnutie, či súd preruší konanie z dôvodu podľa § 100 ods. 2 písm. a/ SSP, tak patrí výlučne
do pôsobnosti súdu.

48. Kasačný súd poukazuje na to, že uznesením najvyššieho správneho súdu sp. zn. 9Sžsk/61/2018
zo dňa 21. marca 2022 bolo rozhodnuté o pokračovaní v konaní o právnej veci žalobkyne, ktoré bolo
naposledyprerušenévdôsledkutoho,žeprotirozhodnutiuVeľkéhosenátuNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24. novembra 2020 bola podaná ústavná sťažnosť podľa čl. 127
Ústavy Slovenskej republiky pod evidenčným číslom spisu Rvp 361/2021.

49. Právne závery ohľadom (pôvodne medzi účastníkmi konania sporných) právnych otázok tak už
prešli riadnou kontrolou ústavnosti a uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.
ÚS 610/2021 zo dňa 30. novembra 2021 (vo veci ústavnej sťažnosti ev. č. 361/2021), bola ústavná

sťažnosť podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky proti rozhodnutiu Veľkého senátu správneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/3/2019 odmietnutá. Ústavný súd Slovenskej
republiky pritom výslovne konštatoval, že odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu je podľa jeho názoru
výslovne „dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd dostačujúco vysvetlil, prečo kasačnú sťažnosť
sťažovateľa zamietol, pričom jeho závery možno považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné

a udržateľné. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne
odôvodnené, ústavný súd teda nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať
(podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru
najvyššieho súdu.“

50. Kasačný súd z uvedeného dôvodu návrh žalobkyne na prerušenie konania s poukazom na to, že
na ústavnom súde bola podaná aj iná (ďalšia) ústavná sťažnosť v obdobnej právnej veci, nevyhodnotil
ako dôvodný. Navyše, žalobkyňa hoci je v konaní kvalifikovane právne zastúpená, nešpecifikovala a
ani bližšie nevysvetlila, pre ktoré skutočnosti a v akom kontexte sa domnieva, že napriek argumentom

uvedeným v predchádzajúcom bode odôvodnenia, je potrebné vyčkať aj na rozhodnutie ústavného súdu
o ústavnej sťažnosti s evidenčným číslom Rvp 1630/2021.

51. Z dôvodov uvedených vyššie kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobkyne ako nedôvodnú postupom

podľa § 461 SSP zamietol.52. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že žalobkyni (sťažovateľke), ktorá v
tomto konaní nemala úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP)
a žalovanej ich nepriznal, lebo to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168

SSP).

53. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.