Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Sunday, June 26, 2022

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 7Svk/5/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3019200557
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2022:3019200557.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky

Reisenauerovej (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Jany Martinčekovej a Mgr. Michala
Novotného, v právnej veci žalobkyne: V.. P. V., A. Š.N. XXX/XX, XXX XX W., zastúpenej advokátskou
kanceláriou MÚDRY & MINÁRIKOVÁ advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Palackého 6403, 911
01 Trenčín, IČO: 52 418 219, proti žalovanej: Primátorka Mesta Púchov, so sídlom Štefánikova
821/21 020 18 Púchov, právne zastúpenej JUDr. ANTON ŠKOLEK & PARTNERS, s.r.o., so sídlom
Treskoňova 816/1, 014 01 Bytča, IČO: 47 253 223, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej ev.
č. 12124/2019 zo dňa 30.09.2019, o kasačnej sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k.

11S/231/2019-48 zo dňa 21.septembra 2021, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalovanej proti rozsudku Krajského súdu
v Trenčíne č. k. 11S/231/2019-48 zo dňa 21.septembra z a m i e t a.

Žalobkyni priznáva proti žalovanej právo na úplnú náhradu trov kasačného konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie pred krajským súdom
1. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č. k. 11S/231/2019-48 zo dňa 21. septembra 2021 podľa § 191

ods. 1 písm. c/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) zrušil rozhodnutie
primátorky Mesta Púchov ev. č. 12124/2019 zo dňa 30.09.2019 a vec jej vrátil na ďalšie konanie.
Preskúmavaným rozhodnutím žalovaná odvolanie žalobkyne podľa ust. § 19 ods. 2,3 zák. č. 211/2000
Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode
informácií) v spojení s ust. § 59 ods. 2 zák. č. 71/1967 Zb. zamietla a prvostupňové rozhodnutie
MestskéhoúraduvPúchoveev.č.9126/2019zodňa19.07.2019potvrdila. Prvostupňovýmrozhodnutím
Mestského úradu v Púchove ev. č. 9126/2019 zo dňa 19.07.2019 bolo žiadosti žalobkyne o poskytnutie

informácie čiastočne vyhovené a boli jej poskytnuté vo vymedzenom rozsahu, ostatné požadované
informácie jej neboli sprístupnené. O trovách konania rozhodol krajský súd poukazom na ust. § 167 ods.
1 S.s.p. tak, že ich náhradu priznal úspešnej žalobkyni voči neúspešnej žalovanej.

2. Z obsahu administratívneho spisu krajský súd zistil, že žiadosťou zo dňa 27.06.2019, doručenou v
ten istý deň Mestskému úradu Púchov, požiadala žalobkyňa o sprístupnenie nasledovných informácií:

Faktúra č. 20181325 od dodávateľa Púchov servis s.r.o. na sumu 12.924,- Eur za účel nákupu chráničky,
dopravné náklady na vybudovanie optickej siete pre Mesto Púchov - I. etapa, vystavená dňa 30.11.2018,
splatná dňa 14.12.2018, Mestom Púchov zaevidovaná dňa 11.12.2018, uhradená dňa 27.12.2018 a na
stránke www.puchov.sk zverejnená dňa 02.01.2019, vrátane dodacieho listu;Faktúra č. 20181352 od dodávateľa Púchov servis s.r.o. na sumu 3.999,65 Eur za účel nákupu PD-CP-
OPTO - chránička, vytyčovanie teplovodu na vybudovanie optickej siete pre Mesto Púchov, vystavená

dňa 21.12.2018, splatná dňa 04.01.2019, Mestom Púchov zaevidovaná dňa 21.12.2018, uhradená dňa
28.12.2018 a na stránke www.puchov.sk zverejnená dňa 02.01.2019, vrátane dodacieho listu;

Odborné stanovisko č. 41/19 - stanovisko k vyčísleniu hodnoty pripokládky chráničky Mesto Púchov,
vypracované J.. D. Q. D. F., vrátane jej faktúry č. 41/2019 vystavenej dňa 15.02.2019 na sumu 180,- Eur,

splatnej dňa 14.12.2018, Mestom Púchov zaevidovanej dňa 11.12.2018, uhradenej dňa 28.03.2019 a
na stránke www.puchov.sk zverejnenej dňa 10.04.2019;

Znalecký posudok č. 49/2019 - majetkové vysporiadanie, vypracovaný J.. D. Q. D. F., vrátane jej faktúry
č. 49/2019 vystavenej dňa 21.02.2019 na sumu 130,- Eur, splatnej dňa 28.02.2019, Mestom Púchov
zaevidovanej dňa 01.03.2019, uhradenej dňa 11.03.2019 a na stránke www.puchov.sk zverejnenej dňa

15.03.2019;

Znalecký posudok č. 96/2019 - majetkové vysporiadanie, vypracovaný J.. D. Q. D. F., vrátane jej faktúry
č. 96/2019 vystavenej dňa 08.04.2019 na sumu 130,- Eur, splatnej dňa 18.04.2019, Mestom Púchov
zaevidovanej dňa 15.04.2019, uhradenej dňa 17.04.2019 a na stránke www.puchov.sk zverejnenej dňa

26.04.2019.
Žalobkyňa žiadala uvedené informácie sprístupniť v listinnej podobe.

3. Mestský úrad Mesta Púchov rozhodnutím ev. č. 9126/2019 zo dňa 19.07.2019 žiadosti žalobkyne
čiastočne vyhovel a požadované informácie sprístupnil v nasledovnom rozsahu:

Faktúra č. 20181325 od dodávateľa Púchov servis s.r.o. a dodací list k nej;
Faktúra č. 20181352 od dodávateľa Púchov servis s.r.o.;
Znalecký posudok č. 49/2019 vypracovaný J.. D. Q. a jej faktúru č. 49/2019 zaň na sumu 130,- Eur;
Znalecký posudok č. 96/2019 vypracovaný J.. D. Q. a jej faktúru č. 96/2019 zaň na sumu 130,- Eur;
Faktúru od J.. D. Q. č. 41/2019 na sumu 180,- Eur.

4. Žalobkyni povinná osoba nesprístupnila Odborné stanovisko č. 41/2019 - stanovisko k vyčísleniu
hodnoty pripokládky chráničky Mesto Púchov, vypracované J.. D. Q. D. F.. Proti uvedenému rozhodnutiu
podala žalobkyňa odvolanie, ktoré Primátorka Mesta Púchov rozhodnutím ev. č. 12124/2019 zo
dňa 30.09.2019 zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila, pričom sa stotožnila s právnou

argumentáciou povinnej osoby. Zdôraznila, že požadovaný druh informácií nespadá pod pojem povinnej
sprístupňovanej informácie podľa § 3 zákona č. 211/2000 Z.z., pretože sprístupnením informácie by bola
ohrozená schopnosť zabezpečenia spôsobilosti mesta pri plnení úloh v zmysle zákona č. 138/1991 Zb.
o majetku obcí v zmysle rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 514/2010.

5. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým
správnym rozhodnutím preskúmal v intenciách zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k
informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), citujúc právnu
úpravu ustanovenú v § 2 ods. 1, § 3 ods. 1, 3, § 8 ods. 1, § 10 ods. 1, 2 písm. c), § 11 ods. 1 písm.
a), § 11 ods. 2, ako i čl. 26 ods. 1,4,5 Ústavy Slovenskej republiky, podľa právnej úpravy ustanovenej

v prvej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku, a dospel k záveru o potrebe zrušenia žalobou
napadnutého rozhodnutia.

6. Krajský súd nepovažoval medzi účastníkmi konania za sporné, že dôvod nesprístupnenia informácie
nebol založený na aplikácii ustanovení § 8 až § 10 zákona č. 211/2000 Z.z., t.j. nešlo o utajovanú

skutočnosť podľa osobitného zákona, ani o bankové tajomstvo ani o daňové tajomstvo, nešlo o
informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby, ani nešlo o obchodné tajomstvo.
Taktiež žalovaná nedôvodila aplikáciou niektorého z dôvodov predvídaných ustanovením § 11 zákona
č. 211/2000 Z.z. Žalovaná založila svoju argumentáciu podporujúcu nesprístupnenie Odborného
stanoviska č. 41/2019 v podstate len na aplikácii právneho názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky

vysloveného v uznesení sp. zn. II. ÚS 514/2010 zo dňa 07.12.2010.

7. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že pri posudzovaní zákonnosti postupu
správnych orgánov v postavení povinných osôb je potrebné vychádzať z účelu zákona č. 211/2000Z.z., ktorým je zabezpečenie realizácie ústavne zaručeného práva každého na informácie (čl. 26 ods.
1 Ústavy SR) vo forme sprístupnenia informácie požadovanej žiadateľom (viď napr. rozhodnutie NS SR
sp. zn. 6Sži/5/2011 zo dňa 25.04.2012). Zákon č. 211/2000 Z.z. poskytuje právny rámec pre to, aby sa

žiadateľovi realizáciou jeho práva umožnilo nadobúdať vedomosti o skutočnostiach a faktoch, ktorými
disponuje povinná osoba, pokiaľ nejde o informácie, ktoré sú zákonom vylúčené zo sprístupňovania.
Všetky výnimky je potrebné vykladať reštriktívne a prihliadať na princíp prevažujúceho verejného
záujmu, ktorý vyplýva z čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého možno právo na
informácie obmedziť iba vtedy, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a

slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Osobami
povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie sú štátne orgány, obce ako aj tie právnické
osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej
činnosti. Všetky zákonom ustanovené obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak,
že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri

ktorých to ustanovuje zákon. Najvyšší súd Slovenskej republiky v danom prípade vychádzal z toho, že
právo na informáciu musí byť v rovnováhe s princípom dobrej verejnej správy. Je potrebné zdôrazniť,
že verejná správa nemá byť samoúčelná, ale jej cieľom je služba občanom, vrátane poskytovania
informácií, s ktorými verejná správa pri výkone svojej pôsobnosti pracuje (disponuje). Cieľom verejnej
správy je právna regulácia v oblasti verejnoprávnych vzťahov. Právo na informácie nie je samoúčelné,

ale má umožniť žiadateľom čo najväčšiu právnu pohodu a komfort orientovať sa a uplatňovať práva v
jednotlivých úsekoch verejnej správy.

8. Pri súdnom prieskume žalobou napadnutého rozhodnutia sa krajský súd oboznámil s uznesením
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 514/2010 zo dňa 07.12.2010. Krajský súd v

odôvodnení svojho rozhodnutia v súvislosti s možnosťou aplikácie vyššie citovaného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky aj na prípad žalobkyne, dal do pozornosti, že Ústavný súd
Slovenskej republiky tu posudzoval vec, meritom ktorej bola žiadosť adresovaná Úradu vlády Slovenskej
republikyosprístupneniezvukovéhozáznamuzrokovaniavládySlovenskejrepublikyvedenejvtedajším
predsedom vlády Robertom Ficom, ktoré sa uskutočnilo 04.07.2006 o 22.15 hod. Zároveň bol

požadovaný prepis zvukového záznamu, ak bol takýto prepis vyhotovený. Išlo teda o už uskutočnené
rokovanie vrcholného orgánu exekutívy s konkrétnym programom, t.j. nie o také, ktoré by na úrovni
orgánu územnej samosprávy eventuálne mohlo (ale aj nemuselo) niekedy nastať v neurčenom okamihu
v budúcnosti s neurčitým programom. Ústavný súd Slovenskej republiky k tam riešenej spornej otázke
vyslovil, že „neverejnosť rokovania vlády je ustanovená osobitnou právnou úpravou § 1a prvou vetou

zákona č. 575/2001 Z.z. Zmyslom osobitnej úpravy zakotvujúcej neverejnosť rokovaní je vylúčiť
verejnosť z tých rokovaní orgánov verejnej moci, keď by prítomnosť tretích osôb, resp. ich prístup k
prerokovávaným skutočnostiam v plnom rozsahu mohla ohroziť plnenie povinností orgánov verejnej
moci vyplývajúcich z právnych predpisov (najmä pri ochrane utajovaných skutočností, osobných údajov,
obchodného tajomstva, práv a záujmov tretích osôb), pričom zabezpečenie ochrany týchto skutočností

iným spôsobom by mohlo mať negatívny vplyv na rýchlosť a efektívnosť činnosti týchto orgánov.
Požiadavka neverejnosti rokovaní orgánov v prípadoch, keď je to potrebné pre plnenie úloh pri výkone
ich právomoci, je akceptovaná aj na úrovni inštitúcií Európskej únie, kde túto požiadavku upravuje
nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k
dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom, že v

zásadebymalibyťverejnostiprístupnévšetkydokumentyorgánov,jevšaktrebachrániťniektoréverejné
a súkromné záujmy prostredníctvom výnimiek; orgány by mali mať možnosť chrániť svoje vnútorné
konzultácie a porady tam, kde je to potrebné na zabezpečenie ich spôsobilosti uskutočňovať svoje úlohy.
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že v prípade neverejného rokovania nemôže dôjsť ku prijímaniu
informáciíakýmkoľvekspôsobomztakéhotorokovaniavrátanetechnickýchprostriedkovanemôžedôjsť

anikurozširovaniutakýchtoinformácií(m.m.I.ÚS57/00).Týmniejedotknutápovinnosťvládyupravená
zákonom o slobode informácií (§ 5 ods. 4 zákona o slobode informácií) zverejňovať určené dokumenty
- texty materiálov (návrhy, správy, rozbory) predložené na rokovanie vlády a prijaté uznesenia.“

9. Ďalej dal krajský súd do pozornosti, že z citovanej časti uznesenia sp.zn. II ÚS 514/2010 zo

dňa 07.12.2010 vyplýva, že Ústavný súd Slovenskej republiky na jednej strane rozoznáva informácie
zachytené v písomnej forme (dokumenty), pri ktorých nespochybňuje zásadu ich prístupnosti verejnosti
(„Ústavný súd sa stotožňuje s názorom, že v zásade by mali byť verejnosti prístupné všetky dokumenty
orgánov...“) a na strane druhej identifikuje inú kategóriu informácií - vnútorné konzultácie a porady, kdepripúšťa podľa konkrétnych okolností výnimky zo všeobecnej povinnosti ich zverejňovania. Vztiahnuc
uvedené na prípad žalobkyne krajský súd konštatoval, že pri Odbornom stanovisku č. 41/2019
vypracovanom J.. D. Q. D. F., za ktoré si znalkyňa vyfakturovala odmenu 180,- Eur, ktorá jej z

prostriedkov Mesta Púchov bola zaplatená, nie je možné aplikovať rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 514/2010, keďže v tomto prípade nejde o žiadnu už uskutočnenú
vnútornú konzultáciu alebo poradu, ktorej obsah by bolo potrebné chrániť, ale ide o písomný dokument
(analýzu alebo rozbor) preukázateľne získaný za prostriedky Mesta Púchov. Žalovaná odmietnutím
sprístupnenia Odborného stanoviska č. 41/2019 zaťažila administratívne konanie vadou nesprávneho

právneho posúdenia veci spočívajúceho v nesprávnej aplikácii judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky na prípad žalobkyne, za situácie, keď základné skutkové okolnosti žiadosti žalobkyne o
sprístupnenie informácie sa výrazne odlišovali od skutkových okolností prípadu, z ktorých pôvodný
právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vecne vychádzal.

10. Záverom krajský súd doplnil, že požadovaná informácia je odborným stanoviskom týkajúcim sa

vyčíslenia hodnoty pripokládky chráničky. Jej obsah sa týka investície Mesta Púchov do pripokládky
chráničky a samotná analýza bola zaplatená z prostriedkov mesta. Zo systematiky ustanovení § 8 až
§ 11 zákona č. 211/2000 Z.z. možno vyabstrahovať princíp, podľa ktorého jednou z okolností, ktoré
„prelamujú“ aj tam ustanovené niektoré výnimky z povinnosti zverejňovania informácií, je tá, ak ide o
informácie získané za verejné prostriedky alebo týkajúce sa nakladania s majetkom obce (viď § 10 ods.

2 písm. c), § 11 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z.), z čoho vyplýva, že nesprístupnenie takýchto informácií
musíbyťzostranypovinnejosobymimoriadnevyčerpávajúcoodôvodnené.Tietopodmienky-informácia
získaná za verejné prostriedky alebo týkajúca sa nakladania s majetkom obce - v prípade pripokládky
chráničky Mesta Púchov sú splnené. Naopak nie je splnená žiadna z podmienok, ktoré pre možnosť
odmietnutia sprístupnenia niektorých informácií vymedzil Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí

sp. zn. II. ÚS514/2010. Nejde o žiadnu už uskutočnenú poradu ani konzultáciu na úrovni niektorého z
orgánov Mesta Púchov.

11. S poukazom na uvedené dospel krajský súd k záveru o potrebe zrušenia napadnutého rozhodnutia
primátorky Mesta Púchov ev. č. 12124/2019 zo dňa 30.09.2019 z dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm. c)

S.s.p. a vrátenia veci žalovanej na ďalšie konanie, v ktorom sa bude riadiť právnym názorom vysloveným
správnym súdom (§ 191 ods. 6 S.s.p.) a o odvolaní žalobkyne proti prvostupňovému rozhodnutiu znovu
rozhodne.

II.

Kasačná sťažnosť žalovanej

12. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podala žalovaná v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. V
dôvodoch kasačnej sťažnosti namietala, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho
právneho posúdenia veci podľa § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p. Navrhovala, aby pôvodne najvyšší súd

rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č.k. 11S/231/2019-48 zo dňa 21. septembra 2021 zmenil tak, že
žalobu v celom rozsahu zamieta a zároveň prizná náhradu trov konania a trov kasačného konania v
rozsahu 100%, alebo alternatívne zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie a žalovanej prizná
náhradu trov konania a trov kasačného konania v rozsahu 100%.

13. Žalovaná sa nestotožnila s výrokmi, odôvodnením ani prijatými závermi uvedenými v rozsudku
krajského súdu. Žalovaná nesúhlasila s právnym posúdením uvedeným v bode 32 odôvodnenia a mala
za to, že súd nesprávne právne posúdil túto vec, keď na daný skutkový stav neaplikoval rozhodnutie
ÚstavnéhosúduSRsp.zn.II.ÚS514/2010,ktorésanapredmetnúvecpodľanázoružalovanejvzťahuje.
Poukázala na to, že povinná osoba vyhovela žalobkyni - ako žiadateľke o informáciu takmer vo všetkých

požadovaných informáciách s výnimkou sprístupnenia samotného odborného stanoviska č. 41/2019 J..
D. Q.. Upriamila pozornosť na skutočnosť, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre už
viac krát zaujal stanovisko, že obsahom základného práva na prijímanie informácií nie je právo dostávať
informácie podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa. (napr. II.ÚS 10/99, II. ÚS 514/2010).

14. Rozhodnutie povinnej osoby považuje za dostatočne odôvodnené a správne stotožniac sa s
jej argumentáciou ako i s argumentáciou prvostupňového orgánu. Uviedla, že dôvodnou potrebou
pri plnení úloh podľa § 7 ods. 1 zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí je nesprístupniť informácie,
ktorých zverejnením by mohla byť zhoršená vyjednávacia pozícia mesta vo vzťahu k potencionálnymzmluvným partnerom a zmluvným podmienkam, ktoré chce mesto s nimi dohodnúť. Odmietnutie
aplikácie rozhodnutia ústavného súdu II. ÚS 514/2010 má podľa názoru žalovanej za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedla, že

požadovaná informácia má charakter vnútornej informácie, pretože nie je informáciou ako mesto
nakladalo s majetkom, ale má slúžiť pre ďalší postup v budúcnosti ako podklad interných porád
a konzultácii. Požadovaná informácia je odborným stanoviskom týkajúcim sa vyčíslenia hodnoty
pripokládky chráničky. Práve vnútorné porady a konzultácia ako aj informácie sa k ním vzťahujúce
požívajú podľa ústavného súdu výnimku zo všeobecného práva na sprístupnenie informácií.

15. Žalovaná zdôraznila, že ústavný súd vo svojom rozhodnutí II. ÚS 514/2010 konštatuje, že je
potrebné chrániť niektoré verejné záujmy prostredníctvom výnimiek; orgány by mali mať možnosť
chrániť tam, kde je to potrebné na zabezpečenie ich spôsobilosti uskutočňovať svoje úlohy. V danom
prípade požadovaná informácia podľa žalovanej nesúvisí s nakladaním s majetkom mesta a verejnými
prostriedkami, nakoľko závery predmetného odborného posudku nie sú podkladom, súčasťou ani

obsahom žiadneho právneho úkonu, účastníkom ktorého by bolo mesto, a predmetom ktorého by bolo
nakladanie s majetkom mesta alebo verejnými prostriedkami, peňažné alebo iné vecné plnenie zo
strany mesta alebo v prospech mesta. Závery plynúce z požadovaného odborného stanoviska mesto
zatiaľ žiadnym spôsobom nevyužilo ani nepoužilo a preto majú výslovne len interný prevádzkový
charakter. Nie je však vylúčené, že požadovaná informácia bude v budúcnosti predmetom vyjednávania

so zmluvnými partermi a bude slúžiť ako podklad pre uzatvorenie zmluvného vzťahu. Zatiaľ informácia
nebola použitá a preto je v záujme obyvateľov mesta vo vzťahu k potencionálnym zmluvným parterom
a zmluvným podmienkam, ktoré chce s nimi mesto dohodnúť.

16. Podľa názoru žalovanej by mal súd zároveň skúmať, či právo jednotlivca na poskytnutie konkrétnej

informácie stojí nad právami väčšej skupiny občanov SR- obyvateľov mesta Púchov, ktorým sa
do budúcna po zverejnení danej informácie môže zhoršiť kvalita a cena služieb poskytovaných a
zabezpečovaných mestom Púchov. Žalovaná ako odvolací orgán vo veci sprístupnenia informácií
rozhodol v kontexte s vyššie uvedenými žiadosťami žalobcu, tak ako je uvedené v rozhodnutí o odvolaní.
Mala za to, že žalovaná rozhodla v súlade so zákonom a ustálenou judikatúrou, preto odvolanie zamietol

a rozhodnutie a čiastočnom nesprístupnení informácií potvrdil.

17. Podľa názoru žalovanej je potrebné vec posúdiť tak, že na daný skutkový stav sa vzťahuje
rozhodnutie Ústavného súdu II. ÚS 514/2010 v zmysle ktorého mala žalovaná právo odmietnuť
sprístupniť požadovanú informáciu a to aj v kontexte práva jednotlivca na informácie práv obyvateľov

mesta na riadnu, hospodárnu a kvalitnú samosprávu. Na tomto základe žiadal žalovaná žalobu v celom
rozsahu zamietnuť ako nedôvodnú.

III.
Vyjadrenie žalobkyne ku kasačnej sťažnosti

18. Žalobkyňa sa ku kasačnej sťažnosti žalovanej vyjadrila v písomnom podaní zo dňa 11.01.2022,
pričom sa v plnej miere stotožnila so závermi súdu v rozsudku a tie považuje za správne a vyčerpávajúco
odôvodnené. Za správne považoval konštatovanie súdu o tom, že všetky výnimky zo slobodného
prístupu k informáciám podľa zák.č. 211/2000 Z.z. je potrebné vnímať a priori ako reštriktívne a

prihliadať na princíp prevažujúceho verejného záujmu, ktorý vyplýva z čl. 26 ods. 4 Ústavy SR. Na
základe uvedeného zastávala názor, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a túto navrhla odmietnuť ako
neprípustnú. Zároveň si uplatnila náhradu trov kasačného konania.

IV.
Konanie pred kasačným súdom

19. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky bol formálne zriadený ústavným zákonom č. 422/2020 Z.

z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov
dňa 1. januára 2021 a na základe zák. č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v
súvislosti s reformou súdnictva.20. Podľa ust. § 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 423/2020 Z.z., najvyšší správny súd začne činnosť 1. augusta 2021.

21. Podľa ust. § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z., o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 423/2020 Z.z., výkon súdnictva prechádza od 1. augusta 2021 z najvyššieho súdu na
najvyšší správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho
správneho súdu.

22. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ v spojení s § 438 ods.
2 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v
medziach podanej kasačnej sťažnosti žalovanej (§ 453 ods. 1 S.s.p.), kasačnú sťažnosť prejednal bez
nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní
vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
www.nssud.sk (§ 452 ods. 1 v spojení s ust.§ 137 ods. 4 S.s.p.) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť

žalovanej nie je dôvodná.
23. Predmetom prieskumného konania na kasačnom súde bol rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, č.
k. 11S/231/2019-48 zo dňa 21. septembra 2021, ktorým krajský súd zrušil rozhodnutie primátorky mesta
Púchov ev. č. 12124/2019 zo dňa 30.09.2019 a vec jej vrátil na ďalšie konanie.

24. V procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku správneho súdu kasačný súd vychádzal
zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril
administratívny spis žalovaného správneho orgánu.

25. Predmetom preskúmavacieho súdneho konania v danej veci bolo rozhodnutie žalovanej ev. č.

12124/2019 zo dňa 30.09.2019, ktorým odvolanie žalobkyne podľa ust. § 19 ods. 2,3 zák.č. 211/2000
Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode
informácií) v spojení s ust. § 59 ods. 2 zák.č. 71/1967 Zb. zamietla a prvostupňové rozhodnutie
Mestského úradu v Púchove ev. č. 9126/2019 zo dňa 19.07.2019 potvrdila.

26. Mestský úrad v Púchove svojím rozhodnutím ev. č. 9126/2019 zo dňa 19.07.2019 čiastočne vyhovel
žiadosti žalobkyne o poskytnutie informácie, ktoré jej boli poskytnuté v rozsahu; Faktúra č. 20181325 od
dodávateľa Púchov servis s.r.o. a dodací list k nej; Faktúra č. 20181352 od dodávateľa Púchov servis
s.r.o.; Znalecký posudok č. 49/2019 vypracovaný J.. D. Q. a jej faktúru č. 49/2019 zaň na sumu 130,-
Eur; Znalecký posudok č. 96/2019 vypracovaný J.. D. Q. a jej faktúru č. 96/2019 zaň na sumu 130,- Eur;

Faktúru od J.. D. Q. č. 41/2019 na sumu 180,- Eur., ostatné požadované informácie nesprístupnil.

27. Kasačný súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že správne súdnictvo v Slovenskej republike
vychádza z materiálneho chápania právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy vyžadujúceho, aby
verejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je založené jednak na kontrole verejnej správy, či

táto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak poskytuje ochranu subjektívnym právam osôb,
do ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore so zákonom. Hlavnou úlohou správneho
súdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom ochrana práv fyzických a právnických osôb
a ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti. Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom
právneho štátu zaručujúcim každej osobe či už ide o fyzickú alebo právnickú osobu ochranu práv

pred činnosťou orgánov verejnej správy. Dodržiavanie zákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná
ochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt právneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí
aj na dodržiavaní práva štátnymi orgánmi. Správny súd v správnom súdnictve poskytuje ochranu
právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a
rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom (§ 2 ods. 1 S.s.p.). Konanie pred správnym

súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených
záujmov účastníkov administratívneho konania (§ 5 ods. 2 S.s.p.). Na rozhodnutie správneho súdu
je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania
opatrenia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 S.s.p). Správnou žalobu sa žalobca môže domáhať
ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu

verejnej správy (§ 177 ods. 1 S.s.p.). Správny súd nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní
zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa tretej časti Správneho súdneho poriadku
(§§ 177 a nasl. S.s.p.) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok
skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti súčastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a
či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v
súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.

28. Kasačný súd po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovanej v spojení s
prvostupňovým správnym rozhodnutím a konaní im predchádzajúcich pri aplikácii zákonnej úpravy
uvedených právnych predpisov, postupom podľa Správneho súdneho poriadku dospel k zhodnému
záveruakokrajskýsúd.Kasačnýsúdvyhodnotilrozsahadôvodykasačnejsťažnostižalovanejvovzťahu

k napadnutému rozsudku krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a
súdneho spisu, s námietkami žalovanej uvedenými v kasačnej sťažnosti a s prihliadnutím na ust. § 461
S.s.p. dospel k záveru, že v zásade nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a
relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v
dôvodoch napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie
výroku rozsudku.

V.
Právne posúdenie kasačným súdom

29. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je
zvrchovaný, demokratický a právny štát.

30. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

31. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

32. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 ústavy je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho
právneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť
práva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s

právomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať
tak, ako určuje právny poriadok. Z citovanej právnej úpravy ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie
všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k
aplikáciizákonovjepretovčinnostištátnychorgánovmodifikovanýústavnekonformnýmvýkladom,ktorý
v závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných

pojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu
zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a
výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Mocenské
orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v
zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou

v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe
Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne
záväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie.

33. Podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným

spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania
ustanoví zákon.

34.Podľačl.26ods.4ÚstavySlovenskejrepubliky,sloboduprejavuaprávovyhľadávaťašíriťinformácie
možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv

a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

35. Právo na informácie je zakotvené v čl. 26 ods. 5 Ústavy SR ako politické právo, v zmysle ktorého
orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v
štátnom jazyku. Podmienky a spôsob poskytovania informácií ustanovujú zákony. Z tohto ustanovenia

vyplýva ústavná povinnosť poskytovať informácie každému, avšak „je ratione personae obmedzená,
lebo nezaväzuje každého, ale iba orgány verejnej moci v súvislosti s ich činnosťou.“...“všetky povinné
osoby vyplývajúce z ustanovenia § 2 ods. 1, 2 a 3 zákona o slobode informácií majú v zásade rationemateriare plnú informačnú povinnosť v rozsahu svojej činnosti.“ (bližšie pozri Nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS
236/06 zo dňa 28. júna 2007)

36. Zmyslom a účelom zákona o slobodnom prístupe k informáciám je vytvorenie právneho rámca pre
realizáciu základného práva jednotlivca na informácie a zároveň umožnenie verejnej kontroly výkonu
verejnej moci, ktoré sú v slobodnej demokratickej spoločnosti a v právnom štáte veľmi prospešné a
žiaduce. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám je koncipovaný tak, že povinné osoby sú v zásade
povinné na žiadosť poskytnúť všetky informácie týkajúce sa výkonu verejnej moci, ktorými disponujú.

Z tejto generálnej klauzuly zákon o slobodnom prístupe k informáciám určuje výnimky zo sprístupnenia
údajov. Rovnako aj osobitné zákony (napr. zákon o utajovaných skutočnostiach; pozn.) môžu určiť, že
niektorá informácia sprístupneniu nepodlieha. Vzhľadom na to, že určenie takýchto výnimiek je svojou
povahou obmedzením základného práva na informácie, musí vždy spĺňať atribúty čl. 26 ods. 4 Ústavy,
resp. čl. 10 ods. 2 Dohovoru. Medzi ne patrí aj právna sila prameňa práva, ktoré ustanovuje takéto
výnimky, teda že ich možno ustanoviť len zákonom. Pokiaľ povinná osoba nedisponuje konkrétnou

zákonnou normou, ktorá by sprístupnenie informácie vylučovala, je povinná požadovanú informáciu
sprístupniť. Žiadne odmietnutie sprístupnenia informácie nemožno odôvodniť teoretickou koncepciou
bez opory v zákonnom texte. (bližšie pozri rozhodnutie ÚS SR sp.zn. II.ÚS 522/2021)

37. Pojem informácia nie je v zákone o slobodnom prístupe k informáciám definovaný, pričom však na

účely zákona o slobodnom prístupe k informáciám by mal byť vykladaný v súlade s čl. 152 ods. 4 Ústavy
SR tak, aby nebolo porušené ústavné právo na prístup k informáciám a zamedzený výkon externej
kontroly verejnej moci. Treba mať však na zreteli, že obsahom základného práva na informácie nie je
právo dostávať informácie podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa. (bližšie pozri II.ÚS 81/99). Okrem
toho treba pojem informácia vykladať aj v súlade s účelom zákona o slobodnom prístupe k informáciám,

ktorým je presadenie princípu publicity (otvorenosti) verejnej správy.

38. Zákon o slobodno prístupe k informáciám v ust. § 8 až § 12 obmedzuje prístup k informáciám
a rovnako aj niektoré osobitné zákony, pričom však v prípade neposkytnutia informácie (resp. jej
čiastočného sprístupnenia) zo strany povinnej osoby je nevyhnutné riadne a vyčerpávajúco túto

skutočnosť odôvodniť. Nie je postačujúce bez bližšieho odôvodnenia len stroho poukázať na príslušné
ustanovenie zákona.

39. V preskúmavanej veci zo skutkových okolností vyplynulo, že žalobkyni ako žiadateľke o informáciu
nebola sprístupnená povinnými osobami informácia týkajúca sa samotného odborného stanoviska č.

41/2019 vypracovaného J.. D. Q.. Žalovaná i naďalej zastávala názor, ktorý formulovala vo svojich
kasačných námietkach, že sa jedná o vnútornú informáciu, ktorá požíva podľa ústavného súdu výnimku
zo všeobecného práva na sprístupnenie, keďže má slúžiť v budúcnosti ako podklad interných porád
a konzultácii. Svoj názor okrem rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 514/2010 podporila aj
poukazom na ust. § 7 ods. 1 zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, keď mala za to, že pri plnení úloh

vyplývajúcich z uvedeného ustanovenia je dôvodné nesprístupniť informácie, ktorých zverejnením by
mohla byť zhoršená vyjednávacia pozícia mesta vo vzťahu k potencionálnych zmluvným partnerom a
zmluvným podmienkam, ktoré by mesto chcelo dohodnúť.

40. Kasačný súd sa s uvedenou argumentáciou žalovanej nestotožnil. Obdobne ako i krajský súd

zastáva názor, že závery plynúce z rozhodnutia ústavného súdu, ktoré formuloval vo svojom rozhodnutí
II. ÚS 514/2010 vychádzajú z iných skutkových okolností. S dôvodmi na ktoré poukázal v odôvodnení
svojho rozhodnutia už krajský súd sa kasačný súd plne stotožnil, pričom však považoval za potrebné
zdôrazniť, že v tam prejednávanej veci bola neverejnosť rokovania vlády ustanovená osobitnou právnou
úpravou § 1a prvou vetou zákona č. 575/2001 Z. z. Zmyslom osobitnej úpravy zakotvujúcej neverejnosť

rokovaní bolo vylúčiť verejnosť z tých rokovaní orgánov verejnej moci, keď by prítomnosť tretích osôb,
resp. ich prístup k prerokovávaným skutočnostiam v plnom rozsahu mohla ohroziť plnenie povinností
orgánov verejnej moci vyplývajúcich z právnych predpisov (najmä pri ochrane utajovaných skutočností,
osobných údajov, obchodného tajomstva, práv a záujmov tretích osôb), pričom zabezpečenie ochrany
týchto skutočností iným spôsobom by mohlo mať negatívny vplyv na rýchlosť a efektívnosť činnosti

týchto orgánov. Právne závery obsiahnuté v citovanom rozhodnutí ústavného súdu tak boli formulované
v nadväznosti na vyššie uvedené a nemožno ich zovšeobecňovať, tak ako sa o to snaží žalovaná.41. V prejednávanom prípade zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí ako osobitný zákon neobsahuje
úpravu, ktorá by poskytnutie požadovanej informácie výslovne vylučovala a k uvedenému názoru
nemožno dospieť ani výkladom ust. § 7 zák. č. 138/1991 Zb. ktoré ukladá orgánom obce a organizáciám

povinnosť hospodáriť s majetkom obce v prospech rozvoja obce a jej občanov a ochrany a tvorby
životného prostredia. Takéto stanovenie základných povinností pri nakladaní s majetkom obcí a miest /
mestskýchčastí/slúžizabezpečeniuminimálnejprávnejistotyobyvateľovdanejkomunity.Poukazovanie
žalovanou na interný charakter informácie, ktorá má slúžiť ako podklad vnútornej porady alebo
konzultácie a možno ju považovať v súlade s názorom ústavného súdu za výnimku zo všeobecného

práva na sprístupnenie informácie nemá podľa názoru kasačného súdu oporu v ust. § 7 ods. 1 zák.č.
138/1991 Zb.

42. Odborné stanovisko týkajúce sa vyčíslenia pripokládky chráničky možno považovať za informáciu,
ktorú povinná osoba získala a s ktorou disponuje bez ohľadu na to za akým účelom bola obstaraná,
navyše získaná za verejné prostriedky.

43. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd kasačnú sťažnosť žalovanej ako nedôvodnú
postupom podľa ust. § 461 S.s.p zamietol.

44. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa podľa § 467 ods. 1 S.s.p. s §

167 ods. 1 a § 175 ods. 1,2 S.s.p. tak, že žalobkyni priznal voči žalovanej právo na úplnú náhradu trov
kasačného konania, keďže v konaní bola úspešná.

45. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 3:0 ( § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004

Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.