Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, June 30, 2022

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 1Sžfk/92/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3019200515
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 07. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Petra Príbelská

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2022:3019200515.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry

Príbelskej, PhD. (spravodajca) a sudcov JUDr. Anity Filovej a JUDr. Juraja Vališa, LL.M., v právnej
veci žalobcu (sťažovateľ): DUzničená, s.r.o., so sídlom Javorová 32/451, Partizánske - Veľké Bielice,
IČO: 36 258 113, právne zastúpený: Peter Janík, advokát so sídlom M. R. Štefánika 5, Topoľčany, proti
žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102144162/2019 zo dňa 11. septembra 2019, konajúc o kasačnej
sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č.k. 13S/83/2019-52 zo dňa 17. júna 2020,
takto

r o z h o d o l :

Kasačná sťažnosť sa z a m i e t a .

Účastníkom konania sa náhrada trov kasačného konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“ alebo „správny súd“) rozsudkom č.k. 13S/83/2019-52
zo dňa 17. júna 2020 postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku
(ďalej len „S.s.p.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 102144162/2019 zo dňa 11. septembra 2019. O trovách konania rozhodol s poukazom
na § 168 S.s.p. tak, že žalovanému ich náhradu nepriznal.

2. Napadnutým rozhodnutím č. 102144162/2019 zo dňa 11. septembra 2019 žalovaný podľa § 74 ods.
4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie správcu dane - Daňového
úraduTrenčínč.100343964/2019zodňa31.januára2019,ktorýmpodľa§68ods.5Daňovéhoporiadku
vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 8 976,78 € na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH“) za
zdaňovacie obdobie december 2013.

3. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že v priebehu administratívneho konania správca
dane a žalovaný zistili, že žalobca si uplatnil odpočítanie DPH za zdaňovacie obdobie december 2013
vo výške 7 638,41 € za tovar od dodávateľa J.B.K. group, s.r.o. so sídlom Garbiarska 695, Liptovský
Mikuláš, IČO 36 825 115 na základe faktúry č. 00002/12/2013 zo dňa 5. decembra 2013 v celkovej sume
2 803,60 €, 20% DPH 467,27 €, predmet fakturácie „putá, silónové puzdrá“, faktúry č. 00003/12/2013
zo dňa 6. decembra 2013 v celkovej sume 4 200,- €, 20% DPH 700,- €, predmet fakturácie „putá“,

faktúry č. 0005/12/2013 zo dňa 9. decembra 2013 v celkovej sume 672,- €, 20% DPH 112,- €, predmet
fakturácie „strelivo vzduchové“, faktúry č. 00012/12/2013 zo dňa 21. decembra 2013 v celkovej sume
4 820,- €, 20% DPH 803,33 €, predmet fakturácie „tel. obušky“, faktúry č. 00013/12/2013 zo dňa 23.
decembra 2013 v celkovej sume 4 440,- €, 20% DPH 740,- €, predmet fakturácie „elektrošoky“, faktúryč. 00014/12/2013 zo dňa 27. decembra 2013 v celkovej sume 4 992,- €, 20% DPH 832,- €, predmet
fakturácie „kanady armádne“, faktúry č. 00015/12/2013 zo dňa 27. decembra 2013 v celkovej sume 830,-
€, 20% DPH 138,33 €, predmet fakturácie „boxery, obalový materiál“, faktúry č. 00016/12/2013 zo dňa

27. decembra 2013 v celkovej sume 3 950,- €, 20% DPH 658,33 €, predmet fakturácie „boxery, puzdro“,
faktúry č. 00017/12/2013 zo dňa 30. decembra 2013 v celkovej sume 4 420,80 €, 20% DPH 736,80
€, predmet fakturácie „maskáčový kabát, maskáčové nohavice“, faktúry č. 00018/12/2013 zo dňa 31.
decembra 2013 v celkovej sume 4 260,- €, 20% DPH 710,- €, predmet fakturácie „stan veľkopriestorový“,
faktúry č. 00019/12/2013 zo dňa 31. decembra 2013 v celkovej sume 1 660,32 €, 20% DPH 276,72

€, predmet fakturácie „putá“, faktúry č. 00021/12/2013 zo dňa 31. decembra 2013 v celkovej sume
4 368,- €, 20% DPH 728,- €, predmet fakturácie „strelivo vzduchové“, faktúry č. 00022/12/2013 zo
dňa 31. decembra 2013 v celkovej sume 4 413,80 €, 20% DPH 735,63 €, predmet fakturácie „strelivo
vzduchové“. Bolo zistené, že prepravu tovaru podľa žalobcu mal zabezpečovať dodávateľ J.B.K. group,
s.r.o., žalobca však nevedel uviesť EČV, mená vodičov, ani to, v akých priestoroch sa tovar nakladal,
ani či bol niekto pri nakládke tovaru, nepoznal pôvod tovaru. Žalobca sa nesprával opatrne a obozretne,

svojho dodávateľa si žiadnym spôsobom nepreveril, nekomunikoval s jeho konateľom (miesto neho
komunikoval s K. N., ktorý však na to oprávnenie nemal a nemal žiadny vzťah k spoločnosti J.B.K. group,
s.r.o.), nevedel si spomenúť, či niekedy bol v sídle svojho dodávateľa. Pokladničné doklady o úhrade
sporných faktúr v hotovosti žalobca nevedel nájsť s odôvodnením ich straty pri sťahovaní. Dodávateľ
J.B.K. group, s.r.o. nemal potrebné materiálne, technické, ani personálne vybavenie na vykonávanie

takejto obchodnej činnosti. Nemal žiadnych zamestnancov, žiadny majetok, za rok 2013 nepodal
daňové priznanie, nevykonával žiadnu ekonomickú činnosť. So správcom dane nekomunikoval, bol
nekontaktný, nepredložil žiadne účtovné doklady. Konateľ spoločnosti J.B.K. group, s.r.o. I. G. uviedol,
že za spoločnosť nevykonával žiadnu činnosť, nevedel, aký je predmet podnikania, nemal vedomosť
o žiadnych transakciách, nevedel nič o dokladoch spoločnosti, ani platbách, ani o preprave a pôvode

tovaru, nepodával daňové priznania, ani neviedol účtovníctvo, K. N. na konanie v mene spoločnosti
J.B.K. group, s.r.o. nesplnomocnil. Na základe vyššie uvedených zistení potom žalovaný ustálil, že
dodávateľ J.B.K. group, s.r.o. nemohol žalobcovi dodať tovar deklarovaný na sporných faktúrach, čím
neboli splnené zákonné podmienky pre odpočet DPH podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm.
a/ zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“). Žalobcovi tak vznikla

povinnosť odviesť DPH vo výške 7 638,41 eur.

4. Žalobca si okrem uvedeného v zdaňovacom období december 2013 odpočítal DPH vo výške 645,66 €
s odvolaním sa na doklady VPD00852, VPD00771, VPD00779 až VPD00782, VPD00784 až VPD00786,
VPD00791 až VPD00797, k výkonu daňovej kontroly tieto doklady však nepredložil, čím nesplnil

podmienky na odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH. Preto
mu tento odpočet DPH nebol uznaný a žalobcovi vznikla povinnosť odviesť DPH vo výške 645,66 €.

5. Za zdaňovacie obdobie december 2013 bolo taktiež zistené, že žalobca v súvislosti s nákupom
pohonných hmôt vo výške 381,09 € (z toho DPH 63,52 €) nepreukázal ich použitie na účely podnikania

a vyjadril sa, že si uplatňuje možnosť odpočítania DPH do výšky paušálnych výdavkov, teda 80%. Na
základe tohto vyjadrenia bola znížená táto DPH zo sumy 63,52 € na 50,82 € (63,52x0,8). Odpočet DPH
tak bol znížený o 12,70 € a tým vznikla žalobcovi povinnosť odviesť DPH vo výške 12,70 €.

6.Napokonbolnazákladepredloženýchdokladovzistenýajnesúladmedziúdajmiuvedenýmivriadnom

daňovom priznaní žalobcu k DPH za zdaňovacie obdobie december 2013 a údajmi zaznamenanými v
predložených účtovných dokladoch. V riadnom daňovom priznaní žalobca priznal DPH vzťahujúcu sa
k dodaniu tovarov a služieb v tuzemsku v sume o 680,01 € nižšej ako uviedol v evidencii k DPH (38
066,54-38 746,55). Na základe tohto zistenia vznikla žalobcovi povinnosť odviesť DPH vo výške 680,01
€.

7. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu a namietal nesprávne právne posúdenie
veci, nedostatočne zistený skutkový stav a podstatné porušenie ustanovení v konaní pred správnymi
orgánmi. Je toho názoru, že správcovi dane predložil dostatočne presvedčivé dôkazy o reálnosti
dodávok od spoločnosti J.B.K. group, s.r.o.. Naopak, žalovaný žiadnym spôsobom nezdôvodnil a

neuviedol žiadne dôkazy, na základe ktorých spochybnil materiálne plnenie od dodávateľa J.B.K. group,
s.r.o.. Len to, že spoločnosť J.B.K. group, s.r.o. je nekontaktným subjektom, takýmto dôkazom nie je.
Takýmto postupom žalovaný neprípustným spôsobom prenáša dôkazné bremeno na žalobcu a žiadaod neho, aby preukazoval skutočnosti, ktoré nastali u jeho dodávateľa, prípadne ďalších subjektov
zapojených do obchodného reťazca.

8. Správny súd v odôvodnení svojho rozsudku okrem iného poukázal na to, že dôkaznú povinnosť
v daňovom konaní má prioritne daňový subjekt (žalobca). Správca dane dokazovanie vykonáva a
vedie. Úlohou správcu dane je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie
je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých
skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní

viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie.
Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto
rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z
jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada
objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné orgány povinné postupovať. Do pozornosti dal
ust. § 3 ods. 6 Daňového poriadku, ako i ust. § 265 Obchodného zákonníka a uviedol, že potreba

skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania
právneho úkonu podľa jeho obsahu. Zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho
pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli
uskutočnené, t.j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie
tovaru) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon

uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená (nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 241/07-44). V tejto súvislosti je potrebné mať na pamäti základnú
zásadu obchodného práva, ktorou je poctivý obchodný styk. Nezodpovedá zásade zodpovedného
a poctivého obchodného styku konanie podnikateľa, ktorý si riadne nepreverí svojho dodávateľa z
hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, nepreverí si, či prevzatá dodávka skutočne pochádza od zmluvného

dodávateľa.Plnenia,resp.konania,ktoréniesúuskutočnenévrámciobvyklýchobchodnýchpodmienok,
u ktorých absentuje akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľom získania výhod
upravených zákonom, možno považovať za zneužitie objektívneho daňového práva.

9. Podľa názoru krajského súdu už samotné zistenie skutočností, že dodávateľ nie je ekonomicky

činný, že je nekontaktný, že nemá personálne a materiálne možnosti na realizáciu dodávky, že pohyb
tovaru a finančných prostriedkov nie je odzrkadlený v jeho daňových výstupoch a účtoch, jednoznačne
spochybňujú vierohodnosť o reálnosti dodávok tovaru alebo služieb. V okamihu, keď správca dane
spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom
konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v

postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej
transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré
povinne uvádza v priznaní. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží
predovšetkým na daňovom subjekte, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným
šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme DPH je boj proti podvodom, daňovým

únikom a prípadom zneužívania (rozsudky z 29. apríla 2004, Gemeente Leusden a Holin Group,
C-487/01 a C-7/02 Zb. s. I. 5337, bod 76, ako aj z 21. februára 2006, Halifax, a i., C-255/02 Zb. s. I. 1609,
bod 71). Daňový subjekt (žalobca) disponuje právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených
podmienoknároknaodpočetDPH,jeiniciátoromodpočítaniaDPH,pretojejehopovinnosťoupreukázať,
že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok a ak daňový subjekt (žalobca),

na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet
DPH uznaný ako oprávnený (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. júna 2010,
sp.zn. 2Sžf/4/2009 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. februára
2011, sp.zn. III. ÚS/78/2011-17). Poukázal aj na to, že Súdny dvor vo svojej judikatúre konštatuje, že
vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet DPH, ak sa vo svetle objektívnych

skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu
vo vzťahu k DPH; a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené
pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Taktiež Súdny dvor vo svojej judikatúre
pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby sa daňový subjekt (žalobca) uistil, že plnenie,
ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky ESD vo veciach Teleos plc.

a spol., C-409/04, Vlaamse Oliemaatschappij NV, C-499/10).

10. Správny súd zdôraznil, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/
zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočetDPH. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, keďže to zákon neustanovuje, ani pri vzniku zodpovednosti
inejosobyzavadydokladuaanipridobromyseľnostiplatiteľa,prijímajúcehozdaniteľnéplnenie.Naopak,
zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet

DPH uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet DPH zákon stanovil. Pokiaľ
si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie DPH z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že
zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené a tovar reálne dodaný. Pre splnenie zákonných podmienok
pre vznik nároku na odpočet DPH teda nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným
obsahom; pre vznik nároku na odpočet DPH musí daňový subjekt (žalobca) zároveň preukázať reálne

vykonanie obchodu.

11. Pred posúdením podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov správny súd zdôraznil, že
žalobca napadol správnou žalobou rozhodnutie žalovaného len v rozsahu neuznaného odpočtu DPH
vo výške 7 638,41 € za tovar od dodávateľa J.B.K. group, s.r.o. z faktúr bližšie popísaných v bode 2
tohto rozsudku. Predmetom súdneho prieskumu je teda len časť rozhodnutia žalovaného týkajúca sa

týchto sporných faktúr.

12. Správny súd po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo
dospel k záveru, že správca dane v posudzovanom prípade zákonným spôsobom viedol dokazovanie
s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných spornými faktúrami, snažil sa úplne a presne

zistiť skutkový stav veci s tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady
a dôkazy. Záver správcu dane a žalovaného, že z vykonaného dokazovania nebola potvrdená
vierohodnosť účasti dodávateľa J.B.K. group, s.r.o. na deklarovaných obchodoch, tak ako je uvedené
na sporných faktúrach je opodstatnený, plne súladný s ustálenou rozhodovacou praxou kasačného
súdu. Krajský súd poukázal na to, že spoločnosť J.B.K. group, s.r.o., ktorá bola dodávateľom žalobcu

je spoločnosťou nedôveryhodnou. V rozhodnom čase táto spoločnosť nemala potrebné materiálne,
technické, ani personálne vybavenie na vykonávanie žiadnej obchodnej činnosti, nemala žiadnych
zamestnancov, žiadny majetok, za rok 2013 nepodala žiadne daňové priznanie, nevykonávala žiadnu
ekonomickú činnosť. So správcom dane nekomunikovala, bola nekontaktným subjektom, nepredložila
žiadne účtovné doklady. Konateľ spoločnosti J.B.K. group, s.r.o. I. G. o svojej spoločnosti nemal žiadne

vedomosti, za spoločnosť nevykonával žiadnu činnosť, nevedel, aký je predmet podnikania, nemal
vedomosť o žiadnych transakciách, nevedel nič o dokladoch spoločnosti, ani platbách, ani o preprave
a pôvode tovaru, nepodával daňové priznania, ani neviedol účtovníctvo. K. N., ktorý komunikoval so
žalobcom nemal na konanie v mene spoločnosti J.B.K. group, s.r.o. žiadne oprávnenie, konateľ J.B.K.
group, s.r.o. I. G. ho na takúto činnosť nesplnomocnil. Pochybnosti o reálnosti deklarovaných obchodov

sú jednoznačne opodstatnené. Pri existencii takýchto pochybností možno ustáliť, že v posudzovanom
prípade išlo o zneužitie objektívneho daňového práva a takýto výkon práva na podnikanie nepožíva
právnu ochranu. S ohľadom na odôvodnené pochybnosti o reálnosti sporných obchodov vyplývajúce
z viacerých vykonaných dôkazov a vzhľadom na to, že žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno
spoľahlivo nepreukázal, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje, nemohol byť nárok

na odpočet DPH za zdaňovacie obdobie december 2013 uznaný ako oprávnený. Z právneho hľadiska
žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky uvedené v ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a § 51 ods. 1
písm. a/ zákona o DPH pre odpočet dane.

13. Žalobné námietky v tomto smere (v otázke dôkazného bremena a dokazovania) správny súd

vyhodnotil ako nedôvodné. Správny súd sa otázkou dôkazného bremena a dokazovania v daňovom
konaní podrobne zaoberal v bodoch 13 až 17 a ďalej v bodoch 20 a 21 tohto rozsudku. Rozhodovacou
praxou kasačného súdu je ustálené, že pokiaľ správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov na faktúre
(k čomu v posudzovanom prípade nepochybne došlo), musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom
konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v

postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej
transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti potrebné
pre priznanie nároku na odpočet DPH. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného
plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte. Správny súd sa teda nestotožnil s tvrdením žalobcu,
že žalovaný a správca dane nezákonne zaťažili žalobcu dôkazným bremenom. Rovnako sa správny

súd nestotožnil s tvrdením žalobcu, že splnil svoju dôkaznú povinnosť tým, že disponuje existenciou
materiálneho plnenia a tomu zodpovedajúcimi faktúrami. Naopak okamihom, keď správca dane
spochybní dôveryhodnosť údajov na sporných faktúrach, musí žalobca produkovať (označiť a navrhnúť)
ďalšie dôkazy na preukázanie, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Je len alen na žalobcovi, akými skutočnosťami (dôkazmi) žalobca preukáže reálnosť sporných obchodov. V
zmysle Daňového poriadku totiž možno na preukázanie rozhodujúcich skutočností použiť všetko, čo
nie je získané v rozpore so zákonom. V posudzovanom prípade je podstatou sporu to, či predmetné

obchody reálne prebehli tak ako je deklarované spornými faktúrami, teda či žalobca nadobudol tovar od
dodávateľa v nich označených. V každom prípade je potrebné si uvedomiť, že je to práve žalobca, na
ktorom leží dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia. Pokiaľ si túto procesnú
povinnosť žalobca nesplní, nemôže mu byť nárok na odpočet DPH priznaný.

14. K žalobnej námietke, že žalobca nemá povinnosť skúmať pôvod tovaru od prvovýrobcu až ku
konečnému spotrebiteľovi, resp. preukazovať skutočnosti, ktoré nastali u jeho dodávateľa, prípadne
ďalších subjektov zapojených v predmetných preverovaných transakciách a k povinnosti zachovávať pri
obchodovaní potrebnú mieru opatrnosti, správny súd zdôraznil, že poctivý obchodný styk je základným
predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán
obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa

jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak
činí. V posudzovanom prípade bolo jednoznačne preukázané, že dodávateľ žalobcu je spoločnosťou
nedôveryhodnou, ktorá je nekontaktným subjektom neplniacim si daňové povinnosti, ide o spoločnosť
virtuálnu, bez kancelárie, obchodných, prevádzkových a skladových priestorov, bez majetku, bez
zamestnancov a bez funkčného konateľa. Za stavu, že žalobca podstúpi riziko a začne s takýmto

subjektom obchodovať, musí si byť vedomý toho, že pre preukázanie reálnosti dodávok od takejto
spoločnosti bude musieť správcovi dane predložiť také dôkazy, ktoré reálnosť dodávok bez akýchkoľvek
pochybností potvrdia. Takéto dôkazy však žalobca nepredložil. Ako nedôvodné vyhodnotil krajský súd
aj námietky žalobcu, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu
veci, čím malo dôjsť podľa žalobcu k podstatnému porušeniu zákona v konaní pred správcom dane.

Vychádzajúc z administratívneho spisu je podľa krajského súdu nadovšetko zrejmé, že správca dane
vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, ktoré je v každom ohľade dostatočné a v tomto smere mu
skutočne nie je čo vyčítať. Rovnako správny súd nepovažoval za opodstatnenú námietku žalobcu
ohľadne nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný vo svojom rozhodnutí správne uviedol, že
žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok na odpočítanie DPH z faktúr od dodávateľa J.B.K.

group, s.r.o., čím porušil § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a § 51 zákona o DPH. Právne posúdenie v danej veci
je podľa názoru správneho súdu správne.

15. Proti tomuto rozsudku podal žalobca - sťažovateľ z dôvodu uvedeného v ust. § 440 ods. 1
písm. g/ S.s.p. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti zrekapituloval dôvody rozhodnutia krajského súdu

a namietal dôvodnosť použitia ust. § 25 Daňového poriadku, t.j. predovšetkým z toho dôvodu, že
nebola zachovaná procesne uznávaná rovnosť zbraní. Mal za to, že predložil presvedčivé dôkazy
o nákupe tovaru a okrem samotných dokladov k predaju bola predmetná transakcia preukázaná
zdaniteľnými príjmami doloženými príslušnou evidenciou v zmysle zákona. Takto sťažovateľ uniesol
dôkazné bremeno a preukázal existenciu materiálneho plnenia. Na preukázanie opaku bolo namieste,

aby dôkaznú núdzu znášal žalovaný. Svoje tvrdenia o preukázaní existencii tovaru sťažovateľ potvrdil aj
rozsiahlou databázou so spárovaním došlých a odberateľských faktúr. Žalovaný a následne ani krajský
súd žiadnym relevantným spôsobom nezdôvodnil povinnosť sťažovateľa preukazovať skutočnosti, ktoré
nastali u jeho dodávateľov, pričom táto povinnosť nijako nevyplýva ani z ust. § 24 Daňového poriadku.
Krajský súd vec nesprávne právne posúdil aj v tom prípade, keď sa stotožnil s postupom žalovaného,

ktorý v rozpore s § 3 ods. 3 Daňového poriadku nevzal do úvahy sťažovateľom predložené dôkazy
na preukázanie materiálneho plnenia. V rozpore s ust. § 24 Daňového poriadku nesprávnym právnym
posúdením veci dospel k rozhodnutiu, ktoré nemá opodstatnenie v príslušnom predpise a nemohol
presunúť povinnosť dôkazného bremena na sťažovateľa už aj z toho dôvodu, že sťažovateľ takou
možnosťou v danom prípade vôbec nedisponuje, keď obsah takéhoto dôkazu žiadnym spôsobom

nekonkretizoval. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Sžf/10/2012 zo dňa 28. novembra
2012 nie je možné od sťažovateľa požadovať preukázanie skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal
a dôkazné bremeno, ktoré má znášať nesmie byť vykladané extenzívne na jeho ťarchu, keď ho takáto
činnosť môže zaťažiť a zaťažuje preukázaním skutočností, ktoré svojou účasťou ani nezabezpečoval. S
poukazom na uvedené žiadal, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu

na ďalšie konanie, resp. tento rozsudok zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného sa zrušuje a vec sa mu
vracia na ďalšie konanie.16. Žalovaný sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti pridržal svojej argumentácie obsiahnutej v žalobou
napadnutom rozhodnutí, ako i vo vyjadrení k žalobe sťažovateľa. Napadnutý rozsudok krajského súdu
považoval za vecne správny.

17.Dňom1.augusta2021začalNajvyššísprávnysúdSlovenskejrepublikysvojučinnosť,t.j.začalkonať
arozhodovaťvovšetkýchveciach,vktorýchdo31.júla2021konalarozhodovalNajvyššísúdSlovenskej
republiky v Správnom kolégiu (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004
Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Od 1. augusta

2021 teda koná a rozhoduje o kasačných sťažnostiach Najvyšší správny súd Slovenskej republiky.
Predmetná vec bola náhodným spôsobom pridelená do piateho senátu Najvyššieho správneho súdu
Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou
spisovou značkou.

18. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.)

predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej
sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal
sťažovateľ včas (§ 443 ods. 2 písm. a/ S.s.p.), je prípustná (§ 439 S.s.p.) a bola podaná oprávneným
subjektom (§ 442 ods. 1 S.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré
predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a je potrebné ju

zamietnuť. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho
súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk (§ 137 ods. 2 a 3 S.s.p.).

19. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti bol rozsudok krajského súdu, ktorým ako nedôvodnú

zamietol žalobu sťažovateľa, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
102144162/2019 zo dňa 11. septembra 2019, ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trenčín
č. 100343964/2019 zo dňa 31. januára 2019, ktorým podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil
sťažovateľovi rozdiel dane v sume 8 976,78 € na DPH za zdaňovacie obdobie december 2013.

20. Kasačný súd v nadväznosti na vyššie uvedené zistil, že v konaní pred krajským súdom boli
sťažovateľom namietané právne otázky, ktoré už medzi týmito účastníkmi boli posudzované krajským
súdomvoviacerých(iných)súdnychpreskúmavacichkonaniachnapr.podsp.zn.11S/207/2019,resp.po
podaní kasačnej sťažnosti i kasačným súdom pod sp.zn. 10Sžfk/7/2021. V konaní vedenom pod sp.zn.
11S/207/2019 krajský súd rozhodol o žalobe sťažovateľa tak, že ju rozsudkom č.k. 11S/207/2019-62

zo dňa 13. októbra 2020 zamietol. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť, o ktorej
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozhodol rozsudkom sp.zn. 10Sžfk/7/2021 zo dňa 25. mája
2022 tak, že kasačnú sťažnosť zamietol.

21. Kasačný súd poukazuje na tú skutočnosť, že je povinnosťou všetkých orgánov štátnej moci svojou

činnosťou napĺňať legitímne očakávanú predstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého neoddeliteľnou
súčasťou je aj právna istota, a s princípom právnej istoty v rozhodovacej činnosti súdov korešponduje
zásada rozhodovania súdov v obdobných veciach rovnakým spôsobom.

22. Uvedená zásada je pre oblasť správneho súdnictva legislatívne zakotvená prostredníctvom § 464

ods. 1 S.s.p. podľa ktorého: „Ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už
bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už
len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.“

23.Nazákladecitovanéhozákonnéhoustanoveniakusťažnostnýmbodomsťažovateľapoukazujesenát

Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na odôvodnenie skôr vydaného rozhodnutia sp.zn.
10Sžfk/7/2021 zo dňa 25. mája 2022, s ktorým sa konajúci kasačný súd v celom rozsahu stotožňuje a
v príslušnom rozsahu uvádza:
Kľúčovou spornou otázkou, ku ktorej zodpovedaniu bol kasačný súd sťažovateľkou vyzvaný, bolo, či
sťažovateľka uniesla svoje dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu podmienok pre priznanie odpočtu

dane podľa § 49 ods. 1 a nasl. zákona o DPH vo vzťahu k spornému dodaniu tovaru spoločnosťou J.B.K.
group, s.r.o. V širšom kontexte bolo preto potrebné zodpovedať, či sú správne závery správcu dane,
žalovaného ako aj správneho súdu o dôvodnosti nepriznania nároku na odpočet DPH z tohto dodania.Pri riešení nastolenej otázky kasačný súd zohľadňoval aj rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky. Keďže odo dňa 1. augusta 2021 došlo k prechodu kompetencií zo správneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (čl. 154g

ods. 4, 5 a 6 Ústavy v spojení s § 101e ods. 1 a 2 a § 8a ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o
zmeneadoplneníniektorýchzákonovvzneníneskoršíchpredpisov),vychádzajúczúčeluzabezpečenia
kontinuity rozhodovacej činnosti, z právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní založených aj na
ustálenej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít (§ 5 ods. 1 SSP v spojení s čl. 2 ods. 1
až 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov) sa kasačný súd

naďalej považuje za viazaný doterajšou rozhodovacou činnosťou správneho kolégia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, vrátane jeho veľkého senátu.

Úvodom je potrebné zdôrazniť, že podmienky priznania práva na odpočet DPH z tovaru daňovníkovi
sú upravené v § 49 ods. 1 a nasl. zákona o DPH, ktorý má pôvod v práve Európskej únie, konkrétne
v smernici Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty

(ďalej len „Smernica“). Aplikácia vnútroštátneho práva je tak podmienená nielen textom vnútroštátneho
predpisu, ale najmä textom európskeho práva v medziach interpretácií podaných Súdnym dvorom
Európskejúnie(ďalejlen„SDEÚ“).JednotnýsystémDPHvEurópskejúniinemožnonarúšaťexistenciou
najrôznejších vlastných, vzájomne nekompatibilných, národných verzií predpisov upravujúcich DPH,
či národných verzii interpretácie smernice o DPH nezohľadňujúcich záväzný výklad Súdneho dvora

Európskej únie (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 86/2022 zo dňa 15. februára
2022, body 22 a 23).

Práve v súvislosti s rozhodovacou činnosťou SD EÚ je potrebné pre priznanie práva na odpočet dane
rozlišovať splnenie hmotnoprávnych a formálnych podmienok daňovým subjektom. Hmotnoprávnymi

podmienkami sú požiadavky, (i) aby daňový subjekt nárokujúci si odpočet bol zdaniteľnou osobou, (ii)
tovar alebo služby, na ktorých zakladá právo na odpočítanie dane, musia byť dodané alebo poskytnuté
inou zdaniteľnou osobou a požiadavka, (iii) aby zdaniteľná osoba dotknuté tovary alebo služby následne
použila na účely svojich vlastných zdaniteľných plnení (čl. 168 písm. a/ Smernice, ale aj rozhodnutia SD
EÚ vo veci Senatex GmbH, C-518/14 zo dňa 15. septembra 2016, bod 28; vo veci Vikingo Fővállalkozó

Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, bod 43; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo
dňa 9. decembra 2021, bod 24). Formálne podmienky priznania práva na odpočet zodpovedajú najmä
náležitostiam faktúry (čl. 178 písm. a) Smernice, rozhodnutia SD EÚ vo veci Senatex GmbH, C-518/14
zo dňa 15. septembra 2016, bod 29; vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra
2020, bod 43; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 24).

Zatiaľ čo medzi materiálne podmienky patrí postavenie (status) dodávateľa tovaru ako zdaniteľnej
osoby, identita dodávateľa, resp. jeho správne uvedenie na faktúre patrí medzi podmienky formálne
(rozhodnutia SD EÚ vo veci Kemwater ProChemie s.r.o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 25;
vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, body 26, 27).

Platí pritom, že nedostatky v naplnení formálnych podmienok nemôžu viesť k odopretiu práva na
odpočítanie dane v prípade, ak je preukázané naplnenie hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet
dane (rozhodnutia SD EÚ vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo dňa 19. októbra 2017, bod 41; vo
veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 33; vo veci Senatex GmbH, C-518/14 zo dňa

15. septembra 2016, bod 38; vo veci Kemwater ProChemie s.r.o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021,
bod 29). Právo na odpočet DPH však možno odoprieť vtedy, ak porušenie formálnych požiadaviek malo
za následok nemožnosť predloženia jasného dôkazu o tom že hmotnoprávne podmienky boli splnené
(rozhodnutia SD EÚ vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo dňa 19. októbra 2017, bod 42; vo veci
Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 36; vo veci Kemwater ProChemie s.r.o., C-154/20

zo dňa 9. decembra 2021, bod 31) a splnenie materiálnych podmienok nevyplýva ani z dokazovania
vykonaného správcom dane (rozhodnutia SD EÚ vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra
2021, body 34, 43; vo veci Kemwater ProChemie s.r.o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 38).

Vyššie uvedené princípy sa vzťahujú aj na tento prípad, keď správca dane a žalovaný spochybnením

skutočnej identity dodávateľa (deklarovaným je spoločnosť J.B.K. group, s.r.o.) spochybňujú aj
preukázanie hmotnoprávnej podmienky pre priznanie odpočtu dane - statusu zdaniteľnej osoby
skutočného dodávateľa.Ľahká zneužiteľnosť práva na odpočet DPH viedla aj vnútroštátneho zákonodarcu k tomu, že
prioritne zaťažil dôkazným bremenom na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok práva
na odpočet práve daňový subjekt, ktorý si toto právo uplatňuje (§ 24 ods. 1 Daňového poriadku;

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Sžf/10/2015 zo dňa 3. februára 2016, sp.zn.
6Sžfk/7/2016 zo dňa 27. septembra 2018, sp.zn. 5Sžfk/15/2018 zo dňa 30. apríla 2019 a iné). Obchodné
transakcie pritom nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou faktúrou, zmluvou),
predloženédokladymusiabyťodrazomreálnehoplnenia,ktorévprípadevznikupochybnostípreukazuje
daňový subjekt. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo

nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane uznaný (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 9Sžfk/1/2019 zo dňa 21. apríla 2020, bod 40, publikované v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 26/2021; sp.zn. 6Sžfk/20/2018 zo dňa
11. júna 2019, body 49 a 50, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
a rozhodnutí súdov pod R 6/2020 ).

Vyššie uvedené však neznamená, že dôkazné bremeno daňového subjektu je bezvýhradné, resp.
neobmedzené (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 3.
septembra 2019, bod 54). Dokazovanie v daňovom konaní a aj prenos dôkazného bremena medzi
daňovým subjektom a správcom dane má svoje pravidlá. „Daňový subjekt má v daňovom konaní
dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto

povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť),
pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov
povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní,
teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov
preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým

subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom
prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti
spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese
dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým
subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady

prejednacej.“ (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa 14.
novembra 2018, bod 21; obdobne sp.zn. III. ÚS 401/09 zo dňa 16. decembra 2009). Inými slovami,
nepostačuje predložiť faktúru či dodacie listy, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných
dôkazov dôvodnú pochybnosť o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného plnenia, vyzýva daňový
subjekt na predloženie ďalších dôkazov (§ 46 ods. 5 Daňového poriadku) a týmto naň prenáša dôkazné

bremeno za účelom rozptýlenia identifikovaných pochybností správcu dane (rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 705/2017 zo dňa 15. novembra 2017, publikované v ZNaUÚS
pod č. 71/2017).

Dôvodom na prenos dôkazného bremena opäť na daňový subjekt nie je preto akákoľvek pochybnosť

správcu dane o pravdivosti a hodnovernosti predložených listinných dokladov, ale len pochybnosť
dôvodná. Teda len taká pochybnosť správcu dane, ktorá má oporu v správcom dane zistených
skutočnostiach obsiahnutých v administratívnom spise a je naozaj spôsobilá objektívne vyvolať
pochybnosti o splnení podmienok pre priznanie práva na odpočet dane (mutatis mutandis rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 3. septembra 2019). Hoci je to

práve správca dane, ktorý vedie dokazovanie v daňovom konaní, pričom hodnotenie získaných dôkazov
podlieha jeho voľnej úvahe (zásada voľného hodnotenia dôkazov), neznamená to, že môže jednotlivé
dôkazy vyhodnocovať svojvoľne. Práve naopak, musí posudzovať získané dôkazy jednotlivo ako aj vo
vzájomných súvislostiach, pričom je povinný aj prihliadať na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo (§ 3
ods. 3 Daňového poriadku). Je potrebné dodať, že „určiť presnú hranicu, po ktorú je dôkazná povinnosť

na daňovom subjekte a hranicu, od ktorej ho už dôkazné bremeno nezaťažuje, býva častokrát náročné
a pomerne nejednoznačné. V zásade je však treba pripomenúť, že daňový subjekt ako podnikateľ koná
vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má teda preukázať zodpovedný prístup, mal by sa
snažiť vo vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu získavať dôkazy o tom, že bol
uskutočnený“(rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Sžf/66/2016 zo dňa 31. mája

2018, bod 77).

Z hľadiska primeranej obozretnosti podnikateľského subjektu a jej vyžadovania je potrebné uviesť, že
toto je v súlade s právom Európskej únie. Daňový subjekt je povinný prijať všetky opatrenia, ktoré odneho možno rozumne (spravodlivo) požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční nebude viesť
k jeho účasti na daňovom podvode (rozhodnutia SD EÚ vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo
dňa 19. októbra 2017, bod 52; vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020,

body 54, 55; vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21. júna 2012, bod 54). Vymedzenie
takýchto opatrení, ktoré je možné spravodlivo od daňového subjektu požadovať, je individuálne a závislé
od okolností konkrétneho prípadu (rozhodnutie SD EÚ vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo
dňa 21. júna 2012, bod 59). Ani pri tejto požiadavke však nemožno zájsť až tak ďaleko, že daňovému
subjektu bude de facto uložená povinnosť uskutočniť komplexné a hĺbkové preskúmanie týkajúce sa jej

dodávateľa a tým fakticky preniesť na ňu kontrolné činnosti, ktoré patria správcovi dane (rozhodnutia
Sd EÚ vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo dňa 19. októbra 2017, bod 51; vo veci Vikingo
Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, bod 56; vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a
C-142/11 zo dňa 21. júna 2012, bod 57).

Kasačný súd zdôrazňuje, že vo všeobecnosti je potrebné rozlišovať medzi preukazovaním splnenia

hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočet dane a dokazovaním daňového podvodu
alebo účasti daňového subjektu na ňom (rozhodnutia SD EÚ vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa
11. novembra 2021, bod 41; vo veci Kemwater ProChemie s.r.o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021,
bod 36). Platí pritom, že právo na odpočet možno odmietnuť priznať vtedy, ak sa nepreukáže splnenie
jeho materiálnych podmienok, ale aj vtedy ak sa preukáže (je nesporné) splnenie hmotnoprávnych

podmienok práva na odpočet dane, a súčasne sa na základe objektívnych skutočností preukáže,
že zdaniteľná osoba sa priamo podieľa, resp. vedela alebo mala a mohla vedieť, že sa dotknutým
plnením podieľa na daňovom podvode deklarovaného dodávateľa alebo iného subjektu v reťazci dodaní
(rozhodnutie SD EÚ vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, body 45 - 49). Zatiaľ čo
dôkazné bremeno na preukázaní splnenia hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet ťaží primárne

daňový subjekt, resp. zdaniteľnú osobu uplatňujúcu si toto právo (rozhodnutie SD EÚ vo veci Kemwater
ProChemie s.r.o.,
C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 34), v prípade preukazovania daňového podvodu je dôkazné
bremeno prenesené najmä na daňový orgán, ktorý existenciu takéhoto konania musí dostatočne
preukázať inak než len na základe domnienok (rozhodnutia SD EÚ vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa

11. novembra 2021, bod 54; vo veci Crewprint Kft, C-611/19 zo dňa 3. septembra 2020, body 37, 43).
Práve vo svetle vyššie uvedených východísk posudzoval kasačný súd aj prípad sťažovateľky. Medzi
účastníkmi konania je v zásade nesporné, že sťažovateľka si splnila svoju prvotnú dôkaznú povinnosť
a predložila správcovi dane písomné podklady dokumentujúce deklarované obchody so spoločnosťou
J.B.K. group, s.r.o., z ktorých si aj uplatnila nárok na odpočet DPH. Správca dane a žalovaný však

v ďalšom procesnom postupe spochybnili, že dodávateľom tovarov, ktoré mala sťažovateľka ďalej
predávať konečným odberateľom, bola skutočne J.B.K. group, s.r.o.

Kasačný súd sa zhoduje s právnym názorom správneho súdu, že žalovaný ako aj správca dane uniesli
svoje dôkazné bremeno vo vzťahu k spochybneniu splnenia základnej hmotnoprávnej podmienky zo

strany sťažovateľky, a teda že sporné tovary (bod 2) boli sťažovateľke skutočne dodané osobou, ktorá
má postavenie zdaniteľnej osoby. Aj z pohľadu kasačného súdu predmetné pochybnosti vyplývajú
najmä zo skutočností, že (i) nebol preukázaný pôvod tovaru - nie je teda zrejmé, odkiaľ vôbec mohla
spoločnosť J.B.K. group, s.r.o. disponovať tovarom, ktorý mala sťažovateľke podľa predložených faktúr
dodávať; (ii) neboli preukázané skladovacie kapacity predmetnej spoločnosti pre skladovanie a ďalší

obchod so sporným tovarom (vrátane nakládky); (ii) nebola preukázaná preprava sporného tovaru
od spoločnosti J.B.K. group, s.r.o. k sťažovateľke - napriek tvrdeniam sťažovateľky o zabezpečení
prepravy priamo spoločnosťou J.B.K. group, s.r.o., táto preprava nebola obsiahnutá vo faktúrach, nebola
k nej uzatvorená osobitná zmluva, predmetná spoločnosť nedisponovala zamestnancami, ktorí by
prepravu mohli zabezpečovať (nebola zaregistrovaná na daň zo závislej činnosti) a ani nedisponovala

motorovými vozidlami, ktoré by v tomto smere využívala na podnikateľskú činnosť (neboli zahnuté v
majetku spoločnosti a táto ani nepodala priznanie k dani z motorových vozidiel v predmetnom období);
(iii) rovnako predmetná spoločnosť v roku 2013 nepodala priznanie na dani z pridanej hodnoty a
nedeklarovalavýkonekonomickejčinnostivdanomobdobí.Tietoskutočnostisúriadnezdokumentované
v administratívnom spise správcu dane ako aj žalovaného.

Pochybnostisprávcudanepritomnebolomožnévyvrátiťanišetrenímudodávateľkysťažovateľky,keďže
spoločnosť J.B.K. group, s.r.o. bola nekontaktná a nepredložila účtovnú dokumentáciu. Z vyjadrenia
konateľa spoločnosti v spornom období, pána Mierku, vyplýva, že tento nemal vedomosť o ekonomickejčinnosti predmetnej spoločnosti, o predmete podnikania, prepravách tovaru a ani nedisponuje žiadnou
tomu zodpovedajúcou dokumentáciou. Rovnako nebolo preukázané, že by osoba, ktorá podľa tvrdení
sťažovateľky mala zastupovať spoločnosť J.B.K. group, s.r.o. - pán K. N., mala splnomocnenie od

predmetnej spoločnosti na jej zastupovanie pri uzatváraní obchodov alebo k nej mala nejaký relevantný
právny vzťah. V tomto smere pochybnosti správcu dane nemohla rozptýliť ani výpoveď pána N., ktorý s
odkazom na možnosť spôsobenia trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe, odmietol vypovedať.

Za tohto stavu aj kasačný súd súd zastáva názor, že dôkazné bremeno na preukázaní dodávateľa tovaru

v predmetnej veci, resp. zdaniteľného postavenia tohto dodávateľa, ako hmotnoprávnej podmienky
priznania nároku na odpočet DPH, bolo opätovne prenesené na sťažovateľku. Táto však počas daňovej
kontroly a ani vo vyrubovacom konaní neprodukovala žiadne ďalšie dôkazy, ktoré by spornú skutočnosť
objasnili. Nevedela uviesť, kde sa uskutočňovala nakládka tovaru, či sa jej zúčastňovali jej zamestnanci
a zamestnakyne, akými vozidlami bola preprava tovaru realizovaná, mená vodičov a pod. Relevantným
dôkazomnebolaanisvedeckávýpoveďpánaN.,ktorýodmietolvypovedať.Kasačnýsúdsanestotožňuje

s názorom sťažovateľky, že pochybnosti správcu dane mali byť rozptýlené ňou predloženými dôkazmi
smerujúcimi k preukázaniu existencie tovaru a jeho ďalšieho predaja zo strany sťažovateľky konečným
odberateľom. Dôvodom nepriznania nároku na odpočet DPH sťažovateľke v predmetnej veci totiž nie
sú pochybnosti o (ne)existencii dodávaného tovaru (bod 2), ale o tom, či skutočným dodávateľom tohto
tovaru sťažovateľke bola spoločnosť J.B.K. group, s.r.o., resp. pochybnosti o tom, kto je skutočným

dodávateľom tovaru sťažovateľke a či tento mal postavenie zdaniteľnej osoby. Kasačný súd v tomto
smere doplňuje, že ani z administratívneho spisu nezistil skutočnosti nasvedčujúce tomu, že by skutočný
dodávateľ predmetného tovaru (ktorého identita nebola zistená), musel nevyhnutne mať postavenie
zdaniteľnej osoby. Nakoniec ani samotná sťažovateľka neoznačila iného dodávateľa ako spoločnosť
J.B.K. group, s.r.o.

Nemožno uznať ani výhradu sťažovateľky, že bola neprimerane zaťažená dôkazným bremenom vo
vzťahu k skutočnostiam a okolnostiam, ktoré nastali u jej dodávateľa. Kasačný súd zastáva názor, že
od sťažovateľky je možné rozumne a spravodlivo požadovať, aby preukázala materiálne podmienky
uplatneného práva na odpočet DPH zo sporných obchodov - a to vrátane postavenia dodávateľa

ako zdaniteľnej osoby. Správca dane ani žalovaný pritom nevyžadovali od sťažovateľky vykonávanie
komplexných šetrení spoločnosti J.B.K. group, s.r.o., ale len dodržiavanie primeranej obozretnosti
spočívajúcej v zabezpečení primeraného množstva dôkazných prostriedkov pre preukázanie splnenia
podmienok uplatňovaného nároku. Samotná požiadavka, aby sťažovateľka preukázala alebo aspoň
označila dôkazy na preukázanie prepravy tovaru, prostredníctvom ktorej by bolo možné identifikovať aj

dodávateľa tovaru, nemožno považovať za neprimerane zaťažujúce a ani za zaťažovanie sťažovateľky
dokazovaním skutočností, ktoré nastali u jej dodávateľov. Rovnako tak požiadavka, aby sťažovateľka
preukázala, na základe akého titulu rokovala s pánom N. v mene spoločnosti J.B.K. group, s.r.o. a vo
viere, že tento ju zastupuje i keď nebol jej konteľom, nepredstavuje požiadavku na dokazovanie mimo
rámca dispozičnej sféry sťažovateľky.

Doteraz uvedené skutočnosti vedú kasačný súd, v zhode so žalovaným ako aj správnym súdom, k
záveru, že sťažovateľka počas daňovej kontroly a ani v nadväzujúcom vyrubovacom konaní neuniesla
svoje dôkazné bremeno a riadne nepreukázala splnenie zákonných podmienok na odpočítanie DPH z
faktúr od dodávateľa J.B.K. group, s.r.o., čím porušila § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a § 51 zákona o DPH.

Kasačný súd, rovnako ako správny súd, preto považuje za zákonný záver správcu dane a žalovaného o
nepriznaní nároku na odpočet DPH sťažovateľke vo vzťahu k sporným obchodom. Nebolo preto zistené
nesprávne právne posúdenie veci zo strany správneho súdu.

Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných

námietok sťažovateľky. Rozsudok správneho súdu považuje za v postačujúcej miere odôvodnený a
vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci. Preto kasačnú sťažnosť sťažovateľky podľa § 461
ako nedôvodnú zamietol.

24. Kasačný súd pridržiavajúc sa vyššie uvedených záverov vyplývajúcich z jeho skoršej rozhodovacej

činnosti majúc za to, že ide o obdobnú vec tých istých účastníkov konania, ktorá už bola predmetom
konania o kasačnej sťažnosti dospel k záveru, že sťažovateľ nepreukázal splnenie zákonných
podmienok na odpočítanie DPH za zdaňovacie obdobie december 2013 za tovar od dodávateľa J.B.K.
group, s.r.o., keď nebolo preukázané splnenie zákonných podmienok pre odpočet DPH podľa § 49 ods.1 a 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH. K námietke sťažovateľa, že bol porušený princíp
rovnosti zbraní vo vzťahu k § 25 Daňového poriadku kasačný súd len dodáva, že citované ustanovenie
upravuje postavenie svedka a sťažovateľ uvedenú námietku nekonkretizoval.

25. Vzhľadom na vyššie uvedené kasačný súd kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 S.s.p. ako
nedôvodnú zamietol.

26. Z výpisu obchodného registra vedeného pri OS v Trenčíne, oddiel Sro, vložka č. 19411/R, kasačný

súd zistil, že sťažovateľ AFG SECURITY - CORPORATION, s.r.o. dňa 19. marca 2022 zmenil obchodné
meno na DUzničená, s.r.o., preto v záhlaví tohto rozsudku kasačný súd uviedol už toto obchodné meno
sťažovateľa.

27. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že ju žiadnemu z účastníkov konania
nepriznal, keďže sťažovateľ nemal úspech v kasačnom konaní a u procesne úspešného žalovaného

nezistil výnimočné dôvody, pre ktoré by mohol spravodlivo požadovať náhradu trov konania (§ 467 ods.
1 v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 S.s.p.).

28. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0
(§ 463 S.s.p. v spojení s § 139 ods. 4 S.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok n i e j e prípustný.