Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, July 5, 2022

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 9Sžsk/73/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8017200722
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 07. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2022:8017200722.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr.Michala

Novotného (sudca spravodajca) a členiek JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Jany Martinčekovej
vo veci žalobcu: T.. Y. P., nar. X. T. XXXX, U. XXXX/XX, P. B. O., zastúpeného: Advokátska kancelária
ŠKODLER&PARTNERS,s.r.o.,IČO:47238232,Dobšinského12,Bratislava,protižalovanej:Sociálna
poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia z 13. septembra
2017, č. 42486-3/2017-BA, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k.
5 Sa 24/2017-79 zo 7. marca 2019 takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.

II. Účastníkom konania sa nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom
1. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že žalobca na základe povolenia z 27. apríla 2006
poskytoval zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení v odbore všeobecné lekárstvo. Slovenská
lekárska komora mu ešte 7. apríla 2005 vydala licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe č.
L1A/PO/0134/05. Na žiadosť žalobcu mu Prešovský samosprávny kraj 4. septembra 2007 s účinnosťou

k 30. septembru 2007 zrušil skoršie povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia. Licencia
na výkon samostatnej zdravotníckej praxe mu však zostala v platnosti aj po tomto dni. Napriek tomu
sa žalobca u žalovanej uplynutím 30. septembra 2007 odhlásil z povinného nemocenského poistenia a
povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby.

2. Po zistení, že žalobca bol aj naďalej (po 30. septembri 2007) držiteľom licencie na výkon samostatnej
zdravotníckej praxe, pobočka žalovanej v Trenčíne rozhodnutím z 10. mája 2017 č. 15932-3/2017-VT

vyslovila, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie žalobcovi nezaniklo 30.
septembra 2007, ale zaniklo až 30. júna 2009. Pobočka vyšla z toho, že licencia na výkon samostatnej
zdravotníckej praxe je oprávnením na vykonávanie činnosti podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.
z. o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010, v dôsledku čoho bol žalobca aj po
30. septembri 2007 samostatne zárobkovo činnou osobou. Jeho povinné nemocenské a dôchodkové
poistenie tak podľa § 21 ods. 1 cit. zák. mohlo zaniknúť až 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po
kalendárnom roku, kedy jeho príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti nebol vyšší

ako 12-násobok vymeriavacieho základu podľa § 138 ods. 10 (od 1. januára 2008 išlo o ods. 9) cit.
zák. Z údajov poskytnutých daňovým riaditeľstvom pobočka zistila, že žalobcov príjem klesol prvýkrát
pod zákonom stanovenú hranicu až v roku 2008, a preto jeho povinné poistenie nemohlo zaniknúť 30.
septembra 2007.3. Napriek odvolaniu žalobcu žalovaná toto rozhodnutie potvrdila svojím rozhodnutím z 13. septembra
2017,č.42486-3/2017-BA.Uviedla,žepodľa§3ods.4písm.c)a§10ods.1zákonač.578/2004Z.z.sa

zdravotníckepovolanielekármohlovykonávaťajnazákladelicencienavýkonsamostatnejzdravotníckej
praxe. Vydaná licencia tak podľa žalovanej predstavovala oprávnenie na výkon činnosti, ktoré zakladalo
jej držiteľovi postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.
z bez ohľadu na to, či ju aj aktívne využíval. Pokiaľ mal žalobca platnú licenciu L1A a v rozhodujúcom
období za rok 2006 a 2007 dosiahol príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti vyšší

než je zákonom stanovená hranica, jeho povinné poistenie nemohlo zaniknúť 30. septembra 2007.
Z dôvodu, že žalobca podal nesprávne vyplnený registračný list fyzickej osoby - odhlášku, pobočka
vydala rozhodnutie o zániku povinného poistenia k 30. júnu 2009. Podotkla, že zákon č. 461/2003 Z. z.
neustanovuje lehotu, v ktorej je povinná rozhodnúť o zániku sociálneho poistenia v zmysle § 178 ods.
1 písm. a) prvého bodu. Navyše, v čase podania žalobcovej odhlášky nemala vedomosť o existencii
licencie. Záverom uviedla, že vznik, resp. zánik povinného sociálneho poistenia nastáva priamo zo

zákona, naplnením zákonom ustanovených podmienok a nemôže byť predmetom premlčania.

4. Správnu žalobu, ktorú žalobca podal proti uvedenému rozhodnutiu, správny súd zamietol tu
napadnutým rozsudkom č. k. 5 Sa 24/2017-79. Zdôraznil, že zrušením povolenia na prevádzkovanie
zdravotníckeho zariadenia žalobcovi nezaniklo postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby, nakoľko

bol v tomto čase držiteľom licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe a zároveň dosiahol
zákonom stanovený príjem z podnikania alebo inej samostatnej zárobkovej činnosti. Toto oprávnenie
na výkon činnosti je potrebné vnímať v rovine formálnej ako existenciu licencie a zároveň v rovine
materiálnej ako právo na určitú činnosť, ktorú môže lekár na základe nej vykonávať a dosahovať z
nej príjem. Správny súd nezistil, že by existovala nejaká zákonná prekážka, ktorá by bránila žalobcovi

napĺňať materiálnu stránku. Rozhodnutie žalobcu licenciu nevyužívať napriek tomu, že o ňu požiadal,
nemápreposúdeniepostaveniažalobcuakosamostatnezárobkovočinnejosobyžiadnyprávnyvýznam.
Podotkol, že lekár, ktorý bol zamestnancom v pracovnom pomere, licenciu L1A nepotreboval. Ďalej
uviedol, že zákon č. 461/2003 Z. z. je postavený na jednote poistenia samostatne zárobkovo činnej
osoby a to aj v prípade, ak dosahuje príjem na základe viacerých oprávnení. To, že žalobca nedosahoval

v spornom období príjem na základe tejto licencie, nemá vplyv na právne posúdenie veci. Stotožnil sa
so žalovanou, že nedávkové konanie môže začať aj doručením rozhodnutia účastníkovi konania a že
cit. zákon neukladá žalovanej lehotu, v ktorej je povinná rozhodnúť o vzniku, resp. zániku poistenia v
sporných prípadoch. Zdôraznil, že zo žiadneho ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z. nevyplýva, že vo
veci zániku povinného poistenia žalovaná rozhoduje, len vyznačením v spise. To vyplýva aj z § 209 ods.

1 cit. zák.

II.
Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej
5. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci

na ďalšie konanie. Zopakoval argumentáciu zo svojich predchádzajúcich podaní a zotrval na názore,
že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe nezakladá postavenie samostatne zárobkovo
činnej osoby. Zdravotnícku prax totiž nikdy nevykonával na základe tejto licencie, ale len na základe
povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia. Tiež uviedol, že z nej nemal žiaden príjem,
ktorý by zakladal jeho účasť na sociálnom poistení. Zdôraznil, že súdy majú vykladať právo s ohľadom

na spravodlivosť, k čomu odkázal na početnú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj
nemeckého Spolkového ústavného súdu. To, že zákon č. 461/2003 Z. z. neumožňuje zmierniť tvrdosť
zákona, považoval žalobca za jeho medzeru, ktorú mal súd preklenúť; žalobca totiž jasne prejavil
vôľu, že nechce byť samostatne zárobkovo činnou osobou. Je presvedčený, že po preskúmaní jeho
odhlášky žalovaná dospela k záveru, že boli naplnené podmienky zániku poistenia, a preto tak rozhodla

vyznačením v spise k 30. septembru 2007. Nakoľko od právoplatného rozhodnutia o zániku sociálneho
poistenia uplynul viac ako rok, pobočka žalovanej nemohla vo veci opätovne rozhodnúť, resp. nariadiť
obnovu konania.

6. Žalovaná navrhla kasačnú sťažnosť zamietnuť. Zopakovala, že z § 3 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z.

priamo vyplýva, že zdravotnícke povolanie sa vykonáva nielen na základe povolenia na prevádzkovanie
zdravotníckeho zariadenia, ale aj na základe licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe.
Podľa žalovanej licencia L1A predstavuje oprávnenie na vykonávanie činnosti v zmysle § 5 zákona č.
461/2003 Z. z., čím žalobcovi zakladala postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby. Držiteľ tejtolicencie je tak oprávnený vykonávať zdravotnícke povolanie a dosahovať príjmy z podnikania a inej
samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 písm. c) zákona č. 595/2003 Z. z., pričom nie je
podstatné, na základe akého oprávnenia tieto príjmy v rozhodujúcom roku dosiahol. To vyplýva aj z §

21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., ktorý dosiahnuté príjmy bližšie nešpecifikuje.

III.
Posúdenie veci kasačným súdom
7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), na ktorý od 1.

augusta 2021 prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 101e ods. 2 zákona č.
757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov), preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu
(§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§
455 SSP) v medziach uplatnených kasačných bodov (§ 453 ods. 2 SSP).

8. V prerokúvanej veci žalovaná pobočka ako organizačná zložka verejnoprávnej inštitúcie zriadenej

na výkon sociálneho poistenia podľa § 120 zákona č. 461/2003 Z. z. konala a rozhodovala v rámci
svojej právomoci o otázke zániku poistenia, ktorý považovala za sporný. Toto rozhodovanie je podľa
§ 172 ods. 5 cit. zák. predmetom nedávkového konania, ktoré sa spravuje treťou časťou (§ 172 až
225) zákona č. 461/2003 Z. z. Podľa § 209 ods. 1 cit. zák. sa rozhodnutie v tomto konaní vydáva
písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Pod pojmom „ustanovuje inak“ treba rozumieť ustanovenie,

v ktorom je výslovne dovolené vydať rozhodnutie ústne alebo vyznačením v spise (napr. § 194 ods. 2
zákona č. 461/2003 Z. z.). Nemožno však z neho vyvodiť, že za rozhodnutie možno považovať každý
akt, ktorým organizačná zložka niečo vyznačila v spise alebo informačnom systéme. Podľa § 228 ods.
3 cit. zák. v znení účinnom do 31. decembra 2010 bola samostatne zárobkovo činná osoba povinná
odhlásiť sa z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia do ôsmich dní

od jeho zániku. Citované ustanovenie, ani iné ustanovenia neustanovovali nič o tom, že by na základe
tejto odhlášky mala žalovaná vydať rozhodnutie o zániku vyznačením v spise. Odhláška bola teda len
evidenčným úkonom poistenca, ktorým oznamoval žalovanej skutočnosti, kvôli ktorým mu - podľa jeho
názoru - zanikalo povinné poistenie. Žalovaná mohla údaje v odhláške bez ďalšieho akceptovať, táto
akceptácia však nemá povahu právoplatného rozhodnutia o zániku sociálneho poistenia. Názor žalobcu,

že prijatie odhlášky žalovanou predstavuje rozhodnutie o zániku poistenia, tak nemá oporu v uvedených
ustanoveniach zákona o sociálnom poistení.

9. Naopak, ak žalovaná považovala údaje v odhláške alebo jej účinky za sporné, mohla v nedávkovom
konanípodľa§172ods.5zákonač.461/2003Z.z.rozhodnúťozánikupovinnéhopoisteniainaknežbolo

uvedené v odhláške. Ako zdôraznil aj správny súd v napadnutom rozsudku, zo žiadneho ustanovenia
citovaného zákona nevyplýva, že by žalovaná mohla vydať takéto rozhodnutie len do určitého času po
podaní odhlášky. Pokiaľ má byť plynutie času na účely sociálneho poistenia podstatné, ustanovuje to
zákon č. 461/2003 Z. z. výslovne, napr. v § 145 ods. 3 (premlčanie vrátenia poistného) alebo v § 147
(premlčanie predpísania a vymáhania poistného). Postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa

§ 5 zákona č. 461/2003 Z. z., ako aj vznik alebo zánik jej povinného poistenia podľa § 21 cit. zák. nastáva
vtedy, ak sú splnené príslušné zákonné podmienky. To nie je žiadna medzera uvedeného zákona, ale
jeho podstatná črta, ktorú nemožno prekonať výkladom. Podľa judikatúry ústavného súdu totiž právomoc
všeobecných súdov vykladať zákony nemožno chápať tak, že by boli oprávnené vykladané ustanovenie
zákona fakticky novelizovať (porov. nález sp. zn. II. ÚS 796/2016). Okrem toho žalobca pri formulácii

týchto právnych názorov nedoceňuje, že otázka trvania poistenia nie je podstatná len pre platenie
poistného, ale je dôležitá aj je pre vznik nárokov na jednotlivé dávky sociálneho poistenia a ich výšku.
Napríklad pre výpočet osobného mzdového bodu za určité obdobie je podľa § 62 zákona č. 461/2003 Z.
z. rozhodný osobný vymeriavací základ (§ 61 cit. zák.), ktorý je pochopiteľne vyšší pri súbehu viacerých
poistení. Vyšší osobný mzdový bod sa prejaví vo vyššom priemernom osobnom mzdovom bode (§ 63

cit. zák.), ktorý vstupuje do výpočtu starobného dôchodku (§ 66 ods. 1 cit. zák.). Práve z tohto dôvodu je
dôležité, aby vznik a zánik povinného poistenia neboli viazané na subjektívne činitele (dobromyseľnosť
či nedobromyseľnosť poistenca), ale na objektívne okolnosti.

10. Podstatnou otázkou, na ktorej správny súd postavil svoj zamietajúci rozsudok a ktorej sa v prevažnej

miere venuje aj kasačná sťažnosť, je však otázka, či držba licencie na výkon samostatnej zdravotníckej
praxe (L1A) zakladala žalobcovi povinné nemocenské a dôchodkové poistenie. Táto kľúčová právna
otázka bola medzičasom predmetom rozporných rozhodnutí veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1
Vs 1/2019 a 1 Vs 3/2019. Podľa § 466 ods. 3 SSP je právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátupre senáty záväzný, no možno sa od neho odchýliť len tým, že sa vec znova postúpi na prejednanie
veľkému senátu. Takéto nové rozhodnutie veľkého senátu sa potom znova stáva záväzným pre všetky
senáty. To však logicky predpokladá, že vydaním nového rozhodnutia veľkého senátu zanikajú účinky

záväznosti právneho názoru vyjadreného v skoršom rozhodnutí veľkého senátu v tom rozsahu, v akom
právny názor vyjadrený v neskoršom rozhodnutí nemôže obstáť popri skoršom rozhodnutí veľkého
senátu. Podľa kasačného súdu tak v súčasnosti treba pri riešení otázky účinkov licencie L1A vychádzať
z neskoršieho rozsudku veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 3/2019.

11. V ňom veľký senát formuloval právny názor, že licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej
praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c)
zákona č. 578/2004 Z. z. treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného
predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie
L1A považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely sociálneho poistenia. Vykonávanie
zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je

súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na
základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný za samostatne
zárobkovo činnú osobu podľa citovaného ustanovenia. Sociálna poisťovňa neposudzuje príjem takého
lekára výlučne vo vzťahu k licencii L1A a teda nie je povinná skúmať, či všetky príjmy vykázané v jeho
daňovom priznaní v príslušnom zdaňovacom období sú príjmami lekára, považovaného za samostatne

zárobkovo činnú osobu podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. Ak taký lekár v daňovom priznaní
priznal príjmy, považované za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa
osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou
(§ 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov), ide vždy o príjem samostatne zárobkovo činnej osoby
a nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej postavenia podľa § 5 písm.

c) alebo aj podľa iných písmen v § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. Rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho
súdu bolo napadnuté aj ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy. Ústavný súd Slovenskej republiky
ju však uznesením sp. zn. IV. ÚS 610/2021 odmietol, pretože vyslovené právny závery nepovažoval za
ústavne neudržateľné.

12. Senát najvyššieho správneho súdu je podľa § 466 ods. 3 SSP uvedenými právnymi názormi
viazaný a nevidí žiaden dôvod, aby sa od nich podľa citovaného ustanovenia odkláňal. Právny
názor vyslovený v kasačnej sťažnosti, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe sama
neoprávňuje na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, odporuje jasnému zneniu § 10 ods. 2 zákona
č. 578/2004 Z. z. Podľa tohto ustanovenia totiž možno ako samostatnú zdravotnícku prax poskytovať

zdravotnú starostlivosť buď v zariadení iného poskytovateľa alebo na inom mieste ako v zdravotníctvom
zariadení. Predpokladom využívania licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe tak nie je
existencia zdravotníckeho zariadenia. Táto licencia podľa cit. ustanovenia umožňuje poskytovať
zdravotnú starostlivosť v zásade na akomkoľvek mieste. Lekár, ktorý poskytoval zdravotnú starostlivosť
na základe tejto licencie, bol dokonca podľa § 39 ods. 1 písm. d) zákona č. 140/1998 Z. z. o liekoch

a zdravotníckych pomôckach v znení účinnom do 30. novembra 2011 oprávnený predpisovať aj lieky,
a to aj keď samostatnú zdravotnícku prax vykonával na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení.
Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe tak zakladala plnohodnotné oprávnenie lekára na
poskytovanie zdravotnej starostlivosti bez viazanosti na určité zdravotnícke zariadenie. Tomuto záveru
svedčí okrem ustanovenia § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. aj ustanovenie § 4 písm. b) cit. zák., podľa

ktorého je fyzická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe takejto licencie, rovnakým
poskytovateľom ako osoba, ktorá ju poskytuje na základe povolenia podľa § 11 cit. zák.

13. Z § 68 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z. je zrejmé, že každá z troch licencií oprávňovala jej držiteľa
na iný spôsob výkonu zdravotníckeho povolania. Zo žiadneho ustanovenia cit. zákona, ale nevyplýva,

že lekárovi, ktorý má zároveň vydanú licenciu L1C na výkon odborného zástupcu a poskytuje zdravotnú
starostlivosť v zdravotníckom zariadení - právnickej osobe, zaniká alebo sa prerušuje licencia na výkon
samostatnej zdravotníckej praxe alebo sa rušia jej účinky. Naopak, táto licencia zostáva naďalej platná
a dovoľuje lekárovi voľne si vyberať, či v konkrétnom prípade poskytne zdravotnú starostlivosť na jej
základe alebo prostredníctvom určitého zdravotníckeho zariadenia. Preto nie je správny názor žalobcu,

že ak povolanie lekára vykonával ako odborný zástupca, nemohol byť zároveň samostatne zárobkovo
činnou osobou. Naopak, mohol ňou byť, pretože oprávnenia na tieto formy výkonu sú rozdielne a jedno
nevylučuje platnosť alebo účinky druhého.14. Z uvedených dôvodov senát najvyššieho správneho súdu nevidí ani dôvod odkláňať sa od
právneho záveru, že držba takejto licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je oprávnením
na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z.

Lekár, ktorý je držiteľom takejto licencie, je podľa citovaného ustanovenia samostatne zárobkovo činnou
osobou,ktorejúčasťnapovinnomnemocenskomadôchodkovompoistenímôžepodľa§21ods.1aods.
4 písm. b) cit. zák. zaniknúť buď zánikom tejto licencie alebo k 30. júnu tým, že jeho príjem z podnikania a
inej zárobkovej činnosti (nielen z tejto licencie) poklesne pod 12-násobok vymeriavacieho základu podľa
§ 138 ods. 10 resp. 9 zákona č. 461/2003 Z. z. Opačný názor, podľa ktorého mala žalovaná skúmať, či

žalobca svoj príjem dosiahol z činnosti vykonávanej na základe tejto licencie, tak nemožno považovať
za správny.

IV.
Záver
15. Zo všetkých uvedených dôvodov tak správny súd v prerokúvanej veci rozhodol správne, keď správnu

žalobu žalobcu zamietol. Preto kasačný súd jeho kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP rozsudkom (§ 457
ods. 1 SSP) zamietol.

16. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 167 a 168 v spojení s § 467 ods. 1 SSP, keď žalobca nebol vo
veci úspešný a žalovaná síce vo veci úspech mala, no kasačný súd nezistil dôvody, aby sa jej nárok

na náhradu trov priznal.

17. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.