Rozhodnutie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, May 25, 2022

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4Sžk/17/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4019200358
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová
ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2022:4019200358.1

Rozhodnutie

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky
Reisenauerovej, členky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a člena senátu Mgr.Michala Novotného (sudca
spravodajca) vo veci žalobcu: NUBIUM, s.r.o., IČO: 47 545 674, Trenčianska 705/55, Bratislava,
zastúpeného: JUDr. Ján Mišura, PhD., advokát, Záhradnícka 27, Bratislava, proti žalovanému: Okresný
úrad Nitra, odbor výstavby a bytovej politiky, Štefánikova trieda 69, Nitra, za účasti ďalšieho účastníka:

Slovenská správa ciest, IČO: 00 003 328, Miletičova 19, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia
žalovaného z 29. apríla 2019, č. OU-NR-OVBP2-2019/018217-2, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 11 S 60/2019-229 z 9. septembra 2020 takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky zamieta kasačnú sťažnosť.

II. Účastníkom nepriznáva právo na náhradu trov kasačného konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom
1. Z administratívnych spisov žalovaného vyplýva, že ďalší účastník je správcom pozemku v k. ú. V.
parcelyreg.Z.č.X,ktoréhovlastníkomještát.Listomz5.augusta2014ďalšíúčastníkoznámilžalobcovi,
že vo všeobecnosti nemá záujem prenajímať tieto pozemky na to, aby na nich boli umiestnené reklamné

zariadenia. Okrem toho upozornila, že pozemok by mal byť delimitovaný na mesto Nitra. V závere však
prejavil, že „výnimočne súhlasí“, aby na ňom bolo umiestnené reklamné zariadenie, pretože pozemky
spravuje len do prevodu na mesto, ktoré samo rozhodne o uzavretí nájomnej zmluvy so žalobcom.
Aj na základe tohto listu mesto Nitra ako stavebný úrad stavebným povolením z 29. októbra 2015, č.
13648/2015-006-La, dočasne povolilo žalobcovi, aby na pozemku parc. reg. Z. č. X v k. ú. V. v ploche
zelene popri ceste umiestnil 1 ks obojstrannej reklamnej stavby s rozmermi 5,1 x 2,4 m. Stavba bola

povolená na obdobie do 31. júla 2018. Stavebné povolenie obsahovalo aj záväznú podmienku, že po
uplynutí tejto doby „musí byť reklamná stavba odstránená, resp. vlastník stavby musí 2 mesiace“ pred
uplynutím tohto obdobia požiadať o vydanie nového povolenia.

2. Dňa 30. júla 2018 žalobca požiadal stavebný úrad, aby zmenil dobu trvania tejto stavby na neurčito.
Svoje právo k pozemku preukázal už uvedeným listom ďalšieho účastníka z 5. augusta 2014. Ďalší

účastník však 13. augusta 2018 predložil stavebnému úradu list zo 6. augusta 2018 označený ako
„Odpoveď na žiadosť o uzatvorenie nájomnej zmluvy na časť pozemku K.Z. parc. č. X v k. ú. V.“, ktorý
podľa svojho tvrdenia zaslal aj žalobcovi. V ňom okrem iného uviedol, že neprenajíma pozemky na
účely umiestnenia reklamných stavieb a ruší „platnosť nášho súhlasného stanoviska s umiestnením
reklamného zariadenia... z 5. augusta 2014“. Stavebný úrad 26. septembra 2018 vyzval žalobcu, aby
sa oboznámil s podkladmi rozhodnutia a 14. decembra 2018 mu zaslal kópiu celého spisu. Žalobca sa

k podkladom nevyjadril.3. Nato stavebný úrad rozhodnutím z 21. decembra 2018, č. 12960/2018-008-Re, zastavil konanie
o žiadosti žalobcu o zmenu doby reklamnej stavby podľa § 60 ods. 2 písm. b) zákona č. 50/1976
Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov.

Na odôvodnenie zdôraznil, že aj na zmenu doby trvania reklamnej stavby sa vzťahujú ustanovenia o
stavebnomkonaní.Žalobcavšakvrozpores§58ods.2cit.zák.nepreukázal,žemávlastníckealeboiné
právo k pozemku, na ktorom reklamná stavba stojí. Predložil totiž len list ďalšieho účastníka z 5. augusta
2014, ten však bol zrušený listom zo 6. augusta 2018. Napriek odvolaniu žalobcu žalovaný svojím
rozhodnutím z 29. apríla 2019, č. OU-NR-OVBP2-2019/018217-2, potvrdil rozhodnutie stavebného

úradu. Aj žalovaný súhlasil s názorom, že list ďalšieho účastníka z 5. augusta 2014 neosvedčuje iné
právo k pozemku v prospech žalobcu. Toho si bol žalobca vedomý, keďže sám žiadal ďalšieho účastníka
o uzavretie nájomnej zmluvy, ten to však označeným listom zo 6. augusta 2018 (adresovaným žalobcovi,
nie stavebnému úradu) odmietol. Zdôraznil, že stavebný úrad postupoval podľa § 60 ods. 2 písm. b)
stavebného zákona, ktorý ustanovuje samostatný dôvod zastavenia konania, a tak nemusel postupovať
podľa § 60 ods. 1 cit. zák. Žalobca nepreukázal vlastnícke ani iné právo k pozemku, na ktorom stojí

reklamné zariadenie, takže zastavenie stavebného konania podľa § 60 ods. 2 písm. b) cit. zák. bolo
správne.

4. Všeobecnú správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti tohto rozhodnutia
žalovaného, správny súd zamietol tu napadnutým rozsudkom č. k. 11 11 S 60/2019-229. Na

úvod zdôraznil, že žalovaný ani stavebný úrad nepochybili, keď sa nezaoberali dôvodmi vylúčenia
zamestnancov stavebného úradu. Podľa § 19 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny
poriadok) v znení neskorších predpisov mal žalobca vzniesť riadne odôvodnenú námietku predpojatosti,
taká sa však v administratívnom spise nenachádzala. Žalobca predpojatosť naznačil až v odvolaní a
až k správnej žalobe pripojil list z 20. septembra 2017, ktorým síce námietku uplatnil, nie však v tu

preskúmavanom konaní. Vo veci samej sa správny súd stotožnil s názorom, že pri rozhodovaní podľa
§ 67 ods. 4 stavebného zákona stavebný úrad komplexne posúdi všetko, čo by mohlo mať vplyv na
predĺženie trvania stavby, vrátane náležitostí podľa § 60 ods. 2 cit. zák. Toto ustanovenie je špeciálnym
predpisom a predpokladom jeho aplikácie nie je postup podľa § 60 ods. 1 stavebného zákona. Keďže
žalobca nie je vlastníkom pozemku parc. reg. Z. č. X v k. ú. V., stavebný úrad správne skúmal, či má

k pozemku iné právo podľa § 139 ods. 1 cit. zák. Súhlas ďalšieho účastníka z 5. augusta 2014 bol len
dočasný, čo bolo zrejmé aj žalobcovi, lebo ho žiadal o uzavretie nájomnej zmluvy. Ďalší účastník to však
listomzo6.augusta2018odmietolazrušilsvojpredchádzajúcidočasnýsúhlas.Niejepodstatné,čitento
list doručil aj žalobcovi, ale či žalobca vedel predložiť doklad o existencii iného práva k pozemku. Podľa
§ 139 ods. 1 písm. a) stavebného zákona musí z takéhoto dokladu (napr. zmluvy) jasne vyplývať právo

zriadiť na pozemku určitú stavbu. Žalobca mal takýto súhlas len do 31. júla 2018, na neskoršie obdobie
ho v rozpore s § 58 ods. 2 stavebného zákona preukázať nevedel, a tak stavebný úrad konanie zastavil
podľa § 60 ods. 2 písm. b) cit. zák. Preto stavebný úrad žiadosť žalobcu ani meritórne neposudzoval, v
dôsledku čoho ani nemohol postupovať podľa § 137 stavebného zákona, ktorého aplikácie sa žalobca
dovolával; podľa tohto ustanovenia mohol stavebný úrad postupovať, len ak by žiadosť žalobcu bola

úplná. Žalobcovi bola podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku daná možnosť, aby sa vyjadril k podkladom
rozhodnutia, nevyužil ju však a všetky námietky vzniesol až v odvolaní. Správny súd uzavrel, že ani
odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu nemusí dať odpovede na všetky otázky, ale musí stručne,
jasne a určito objasniť skutkový a právny základ rozhodnutia a musí byť z neho zrejmé, ako sa správny
orgán vyrovnal s námietkami účastníkov. Z tohto pohľadu sú rozhodnutie stavebného úradu, ale aj

rozhodnutie žalovaného preskúmateľné.
II.
Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej
5. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáha zmeny napadnutého rozsudku tak, že sa
zruší rozhodnutie žalovaného spolu s rozhodnutím prvostupňového orgánu a vec sa mu vráti na ďalšie

konanie. Zdôraznil, že predmetom konania bolo predĺženie doby trvania reklamnej stavby, ktorá už bola
raz povolená. Nie je zrejmé, ako sa od povolenia stavby zmenila právna úprava, aby odôvodňovala
zmenu názoru stavebného úradu. Správny súd nevyriešil správne otázku, aký účinok mal list ďalšieho
účastníka zo 6. augusta 2018 na trvanie jeho pôvodného súhlasu z 5. augusta 2014. Nebolo totiž
zistené, či tento list došiel žalobcovi ako druhej strane právneho vzťahu. Rovnaká otázka je sporná aj v

konaní pred Okresným súdom Nitra sp. zn. 29 C 39/2019. Takisto nie je zrejmé, prečo sa ďalší účastník
do konania zapojil skôr než stavebný úrad podľa § 61 ods. 1 Správneho poriadku oznámil začatie
konanie. Stavebný úrad mal v danej veci postupovať podľa § 137 stavebného zákona a po prípadnom
neúspešnom pokuse o dohodu mal účastníkov odkázať na súd. Postup stavebného úradu, žalovaného,ale aj správneho súdu bol nelogický a nezodpovedal zákonu. Žiadosť žalobcu o predĺženie doby trvania
reklamnejstavbynebolaneúplná,lenďalšíúčastníkrozporovaljejobsah.Zadministratívnehospisuvšak
nemožno zistiť, kto a kedy ho na vyjadrenie vyzval, čo vyvoláva pochybnosti o jeho úplnosti. Napadnutý

rozsudok je nepochopiteľný a nepreskúmateľný, čím porušuje právo na spravodlivý proces. Správny
súd odobril, že stavebný úrad nepostupoval podľa § 137 stavebného zákona, čo predstavuje podstatné
porušenie práva žalobcu ako účastníka konania. Žalobca ďalej nesúhlasil s tým, že by iné právo k
pozemku podľa § 139 ods. 1 stavebného zákona mohlo byť preukázané len tým spôsobom, ktorý určí
stavebný úrad. Súhlas vedľajšieho účastníka z 5. augusta 2014 takéto právo založil a pri podaní žiadosti

o zmenu trvania reklamnej stavby sa na tomto práve nič nezmenilo. Žalobca znova polemizuje nad tým,
že ak bola jeho žiadosť neúplná, nemohol stavebný úrad začať konanie. Napriek tomu ho začal, o čom
svedčí okolnosť, že sa k veci vyjadroval ďalší účastník, čo by nemohol, ak by konanie nebolo začaté.
Znova zdôraznil, že stavebný úrad mal postupovať podľa § 137 stavebného zákona, ktorý upravuje
riešenie občianskoprávnych námietok. Aj na základe všetkých spomenutých výhrad žalobca namietal,
že odôvodnenie napadnutého rozsudku nevyhovuje požiadavkám, ktoré naň kladie čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V tejto súvislosti
žalobca vytkol správnemu súdu, že sa riadne nezaoberal jeho námietkami, že za stavebný úrad konali
predpojatí resp. neoprávnení zamestnanci.

6. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.

7. Ďalší účastník navrhol zamietnuť kasačnú sťažnosť, pretože napadnutý rozsudok je zákonný.
Upozornil, že argumentácia žalobcu v rôznych konaniach je účelová a protichodná. V spore sp. zn. 29
C 39/2019 argumentoval, že o veci mal rozhodnúť správny orgán, v tu prerokúvanej veci zasa tvrdí, že
správny orgán mal odkázať účastníkov na civilný spor.

III.
Posúdenie veci kasačným súdom
8. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), na ktorý od 1.
augusta 2021 prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 101e ods. 2 zákona č.
757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov), preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu

(§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§
455 SSP) v medziach uplatnených kasačných bodov (§ 453 ods. 2 SSP).

9. Žalobca v pomerne komplikovane zostavenej kasačnej sťažnosti uplatňuje niekoľko relatívne
samostatných sťažnostných bodov, z ktorých však zároveň spoločne vyvodzuje aj porušenie svojho

práva na spravodlivý proces. Vo výsledku však možno z obsahu kasačnej sťažnosti vyrozumieť, že
žalobca vytýka správnemu súdu nesprávny závery čo do otázky: (a) či bola naplnená podmienka
zastavenia konania podľa § 60 ods. 2 písm. b) stavebného zákona, (b) nepoužitia § 137 stavebného
zákona, hoci v konaní išlo o občianskoprávnu námietku ďalšieho účastníka, a (c) nezohľadnenia toho,
že na stavebnom úrade rozhodovala vylúčená, resp. odborne nespôsobilá zamestnankyňa.

10. Predmetom konania orgánov verejnej správy v tu prerokúvanej veci bola žiadosť žalobcu o
predĺženie doby trvania reklamnej stavby na pozemku parc. reg. Z. č. X v k. ú. V.. Táto reklamná stavba
bola pôvodne povolená stavebným povolením z 29. októbra 2015 na obdobie do 31. júla 2018. Hneď
na úvod treba (v záujme úplnosti) poznamenať, že žalobca pri podávaní žiadosti o predĺženie nedodržal

záväznú podmienku stavebného povolenia, pretože túto žiadosť nepodal najneskôr dva mesiace pred
ukončením doby jeho platnosti. Stavebný úrad však napriek tomu o žiadosti žalobcu riadne konal.
Kasačný súd sa stotožňuje s názorom správneho súdu, že na konanie o predĺženie (ako jednu z foriem
zmien) doby trvania reklamnej stavby podľa § 67 ods. 4 stavebného zákona sa primerane použijú
ustanovenia o stavebnom konaní. Ak totiž stavebný úrad povoľuje stavbu na určitú dobu, prispôsobuje

tomu svoju posudzovaciu činnosť. Pri povoľovaní takejto stavby vychádza z toho, že jej vplyvy budú trvať
len počas doby, na ktorú má byť povolená. Ak má byť doba jej trvania predĺžená, ide o odlišnú situáciu
než o akej stavebný úrad rozhodoval pôvodne, v dôsledku čoho nemožno bez ďalšieho vychádzať z
toho, že výsledky pôvodného posúdenia (vykonané s výhľadom určitej doby trvania stavby) bude bez
všetkého použiteľného aj pri jej posudzovaní na ďalšiu dobu. Tomuto záveru nasvedčuje aj § 88 ods. 1

písm. d) stavebného zákona, podľa ktorého sa stavba, ktorá bola zriadená na obmedzenú dobu, musí
po jej uplynutí bez ďalšieho odstrániť; zákon sám teda jasne predpokladá, že takáto stavba nebude na
okolie vplývať dlhšie než to bolo pôvodne povolené.11. Stavebný úrad tak v prerokúvanej veci postupoval správne, ak po dôjdení žiadosti z 30. júla 2018
opätovne skúmal, či obsahuje všetky náležitosti (okrem iného) podľa § 58 ods. 2 stavebného zákona.
Podľa citovaného ustanovenia stavebník musí preukázať, že je vlastníkom pozemku alebo že má k

pozemku iné právo podľa § 139 ods. 1, ktoré ho oprávňuje zriadiť na ňom požadovanú stavbu. Podľa
§ 139 ods. 1 stavebného zákona pod pojmom „iné práva k pozemkom a stavbám“ použitým v spojení
„vlastnícke alebo iné práva k pozemkom a stavbám na nich“ sa podľa povahy prípadu rozumie a)
užívanie pozemku alebo stavby na základe nájomnej zmluvy, dohody o budúcej kúpnej zmluve alebo
dohody o budúcej zmluve o vecnom bremene, z ktorých vyplýva právo uskutočniť stavbu alebo jej

zmenu, b) právo vyplývajúce z vecného bremena spojeného s pozemkom alebo stavbou, c) právo
vyplývajúce z iných právnych predpisov (najmä zákonné vecné bremená, ktoré patria prevádzkovateľom
energetických sietí), d) užívanie pozemku alebo stavby na základe koncesnej zmluvy, z ktorej vyplýva
právo uskutočniť stavbu alebo jej zmenu. Citované ustanovenie tak vymedzuje relatívne uzavretý okruh
práv, ktoré možno považovať za práva k pozemku na účely citovaného ustanovenia.

12. V tu prerokúvanej veci nie je sporné, že žalobca nie je vlastníkom pozemku parc. č. X v k. ú. V.,
pretože jeho vlastníkom je štát. Musel teda preukázať iné právo k pozemku v zmysle citovaného § 139
ods. 1 stavebného zákona. Existenciu práva podľa § 139 ods. 1 písm. c) a d) žalobca ani netvrdil, ani
z obsahu administratívneho spisu nevyplývala. Žalobca tvrdil, že takéto právo mu zakladal list ďalšieho
účastníka z 5. augusta 2014. Obsah tohto listu však svedčí o tom, že so žalobcom nebola uzavretá

ani nájomná zmluva, ani nebolo v jeho prospech zriadené akékoľvek vecné bremeno, ani s ním nebola
uzavretá zmluva o budúcej kúpnej zmluve alebo o budúcej zmluve o vecnom bremene. Obsah tohto listu
taknedokazujeexistenciužiadnejzmluvyalebodohodymedziďalšímúčastníkomažalobcom;naopak,v
jeho texte je uzavretie akejkoľvek dohody vyslovene vylúčené. Za daných okolností tak obsah tohto listu
môže svedčiť len o akejsi neformálnej „výprose“ (prekáriu), teda jednostrannom prejave dočasnej ochoty

trpieť existenciu navrhovanej stavby. Takýto list nezakladal záväzkový vzťah medzi žalobcom a ďalším
účastníkom, ktorý by bolo potrebné ukončovať právnym úkonom jednej strany smerom k druhej (napr.
výpoveďou podľa § 582 Občianskeho zákonníka). Preto nie sú podstatné námietky žalobcu, že nebolo
zisťované, či neskorší list ďalšieho účastníka zo 6. augusta 2018 došiel do žalobcovej dispozície. Podľa
§ 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka je totiž táto otázka podstatná len vtedy, ak je potrebné posúdiť, či

určitý právny úkon má alebo nemá účinky voči neprítomnej osobe. Pretože však tento list nemal povahu
právnehoúkonu,ktorýmbysaukončovalzáväzkovýprávnyvzťahmedziďalšímúčastníkomažalobcom,
nebolo potrebné skúmať, či nastali jeho účinky voči žalobcovi.

13.Listzo6.augusta2018mallencharakterprejavuďalšiehoúčastníka,žejehojednostranneprejavená

dočasná ochota trpieť na určenom pozemku reklamnú stavbu pominula a viac nie je ochotný trpieť ju.
Žiadne zákonné ustanovenie nepodmieňuje účinky takého prejavu tým, že by došlo inému účastníkovi
právneho vzťahu. Ďalší účastník tak mohol tento prejav urobiť aj do spisu orgánu verejnej správy, ktorý
bol povinný naň prihliadnuť. V tu prerokúvanej veci je tento prejav obsahom administratívneho spisu
a bol ním už v čase vydania rozhodnutia stavebného úradu z 21. decembra 2018. Stavebný úrad tak

nepochybil, ak za tohto stavu uzavrel, že žalobca nepreukázal vlastnícke ani iné právo k pozemku,
na ktorom mala byť (ďalej) umiestnená reklamná stavba, ako to vyžaduje § 58 ods. 2 v spojení s §
139 ods. 1 stavebného zákona. Potom však treba súhlasiť so záverom žalovaného, ale aj správneho
súdu, že nesplnenie tejto podmienky odôvodňovalo zastavanie stavebného konania podľa § 60 ods. 2
písm. b) cit. zák. Ako totiž správne zdôraznil už správny súd, toto ustanovenie normuje osobitný dôvod

zastavenia stavebného konania, ktorý je nezávislý od § 60 ods. 1 cit. zák., teda ktorý nie je závislý od
predchádzajúcej výzvy stavebného úradu na doplnenie žiadosti o stavebné povolenie.

14. Tým je zároveň odpovedané aj na otázku žalobcu, čo sa zmenilo oproti stavu v čase vydávania
pôvodného stavebného povolenia z 29. októbra 2015. Len v záujme úplnosti kasačný súd dodáva, že

podľa vyššie podaného výkladu pojmu „iné právo k pozemku“ podľa § 139 ods. 1 stavebného zákona ani
list ďalšieho účastníka z 5. augusta 2014 nesvedčil o existencii práva v zmysle citovaného ustanovenia,
keďže zriadenie akéhokoľvek užívacieho práva v ňom bolo výslovne odmietnuté. V dôsledku toho
je pochybné, či žalobca zákonom vyžadované iné právo k pozemku vôbec riadne preukázal pred
vydaním pôvodného stavebného povolenia z 29. októbra 2015. Podľa kasačného súdu by tak názor

orgánov verejnej správy a správneho súdu, že žalobca takéto právo nepreukázal, obstál aj vtedy,
pokiaľ by sa vôbec neprihliadalo na obsah neskoršieho listu z 8. augusta 2018. Žalobca by sa v tomto
smere nemohol dovolávať ani princípu právnej istoty či ochrany svojho legitímneho očakávania. Podľa
judikatúry ústavného súdu sa totiž nikdy nemožno dovolávať právnej istoty založenej na nezákonnejpraxi orgánov verejnej správy (porov. nález sp. zn. II. ÚS 142/2011 alebo uznesenie sp. zn. II. ÚS
285/2011; podobne napr. rozsudok českého Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 4 As 305/2018).

15. Kasačný súd sa vo výsledku stotožňuje aj so záverom, ku ktorému správny súd dospel v súvislosti
s ustanovením § 137 stavebného zákona. Už zo znenia samotného § 58 ods. 2 stavebného zákona
je zrejmé, že stavebník musí preukázať, že je vlastníkom pozemku alebo k nemu má iné právo v
zmysle § 139 ods. 1 cit. zák. Dôsledkom nesplnenia tejto povinnosti je podľa § 60 ods. 2 písm. b) cit.
zák. zastavenie stavebného konania. Zo vzájomnej súvislosti týchto ustanovení vyplýva, že stavebník

musí uvedené právo preukázať v prvom rade stavebnému úradu, ktorý tak musí posúdiť, či takéto
právo alebo nie je preukázané. Súčasťou tohto prieskumného oprávnenia je aj oprávnenie dospieť
k záveru, že toto právo nie je preukázané, a konanie zastaviť podľa § 60 ods. 2 písm. b) cit. zák.
Naopak, z citovaných ustanovení nemožno vyvodiť, že by stavebný úrad mohol na nepreukázanie
vlastníckeho alebo iného práva k pozemku prihliadať len na základe námietky podľa § 137 stavebného
zákona. Okrem toho, žalobca nedoceňuje, že odkázanie niektorého z účastníkov na súd sa podľa

§ 137 ods. 2 stavebného zákona predpokladá pri námietkach podľa odseku 1 cit. paragrafu. Tento
odsek však vyslovene predpokladá námietky, ktoré síce vyplývajú z vlastníckych a iných práv, ale
zároveň prekračujú rozsah právomoci stavebného úradu a spolupôsobiacich orgánov štátnej správy. Z
uvedených ustanovení vyplýva, že odkázanie účastníkov na súd nie je nevyhnutné pri každej námietke,
ale len pri takej, ktorá presahuje tam uvedenú právomoc. Právomoc stavebného úradu a súdu tak nie je

striktne a nepriestupne oddelená, a preto nemožno vidieť nič neobvyklého ani v tom, že stavebný úrad
má na účely § 60 ods. 2 písm. b) stavebného zákona právomoc vyriešiť otázku, či stavebník preukázal
vlastnícke alebo iné právo k pozemku.

16. Námietky žalobcu, ktoré sa týkali nesprávneho postupu podľa § 60 ods. 2 v spojení s § 61 ods. 1

stavebného zákona, ako aj úkonov ďalšieho účastníka, neboli obsiahnuté v správnej žalobe, v dôsledku
čoho je takáto argumentácia podľa § 439 ods. 3 písm. b) SSP neprípustná. Len v stručnosti však
možno poznamenať, že podľa § 140 stavebného zákona sa na konanie podľa neho použije správny
poriadok. Podľa § 18 ods. 2 Spr. por. je správne konanie začaté dňom, kedy podanie účastníka došlo
správnemu orgánu príslušnému vo veci rozhodnúť. Tieto účinky má podanie aj vtedy, ak je neúplné a

treba ho doplniť; ak by takýto návrh nemal účinky začatia konania, nebolo by možné žiadne konanie
zastaviť, hoci to predpokladá § 30 ods. 1 písm. d) Spr. por. Vychádzajúc z cit. § 18 ods. 2 Spr. por. tak
stavebné konanie začína dňom, kedy žiadosť o stavebné povolenie dôjde stavebnému úradu. Podľa §
61 ods. 1 stavebného zákona má stavebný úrad upovedomiť ostatných účastníkov o začatí konania,
toto upovedomenie však nemá konštitutívny, ale len deklaratórny účinok - len účastníka upovedomuje,

že konanie sa už začalo v zmysle § 18 ods. 2 Spr. por. Účastníctvo v správnom konaní je podľa § 14
Spr. por. naviazané na existujúce konanie; osoba, ktorá spĺňa zákonné podmienky v okamihu začatia
konania, sa stáva účastníkom už týmto okamihom a bez ohľadu na to, či o ňom bola upovedomená.
V tu prerokúvanej veci žalobca 30. júla 2018 podal stavebnému úradu žiadosť o zmenu doby trvania
reklamnej stavby. Týmto dňom sa podľa citovaných ustanovení začalo stavebné konanie o tejto otázke

a týmto dňom sa jeho účastníkom stal aj ďalší účastník, a to bez ohľadu na to, že stavebný úrad ešte
nepostupoval podľa § 61 ods. 1 stavebného zákona. Ak stavebný úrad prihliadal na podania ďalšieho
účastníka ako na podania účastníka, nemožno na tomto postupe vidieť nič nezákonného.

17. Žalobca v kasačnej sťažnosti nesúhlasí so záverom správneho súdu, ktorý vyslovil, že obsahom

administratívneho spisu nebola žiadna námietka predpojatosti, a tak žalobca predpojatosť riadne
nenamietal. Tu však treba zdôrazniť, že žalobca svoje argumenty ohľadom predpojatosti zamestnancov
stavebného úradu počas konania viackrát mierne upravil. Žalobca si už 14. decembra 2018 vyžiadal
kópiu celého administratívneho spisu, no napriek tomu v odvolaní proti rozhodnutiu stavebného úradu
vôbec netvrdí, že by v spise chýbala jeho námietka predpojatosti. Naopak v ňom uvádza, že „v minulosti“

namietal proti určitej zamestnankyni mesta, ktorá sa podľa neho zúčastnila na rozhodovaní stavebného
úraduajvtejtoveci.Vsprávnejžalobepotomžalobcazopakoval,ževminulostitakútonámietkuvzniesol,
a žalovanému (nie stavebnému úradu) mala byť známa z úradnej povinnosti. Ani v odvolaní, ani v
správnej žalobe žalobca netvrdil, že námietka predpojatosti mala byť súčasťou tohto spisu, no nebola.
Až potom, čo správny súd vyjadril názor, že žalovaný sa predpojatosťou zaoberať nemusel, pretože

námietka nebola uplatnená v tomto konkrétnom konaní, začal žalobca tvrdiť, že súčasťou spisu byť
mala. Takáto námietka je však s ohľadom na už citovaný § 439 ods. 3 písm. b) SSP takisto neprípustná.
Len pre poriadok sa podotýka, že kasačnému súdu je z úradnej činnosti (napr. vec sp. zn. 3 Svk
24/2021) známe, že námietku predpojatosti, ktorú žalobca „v minulosti“ uplatnil, stavebný úrad riadnezamietol rozhodnutím z 30. októbra 2017, č. 21015/15-016-Re, teda ešte pred vydaním rozhodnutia v
tunajšej veci. Pokiaľ žalobca chcel túto námietku uplatniť aj v prejednávanej veci, nič mu nebránilo tak
na stavebnom úrade znova urobiť.

18.Sožalobcommožnosúhlasiť,žesprávnysúdsavýslovnenevyjadrilkjehonámietke,žezamestnanci
stavebného úradu, ktorí posudzujú veci žalobcu, nemajú osobitný kvalifikačný predpoklad podľa §
117 ods. 3 stavebného zákona. Na tomto mieste však treba zdôrazniť, že podľa § 182 ods. 1 písm.
e) SSP tak musí správna žaloba obsahovať dôvody žaloby, z ktorých musí byť zrejmé, z akých

konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté výroky rozhodnutia za
nezákonné (žalobné body). Judikatúra už v tomto smere vyslovila, že žalobca sa nemôže uspokojiť
so všeobecnými odkazmi na určité ustanovenie zákona bez súvislosti so skutkovými námietkami.
Žalobca totiž musí uviesť, aké aspekty dejov či okolností uvedené v rámci skutkových tvrdení považuje
za základ tvrdenej nezákonnosti (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5
Sžfk 40/2019). Žalobca v podanej správnej žalobe len celkom všeobecne uviedol, že „nadobudol

vedomosť“, že zamestnanci stavebného úradu nemali príslušný kvalifikačný predpoklad. Nijako bližšie
však neodôvodnil, odkiaľ a z čoho túto „vedomosť nadobudol“, takže v tomto smere nepredniesol
žiadnu bližšiu skutkovú argumentáciu. Rovnako žalobca nijako bližšie nevysvetlil, ako by sa takýto
nedostatok prejavil na zákonnosti rozhodnutia, ktorý z dôvodov zrušenia podľa § 191 ods. 1 SSP
by mohol predstavovať a prečo tento nedostatok nemožno považovať za zhojený tým, že o odvolaní

rozhodol príslušný odborný orgán štátnej správy - žalovaný, ktorý preskúmal aj odborné otázky v
činnosti stavebného úradu. Za tohto stavu tak síce postup správneho súdu, ktorý sa k tvrdenému
nedodržaniu § 117 ods. 3 stavebného zákona osobitne nevyjadril, nebol celkom správny, nejde však o
takú nesprávnosť, ktorá by predstavovala porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces.
IV.

Záver
19. Na základe uvedených úvah tak kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je v rozsahu
uplatnených sťažnostných bodov nedôvodná. Preto ju podľa § 461 SSP rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP)
zamietol.

20. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 167 , 168 a 169 v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Úspech vo veci
mal síce žalovaný orgán verejnej správy, kasačný súd však nezistil výnimočné dôvody, aby sa mu nárok
na náhradu trov priznal. Ďalšiemu účastníkovi pritom v konaní ani žiadne trovy nevznikli.

21. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.