Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, May 2, 2022

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 31D/9/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 9621200077
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 05. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný
ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2022:9621200077.6

Rozhodnutie

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v disciplinárnom senáte zloženom z predsedníčky JUDr.
Zdenky Reisenauerovej, sudcov Mgr. Michala Novotného a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD.,
prísediaceho sudcu doc. JUDr. Mariána Gibu, PhD., a prísediacej sudkyne JUDr. Lucie Kolníkovej v
disciplinárnej veci disciplinárne obvinenej: JUDr. G. X., sudkyňa Okresného súdu N., pre disciplinárne
previnenie podľa § 116 ods. 1 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov

(navrhovateľ: predseda Okresného súdu N.), o odvolaniach navrhovateľa aj disciplinárne obvinenej proti
disciplinárnemu rozhodnutiu sp. zn. 5 Ds 1/2020 z 11. júna 2020, na verejnom zasadnutí 3. mája 2022
takto

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky podľa § 46 ods. 5 D. s. p. potvrdzuje rozhodnutie bývalého
disciplinárneho senátu sp. zn. 5 Ds 1/2020 z 11. júna 2020.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Napadnuté disciplinárne rozhodnutie
1. Napadnutým disciplinárnym rozhodnutím bývalý disciplinárny senát uznal disciplinárne obvinenú
vinnou z disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 1 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch
a prísediacich.
2. Rozhodol tak na skutkovom základe, že disciplinárne obvinená v konaní vedenom na Okresnom súde

N. pod sp. zn. 4 C 24/2017 porušila povinnosť vyplývajúcu jej z ustanovenia § 30 ods. 4 zákona č.
385/2000Z.z.(vzneníúčinnomdo31.decembra2020),keďnekonala,hocibolapovinnákonať,atotým,
že 5. júna 2019 na pojednávaní v spore žalobcu M., proti žalovanému U. W., nar. X. X. XXXX, S. XXX,
o vypratanie nehnuteľnosti vyhlásila rozsudok, písomné znenie rozsudku nevyhotovila a neodoslala v
lehote do 4. októbra 2019 určenej opatrením predsedu súdu č. k. 1 SprR 517/2019 po predchádzajúcom
opatrení 1 SprR 434/2019 s určenou lehotou do 4. septembra 2019 a opatrením 1 SprR 360/2019 s

určenou lehotou do 5. augusta 2019, hoci podľa ustanovenia § 223 ods. 3 Civilného sporového poriadku
rozsudok sa vyhotoví a odošle do 30 dní od jeho vyhlásenia, ak predseda súdu zo závažných dôvodov
nerozhodneinak,tedaporušilaustanovenie§30ods.4zákonač.385/2000Z.z.vspojenísustanovením
§ 223 ods. 3 C. s. p.
3. Za to jej disciplinárny senát podľa § 117 ods. 1 písm. a) cit. zákona uložil disciplinárne opatrenie -
napomenutie.

4. Disciplinárny senát v odôvodnení svojho rozhodnutia, ktoré z podstatnej časti predstavuje opísanie
obsahu spisu, vyšiel z toho, že skutok sa stal a je preukázaný obsahom spisu sp. zn. 4 C 24/2017,
pretože disciplinárne obvinená písomné vyhotovenie rozsudku vyhláseného 5. júna 2019 odovzdala
kancelárii až 14. februára 2020. Z takto zisteného skutkového stavu uzavrel, že disciplinárne obvinená
bola zodpovedná za to, že písomné vyhotovenie rozsudku bude odovzdané kancelárii v určenej lehote.
Ak sa tak nestalo, porušila svoje povinnosti z § 223 ods. 3 C. s. p. Za príčinu oneskorenia považoval

disciplinárnysenátjednakvedomúnedbanlivosťsudkyne,jednaknedostatočnúdozornúčinnosťvedenia
okresného súdu (resp. dozornej úradníčky), ktoré sudkyňu neupozornilo na nenapísaný rozsudok. Ďalejzistil, že disciplinárne previnenie má čiastočne objektívnu príčinu, ktorou boli nedostatočné podmienky
disciplinárne obvinenej na vybavovanie vecí bez prieťahov. Pri ukladaní disciplinárne opatrenia vzal
do úvahy jednak uvedené skutočnosti, ako aj to, že disciplinárne obvinená sa prednostne venovala

reštančným veciam, že doteraz nebola postihnutá ani písomným napomenutím a že nebola zistená
žiadna ujma, ktorá by vznikla účastníkom.
II.
Odvolania a vyjadrenia k ním
5. Proti disciplinárnemu rozhodnutiu podal odvolanie tak navrhovateľ, ktorý sa domáha zvýšenia trestu,

ako aj disciplinárne obvinená, ktorá sa domáha svojho oslobodenia.
6. Navrhovateľ nesúhlasil so záverom, že disciplinárne obvinená sa prednostne venovala reštančným
veciam, ktoré je v rozpore s dôkazmi - štatistickými výkazmi. Zdôraznil počty vecí, ktoré boli disciplinárne
obvinenej pridelené a ktoré rozhodla za roky 2015 až 2018 a ktoré zodpovedajú priemernému zaťaženiu
sudcov okresného súdu s obdobnou agendou. Vytkol disciplinárnemu senátu, že nesprávne uviedol, že
sudkyni sa prideľovala aj agenda Cb, keďže sa jej prideľovala len agenda C, Csp a Pc. Nesúhlasil ani so

záverom o zanedbaní dozornej povinnosti, lebo na ústnom pojednávaní predložil prehľad nenapísaných
rozsudkov disciplinárne obvinenej. Tá trikrát žiadala o predĺženie lehoty na vyhotovenie rozsudku, takže
musela mať vedomosť o tom, že nie je vyhotovený. Nevyhotovila ho ani potom, čo jej bola 6. decembra
2019 doručená sťažnosť žalobcu na zbytočné prieťahy. Ujma vznikla stranám už tým, že rozsudok nebol
vyhotovený v zákonnej lehote. Navrhovateľ zdôraznil, že sudca je ústavný činiteľ a musí si organizovať

vlastnú prácu, ako aj prácu oddelenia. Túto prácu nemožno prenášať na dozornú úradníčkou alebo
vyššieho súdneho úradníka.
7. Disciplinárne obvinená v podanom odvolaní zdôraznila, že nie je dané jej zavinenie na skutku, ktorý sa
jej vytýka. To by bolo možné uznať, len ak by boli splnené podmienky § 34 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z.
z. (t. j. prideľovanie vecí podľa rozvrhu práce tak, aby ich mohol prejednať a rozhodnúť bez zbytočných

prieťahov) a § 52 ods. 1 cit. zák. (t. j. zabezpečenie riadnych pracovných podmienok tak, aby pri svojej
práci mohol využívať činnosť zamestnancov súdu). Dlhodobo nemala zabezpečené také podmienky,
preto už 10. apríla 2019 požiadala o zastavenie nápadu do svojho oddelenia. Napriek tomu vedenie
súdu od 30. apríla 2019 zaradilo vyššiu súdnu úradníčku z jej oddelenia aj do iného oddelenia. Po
jej odchode na materskú dovolenku zastupujúci vyšší súdny úradník vykonával len neodkladné úkony.

Nová vyššia súdna úradníčka bola do jej oddelenia zaradená až 25. novembra 2019 a je vyťažená do
tej miery, že disciplinárne obvinená musí vykonávať aj jej úkony a nezostáva jej čas na iné činnosti.
Sudca, ktorý je zavalený, v strese a vykonáva prácu vyššieho súdneho úradníka, nemôže robiť svoju
prácu. V tomto smere sa disciplinárne obvinená považuje za diskriminovanú voči iným sudcom. Vo
veci 4 C 24/2017 vyhlásila rozsudok, o predĺženie lehoty požiadala najskôr kvôli pracovnej vyťaženosti

a potom kvôli čerpaniu dovolenky. Od novembra 2019 pracuje takmer neustále, do 24. novembra
2019 bola zaťažená prácou vyššieho súdneho úradníka. Preto uniklo jej pozornosti, že jej uplynula
lehota 4. októbra 2019. K názoru navrhovateľa, že sudca má riadiť svoje oddelenia, poznamenala, že
ho môže riadiť, len ak je riadne obsadené. Zo svojej strany urobila všetko, čo mohla, a pravidelne
upozorňovala vedenie súdu na chýbajúceho vyššieho súdneho úradníka. V ďalšej časti odvolania

disciplinárne obvinená zopakovala vývoj personálneho obsadenia svojho oddelenia. Nesúhlasila so
záverom, že konala vo vedomej nedbanlivosti. S disciplinárnym rozhodnutím sa stotožnila len potiaľ,
pokiaľ boli zistené objektívne dôvody jej nečinnosti. Uzavrela, že povinnosti sudcu neporušila.
8.Navrhovateľvovyjadreníkodvolaniudisciplinárneobvinenejvyjadrilnázor,ženeporozumelapodstate
povinností sudcu, ktorá si žiada sústredenú činnosť tak, aby bolo možné na jednom pojednávaní aj

rozhodnúť. Podal podrobný prehľad o počte pridelených, prerozdelených, rozhodnutých a vybavených
vecí a ich porovnaním s priemerom okresného súdu uzavrel, že výkonnosť disciplinárne obvinenej bola
podpriemerná. Ani zastavenie nápadu v r. 2020 nezmenilo stav jej oddelenia. Nevyhotovenie rozsudku
v lehote nemá žiaden súvis s chýbajúcim vyšším súdnym úradníkom, pretože nejde o činnosť, ktorú by
podľa§7zákonač.549/2003Z.z.osúdnychúradníkochbolomožnénaňhodelegovať.Zaseptemberaž

november 2019 sudkyňa rozhodovala iné veci, namiesto čoho mohla vypracovať rozsudok v tu vytýkanej
veci.
9. Disciplinárne obvinená vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa zotrvala na svojich skorších tvrdeniach.
Zdôraznila, že v rokoch 2016 až 2018 vybavila viac vecí než jej bolo pridelených. V roku 2011 bola
práceneschopná, a preto nedokázala priebežne vybavovať veci, ktoré jej boli pridelené po predošlej

sudkyni. V roku 2015 absolvovala vyšetrenia a terapie, napriek tomu vybavila veľké množstvo spisov.
Ďalej zopakovala problémy jej oddelenia 4 C s obsadenosťou vyšším súdnym úradníkom. Vyššieho
súdneho úradníka nikdy nepoverovala písaním rozsudkov v iných veciach než spotrebiteľských.
III.Posúdenie veci odvolacím súdom
10. Predmetom konania sú odvolania, ktoré podali navrhovateľ aj disciplinárne obvinená proti
rozhodnutiu disciplinárneho senátu v disciplinárnom konaní proti sudcovi, ktoré sa viedlo podľa zákona

č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom do 30. novembra 2021. Podľa § 46 ods. 5 zákona č. 432/2021
Z. z. o disciplinárnom poriadku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (disciplinárny
súdny poriadok) platí, že ak bolo v disciplinárnom konaní proti sudcovi do 30. novembra 2021
proti disciplinárnemu rozhodnutiu doterajšieho disciplinárneho orgánu podané odvolanie, o odvolaní
rozhodne disciplinárny senát najvyššieho správneho súdu podľa Disciplinárneho súdneho poriadku.

Vychádzajúc z citovaného ustanovenia najvyšší správny súd v disciplinárnom senáte (§ 3 D. s. p.) na
verejnom zasadnutí (§ 326 ods. 1 Tr. por. v spojení s § 4 D. s. p.) preskúmal správnosť a odôvodnenosť
všetkých výrokov napadnutého rozhodnutia, ako aj správnosť postupu, ktorý mu predchádzal (§ 317
ods. 1 Tr. por. v spojení s § 4 D. s. p.).
11. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel najvyšší správny súd k záveru, že bývalý
disciplinárny senát vykonal v zásade dostatočné dokazovanie, na základe ktorého dospel k správnemu

záveru, že skutok sa stal a že ho spáchala disciplinárne obvinená. Bývalý disciplinárny senát správne
poukázal na obsah spisu Okresného súdu N. sp. zn. 4 C 24/2017, z ktorého vyplýva, kedy disciplinárne
obvinená vyhlásila rozsudok, či jej bola alebo nebola predĺžená lehota na jeho vyhotovenie a kedy
disciplinárne obvinená koncept písomného vyhotovenia rozsudku odovzdala (resp. neodovzdala)
kancelárii na vyhotovenie. Samotnú skutočnosť, že rozsudok vyhlásený 5. júna 2019 bol písomne

vyhotovený až 14. februára 2020, napokon nepopierala ani sama disciplinárne obvinená, ktorej obrana
sa sústredila na personálne problémy jej oddelenia (nepridelenie vyššieho súdneho úradníka). Preto
zastávala názor, že táto skutočnosť je objektívnou okolnosťou, ktorá jej bránila vo vyhotovení rozsudku
včas. Na účely posúdenia tejto obrany je najskôr potrebné stručne vysvetliť povahu disciplinárneho
previnenia, spočívajúceho v nevyhotovení písomného vyhotovenia rozsudku včas.

12. Podľa § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. je sudca povinný vykonávať svoje povinnosti svedomito,
v pridelených veciach konať plynulo bez zbytočných prieťahov. Citovaná norma je v zásade blanketovou
normou, ktorá odkazuje na plnenie povinností uložených osobitnými predpismi. Vo veci sp. zn. 4 C
24/2017 išlo o spor zo súkromnoprávneho vzťahu (vypratanie časti nehnuteľnosti), v ktorých sa od 1.
júla 2016 postupovalo podľa ustanovení Civilného sporového poriadku (porov. jeho § 3). Podľa § 223

ods. 3 C. s. p. sa rozsudok vyhotoví a odošle do 30 dní odo dňa jeho vyhlásenia, ak predseda súdu
zo závažných dôvodov nerozhodne inak. V tu prerokúvanej veci predseda súdu podľa cit. § 223 ods.
3 C. s. p. určil inak a predĺžil lehotu na vyhotovenie rozsudku až do 4. októbra 2019. Z § 44 ods. 1
C. s. p. možno vyvodiť, že povinnosť vyhotoviť písomné vyhotovenie rozsudku má na okresnom súde
priamo sudca, ktorý je zákonným sudcom vo veci. Disciplinárne previnenie spočívajúce v nevyhotovení

rozsudku v určenej lehote je trváce disciplinárne previnenie, ktoré spočíva vo vytvorení a udržiavaní
protiprávneho stavu (§ 122 ods. 12 Trestného zákona v spojení s § 150 zákona č. 385/2000 Z. z.). Tento
protiprávny stav vytvára sudca, ktorý je zákonným sudcom vo veci, svojím nekonaním, vytvára ho od
prvého dňa po uplynutí lehoty určenej podľa § 223 ods. 3 C. s. p. a udržiava ho až do okamihu, kedy je
rozsudok vyhotovený, prípadne za určitých dodatočných podmienok až do okamihu, kedy je rozsudok

odoslaný zo súdu.
13. Podľa § 122 ods. 1 Trestného zákona (v spojení s § 150 zákona č. 385/2000 Z. z.) sa konaním
rozumieajopomenutietakéhokonania,naktorébolpáchateľpodľaokolnostíasvojichpomerovpovinný.
Judikatúra k citovanému ustanoveniu sa sústredila na posúdenie otázky, čím ma byť založená povinnosť
konať, a napospol dospela k záveru, že má ísť o povinnosť právnu alebo aspoň povinnosť podobnej

právnej sily (porov. rozsudok Najvyššieho súdu ČSR sp. zn. 5 Tz 2/87, judikát R 7/1988, rozsudok
Najvyššieho súdu SSR sp. zn. 5 Tz 81/76, judikát R 25/1977). Trestnoprávne (a aj disciplinárnoprávne)
relevantnémôžebyťnekonanielenzapredpokladu,žeexistujeaspoňvovšeobecnostitakátopovinnosť,
ktorá zaťažuje aj páchateľa. Judikatúra sa však podrobnejšie nezaoberala výkladom pojmov „podľa
okolností a svojich pomerov“. Tieto pojmy sú pojmami, ktoré individualizujú rozsah a obsah povinnosti,

aká zaťažuje konkrétneho páchateľa v konkrétnej situácii. Inak povedané, aby sa nekonanie stalo
konanímvzmysle§122ods.12Tr.zák.,jenevyhnutné,abysapáchateľ,ktorývovšeobecnostimáurčitú
povinnosť, ocitol v takých konkrétnych okolnostiach, že na základe tejto povinnosti musí niečo konkrétne
vykonaťnaochranuzáujmuchránenéhopríslušnýmtrestnýmalebodisciplinárnympredpisom.Napríklad
lekár, ktorý vo všeobecnosti oprávnený a povinný poskytovať zdravotnú starostlivosť, nemá túto

povinnosť vždy a voči každej fyzickej osobe. Má ju zásadne len voči tým, ktorým má poskytovať
zdravotnú starostlivosť na základe zmluvy, prípadne v rámci svojich pracovných povinností (t. j.
pacientom), a trestnoprávne relevantné v zmysle § 122 ods. 1 Tr. zák. je tak zásadne len neposkytnutie
zdravotnej starostlivosti takémuto pacientovi, lebo spravidla len na ochranu ich záujmov je povinnýbyť činný. Na účely uvedeného ustanovenia by tak nestačilo skonštatovať, že lekár mal poskytnúť
zdravotnú starostlivosť, lebo bol lekár, ale musí byť ustálené, že ju skutočne mal poskytnúť konkrétnemu
poškodenému v konkrétnej situácii.

14. Osobitnú podmnožinu problematiky, či nekonanie predstavuje porušenie konkrétnej povinnosti konať
naochranupríslušnémuchránenéhozáujmu,predstavujúsituácie,vktorýchbykonajúcimalmaťviacero
takýchto konkrétnych povinností súčasne, avšak nemôže takto konať, pretože to z rôznych dôvodov
nie je možné. Doktrína v tejto súvislosti hovorí o tzv. kolízii povinností, o ktorú ide, ak by konajúci mal
súčasne splniť aspoň dve povinnosti, ale môže splniť len jednu z nich za cenu toho, že druhú nesplní

[porov.napr.Erb,V.,Schäfer,J.(eds.):MünchenerKommentarzumStGB.4.vydanie,2020,marg.č.251
a nasl.]. Riešenie prípadov takejto kolízie v zásade vychádza z myšlienky, že nikto nemôže byť povinný
konať nemožné, takže ani od konajúceho sa nedá žiadať nemožné splnenie oboch povinností súčasne,
ani trestať ho za nesplnenie jednej z nich. Typickým príkladom takejto kolízie je situácia, v ktorej by lekár
mal poskytnúť urgentnú zdravotnú starostlivosť dvom pacientom v ohrození života, pričom je zrejmé,
že kým ju bude poskytovať jednému, druhý zomrie. Z disciplinárnoprávneho hľadiska sa v podobnej

kolízii povinností ocitá aj sudca, ktorý je podľa cit. § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. povinný konať
bez zbytočných prieťahov v každej jednej jemu pridelenej veci. Vzhľadom na spôsob prideľovania vecí
(náhodnýmvýberom,porov.§51ods.1zákonač.757/2004Z.z.osúdochvzneníneskoršíchpredpisov)
však môže dôjsť k situácii, že počet pridelených vecí je tak veľký, že sudca túto povinnosť nemôže splniť
súčasne vo všetkých veciach. Ak totiž vykonáva určité úkony v jednej z nich, pri obmedzenom celkovom

čase, ktorá má k dispozícii na ich vybavovanie, logicky v tomto čase nemôže vykonávať úkony v iných
veciach.
15. Podľa už citovaného § 122 ods. 1 Tr. zák. sa nekonanie sudcu v jednej z takto pridelených vecí
stáva disciplinárnoprávne relevantným konaním, ak bol s ohľadom na okolnosti v danom čase povinný
konať práve aj v tejto veci, a to aj na úkor konania v iných veciach alebo vykonávania iných úkonov.

Riešenie kolízie povinností, ktorá vzniká pri nadmernom počte pridelených vecí, je tak v konečnom
dôsledku výsledkom pomerovania záujmov, ktoré odôvodňujú, aby sudca konal práve v určitej veci
alebo aby vykonával práve určité úkony, a to aj na úkor iných vecí alebo úkonov. Sudca tak musí konať
v takých veciach a vykonávať také úkony, na ktorých je „väčší záujem“ než na iných. Samozrejme,
posúdenie otázky, na čom je väčší záujem, nemôže byť vecou ľubovôle sudcu. To, že na konaní v určitej

veci je väčší záujem než na konaní v inej, môže byť odôvodnené samotným zákonom, ak ustanoví,
že určité veci sú dôležitejšie než iné; môže tak urobiť výslovne alebo napríklad aj určením lehôt na
vybavenie takejto veci. Ak zákon takúto úpravu neobsahuje, musí byť vyšší záujem na veci odôvodnený
zmysluplnými (racionálnymi) kritériami vychádzajúcimi z hodnotového nastavenia právneho poriadku.
Takými kritériami môžu byť najmä kritériá predmetu konania, ktoré uplatňuje ústavný súd a Európsky

súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Tieto kritériá rozoznávajú veci s bežnou rýchlosťou konania, veci s osobitnou rýchlosťou konania a
veci s mimoriadnou rýchlosťou konania (tzv. posudzovanie veci z hľadiska ich významu pre účastníka
- stranu). Pri posudzovaní prednosti jednotlivých úkonov treba takisto vychádzať najmä z rozhodnutia
zákonodarcu, ktorý napríklad určením zákonnej lehoty dal jasne najavo, že určité úkony sú dôležitejšie

než iné.
16. Konečné rozhodnutie sudcu o tom, aké úkony a v akých veciach bude vybavovať najskôr, je
tak výsledkom váženia všetkých týchto činiteľov. Preto najvyššiu prednosť musia mať úkony, ktorých
prednosť vyplýva zo zákona, a to v takých veciach, ktoré si svojím predmetom vyžadujú mimoriadnu
rýchlosť. Naopak, pred nimi nemožno uprednostniť úkony, ktoré zákon ani výslovne, ani určením

žiadnej lehoty nepovažuje za prednostnejšie, v takých veciach, ktoré si vyžadujú len bežnú rýchlosť
konania. Práve okolnosť, či sudca má alebo nemá v určitom konkrétnom období pridelené tie či oné
veci, predstavuje „okolnosti“ vo vyššie uvedenom zmysle, ktoré sú podstatné pre posúdenie jeho
nečinnosti v určitej veci ako konania v zmysle § 122 ods. 1 Tr. zák. Inak povedané, nekonanie sudcu
v určitej veci, resp. nevykonanie určitého úkonu, je konaním na účely citovaného ustanovenia, a teda

aj konaním na účely disciplinárneho previnenia, ak mu v postupe v takejto veci, resp. vo vykonaní
takéhoto úkonu nebránila povinnosť konať v iných, prednostnejších veciach, resp. povinnosť vykonávať
iné, prednostnejšie úkony. Ak mu takéto povinnosti bránili v konaní v určitej veci do tej miery, že
v nej s ohľadom na svoj pracovný čas (§ 39 zákona č. 385/2000 Z. z.) alebo hranice pracovného
nasadenia, ktoré od sudcu možno vyžadovať, konať nemohol, potom nebol povinný v tejto veci konať

„s ohľadom na okolnosti“ a podľa § 122 ods. 1 Tr. zák. takéto jeho nekonanie nemožno považovať za
disciplinárnoprávne relevantné konanie. Takýmto nekonaním tak sudca neporuší svoju povinnosť podľa
§ 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z., takže ním nespácha ani disciplinárne previnenie podľa § 116 ods.
1 písm. a) cit. zák.17. V tu prerokúvanej veci sa disciplinárne obvinenej vytýka, že písomne nevyhotovila rozsudok do
uplynutia lehoty, ktorú podľa § 223 ods. 3 C. s. p. určil predseda súdu (4. októbra 2019), a neurobila tak
ani do podania disciplinárneho návrhu. Podľa toho, čo bolo uvedené, by toto nekonanie disciplinárne

obvinenej bolo disciplinárnoprávne relevantné, ak tento úkon (vyhotovenie rozsudku) mohla vykonať
bez toho, že by na jeho úkor nevykonala iný, prednostnejší úkon. Pokiaľ ide o dôležitosť úkonu -
písomného vyhotovenia rozsudku, možno ju vyvodiť už z toho, že § 223 ods. 3 C. s. p. zásadne určuje
lehotu na jeho vyhotovenie 30 dní a dovoľuje ju predĺžiť len zo závažných dôvodov. Toto ustanovenie
konkrétnym spôsobom cieli na realizáciu práva strany civilného sporového konania na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, ktoré je zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v konkrétnej
fáze civilného sporového konania. Až doručením písomného vyhotovenia rozsudku zásadne začína
plynúť odvolacia lehota, na ktorú je naviazaná právoplatnosť rozhodnutia (§ 227 C. s. p.). Povinnosť
písomne vyhotoviť vyhlásený rozsudok tak nepredstavuje len poriadkovú alebo „formálnu“ povinnosť,
na úkor ktorej možno uprednostniť splnenie akejkoľvek inej povinnosti a ktorej porušenie nemôže
viesť k zásahu do práv strán konania, ako to nesprávne naznačuje disciplinárny senát v napadnutom

rozhodnutí. Samotná vec sp. zn. 4 C 24/2017 je síce sporom z vlastníckeho práva, teda nie vecou,
ktorá by si vyžadovala osobitnú alebo mimoriadnu rýchlosť konania, to však z úkonu - písomného
vyhotovenia rozsudku nerobí úkon, pred ktorým by bolo možné uprednostniť akékoľvek úkony v iných,
hoci aj dôležitejších veciach.
18. Z týchto dôvodov nemôže obstáť obrana disciplinárne obvinenej, ktorú čiastočne prevzal aj

disciplinárny senát, že by jej zodpovednosť znižovala okolnosť, že vybavovala iné (napríklad reštančné)
veci. Reštančné veci staršie ako päť rokov spravidla vo všeobecnosti možno uprednostniť na úkor
vybavovania novších (neprednostných) vecí. To však neznamená, že by akýkoľvek úkon v reštančnej
veci mal prednosť pred povinnosťou písomne vyhotoviť rozsudok, ktorý bol vyhlásený. Rovnako
nemožno vziať do úvahy obranu disciplinárne obvinenej, ktorú opakovala počas celého disciplinárneho

konania a podľa ktorej nemala vytvorené zodpovedajúce personálne a materiálne podmienky na výkon
svojej funkcie, pretože v jej oddelení chýbal alebo nebol plnohodnotne činný vyšší súdny úradník.
Ako však sama disciplinárne obvinená opakovane (vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa, ako aj na
verejnom zasadnutí najvyššieho správneho súdu) potvrdila, vyššiemu súdnemu úradníkovi nezverovala
vypracovanie konceptu písomného vyhotovenia rozsudku okrem rozsudkov v tzv. spotrebiteľských

veciach. Už z toho je teda zrejmé, že chýbajúci, prípadne plnohodnotne nepracujúci vyšší súdny úradník
v jej oddelení nie je priamou príčinou toho, že rozsudok vo veci sp. zn. 4 C 24/2017 nevyhotovila včas.
To napokon (v iných prednesoch) priznala aj sama disciplinárne obvinená, keď zdôrazňovala, že nie
plnohodnotná činnosť vyššieho súdneho úradníka v jej oddelení sa skôr prejavila tým, že namiesto
vypracúvania rozsudku vykonávala úkony, ktoré v iných oddeleniach vykonáva tento úradník. Podľa

§ 3 ods. 2 zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov však vyšší
súdny úradník koná a rozhoduje v rozsahu ustanovenom týmto zákonom (v civilnom procese v § 5
a 6 cit. zák.), vykonáva skutkový a právny rozbor veci a iné úkony súdu (napr. § 7 cit. zák.). Úkony,
ktorémožnozveriťvyššiemusúdnemuúradníkovipodľacitovanýchustanovení,súnapospolprocesnými
úkonmi, ktoré sú síce dôležité pri príprave veci na konečné rozhodnutie, ale nemožno ich považovať

za dôležitejšie než písomné vyhotovenie vyhláseného rozsudku. Nemožnosť využiť vyššieho súdneho
úradníka pri skutkovom a právnom rozbore veci by snáď mohla vysvetliť, prečo v určitej veci ešte
nebolo rozhodnuté. V žiadnom prípade ňou však nemožno vysvetliť, prečo nie je písomne vyhotovený
už vyhlásený rozsudok, keďže skutkový a právny rozbor veci musel mať sudca urobený už v okamihu,
keď vyhlasoval rozsudok na pojednávaní.

19. Disciplinárne obvinená počas konania opakovane zdôrazňovala, že pracuje takmer nepretržite, aj
počas voľných dní a dovoleniek. K tomu však treba poznamenať, že to, čo sa jej v prerokúvanej veci
vytýka, nie je skutočnosť, že by pracovala málo, že by nevybavovala dostatočný počet vecí, že by
nekonala vo všetkých veciach a pod. Predmetom tohto konania je konkrétny skutok, ktorý spočíva v
nesplnení jednej konkrétnej povinnosti v jednej konkrétnej veci - písomné vyhotovenie už vyhláseného

rozsudku. Ako už bolo zdôraznené, táto povinnosť bola natoľko dôležitá, že pred ňou nebolo možné
uprednostniť rutinné úkony v iných veciach. Podstata disciplinárneho previnenia disciplinárne obvinenej
taknespočívavnedostatočnompracovnomnasadenívovšeobecnosti,alevnesprávnomuprednostnení
iných úkonov na úkor písomného vyhotovenia už vyhláseného rozsudku. Z vyjadrenia disciplinárne
obvinenej na verejnom zasadnutí totiž vyplynulo, že táto namiesto písomného vyhotovenia robila bežné,

rutinné úkony v iných veciach, akými boli uznesenia o zastavení konania, o prerušení konania, skúmania
podmienok na vydanie platobného rozkazu, zmeny sporových strán a podobne. Disciplinárne obvinená
ako sudkyňa však musela vedieť, že tieto procesné úkony, na ktoré zákon neustanovuje žiadnu lehotua ktoré sú „len“ súčasťou rozhodovacieho procesu, nemôže uprednostniť na úkor povinnosti podľa §
223 ods. 3 C. s. p.
20. Už len na dôvažok sa žiada dodať, že výsledky doplneného dokazovania na verejnom zasadnutí

naznačujú, že disciplinárne obvinená venovala písomnému vyhotoveniu rozsudku vo veci 4 C 24/2017
nadpriemerne veľa úsilia a času, ktoré však nepriniesli očakávaný výsledok. Samo písomné vyhotovenie
rozsudku v spore o vypratanie časti nehnuteľnosti malo totiž 46 (!) strán, z ktorých celých 29 tvorí
doslovný prepis podaní strán, ich prednesov na pojednávaní, obsahu výpovedí strán a svedkov, ako
aj listinných dôkazov. Zvyšných 17 strán je síce venovaných vlastným úvahám disciplinárne obvinenej,

tie sú však zostavené takým spôsobom, že Krajský súd v N. uznesením č. k. 6 Co 130/2020-302
tento rozsudok zrušil ako nepreskúmateľný. V odôvodnení svojho uznesenia výslovne zdôraznil, že hoci
„odôvodnenierozhodnutiaprvoinštančnéhosúduje(čodopočtustrán)pomernerozsiahle,jehoformálna
aobsahováštruktúrajepomernenejasnáanezrozumiteľnávovzťahutakkuskutkovýmzisteniam,akoaj
k právnym záverom vedúcim k zamietnutiu žaloby. Spôsob a súslednosť formulácie celého odôvodnenia
rozsudku nezodpovedá v každom smere pravidlám jasného vyjadrovania... Záver súdu prvej inštancie,

podľa ktorého žalobca nepreukázal nárok uplatnený žalobou, vyvodený z vymenovaných dôkazov bez
dôkladnej a jasnej analýzy chronológie ich časových následností a súvislostí, je nielen nepresvedčivý,
ale aj predčasný, pričom celkové závery uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia si navzájom
protirečia...“ Krajský súd poukázal aj na konkrétne príklady takýchto protirečivostí, napr. v odseku 28
(„súd prvej inštancie v odsekoch... odôvodnenia... jasne definuje dotknutý priestor užívaný žalovaným...

ako byt... Následne však napr. v odsekoch... odôvodnenia.... okresný súd dospel k záveru o
nepreukázaní charakteru právne existujúceho bytu...“), odseku 30 [„vo vzťahu k originárnej nájomnej
zmluveústnedojednanejmedziprávnympredchodcomžalobcuažalovanýmdňa29.12.1990...uvedenú
nájomnú zmluvu považoval za platne dojednanú (napr. v odseku...). Následne však uvedenú nájomnú
zmluvu v odseku... odôvodnenia prejudiciálne posúdil ako absolútne neplatný právny úkon...“] alebo

odseku 32 svojho rozhodnutia [„Zmätočné z pohľadu odvolacieho súdu sa javia aj popísané úvahy súdu
o (ne)existencii priestorov, ktorých vypratania sa žalobca podanou žalobou domáha.“]. Ustanovenie §
220 ods. 2 C. s. p. pritom žiada, aby súd v odôvodnení rozsudku len uviedol, čoho sa žalobca domáhal,
aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci
vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil

podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, ktoré z dôkazov vykonal, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil,
prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Rozsah písomného vyhotovenia rozsudku vo veci sp.
zn. 4 C 24/2017, ktorý bol z hľadiska cit. ustanovenia zbytočný a ktorý si nepochybne vyžiadal množstvo
práce (a teda času) žalobkyne, podľa najvyššieho správneho súdu prispel k tomu, že ho disciplinárne

obvineného nedokázala vypracovať skôr, teda prispel k vzniku vytýkaného disciplinárneho previnenia.
21.Takistonemôžeobstáťaniobranapovinnej,žedisciplinárneprevinenienezavinila.Zavinenímsatotiž
rozumie vnútorný psychický vzťah konajúceho (páchateľa) k výsledku svojho konania. Podľa § 115a ods.
1 a 2 zákona č. 385/2000 Z. z. účinného v čase vytýkaného skutku na zodpovednosť za disciplinárne
previnenie stačí zavinenie z nedbanlivosti. Nedbanlivosťou sa na účely tohto zákona rozumie také

konanie sudcu, kedy vedel alebo vedieť mal, že môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto
zákonom, ale bez primeraného dôvodu sa spoliehal, že také porušenie alebo ohrozenie nespôsobí.
Zo skutkového stavu, ktorý zistil bývalý disciplinárny senát a ktorý aj vyjadril v skutkovej vete výroku
napadnutého rozhodnutia, disciplinárne obvinená opakovane požiadala o predĺženie lehoty podľa § 223
ods. 3 C. s. p. na vyhotovenie rozsudku vyhláseného 5. júna 2019. Odhliadnuc od toho, že od každého

sudcu možno očakávať, ktoré z vyhlásených rozsudkov ešte písomne nevyhotovil, je aj z opakovanej
žiadosti disciplinárne obvinenej o predĺženie zrejmé, že o písomne nevyhotovenom rozsudku vedela.
S ohľadom na význam tejto povinnosti tak ani disciplinárne obvinenej nemohlo „uniknúť“, že tento
rozsudok nie je napísaný. Sledovanie, či si splnila túto povinnosť, nemožno už vôbec prenášať na
správusúdualebodozornúúradníčku,akosatosnažilnaznačiťbývalýdisciplinárnysenátvnapadnutom

rozhodnutí. Napokon to, že v spise nie je napísaný rozsudok, si disciplinárne obvinená mohla zdôrazniť
jednoduchým opatrením akým je umiestnenie spisu na osobitné miesto, farebné zvýraznenie spisu v
Súdnom manažmente, nálepka na obale spisu, zaznačenie do kalendára v pravidelných rozostupoch
a pod. Takým spôsobom by bola jednoducho a zároveň dostatočne jasne upozorňovaná, že spis ešte
nie je vybavený.

22. Vo výsledku však bývalý disciplinárny senát v napadnutom rozhodnutí dospel k správnemu záveru,
že disciplinárne obvinená zavinene nesplnila svoju povinnosť z § 223 ods. 3 C. s. p., keď vo veci sp. zn. 4
C 24/2017 nevyhotovila rozsudok vyhlásený na pojednávaní 5. júna 2019 do 4. septembra 2019, ale až
14. februára 2020. Podľa toho, čo bolo vysvetlené v predošlých odsekoch, mala táto povinnosť prednosťpred bežným vybavovaním iných, hoci aj reštančných vecí, a už celkom mala prednosť pred úkonmi,
ktoré disciplinárne obvinená podľa svojho tvrdenia vykonávala namiesto vyššieho súdneho úradníka.
Tým, že nesplnila túto povinnosť, disciplinárne obvinená zavinene porušila citované ustanovenie § 30

ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z., čím spáchala disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 1 písm. a) cit.
zák. v znení účinnom do 31. decembra 2020, ako to správne uzavrel bývalý disciplinárny senát.
23. Podľa § 117 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. účinného do 31. decembra 2020 bolo možné za
disciplinárne previnenie uložiť (okrem iného) napomenutie alebo zníženie funkčného platu až o 30 %
na obdobie troch, resp. šiestich mesiacov. Pri ukladaní disciplinárnych opatrení mal disciplinárny senát

prihliadať najmä na rozsah a povahu porušenej povinnosti, spôsob konania, následok a mieru zavinenia
(§ 117 ods. 6 cit. zák.). Z už uvedeného je predovšetkým zrejmé, že najvyšší správny súd sa nestotožnil
s názorom disciplinárneho senátu, že na vzniku disciplinárneho previnenia sa spolupodieľali aj vedenie
okresného súdu, resp. správa súdu. Naopak, zodpovednosť za disciplinárne previnenie je výsledkom
výlučného zavinenia (hoci aj nedbanlivostného) disciplinárne obvinenej. Vo výsledku sa však najvyšší
správny súd stotožňuje s uloženým disciplinárnym opatrením. Disciplinárny senát totiž v podstate

správne prihliadol na kritériá uvedené v cit. § 117 ods. 6 zákona č. 385/2000 Z. z. Ako už bolo uvedené,
povinnosť uložená v § 223 ods. 3 C. s. p. nie je len formálna, ale má svoj význam pri zabezpečení práva
účastníkov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. To napokon dosvedčuje aj nález ústavného
súdusp.zn.III.ÚS193/2020,ktorýmbolonaverejnomzasadnutídoplnenédokazovanieaktorýobdobie,
počas ktorého nebol písomne vyhotovený rozsudok, osobitne vyhodnotil ako zbytočný prieťah.

24. Pri posudzovaní primeranosti uloženého disciplinárneho opatrenia najvyšší správny súd zohľadnil
najmä to, že disciplinárne obvinená ako sudkyňa so 17 ročnou praxou nebola doteraz ani raz
disciplinárne potrestaná. Pred spáchaním disciplinárneho previnenia jej nebolo uložené ani len písomné
napomenutie. Ďalej je dôležité, že disciplinárne previnenie nebolo spáchané celkovou nečinnosťou
sudkyne, teda neplnením si jej pracovných úloh. Ako bolo vysvetlené vyššie, túto okolnosť síce nebolo

možné zohľadniť pri posudzovaní viny, pretože vykonávanie iných, menej dôležitých vecí a úkonov
nevylučuje protiprávnosť skutku disciplinárne obvinenej. Na to, že disciplinárne obvinená plnila úlohy,
ktoré jej vyplývajú z jej funkcie, len nesprávne vyhodnotila, ktorým z nich môže dať prednosť a ktorým
nie, však možno prihliadnuť pri vymeriavaní trestu. Keďže disciplinárne obvinená sa k skutku nepriznala,
odmietala svoju vinu a neprejavovala žiadnu snahu po náprave, nebolo možné uvažovať nad prípadným

upustením od potrestania [§ 40 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v spojení s § 150 zákona č. 385/2000
Z. z.], a to napriek doteraz disciplinárne bezúhonnému priebehu jej justičnej praxe. Najvyšší správny
súd však za daných okolností považuje najľahšie disciplinárne opatrenie - napomenutie za dostatočné.
25. Hoci sa najvyšší správny súd stotožnil s niektorými výhradami, ktoré navrhovateľ namietal vo
svojom odvolaní, nemohol mu vo výsledku vyhovieť a disciplinárne obvinenej sprísniť trest. Ako bolo

vysvetlené v predošlom odseku, na primeranosti uloženého disciplinárneho opatrenia nič nezmenilo
ani to, že niektoré čiastkové úvahy bývalého disciplinárneho senátu sa ukázali ako nesprávne. Pokiaľ
navrhovateľ poukazoval na to, že v oddelení disciplinárne obvinenej narastá počet nevybavených vecí,
počet sťažností (aj ústavných), ako aj počet nenapísaných rozhodnutí, potom treba zdôrazniť, že na
základe § 278 ods. 1 Tr. por. v spojení s § 4 D. s. p. (od 1. decembra 2021), resp. v spojení s § 150 zákona

č. 385/2000 Z. z. (do 30. novembra 2021) disciplinárny senát rozhoduje len o skutku, ktorý je uvedený
v disciplinárnom návrhu. Ak sa situácia v oddelení disciplinárne obvinenej skutočne zhoršuje, potom
mal navrhovateľ pre konkrétne porušenia podať samostatné disciplinárne návrhy, prípadne využiť svoje
oprávnenieadisciplinárneobvinenúpísomnenapomenúť.Akovšakužbolouvedené,disciplinárnysenát
v napadnutom rozhodnutí uzavrel a navrhovateľ nijako nespochybnil, že disciplinárne obvinená doteraz

nebola nikdy postihnutá. Potom ale nemožno súhlasiť s tým, aby toto (jedno) disciplinárne konanie
pôsobilo ako akýsi „zberný kôš“, v ktorom by sa mali disciplinárne obvinenej „spočítať“ všetky jej tvrdené
či domnelé nedostatky v práci. Disciplinárny senát tak mohol ukladať sankciu (disciplinárne opatrenie)
len za ten konkrétny skutok, za ktorý disciplinárne obvinenú uznal vinnou, a len vo vzťahu k nemu mohol
najvyšší správny súd skúmať jej správnosť.

IV.
Záver
26. Zo všetkých uvedených dôvodov tak najvyšší správny súd dospel k záveru, že napadnuté
disciplinárne rozhodnutie je v súlade so zákonom č. 385/2000 Z. z., ako aj použiteľnými ustanovenia
Trestného zákona a Trestného poriadku, takže podané odvolania nie sú dôvodné. Preto napadnuté

disciplinárne rozhodnutie podľa § 46 ods. 5 D. s. p. potvrdil.
27. Toto rozhodnutie bolo vo všetkých výrokoch prijaté pomerom hlasov 5 : 0 (jednomyseľne).Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.