Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, March 29, 2022

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 7Sžsk/94/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3017200337
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viola Takáčová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2022:3017200337.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy

Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a Mgr. Michala Novotného, v právnej
veci žalobkyne: MUDr. F. Ž., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX D. R., E. XXXX/X, právne zastúpená:
Mgr. Vladimír Karásek, advokát so sídlom 017 01 Považská Bystrica, Stred 60/55, proti žalovanej:
Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti
postupu a rozhodnutia žalovanej č. 37937-3/2017-BA zo dňa 10.07.2017, v konaní o kasačnej sťažnosti
sťažovateľky (žalobkyne) proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 15Sa/36/2017-65 zo dňa
23.04.2018, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a.

Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č. k. 15Sa/36/2017-65 zo dňa 23.04.2018 podľa § 190 zákona
č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa
domáhala preskúmania rozhodnutia žalovanej č. 37937-3/2017-BA zo dňa 10.07.2017 (ďalej len aj
ako „preskúmavané rozhodnutie“) o zamietnutí odvolania žalobkyne a potvrdení rozhodnutia Sociálnej
poisťovne, pobočka Považská Bystrica, č. 26432-1/2017-TN z 27.03.2017, ktorým táto rozhodla, že

povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie žalobkyni ako samostatne zárobkovo
činnej osobe nezaniklo dňa 31.12.2008, ale zaniklo dňa 30.06.2010.

2. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že po oboznámení sa s obsahom súdneho
a administratívneho spisu má za to, že preskúmavané rozhodnutie žalovanej, ako aj prvostupňové
rozhodnutie správneho orgánu, vrátane ich postupu, sú v súlade so zákonom, nakoľko majú oporu vo
vykonanom dokazovaní a v náležite zistenom skutkovom stave, ktorý bol správne právne posúdený. Za

spornémedziúčastníkmipovažovalprávneposúdeniepostaveniažalobkyneakosamostatnezárobkovo
činnej osoby ku dňu 31.12.2008.

3. Konštatoval, že status SZČO v sociálnom poistení počas rozhodného obdobia sa zakladal výlučne
na držbe oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu bez ohľadu na to, či sa táto
činnosť aj reálne vykonávala. Dospel k záveru, že práve povolenie alebo licenciu podľa § 3 ods. 4
písm. b) až e) zákona č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych

pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov, je
potrebné chápať ako oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného zákona, ktoré je upravené
v § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, a ktoré jeho držiteľovi zakladá status
samostatne zárobkovo činnej osoby. Žalobkyňa tak bola správne považovaná za SZČO nielen počastrvania povolenia na poskytovanie zdravotníckej starostlivosti, ktoré bolo zrušené dňom 31.12.2008, ale
aj po tomto dátume, pretože bola naďalej držiteľkou platnej licencie na výkon samostatnej zdravotníckej
praxe (L1A), ktoré sa považuje za oprávnenie na výkon činnosti podľa osobitného zákona (§ 3 ods.

4 písm. c/ v spojení s § 10 a § 68 ods. 1 písm. a/ zákona č. 578/2004 Z.z.) zakladajúce status
samostatnezárobkovočinnejosoby(§5písm.c/zákonač.461/2003Z.z.osociálnompoistení).Nakoľko
žalobkyňa zároveň dosiahla za rok 2007 aj potrebný kvalifikovaný príjem v súlade s § 21 ods. 1 zákona
č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, vznikla jej (resp. trvala) povinná účasť na sociálnom poistení
aj po 31.12.2008 z dôvodu dosiahnutého príjmu. Krajský súd poznamenal, že zrušenie povolenia na

poskytovanie zdravotníckeho povolania, podanie odhlášky zo sociálneho poistenia k 31.12.2008 a
následné vykonávanie funkcie zodpovedného zástupcu v pracovnom pomere k spoločnosti F., s.r.o.
na tomto závere nič nemení, keď podstatnou skutočnosťou bola existencia platnej licencie L1A, ktorej
sa zrušenie povolenia žiadnym spôsobom nedotklo. Uzavrel, že žalobkyňa mala na základe dvoch
rôznych právnych titulov (oprávnení), dva rôzne statusy, t.j. ako SZČO podľa licencie L1A a aj ako
zamestnanec spoločnosti s ručením obmedzeným v pracovnom pomere na základe licencie L1C v

postavení odborného zástupcu. Doplnil, že povinné poistenie žalobkyne trvalo len do 30.06.2010,
nakoľko za rok 2009 nedosiahla kvalifikovaný príjem, ktorý by jej zakladal účasť na povinnom sociálnom
poistení. K procesným žalobným námietkam uviedol, že zákon neukladá Sociálnej poisťovni lehotu,
v ktorej je povinná rozhodnúť o vzniku, zániku alebo prerušení sociálneho poistenia v sporných
prípadoch, a preto námietka ohľadom oneskoreného rozhodovania správneho orgánu prvého stupňa

nie je dôvodná.

4. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť žalobkyňa (sťažovateľka) z
dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Mala za to, že správny súd nepresne vyložil podstatné
zákonné ustanovenia dotknutých právnych predpisov vzťahujúcich sa na danú vec (zákon č. 578/2004

Z.z. a zákon č. 461/2003 Z.z. v znení do 31.12.2010). S poukazom na rozsudok najvyššieho súdu sp.
zn. 7Sžso/27/2010 zo dňa 01.07.2010 a nálezy ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 63/2012 a II. ÚS 426/2012
argumentovala, že pre posúdenie žalobkyne ako SZČO na účely sociálneho poistenia, je potreba
súčasného naplnenia dvoch podmienok, a to nielen formálnej podmienky, ktorou je držba oprávnenia na
výkon činnosti, ale aj podmienky materiálnej, ktorou sa rozumie faktická možnosť vykonávania činnosti

a dosiahnutie požadovaného príjmu. Dôvodila, že držba licencie L1A sama o sebe nezakladá okrem
oprávnenia aj reálnu možnosť vykonávania činnosti a je len oprávnením uchádzať sa o výkon tejto
činnosti u iného poskytovateľa. Zastávala tiež názor, že samotným registračným listom - odhláškou
fyzickej osoby zo sociálneho poistenia, ako aj ústnym deklarovaním pracovníkovi pobočky žalovanej,
dostatočne,jasneapreukázateľneprejavilavôľu,žeďalejtútočinnosť-podnikanieakoSZČOvykonávať

nebude a nemieni. Sťažovateľka tak mala za to, že predmetnou odhláškou sa neodhlasovala len z časti
poistenia, resp. v rozsahu licencie L1A, ale súčasne aj z licencie L1B a registračný list - odhláška plní
funkciu riadneho a preukázateľného vyhlásenia fyzickej osoby na účely § 21 ods. 4 písm. b) zákona č.
461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010. Zotrvala na tom, že poistenie jej
zaniklo podľa § 21 ods. 4 písm. b) a v súvislosti so zánikom poistenia zaniklo tiež postavenie žalobcu ako

SZČO podľa § 5 písm. c), čo korešponduje s odvolacími dôvodmi a tieto preukazujú správnosť právneho
názoru žalobkyne k danej veci. Navrhla preto, aby kasačný súd rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie.

5. Žalovaná vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedla, že žalobkyňa neuviedla také kasačné námietky

k správnosti preskúmavaného rozhodnutia, ani právne relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali
zmenu alebo zrušenie preskúmavaného rozhodnutia. Stotožnila sa s právnymi závermi krajského súdu
vyjadrenými v rozsudku a navrhla kasačnú sťažnosť zamietnuť.

6. Podľa § 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v

znení zákona č. 423/2020 Z.z., Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší správny
súd“) začne činnosť 1. augusta 2021.

7. Podľa § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z., o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 423/2020 Z.z., výkon súdnictva prechádza od 1. augusta 2021 z Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) na najvyšší správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je
od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho správneho súdu.

8. Podľa § 11 písm. h) SSP najvyšší správny súd rozhoduje o kasačných sťažnostiach.9. Z vyššie citovaného vyplýva, že zákonodarca upravil prechod výkonu súdnictva z najvyššieho súdu
na najvyšší správny súd vo všetkých „živých“ právnych veciach, t.j. veciach, ktoré neboli právoplatne

skončené na Najvyššom súde Slovenskej republiky k 01.08.2021 v agende správneho súdnictva, v
ktorých veciach bude ako súd kasačný, konať a rozhodovať Najvyšší správny súd Slovenskej republiky.

10. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd podľa § 438 ods. 2 zákona č. 162/2015
Z.z. Správny súdny poriadok, preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré

predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobkyne nie je dôvodná.

11. Kasačný súd zistil, že krajský súd v danej veci v procese súdneho prieskumu zákonnosti
napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu náležite postupoval v súlade s procesnými
pravidlami zákonodarcom nastolenými v prvej a tretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku,
keď súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, napadnutého žalobou,

vykonal náležite v zmysle platnej právnej úpravy zákona č. 461/2003 Z. z. v spojení s právnou úpravou
ustanovenou v zákone č. 578/2004 Z. z., a svoju právnu úvahu, na základe ktorej ustálil svoj právny
záver, aj riadne odôvodnil.

12. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril

administratívnyspisžalovanejaprávnejúpravyzákonaosociálnompoistení kasačnýsúdzistil,žemedzi
účastníkmi ostalo predovšetkým sporné, či žalobkyni ako samostatne zárobkovo činnej osobe zaniklo
povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30.06.2010, a nie 31.12.2008.
Kasačný súd túto spornú otázku považoval za zásadnú, a preto predovšetkým na ňu zameral svoju
pozornosť.

13. Kasačný súd po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovanej v spojení s
prvostupňovým správnym rozhodnutím a konaní im predchádzajúcich pri aplikácii zákonnej úpravy
uvedených právnych predpisov, ako i právneho záveru Veľkého senátu formulovaného v jeho rozhodnutí
sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24.11.2020, ktorý je pre senáty najvyššieho správneho súdu záväzný,

postupom podľa Správneho súdneho poriadku dospel k zhodnému záveru ako krajský súd. Kasačný súd
vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti žalobkyne vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského
súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu, s námietkami žalobkyne
uvedenými v kasačnej sťažnosti a s prihliadnutím na ust. § 461 SSP dospel k záveru, že v zásade
nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu

so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku
krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku.

14. Otázkou postavenia (statusu) lekára ako samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c)
zákona č. 461/2003 Z. z. z dôvodu, že bol držiteľom licencie L1A sa zaoberal a dal na ňu odpoveď Veľký

senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1Vs 3/2019 zo dňa 24.11.2020. Ústavná
sťažnosť proti uvedenému rozsudku najvyššieho súdu bola odmietnutá Ústavným súdom Slovenskej
republiky uznesením č. k. IV. ÚS 610/2021-22 zo dňa 30.11.2021.

15. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1Vs 3/2019 zo dňa 24. novembra 2020 k otázke

statusu samostatne zárobkovo činnej osoby na základe oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle
§ 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení platnom do 31.12.2010 citujúc § 5
písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31.12.2010, § 3 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z.,
§ 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z., § 4 zákona č. 578/2004 Z. z., § 10 ods. 1, 2 zákona č. 578/2004 Z.
z., § 68 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., konštatoval: ,,Zákonodarca už v ustanovení § 3 ods. 4 zákona

e. 578/2004 Z. z. rozlišuje u lekárov medzi výkonom zdravotníckeho povolania na základe povolenia
na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo povolenia vydaného pod3a osobitného predpisu
[písm. b)] a na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe [ písm. c)].“

16. Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr.

ambulancie) právnickej osobe, napr. spoločnosti s ručením obmedzeným [§ 12 ods. 3 písm. a) zákona č.
578/2004 Z. z.] je, že právnická osoba má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti
odborného zástupcu [§ 68 ods. 1 písm. c)], teda s tzv. licenciou LlC.17. Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr.
ambulancie) fyzickej osobe [§ 12 ods. 3 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z.] je licencia L1B, t. j. licencia
na výkon zdravotníckeho povolania [§ 68 ods. 1 písm. b) ].

18. Pojem „povolenie“, uvedený v § 4 písm. a) bod 1. a § 11 zákona č. 578/2004 Z. z. je potrebné
vykladať v kontexte s ustanovením § 3 ods. 4 písm. b) tohto zákona, teda tak, že pod povolením sa
rozumie povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulantnej zdravotnej starostlivosti,
ústavnej zdravotnej starostlivosti). Povolenie príslušný orgán vydá fyzickej osobe, ak má licenciu na

výkon zdravotníckeho povolania, tzv. licencia L1B [§ 12 ods. 2 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z.]
a právnickej osobe, ak má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného
zástupcu v tom povolaní, v ktorom má poskytovateľ prevažne poskytovať zdravotnú starostlivosť - tzv.
licenciuL1C [§12ods.3písm.a)zákonač.578/2004Z.z.].Licencianavýkonsamostatnejzdravotníckej
praxe, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z. (ďalej aj „licencia L1A“) nie je
podmienkou na vydanie povolenia podľa § 12 zákona č. 578/2004 Z. z. Ide o licenciu, ktorá nie je

žiadnym spôsobom viazaná na povinnosť držby licencie L1B alebo L1C, súčasne však držba licencie
L1A nevylučuje, aby lekár bol držiteľom aj licencií L1B a L1C.

19. Veľký senát sa stotožnil s názorom, že licencia L1A oprávňuje lekára vykonávať samostatnú
zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom

iným poskytovateľom alebo na inom mieste, a že lekár - držiteľ licencie L1A, je oprávnený bez
ďalšieho povolenia alebo súhlasu akéhokoľvek orgánu poskytovať zdravotnú starostlivosť. Iba na jeho
vôli je ponechané, či uvedenú licenciu bude aj využívať, a teda, či bude uzatvárať dohody/zmluvy
o výkone zdravotnej starostlivosti s inými prevádzkovateľmi zdravotníckych zariadení, a vybrať si,
v ktorom zdravotníckom zariadení, resp. inom mieste (napr. v byte chorého, v inom prirodzenom

sociálnom prostredí osoby, ktorá vyžaduje poskytovanie zdravotnej starostlivosti), bude zdravotnú
starostlivosť poskytovať. V prípade poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe licencie L1A ide o
tzv. „návštevnú službu“. Samotná skutočnosť, že prevádzkovateľ zdravotníckeho zariadenia, s ktorým
lekár - držiteľ licencie L1A uzatvára dohodu/zmluvu, je povinný spĺňať podmienky ustanovené zákonom,
medzi ktoré patrí aj vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia s oprávnením na

vykonávaniesamostatnejzdravotníckejpraxelekára-držiteľalicencieL1Anijakonesúvisí. Povoleniena
prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia sa viaže výlučne na osobu prevádzkovateľa zdravotníckeho
zariadenia. Zánikom povolenia neprestane lekár, ktorý je držiteľom licencie L1A, spĺňať podmienky pre
vydanie tohto druhu licencie. Splnenie predpokladov pre vydanie licencie L1A lekárom nie je naviazané
na vydanie povolenia prevádzkovateľovi zdravotníckeho zariadenia. Skutočnosť, že lekár-držiteľ licencie

L1A uzatvára súkromné zmluvy/dohody s prevádzkovateľom zariadenia, ktorý má vydané povolenie,
nemožno chápať ako podmienku oprávnenia na výkon zdravotníckej praxe. Podmienky na výkon
samostatnej zdravotníckej praxe musí lekár splniť na to, aby mu licencia L1A bola vydaná (pred vydaním
licencie L1A). Zmluvu/dohodu s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia uzatvára následne, po
tom, čo spĺňa podmienky na výkon zdravotníckej praxe, teda po vydaní licencie L1A.

20. Veľký senát sa stotožnil s názorom senátu 9S, že pod pojmom oprávnenie na vykonávanie činností
v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31.12.2010, je potrebné rozumieť
povolenie, súhlas s vykonávaním určitej činnosti, ktoré vydáva Slovenská lekárska komora po tom,
čo zistí, že lekár spĺňa odborné a iné zákonom ustanovené predpoklady na vykonávanie samostatnej

zdravotníckej praxe. Skutočnosť, že lekár na základe tohto povolenia, súhlasu s výkonom činnosti
(licencie L1A) môže uzatvárať dohody/zmluvy, od ktorých závisí, kde takúto činnosť bude vykonávať, na
existenciu povolenia udeleného lekárskou komorou, vplyv nemá. Po splnení zákonných podmienok je
iba na vôli držiteľa oprávnenia, akým spôsobom a kde bude výkon činnosti realizovať, pričom zo strany
verejnejmociudržiteľalicencieL1Ažiadnyďalšíúkon(napr.povolenievykonávaťčinnosťukonkrétneho

poskytovateľa, registráciu a pod.) nie je potrebný. Licenciu L1A nepotrebuje lekár v pracovnom pomere
u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Na výkon povolania lekára v pracovnom pomere Slovenska
lekárska komora vydáva licenciu L1B. Ak sa lekár rozhodne poskytovať zdravotnú starostlivosť ako
fyzická osoba - podnikateľ vo svojom mene a na svoj účet vo vlastnom zdravotníckom zariadení [§ 4
písm. a) bod. 1 zákona č. 578/2004 Z. z.], v takom prípade je licencia L1B predpokladom na vydanie

povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie), ktoré vydáva ministerstvo
alebo samosprávny kraj. Licencia L1B teda sama o sebe nie je oprávnením na vykonávanie činnosti,
ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z. v znení platnom do 31.12.2010
- takým oprávnením sa stáva len v spojení s povolením lekára - fyzickej osoby na prevádzkovaniezdravotníckeho zariadenia (ambulancie). Pokiaľ si lekár na účely poskytovania zdravotnej starostlivosti
založí spoločnosť s ručením obmedzeným, v takom prípade licencia L1C - licencia na výkon činnosti
odborného zástupcu zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. c)

zákona č. 578/2004 Z. z., je predpokladom na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho
zariadenia touto právnickou osobou. Je iba na vôli lekára, či popri žiadosti o vydanie licencie L1B,
požiada aj o vydanie licencie L1A, a či sa rozhodne využiť obe licencie a poskytovať zdravotnú
starostlivosť na základe oboch licencií. Držba licencie L1B ani vstup jej držiteľa do pracovného pomeru
s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia však nemá žiaden vplyv na právo držiteľa licencie L1A

naďalej vykonávať samostatnú zdravotnícku prax. Ak sa lekár ako fyzická osoba - podnikateľ, rozhodne
zmeniť spôsob svojho podnikania a založiť si napr. spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorá bude
prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia ako právnická osoba, na získanie povolenia podľa § 12
ods. 3 zákona č. 578/2004 Z. z. musí mať táto právnická osoba určeného odborného zástupcu s
licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu [§ 68 ods. 1 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z],
teda s tzv. licenciou LlC. Licencia L1C nie je oprávnením na vykonávanie činnosti, ktoré predpokladá

ustanovenie § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. Ani držba licencie L1C nie je dôvodom zániku licencie
L1A, a nie je ani prekážkou toho, aby lekár využíval aj licenciu L1A. Licencie môže Lekárska komora
dočasne pozastaviť alebo zrušiť z dôvodov a v rozsahu podľa § 73 a § 74 zákona č. 578/2004 Z. z.
Veľký senát sa z vyššie uvedených dôvodov stotožnil s názorom senátu 9S, že v prípade držiteľov
licencii L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje

žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od vôle držiteľa licencie, ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú
zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom
iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Skutočnosť, že držiteľ licencie L1A uvedenú licenciu
nevyužíva, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to, aby licencia L1A nebola oprávnením
podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z., by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať

činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia. Vzhľadom na uvedené držiteľ
licencie L1A má postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona
č. 461/2003 Z. z.“.

21. Z uvedených dôvodov Veľký senát v konaní vedenom pod sp. zn. 1Vs/3/2019 dospel k záveru,

že je potrebné sa odchýliť od záveru Veľkého senátu vo veci sp. zn. 1Vs/1/2019. Na prvú otázku, teda
„či licencia L1A vydaná lekárovi na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa § 10 ods. 2 zákona
č. 548/2004 Z. z. má alebo nemá charakter oprávnenia na výkon činnosti predpokladaného v § 5 písm.
c/ zákona č. 461/2003 Z. z.“, uviedol nasledovné: „Licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej
praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c)

zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti treba považovať za oprávnenie
na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o
sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z. z., na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A
považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely zákona o sociálnom poistení. Vykonávanie
zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je

súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na
základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný za samostatne
zárobkovo činnú osobu § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č.
310/2006 Z. z.“

22. Veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku č. k. 1Vs 3/2019, zo dňa 24.
novembra 2020 k otázke zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového
poistenia z titulu oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o
sociálnom poistení v znení platnom do 31.12.2010, citujúc § 14 ods. 1 písm. b), § 21 ods. 1, 3, § 227
ods. 2, písm. a/, § 228 ods. 1, 2, 3, 7, § 233 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení,

konštatoval: „Status samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej aj „SZČO“) na základe licencie L1A nie
je bez ďalšieho dôvodom vzniku, resp. trvania povinného poistenia SZČO, je však predpokladom vzniku,
alebotrvaniatakéhopoistenia.“VtejtosúvislostipovažovalVeľkýsenátzapotrebnézdôrazniť,žetenistý
lekár môže byť povinne poistený ako SZČO podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., či už na základe
licencie L1A alebo/aj ako fyzická osoba-držiteľ licencie L1B na základe povolenia na prevádzkovanie

zdravotníckeho zariadenia; súčasne môže byť povinne poistený aj ako zamestnanec, prípadne aj ako
iná SZČO uvedená v § 5 písm. a), b), d) až f) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení.23. Osobitný spôsob vzniku, resp. zániku povinného nemocenského poistenia a povinného
dôchodkového poistenia (ďalej aj „povinné poistenie“) samostatne zárobkovo činnej osoby upravuje
ustanovenie § 21 ods. 2 až 4 zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení.

24. Trvanie a zánik poistenia lekára, ktorý je držiteľom licencie L1A, odo dňa vzniku pracovného pomeru,
vktoromnavýkončinnostijepovinnýmaťoprávneniepodľaosobitnéhopredpisu(licenciuL1B),osobitne
upravuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení.

25. Podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 310/2006 Z. z., povinné
nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej
v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v §
5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie
podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne
zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c).

26. Držiteľovi licencie L1A v zmysle citovaného ustanovenia povinné poistenie môže zaniknúť z troch
dôvodov. Prvým dôvodom je príjem v rozhodnom období nižší ako predpokladá ustanovenie § 21 ods.
1 zákona č. 461/2003 Z. z.

27. Druhým dôvodom je zánik licencie L1A, kedy povinné poistenie zanikne dňom zániku tejto licencie.

28. Na zánik povinného poistenia držiteľa licencie L1A z tretieho dôvodu, teda z dôvodu vzniku
pracovného pomeru sa vzťahuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b), časť vety za spojovníkom „a“. To
znamená, že z dôvodu vzniku pracovného pomeru u poskytovateľa zdravotníckeho zariadenia, v ktorom

lekár musí mať licenciu L1B, môže povinné poistenie lekára ako SZČO z titulu držby licencie L1A
zaniknúť iba vtedy, ak držiteľ licencie L1A splní svoju povinnosť podľa § 227 ods. 2 písm. a) a § 228
ods. 3 a 7 v spojení s § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení a pobočke
Sociálnej poisťovne predloží vyhlásenie, že odo dňa vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť
samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c), teda že od uvedeného dňa nevykonáva

činnosť na základe licencie L1A (t. j. samostatnú zdravotnícku prax).

29. Keďže zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení výslovne vyžaduje podanie „vyhlásenia“ podľa
§ 21 ods. 4 písm. b), za splnenie tejto povinnosti nemožno považovať podanie Registračného listu -
odhlášky, z obsahu ktorého náležitosti vyhlásenia nevyplývajú.

30. Na účely § 21 ods. 4 v spojení s § 228 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, Sociálna
poisťovňavydalaanasvojejwebovejstránkezverejnilatlačivo„Vyhláseniesamostatnezárobkovočinnej
osoby, že od vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby, na
ktorú má oprávnenie podľa osobitného predpisu.“ Z obsahu tohto tlačiva vyplýva, že sa týka samostatne

zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona, ktorá vyhlasuje, že od vzniku pracovného pomeru,
t. j. „od .....“ túto činnosť nevykonáva a že toto vyhlásenie podáva ako súčasť Registračného listu FO
- odhlášky z povinného nemocenského poistenia a z povinného dôchodkového poistenia samostatne
zárobkovo činnej osoby z dôvodu zániku týchto poistení.

31. Povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie držiteľa licencie L1A teda môže
zaniknúť tromi spôsobmi:

- podľa § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení dňom 30. júna kalendárneho
roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej

zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou
zárobkovou činnosťou (ďalej len „príjem z podnikania“) nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho
základu uvedeného v § 138 ods. 9 tohto zákona, alebo
- podľa § 21 ods. 4, časti vety pred písmenom „a“ zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení
platnom od 01.08.2006 do 31.12.2010 vždy dňom zániku licencie, alebo

- odo dňa vzniku pracovného pomeru s poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, v ktorom na výkon
činnosti je povinný mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak (v súlade s § 227 ods. 2 písm. a/
a § 228 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. v spojení s § 21 ods. 4, časti vety za písmenom „a“ tohtozákona) taký lekár predložil pobočke Sociálnej poisťovne vyhlásenie, že od vzniku pracovného pomeru
nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c) tohto zákona.

32. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení, č. k. IV. ÚS 610/2021-22 zo dňa 30.11.2021, ktorým
odmietol ústavnú sťažnosť proti uvedenému rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k.
1Vs 3/2019 zo dňa 24.11.2020, konštatoval: „Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok nie
je možné považovať za zjavne neodôvodnený, ani za arbitrárny, teda taký, ktorý by bol založený
na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu, zmysel a účel v

predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.“

33.Osvojvôliprivýkladeaaplikáciizákonnéhopredpisuzostranyvšeobecnéhosúdujemožnéuvažovať
len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam. Z ústavnoprávneho hľadiska preto nie je dôvod na spochybnenie záverov napadnutého
rozsudku, pretože sú dostatočne zdôvodnené, aj keď s takým zdôvodnením sťažovateľ nesúhlasí a

využíva dostupnú inštančnú možnosť tieto závery vo svoj prospech „prebiť“, nie však na podklade
využiteľnom pre ústavnú sťažnosť. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je teda ústavne udržateľný.

34. Ústavný súd opäť pripomenul, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných
súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon zveril najvyššiemu súdu (bod 22 odôvodnenia tohto

rozhodnutia), a preto, ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory,
nemožno v takomto postupe vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže
zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii
najvyššieho súdu (m. m. IV. ÚS 426/2018).

35. Zdôraznil, že zjednocovanie rozhodovania senátov najvyššieho súdu je (aj) vecou veľkého senátu
príslušného kolégia tohto súdu. Po takom vyriešení určitej právnej otázky je určite z hľadiska právnej
istoty nežiaduce, ak sa judikatúrny stav opätovne zmení bez zmeny pre rozhodovanie podstatného
právneho predpisu. Zároveň však platí, že pokiaľ zákonodarca s postupom zmeny právneho názoru
veľkého senátu o tej istej otázke následným rozhodnutím veľkého senátu v inom zložení výslovne počíta,

ide o „poistku omylu“ a vyšší stupeň zjednocovacieho procesu na účel aplikačnej optimalizácie (k tomu
pozri body 17, 19, 21 a 23 odôvodnenia). Novo rozhodujúci sudcovia najvyššieho súdu nemôžu v
predmetnej situácii svoj odlišný právny názor ignorovať, a naopak, postupujú ex officio, pričom taký ich
zákonne súladný postup nemôže byť z hľadiska práva na súdnu ochranu neúspešnej strany v konaní v
zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy úspešne napadnutý ako ústavne nekonformný.

36. Sťažovateľom avizované (ako možné) neustále preklápanie riešenia dotknutej právnej otázky
postupnesalíšiacimirozhodnutiamiveľkéhosenátukolégiavinomzloženíjeeliminovanémechanizmom
prijímania stanoviska podľa § 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

37. Ústavný súd teda v okolnostiach tejto veci dospel k záveru, že argumentácii sťažovateľa chýba
ústavnoprávny rozmer, keď vo svojej ústavnej sťažnosti v zásade len polemizuje s právnymi závermi
najvyššieho súdu a stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov.
Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by

vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie.

38. Uvedené je dostačujúce na to, aby ústavný súd túto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

39. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže ich posudzovanie je viazané na vyslovenie porušenia
označených práv a slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo.“

40. Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky je pre súdy záväzné.41.Vychádzajúczuvedenéhoaskutkovýchzistení,ktorévdanejvecipotvrdili,žežalobkyňaajpovydaní
rozhodnutia č. TSK/2008/06059/zdrav.-2 zo dňa 02.12.2008 Trenčianskym samosprávnym krajom,
ktorým bolo dňom 31.12.2008 vyhovené žiadosti žalobkyne o zrušenie povolenia na prevádzkovanie

zdravotníckeho zariadenia - ambulancie v špecializačnom odbore pediatria a dorastové lekárstvo
(vydané dňa 26.09.2006), bola naďalej držiteľom licencie číslo: L1A/TN/0353/05 vydanej dňa 10.11.2005
Slovenskou lekárskou komorou na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár. Zároveň
v konaní nebolo sporným, že žalobkyňa za roky 2007 a 2008 v daňovom priznaní priznala príjmy,
považované za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu

alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§ 6 zákona č. 595/2003
Z. z. o dani z príjmov). Keďže ide vždy o príjem SZČO, nie je právne významné, či tento príjem fyzická
osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa § 5 písm. a), príp. písm. b) alebo d)
zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení platnom do 31.12.2010.

42. Kasačný súd konštatuje, že v danom prípade k zániku povinného poistenia žalobkyne došlo najskôr

až dňom 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý príjem z podnikania a
z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a
s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (ďalej len „príjem z podnikania“) nebol vyšší ako 12-násobok
vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, keď
tomuto dňu nepredchádzal zánik (vtedy stále platnej) licencie L1A a ani vyhlásenie žalobkyne, že od

vzniku pracovného pomeru už nevykonáva samostatne zárobkovú činnosť.

43. Pokiaľ teda Sociálna poisťovňa v oboch stupňoch dospela k záveru, že žalobkyni ako samostatne
zárobkovo činnej osobe zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie až dňa
30.06.2010, a nie dňa 31.12.2008, rozhodla správne a v intenciách vyššie uvedeného názoru veľkého

senátu Najvyššieho súdu SR v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR.

44. Žalobkyňa ako držiteľka licencie L1A mala postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby
v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Zároveň bola naplnená formálna
aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka

nezávislá od jej vôle ako držiteľky tejto licencie, ktorá by jej bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku
prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným
poskytovateľom alebo na inom mieste. Tvrdenie žalobkyne, že licenciu L1A nevyužívala, neznamená
reálnu nemožnosť jej využívania. Na to, aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c) zákona
č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať činnosť,

ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia.

45. Keďže námietky, ktoré žalobkyňa uviedla vo svojej kasačnej sťažnosti korešpondujú právnym
otázkam,ktorýmisaveľkýsenátsprávnehokolégianajvyššiehosúduvosvojomrozhodnutí(1Vs/3/2019)
dôsledne zaoberal, kasačný súd na tieto argumenty už duplicitne v podrobnostiach nereflektoval a

považoval ich za zodpovedané práve poukazom na uvedenie relevantných častí rozhodnutia veľkého
senátu.

46. Kasačný súd dodáva, že krajský súd tiež správne uviedol, že zákon žalovanej neukladá
lehotu, v ktorej je povinná rozhodnúť o vzniku, zániku alebo o prerušení sociálneho poistenia v

sporných prípadoch. Taktiež neustanovuje povinnosť Sociálnej poisťovni upovedomiť účastníka o začatí
správneho konania, ako to ukladá správny poriadok a neukladá Sociálnej poisťovni ani povinnosť pred
vydaním rozhodnutia dať možnosť účastníkovi konania vyjadriť sa k podkladom, prípadne navrhnúť
doplnenie. Zároveň umožňuje Sociálnej poisťovni začať konanie na podnet organizačnej zložky, ktoré
je v takomto prípade začaté urobením prvého úkonu voči účastníkovi konania. Zákon o sociálnom

poistení bližšie nešpecifikuje, o aký úkon má ísť. Nevylučuje teda, aby prvým úkonom bolo aj doručenie
rozhodnutia. Aj účastníkovi konania, ktorému bolo začatie konania oznámené až v momente doručenia
prvostupňového rozhodnutia, stále zostáva zachovaná možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam
pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia, a to v rámci odvolacieho konania, ktoré tvorí s
prvostupňovým konaním jeden celok.

47. Kasačný súd ešte poznamenáva, že nemožno akceptovať ani požiadavku žalobkyne, aby podanie
registračného listu fyzickej osoby - odhlášky bolo považované za jej vyhlásenie podľa § 21 ods. 4 písm.b) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, a to z dôvodov už uvedených v odsekoch 28, 29 a
30 odôvodnenia.

48. Z dôvodov uvedených vyššie kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobkyne ako nedôvodnú postupom
podľa ust. § 461 SSP zamietol.

49. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že žalobkyni (sťažovateľke), ktorá v
tomto konaní nemala úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP)

a žalovanej ich nepriznal, lebo to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168
SSP).

50. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.