Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, March 29, 2022

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 7Sžsk/48/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8017200517
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viola Takáčová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2022:8017200517.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy

Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a Mgr. Michala Novotného, v právnej
veci žalobkyne: MUDr. S. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX J., F. XXX/XX, právne zastúpená:
Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o., Dobšinského 12, 811 05 Bratislava, IČO:
47 238 232, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 23993-2/2017-BA zo dňa 18.05.2017, o kasačnej
sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove, č. k. 3Sa/17/2017-74 zo dňa 11.01.2018,
takto

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k. 3Sa/17/2017-74
zo dňa 11.01.2018 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. 3Sa/17/2017-74 zo dňa 11.01.2018 podľa § 191 ods. 1 písm.
d) a g) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zrušil rozhodnutie žalovanej č.
23993-2/2017-BA zo dňa 18.05.2017 (ďalej aj ako „preskúmavané rozhodnutie“) o zamietnutí odvolania
žalobkyne a potvrdení rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Poprad, č. 700-3080031116-GC09/16
zo 07.09.2016, ktorým táto rozhodla, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie
žalobkyni ako samostatne zárobkovo činnej osobe zaniklo dňa 30.06.2010, a nie dňa 31.08.2008.

Žalobkyni priznal právo na náhradu trov konania.

2. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že s poukazom na vykonané dokazovanie
pred správnymi orgánmi, primárnou otázkou, ktorú bolo potrebné riešiť, bola otázka, či žalobkyňa
vykonávala v čase od 01.09.2009 do 30.06.2010 činnosť lekára ako samostatne zárobkovo činná osoba.
Mal za to, že riešeniu tejto otázky správne orgány nevenovali dostatočne dôslednú pozornosť, keď sa
nezaoberali podstatnou námietkou žalobkyne, že po tom, čo podala odhlášku do Sociálnej poisťovne,

nevykonávala už činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba. Podľa názoru krajského súdu bolo
povinnosťou žalovanej zistiť, z čoho príjmy žalobkyne za roky 2007 a 2008 pozostávali. Stotožnil sa
preto so žalobnou námietkou žalobkyne, že z obsahu administratívneho spisu nebolo jednoznačne
preukázané, že žalobkyňa naplnila status samostatne zárobkovo činnej osoby, nakoľko bola iba
držiteľomlicencieasamotnálicenciaprevýkonsamostatnejzdravotníckejpraxenepostačuje,čovyplýva
už z definície uvedenej v ust. § 10 ods. 1 a 2 zákona č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej
starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a

doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 578/2004 Z.z.“). Dodal tiež, že žalobkyni nebolo
umožnené vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, pričom ide o nepredvídateľné rozhodnutie (vydané
po viac ako 9 rokoch), ktoré z hľadiska zrozumiteľného vysvetlenia dôvodu vydania, ozrejmenia úvahsprávneho orgánu pri hodnotení dôkazov a aplikácii právnych predpisov trpí obsahovými nedostatkami
a nezodpovedá požiadavkám ustanovenia § 209 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení.

3. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť žalovaná (sťažovateľka) z dôvodov
podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Právne posúdenie veci realizované krajským súdom považovala
žalovaná za nesprávne a trvala na tom, že licencia L1A udelená na výkon samostatnej zdravotníckej
praxe (§ 68 ods. 1 písm. a/ a vykonávaná podľa § 10 zákona č. 578/2004 Z.z.) sa považuje za
oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu a zakladá držiteľovi status samostatne

zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z. o
sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010. Argumentovala, že vzhľadom k tomu, že žalobkyňa
ku dňu 31.08.2008 nezrušila všetky oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu
(t.j. bola naďalej držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe), mala aj po 31.08.2008
právne postavenie povinne nemocensky a povinne dôchodkovo poistenej samostatne zárobkovo činnej
osoby na účely sociálneho poistenia. Podporne poukázala na list ministra práce, sociálnych vecí a

rodiny SR z 20.04.2017 a názor prezentovaný na internetovej stránke Slovenskej lekárskej komory,
ako aj rozhodnutia krajských súdov, ktoré v obdobných prípadoch žaloby zamietli. Podľa jej názoru,
rozhodujúce je, či fyzická osoba spĺňa právnu definíciu samostatne zárobkovo činnej osoby na účely
sociálneho poistenia a či v rozhodujúcom roku dosiahla príjem podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003
Z.z. v znení neskorších predpisov. Ďalšie členenie príjmov rozhodujúcich na vznik (zánik) povinného

poisteniasanevyžaduje,pretoniejepodľanejaniprávnevýznamnézisťovať,zčohopozostávajúpríjmy,
ktoré dotknutá osoba dosiahla. Sťažovateľka zastáva názor, že napadnuté rozhodnutia správnych
orgánov dostatočne odôvodňujú výrok predmetných rozhodnutí s poukázaním na skutočnosti, ktoré
boli podkladom rozhodnutí, zhodnotenie príslušných dôkazov a právnych predpisov, na základe ktorých
rozhodla a navrhla, aby kasačný súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4. Žalobkyňa sa ku kasačnej sťažnosti žalovanej nevyjadrila.

5. Podľa § 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení zákona č. 423/2020 Z.z., Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší správny

súd“) začne činnosť 1. augusta 2021.

6. Podľa § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z., o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 423/2020 Z.z., výkon súdnictva prechádza od 1. augusta 2021 z Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) na najvyšší správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je

od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho správneho súdu.

7. Podľa § 11 písm. h) SSP najvyšší správny súd rozhoduje o kasačných sťažnostiach.

8. Z vyššie citovaného vyplýva, že zákonodarca upravil prechod výkonu súdnictva z najvyššieho súdu

na najvyšší správny súd vo všetkých „živých“ právnych veciach, t.j. veciach, ktoré neboli právoplatne
skončené na Najvyššom súde Slovenskej republiky k 01.08.2021 v agende správneho súdnictva, v
ktorých veciach bude ako súd kasačný, konať a rozhodovať Najvyšší správny súd Slovenskej republiky.

9. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd podľa § 438 ods. 2 zákona č. 162/2015

Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu
s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačnej sťažnosti žalovanej je
potrebné vyhovieť.

10. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril

administratívnyspisžalovanejaprávnejúpravyzákonaosociálnompoistení kasačnýsúdzistil,žemedzi
účastníkmi ostalo predovšetkým sporné, či žalobkyni ako samostatne zárobkovo činnej osobe zaniklo
povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30.06.2010, a nie 31.12.2008.

11. Kasačný súd po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovanej v spojení s

prvostupňovým správnym rozhodnutím a konaní im predchádzajúcich pri aplikácii zákonnej úpravy
uvedených právnych predpisov, ako i právneho záveru Veľkého senátu formulovaného v jeho rozhodnutí
sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24.11.2020, ktorý je pre senáty najvyššieho správneho súdu záväzný,postupom podľa Správneho súdneho poriadku dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné
zrušiť z nasledovných dôvodov.

12. Otázkou postavenia (statusu) lekára ako samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c)
zákona č. 461/2003 Z. z. z dôvodu, že bol držiteľom licencie L1A sa zaoberal a dal na ňu odpoveď Veľký
senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1Vs 3/2019 zo dňa 24.11.2020. Ústavná
sťažnosť proti uvedenému rozsudku najvyššieho súdu bola odmietnutá Ústavným súdom Slovenskej
republiky uznesením č. k. IV. ÚS 610/2021-22 zo dňa 30.11.2021.

13. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1Vs 3/2019 zo dňa 24. novembra 2020 k otázke
statusu samostatne zárobkovo činnej osoby na základe oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle
§ 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení platnom do 31.12.2010 citujúc § 5
písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31.12.2010, § 3 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z.,
§ 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z., § 4 zákona č. 578/2004 Z. z., § 10 ods. 1, 2 zákona č. 578/2004 Z.

z., § 68 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., konštatoval: ,,Zákonodarca už v ustanovení § 3 ods. 4 zákona
č. 578/2004 Z. z. rozlišuje u lekárov medzi výkonom zdravotníckeho povolania na základe povolenia na
prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo povolenia vydaného podľa osobitného predpisu [písm.
b)] a na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe [ písm. c)].“

14. Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr.
ambulancie) právnickej osobe, napr. spoločnosti s ručením obmedzeným [§ 12 ods. 3 písm. a) zákona č.
578/2004 Z. z.] je, že právnická osoba má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti
odborného zástupcu [§ 68 ods. 1 písm. c)], teda s tzv. licenciou LlC.

15. Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr.
ambulancie) fyzickej osobe [§ 12 ods. 3 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z.] je licencia L1B, t. j. licencia
na výkon zdravotníckeho povolania [§ 68 ods. 1 písm. b)].

16.Pojem„povolenie“,uvedenýv§4písm.a)bod1.a§11zákona č.578/2004Z.z.jepotrebnévykladať

v kontexte s ustanovením § 3 ods. 4 písm. b) tohto zákona, teda tak, že pod povolením sa rozumie
povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulantnej zdravotnej starostlivosti, ústavnej
zdravotnej starostlivosti). Povolenie príslušný orgán vydá fyzickej osobe, ak má licenciu na výkon
zdravotníckeho povolania, tzv. licencia L1B [§ 12 ods. 2 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z.] a právnickej
osobe, ak má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu v tom

povolaní, v ktorom má poskytovateľ prevažne poskytovať zdravotnú starostlivosť - tzv. licenciu L1C [§
12 ods. 3 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z. Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, vydaná
podľa § 68 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z. (ďalej aj „licencia L1A“) nie je podmienkou na
vydanie povolenia podľa § 12 zákona č. 578/2004 Z. z. Ide o licenciu, ktorá nie je žiadnym spôsobom
viazaná na povinnosť držby licencie L1B alebo L1C, súčasne však držba licencie L1A nevylučuje, aby

lekár bol držiteľom aj licencií L1B a L1C.

17. Veľký senát sa stotožnil s názorom, že licencia L1A oprávňuje lekára vykonávať samostatnú
zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom
iným poskytovateľom alebo na inom mieste, a že lekár - držiteľ licencie L1A, je oprávnený bez

ďalšieho povolenia alebo súhlasu akéhokoľvek orgánu poskytovať zdravotnú starostlivosť. Iba na jeho
vôli je ponechané, či uvedenú licenciu bude aj využívať, a teda, či bude uzatvárať dohody/zmluvy
o výkone zdravotnej starostlivosti s inými prevádzkovateľmi zdravotníckych zariadení, a vybrať si,
v ktorom zdravotníckom zariadení, resp. inom mieste (napr. v byte chorého, v inom prirodzenom
sociálnom prostredí osoby, ktorá vyžaduje poskytovanie zdravotnej starostlivosti), bude zdravotnú

starostlivosť poskytovať. V prípade poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe licencie L1A ide o
tzv. „návštevnú službu“. Samotná skutočnosť, že prevádzkovateľ zdravotníckeho zariadenia, s ktorým
lekár - držiteľ licencie L1A uzatvára dohodu/zmluvu, je povinný spĺňať podmienky ustanovené zákonom,
medzi ktoré patrí aj vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia s oprávnením na
vykonávaniesamostatnejzdravotníckejpraxelekára-držiteľalicencieL1Anijakonesúvisí. Povoleniena

prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia sa viaže výlučne na osobu prevádzkovateľa zdravotníckeho
zariadenia. Zánikom povolenia neprestane lekár, ktorý je držiteľom licencie L1A, spĺňať podmienky pre
vydanie tohto druhu licencie. Splnenie predpokladov pre vydanie licencie L1A lekárom nie je naviazané
na vydanie povolenia prevádzkovateľovi zdravotníckeho zariadenia. Skutočnosť, že lekár-držiteľ licencieL1A uzatvára súkromné zmluvy/dohody s prevádzkovateľom zariadenia, ktorý má vydané povolenie,
nemožno chápať ako podmienku oprávnenia na výkon zdravotníckej praxe. Podmienky na výkon
samostatnej zdravotníckej praxe musí lekár splniť na to, aby mu licencia L1A bola vydaná (pred vydaním

licencie L1A). Zmluvu/dohodu s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia uzatvára následne, po
tom, čo spĺňa podmienky na výkon zdravotníckej praxe, teda po vydaní licencie L1A.

18. Veľký senát sa stotožnil s názorom senátu 9S, že pod pojmom oprávnenie na vykonávanie činností
v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31.12.2010, je potrebné rozumieť

povolenie, súhlas s vykonávaním určitej činnosti, ktoré vydáva Slovenská lekárska komora po tom,
čo zistí, že lekár spĺňa odborné a iné zákonom ustanovené predpoklady na vykonávanie samostatnej
zdravotníckej praxe. Skutočnosť, že lekár na základe tohto povolenia, súhlasu s výkonom činnosti
(licencie L1A) môže uzatvárať dohody/zmluvy, od ktorých závisí, kde takúto činnosť bude vykonávať, na
existenciu povolenia udeleného lekárskou komorou, vplyv nemá. Po splnení zákonných podmienok je
iba na vôli držiteľa oprávnenia, akým spôsobom a kde bude výkon činnosti realizovať, pričom zo strany

verejnejmociudržiteľalicencieL1Ažiadnyďalšíúkon(napr.povolenievykonávaťčinnosťukonkrétneho
poskytovateľa, registráciu a pod.) nie je potrebný. Licenciu L1A nepotrebuje lekár v pracovnom pomere
u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Na výkon povolania lekára v pracovnom pomere Slovenská
lekárska komora vydáva licenciu L1B. Ak sa lekár rozhodne poskytovať zdravotnú starostlivosť ako
fyzická osoba - podnikateľ vo svojom mene a na svoj účet vo vlastnom zdravotníckom zariadení [§ 4

písm. a) bod. 1 zákona č. 578/2004 Z. z.], v takom prípade je licencia L1B predpokladom na vydanie
povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie), ktoré vydáva ministerstvo
alebo samosprávny kraj. Licencia L1B teda sama o sebe nie je oprávnením na vykonávanie činnosti,
ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z. v znení platnom do 31.12.2010
- takým oprávnením sa stáva len v spojení s povolením lekára - fyzickej osoby na prevádzkovanie

zdravotníckeho zariadenia (ambulancie). Pokiaľ si lekár na účely poskytovania zdravotnej starostlivosti
založí spoločnosť s ručením obmedzeným, v takom prípade licencia L1C - licencia na výkon činnosti
odborného zástupcu zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. c)
zákona č. 578/2004 Z. z., je predpokladom na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho
zariadenia touto právnickou osobou. Je iba na vôli lekára, či popri žiadosti o vydanie licencie L1B,

požiada aj o vydanie licencie L1A, a či sa rozhodne využiť obe licencie a poskytovať zdravotnú
starostlivosť na základe oboch licencií. Držba licencie L1B ani vstup jej držiteľa do pracovného pomeru
s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia však nemá žiaden vplyv na právo držiteľa licencie L1A
naďalej vykonávať samostatnú zdravotnícku prax. Ak sa lekár ako fyzická osoba - podnikateľ, rozhodne
zmeniť spôsob svojho podnikania a založiť si napr. spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorá bude

prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia ako právnická osoba, na získanie povolenia podľa § 12
ods.3zákonač.578/2004Z.z.musímaťtátoprávnickáosobaurčenéhoodbornéhozástupcuslicenciou
na výkon činnosti odborného zástupcu [§ 68 ods. 1 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z], teda s tzv.
licenciou LlC. Licencia L1C nie je oprávnením na vykonávanie činnosti, ktoré predpokladá ustanovenie
§ 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. Ani držba licencie L1C nie je dôvodom zániku licencie L1A, a

nie je ani prekážkou toho, aby lekár využíval aj licenciu L1A. Licencie môže Lekárska komora dočasne
pozastaviť alebo zrušiť z dôvodov a v rozsahu podľa § 73 a § 74 zákona č. 578/2004 Z. z. Veľký senát
sa z vyššie uvedených dôvodov stotožnil s názorom senátu 9S, že v prípade držiteľov licencií L1A
je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna
vonkajšia prekážka nezávislá od vôle držiteľa licencie, ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú

zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom
iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Skutočnosť, že držiteľ licencie L1A uvedenú licenciu
nevyužíva, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to, aby licencia L1A nebola oprávnením
podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z., by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať
činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia. Vzhľadom na uvedené držiteľ

licencie L1A má postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona
č. 461/2003 Z. z.“.

19. Z uvedených dôvodov Veľký senát v konaní vedenom pod sp. zn. 1Vs/3/2019 dospel k záveru, že
je potrebné sa odchýliť od záveru Veľkého senátu vo veci sp. zn. 1Vs/1/2019. Na prvú otázku, teda „či

licencia L1A vydaná lekárovi na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa § 10 ods. 2 zákona č.
548/2004 Z. z. má alebo nemá charakter oprávnenia na výkon činnosti predpokladaného v § 5 písm.
c/ zákona č. 461/2003 Z. z.“, uviedol nasledovné: „Licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej
praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c)zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti treba považovať za oprávnenie
na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o
sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z. z., na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A

považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely zákona o sociálnom poistení. Vykonávanie
zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je
súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na
základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný za samostatne
zárobkovo činnú osobu § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č.

310/2006 Z. z.“

20. Veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku č. k. 1Vs 3/2019, zo dňa 24.
novembra 2020 k otázke zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového
poistenia z titulu oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z.
o sociálnom poistení v znení platnom do 31.12.2010, citujúc § 14 ods. 1 písm. b), § 21 ods. 1, 3, §

227 ods. 2, písm. a/, § 228 ods. 1, 2, 3, 7, § 233 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení,
konštatoval: „Status samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej aj „SZČO“) na základe licencie L1A nie
je bez ďalšieho dôvodom vzniku, resp. trvania povinného poistenia SZČO, je však predpokladom vzniku,
alebotrvaniatakéhopoistenia.“VtejtosúvislostipovažovalVeľkýsenátzapotrebnézdôrazniť,žetenistý
lekár môže byť povinne poistený ako SZČO podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., či už na základe

licencie L1A alebo/aj ako fyzická osoba-držiteľ licencie L1B na základe povolenia na prevádzkovanie
zdravotníckeho zariadenia; súčasne môže byť povinne poistený aj ako zamestnanec, prípadne aj ako
iná SZČO uvedená v § 5 písm. a), b), d) až f) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení.

21. Osobitný spôsob vzniku, resp. zániku povinného nemocenského poistenia a povinného

dôchodkového poistenia (ďalej aj „povinné poistenie“) samostatne zárobkovo činnej osoby upravuje
ustanovenie § 21 ods. 2 až 4 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení.

22. Trvanie a zánik poistenia lekára, ktorý je držiteľom licencie L1A, odo dňa vzniku pracovného pomeru,
vktoromnavýkončinnostijepovinnýmaťoprávneniepodľaosobitnéhopredpisu(licenciuL1B),osobitne

upravuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení.

23. Podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 310/2006 Z. z., povinné
nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej
v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v §

5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie
podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne
zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c).

24. Držiteľovi licencie L1A v zmysle citovaného ustanovenia povinné poistenie môže zaniknúť z troch

dôvodov. Prvým dôvodom je príjem v rozhodnom období nižší ako predpokladá ustanovenie § 21 ods.
1 zákona č. 461/2003 Z. z.

25. Druhým dôvodom je zánik licencie L1A, kedy povinné poistenie zanikne dňom zániku tejto licencie.

26. Na zánik povinného poistenia držiteľa licencie L1A z tretieho dôvodu, teda z dôvodu vzniku
pracovného pomeru sa vzťahuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b), časť vety za spojovníkom „a“. To
znamená, že z dôvodu vzniku pracovného pomeru u poskytovateľa zdravotníckeho zariadenia, v ktorom
lekár musí mať licenciu L1B, môže povinné poistenie lekára ako SZČO z titulu držby licencie L1A
zaniknúť iba vtedy, ak držiteľ licencie L1A splní svoju povinnosť podľa § 227 ods. 2 písm. a) a § 228

ods. 3 a 7 v spojení s § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení a pobočke
Sociálnej poisťovne predloží vyhlásenie, že odo dňa vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť
samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c), teda že od uvedeného dňa nevykonáva
činnosť na základe licencie L1A (t. j. samostatnú zdravotnícku prax).

27. Keďže zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení výslovne vyžaduje podanie „vyhlásenia“ podľa
§ 21 ods. 4 písm. b), za splnenie tejto povinnosti nemožno považovať podanie Registračného listu -
odhlášky, z obsahu ktorého náležitosti vyhlásenia nevyplývajú.28. Na účely § 21 ods. 4 v spojení s § 228 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, Sociálna
poisťovňavydalaanasvojejwebovejstránkezverejnilatlačivo„Vyhláseniesamostatnezárobkovočinnej
osoby, že od vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby, na

ktorú má oprávnenie podľa osobitného predpisu.“ Z obsahu tohto tlačiva vyplýva, že sa týka samostatne
zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona, ktorá vyhlasuje, že od vzniku pracovného pomeru,
t. j. „od .....“ túto činnosť nevykonáva a že toto vyhlásenie podáva ako súčasť Registračného listu FO
- odhlášky z povinného nemocenského poistenia a z povinného dôchodkového poistenia samostatne
zárobkovo činnej osoby z dôvodu zániku týchto poistení.

29. Povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie držiteľa licencie L1A teda môže
zaniknúť tromi spôsobmi:

- podľa § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení dňom 30. júna kalendárneho
roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej

zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou
zárobkovou činnosťou (ďalej len „príjem z podnikania“) nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho
základu uvedeného v § 138 ods. 9 tohto zákona, alebo
- podľa § 21 ods. 4, časti vety pred písmenom „a“ zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení
platnom od 01.08.2006 do 31.12.2010 vždy dňom zániku licencie, alebo

- odo dňa vzniku pracovného pomeru s poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, v ktorom na výkon
činnosti je povinný mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak (v súlade s § 227 ods. 2 písm. a/
a § 228 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. v spojení s § 21 ods. 4, časti vety za písmenom „a“ tohto
zákona) taký lekár predložil pobočke Sociálnej poisťovne vyhlásenie, že od vzniku pracovného pomeru
nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c) tohto zákona.“

30. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení, č. k. IV. ÚS 610/2021-22 zo dňa 30.11.2021, ktorým
odmietol ústavnú sťažnosť proti uvedenému rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k.
1Vs 3/2019 zo dňa 24.11.2020, konštatoval: „Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok nie
je možné považovať za zjavne neodôvodnený ani za arbitrárny, teda taký, ktorý by bol založený

na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu, zmysel a účel v
predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.“

31.Osvojvôliprivýkladeaaplikáciizákonnéhopredpisuzostranyvšeobecnéhosúdujemožnéuvažovať
len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Z ústavnoprávneho hľadiska preto nie je dôvod na spochybnenie záverov napadnutého
rozsudku, pretože sú dostatočne zdôvodnené, aj keď s takým zdôvodnením sťažovateľ nesúhlasí a
využíva dostupnú inštančnú možnosť tieto závery vo svoj prospech „prebiť“, nie však na podklade
využiteľnom pre ústavnú sťažnosť. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je teda ústavne udržateľný.

32. Ústavný súd opäť pripomenul, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných
súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon zveril najvyššiemu súdu (bod 22 odôvodnenia tohto
rozhodnutia), a preto, ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory,
nemožno v takomto postupe vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže
zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii

najvyššieho súdu (m. m. IV. ÚS 426/2018).

33. Zdôraznil, že zjednocovanie rozhodovania senátov najvyššieho súdu je (aj) vecou veľkého senátu
príslušného kolégia tohto súdu. Po takom vyriešení určitej právnej otázky je určite z hľadiska právnej
istoty nežiaduce, ak sa judikatúrny stav opätovne zmení bez zmeny pre rozhodovanie podstatného

právneho predpisu. Zároveň však platí, že pokiaľ zákonodarca s postupom zmeny právneho názoru
veľkého senátu o tej istej otázke následným rozhodnutím veľkého senátu v inom zložení výslovne počíta,
ide o „poistku omylu“ a vyšší stupeň zjednocovacieho procesu na účel aplikačnej optimalizácie (k tomu
pozri body 17, 19, 21 a 23 odôvodnenia). Novo rozhodujúci sudcovia najvyššieho súdu nemôžu v
predmetnej situácii svoj odlišný právny názor ignorovať, a naopak, postupujú ex officio, pričom taký ich

zákonne súladný postup nemôže byť z hľadiska práva na súdnu ochranu neúspešnej strany v konaní v
zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy úspešne napadnutý ako ústavne nekonformný.34. Sťažovateľom avizované (ako možné) neustále preklápanie riešenia dotknutej právnej otázky
postupnesalíšiacimirozhodnutiamiveľkéhosenátukolégiavinomzloženíjeeliminovanémechanizmom
prijímania stanoviska podľa § 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

35. Ústavný súd teda v okolnostiach tejto veci dospel k záveru, že argumentácii sťažovateľa chýba
ústavnoprávny rozmer, keď vo svojej ústavnej sťažnosti v zásade len polemizuje s právnymi závermi
najvyššieho súdu a stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov.

Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by
vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie.

36. Uvedené je dostačujúce na to, aby ústavný súd túto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

37. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže ich posudzovanie je viazané na vyslovenie porušenia
označených práv a slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo.“

38. Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky je pre súdy záväzné.

39. Skutkové zistenia v danej veci potvrdili, že žalobkyňa aj po vydaní rozhodnutia č. j. 3578/2008/OZ-
HAL dňa 21.07.2008 Prešovským samosprávnym krajom, ktorým bolo ku dňu 31.08.2008 vyhovené

žiadosti žalobkyne o zrušenie povolenia na prevádzkovanie neštátneho zdravotníckeho zariadenia -
ambulancie v odbore gynekológia a pôrodníctvo (vydané dňa 28.12.2006), bola naďalej držiteľkou
licencie číslo: L1A/PO/0961/06 vydanej Slovenskou lekárskou komorou dňa 22.05.2006 na výkon
samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár. Zároveň v konaní nebolo sporným, že žalobkyňa za
obdobie rokov 2007 a 2008 v daňovom priznaní priznala príjmy, považované za príjem z podnikania a z

inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s
inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§ 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov).

40. Je potrebné prisvedčiť sťažovateľke, že keďže ide vždy o príjem SZČO, nie je právne významné, či
tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa § 5 písm. a),

príp. písm. b) alebo d) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení platnom do 31.12.2010.

41. Sťažovateľka tiež správne poukázala na to, že podľa § 227 ods. 2 písm. a) zákona č. 461/2003 Z.z.
o sociálnom poistení, podľa ktorého preukázať skutočnosti rozhodujúce na vznik, trvanie, prerušenie a
na zánik sociálneho poistenia, je povinný poistenec.

42. Kasačný súd konštatuje, že v danom prípade k zániku povinného poistenia žalobkyne došlo najskôr
až dňom 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý príjem z podnikania a
z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a
s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (ďalej len „príjem z podnikania“) nebol vyšší ako 12-násobok

vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, keď
tomuto dňu nepredchádzal zánik (vtedy stále platnej) licencie L1A a ani vyhlásenie žalobkyne, že od
vzniku pracovného pomeru už nevykonáva samostatne zárobkovú činnosť.

43. Pokiaľ teda Sociálna poisťovňa v oboch stupňoch dospela k záveru, že žalobkyni ako samostatne

zárobkovo činnej osobe zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie až dňa
30.06.2010, a nie dňa 31.12.2008, rozhodla správne a v intenciách vyššie uvedeného názoru veľkého
senátu Najvyššieho súdu SR v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR.

44. Žalobkyňa ako držiteľka licencie L1A mala postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby

v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Zároveň bola naplnená formálna
aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka
nezávislá od jej vôle ako držiteľky tejto licencie, ktorá by jej bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku
prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom inýmposkytovateľom alebo na inom mieste. Tvrdenie žalobkyne, že licenciu L1A nevyužívala, neznamená
reálnu nemožnosť jej využívania. Na to, aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c) zákona
č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať činnosť,

ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia.

45. Keďže právna podstata žalobných námietok žalobkyne a kasačných námietok, ktoré žalovaná
uviedla vo svojej kasačnej sťažnosti korešponduje právnym otázkam, ktorými sa veľký senát správneho
kolégia najvyššieho súdu vo svojom rozhodnutí (1Vs/3/2019) dôsledne zaoberal, kasačný súd na

tieto argumenty už duplicitne v podrobnostiach nereflektoval a považoval ich za zodpovedané práve
poukazom na uvedenie relevantných častí rozhodnutia veľkého senátu v odôvodnení tohto rozhodnutia.

46. S poukazom na vyššie uvedené, kasačný súd považuje za nesprávny právny záver krajského
súdu, že zánikom povolenia Prešovského samosprávneho kraja boli naplnené podmienky aj pre zánik
povinného poistenia podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení.

47. Kasačný súd sa nestotožňuje ani s názorom krajského súdu, že vzhľadom na nemožnosť účastníka
konania oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia a obsahové nedostatky prvostupňového rozhodnutia
obmedzujúce argumentačné možnosti žalobkyne, je potrebné preskúmavané rozhodnutie považovať za
arbitrárne.

48. Zákon o sociálnom poistení umožňuje Sociálnej poisťovni začať konanie na podnet organizačnej
zložky, ktoré je v takomto prípade začaté urobením prvého úkonu voči účastníkovi konania. Zákon o
sociálnom poistení bližšie nešpecifikuje, o aký úkon má ísť. Nevylučuje teda, aby prvým úkonom bolo
aj doručenie rozhodnutia. V danom prípade ide o konanie o zániku sociálneho poistenia v spornom

prípade (§ 178 ods. 1 písm. a/ zákona č. 461/2003 Z.z.), v ktorom Sociálna poisťovňa vydala rozhodnutia
na základe údajov poskytnutých jej Slovenskou lekárskou komorou (o existencii platnej licencie L1A) a
daňovým riaditeľstvom, resp. od 01.01.2012 Finančným riaditeľstvom SR (o výške príjmu z podnikania
a z inej samostatne zárobkovej činnosti).

49. Zákon o sociálnom poistení neustanovuje povinnosť Sociálnej poisťovni upovedomiť účastníka o
začatí správneho konania, ako to ukladá správny poriadok. Taktiež zákon o sociálnom poistení neukladá
Sociálnej poisťovni povinnosť pred vydaním rozhodnutia dať možnosť vyjadriť sa účastníkovi konania k
podkladom, prípadne navrhnúť doplnenie. Rovnaký právny názor prijal aj najvyšší súd v uznesení sp.
zn. 7Sžso/20/2010 z 24.02.2011, na ktoré dôvodne poukázala aj sťažovateľka. Aj účastníkovi konania,

ktorému bolo začatie konania oznámené až v momente doručenia prvostupňového rozhodnutia, stále
zostáva zachovaná možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam pred nadobudnutím právoplatnosti
rozhodnutia, a to v rámci odvolacieho konania, ktoré tvorí s prvostupňovým konaním jeden celok.
Z rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu pritom zrozumiteľne vyplýva jeho úvaha, že pre
dosiahnutie relevantných príjmov žalobkyňou v roku 2007 a 2008 a pre aktívnu licenciu L1A zastáva

názor, že povinné poistenie žalobkyne zaniklo až 30.06.2010.

50. Ani záver krajského súdu, že bolo povinnosťou žalovanej (pobočky) zistiť, z čoho vlastne príjmy
žalobkyne za rok 2007 a 2008 pozostávali, kasačný súd nepovažuje za správny, a to s poukazom
na rozhodnutie veľkého senátu sp. zn. 1Vs/3/2019, ktorý prijal túto odpoveď: „Povinnosťou Sociálnej

poisťovne pri rozhodovaní o vzniku alebo zániku povinného nemocenského poistenia a povinného
dôchodkového poistenia lekára, ktorý je držiteľom licencie L1A, v zmysle § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý
a § 179 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení nie je
posudzovať príjmy lekára výlučne vo vzťahu k licencii L1A a nie je povinná skúmať, či všetky príjmy
vykázané v jeho daňovom priznaní v príslušnom zdaňovacom období sú príjmami lekára, považovaného

za samostatne zárobkovo činnú osobu (SZČO) podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z.“, čím v zhode
s názorom žalovanej dospel k záveru, že „Ak taký lekár v daňovom priznaní priznal príjmy, považované
za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos
súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§ 6 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani
z príjmov) ide vždy o príjem SZČO a nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z

titulu jej statusu podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa § 5 písm. a), príp. písm. b) alebo d) zákona č. 461/2003
Z. z. v znení platnom do 31.12.2010.“51. Z dôvodov uvedených vyššie kasačný súd rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.
3Sa/17/2017-74 zo dňa 11.01.2018 podľa § 462 ods. 1 SSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v
ktorom krajský súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP).

52. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.