Rozsudok ,
Potvrdené, Prvostupňové nenapadnuté opravnými… Judgement was issued on Thursday, April 20, 2022

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: 15C/2/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7118200885
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Slebodníková

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2022:7118200885.14

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Ivetou Slebodníkovou v spore žalobcu: A. B., nar. XX. XX.

XXXX, bytom C. D. XXX, A. D., zastúpeného Mgr. JUDr. Zoltánom Perhácsom, PhD., advokátom so
sídlom Jelenec 353, Jelenec, proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Generálnou prokuratúrou
Slovenskej republiky, Štúrova 2, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
podľa zákona č. 514/2003 Z. z.

r o z h o d o l :

Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy sumu 17 025,- EUR
s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 17 025,- EUR od 12. 12. 2017 do zaplatenia do
60 dní od právoplatnosti rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

Žalobca m á n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100 % zo súdom priznanej sumy, ktorú
žalovaná zaplatí na účet právneho zástupcu žalobcu do 15 dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd
prvej inštancie rozhodne o výške tejto náhrady.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou na tunajší súd dňa 25. 1. 2018 domáhal proti žalovanej náhrady škody
vo výške 88 759,- EUR titulom majetkovej ujmy a 100 000,- EUR titulom nemajetkovej ujmy, ako aj

náhrady trov konania. Žalobca v žalobe uviedol, že dňa 8. 12. 2008 bolo vydané uznesenie
vyšetrovateľa 4. inšpekčného oddelenia odboru inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby
ministerstva vnútra sp. zn. ČVS: SKIS-130/IS-4-V-2008. Uznesením vyšetrovateľa 4. inšpekčného
oddelenia odboru inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby ministerstva vnútra zo dňa 9.
9. 2008 bolo začaté trestné stíhanie za zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, ods. 2 Trestného
zákona, za zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm.
a) Trestného zákona, za účastníctvo vo forme pomoci na prečine porušenia predpisov o štátnych

technických opatreniach na označovanie tovaru podľa § 21 ods. 1 písm. d), § 279 ods. 1 Trestného
zákona, za prečin podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona. Uznesením
vyšetrovateľa 4. inšpekčného oddelenia odboru inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby
ministerstva vnútra zo dňa 15. 10. 2008, sp. zn. ČVS:SKIS- 130/IS-4-V-2008 bolo začaté trestné
stíhanie za zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm.
a) Trestného zákona v súbehu so zločinom podielnictva podľa 231 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. b)
Trestného zákona. Uznesením vyšetrovateľa 4. inšpekčného oddelenia odboru inšpekčnej služby sekcie

kontroly a inšpekčnej služby ministerstva vnútra zo dňa 08. 12. 2008, sp. zn. ČVS:SKIS-130/IS-4-V-2008
bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie za spolupáchateľstvo zločinu zneužívania právomoci verejného
činiteľa podľa § 20, § 326 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138
písm. h) Trestného zákona. Uznesením sudcu pre prípravné konanie zo dňa 11. 12. 2008 sp. zn. BB-Tp 51/2008 bol žalobca vzatý do väzby. Proti uzneseniu o vzatí do väzby žalobca podal sťažnosť.
Sťažnosť žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia bola uznesením prokurátora Úradu špeciálnej
prokuratúry generálnej prokuratúry zo dňa 19. 12. 2008, sp. zn. VII/2 Gv 190/08-82 zamietnutá. Najvyšší

súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 21. 1. 2009, sp. zn. 2 Tošs 1/2009 sťažnosť žalobcu proti
uzneseniu o vzatí do väzby zamietol. Žalobca bol z výkonu väzby prepustený dňa 23. 1. 2009. Dňa 10. 2.
2012 prokurátor Okresnej prokuratúry Trebišov podal na žalobcu Okresnému súdu Trebišov obžalobu,
č.k. 1Pv/62/12-2. Uznesením Okresného súdu Trebišov zo dňa 26. 4. 2012, sp. zn. 3T/26/2012 bola
obžaloba odmietnutá a vec vrátená prokurátorovi. Prokurátor Okresnej prokuratúry Trebišov dňa 5. 6.

2012 pod č.k. 1Pv/62/12-26 podal sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu Trebišov o odmietnutí
obžaloby a vrátení veci. Sťažnosť prokurátora Okresnej prokuratúry Trebišov dňa 5. 6. 2012 bola
uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31. 12. 2012, č.k. 4To/61/2012-847 zamietnutá. Dňa
7. 10. 2014 prokurátor Okresnej prokuratúry Trebišov opätovne podal na žalobcu Okresnému súdu
Trebišov obžalobu za spolupáchateľstvo zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 20,
§ 326 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h)

Trestnéhozákona,č.k.1Pv/62/12/8811-105.UznesenímOkresnéhosúduTrebišovzodňa5.3.2015,sp.
zn. 1T/42/2014 bola obžaloba odmietnutá a vec vrátená prokurátorovi. Prokurátor Okresnej prokuratúry
Trebišov dňa 24. 3. 2015 pod č.k. 1Pv/62/12/8811-133 podal sťažnosť proti uzneseniu Okresného
súdu Trebišov o odmietnutí obžaloby a vrátení veci. Uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa
21. 12. 2015, č.k. 8To/31/2015-1442 bolo uznesenie napadnuté prokurátorom zrušené. Rozsudkom

Okresného súdu Trebišov zo dňa 8. 9. 2016, sp. zn. 1T/42/2014 bol žalobca podľa § 285 písm. a)
Trestného poriadku oslobodený spod obžaloby prokurátora z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa
stali skutky, pre ktoré bol trestne stíhaný. Prokurátor Okresnej prokuratúry Trebišov proti rozsudku
Okresného súdu Trebišov zo dňa 8. 9. 2016, sp. zn. 1T/42/2014 podal odvolanie. Žalobca k odôvodneniu
odvolania prokurátora Okresnej prokuratúry Trebišov proti rozsudku Okresného súdu Trebišov zo dňa

8. 9. 2016, sp. zn. 1T/42/2014 podal písomné vyjadrenie datované dňa 2. 12. 2016. Krajský súd
v Košiciach uznesením zo dňa 13. 3. 2017, sp. zn. 8To/148/2016 podľa § 319 Trestného poriadku
zamietol odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry Trebišov proti rozsudku Okresného súdu Trebišov
zo dňa 8. 9. 2016, sp. zn. 1T/42/2014. Rozsudok Okresného súdu Trebišov zo dňa 8. 9. 2016, sp.
zn. 1T/42/2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 13. 3. 2017, sp. zn. 8To/

l48/2016 nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 13. 3. 2017. Z dôvodu, že orgán verejnej moci
- vyšetrovateľ 4. inšpekčného oddelenia odboru inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky tým, že vydal uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 8. 12.
2008, sp. zn. ČVS: SKIS-130/IS-4-V-2008, na základe ktorého bol žalobca kriminalizovaný viac ako 8
rokov (presne 99 mesiacov), sa dopustil nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu.

Zároveň za nesprávny úradný postup žalobca považoval zamietnutie jeho sťažnosti proti uzneseniu
o vznesení obvinenia prokurátorom úradu špeciálnej prokuratúry generálnej prokuratúry, podanie
obžaloby prokurátorom Okresnej prokuratúry Trebišov (celkom dvakrát) a odvolania zo strany Okresnej
prokuratúry Trebišov. Keďže trestné stíhanie žalobcu sa skončilo oslobodzujúcim rozsudkom, možno
konštatovať, že všetky rozhodnutia vydané v trestnom konaní a vykonané úkony boli nezákonné. Z

uvedenýchdôvodovžalobcaakopoškodenýpodalžiadosťopredbežnéprerokovanienárokunanáhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako aj nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom v zmysle § 15 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorá mu bola
spôsobená v trestnom konaní. Listom zo dňa 27. 11. 2017, sp. zn. VI/4 Gc 153/17/1000-6 Generálna

prokuratúra Slovenskej republiky upovedomila žalobcu, že ním uplatňovaný nárok na náhradu škody
neuspokojí z dôvodu, že nie sú dané zákonné dôvody a zákonné podmienky na uspokojenie žalobcom
uplatňovaných nárokov. Okresný súd Trebišov rozsudkom zo dňa 8. 9. 2016 sp. zn. 1T/42/2014 žalobcu
podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku oslobodil spod obžaloby Okresnej prokuratúry Trebišov zo dňa
7. 10. 2014, č. k. 1Pv/62/1278811-105. Za situácie, keď orgán činný v trestnom konaní - vyšetrovateľ PZ,

vzniesol voči žalobcovi obvinenie, ktoré nebolo v súlade so zákonom, pretože žalobca bol spod obžaloby
oslobodený, žalobca má nárok na náhradu škody, ktorá mu bola týmto nezákonným rozhodnutím
spôsobená. Inak povedané, vznesenie obvinenia bolo nezákonným rozhodnutím a vedenie trestného
stíhania nesprávnym úradným postupom. Štát nesie objektívnu zodpovednosť za škodu spôsobenú
trestným konaním v prípade, ak je osoba spod trestného činu oslobodená. Škoda vznikla následkom

nezákonnéhorozhodnutia.Nezákonnérozhodnutieaškodasúvovzájomnompomerepríčinyanásledku
a je preukázateľné, že nebyť nezákonného rozhodnutia - uznesenia o vznesení obvinenia, ku škode
by nedošlo. Bez vydania uznesenia o vznesení obvinenia by škodný následok nevznikol, teda ide o
príčinu podstatnú. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu skutočnej škody, ktorá spočíva v nevyplatenomodchodnom v sume 7 000,- EUR, na vyplatenie ktorého žalobca tým, že bol prepustený zo služobného
pomeru colníka z dôvodu trestného stíhania, stratil nárok, v ušlom zisku (čistý príjem) v sume 66 184,47
EUR [99 mesiacov (doba trvania trestného stíhania) x 668,53 EUR (čistý mesačný príjem colníka:

funkčný plat - 290,78 EUR, prídavok za výsluhu rokov - 122,15 EUR, hodnostný príplatok - 111,20 EUR,
osobný príplatok - 122,82 EUR, príplatok za zmennosť - 21,58 EUR)], o ktorý sa mohol skutočne zväčšiť
majetokžalobcu,kčomuvšakvdôsledkunezákonnéhotrestnéhostíhanianedošlo,pretožebolzdôvodu
trestného stíhania prepustený zo služobného pomeru colníka, alebo v ušlom zisku v sume 62 350,- EUR
(29 mesiacov - od roku 2010 do mája 2013 potencionálny zamestnávateľ E. D. - E. ponúkal čistý príjem

590,- EUR = 17 110,- EUR; 58 mesiacov - od júna 2013 do marca 2017 najvyšší čistý príjem ponúkal
potencionálny zamestnávateľ EAST-WEST TRANSPORT, s. r. o. - 780,- EUR = 45 240,- EUR), o ktorý
sa mohol skutočne zväčšiť majetok žalobcu, k čomu však v dôsledku nezákonného trestného stíhania
nedošlo, alebo v ušlom zisku v sume 81 759,- EUR, o ktorý sa mohol skutočne zväčšiť majetok žalobcu,
podľa výšky priemernej mesačnej mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky, ktorá bola za jednotlivé
roky, kedy bol žalobca trestne stíhaný nasledovná: rok 2009 - 745,- EUR (12 mesiacov x 745,- EUR =

8 940,- EUR), rok 2010 - 769,- EUR (12 mesiacov x 769,- EUR = 9 228,- EUR), rok 2011 - 786,- EUR
(12 mesiacov x 786,- EUR = 9 432,- EUR), rok 2012 - 805,- EUR (12 mesiacov x 805,- EUR = 9
660,- EUR), rok 2013 - 824,- EUR (12 mesiacov x 824,- EUR = 9 888,- EUR), rok 2014 - 858,- EUR (12
mesiacov x 858,- EUR = 10 296,- EUR), rok 2015 - 883,- EUR (12 mesiacov x 883,- EUR = 10 596,-
EUR), rok 2016 - 912,- EUR (12 mesiacov x 912,- EUR = 10 944,- EUR), rok 2017 (1. - 3. Q) - 925,-

EUR (3 mesiace x 925,- EUR = 2 775,- EUR), spolu: 81 759,- EUR. Žalobca si ako poškodený
uplatnil ušlý zisk ako skutočnú škodu v sume 88 759,- EUR, o ktorý sa mohol skutočne
zväčšiť jeho majetok. Ušlý zisk si žalobca uplatnil vo výške nevyplateného odchodného (7 000,- EUR)
a priemernej mesačnej mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky, za jednotlivé roky, kedy bol žalobca
trestne stíhaný (81 759,- EUR), pretože táto suma je v porovnaní so sumami uvedenými v bodoch

2. a 3. najvyššia. Žalobca bol nespravodlivo trestne stíhaný od 8. 12. 2008 do 13. 3. 2017, teda viac ako 8
rokov(presne99mesiacov).Počastejtodobynespravodlivéhotrestnéhostíhaniabolvoväzbe,muselsa
zúčastňovať na úkonoch prípravného konania tzv. policajného vyšetrovania a po podaní obžaloby aj na
konaniach pred súdom. Väzobné stíhanie, účasť na výsluchoch počas policajného vyšetrovania a účasť
na hlavnom pojednávaní pred súdom rovnako ako hrozba trestu odňatia slobody u žalobcu zanechali

trvalé následky a spôsobili mu neopísateľné stresy a psychickú traumu, čo sa prejavilo aj na jeho
zdraví. Počas tohto obdobia neustále čelil nepríjemnostiam, každý sa na neho pozeral ako na zločinca
z radov colníkov a svojim príbuzným, kamarátom a známym musel a žiaľ i dodnes musí vysvetľovať,
že trestne stíhaný bol nezákonne. To, že sa žiadneho skutku nedopustil a teda bol nezákonne trestne
stíhaný, musel žalobca vysvetľovať nielen svojej rodine, ale aj blízkym priateľom, známym a podobne.

Z dôvodu vedenia trestného stíhania sa žalobca viac ako 8 rokov nemohol zamestnať. V čase viac ako
osemročného dôsledného a zodpovedného hľadania si adekvátneho zamestnania bol vystavený stresu,
úzkosti a frustrácii, pretože potenciálni zamestnávatelia nemali záujem o jeho prácu práve z dôvodu,
že bol trestne stíhaný, teda nebol bezúhonný. Dôsledky tohto trestného konania a v neposlednom rade
väzobného stíhania boli v rozsahu, ktoré mali za následok absolútny úpadok kvality života žalobcu, ako

profesionálneho, tak aj spoločenského, rodinného, finančného. Žalobca prišiel o pravidelný mesačný
príjem, pretože na základe tohto trestného stíhania bol prepustený zo služobného pomeru colníka, teda
istotu, že dokáže zabezpečiť svoju rodinu. Trestné stíhanie žalobcu teda malo za následok pokles nielen
jeho životného štandardu, ale rovnako aj jeho blízkych. Vzhľadom na uvedené skutočnosti nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch požaduje žalobca v sume 100 000,- EUR.

2. Žalobca pripojil k žalobe uznesenie o začatí trestného stíhania zo dňa 9. 9. 2008 sp. zn. ČVS:
SKIS-130/IS-4-V-2008, uznesenie o začatí trestného stíhania zo dňa 15. 10. 2008 sp. zn. ČVS:
SKIS-130/IS-4-V-2008, uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 8. 12. 2008 sp. zn. ČVS:
SKIS-130/IS-4-V-2008,uznesenieprokurátorazodňa19.12.2008sp.zn.VII/2Gv190/08-82,uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 21. 1. 2009 sp. zn. 2Tošs/1/2009, obžalobu zo dňa 10. 2. 2012 sp. zn.

1Pv/62/12-2, uznesenie zo dňa 26. 4. 2012 sp. zn. 3T/26/2012, sťažnosť prokurátora zo dňa 5. 6. 2012
sp. zn. 1Pv/62/2012, uznesenie zo dňa 31. 12. 2012 sp. zn. 4To/61/2012, obžalobu zo dňa 7. 10. 2014
č. k. 1Pv/62/12/8811-105, uznesenie Okresného súdu Trebišov zo dňa 5. 3. 2015 sp. zn. 1T/42/2014,
sťažnosť prokurátora Okresnej prokuratúry Trebišov zo dňa 24. 3. 2015 č. k. 1Pv/62/12/8811-133,
uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21. 12. 2015 č. k. 8To/31/2015-1442, rozsudok Okresného

súdu Trebišov zo dňa 8. 9. 2016 sp. zn. 1T/42/2014, uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 13.
3. 2017 sp. zn. 8To/148/2016, žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 24.
8. 2017, list Generálnej prokuratúry SR zo dňa 27. 11. 2017 sp. zn. VII/4 Gc 153/17/1000-6.3. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe doručenom súdu dňa 15. 3. 2019 žiadala žalobu v
celom rozsahu zamietnuť. Uviedla, že žalobca doposiaľ nepreukázal existenciu nesprávneho úradného
postupu orgánu verejnej moci v zmysle ustanovenia § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. Osobitne nepoukázal

na žiadny nesprávny úradný postup prokuratúry Slovenskej republiky, ktorý by bol konštatovaný na to
oprávneným orgánom, resp. na nezákonný zásah orgánov prokuratúry do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Celý postup príslušných orgánov prokuratúry ako aj
jednotlivých prokurátorov bol v súlade s platnou právnou úpravou procesného postupu orgánov činných
v trestnom konaní upravenou zákonom č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok. Poukázala na to, že o

nesprávny úradný postup nemôže ísť v konaní, ktoré je zavŕšené vydaním rozhodnutia vo veci samej.
V takom prípade prichádza do úvahy len náhrada škody titulom nezákonného rozhodnutia, ktoré by
pre nezákonnosť bolo príslušným orgánom zrušené. Žalovaná poukázala na to, že žalobca v žalobe
nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia, na základe ktorého by mu prináležal nárok na
náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., pričom poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 163/2013-50, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

3Cdo/201/2007 zo dňa 30. 7. 2008, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Lavrechov proti
Českej republike zo dňa 20. 6. 2013 a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 165/2002.
Konštrukciu spočívajúcu v tom, že nezákonným je uznesenie o vznesení obvinenia s poukazom na
to, že trestné stíhanie obvineného bolo zastavené alebo obžalovaný bol spod obžaloby oslobodený
a vzhľadom na zastavenie alebo oslobodenie je uznesenie o vznesení obvinenia nezákonným

rozhodnutím nie je možné akceptovať, a to najmä s prihliadnutím na to, že takáto konštrukcia nemá
oporu v žiadnom ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. Zákon č. 514/2003 Z. z. v žiadnom ustanovení
neupravuje, čo i len rámcovo, takúto konštrukciu a nepriznáva jej status nezákonného rozhodnutia. V
tejto súvislosti poukázala na právny názor vyjadrený v rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa
15. 10. 2015 č. k. 8C/10/2013-154, rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24. 7. 2015 č. k.

19C/181/2013-140arozsudkuOkresnéhosúduKošiceIIzodňa19.9.2016podč.k.42C/412/2015-170.

4. Okresný súd Košice I rozsudkom zo dňa 10. 12. 2019 č. k. 15C/2/2018-384 zaviazal žalovanú
k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 30 000,- EUR titulom nemajetkovej ujmy s príslušenstvom,
v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, zaviazal žalovanú k povinnosti zaplatiť žalobcovi nárok na náhradu

trov konania v rozsahu 100 %.

5. Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 2. 6. 2021 č. k. 11Co/77/2020-548 zrušil rozsudok súdu
prvého stupňa a vec vrátil súdu na ďalšie konanie. V bode 26 citovaného uznesenia uložil súdu vyzvať
žalobcu postupom podľa § 129 Civilného sporového poriadku (ďalej len "CSP") na opravu žaloby v časti

skutkového vymedzenia nároku na náhradu majetkovej škody s tým, že žaloba, ktorou sa žalobca na
tom istom skutkovom základe domáha viacerých plnení síce v zásade nie je vylúčená, neprípustným
je však alternatívne hromadenie žalôb, teda také vymedzenie predmetu konania, aké v doterajšom
priebehu konania urobil žalobca. K tomu v intenciách uznesení vytknutých nesprávností a vysloveného
právneho názoru a doplnení dokazovania uložil súdu prvej inštancie (zvlášť v otázkach konzistentnosti

s obdobnými prípadmi a aj výškou odškodnenia priznávanou na základe iných predpisov) opätovne vo
veci rozhodnúť.

6. Uznesením zo dňa 26. 11. 2021 č. k. 15C/2/2018-574 súd uložil žalobcovi, aby v lehote 10 dní od
doručenia uznesenia písomne doplnil žalobu doručenú súdu v časti skutkového vymedzenia nároku na

náhradu majetkovej škody, tak aby z neho vyplýval jasný, určitý a zrozumiteľný údaj, čoho a na akom
skutkovom základe sa domáha podľa ust. § 129 ods. CSP.

7. Žalobca v písomnom podaní zo dňa 14. 12. 2011 oznámil, že si uplatňuje nárok na náhradu skutočnej
majetkovej škody, ktorá spočíva v nevyplatenom odchodnom v sume 7 000,- EUR, na vyplatenie ktorého

žalobca tým, že bol prepustený zo služobného pomeru colníka z dôvodu trestného stíhania, stratil nárok
a v ušlom zisku v sume 81 759,- EUR, o ktorý sa mohol skutočne zväčšiť (rozmnožiť) majetok žalobcu
podľa výšky priemernej mesačnej mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky, teda spolu si uplatňuje
titulom majetkovej škody sumu 88 759,- EUR.

8. Súd doplnil dokazovanie a zistil tento skutkový stav:

9. Uznesením vyšetrovateľa 4. inšpekčného oddelenia odboru inšpekčnej služby sekcie kontroly a
inšpekčnej služby ministerstva vnútra zo dňa 9. 9. 2008 bolo začaté trestné stíhanie za zločin prijímaniaúplatku podľa § 329 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, za zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa
podľa § 326 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného zákona, za účastníctvo vo forme pomoci na
prečine porušenia predpisov o štátnych technických opatreniach na označovanie tovaru podľa § 21 ods.

1 písm. d), § 279 ods. 1 Trestného zákona, za prečin podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b)
Trestného zákona.

10. Uznesením vyšetrovateľa 4. inšpekčného oddelenia odboru inšpekčnej služby sekcie kontroly a
inšpekčnej služby ministerstva vnútra zo dňa 15. 10. 2008, sp. zn. ČVS: SKIS-130/IS-4-V-2008 bolo

začaté trestné stíhanie za zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a),
ods. 2 písm. a) Trestného zákona v súbehu so zločinom podielnictva podľa 231 ods. 1 písm. a), ods.
3 písm. b) Trestného zákona.

11. Uznesením vyšetrovateľa 4. inšpekčného oddelenia odboru inšpekčnej služby sekcie kontroly a
inšpekčnej služby ministerstva vnútra zo dňa 8. 12. 2008, sp. zn. ČVS: SKIS-130/IS-4-V-2008 bolo voči

žalobcovi vznesené obvinenie za spolupáchateľstvo zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa
podľa § 20, § 326 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h)
Trestného zákona.

12. Uznesením sudcu pre prípravné konanie zo dňa 11. 12. 2008 sp. zn. BB-Tp 51/2008 bol žalobca

vzatý do väzby.

13. Uznesením prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry generálnej prokuratúry zo dňa 19. 12. 2008,
sp. zn. VII/2 Gv 190/08-82 bola sťažnosť žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia zamietnutá.

14. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 21. 1. 2009, sp. zn. 2 Tošs 1/2009
sťažnosť žalobcu proti uzneseniu o vzatí do väzby zamietol.

15. Prokurátor Okresnej prokuratúry Trebišov podal na žalobcu Okresnému súdu Trebišov obžalobu,
č. k. 1Pv/62/12-2.

16. Uznesením Okresného súdu Trebišov zo dňa 26. 4. 2012, sp. zn. 3T/26/2012 bola obžaloba
odmietnutá a vec vrátená prokurátorovi.

17. Prokurátor Okresnej prokuratúry Trebišov dňa 5. 6. 2012 pod č. k. 1Pv/62/12-26 podal sťažnosť proti

uzneseniu Okresného súdu Trebišov o odmietnutí obžaloby a vrátení veci.

18. Sťažnosť prokurátora Okresnej prokuratúry Trebišov dňa 5. 6. 2012 bola uznesením Krajského súdu
v Košiciach zo dňa 31. 12. 2012, č. k. 4To/61/2012-847 zamietnutá.

19. Dňa 7. 10. 2014 prokurátor Okresnej prokuratúry Trebišov opätovne podal na žalobcu Okresnému
súdu Trebišov obžalobu za spolupáchateľstvo zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa
§ 20, § 326 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného
zákona, č. k. 1Pv/62/12/8811-105.

20. Uznesením Okresného súdu Trebišov zo dňa 5. 3. 2015, sp. zn. 1T/42/2014 bola obžaloba
odmietnutá a vec vrátená prokurátorovi.

21. Prokurátor Okresnej prokuratúry Trebišov dňa 24. 3. 2015 pod č. k. 1Pv/62/12/8811-133 podal
sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu Trebišov o odmietnutí obžaloby a vrátení veci.

22. Uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21. 12. 2015, č. k. 8To/31/2015-1442 bolo uznesenie
napadnuté prokurátorom zrušené.

23. Rozsudkom Okresného súdu Trebišov zo dňa 8. 9. 2016, sp. zn. 1T/42/2014 bol žalobca podľa §

285 písm. a) Trestného poriadku oslobodený spod obžaloby prokurátora z dôvodu, že nebolo dokázané,
že sa stali skutky, pre ktoré bol trestne stíhaný.24. Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 13. 3. 2017, sp. zn. 8To/148/2016 podľa § 319 Trestného
poriadku zamietol odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry Trebišov proti rozsudku Okresného súdu
Trebišov zo dňa 8. 9. 2016, sp. zn. 1T/42/2014.

25. Rozsudok Okresného súdu Trebišov zo dňa 8. 9. 2016, sp. zn. 1T/42/2014 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 13. 3. 2017, sp. zn. 8To/l48/2016 nadobudol právoplatnosť a
vykonateľnosť dňa 13. 3. 2017.

26. Žiadosťou zo dňa 24. 8. 2017 žalobca požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie nároku na

náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

27. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (žalovaná) listom zo dňa 11. 12. 2017 oznámila
žalobcovi, že jeho nárok na náhradu škody neuspokojí.

28. Z osobného spisu zamestnávateľa žalobcu súd zistil, že žalobca pracoval ako colník na Colnom
úrade Čierna nad Tisou, Železničná 212 od 1. 11. 1992 ako samostatný colný referent. Bol hodnotený
zamestnávateľomakospôsobilýnavýkonštátnejslužby,akoajnavýkonzastávajúcejfunkcie,spoľahlivý
pri plnení uložených povinností.

29. Žalobca predložil súdu čestné vyhlásenie zo dňa 10. 1. 2018 od spoločnosti E. D. E., z ktorého
vyplýva, že žalobcovi bola v roku 2010 ponúknutá pracovná pozícia technik s mesačným príjmom 590,-
EUR, ale z dôvodu, že menovaný bol podozrivý zo spáchania trestného činu, nedošlo k podpísaniu
pracovnej zmluvy.

30. Žalobca na pojednávaní dňa 22. 3. 2022 vypovedal, že bol takmer 9 rokov trestne stíhaný, z toho
45 dní bol vo väzbe, t. č. je 4 roky zamestnaný v spoločnosti Železnice SR, a.s. ako majster prekládky,
jeho čistý mesačný príjem je vo výške 650,- EUR a výsluhový dôchodok vo výške 330,- EUR mesačne.
Žije v spoločnej domácnosti s manželkou, ktorej príjem je vo výške 750,- EUR mesačne. Dcéra vo veku
20 rokov od septembra 2021 navštevuje vysokú školu.

31. Súd právne posúdil vec nasledovne:

32. Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy SR každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným

postupom.

33. Podľa § 153 ods. 1, 2 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené
včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a

hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana
nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania
alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.

34. Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

35. Podľa § 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v platnom znení tento zákon upravuje zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.

36.Podľa§2písm.a)ab)citovanéhozákonanaúčelytohtozákonavýkonverejnejmocijerozhodovanie
a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, orgán verejnej moci je 1. štátny orgán, 2. orgán územnej
samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická

osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci.

37. Podľa § 3 ods. 1, 2 citovaného zákona štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom
zaškodu,ktorábolaspôsobenáorgánmiverejnejmociokremtretejčastitohtozákonaprivýkoneverejnejmoci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením
osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe alebo d)
nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

38. Podľa § 5 ods. 1 citovaného zákona právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

39. Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

40. Podľa § 8 ods. 6 citovaného zákona právo na náhradu škody nevznikne
a) ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama,

b) pri zahladení odsúdenia alebo odpustení alebo zmiernení trestu udelením individuálnej milosti alebo
amnestie prezidentom republiky,
c) ak súhlas daný poškodeným alebo príslušným štátnym orgánom, ktorý bol potrebný na začatie
trestného stíhania alebo pokračovanie v ňom, bol vzatý späť, hoci sa tento súhlas podľa osobitného
predpisu vyžaduje,

d) ak dôjde k zastaveniu trestného stíhania z dôvodu, že je trest, ku ktorému môže stíhanie viesť,
celkom bez významu popri treste, ktorý pre iný čin bol obvinenému už uložený alebo ktorý ho podľa
očakávania postihne, alebo že o skutku obvineného bolo už rozhodnuté iným orgánom disciplinárne,
kárne alebo cudzozemským súdom alebo cudzozemským úradom a toto rozhodnutie možno považovať
za dostačujúce,

e) ak došlo k podmienečnému zastaveniu trestného stíhania podľa osobitného predpisu,
f) ak bol schválený zmier podľa osobitného predpisu,
g) ak bola osoba spod obžaloby oslobodená alebo trestné stíhanie zastavené, pretože nie je trestne
zodpovedná, alebo ak po právoplatnosti rozhodnutia zanikla trestnosť činu alebo medzinárodná zmluva,
ktorábolavyhlásenáspôsobomustanovenýmvzákone,aleboamnestiaprezidentarepublikynedovoľuje

trestné stíhanie, čin prestal byť zmenou zákona trestným činom alebo miernejší trest bol uložený preto,
že na trestný čin zákon ustanovil miernejší trest,
h) ak ide o väzbu nariadenú v konaní o vydaní do cudziny; to neplatí, ak škoda bola spôsobená
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom orgánov Slovenskej republiky, alebo
i) ak škoda bola spôsobená rozhodnutím cudzieho orgánu uznaného alebo prevzatého na výkon na

územie Slovenskej republiky.

41. Podľa § 15 ods. 1, 2 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 4 a 11. Ak bola žiadosť
podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a
upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.

42.Podľa§16ods.1citovanéhozákonazožiadostimusíbyťzrejmé,ktonáhraduškodyžiada,ktorejveci
sa týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa
poškodený domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený povinný
uviesť požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu škodu spôsobil.

43. Podľa § 16 ods. 4 citovaného zákona ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán
písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde
môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z

titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.44. Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.
45. Podľa § 17 ods. 3 citovaného zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,

ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení.
46. Podľa § 17 ods. 4 citovaného zákona výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku
2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi
podľa osobitného predpisu.

47. Trestné stíhanie predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva aj ďalšie
negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Zasahujú do súkromného života jednotlivca, do
jeho cti a dobrej povesti, preto sú spôsobilé okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantovaného
článkom 17 ods. 1 Ústavy SR obmedziť či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného
a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti, ako to zaručuje článok 12 ods. 1 a 2

Ústavy SR. Je teda nepochybné, že trestné stíhania, ktoré boli realizované v rozpore so zákonom, sú
spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných
práv. Medzi prípady vadného pozbavenia osobnej slobody patria aj prípady, v ktorých sú splnené
podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o vznesení obvinenia. Zákon aj
tieto prípady obmedzenia osobnej slobody (napriek zákonnému rozhodnutiu o vznesení obvinenia)

sankcionuje zodpovednosťou štátu za škodu, ktorá nastala v príčinnej súvislosti s väzbou. Subjektmi
tejto zodpovednosti sú štát na jednej strane a na druhej strane ten, kto bol obmedzený. Podmienkami
tejto zodpovednosti sú rozhodnutie o vznesení obvinenia a rozhodnutie o oslobodení spod obžaloby,
škoda a príčinná súvislosť medzi nimi. Predpokladom zodpovednosti je skutočnosť, že voči tomu, voči
komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo bol oslobodený spod obžaloby. Právo na náhradu škody

nemá ten, kto si trestné stíhanie zavinil sám (rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. 10.
2009 sp. zn. 2Co/238/2008). Vznik nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste sa
odvíja od výsledku ďalšieho konania, teda od nového rozhodnutia vydaného po zrušení pôvodného
odsudzujúceho rozhodnutia. Zrušenie pôvodného rozsudku pre nezákonnosť je podľa zákona iba
podmienkou, bez ktorej nemôže byť nárok na náhradu škody uplatnený, pretože by išlo o predčasnú

žalobu (R 35/77). No samotným zrušením nezákonného rozhodnutia nárok na náhradu škody nevzniká.
Podľa platnej judikatúry u nárokov na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia je
podmienka síce splnená aj napriek tomu, že pri oslobodení spod obžaloby nedochádza k formálnemu
zrušeniu takéhoto uznesenia. No aj v tomto prípade platí, že právo na náhradu škody má ten, kto bol
spod obžaloby oslobodený (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 26. 9. 2001 sp. zn. 25Cdo/608/1999).

48. Ustanovenie § 17 ods. 12 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci priznáva poškodeným, ktorým vznikla ujma nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za súčasného
splnenia dvoch podmienok, a to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným

zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a že nie je možné túto ujmu uspokojiť inak, čo môže
byť napríklad formou verejného ospravedlnenia uverejnením rozsudku a podobne. Nemajetková ujma
predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného a teda môže predstavovať rôzne negatívne
následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší
súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a podobne. Zákon pri určovaní

výšky nemajetkovej ujmy výslovne demonštratívnym výpočtom stanovuje kritériá, ktoré je potrebné
posúdiť s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého prípadu. Stanovenie výšky nemajetkovej
ujmy nie je tak ponechané na ľubovôľu súdu, ale musí byť založené na konkrétnych a preskúmateľných
hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu na základe dokazovania vykonaného najmä na
zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach života (spoločenskej, pracovnej, rodinnej)

dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného. V tejto súvislosti možno vo
všeobecnosti konštatovať, že určujúcim vodítkom pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy by mala byť
jej primeranosť. Z uvedenej právnej úpravy, ktorá stanovuje okruh skutočností, na ktoré je potrebné pri
určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuť, potom vyplýva, že nárok na peňažnúnáhradu nemajetkovej ujmy je možné vyvodiť už zo samotnej existencie nezákonného rozhodnutia alebo
nesprávneho úradného postup bez zreteľa na následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky
života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo.

49. Z ustálenej rozhodovacej praxe súdov, ako aj Ústavného súdu SR (napr. uznesenie sp. zn. IV. ÚS
1/2012) sa poukazuje na to, že dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok
pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej výšky stíha výlučne poškodeného. V
spore o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným

postupom musí súd skúmať na návrh žalobcu existenciu konkrétnych následkov takéhoto nesprávneho
postupu orgánov štátu a vyžadovať v tomto smere od žalobcu unesenie dôkazného bremena. Takáto
argumentácia je v súlade s § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý nepochybne vznik nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch okrem existencie samotného nezákonného rozhodnutia
podmieňuje i tým, že na poskytnutie primeraného zadosťučinenia nepostačuje konštatovanie porušenia
práva a vzniknutú nemajetkovú ujmu nemožno reparovať inak. Samotné trestné stíhanie, ktoré

bolo ukončené oslobodzujúcim rozsudkom nepochybne znamená pre poškodeného žalobcu určitú
imateriálnu ujmu, to ho však ale nezbavuje povinnosti preukázať v prípade uplatňovania peňažnej
náhrady vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to,
že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom
na vyváženie, či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy tak, ako to stanovuje osobitný zákon. Hoci aj v

dôsledku trestného konania skončeného oslobodzujúcim rozsudkom možno ujmu spočívajúcu v neistote
poškodeného o výsledku konania predpokladať, je ale predmetom ďalšieho dokazovania posudzovanie,
či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, kedy je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii
relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú
situáciu v konaní hodnoverne tvrdil a preukázal. Pri posudzovaní intenzity zásahu je v súlade s § 17 ods.

3 citovaného zákona a s ním súvisiacej výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch nevyhnutné prihliadnuť
na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v živote,
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

50. Súd rozhodol o uplatnenom nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov
v platnom znení z dôvodu vydania nezákonného rozhodnutia v trestnom konaní. Predmetom konania
podľa žaloby a doplnenej žaloby zo dňa 14. 12. 2021 boli dva nároky, nárok na náhradu nemajetkovej
škody vo výške 100 000,- EUR s príslušenstvom a nárok na náhradu majetkovej škody vo výške 88 759,-

EUR spočívajúci v nevyplatenom odchodnom vo výške 7 000,- EUR a ušlom zisku vo výške 81 759,-
EUR. Bolo nepochybne preukázané, že uznesením vyšetrovateľa 4. inšpekčného oddelenia odboru
inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR zo dňa 9. 9. 2008 sp.
zn. ČVS: SKIS-130/IS-4-V-2008, bolo začaté trestné stíhanie za zločin prijímania úplatku podľa § 329
ods. 1, 2 Trestného zákona v súbehu so zločinom zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa §

326 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného zákona za účastníctvo vo forme pomoci na prečine
porušenia predpisov o štátnych technických opatreniach na označovanie tovaru podľa § 21 ods. 1 písm.
d), § 279 ods. 1 Trestného zákona za prečin podplácania podľa § 333 ods. 1, 2 písm. b) Trestného
zákona. Uznesením vyšetrovateľa 4. inšpekčného oddelenia odboru inšpekčnej služby, sekcie kontroly
a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR zo dňa 15. 10. 2008 sp. zn. ČVS: SKIS-130/IS-4-V-2008

bolo začaté trestné stíhanie za zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1
písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného zákona v súbehu so zločinom podielníctva podľa § 231 ods. 1
písm. a), ods. 3 písm. b) Trestného zákona. Uznesením vyšetrovateľa 4. inšpekčného odd. odboru
inšpekčnej služby, sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR zo dňa 8. 12. 2008 sp.
zn. ČVS: SKIS-130/IS-4-V-2008 bolo proti žalobcovi vznesené obvinenie za spolupáchateľstvo zločinu,

zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 20, § 326 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného
zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona. Uznesením sudcu pre prípravné konanie zo
dňa 11. 12. 2008 sp. zn. BB-Tp 51/2008 bol žalobca vzatý do väzby. Proti uzneseniu podal žalobca
sťažnosť. Sťažnosť žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia bola uznesením prokurátora úradu
špeciálnej prokuratúry zamietnutá, a to uznesením zo dňa 19. 12. 2008 sp. zn. VII/2Gv 190/2008.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 21. 1. 2009, sp. zn. 2 Tošs 1/2009 sťažnosť
žalobcu proti uzneseniu o vzatí do väzby zamietol. Žalobca bol z výkonu väzby prepustený dňa 23.
1. 2009. Dňa 10. 2. 2012 prokurátor Okresnej prokuratúry Trebišov podal na žalobcu Okresnému
súdu Trebišov obžalobu sp. zn. 1Pv/62/2012. Uznesením Okresného súdu Trebišov zo dňa 26. 4.2012, sp. zn. 3T/26/2012 bola obžaloba odmietnutá a vec vrátená prokurátorovi. Prokurátor Okresnej
prokuratúry Trebišov dňa 5. 6. 2012 sp. zn. 1Pv/62/12 podal sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu
Trebišov o odmietnutí obžaloby a vrátení veci. Sťažnosť prokurátora Okresnej prokuratúry Trebišov dňa

5. 6. 2012 bola uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31. 12. 2012, č. k. 4To/61/2012-847
zamietnutá. Dňa 7. 10. 2014 prokurátor Okresnej prokuratúry Trebišov opätovne podal na žalobcu
Okresnému súdu Trebišov obžalobu za spolupáchateľstvo zločinu zneužívania právomoci verejného
činiteľa podľa § 20, § 326 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na §
138 písm. h) Trestného zákona, č. k. 1Pv/62/12/8811-105. Uznesením Okresného súdu Trebišov zo

dňa 5. 3. 2015, sp. zn. 1T/42/2014 bola obžaloba odmietnutá a vec vrátená prokurátorovi. Prokurátor
Okresnej prokuratúry Trebišov dňa 24. 3. 2015 pod sp. zn. 1Pv/62/12/8811-133 podal sťažnosť proti
uzneseniu Okresného súdu Trebišov. Uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21. 12. 2015,
č.k. 8To/31/2015-1442 bolo uznesenie napadnuté prokurátorom zrušené. Rozsudkom Okresného súdu
Trebišov zo dňa 8. 9. 2016, sp. zn. 1T/42/2014 bol žalobca oslobodený spod obžaloby prokurátora
z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa stali skutky, pre ktoré bol trestne stíhaný. Krajský súd v Košiciach

uznesením zo dňa 13. 3. 2017, sp. zn. 8To/148/2016 zamietol odvolanie prokurátora. Z uvedeného teda
vyplýva jednoznačný záver, že postupom žalovanej v trestnom konaní bola splnená zákonná podmienka
podľa § 6 ods. 1, 2 citovaného zákona č. 514/2003 Z. z. pre priznanie práva na náhradu škody. Je
povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, avšak štát sa
nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci

do základných práv občana. V takejto situácii nie je preto rozhodné, ako orgány činné v trestnom
konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Nárok
na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Žalobca bol trestne stíhaný od 8. 12. 2008 do 13. 3. 2017, pričom
vo väzbe bol 45 dní. Trestné stíhanie žalobcu predstavovalo vážny zásah do osobnej slobody žalobcu,

ktorý mal dopad na jeho osobnostný, profesionálny život, bol zásahom do osobných slobôd, súkromia
a zdravia žalobcu. Žalobca sa počas svojho života nedopustil priestupku ani žiadneho trestného činu, bol
verejným činiteľom, bezúhonnou osobou, mal čistý register trestov, čo vyplynulo z pripojeného osobného
spisu zamestnávateľa žalobcu. V dôsledku trestného stíhania prestal byť žalobca bezúhonnou osobou.
Žalobca prišiel o pravidelný príjem a istoty, že dokáže zabezpečiť každodenné potreby svojej rodiny.

Žalobca sa nemohol 10 rokov od skončenia trestného stíhania zamestnať. V súčasnosti pracuje v
spoločnosti Železnice SR, a.s. ako majster prekládky. Jeho čistý mesačný príjem je vo výške 650,- EUR
mesačneavýsluhovýdôchodokvovýške330,-EURmesačne.Žijevspoločnejdomácnostismanželkou,
ktorej príjem je 750,- EUR mesačne. Zabezpečuje starostlivosť dcéry vo veku 20 rokov, ktorá začala
navštevovať vysokú školu. Zo záverov rozsudku Okresného súdu Trebišov zo dňa 8. 9. 2016 sp. zn.

1T/42/2014 jednoznačne vyplýva, že žalobca bol podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku oslobodený
spod obžaloby z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa stali skutky, pre ktoré bol trestne stíhaný. Tiež
skutok, pre ktorý bol žalobca prepustený zo služobného pomeru, je zhodný so skutkami, pre ktoré bol
trestne stíhaný.
51. Zhrnúc uvedené okolnosti súd konštatuje, že nemajetková ujma, ktorá žalobcovi vznikla v dôsledku

trestného stíhania netrvala „len“ pod dobu takmer 9 rokov, a to od vznesenia obvinenia do vynesenia
oslobodzujúceho rozsudku, ale vo svojej podstate pretrváva naďalej, či už v súkromnom alebo
profesijnom živote a nie je možné odstrániť ju inak ako priznaním zadosťučinenia vo forme finančnej
náhrady. Žalobcovi doposiaľ nikto neposkytol ani morálne zadosťučinenie vo forme ústneho ani
písomného ospravedlnenia.

52. Príčinná súvislosť je v aplikačnej praxi a právnej teórii pojmovo označovaná rôzne, a to ako kauzálna
súvislosť, súvislosť príčiny a následku, kauzálny nexus. Ide o objektívnu kategóriu vyjadrujúcu vzájomnú
súvislosť medzi konaním (alebo javom) a účinkami konania, teda o stav, pri ktorom konanie vyvoláva
určité účinky. Ak ide o náhradu škody, vyžaduje sa existencia príčinnej súvislosti medzi konaním škodcu

vyvolávajúcim následok v podobe škody. Vyžaduje sa teda príčinná súvislosť medzi konaním škodcu
a škodou. V prípade zodpovednosti za škodu, ktorej predpokladom je protiprávne konanie, nestačí, že
je daná príčinná súvislosť konania škodcu a škody, ale vyžaduje sa príčinná súvislosť protiprávneho
konania a škody (následku). Nestačí preto, ak je daná príčinná súvislosť konania škodcu a škody, ak
konanie škodcu nebolo protiprávne. Ešte zložitejšia situácia pre posúdenie príčinnej súvislosti nastáva

v prípade, ak dochádza k reťazeniu súvislosti. Preto nestačí všeobecná úvaha o možných následkoch
konania škodcu, teda iba možnosť existencie príčinnej súvislosti medzi konaním a škodou, ale vyžaduje
sa jej nepochybná existencia. Vyžaduje sa, aby išlo o príčinu podstatnú, bez ktorej by ku škode nedošlo.
Ak je však viac príčin, ktoré pôsobia súbežne alebo následne, je pre existenciu príčinnej súvislostinevyhnutné, aby reťazec postupne nastupujúcich príčin a následkov bol vo vzťahu k vzniku škody
natoľko prepojený, že už z pôsobenia prvotnej príčiny možno dôvodne vyvodzovať vecnú súvislosť
so vznikom škodlivého následku (rozhodnutia vo veci sp. zn. 25Cdo/1462/2003, 25Cdo/818/2005,

25Cdo/2706/2012, R 54/2003 NS ČR, 6Mcdo/7/2013 NS SR).

53. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie alebo opomenutie, bez ktorého by škodný následok
nevznikol. Základom je úvaha, či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo,
príčinná súvislosť by nebola daná. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť

je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy obvyklého chodu veci a skúsenosti adekvátnym
dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny
nebola nastala (rozhodnutie NS ČR 28Cdo/4808/2010).

54. Príčinou škody môže byť len tá okolnosť, bez existencie ktorej by škodný následok nevznikol. Pri tom
nemusí ísť o príčinu jedinú, ale stačí ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku,

o ktorého odškodnenie ide, a to o príčinu dôležitú, podstatnú a značnú. Tento záver sa uplatní ako u
zodpovednosti subjektívnej, kde príčinou vzniku škody je porušovanie, tak pri zodpovednosti objektívnej,
kde príčinou vzniku škody je kvalifikovaná škodová udalosť (rozhodnutie NS ČR 25Cdo 1619/2012).

55. K prerušeniu príčinnej súvislosti dochádza, ak nová okolnosť pôsobila ako výlučná a samostatná

príčina, ktorá vyvolala vznik škody bez ohľadu na pôvodnú škodnú udalosť. Ak zostala pôvodná
škodová udalosť tou skutočnosťou, bez ktorej by k následku nedošlo, príčinná súvislosť sa neprerušuje
(rozhodnutie NS ČR 25Cdo/4841/2009, R 54/2013).

56. Súd je preto toho názoru, že všetky vyššie uvedené následky predstavujúce majetkovú a

nemajetkovú ujmu, sú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Vzťah medzi príčinou
(nezákonným rozhodnutím) a následkami je tu daný.

57. Ohľadom výšky nemajetkovej ujmy je potrebné uviesť, že náhrada nemajetkovej ujmy vzniknutej v
dôsledku vedenia trestného konania je v zásade vylúčená. Čo znamená, že je možná iba výnimočne

tak, ako to má na mysli § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. V záujme fungovania spoločnosti je
trestné stíhanie vedené v medziach zákona nevyhnutnou súčasťou výkonu verejných právomocí a od
každého jednotlivca je dôvodné vyžadovať, aby sa mu v prípade odôvodnenej potreby podrobil. I keď
je miera vnímania negatívneho dopadu trestného stíhania vecou vysoko individuálnou, tieto subjektívne
rozdiely nezakladajú výnimočnosť odôvodňujúcu náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ako bolo

uvedené, trestné stíhanie začaté a vedené v súlade so zákonom, a to i keď nevedie k odsúdeniu, je
povinný strpieť každý. Nemožno preto v prípade, že neskončí odsúdením, priznať nemajetkovú ujmu
v peniazoch len pre rozdiel v subjektívnom prežívaní trestného stíhania. Mimoriadny význam má v
tomto smere prezumpcia neviny a najmä jej náležité vnímanie; významne obmedzuje negatívny dopad
samotného trestného stíhania na povesť a vnímanie stíhanej osoby jej okolím. Ak je napriek tomu

obvinený vnímaný okolím negatívne len pre prebiehajúce trestné stíhanie, je to významnou mierou
chybou tohto okolia, ktorému nie je princíp prezumpcie neviny dostatočne vlastný, čo sa odzrkadlilo vo
výpovediach samotných svedkov. Náhrady nemajetkovej ujmy priznávané „len pre stíhanie nevedúce
k odsúdeniu“, pritom osvojovanie si správneho vnímania prezumpcie neviny v spoločnosti sťažujú. S
priznanímnáhradynemajetkovejujmyvpeniazochsatotižlogickyvyjadrujevýznamnáujma,čosamotné

vedenie zákonného trestného stíhania byť nemôže pre svoju nevyhnutnosť pre fungovanie spoločnosti.
Výnimočnosť prípadu odôvodňujúca priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch preto môže
spočívať iba v okolnostiach trestného stíhania.

58.Vprejednávanomprípadevyskytujúcouvýnimočnouokolnosťouboladĺžkatrvaniatrestnéhostíhania

88 mesiacov, z toho 45 dní bol vo väzbe a s tým spojené vystavenie žalobcu ako stíhanej osoby
prirodzenýmnegatívnymdopadomtrestnéhostíhania.Zmyslomnáhradynemajetkovejujmyvpeniazoch
je dať do vzťahu mieru ujmy na hodnotách ľudskej osobnosti s konkrétnym finančným vyjadrením
náhrady takejto nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi vznikla a aspoň týmto spôsobom prispieť k
zmierneniuvzniknutéhostavu.Súdmázato,žežalobcapreukázalzásahanepriaznivýdopadvsúvislosti

s trestným stíhaním v jeho osobnom, súkromnom a rodinnom živote. Súd dodáva, že zákonným
kritériom pre priznanie nemajetkovej ujmy je, že len samotné konštatovanie tejto skutočnosti nie je
dostatočným zadosťučinením pre poškodeného a zásah je takej intenzity, že poškodenému prináleží
náhrada nemajetkovej ujmy, ktorej vznik musí preukázať poškodený, teda žalobca. Nemajetková ujmamá byť určitou náhradou za protiprávny stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu v nemajetkovej sfére
dotknutej osoby - žalobcu. Je podstatné, v akom rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť a postavenie
fyzickej osoby práve v súvislosti s vedením trestného stíhania.

59. Okresný súd neaplikoval ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v čase
rozhodovania súdu. V prejednávanom spore súd použil citované ustanovenie § 17 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu vydania označeného nezákonného rozhodnutia, t. j. ku dňu 8.
12. 2008, aj keď v súčasnej dobe platný zákon č. 514/2003 Z. z. obmedzuje výšku náhrady nemajetkovej

ujmy tak, že nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými
trestnýmičinmi.Včasezásahudoosobnostnýchprávžalobcuhornáhranicanáhradynemajetkovejujmy
určená nebola, ale bola ponechaná na úvahe súdu. Určenie výšky nemajetkovej ujmy úvahou súdu však
nie je neobmedzené, lebo úvaha súdu musí mať vždy podklad v zistení skutočností, ktoré by umožnili
určité kvantitatívne posúdenie základných súvislostí.

60. Aj keď súd nebol viazaný ustanovením § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1. 1.
2013, pri priznaní nemajetkovej ujmy, vzhľadom na toho času ustálenú súdnu prax, bolo naviac potrebné
prihliadať aj na výšku odškodnenia poskytovanú na základe iných hmotnoprávnych predpisov. Určenie
výšky nemajetkovej ujmy má byť vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkou
spravodlivosti. Úvaha však nemôže byť svojvoľná a nepreskúmateľná. Súd musí mať preukázanú najmä

skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.
z. nie je postačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov
vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine, v spoločnosti a podobne (pozri R 21/1995,
uznesenie NS SR z 12. 12. 2012 sp. zn. 7Cdo/145/2011).

61. Výška nemajetkovej ujmy by mala korešpondovať so životnou úrovňou obyvateľstva ako aj s
čiastkami, ktoré sú v tom ktorom štáte vyplácané ako odškodnenie z titulu rôznej ujmy (názor vyslovený
Európskym súdom pre ľudské práva). Ohľadom výšky nemajetkovej ujmy, súd považuje za potrebné
uviesť, že i keď toto zadosťučinenie v peniazoch je predmetom úvahy súdu, táto úvaha sa musí
opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Nemožno priznávať neprimerané či dokonca

premrštené sumy, ktoré by v konečnom dôsledku viedli k bezdôvodnému obohacovaniu a ktoré by sa v
porovnaní „odškodnenia“ zásahu do práva na ochranu osobnosti s „odškodňovaním“ zásahov do iných
základných práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky mohli niektoré ujmy na iných základných
právach, napríklad ujmy na zdraví či dokonca na živote, bagatelizovať (rozhodnutie NS SR z 27. 4. 2006
sp. zn. 4Cdo/171/2005).

62. Najvyšší súd SR v uznesení z 24. 7. 2018 sp. zn. 3Cdo/19/2018 dospel (medziiným) k
záveru, že všeobecný súd je povinný určiť primeranú výšku náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonným rozhodnutím po zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku
upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry ústavného súdu a ESĽP. Určenie maximálnej hranice

náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 412/2012 Z. z.
tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov, je
pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí ESĽP.

63. Podľa názoru ESĽP náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne

primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo). ESĽP tiež
konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku
ujmy (napr. Flux v. Moldavsko, Steel Morris v. Spojené kráľovstvo). Okrem toho ESĽP vyjadril názor,
podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú
vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napríklad Público -

Comunicacáo Social S. A. v. Portugalsko). Napokon ESĽP zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady
za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné
zraneniaaleboktorájepriznávanáobetiamnásilnýchtrestnýchčinov,pričomnáhradazaporušenieiných
osobnostnýchprávbynemalabezexistenciezávažnýchadostatočnýchdôvodovprevyšovaťmaximálnu
výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).

64. Súd porovnal prípad žalobcu s inými prípadmi, a to napr. rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo
dňa 21. 1. 2016 sp. zn. 16C/219/2014, ktorým bola žalovaná (SR) zaviazaná zaplatiť žalobcovi náhradu
nemajetkovejujmyvovýške7420,-EURstým,žeakonezákonnérozhodnutiebolooznačenéuznesenieo vzatí do väzby, v ktorej pobudol žalobca po dobu cca 1 roka, pričom samotné trestné stíhanie bolo
vedené až po dobu cca 9 rokov. Ďalej rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 6. 2017 sp.
zn. 3Co/266/2015, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou bola

žalovanej (SR) uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi (bývalému prokurátorovi) náhradu nemajetkovej
ujmy 33 193,91 EUR s tým, že ako nezákonné rozhodnutie bolo označené uznesenie o vzatí do väzby,
v ktorej pobudol žalobca po dobu cca 4 mesiacov, pričom samotné trestné stíhanie bolo vedené až po
dobu cca 7 rokov, zároveň žalobca v konaní preukázal zdravotné ťažkosti psychického charakteru, t. j.
6 rokov navštevoval psychiatra a bral lieky.

65. V rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/177/2005 z 31. 5. 2007, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát Rc 13/2009 najvyšší súd s
poukazom na rozsudok ESĽP zo 17. 7. 2012 v prípade Winkler v. Slovenská republika vyslovil záver,
podľa ktorého nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú
privýkoneverejnejmocijepotrebnéposudzovaťajvsúvislostisčl.5ods.1a5Dohovoru,ktorýobsahuje

tzv. neurčitý právny pojem vyžadujúci jeho aplikáciu na konkrétne skutkové okolnosti prípadu, ale v
žiadnom prípade nie sú ustanoveniami, ktoré by súdu umožňovali ľubovôľu, alebo ktoré by umožňovali
súdu absolútne neobmedzenú úvahu. Ich aplikáciu a výklad je súd povinný vo svojom rozhodnutí
zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými argumentmi účastníka o neprimeranosti odškodnenia aj s
prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných, prejednávanej veci obdobných veciach.

66. V rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/171/2005 z 27. 4. 2006 najvyšší súd konštatoval, že i keď výška
zadosťučinenia v peniazoch je predmetom úvahy súdu, jeho úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne
a preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou
súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole. Nemožno priznávať neprimerané či dokonca premrštené

sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa a ktoré by napríklad pri
porovnaní „odškodnenia“ zásahu do práva na ochranu osobnosti s „odškodňovaním“ zásahov do iných
základných práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky mohli niektoré ujmy na iných základných
právach (napríklad ujmy na zdraví či dokonca živote) bagatelizovať.

67. Rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/177/2005, 4Cdo/171/2005, 6Cdo/37/2012 a
6MCdo/15/2012 spolu s rozhodnutiami vo veciach sp. zn. 3Cdo/19/2018 a 7Cdo/100/2017 predstavujú
ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu. Ide o rozhodnutia, v ktorých bol opakovane potvrdený
určitý právny názor, ktorý neskôr nebol prekonaný. Uvedený právny názor najvyšší súd formuloval v
rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/19/2018 tak, že „na záveroch najvyššieho súdu o povinnosti všeobecného súdu

určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po zohľadnení iných právnych
predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry ústavného súdu
a Európskeho súdu pre ľudské práva, ku ktorým dospel najvyšší súd skôr už v rozhodnutiach, v
ktorých bol uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb., nezmenili
neskôr nič ani zákon č. 517/2008 Z. z., ani zákon č. 412/2012 Z. z. Určenie maximálnej hranice

náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 412/2012 Z.
z. tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných
činov, je len pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí
Európskeho súdu pre ľudské práva“. Právny názor zastávajúci potrebu podrobnej špecifikácie dôsledkov
vydania nezákonného rozhodnutia, preskúmateľnosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy a náležité

zohľadnenie iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, je
pevne zakotvený v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu prakticky od roku 2006. Tento právny názor
predstavuje výklad súladný so štandardom ochrany ľudských práv na európskej úrovni, eliminuje
ľubovôľu pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch a zohľadňuje výšku
priznaných náhrad pri zásahoch do iných základných práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky.

Uvedený prístup nepopiera princíp úplného odškodnenia, keďže nevylučuje vo výnimočných prípadoch
priznať vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy za predpokladu riadneho odôvodnenia zvýšenej závažnosti
zásahu do práva poškodeného v dôsledku nezákonného rozhodnutia.

68. Žalobca si podanou žalobou uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 100 000,-

EUR, pričom náhrada nemajetkovej ujmy za 1 deň by predstavovala podľa žalobcu 34,- EUR (3000 dní
trestnéhostíhaniax34,-EUR).Súdžalobcovipriznalfinančnézadosťučineniezavzniknutúnemajetkovú
ujmu vo výške 14 775,- EUR, t. j. 5,- EUR za 1 deň x 2955 dní trvania trestného stíhania + 2 250,- EUR,
t. j. 50,- EUR za 1 deň x 45 dní trvania väzby, t. j. spolu nemajetkovú ujmu vo výške 17 025,- EUR, ktorépovažuje za primerané. Priznaná výška finančného zadosťučinenia zohľadňuje aktuálny vek žalobcu
54 rokov a v čase začatia trestného stíhania a straty zamestnania mal vek 41 rokov. Je tiež namieste
uviesť, že nemožno dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva žalobcu iným ústavou

a zákonom upraveným spôsobom. Návrh žalobcu vo zvyšku uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy
nad 17 025,- EUR súd zamietol ako nedôvodný. V prejednávanej veci žalobca neoznačil a nepreukázal
existenciu následkov takej intenzity, ktorá by zakladala jeho právo na priznanie peňažnej náhrady
takto ním vymedzenej nemajetkovej ujmy, keď satisfakcia v peniazoch má byť znakom a prostriedkom
nápravy.

69. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

70. Podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k 1. dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

71. Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov ak príslušný orgán
neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia
žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu
škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri
uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne

prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná
poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom
oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné
prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

72. Pri nároku na náhradu škody, pri určovaní splatnosti náhrady škody súd vychádzal z § 16 ods.
4 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého lehota omeškania začala plynúť dňom oznámenia, že
nárok poškodeného nebude uspokojený alebo uplynutím 6-mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie
nároku. Žalobca požiadal o predbežné prerokovanie nároku listom zo dňa 24. 8. 2017 a žalovaná listom
zo dňa 11. 12. 2017 jeho žiadosť zamietla. K uspokojeniu nároku žalobcu nedošlo, teda žalovaná sa

dňom nasledujúcim od oznámenia, t. j. od 12. 12. 2017 dostala do omeškania s plnením peňažného dlhu
do zaplatenia. Výšku úrokov z omeškania súd určil podľa ust. § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.
v spojení s ust. § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej
banky platná k 1. dňu omeškania s plnením peňažného dlhu bola vo výške 0,00 + 5 percentuálnych
bodov (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/339/2021). V prevyšujúcej časti

o zaplatenie úrokov z omeškania súd žalobu zamietol.

73. Žalobca uplatnil nárok na zaplatenie odchodného vo výške 7 000,- EUR a na zaplatenie ušlého
zisku vo výške 81 759,- EUR, spolu sumu 88 759,- EUR titulom majetkovej ujmy. V zmysle zákona č.
514/2003 Z. z. bolo povinnosťou žalobcu preukázať existenciu škody vzniknutej v príčinnej súvislosti

s namietaným rozhodnutím vyšetrovateľa, resp. nesprávnym úradným postupom organov činných
v trestnom konaní. Výsledkom personálneho konania vedeného proti žalobcovi bolo právoplatné
rozhodnutie,t.j.personálnyrozkazoprepustenížalobcuzoslužobnéhopomeru.Dôvodnosťprepustenia
žalobcu zo služobného pomeru nebola nikdy podrobená súdnemu prieskumu v správnom súdnictve
arozhodnutieoprepustenízoslužobnéhopomerunebolonikdysúdomzrušené.ÚstavnýsúdSlovenskej

republiky prejednával obdobné skutkové okolnosti, pričom jednoznačne uviedol, prečo nie je daná
príčinná súvislosť medzi uznesením o vznesení obvinenia a existenciou ušlého zisku (napr. uznesenie
NS SR sp. zn. 2Cdo/112/2017 zo dňa 31. 7. 2018, sp. zn. 1Sžo/113/2008 z 26. 5. 2009). Rozhodnutie
riaditeľa colného úradu, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru nikdy nebolo zrušené,
preto v danom prípade neexistuje príčinná súvislosť medzi uznesením o vznesením obvinenia a

existenciou ušlého zisku. Navyše pod ušlým ziskom je treba rozumieť ujmu, ktorá nastala v majetkovej
sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná peniazmi. Ušlý zisk sa prejavuje stratou očakávaného
výnosu. Nestačí pritom len pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, ale musí byť s istotou preukázané,
že pri pravidelnom behu veci, nebyť škodnej udalosti, mohol žalobca dôvodne očakávať zväčšeniesvojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu. Pri výške ušlého zisku je
určujúce, akému majetkovému prospechu, ku ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu,
resp. o aký reálne dosiahnuteľný prospech poškodená prišla. Z ustálenej súdnej judikatúry vyplýva, že

pri posudzovaní prípadnej výšky ušlého zisku nestačí určenie výšky ušlého zisku len na základe tvrdení
poškodeného, ale bolo potrebné preukázať, riadnymi dôkaznými prostriedkami, že v posudzovanom
období by žalobca skutočne dosiahol zisk, čistý príjem v požadovanej výške. Žalobca poskytol súdu v
žalobe matematický výpočet ušlého zisku, ktorý je však pre priznanie majetkovej škody v podobe ušlého
zisku nepostačujúci. Naviac výsledkom personálneho konania vedeného proti žalobcovi je právoplatné

personálne rozhodnutie o prepustení žalobcu zo služobného pomeru, z ktorého vyplýva, že konaním,
ktoré sa mu kládlo za vinu je, že žalobca porušil služobnú prísahu a služobnú disciplínu zvlášť hrubým
spôsobom a podnikanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.
Dôvodnosť prepustenia žalobcu zo služobného pomeru nebola nikdy podrobená súdnemu prieskumu
a rozhodnutie o prepustení zo služobného pomeru nebolo nikdy zrušené. Skutočnosť, že predmetný
skutok nie je trestným činom ešte bez ďalšieho nemôže viesť k záveru, že predmetný skutok nemôže byť

kvalifikovaný ako disciplinárne previnenie spočívajúce v porušení služobnej prísahy a povinnosti zvlášť
hrubýmspôsobom,t.j.konanie,zaktoréjemožnépríslušníkapolicajnéhozboruprepustiťzoslužobného
pomeru. Okrem toho žalobca vo svojej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody sa
domáhal náhrady straty na zárobku vo výške 80 000,- EUR, ale nárok na náhradu straty na zárobku
vo výške 1 759,- EUR nebol predbežne prerokovaný podľa § 15 zákona č. 514/2003 Z. z. a nie je teda

splnená zákonná podmienka pre priznanie náhrady majetkovej škody podľa § 16 ods. 4 veta druhá
zákona č. 514/2003 Z. z. Zo všetkých uvedených dôvodov súd žalobu o náhradu majetkovej škody vo
výške 88 759,- EUR zamietol ako neopodstatnenú.

74. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal nárok

na náhradu trov konania v rozsahu 100 % proti neúspešnej žalovanej.

75. O výške náhrady trov konania rozhodne vyšší súdny úradník samostatným uznesením po
právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku m o ž n o podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa
jeho doručenia na Okresnom súde Košice I písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa
týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka, ďalej sa uvedie proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov
sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa
odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané. Rozsah,
v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, m ô ž e
žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.