Uznesenie Judgement was issued on Thursday, March 30, 2022

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 32D/4/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 9621200062
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anita Filová
ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2022:9621200062.1

Uznesenie

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v disciplinárnom senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Anity Filovej, sudcov JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a JUDr. Mariána Fečíka
a prísediacich sudcov JUDr. Zdenky Benčíkovej a JUDr. Jitky Johany Hasíkovej v disciplinárnej veci
vedenej proti K.. S. I., sudcovi V. I. N., v konaní o návrhu predsedu V. I. N. na začatie disciplinárneho
konania pre disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 1 písm. a/ zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a

prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov podanému dňa 15. februára 2018, na ústnom
pojednávaní dňa 31. marca 2022, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 26 ods. 1 písm. a/ zákona č. 432/2021 Z.z. o disciplinárnom poriadku Najvyššieho správneho
súdu Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (disciplinárny súdny poriadok) sa
disciplinárne konanie proti K.. S. I., narodenému XX. R. XXXX, bytom D.J. XX, D., sudcovi V. I. N. vedené
na základe návrhu predsedu V. I. N. podaného dňa 15. februára 2018 pre disciplinárne previnenie podľa

§ 116 ods. 1 písm. a/ zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, na tom skutkovom základe, že
- v konaní 10Cb/20/2008 dňa 3. júla 2013 odročil pojednávanie za účelom ďalšieho dokazovania a
to výsluchom svedkov prostredníctvom dožiadaného súdu, pričom dožiadanie vypracoval až dňa 9.
februára 2018;

- v konaní 26Cb/41/2008 dňa 30. novembra 2011 odročil termín pojednávania na neurčito za účelom
nariadenia znaleckého dokazovania, ktoré nariadil až 19. júla 2017;
- v konaní 26Cb/44/2008 odročil termín pojednávania dňa 6. marca 2013 za účelom nariadenia
znaleckého dokazovania, ktoré nariadil až uznesením dňa 1. februára 2018;
- v konaní 26Cb/148/2010 odročil termín pojednávania dňa 19. októbra 2011 na neurčito za účelom
nariadenia znaleckého dokazovania, ktoré nariadil uznesením až dňa 31. augusta 2017;

- v konaní 36Cb/33/2011 dňa 9. augusta 2013 vykonal ohliadku a až dňa 31. augusta 2017 nariadil vo
veci znalecké dokazovanie;
- v konaní 9Cb/81/2008 dňa 12. júla 2013 vykonal ohliadku a až dňa 7. februára 2018 nariadil termín
pojednávania,

z a s t a v u j e

pretože návrh na začatie disciplinárneho konania bol podaný oneskorene.

o d ô v o d n e n i e :

1. Návrhom zo dňa 14. februára 2018, ktorý bol disciplinárnemu senátu doručený dňa 15. februára 2018
(ďalej len „návrh predsedu súdu“), sa predseda V. I. N. (ďalej len „predseda súdu“) domáhal rozhodnutia,
ktorýmbydisciplinárnysenátuznalsudcuV.I.N.K..S.I.(ďalejlen„disciplinárnestíhanýsudca“)vinného
zo spáchania disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 1 písm. a/ zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch

a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 385/2000 Z. z.“).2. Predseda súdu svoj návrh skutkovo vymedzil nasledovne: (i) v konaní 10Cb/20/2008 dňa 3. júla
2013 disciplinárne stíhaný sudca odročil pojednávanie za účelom ďalšieho dokazovania a to výsluchom
svedkov prostredníctvom dožiadaného súdu, pričom dožiadanie vypracoval až dňa 9. februára 2018; (ii)

v konaní 26Cb/41/2008 dňa 30. novembra 2011 disciplinárne stíhaný sudca odročil termín pojednávania
na neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania, ktoré nariadil až 19. júla 2017; (iii) v
konaní 26Cb/44/2008 disciplinárne stíhaný sudca odročil termín pojednávania dňa 6. marca 2013 za
účelom nariadenia znaleckého dokazovania, ktoré nariadil až uznesením dňa 1. februára 2018; (iv) v
konaní 26Cb/148/2010 disciplinárne stíhaný sudca odročil termín pojednávania dňa 19. októbra 2011 na

neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania, ktoré nariadil uznesením až dňa 31. augusta
2017; (v) v konaní 36Cb/33/2011 dňa 9. augusta 2013 disciplinárne stíhaný sudca vykonal ohliadku
a až dňa 31. augusta 2017 nariadil vo veci znalecké dokazovanie; a (vi) v konaní 9Cb/81/2008 dňa
12. júla 2013 disciplinárne stíhaný sudca vykonal ohliadku a až dňa 7. februára 2018 nariadil termín
pojednávania.

3. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) začal vykonávať svoju
činnosť odo dňa 1. augusta 2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a
doplnení niektorých zákonov). Dňa 1. decembra 2021 nadobudol účinnosť disciplinárny súdny poriadok,
na základe ktorého (§ 3 disciplinárneho súdneho poriadku), o disciplinárnej zodpovednosti sudcov,
prokurátorov,súdnychexekútorovanotárovrozhodujeadisciplinárneopatreniaukladáNajvyššísprávny

súd Slovenskej republiky v disciplinárnych senátoch. Disciplinárna vec disciplinárne stíhaného sudcu
bola pôvodne predložená Disciplinárnemu senátu Súdnej rady Slovenskej republiky a bola jej pridelená
sp.zn.2Ds/1/2018.Rozhodnutímdisciplinárnehosenátuč.k.2Ds/1/2018-46z23.novembra2018došlo,
s odkazom na ustanovenie § 21 ods. 3 Trestného poriadku v spojení s § 150 ods. 2 zákona č. 385/2000
Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase, k spojeniu disciplinárnej veci vedenej pod sp.zn. 2Ds/1/2018 a

2Ds/2/2018 (konanie o návrhu ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky na začatie disciplinárneho
konania proti disciplinárne stíhanému sudcovi pre závažné disciplinárne previnenie podľa § 116 ods.
2 písm. f/ zákona č. 385/2000 Z.z. podanému dňa 27. februára 2018). Po nadobudnutí účinnosti
disciplinárneho súdneho poriadku bola disciplinárna vec náhodným výberom pridelená disciplinárnemu
senátu 32D najvyššieho správneho súdu, ktorý o nej koná pod spisovou značkou 32D/4/2021.

4. O začatí disciplinárneho konania bol disciplinárne stíhaný sudca upovedomený podľa § 122 zákona č.
385/2000 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase, bol mu doručený návrh predsedu súdu a zároveň bol
poučený o práve zvoliť si obhajcu z radov advokátov alebo sudcov, o práve vyjadriť sa ku skutočnostiam,
ktoré sa mu kladú za vinu a o práve navrhnúť dôkazy na svoju obhajobu.

5. Disciplinárne stíhaný sudca sa k návrhu predsedu súdu písomne vyjadril podaním z 26. marca 2018,
kde uviedol, že „Predovšetkým základný vzťah ku popísaným skutkom vyjadrím ústne na pojednávaní,
keďže mám za to, že toto je vhodné vykonať ústne.“. Následne sa disciplinárne stíhaný sudca k návrhu
predsedu súdu vyjadril na ústnom pojednávaní disciplinárneho senátu konanom dňa 25. júna 2020.

6. Po nadobudnutí účinnosti disciplinárneho súdneho poriadku vyzval najvyšší správny súd predsedu
súdu s odkazom na ustanovenie § 19 ods. 3 disciplinárneho súdneho poriadku na odstránenie
nedostatku disciplinárneho návrhu spočívajúceho v neuvedení návrhu na uloženie konkrétneho
disciplinárneho opatrenia. Predseda súdu podaním z 28. marca 2022 označený nedostatok

disciplinárneho návrhu odstránil, keď uviedol, že „Čo sa týka návrhu disciplinárneho opatrenia prieťahy
v konaní, za ktoré som navrhol disciplinárne stíhať sudcu nastali ako vyplýva z disciplinárneho návrhu
v priebehu rokov 2011 až 2017. Ďalej, ako vyplýva z návrhu treba konštatovať, že v tých rokoch
disciplinárne stíhaný sudca pracoval s neprimeraným množstvom vecí, čo vyplývalo predovšetkým z
nedostatočne personálneho obsadenia Okresného súdu Pezinok. Najmä táto skutočnosť znižuje mieru

zavinenia, a preto z tohto pohľadu, z pohľadu času, ktorý uplynul od disciplinárneho previnenia, ako i
dĺžky disciplinárneho konania a jeho účelu navrhujem uznať vinu za disciplinárne previnenie a uložiť
trest napomenutia.“.

7. Na ústnom pojednávaní, ktoré sa na najvyššom správnom súde konalo dňa 31. marca 2022

sa disciplinárne stíhaný sudca (potom, ako bol predsedníčkou disciplinárneho senátu oboznámený
s právnym názorom, že disciplinárny senát považuje, s odkazom na ustanovenie § 26 ods. 1
písm. a/ disciplinárneho súdneho poriadku, návrh predsedu súdu za podaný oneskorene) na otázku
predsedníčky disciplinárneho senátu, či súhlasí so zastavením disciplinárneho konania vo vzťahu knávrhu predsedu súdu vyjadril, že „... žiada, aby sa disciplinárny návrh prejednal a uzatvorila sa dohoda
ovineatrestestým,ževovzťahukdisciplinárnemunávrhupredseduOSPezinoksúhlasísozastavením
konania.“.

8. Zo skutočností uvedených v bode 2 vyššie vyplýva jednak značná dĺžka trvania predsedom súdu
tvrdených prieťahov v označených konaniach ako aj skutočnosť, že k prieťahom (vzhľadom k ich
opísanejpovahespočívajúcejvnečinnosti)došlo(vzniklianáslednetrvali)voväčšineprípadovpäťrokov
pred podaním návrhu predsedu súdu. Aj vzhľadom na uvedené najvyšší správny súd skúmal včasnosť

podania návrhu predsedu súdu osobitne vo svetle plynutia subjektívnej lehoty na podanie návrhu.

9. Podľa § 118 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase zodpovednosť
sudcu za disciplinárne previnenie zaniká uplynutím premlčacej lehoty uvedenej v § 120 ods. 4. Podľa
§ 120 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase možno návrh na začatie
disciplinárneho konania podať na disciplinárnom senáte do jedného roka odo dňa, keď sa orgán

oprávnený podať návrh dozvedel o disciplinárnom previnení, najviac však do troch rokov odo dňa
spáchania disciplinárneho previnenia, a ak ide o disciplinárne previnenie, ktorého sa sudca dopustil
zavineným konaním, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, najneskôr do piatich rokov odo
dňa spáchania tohto disciplinárneho previnenia. Citované ustanovenie zákona č. 385/2000 Z.z. zakladá
jednoročnú subjektívnu lehotu na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania, ktorá je (rovnako

ako objektívna lehota) lehotou prekluzívnou.

10. Najvyšší správny súd sa v prvom rade zaoberal otázkou začatia plynutia subjektívnej lehoty (na
podanie návrhu) vo svetle špecifika disciplinárneho previnenia spočívajúceho v nečinnosti sudcu,
ktoré má (z podstaty veci) trváci charakter. V rámci posudzovania tejto otázky sa ako kľúčové javia

byť nasledovné dve podotázky: (i) prvá - či subjektívna lehota môže začať plynúť skôr ako došlo
k odstráneniu prieťahu (teda počas jeho trvania) alebo (optikou z opačného konca), či subjektívna
lehota môže uplynúť (a právo príslušného subjektu s návrhovou legitimáciou prekludovať) počas trvania
prieťahu a (ii) druhá - kedy (bez ohľadu na vzťah k trvaniu prieťahu) začne samotná subjektívna lehota
plynúť. Pokiaľ odpoveď na prvú podotázku sa musí nevyhnutne niesť v rovine všeobecnej až teoretickej,

druhú podotázku (vzhľadom na jej špecifičnosť) najvyšší správny súd posudzoval výlučne vo vzťahu k
prejednávanej veci.

11. Úvodom najvyšší správny súd uvádza, že prvú zmienenú podotázku zodpovedal pozitívne a teda
dospel k záveru, že k uplynutiu subjektívnej lehoty môže (vo všeobecnosti) dôjsť aj skôr ako došlo k

odstráneniu prieťahu (teda počas jeho trvania). Vychádzal pritom z nižšie uvedených úvah, zohľadniac
skoršiu judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), prioritne z premisy
artikulovanej nálezom ústavného súdu sp.zn. II. ÚS 140/2011 zo 16. júna 2011, že „Disciplinárne konanie
má povahu a znaky trestného konania, pričom disciplinárny súd je povinný pri svojom rozhodovaní
prihliadať na základné zásady, ktoré sa aplikujú v trestných veciach. Preto v prípade, ak dôjde k

porušeniu týchto zásad a takéto porušenie je v príčinnej súvislosti so základným právom na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.
1 dohovoru, dochádza aj k porušeniu základných práv disciplinárne obvineného sudcu.“.

12.Ústavnýsúdvcitovanomnálezevovzťahukzačiatkuplynutiasubjektívnejlehotyuzavrel,že„Účelom

a zmyslom inštitútu zániku zodpovednosti sudcu za disciplinárne previnenie uplynutím premlčacej lehoty
(uvedenej v § 120 ods. 7 zákona o sudcoch) podľa § 118 ods. 1 zákona o sudcoch je na jednej strane
záujem, aby návrh na disciplinárne konanie proti sudcovi bol podávaný bez zbytočného odkladu, a
na druhej strane nevyhnutnosť poskytnúť ochranu sudcom pred podávaním disciplinárnych návrhov
s podstatným časovým odstupom jednak od momentu, keď došlo ku konaniu, v ktorom možno vidieť

disciplinárne previnenie, a jednak od momentu, keď sa osoba oprávnená podať návrh o takomto konaní
dozvedela (v záujme právnej istoty). Zákonodarcom ustanovená lehota šiestich mesiacov je na tento
účel vhodná, ale aj dostačujúca. Tieto lehoty sú preto stanovené primárne v záujme ochrany sudcu.“.

13. Najvyšší správny súd vo svojich ďalších úvahách vychádzal taktiež z nálezu ústavného súdu vo veci

sp. zn. III. ÚS 350/2020 z 22. júla 2021, v rámci ktorého ústavný súd v súvislosti s rozdielnou povahou
inštitútov ústavnej sťažnosti (smerujúcej k ochrane základného práva sťažovateľa na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky) a disciplinárneho
konania uzavrel, že „Na doplnenie ústavný súd uvádza, že sťažovateľka nesprávnym spôsobom vnímavzťah dvoch právnych inštitútov: Účelom disciplinárneho konania je záujem štátu na riadnom výkone
justície, zatiaľ čo účelom ústavnej sťažnosti je ochrana individuálnej ľudsko-právnej pozície jednotlivca.
Podmienkou trestnoprávneho odsúdenia za krádež nie je a nemôže byť úspech v reivindikačnom

spore. ...“.

14. Práve zohľadnenie špecifickej povahy disciplinárneho konania (opisu ktorého je venovaný priestor
nižšie), ktorého účelom je chrániť záujem štátu na riadnom výkone justície, viedlo najvyšší správny súd
k pozitívnej odpovedi na prvú podotázku. Napriek istej podobnosti (ktorú umocňuje v podstate rovnaký

skutkový základ) s inštitútom ústavnej sťažnosti (smerujúcej k ochrane základného práva sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), ktorá podobnosť spočíva v tom, že cieľom oboch
inštitútovjeelimináciaprieťahuvkonaní,sútietoinštitútyzásadneodlišné.Akoužuviedolústavnýsúdvo
vyššie citovanom rozhodnutí „účelom ústavnej sťažnosti je ochrana individuálnej ľudsko-právnej pozície
jednotlivca“. Táto ochrana je jednotlivcovi poskytovaná v ultimátnej rovine (po vyčerpaní dostupných
prostriedkov nápravy) ústavným súdom, pričom iniciátorom konania je [v zmysle § 122 zákona č.

314/2018 Z.z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len „zákon č. 314/2018 Z.z.“)] jedine jednotlivec (sťažovateľ), teda osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené jej základné práva a slobody. Prípadnou
preklúziou subjektívnej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti (podľa § 124 zákona č. 314/2018 Z.z.)
sťažovateľ o možnosť ochrany svojho „záujmu“ (práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov)

poskytovanej nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti prakticky prichádza. Naviac je potrebné
uviesť, že sťažovateľ nie je subjektom, ktorého rolou/úlohou by bolo participovať na zabezpečovaní
riadneho výkonu justície.

15. Na druhej strane účelom a teda „chráneným záujmom“ disciplinárneho konania je riadny výkon

justície. Tento záujem je zabezpečovaný a chránený „viaczdrojovo“ pričom subjekt disponujúci
návrhovou legitimáciou (podľa § 15 disciplinárneho súdneho poriadku) touto kompetenciou disponuje
popri ďalších prostriedkoch, ktoré mu slúžia pre potreby plnenia si jeho role (v prípade predsedu súdu
napr. postup podľa § 53 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov). Nemožno taktiež opomenúť skutočnosť, že subjektov s návrhovou legitimáciou (oprávnením

podať disciplinárny návrh proti sudcovi) je podľa § 15 disciplinárneho súdneho poriadku sedem.
Preklúzia lehoty podľa § 14 disciplinárneho súdneho poriadku jedným zo subjektov disponujúcich
návrhovou legitimáciou teda (vo všeobecnosti) nemá potenciál ani ohroziť záujem jednotlivca (účastníka
konania),ochranaktoréhojeposkytovanánezávisleinštitútomvyššiespomínanejústavnejsťažnosti,ani
záujem štátu na riadnom výkone justície, ktorého ochrana je poskytovaná buď paralelne inými inštitútmi

alebo, v rámci disciplinárneho konania, inými subjektami s návrhovou legitimáciou.

16. Odvolávajúc sa na skutočnosti a úvahy uvedené v bodoch 11 až 15 vyššie preto najvyšší správny
súd v rámci interpretácie ustanovenia § 14 disciplinárneho súdneho poriadku (upravujúceho subjektívnu
lehotu na podanie disciplinárneho návrhu) uprednostnil záujem sudcu (záujem právnej istoty) pred de

facto časovo neohraničeným právom subjektu s návrhovou legitimáciou iniciovať disciplinárne konanie v
stave, keď tento subjekt o disciplinárnom previnení (spočívajúcom v nečinnosti sudcu) vedel. Vychádzal
pritom najmä z účelu inštitútu subjektívnej lehoty, ktorá prioritne slúži ochrane disciplinárne stíhaného
sudcu (pred podávaním „neskorých“ disciplinárnych návrhov) v záujme eliminovať situácie, kedy by
subjekt s návrhovou legitimáciou o disciplinárnom previnení vedel, avšak nekonal (návrh neinicioval) a

možnosť konať si ponechal pre „neskorší čas“.

17. Druhou podotázkou, na ktorú sa najvyšší správny súd zameral bolo posúdenie samotného momentu
začatia plynutia subjektívnej lehoty a to bez ohľadu na jeho vzťah k trvaniu prieťahu. Ako už bolo skôr
avizované, najvyšší správny súd túto otázku posudzoval vo vzťahu k prejednávanej veci, vychádzajúc

(opäť) z judikatúry ústavného súdu zohľadniac pritom skoršiu judikatúru disciplinárnych senátov.

18. Ústavný súd v skôr citovanom náleze sp.zn. II. ÚS 140/2011 zo 16. júna 2011 (odvolávajúc sa
na zdroj Machajová, J. a kol.: Všeobecné správne právo. 1. vyd. Žilina: Poradca podnikateľa, s.
233) uviedol, že „Začatie plynutia subjektívnych aj objektívnych lehôt nemôže závisieť od rozhodnutia

oprávneného orgánu, ktorý môže navrhnúť disciplinárne konanie [§ 120 ods. 2 písm. a/ a d/ zákona o
sudcoch],pretožeprípadnáľubovôľaoprávnenéhoorgánuprinakladanísozačiatkomsubjektívnejlehoty
ľubovoľne by mohla narušiť právnu istotu sudcov. Konkrétne, zákonná subjektívna a objektívna lehota sú
vždy prekluzívnymi lehotami, ktoré oprávnený orgán nemôže predĺžiť. Inak povedané, určenie začiatkuplynutia subjektívnej lehoty nie je a nemôže závisieť od svojvôle či vnútorných pomerov oprávneného
orgánu.“. V ďalšom potom ústavný súd (tamtiež) uzavrel, že „Ústavný súd konštatuje, že ak oprávnený
orgán podľa § 120 ods. 2 písm. a/ a d/ zákona o sudcoch koná na základe podnetu, sťažnosti alebo

akéhokoľvek podania adresovaného ministrovi spravodlivosti alebo predsedovi krajského súdu inou
osobou, za deň rozhodujúci pre začatie plynutia subjektívnej lehoty nemožno považovať iný deň, ako
ten, v ktorom je ministrovi spravodlivosti alebo predsedovi krajského súdu takéto podanie doručené, t.j.
deň, keď sa ako príslušný orgán „dozvie“ o tom, že malo dôjsť k disciplinárnemu previneniu.“.

19. Vyššie uvedený, ústavným súdom formulovaný, základný rámec interpretácie ustanovenia § 14
disciplinárneho súdneho poriadku (predtým ustanovenia § 120 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z.z. v
znení účinnom v rozhodnom čase) následne rozvinuli disciplinárne senáty vo svojej rozhodovacej
praxi. Napríklad disciplinárny senát v rozhodnutí sp.zn. 6Ds/2/2016 z 26. novembra 2018 uviedol,
že „Určenie začiatku plynutia subjektívnej lehoty nemôže závisieť od svojvôle oprávneného orgánu,
ale musí vyplývať z objektívne existujúcich skutočností, od ktorých treba odvodiť, kedy sa oprávnený

orgán mohol o disciplinárnom previnení sudcu dozvedieť bez ohľadu na to, či sa skutočne v danom
dni o disciplinárnom previnení aj dozvedel. ... ... rozbory reštančných vecí predkladané predsedovi
súdu zodpovedajú z hľadiska skúmania začiatku plynutia subjektívnej lehoty predsedu súdu podaniu či
podnetu, ktoré spôsobujú začatie plynutia subjektívnej lehoty.“, alebo disciplinárny senát v rozhodnutí
sp.zn. 6Ds/2/2018 zo 14. novembra 2019 uviedol, že „V prejadnávanom prípade disciplinárny senát

aplikoval právne úvahy obsiahnuté v citovanom náleze ústavného súdu a dospel k záveru, že
predkladané rozbory reštančných vecí predsedovi súdu spôsobujú začatie plynutia subjektívnej lehoty.“.
Najvyšší správny súd sa stotožnil s názorom (vyjadreným taktiež v náleze ústavného súdu sp.zn. II.
ÚS 140/2011 zo 16. júna 2011), že rozhodným pre začatie plynutia subjektívnej lehoty je moment, kedy
subjekt s návrhovou legitimáciou disponoval takou masou poznatkov o disciplinárnom previnení sudcu,

na základe ktorých „boli splnené zákonom predpísané podmienky návrhu na disciplinárne konanie“.
Tento záver následne aplikoval na prejednávanú vec tak, ako je uvedené nižšie.

20. Za relevantnú (pre aplikáciu názoru vyjadreného v prechádzajúcom bode na prejednávanú vec)
považoval najvyšší správny súd skutočnosť, že vo vzťahu k disciplinárne stíhanému sudcovi bolo vo

februári 2017 vykonané hodnotenie sudcu podľa § 27a a nasl. zákona č. 385/2000 Z.z. v znení účinnom
v rozhodnom čase. Účel a zmysel hodnotenia sudcu možno vyvodiť najmä z ustanovenia § 27c zákona
č. 385/2000 Z.z. obsahujúceho katalóg oblastí, ktoré sú predmetom hodnotenia. Tento katalóg zároveň
(do istej miery popri ustanovení § 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z.) vyjadruje kvality a hodnoty napĺňanie
resp. ochrana ktorých sa od sudcu očakáva [napríklad kvalita rozhodovacej činnosti (§ 27c písm. a/ a

b/ zákona č. 385/2000 Z.z.); plynulosť a dôstojnosť vedenia súdneho konania (§ 27c písm. a/ zákona č.
385/2000 Z.z.); záujem na súdnom konaní bez zbytočných prieťahov (§ 27c písm. e/ zákona č. 385/2000
Z.z.) alebo dodržiavanie zásad sudcovskej etiky (§ 27c písm. f/ zákona č. 385/2000 Z.z.).

21. Imanentnou súčasťou hodnotenia sudcu je aj analýza starších nevybavených vecí a prieťahov v

konaní (§ 27c písm. e/ zákona č. 385/2000 Z.z.). Ide o jednu zo šiestich oblastí skúmania/posudzovania,
ktorými zákonodarca vymedzil „tematický“ rámec podkladov resp. informačných zdrojov pre potreby
hodnotenia sudcu. Štyri z týchto „zdrojov“ sa viažu na stanovisko resp. vyjadrenie tam označených
subjektov (odvolacie senáty, predseda súdu, osoba vykonávajúca hodnotenie sudcu a sudcovská rada)
a dva sú späté s prieskumom činnosti resp. nečinnosti hodnoteného sudcu. Z koncepcie ustanovenia §

27c zákona č. 385/2000 Z.z. je zrejmé, že hoci v praxi musí dochádzať k nevyhnutnému obsahovému
prieniku spomínaných oblastí [napr. stanoviská odvolacích senátov podľa § 27c písm. b/ zákona č.
385/2000 Z.z. sa budú (resp. sa z podstaty veci musia) týkať rozhodovacej činnosti sudcu, ktorej
prieskum je súčasťou § 27c zákona č. 385/2000 Z.z. a jeho parametre sú bližšie regulované v ustanovení
§ 27d ods. 3 zákona č. 385/2000 Z.z.] , tieto oblasti sú autonómne a každá z nich samostatne slúži ako

podklad pre hodnotenie sudcu. V prípade ukončenia hodnotenia sudcu (bez ohľadu na jeho výsledok)
preto treba vychádzať z toho, že hodnotiaci subjekt všetky uvedené oblasti posudzoval a v hodnotení
sudcuzohľadnil.Vosvetlevyššieuvedenéhojeanalýzastaršíchnevybavenýchvecíaprieťahovvkonaní
(§ 27c písm. e/ zákona č. 385/2000 Z.z.) jedným zo zdrojov informácií potrebných pre hodnotenie sudcu
a spočíva v poznaní stavu a posúdení príčin nevybavených vecí a prieťahov. Predpokladom analýzy je

znalosť rozsahu nevybavených veci, ich posúdenie a to najmä optikou identifikácie prieťahov v týchto
veciach. Na rozdiel od posudzovania rozhodovacej činnosti sudcu (ktorej „rozsahový“ rámec reguluje
ustanovenie § 27d ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z.) zákon č. 385/2000 Z.z. podrobnejšie neupravuje
rozsah podkladov pre posudzovanie starších nevybavených vecí a prieťahov v konaní. Predpokladása však, že pred samotným výsledkom hodnotenia sudcu (a teda pred vypracovaním písomného
hodnotenia sudcu) hodnotiaci subjekt nadobudol dostatočné penzum informácií o stave a príčinách
starších nevybavených vecí a prieťahov v konaní. Nakoľko hodnotenie disciplinárne stíhaného sudcu

sa uskutočnilo vo februári 2017 (výsledok hodnotenia bol uvedený v hodnotení sudcu Spr. č. 3103/2016
z 9. februára 2017) mal najvyšší správny súd za to, že subjekt s návrhovou legitimáciou disponoval
najneskôr k tomuto dňu dostatočnou informačnou bázou týkajúcou sa prieťahov v konaniach, ktoré mali
u disciplinárne stíhaného sudcu nastať v rokoch 2011 až 2013 a mali trvať aj v roku 2017.

22. Nakoľko bol návrh predsedu súdu vypracovaný (datovaný) dňa 14. februára 2018 a disciplinárnemu
senátu doručený dňa 15. februára 2018, dospel najvyšší správny súd k záveru, že tento bol podaný
oneskorene, keď v prejednávanej veci ustálil moment začatia plynutia subjektívnej lehoty predsedu súdu
na podanie disciplinárneho návrhu na čas, kedy bol v rámci hodnotenia sudcu posudzovaný stav a
príčiny starších nevybavených vecí a prieťahov v konaní podľa § 27c písm. e/ zákona č. 385/2000 Z.z.,
teda najneskôr 9. február 2017. Najvyšší správny súd preto na nariadenom ústnom pojednávaní konanie

v tejto časti podľa § 26 ods. 1 písm. a) disciplinárneho súdneho poriadku zastavil.

23. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 5:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok n i e j e prípustný.