Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, February 17, 2022

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 2Asan/1/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017200882
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anita Filová
ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2022:1017200882.1

Uznesenie

NajvyššísprávnysúdSlovenskejrepubliky,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.AnityFilovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov JUDr. Petry Príbelskej, PhD., a JUDr. Juraja Vališa, LL.M., vo veci
žalobcov (sťažovateľov): 1/ T. T., nar.: XX. Y. XXXX, adresou trvalého pobytu V. X, XXX XX U., 2/ BAJI
Trans, s. r. o., IČO: 35 853 581, so sídlom 925 26 Reca 715, obaja zastúpení: Advokátska kancelária
JUDr. Jozef Holič, s. r. o., so sídlom Poľovnícka 4, Bernolákovo, proti žalovanému: Národný inšpektorát

práce, so sídlom Masarykova 10, 040 01 Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
OPS/BEZ/2016/4214, O-58/2017 z 3. apríla 2017, o kasačnej sťažnosti žalobcov v rade 1/ a v rade 2/
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Sa 51/2017-104 z 27. marca 2019 v spojení s opravným
uznesením č. k. 4Sa 51/2017-141 z 9. decembra 2019, takto

r o z h o d o l :

Senát 5S p o s t u p u j e vec veľkému senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Odôvodnenie postúpenia

1. K postúpeniu veci veľkému senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „veľký
senát“) podľa § 22 ods. 1 písm. a/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „SSP“) pristúpil senát 5S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „predkladajúci senát“) po tom, čo pri svojom rozhodovaní dospel k právnemu názoru odlišnému od
právneho názoru vyjadreného v rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj
ako „Najvyšší správny súd“) vydaného pod sp.zn. 2Asan 6/2019 z 27. októbra 2021 (ďalej len „odlišný
rozsudok“).

2. Právnou otázkou, pri ktorej riešení sa chce predkladajúci senát odchýliť od predchádzajúcej

rozhodovacej činnosti Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, je, či je senát kasačného súdu
povinný zohľadniť zmenu právnej úpravy v prospech páchateľa priestupku resp. správneho deliktu,
ktorá nastala počas kasačného konania, resp. po vydaní rozhodnutia krajského súdu. Zatiaľ čo podľa
právneho názoru vyjadreného v odlišnom rozsudku je takéto zohľadnenie možné (body 58, 61 a 62),
predkladajúci senát dospel k opačným záverom.

II.
Opis preskúmavanej veci

3. Rozhodnutím Inšpektorátu práce Bratislava č. 2016/1153 z 8. decembra 2016 (ďalej aj ako
„prvostupňové rozhodnutie“) bol žalobca 1/ podľa § 38 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona č. 462/2007 Z.z.
o organizácii pracovného času v doprave a o zmene a doplnení zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii

práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 309/2007 Z.z. (ďalej aj ako „zákon o organizáciipracovného času v doprave“) v spojení s § 4 ods. 1 písm. b/ a § 11 ods. 1 písm. b/ zákona SNR č.
372/1990Zb.opriestupkoch(ďalejajako„zákonopriestupkoch“)a§7ods.3písm.j/zákonač.125/2006
Z.z. inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom

zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ako „zákon o inšpekcii práce“) uznaný
za vinného zo spáchania priestupku a bola mu uložená pokutu vo výške 200 eur. Tohto priestupku sa
mal žalobca 1/ dopustiť tým, že 4. novembra 2015 v čase o 11.00 hod. na štátnej ceste II/504 ako vodič
vozidla držiteľa (žalobcu v rade 2/) viedol vozidlo EČV: L., ktorým sa prepravoval betón, tzv. raketa
(ďalej aj ako „vozidlo na prepravu betónu“) so záznamovým zariadením, ktoré nemalo platnú periodickú

prehliadku záznamového zariadenia od 25. júna 2015.

4. Rozhodnutím žalovaného č. OPS/BEZ/2016/4214, O-58/2017 z 3. apríla 2017 (ďalej aj ako
„napadnuté rozhodnutie“) bolo odvolanie žalobcu 1/ zamietnuté a prvostupňové rozhodnutie potvrdené.

5. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „krajský súd“) správnu žalobu vo

vzťahu k žalobcovi v rade 1/ zamietol a vo vzťahu k žalobcovi v rade 2/ odmietol. Súčasne žalobcom
právo na náhradu trov konania nepriznal. Krajský súd analyzoval žalobnú legitimáciu žalobcu 2/, o ktorej
uzavrel, že nie je daná. Vo vzťahu k žalobcovi 1/ poukázal na to, že žalobca 1/ nenamietal skutkové
okolnosti, na základe ktorých bol uznaný vinným zo spáchania priestupku podrobne konkretizovaného v
prvostupňovom, ako aj v napadnutom rozhodnutí. Uznanie z priestupku a uloženie pokuty namietal iba

z dôvodu, že i keď priestupkové konanie prebehlo podľa uplatniteľnej právnej úpravy, nemalo k nemu
dôjsť, pretože vozidlo na prepravu betónu malo byť vyňaté z okruhu vozidiel, ktoré sú povinné používať
záznamové prostriedky (tachografy).

6. Krajský súd dôvodil, že povinnosť používať tachografy vo všetkých vozidlách v cestnej doprave je

stanovená nariadením Rady (EHS) č. 3821/85 z 20. decembra 1985 o záznamovom zariadení v cestnej
doprave (ďalej len „nariadenie č. 3821/85“) v článku 3, následne tiež v § 2 ods. 1 zákona č. 461/2007
Z.z. o používaní záznamového zariadenia v cestnej doprave a to s výnimkami uvedenými v článku 3
nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 561/2006 z 15. marca 2006 o harmonizácii niektorých
predpisov v sociálnej oblasti, ktoré sa týkajú cestnej dopravy, ktorými sa menia a dopĺňajú nariadenia

Rady (EHS) č. 3821/85 a (ES) č. 2135/98 a zrušuje nariadenie Rady (EHS) č. 3820/85 (ďalej aj ako
„nariadenie č. 561/2006“). Medzi týmito výnimkami sa vozidlá na prepravu betónu nenachádzajú. Článok
13 ods. 1 nariadenia č. 561/2006 stanovuje možnosť členskému štátu (za určitých podmienok) udeliť
výnimky z článkov 5 až 9 (tieto články sa týkajú posádky, času jazdy, prestávok a doby odpočinku).

7. V súvislosti s výnimkami poukázal na to, že tieto sa môžu vzťahovať iba na vozidlá v doprave, ktoré
sú v článku 13 ods. 1 explicitne vymenované. Zo zákona č. 461/2007 Z.z. o používaní záznamového
zariadenia v cestnej doprave je podľa krajského súdu zjavné, že tento právny predpis nestanovil žiadnu
výnimku pre inštalovanie a používanie tachografov vo vozidlách na prepravu betónu. Preto sa povinnosť
používať toto záznamové zariadenie v celom rozsahu vzťahuje aj na vozidlá na prepravu betónu.

8. Žalobcovia podali proti rozhodnutiu krajského súdu kasačnú sťažnosť, uplatňujúc sťažnostné dôvody
podľa § 440 ods. 1 písm. b/a f/ SSP [tento posledný dôvod vzhľadom na obsah podanej kasačnej
sťažnosti ale zodpovedá skôr písm. g/ ods. 1 § 440 SSP], a domáhali sa zmeny rozsudku krajského súdu
tak, že rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov sa zrušia a konanie o uložení pokuty sa zastaví.

9. Vo vzťahu k právnej otázke riešenej v tomto uznesení žalobcovia v kasačnej sťažnosti
neargumentovali, pretože táto vznikla až po predložení veci kasačnému súdu. Dňa 24. augusta 2020
bolo Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky doručené vyjadrenie sťažovateľov, ktoré poukazuje na
to, že došlo k zmene právneho stavu vzhľadom na nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ)

č. 2020/1054 z 15. júla 2020, ktorým sa mení nariadenie (ES) č. 561/2006, pokiaľ ide o minimálne
požiadavky na maximálne denné a týždenné časy jazdy, minimálne prestávky a doby denného a
týždenného odpočinku, a nariadenie (EÚ) č. 165/2014, pokiaľ ide o určovanie polohy prostredníctvom
tachografov (ďalej len „nariadenie č. 2020/1054“).

10. Dňa 1. augusta 2021 začal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky činnosť a začal konať vo
všetkých veciach, v ktorých do 31. júla 2021 konal Najvyšší súd Slovenskej republiky v správnom
kolégiu (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Predmetná kasačná sťažnosť bolapredložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 15. júla 2019 pod sp.zn. 2Asan 15/2019, potom
opätovne 13. novembra 2019 pod sp.zn. 2Asan 26/2019 a naposledy 9. januára 2020 a zaregistrovaná v
jeho správnom kolégiu pod sp.zn. 2Asan 1/2020. Od 1. augusta 2021 je teda na konanie o nej príslušný

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky. Vec bola náhodným spôsobom pridelená 17. augusta 2021
do piateho senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky.

III.
Argumentácia predkladajúceho senátu

11. Predkladajúci senát zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444
SSP),oprávnenýmiosobaminapodaniekasačnejsťažnosti(§442SSP),smerujeprotirozhodnutiu,proti
ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP), a že kasačná sťažnosť má predpísané náležitosti
(§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP).

12. Pri skúmaní dôvodnosti podanej kasačnej sťažnosti predkladajúci senát zistil nasledujúce
skutočnosti;

13. Podľa § 38 ods. 1 písm. a/ bodu 1. zákona o organizácii pracovného času v doprave (v znení účinnom
do 30. decembra 2016) priestupku sa dopustí vodič, ktorý vedie vozidlo bez záznamového zariadenia

alebo so záznamovým zariadením, ktoré nemá platnú periodickú prehliadku alebo záznamové
zariadenie nesprávne používa.

14. Podľa § 38 ods. 8 zákona o organizácii pracovného času v doprave (v znení účinnom do 30.
decembra 2016) na priestupky a ich prejednávanie sa vzťahuje všeobecný predpis o priestupkoch.

15. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 461/2007 Z.z. o používaní záznamového zariadenia v cestnej doprave
dopravný podnik, ktorý prevádzkuje autobusovú dopravu alebo cestnú nákladnú dopravu, je povinný
zabezpečiť inštaláciu záznamového zariadenia v každom vozidle, ktoré používa na prepravu cestujúcich
alebo na prepravu tovaru, a na jeho prevádzku používať záznamové listy a karty, ak ďalej nie je

ustanovené inak.

16. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 461/2007 Z.z. o používaní záznamového zariadenia v cestnej doprave
povinnosť dopravného podniku podľa odseku 1 sa nevzťahuje na vozidlá používané na prepravy
uvedené v osobitnom predpise. Poznámka pod čiarou odkazuje na čl. 3 a čl. 13 ods. 1 nariadenia č.

561/2006.

17. Podľa čl. 3 nariadenia č. 3821/85 (v znení uplatniteľnom v čase spáchania skutku):
1. Záznamové zariadenie sa inštaluje a použije vo vozidlách evidovaných v členskom štáte, ktoré sa
používajú na cestnú osobnú a nákladnú dopravu, okrem vozidiel uvedených v článku 3 nariadenia

(ES) č. 561/2006. Vozidlá uvedené v článku 16 ods. 1 nariadenia (ES) č. 561/2006 a vozidlá vyňaté z
rozsahu uplatňovania nariadenia (EHS) č. 3820/85, ktoré však už nie sú vyňaté podľa nariadenia (ES)
č. 561/2006, musia túto požiadavku splniť do 31. decembra 2007.
2. Členské štáty môžu vyňať vozidlá uvedené v článku 13 ods. 1 a ods. 3 nariadenia (ES) č. 561/2006
z rozsahu uplatňovania tohto nariadenia.

3. Členské štáty môžu po povolení Komisie vyňať z rozsahu uplatňovania tohto nariadenia vozidlá
používané na dopravné činnosti uvedené v článku 14 nariadenia (ES) č. 561/2006.
4. V prípade vnútroštátnej dopravy môžu členské štáty žiadať inštaláciu a používanie záznamových
zariadení v súlade s týmto nariadením v akomkoľvek vozidle, pre ktoré sa inštalácia a používanie tohto
zariadenia nevyžaduje podľa odseku 1.

18. Podľa čl. 3 nariadenia č. 561/2006 (v znení uplatniteľnom v čase spáchania skutku): Toto nariadenie
sa nevzťahuje na cestnú dopravu vykonávanú
a/ vozidlami používanými v pravidelnej osobnej doprave, pri ktorých trasa linky nepresahuje 50
kilometrov;

b/ vozidlami s maximálnou povolenou rýchlosťou nepresahujúcou 40 kilometrov za hodinu;
c/ vozidlami vlastnenými alebo prenajímanými bez vodiča ozbrojenými silami, civilnou ochranou,
požiarnym zborom a silami, zodpovednými za zachovanie verejného poriadku, ak sa preprava realizuje
v dôsledku úloh, ktorými sú tieto služby poverené, a je pod ich kontrolou;d/ vozidlami, používanými v núdzových situáciách alebo pri záchranných akciách vrátane vozidiel
používaných pri nekomerčnej doprave humanitárnej pomoci;
e/ špecializovanými vozidlami používanými na lekárske účely;

f/ špecializovanými havarijnými vozidlami pracujúcimi v okruhu 100 kilometrov od svojej základne;
g/ vozidlami, ktoré sa podrobujú cestným skúškam na účely technického rozvoja, opráv alebo údržby, a
novými alebo prestavanými vozidlami, ktoré ešte neboli uvedené do prevádzky;
h/ vozidlami alebo jazdnými súpravami s maximálnou prípustnou hmotnosťou nepresahujúcou 7,5 tony,
používanými na nekomerčnú nákladnú dopravu;

i/úžitkovýmivozidlami,ktorémajústatushistorickýchvozidielpodľaprávnychpredpisovčlenskéhoštátu,
v ktorom sa prevádzkujú, a ktoré sa používajú na nekomerčnú nákladnú alebo osobnú dopravu.

19. Podľa čl. 13 ods. 1 nariadenia č. 561/2006 (v znení uplatniteľnom v čase spáchania skutku): Ak
tým nebudú dotknuté ciele stanovené v článku 1, môže každý členský štát na svojom vlastnom území
alebo so súhlasom dotknutých štátov na území iného členského štátu udeliť výnimky a tieto výnimky

individuálne podmieniť, z článkov 5 až 9, ktoré sa vzťahujú na dopravu
a/ vozidlami vo vlastníctve orgánov verejnej moci alebo nimi prenajímanými bez vodiča na účely cestnej
dopravy, ktorá nekonkuruje súkromným dopravným podnikom;
b/ vozidlami používanými alebo prenajímanými bez vodiča poľnohospodárskymi, záhradníckymi,
lesníckymi, chovateľskými alebo rybárskymi podnikmi na prepravu tovaru ako súčasť svojej

podnikateľskej činnosti v okruhu do 100 kilometrov od miesta, kde má podnik základňu;
c/ poľnohospodárskymi traktormi a lesnými traktormi používanými na poľnohospodárske alebo lesnícke
činnosti v okruhu do 100 kilometrov od základne podniku, ktorý vozidlo vlastní, najíma alebo prenajíma;
d/ vozidlami alebo jazdnými súpravami s maximálnou prípustnou hmotnosťou nepresahujúcou 7,5 tony,
ktoré používajú: - poskytovatelia univerzálnych služieb v zmysle článku 2 ods. 13 smernice Európskeho

parlamentu a Rady 97/67/ES z 15. decembra 1997 o spoločných pravidlách rozvoja vnútorného trhu
poštových služieb Spoločenstva a zlepšovaní kvality služieb (11) na dodávku zásielok ako súčasť
univerzálnej služby alebo - na prepravu materiálu, zariadení alebo strojov, ktoré vodič používa počas
svojej práce. Tieto vozidlá sa používajú iba v okruhu 50 kilometrov od základne podniku a pod
podmienkou, že vedenie vozidla nepredstavuje hlavnú činnosť vodiča;

e/ vozidlami prevádzkovanými výlučne na ostrovoch s rozlohou do 2 300 kilometrov štvorcových, ktoré
nie sú s ostatnou časťou štátneho územia spojené mostom, brodom alebo tunelom, ktorý je prístupný
motorovým vozidlám;
f/ vozidlami používanými na prepravu tovaru v okruhu 50 kilometrov od základne podniku, a ktoré
sú poháňané zemným alebo skvapalneným plynom alebo elektrinou, ktorých maximálna prípustná

hmotnosť vrátane hmotnosti prívesu alebo návesu nepresahuje 7,5 tony;
g/ vozidlami používanými pri výcviku a preskúšaní vodičov na účely získania vodičského preukazu alebo
osvedčenia o odbornej spôsobilosti za predpokladu, že sa nepoužívajú na komerčnú nákladnú alebo
osobnú dopravu;
h/ vozidlami používanými v súvislosti s kanalizáciou, ochranou pred povodňami, vodárenskými,

plynárenskými a elektrárenskými údržbárskymi službami, údržbou a kontrolou ciest, pri zbere a odvoze
domového odpadu a v súvislosti so službami likvidácie odpadu, telegrafnými a telefónnymi službami,
rozhlasovým a televíznym vysielaním alebo pri zisťovaní rozhlasových a televíznych vysielačov a
prijímačov;
i/ vozidlami s počtom miest na sedenie od 10 do 17, ktoré sa používajú výlučne na nekomerčnú osobnú

dopravu;
j/ špecializovanými vozidlami na prepravu zariadení cirkusov a lunaparkov;
k/ špeciálne upravenými mobilnými projekčnými vozidlami, ktorých hlavným účelom pri státí je
vzdelávanie;
l/ vozidlami používanými na zber mlieka z fariem a spätnú prepravu kontajnerov na mlieko alebo

mliečnych produktov určených na kŕmenie zvierat;
m/ špecializovanými vozidlami na prepravu peňazí a/alebo cenností;
n/ vozidlami, ktoré sa používajú na prepravu živočíšneho odpadu alebo uhynutých zvierat, ktoré nie sú
určené pre ľudskú spotrebu;
o/ vozidlami, ktoré sa používajú výlučne v rámci zberných priestorov, ako sú prístavy, terminály

intermodálnej dopravy a železničné terminály;
p/ vozidlami používanými na prepravu živých zvierat z fariem na miestne trhy a naopak alebo z trhov
na miestne bitúnky v okruhu do 50 kilometrov.20. Podľa čl. 13 ods. 1 nariadenia č. 561/2006 (v znení účinnom od 20. augusta 2020): Ak tým nebudú
dotknuté ciele stanovené v článku 1, môže každý členský štát na svojom vlastnom území alebo so
súhlasom dotknutých štátov na území iného členského štátu udeliť výnimky a tieto výnimky individuálne

podmieniť, z článkov 5 až 9, ktoré sa vzťahujú na dopravu:
[...]
q/
vozidlami alebo jazdnými súpravami prepravujúcimi stavebné stroje stavebného podniku v okruhu do
100 km od základne podniku za predpokladu, že vedenie vozidiel nepredstavuje hlavnú činnosť vodiča;

r/
vozidlami používanými na dodávku transportného betónu.

21. Vo vzťahu k tej časti kasačnej sťažnosti, kde sa namieta výrok napadnutého rozsudku, ktorým
sa žaloba žalobcu 1/ zamietla, predkladajúci senát uvádza, že krajský súd správne poukázal na to,
že vo všeobecnosti povinnosť používať záznamové zariadenie (tzv. tachograf) v cestnej doprave bola

stanovená v čl. 3 nariadenia č. 3821/85 (v znení v čase spáchania skutku) a rovnako v § 2 ods. 1 zákona
č. 461/2007 Z.z. o používaní záznamového zariadenia v cestnej doprave (v znení v čase spáchania
skutku). Ak teda žalobca 1/ toto zariadenie 4. novembra 2015 nemal inštalované vo svojom vozidle (s
platnou periodickou prehliadkou), javí sa, že takýto priestupok spáchal.

22. Bolo však potrebné ešte preskúmať, či z tejto všeobecnej povinnosti neexistovala výnimka, ktorá by
sa vzťahovala na vozidlo na prepravu betónu.

23. Ako bude objasnené nižšie, vzhľadom na povahu správneho súdneho konania vo veciach správneho
trestania, bolo potrebné ďalej tiež uvážiť, či z týchto povinností aktuálne neexistuje nejaká výnimka, a či

to má mať dopad na úspech sťažovateľa 1/ v tomto kasačnom konaní.

24. V administratívnom spise sa nachádza fotokópia osvedčenia o evidencii, časť II (technického
preukazu) vozidla na prepravu betónu, podľa ktorej je najväčšou konštrukčnou rýchlosťou tohto vozidla
rýchlosť 90 km/h, jeho prevádzková hmotnosť je 14 120 kg, a jeho najväčšia prípustná celková hmotnosť

je 35 000 kg. Medzi účastníkmi konania nie je sporné, že toto vozidlo slúži na prepravu betónu.

25. Výnimku z tejto povinnosti upravuje priamo nariadenie č. 3821/85 v čl. 3 ods. 1 s poukazom na čl. 3
nariadenia č. 561/2006 (i). Ďalej nariadenie č. 3821/85 v čl. 3 ods. 2 umožňuje členským štátom zaviesť
ďalšie výnimky v rozsahu podľa čl. 13 ods. 1 a 3 nariadenia č. 561/2006 (ii).

26. (i) Vzhľadom na parametre a funkciu (hmotnosť a maximálnu rýchlosť) vozidla na prepravu betónu,
ako boli opísané vyššie, je zrejmé, že výnimka uvedená v čl. 3 nariadenia č. 561/2006 nie je daná.
(ii) Ďalej § 2 ods. 2 zákona č. 461/2007 Z.z. o používaní záznamového zariadenia v cestnej doprave
s odkazom na čl. 3 a čl. 13 ods. 1 (nie aj ods. 3) nariadenia č. 561/2006 zaviedol ďalšie výnimky

z čl. 3 nariadenia č. 3821/85. Je však opätovne zrejmé, že vzhľadom na parametre (hmotnosť a
maximálnu rýchlosť) a funkciu vozidla na prepravu betónu, ako boli opísané vyššie, ani podmienky pre
túto Slovenskou republikou zavedenú výnimku nie sú splnené.

27. Predkladajúci senát identifikoval, že nariadenie č. 3821/85 bolo (s výnimkou troch jeho článkov,

ktoré nie sú pre práve rozhodovanú vec relevantné) s účinnosťou od 2. marca 2016 zrušené nariadením
Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 165/2014 zo 4. februára 2014 o tachografoch v cestnej doprave,
ktorým sa ruší nariadenie Rady (EHS) č. 3821/85 o záznamovom zariadení v cestnej doprave a
mení nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 561/2006 o harmonizácii niektorých právnych
predpisov v sociálnej oblasti, ktoré sa týkajú cestnej dopravy. Uvedené nariadenie však bezo zmeny,

hoci za použitia iných výrazovo-legislatívnych prostriedkov, prevzalo úpravu uvedenú v zrušovanom
nariadenie č. 3821/85, a to vrátane výnimiek tam uvedených a možnosti pre členské štáty ďalšie výnimky
zaviesť.

28. Predkladajúci senát však ďalej zistil, že nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č.

2020/1054 z 15. júla 2020, ktorým sa mení nariadenie (ES) č. 561/2006, pokiaľ ide o minimálne
požiadavky na maximálne denné a týždenné časy jazdy, minimálne prestávky a doby denného a
týždenného odpočinku, a nariadenie (EÚ) č. 165/2014, pokiaľ ide o určovanie polohy prostredníctvom
tachografov, v jeho čl. 1 bode 12 písm. b), došlo k novelizácii nariadenia č. 561/2006 rozšírením okruhuvýnimiek podľa čl. 13 ods. 1 nariadenia č. 561/2006 aj o vozidlá používané na dodávku transportného
betónu uvedené v novom písm. r). Ďalej platí, že výnimky z povinnosti mať meracie zariadenie podľa čl.
13 ods. 1 uvedeného nariadenia si naďalej uplatňuje aj slovenský zákonodarca, a to v § 2 ods. 2 zákona

č. 461/2007 Z.z. o používaní záznamového zariadenia v cestnej doprave.

29. Preto je zrejmé, že odo dňa účinnosti tejto novely sa viac povinnosť používať záznamové zariadenie
na vozidlo, o aké ide v práve rozhodovanej veci, nevzťahuje.

30. Predkladajúci senát ďalej zistil, že v odlišnom rozsudku boli vyslovené tieto právne závery:
V trestnoprávnej rovine zároveň síce platí, že zásada použitia neskoršej priaznivejšej právnej úpravy nie
je premietnutá ako jeden z dôvodov pre podanie dovolania (§ 371 Trestného poriadku), resp. obnovy
konania (§ 394 Trestného poriadku), avšak jej zohľadňovanie v rámci prebiehajúceho dovolacieho
konania vyplýva z judikatúry (trestného kolégia) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. V zmysle prvej
právnej vety uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 69/2012 z 15.1.2013,

publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod
č. 46/2014: „Dovolací súd posudzuje napadnuté rozhodnutie z hľadiska súladu so zákonom účinným
v čase vyhlásenia tohto rozhodnutia. Pri rozhodovaní o dovolaním napadnutej okolnosti patriacej
do oblasti posudzovania trestnosti činu alebo ukladania trestu však zohľadní aj zmenu právneho
stavu v čase od vyhlásenia napadnutého rozhodnutia do momentu rozhodovania dovolacieho súdu,

ktorá je relevantná v súvislosti s ústavným princípom retroaktivity Trestného zákona, resp. jeho
zmeny priaznivej pre páchateľa (článok 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a § 2 ods. 1
Trestného zákona) a
dôsledkom aplikácie tohto princípu pre možné rozhodovanie v novom konaní.“

Pokiaľ sa teda zásada použitia neskoršej priaznivejšej právnej úpravy v uvedenom rozsahu používa
pri súdnom trestaní, mala by sa analogicky v zmysle § 198 písm. d) SSP aplikovať aj na správne
trestanie, resp. naň nadväzujúci správny súdny prieskum a teda i kasačné konanie. Kvázi ekvivalentom
trestnoprávneho dovolania je totiž v správnom súdnom konaní práve kasačná sťažnosť. Inak povedané,
pokiaľ sa na zásadu použitia neskoršej priaznivejšej právnej úpravy prihliada v trestnom konaní

aj v konaní o dovolaní, je na mieste na ňu prihliadať aj v správnom súdnom konaní v konaní o
kasačnej sťažnosti a to aj v prípade, ak ku legislatívnej zmene priaznivejšej pre páchateľa došlo až po
právoplatnosti rozhodnutia krajského súdu.

Z uvedeného teda vyplýva povinnosť kasačného súdu s odkazom na § 195 písm. d/, § 453 ods. 2 SSP

zohľadniť aj v kasačnom konaní legislatívnu zmenu, ktorú v danej veci predstavuje zmena zákona č.
98/2004Z.z.účinnáod1.1.2018(zákonč.268/2017Z.z.).Hocisatakýtovýkladmôžejaviťakorozporný
s § 454 SSP, v zmysle ktorého je pre kasačný súd rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia
krajského súdu, jeho potreba vyplýva z ústavne konformného výkladu § 195 písm. d), § 453 ods. 2 SSP
v nadväznosti na zásadu použitia neskoršej priaznivejšej právnej úpravy majúcu ústavný i medzinárodný

základ (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky).

31. Predkladajúci senát by mal teda vo svetle týchto právnych názorov a po ustálení, že ku priestupkovo
postihnuteľnému konaniu došlo 4. novembra 2015, že krajský súd vo veci rozhodol 27. marca 2019 a
že vyššie opísané zmeny právnej úpravy nastali s účinnosťou od 20. augusta 2020, dospieť k záveru,

že je potrebné kasačnej sťažnosti vyhovieť.

32. S právnym názorom vysloveným v odlišnom rozsudku sa však predkladajúci senát nestotožňuje, a
to pre tieto dôvody.

33. Podľa čl. 50 ods. 6 Ústavy (obdobne podľa čl. 40 ods. 6 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým
sa uvádza LISTINA ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia
Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky) platí, že trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá
podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa
priaznivejšie.

34. Podľa čl. 7 ods. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie č. 209/1992
Zb.) nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané nebolopodľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest
prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.

35.Podľačl.49ods.1ChartyzákladnýchprávEurópskejúnienikohonemožnoodsúdiťzakonaniealebo
opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného
práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase
spáchania trestného činu. Ak po spáchaní trestného činu zákon ustanovuje miernejší trest, uloží sa tento
trest.

36. Po prvé, odlišný rozsudok vychádza z predpokladu, že postupom podľa § 195 písm. d/ SSP
(analogická aplikácia zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona) je potrebné aj v kasačnom
konaní aplikovať neskoršiu, pre páchateľa priestupku priaznivejšiu právnu úpravu, aj keď k zmene tejto
právnej úpravy v prospech páchateľa priestupku došlo až po dni rozhodnutia krajského súdu. Má tomu
byť tak preto, že zásadu použitia neskoršej právnej úpravy priaznivejšej pre páchateľa, ak k zmene

právnej úpravy došlo po rozhodnutí odvolacieho trestného súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako
trestný dovolací súd údajne judikoval vo svojom uznesení z 15. januára 2013 sp. zn. 2 Tdo 69/2012, č.
R 46/2014 (ďalej len „rozhodnutie R 46/2014“).

37. Predkladajúci senát sa zamýšľa nad charakterom príkazu lex posterior mitius. Nespochybňuje, že

túto zásadu je potrebné uplatňovať aj na oblasť správneho trestania. Najvyšší súd Slovenskej republiky
opakovane judikoval, že uvedený ústavný princíp treba vzťahovať i na oblasť trestania za priestupky
a za iné správne delikty, ktorá je súčasťou autonómneho pojmu „trestného obvinenia“ podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 21. februára 2018 sp. zn. 6Asan 9/2017, č. R 40 a 52/2018, bod 79).

38. Avšak pred prijatím záveru, ktorý si osvojil senát 1S Najvyššieho správneho súdu v odlišnom
rozsudku, v zmysle ktorého sa na zásadu použitia neskoršej priaznivejšej právnej úpravy prihliada v
trestnom konaní aj v konaní o dovolaní a preto je na mieste prihliadať na ňu aj v správnom súdnom
konaní v konaní o kasačnej sťažnosti a to aj v prípade, ak ku legislatívnej zmene priaznivejšej pre

páchateľa došlo až po právoplatnosti rozhodnutia krajského súdu, je potrebné oboznámiť sa práve s
tým, ako je zásada lex posterior mitius vykladaná v trestnom súdnictve, konkrétne v dovolacom konaní.
V tomto smere predkladajúci senát zastáva názor, že z rozhodnutia R 46/2014 nevyplýva záver uvedený
v odlišnom rozsudku. Je pravdou, že právna veta rozhodnutia č. R 46/2014 môže navodzovať dojem,
že podporuje právne názory uvedené v odlišnom rozsudku, ale predkladajúci senát zastáva názor, že

každé súdne rozhodnutie je potrebné interpretovať v konkrétnych skutkových a právnych okolnostiach,
ktoré ho vyvolali. Na tomto mieste je potrebné tiež zdôrazniť, že práve závery vyplývajúce z rozhodnutia
R 46/2014 boli pre senát 1S relevantné k prijatiu vyššie uvedeného záveru t.j. o aplikácii zásady lex
posterior mitius aj na obdobie po právoplatnosti rozsudku krajského súdu.

39. Rozhodnutie R 46/2014 síce formulovalo záver o prihliadaní na neskoršiu priaznivejšiu právnu
úpravu, ktorá vznikla až po rozhodnutí odvolacieho trestného súdu, avšak v špecifickom kontexte
implementácie nálezu Ústavného súdu SR po tom, čo vyslovil neústavnosť ustanovenia Trestného
zákona [v konkrétnostiach išlo o nález z 28. novembra 2012 sp. zn. PL. ÚS 106/2011, č. 4/2012 ZNaU
(asperačnázásada)].Záverydovolaciehotrestnéhosúdupretonemožnoaplikovaťnaakúkoľveksituáciu

zmeny právnej úpravy, ale práve a len na zmenu, ktorá musí spočívať v strate jej účinnosti a prípadne
platnosti podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy SR na podklade derogačného nálezu Ústavného súdu SR, a nie
v dôsledku novelizácie zákona.

40. Predkladajúci senát preto považuje za potrebné poukázať na tieto konkrétne pasáže odôvodnenia

rozhodnutia č. R 46/2014:
Napriek uvedenej nesprávnej aplikácii zákona účinného v čase rozhodovania nemohol najvyšší súd
dovolaniu vyhovieť. V dôsledku rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný
súd) v konaní o súlade právnych predpisov, ktoré sa týka práve dotknutého ustanovenia Trestného
zákona.

Dovolací súd posudzuje napadnuté rozhodnutie v zásade z hľadiska súladu so zákonom účinným v
čase vyhlásenia tohto rozhodnutia. Pri rozhodovaní o dovolaním napadnutej okolnosti patriacej do
oblasti posudzovania trestnosti činu alebo ukladania trestu však zohľadní aj zmenu právneho stavunastalú v čase od vyhlásenia napadnutého rozhodnutia do momentu rozhodovania dovolacieho súdu,
ktorá je relevantná v súvislosti s ústavným princípom retroaktivity Trestného zákona, resp. jeho zmeny
priaznivej pre páchateľa (článok 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a § 2 ods. 1 Tr. zák.) a dôsledkom aplikácie
tohto princípu pre možné rozhodovanie v novom konaní.

K takej zmene došlo na základe nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106 /2011 z 28. novembra 2012,
vyhláseného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 428/2012 (čiastka 104) 21. decembra

2012.
[...]

Na základe uvedeného najvyšší súd, napriek porušeniu zákona pri rozhodovaní v pôvodnom
konaní, nemohol zrušiť napadnuté rozhodnutie podľa § 386 ods. 1 , ods. 2 Tr. por. Viazanosť právnym
názorom dovolacieho súdu (k § 391 ods. 1 Tr. por.) vysloveným podľa právneho stavu v čase
rozhodovania napadnutým rozhodnutím by totiž v ďalšom konaní bránila uplatneniu vyššie
popísaného princípu uvedeného v § 2 ods. 1 Tr. zák. Došlo by k tomu v situácii, keď je splnenie dovolacieho
dôvodu, a to v otázke ukladania trestu, založené na porušení ustanovenia, o ktorom bolo v medziobdobí
rozhodnuté ústavným súdom, že nie je v súlade s Ústavou, s čím je spojená sankcia straty účinnosti
takého ustanovenia.

Naopak, právny názor dovolacieho súdu musí vychádzať z aktuálnej zmeny právneho poriadku,
vyvolanej nálezom ústavného súdu z 28. novembra 2012. Je tomu tak preto, že ku zmene
zákona vyvolanej stratou účinnosti časti vety za bodkočiarkou v § 41 ods. 2 Tr. zák. dochádza v prospech
obvineného, u ktorého by už pri opätovnom rozhodovaní v novom (a teda právoplatne neskončenom)

konaní po zrušení napadnutého rozhodnutia neprichádzalo do úvahy obligatórne uloženie trestu nad
jednu polovicu zákonom určenej trestnej sadzby so zvýšenou hornou hranicou (ak by k tomu konajúci
súd nebol nútený právnym názorom dovolacieho súdu). Dôvodom dovolania je pritom práve uloženie
trestu pod jednu polovicu zvýšenej trestnej sadzby, teda mimo sadzby celkovo upravenej v zmysle §
41 ods. 2

Tr. zák. (v čom spočíva uplatnenie dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por.).

41. Navyše, predkladajúci senát súčasne považuje za potrebné dodať, že hoci sú pre oblasť správneho
trestania nepochybne relevantné zásady trestného práva hmotného a procesného (ako bolo už

odôvodnené vyššie), pri ich výklade nie je Najvyšší správny súd Slovenskej republiky bez ďalšieho
viazaný rozhodovacou činnosťou a interpretáciou dovolacieho trestného súdu. Ustálenou rozhodovacou
praxou kasačného súdu totiž nie je rozhodovacia činnosť (či už publikovaná v súdnych zbierkach alebo
nie) obchodnoprávneho, občianskoprávneho či trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (z dôvodu absencie hierarchickej nadradenosti a pôsobnosti v oblasti správneho súdnictva) [...]

Hoci tieto rozhodnutia môžu byť pre kasačný súd inšpiratívne, svojim odôvodnením presvedčivé a tak
kasačný súd ako aj správne súdy z nich môžu pri svojom rozhodovaní podporne vychádzať, odchýlenie
sa od právnych názorov v týchto uvedených rozhodnutiach nezakladá kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1
písm. h/ SSP (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky z 24. novembra 2021 sp.zn.
2Sžfk 45/2020, bod 24).

42. Predkladajúci senát ďalej považuje za potrebné poukázať na to, že Ústava SR a Listina bližšie
nekonkretizujú,vakomštádiusprávnehokonaniačisprávnehosúdnehokonaniajepotrebnétentopríkaz
ešte aplikovať, a kedy už nie.

43. Z rozhodovacej činnosti však vyplýva, že správny orgán, ktorý koná a rozhoduje v oblasti správneho
trestania (teda rozhoduje o vine a treste), musí aplikovať právnu úpravu, ak je pre páchateľa príslušného
verejnoprávneho deliktu priaznivejšia, ak tu taká úprava bola už v čase rozhodovania správneho orgánu(rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. novembra 2010 sp. zn. 5Sž 18/2010, s. 19; zo
4. mája 2021 sp. zn. 4Asan 20/2019, body 85 a 88).

44. Ak krajský súd koná o správnej žalobe vo veciach správneho trestania, musí tiež aplikovať neskoršiu
právnu úpravu, ak je pre páchateľa príslušného verejnoprávneho deliktu priaznivejšia, a to aj ak k
zmenetejtoprávnejúpravydošloažpoprávoplatnostipreskúmavanýchsprávnychrozhodnutí(rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5. novembra 2019 sp. zn. 4Asan 2/2019, č. R 20/2021, body
72, 73, 76 a 78).

45. K týmto záverom sa predkladajúci senát hlási. Nie je však toho názoru, že by aplikácia uvedeného
princípu siahala až do kasačného konania, ak k zmene právnej úpravy došlo až po rozhodnutí krajského
súdu.

46. Predkladajúci senát zastáva právny názor, že princíp lex posterior mitius sú príslušné orgány

aplikovať v konaniach, v ktorých dochádza k rozhodovaniu o vine a treste. Kasačné konanie podľa
právneho názoru predkladajúceho súdu, ale nemožno považovať za takéto konanie.

47. Kasačná sťažnosť predstavuje mimoriadny prieskumný prostriedok. Smeruje proti právoplatnému
rozhodnutiu krajského súdu (§ 438 ods. 1 SSP), sleduje záujem na odstránení vád rozhodovania

správneho súdu, z tohto titulu v konaní o kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a
dôkazy (§ 441 SSP), kasačný súd je viazaný skutkovým a právnym stavom k rozhodnutiu krajského
súdu (§ 454 SSP). V kasačnom konaní sa spravidla nevykonáva dokazovanie. Činnosť kasačného súdu
je čisto prieskumného charakteru, sledujúc zabezpečenie spravodlivého procesu rozhodovania súdov
nižších inštancií (a správnych orgánov) a zjednocovanie právnych názorov na sporné právne otázky.

48.Konanienakrajskomsúdejevčaserozhodovaniakasačnéhosúduužprávoplatneskončené,pričom
kasačný súd je viazaný právnom stavom v čase, ktorý tu bol v čase právoplatnosti rozhodnutia krajského
súdu (§ 454 SSP). Toto pravidlo nemôže prelomiť ani § 195 SSP a § 453 ods. 2 SSP, ktoré ustanovujú
absenciu viazanosti, na strane správneho súdu a kasačného súdu, rozsahom a dôvodmi žaloby, nijakým

spôsobom však nemodifikujú časový moment, ku ktorému sa napadnutý správny akt, resp. rozhodnutie
krajského súdu, skúma. Inými slovami, tieto ustanovenia umožňujú súdom rozhodujúcim v správnom
súdnictve ísť mimo petit, nie však mimo časový rámec, na ktorý je prieskum v správnom súdnictve
fixovaný.
49. V tomto kontexte je potrebné uvažovať aj o znení čl. 50 ods. 6 Ústavy SR a čl. 40 ods. 6 Listiny. Tieto

ustanovujú, že je potrebné prihliadať na neskorší, pre páchateľa priaznivejší, zákon, pri posudzovaní
trestnosti činu a pri ukladaní trestu. Kasačný súd nie je v kasačnom konaní oprávnený prijímať či meniť
rozhodnutie o vine a ani priamo rozhodovať o treste za určitý verejnoprávny delikt, dokonca nemôže
ani moderovať uložený trest.

50. Kým krajskému súdu je sankčná moderácia umožnená podľa § 198 SSP, postup podľa tohto
ustanovenia kasačný súd využiť nemôže (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. mája
2019 sp. zn. 6Asan 14/2017, č. R 65/2019, bod 61; rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
21. januára 2020 sp. zn. 1Asan 5/2018, bod 25).

51. Výnimka z viazanosti správneho súdu stavom v čase rozhodnutia správneho orgánu uplatňovaná
pred krajským súdom je odôvodnená požiadavkami vyplývajúcimi z judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva. Tento súd totižto požaduje, aby akékoľvek obvinenie trestnej povahy bolo rozhodované
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru súdom (tribunal), a nie iným orgánom.

52. Je však možné akceptovať, že o takomto obvinení rozhoduje iný orgán, ale to len za podmienky, že
rozhodnutie takého iného orgánu ako rozhodnutie o obvinení trestnej povahy musí podliehať prieskumu
súdu (tribunal), ktorý sám spĺňa požiadavky čl. 6 (rozsudok z 21. februára 1984 vo veci Öztürk v
Nemecko, č. sťažnosti 8544/79, bod 56; rozsudok z 2. septembra 1998 vo veci Lauko v Slovensko, č.
sťažnosti 26138/95, body 63 a 64) a má plnú jurisdikciu. Plná jurisdikcia znamená, že tento súd (tribunal)

musí mať možnosť posúdiť obvinenie trestnej povahy vo všetkých skutkových a právnych otázkach, a
to vrátane otázok primeranosti uloženého trestu (rozsudok z 27. septembra 2011 vo veci A. Menarini
Diagnostics S.R.L. v Taliansko, č. sťažnosti 43509/08, body 64 až 66).53. Takéto požiadavky (osobitne požiadavka plnej jurisdikcie v správnom trestaní) však už nesiahajú
aj na ďalší stupeň v správnom súdnictve, t.j. na kasačné konanie. Predkladajúci senát zastáva názor,
že v každom ďalšom stupni správneho súdnictva už má zákonodarca možnosť si systém opravných

prostriedkov nastaviť voľnejšie, resp. s odlišnými kompetenciami, viazanosťou skutkovým a právnym
stavom, či rozsahom súdneho prieskumu.

54. Predkladajúci senát pre úplnosť uvádza, že nenašiel uspokojivú odpoveď na otázku rozsahu
povinnosti aplikovať lex mitius v rôznych štádiách konania v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské

práva. Existenciu tejto zásady Európsky súd pre ľudské práva uznal v rámci rozsahu čl. 7 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (rozsudok veľkej komory zo 17. septembra 2009 vo veci
Scoppola v Taliansko (č. 2), č. sťažnosti 10249/03, body 108 a 109).

55. Najbližšie sa tejto otázky týkal rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. januára 2016 vo
veci Gouarré Patte v Andorra, č. sťažnosti 33427/10) . V uvedenej veci išlo o aplikáciu priaznivejšej

úpravy pri rozhodovaní o obnove konania, keď k zmene právnej úpravy došlo 21. februára 2005 po
poslednom vnútroštátnom trestnom súdnom rozhodnutí (19. júl 2000) pred rozhodovaním o obnove
konania (body 32 a 33). Európsky súd pre ľudské práva uznal, že čl. 7 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd obsahuje zásada lex posterior mitius (bod 28). Príkaz na aplikáciu takejto
neskoršej právnej úpravy ale obsahovalo vnútroštátne právo (bod 34). Odpovedať na otázku, či takýto

príkaz vyplýva aj z čl. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, však odmietol, resp.
nepovažoval za potrebné (body 32 a 35).

56. Predkladajúci senát ďalej dáva do pozornosti čl. 49 ods. 1 poslednú vetu Charty základných práv
Európskej únie. Táto tiež zakotvuje princíp lex posterior mitius.

57. Nie je bez významu, že právnou úpravou, ktorá sa aplikuje na tento prípad, sa môže vykonávať
právo Únie v zmysle čl. 51 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie. Je tomu tak preto, že
povinnosť používať záznamové zariadenie v takom type vozidla, o aké ide v práve rozhodovanej veci,
bola stanovená v práve Únie. V práve Únie bola stanovená aj povinnosť porušenie takejto povinnosti

sankcionovať, a to v čl. 41 ods. 1 nariadenia č. 165/2014, už citovaného, podľa ktorého členské štáty
v súlade so svojimi ústavnými postupmi stanovia pravidlá pre sankcie uplatniteľné v prípade porušenia
tohto nariadenia a prijmú všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie ich vykonania. Tieto sankcie
sú účinné, primerané, odrádzajúce a nediskriminačné a zodpovedajú kategóriám porušení predpisov
stanoveným v smernici 2006/22/ES. Táto povinnosť bola splnená v zákone č. 462/2007 Z.z., a to v jeho

§ 38. Predkladajúci senát uvádza, že takáto povinnosť bola tiež zakotvená v už zrušenom nariadení č.
3821/85, a to v jeho čl. 19 ods. 1.

58. Predkladajúci senát nenašiel uspokojivú odpoveď na otázku rozsahu povinnosti aplikovať lex
posterior mitius v rôznych štádiách konania v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie. Táto judikatúra

sa iba opakovane vyjadrila, že tento príkaz sa vzťahuje na konanie, pokým nedôjde ku konečnému
rozhodnutiu (rozsudok zo 6. októbra 2015 vo veci Delvigne, C-650/13, bod 56; rozsudok vo veci
Crédit agricole v ECB, C-456/20 P až C-458/20 P, body 27 a 65). Nebolo však vyriešené, ktoré typy
vnútroštátnych rozhodnutí je potrebné považovať za konečné. Teda otázka aplikability čl. 49 ods. 1
Charty základných práv Európskej únie na rôzne štádiá vnútroštátneho konania v závislosti od rôznej

doby nastania zmeny právnej úpravy v prospech páchateľa verejnoprávneho deliktu nebola ešte v
judikatúre Súdneho dvora EÚ riešená.

59. Na záver predkladajúci senát dáva pre blízkosť právnej úpravy a koncepcie kasačnej sťažnosti v
správnom súdnictve do pozornosti aj uznesenie rozšířeného senátu českého Najvyššieho správneho

súdu zo 16. novembra 2016 sp. zn. 5 As 104/2013, bod 52. V tomto rozhodnutí bola takisto odmietnutý
právnynázortypovovyslovenýajvodlišnomrozsudku,atospoukazomnacharakterkasačnéhokonania
ako mimoriadneho opravného prostriedku spojeného s prieskumom už právoplatného rozhodnutia
správneho súdu nižšej inštancie.

60. Vzhľadom na všetky tieto dôvody je predkladajúci senát toho názoru, že je vec potrebné predložiť
veľkému senátu na rozhodnutie o tom, ktorý z právnych názorov, či ten prezentovaný v odlišnom
rozsudku,alebotenprezentovanývtomtouznesení,jepotrebnéaplikovaťvďalšejrozhodovacejčinnosti
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky.61. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov
3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok.