Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, February 8, 2022

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 7Sžsk/50/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8020200237
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 02. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viola Takáčová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2022:8020200237.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy

Takáčovej, PhD. a z členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Jana Martinčeková, v právnej
veci žalobcu: Ľ. N., Q. XX. H. XXXX, U. T. X., S. Č.. XX, právne zast.: JUDr. Sabínou Hodoňovou,
advokátkou so sídlom v Žiline, Mariánske námestie č. 31, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie,
so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8-10, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej z 12.
februára 2020, Číslo: 35021-2/2020-BA, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu
v Prešove z 15. apríla 2021, č. k. 2Sa/9/2020-102, t a k t o

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove z 15. apríla 2021, č.k.

2Sa/9/2020-102 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

O d ô v o d n e n i e

I.

1. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) napadnutým rozsudkom z 15. apríla 2021, č.k.
2Sa/9/2020-102, postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c/, d/ a e/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny
poriadok (ďalej len „SSP“) zrušil rozhodnutie žalovanej z 12. februára 2020, Číslo: 35021-2/2020-BA v

spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím z 21. novembra 2019, Číslo: 11370/2019-PP-DvN a
vec jej vrátil na ďalšie konanie. Predmetným rozhodnutím žalovaná postupom podľa § 218 ods. 2 zákona
č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“) odvolanie
žalobcu v celom rozsahu zamietla a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie z 21. novembra 2019,
Číslo: 11370/2019-PP-DvN, ktorým bolo rozhodnuté, že žalobca podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003
Z.z. a podľa článku 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004
(ďalej len „Základné nariadenie“) nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.

2. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovanej preskúmal v intenciách § 104 ods.
1,7 zákona č. 461/2003 Z.z., článku 1 písm. j/, článku 61 ods. 1,2, článku 65 ods. 5 písm. a/ Základného
nariadenia, článku 11 ods. 1,2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.
septembra 2009 (ďalej len „Vykonávacie nariadenie“) a postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej
v Tretej hlave Tretej časti SSP upravujúcej správnu žalobu v sociálnych veciach za primeraného použitia
ustanovení o všeobecnej správnej žalobe podľa Prvej hlavy Tretej časti SSP a dospel k záveru o

dôvodnosti podanej správnej žaloby.

3. Krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že správne orgány vo vzťahu k vyriešeniu zásadnej
otázky bydliska žalobcu nevenovali dostatočnú pozornosť a žalovaná ako odvolací orgán aj napriekskutočnostiam, ktorými žalobca argumentoval v odvolaní a v písomných dôkazoch, ktoré predložil v
rámci odvolacieho konania nerozhodla na základe týchto skutočností, ale riadila sa iba vyhodnotením
formuláru U1 a striktných ustanovení zákona č. 461/2003 Z.z., ako aj Základného nariadenia, konkrétne

článku 61 ods. 1. Správne orgány dostatočne nepreverovali frekvenciu návštev a pobytu žalobcu
na Slovensku, ich účelnosť, hospodárnosť, teda ekonomické odôvodnenie, nezaoberali sa dôvodom,
prečo žalobca v roku 2005 odišiel do Írska, za akým účelom. Správne orgány sa nevenovali aplikácií
ustanovenia článku 11 ods. 1 v spojení s článkom 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia, a svoje
rozhodnutie vydali na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. S poukazom na tú

skutočnosť, že vôbec nekomunikovali ohľadom bydliska žalobcu a zistenia jeho väzieb na územie
Slovenska bez toho, aby oslovili príslušnú inštitúciu členského štátu v ktorom žalobca pracoval a žil
od roku 2005 do roku 2019, za akým účelom, z akých dôvodov, a čo ho vlastne viedlo k samotnému
presťahovaniu sa z územia Slovenska do iného členského štátu Európskej únie, pričom tieto dôvody,
ktoré žalobca popísal tak v žiadosti, ako aj vo svojom výsluchu z 20. novembra 2019, správne orgány
nedostatočne vyhodnotili. V tomto smere uviedol, že dohoda medzi dotknutými inštitúciami (Írska a

Slovenskej republiky) v čase rozhodovania žalovanej neexistovala, respektíve k takejto dohode medzi
dotknutými inštitúciami na určenie skutočného miesta bydliska žalobcu nedošlo a vôbec nevyhodnotili
správne orgány „úmysel“ žalobcu a tiež dôvody a okolnosti, ktoré ho viedli k presťahovaniu a
predovšetkým k zamestnaniu v Írsku. Rovnako nedostatočne vyhodnotili, že žalobca sa počas výkonu
zamestnania a života v Írsku nepretržite vracal so svojou rodinou na územie Slovenska, kde nepretrhol

svoje väzby na rodinu, pričom tieto zostali zachované na území Slovenskej republiky. O tom žalobca
presviedčal správne orgány poukazom na listinné dôkazy, ktoré boli preukázaním toho, že žalobca na
území Slovenskej republiky si zabezpečoval bývanie formou kúpy domu, zabezpečoval tak lekárske,
študijné potreby svojich detí, ale aj zabezpečenie poistného a poistných udalostí, ako aj sporenia
v prípade pre potreby návratu z Írska celej svojej rodiny. Väzby na Slovenskú republiku udržiaval

návštevami, ako aj realizáciou väzieb, ktoré mali byť zachované potom, čo sa vráti žalobca spolu so
svojou rodinou, teda s manželkou a troma maloletými deťmi na územie Slovenskej republiky, kde chceli
následne žiť. Dôkazom toho bol aj predaj rodinného domu, ktorý mali zakúpený na území Írska, kde žili
a trávili čas počas doby, kedy spolu s manželkou, potom ako uzatvorili manželstvo v roku 2010 sa im
narodili 3 maloleté deti a spolu žili v Írsku. Žalobca výpoveďou, ako aj listinnými dôkazmi, preukázal, že

bývanie a život rodiny v Írsku bol len dočasný, nie trvalý.

4. S prihliadnutím na uvedené krajský súd dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutia
vychádzali z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, z nesprávneho právneho posúdenia, boli
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a preto ich podľa § 191 ods. 1 písm. c/, d/, e/ SSP zrušil a

vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie.

5. O trovách konania súd rozhodol tak, že úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanej úplnú náhradu
trov konania.

II.

6. Žalovaná rozsudok krajského súdu napadla v zákonnej lehote kasačnou sťažnosťou.

7. Namietala, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe

nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP) a tiež, že sa odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. h/ SSP).

8. Konkrétne uviedla, že bydlisko žalobcu bolo posúdené na základe celkového zhodnotenia dostupných
informácií, teda na základe objektívnych skutočností plynúcich z formulára U1, ktorý osvedčila príslušná

írska inštitúcia dňa 04. októbra 2019, údajov uvedených žalobcom v žiadosti o dávku, vyhlásenia na
účely posúdenia zachovania centra záujmov, informácií získaných výsluchom žalobcu a jeho manželky
a údajov plynúcich z písomných dokumentov predložených žalobcom. Mala za to, že bez akýchkoľvek
pochybností bolo preukázané bydlisko žalobcu v Írsku, keď sa tam zdržiaval viac ako 14 rokov (jeden
pracovný pomer, dohodnutý na dobu neurčitú a ukončený z podnetu žalobcu) s blízkymi osobami

(manželka, maloleté deti, svokra), so stabilnou bytovou situáciou (bývanie vo vlastnej nehnuteľnosti -
rodinného domu), plnení daňových povinností v zahraničí, čerpaní sociálnych dávok - nemocenského v
Írsku. Frekvencie návštev a pobytu žalobcu na Slovensku boli preverené na základe informácií plynúcich
z príslušného vyhlásenia na účely posúdenia zachovania centra záujmov a z výsluchu žalobcu predsprávnym orgánom. Aj keď osoby trvalo usadené v zahraničí raz ročne navštívia svojich rodinných
príslušníkov na Slovensku, strávia s nimi voľný čas, alebo dovolenku, neznamená to bez ďalšieho,
že nemajú po uplynutí týchto kratších časových úsekov dlhodobý záujem v zahraničí zotrvať. Táto

skutočnosť bez ďalšieho nepreukazuje zachovanie väzieb žalobcu na Slovensku.

9. K záveru krajského súdu, že žalovaná neskúmala úmysel žalobcu uviedla, že v zmysle článku 11
ods. 2 Vykonávacieho nariadenia sa úmysel dotknutej osoby považuje za rozhodujúci v prípade, ak
posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností ako sa uvádzajú v odseku 1,

nevedie k určeniu skutočného miesta bydliska, čo nie je prípad žalobcu. Ani úmysel, ani dôvody odchodu
do zahraničia nie je možné zároveň považovať za rozhodujúce skutočnosti svedčiace jednoznačne o
bydlisku dotknutej osoby, nakoľko v takom prípade by miesto bydliska nebolo potrebné skúmať, pretože
v zásade vo väčšine obdobných prípadov účastníci konania tvrdia, že ich úmyslom bolo vždy vrátiť sa na
Slovensko.Takýtozáverbynebolvsúladeskoordinačnýminariadeniami.Zistenéskutočnostiaokolnosti
nasvedčovaliúmyslužalobcuvrozhodnomobdobíbývaťvÍrsku.Niejerozhodujúce,akédôvodyžalobcu

viedli k zmene tohto rozhodnutia, k vráteniu sa na Slovensko. Poukázala tiež na rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 27. novembra 2018, sp. zn. 1Sžsk/38/2017 podľa ktorého, cit.: „ (...) otázka
bydliska je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani
úmysel (počiatočný alebo i trvajúci) a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine
pôvodu. Na tieto účely nie je rozhodujúca na prvom mieste citová väzba k svojmu rodisku či rodičom, ani

viac či menej určitý plán raz v budúcnosti sa opäť presťahovať do krajiny pôvodu, ale skutočné bydlisko,
teda miesto, kde osoba zvyčajne býva (článok 1 písm. j/ Základného nariadenia).“ K záveru súdu, že
žalovaná neoslovila príslušnú írsku inštitúciu a nezisťovala, či bola možná a dosiahnuteľná dohoda
členských štátov uviedla, že vo viacerých konaniach požiadala príslušnú írsku inštitúciu o spoluprácu a o
vyjadrenie jej názoru na bydlisko dotknutej osoby, avšak doposiaľ bolo žalovanej vo všetkých prípadoch

doručené totožné stanovisko, že nakoľko nejde o spor inštitúcií v zmysle článku 11 Vykonávacieho
nariadenia,jeposúdeniebydliskavýlučnouprávomocoutejinštitúcie,kdeboluplatnenýnároknadávkuv
nezamestnanosti, čo plne korešponduje z názorom žalovanej. Vo veci posúdenia bydliska žalobcu nejde
o spor inštitúcií, pretože írska inštitúcia nemala dôvod posudzovať bydlisko žalobcu. Podľa uvedeného
ustanovenia by bolo potrebné postupovať jedine v prípade, ak by írska inštitúcia usúdila, že bydlisko

žalobcu bolo na Slovensku (na základe čoho by mu nepriznala nárok na niektoré sociálne dávky) a podľa
názoru žalovanej by bolo v Írsku. V predmetnej veci nakoľko k rozdielu v stanoviskách nedošlo, zvolila
žalovaná priamu aplikáciu kritérií plynúcich z článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. V tomto smere
žalovaná odkázala na relevantné závery plynúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 1Sžso/26/2016.

10. Ďalej žalovaná uviedla, že skutočnosť, že žalobca o dávku v nezamestnanosti na území Írska
nepožiadal a že je dôvodný predpoklad, že by mu na území Írska nárok na túto dávku nevznikol,
je v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti právne irelevantnou skutočnosťou, ktorá žiadnym
spôsobom nemá vplyv na posúdenie nároku žalobcu na uvedenú dávku a na posúdenie jeho bydliska

v období jeho pobytu v Írsku. Podľa názoru žalovanej žalobca nemôže skutočnosť, že mu podľa
legislatívy štátu, v ktorom naposledy vykonával zárobkovú činnosť (a kde odvádzal poistné na sociálne
poistenie), nárok na dávku v nezamestnanosti nevznikne, zvrátiť tým, že si o túto dávku požiada v
inom členskom štáte Európskej únie, hoci aj takom, kde si zachoval isté väzby. Zdôraznila, že žiadne
ustanovenie Základného ani Vykonávacieho nariadenia nezakotvuje, že nezamestnané osoby musia

mať nárok na dávku v nezamestnanosti buď v štáte zamestnania, alebo v štáte pôvodu, prípadne
v inom členskom štáte, kde o túto dávku požiadajú, a to aj bez splnenia podmienok stanovených
legislatívou daného štátu. Koordinačné predpisy taktiež nezakotvujú právo osôb pracujúcich v členskom
štáte Európskej únie uplatniť si nároky na sociálne zabezpečenie v ktoromkoľvek inom členskom
štáte a požadovať bezpodmienečné zohľadnenie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na

inom území na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. Ani nezamestnané osoby, ktoré v
posudzovanom období dosiahli dobu poistenia len na území Slovenskej republiky nemajú právo výberu
členského štátu Európskej únie, v ktorom požiadajú o dávku v nezamestnanosti v tom zmysle, že ak
si o dávku v nezamestnanosti požiadajú v inom členskom štáte, doba poistenia v nezamestnanosti
dosiahnutá na Slovensku im nebude automaticky zohľadnená ako doba poistenia dosiahnutá na území

dotknutého štátu; takúto dobu by členský štát zohľadnil len v prípade existencie pevných väzieb
(bydliska) predmetnej osoby na jeho území.11. K vytknutému pochybeniu, že žalovaná vychádzala z údajov plynúcich z formulára U1, uviedla, že
formuláre sú ustálenou formou komunikácie medzi inštitúciami jednotlivých štátov v oblasti sociálneho
poistenia, formálna štruktúra formuláru je štandardizovaná a všeobecne prijímaná, v priebehu konania

nebol obsah formuláru sporný, nezrozumiteľný, či žalobcom akokoľvek spochybňovaný.

12. V závere zdôraznila, že žalovaná v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti čo
do zachovania väzieb žalobcu vo vzťahu k Slovensku posúdila na základe všetkých zistených a
preukázaných skutočností v súlade s článkom 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia; bolo jednoznačne

preukázané, že žalobca si centrum záujmov na Slovensku, počas výkonu činnosti zamestnanca v
Írsku nezachoval. V tomto smere uviedla, že v napadnutom rozhodnutí sa vyjadrila ku všetkým
zisteným skutočnostiam, podrobne uviedla všetky skutočnosti preukazujúce vytvorenie bydliska žalobcu
v Írsku; rozhodnutie je zároveň preskúmateľné vychádzajúce z dostatočných dôvodov. Pre zdôraznenie
správnosti svojich záverov žalovaná poukázala rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
08. decembra 2020, sp. zn. 1Sžsk/1/2020, z 25. novembra 2020, sp. zn. 9Sžsk/90/2019, z 13.

decembra 2017, sp. zn. 10Sžsk/5/2016, z 30. januára 2018, sp. zn. 1Sžso/26/2016 a z 27. novembra
2018, sp. zn. 1Sžsk/38/2017 ako aj rozsudky Krajského súdu v Žiline (sp. zn. 25Sa/13/2017, sp. zn.
29Sa/15/2019, sp. zn. 28Sa/17/2019, sp. zn. 24Sa/38/2019), Krajského súdu v Banskej Bystrici (sp.
zn. 24Sa/5/2018, sp. zn. 24Sa/7/2018, sp. zn. 26Sa/5/2019, sp. zn. 26Sa/5/2019), Krajského súdu v
Košiciach (sp. zn. 2Sa/49/2018, sp. zn. 1Sa/50/2018, sp. zn. 2Sa/26/2020), Krajského súdu v Trnave

(sp. zn. 20Sa/13/2019), Krajského súdu v Trenčíne (sp. zn. 18Sa/4/2019, sp. zn. 25Sa/17/2019, sp. zn.
28Sa/6/2019, sp. zn. 25Sa/41/2019, sp. zn. 28Sa/9/2020, sp. zn. 18Sa/2/2020) a Krajského súdu v Nitre
(sp. zn. 23Sa/16/2020, sp. zn. 23Sa/50/2020).

13. Navrhla, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie.

III.

14. Žalobca sa ku kasačnej sťažnosti žalovanej vyjadril podaním zo 14. júna 2021.

15. Plne sa stotožnil so závermi plynúcimi z rozsudku krajského súdu, do konania doložil množstvo
listinných dôkazov, ktorými sa správne orgány nezaoberali, bez súčinnosti s írskou inštitúciou môže
žalovaná pri posudzovaní bydliska postupovať výlučne podľa článku 11 ods. 2 Vykonávacieho
nariadenia, pretože bez tejto súčinnosti nemožno konštatovať existenciu dohody, ktorej absencia je

predpokladom aplikácie článku 11 ods. 2 nariadenia, ak žalovaná tvrdí, že úmysel dotknutej osoby
nie je možné považovať za rozhodujúcu skutočnosť svedčiacu jednoznačne o bydlisku tejto osoby,
vykladá článok 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia v priamom rozpore s jeho znením, formulár U1
obsahuje základné informácie a ďalšie podrobné zisťovanie skutočného stavu je vecou správneho
orgánu. Žalovanou označené rozhodnutia skutkovo nekorešpondujú s prípadom žalobcu. Bydlisko

žalobcu zostalo zachované na území Slovenskej republiky.

16. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú
zamietol.

IV.

17. Vyjadrenie žalobcu bolo doručené žalovanej dňa 14. júna 2021 na vedomie.

V.

18. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11
písm. h/ SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a
po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalovanej je dôvodná.

19. Podľa § 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení zákona č. 423/2020 Z.z., najvyšší správny súd začne činnosť 1. augusta 2021.20. Podľa § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z., o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení zákona č. 423/2020 Z.z., výkon súdnictva prechádza od 1. augusta 2021 z najvyššieho súdu na
najvyšší správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho

správneho súdu.

21. Z vyššie citovaného odseku 2 vyplýva, že zákonodarca upravil prechod výkonu súdnictva z
najvyššieho súdu na najvyšší správny súd, a teda najvyšší správny súd prebral z najvyššieho súdu
všetky „živé“ veci v agende správneho súdnictva, ktoré následne aj dokončí.

22. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

23. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli

porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

24.Podľa§6ods.1SSP,správnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

25. Podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v

sociálnych veciach;

26. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
Sociálnej poisťovne;

27. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd zrušil
rozhodnutie žalovanej z 12. februára 2020, Číslo: 35021-2/2020-BA v spojení s prvostupňovým
správnym rozhodnutím z 21. novembra 2019, Číslo: 11370/2019-PP-DvN a vec jej vrátil na ďalšie
konanie. Predmetným rozhodnutím žalovaná postupom podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003
Z.z. odvolanie žalobcu v celom rozsahu zamietla a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie z

21. novembra 2019, Číslo: 11370/2019-PP-DvN, ktorým bolo rozhodnuté, že žalobca podľa § 104
ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. a podľa článku 61 Základného nariadenia nemá nárok na dávku v
nezamestnanosti.
28. Podľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou
zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej

zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné
akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
Prevzatieprávnezáväznýchaktov,ktorévyžadujúimplementáciu,savykonázákonomalebonariadením
vlády podľa čl. 120 ods. 2.

29. Podľa článku 48 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (Konsolidované znenie), Európsky parlament
a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom prijmú v oblasti sociálneho zabezpečenia opatrenia,
ktoré sú nevyhnutné na poskytnutie voľného pohybu pracovníkov; za týmto účelom uzavrie dohody,
ktoré migrujúcim pracovníkom bez ohľadu na to, či ide o zamestnancov, a na nich závislým osobám
zabezpečia:

a/ započítanie všetkých období braných do úvahy podľa zákonov príslušných krajín za účelom získania
a trvania nároku na dávky a vypočítanie ich výšky;
b/ vyplácanie dávok osobám s bydliskom na území členských štátov.

30. Podľa článku 1 písm. j/ Základného nariadenia, "bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne
býva;

31. Podľa článku 1 písm. k/ Základného nariadenia, "pobyt" znamená prechodné bydlisko;32. Podľa článku 3 ods. 1 písm. h/ Základného nariadenia, toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne
predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia: dávky v nezamestnanosti;

33. Podľa článku 61 ods. 1 Základného nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého
právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na
dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom
rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej keby boli dosiahnuté podľa

právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky
dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté
podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali
za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

34. Podľa článku 61 ods. 2 Základného nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5

písm. a/ sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila
v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:

- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,
- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo

- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej
činnosti.

35. Podľa článku 65 ods. 2 Základného nariadenia, úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej
poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v

členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti
do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby
bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb
zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo
samostatne zárobkovo činná osoba.

36. Podľa článku 65 ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia, nezamestnaná osoba uvedená v prvej a
druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa
na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne
zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.

37. Podľa článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo
viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto
inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia
všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:

a/ dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov;
b/ situáciu dotknutej osoby vrátane:
i/ povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto
činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy;

ii/ jej rodinného stavu a rodinných väzieb;
iii/ vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti;
iv/ v prípade študentov zdroja ich príjmov;
v/ jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná;
vi/ členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

38. Podľa článku 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z
príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami,
na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako
vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

39. Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak
v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v
nezamestnanosti najmenej dva roky.40. Najvyšší správny súd z obsahu súdneho spisu ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovanej
mal preukázané, že

- žalobca na predpísanom tlačive dňa 08. novembra 2019 požiadal o dávku v nezamestnanosti
[z predmetného tlačiva vyplýva, že žalobca bol od 13. augusta 2019 zaradený do evidencie uchádzačov
o zamestnanie; od 09. mája 2005 do 18. júla 2019 bol zamestnaný v Írsku; denne alebo aspoň raz za
týždeň sa nevracal do miesta bydliska; nebol poberateľom dávky v nezamestnanosti v členskom štáte]

- prvostupňový správny orgán rozhodnutím vydaným dňa 21. novembra 2019, Číslo: 11370/2019-PP-
DvN, žiadosti žalobcu o príslušnú dávku nevyhovel

[dôvod, pre ktorý prvostupňový správny orgán predmetnej žiadosti nevyhovel spočíval v tom, že z
vykonaného dokazovania mal preukázané, že počas zamestnania na území Írska mal žalobca centrum

záujmov na tomto území, tu trávil pracovný i mimopracovný čas s celou svojou rodinou (manželka, tri
deti a matka manželky), teda tu mal najsilnejšie väzby; túto skutočnosť podporovala aj dĺžka pobytu
(viac ako 14 rokov), stabilita zamestnania (jeden zamestnávateľ), vlastníctvo nehnuteľnosti v Írsku, ktorú
pred návratom predali. Tieto skutočnosti prvostupňový správny orgán vyhodnotil ako zásadné, ktoré
nespochybnilo ani vlastníctvo bytu na Slovensku (od roku 2008), ani kúpa rodinného domu v roku 2016,

vlastníctvo osobného účtu, využívanie služieb mobilného operátora na Slovensku, vlastníctvo osobného
automobilu, hypotekárny úver, poistenia a sporenia, čo prvostupňový správny orgán vyhodnotil ako
menej významné skutočnosti pri posudzovaní centra záujmov žalobcu]

- na odvolanie žalobcu žalovaná ako druhostupňový (odvolací) správny orgán tu preskúmavaným

rozhodnutím odvolanie žalobcu v celom rozsahu zamietla a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie
z 21. novembra 2019
[žalovaná sa plne stotožnila so závermi, ku ktorým dospel prvostupňový správny orgán a aj s ohľadom
na dĺžku prítomnosti žalobcu na území členského štátu Európskej únie a jeho situáciu (stabilná rodinná,
pracovná, bytová situácia, orientácia na írsky trh, prítomnosť manželky, detí v Írsku, plnenie daňových

povinností v Írsku) jednoznačne preukazovali, že žalobca si bydlisko na území Slovenskej republiky
počas výkonu činnosti zamestnanca na území Írska nezachoval].

41. Krajský súd dospel k záveru, že správne orgány nepostupovali procesným predpisom
predpokladaným spôsobom, keď tieto nevykonali dostatočné dokazovanie pre objasnenie všetkých

východiskových právnych kritérií plynúcich z článku 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia (v nadväznosti
na článok 11 ods. 1); dostatočne nezisťovali, či došlo, respektíve nedošlo k dohode medzi dotknutými
inštitúciami na určenie skutočného miesta bydliska žalobcu a tiež vôbec nezisťovali úmysel žalobcu
objektívne vzhľadom na okolnosti a dôvody, ktoré ho viedli k pobytu a k zamestnaniu v Írsku počas
tam vykonávaných dôb zamestnania zachovať alebo nezachovať si prioritne pevné väzby a centrum

záujmov na území Slovenskej republiky.

42. Na úvod, najvyšší správny súd poukazuje na to, že podľa základného pravidla obsiahnutého
v článku 61 ods. 1 a 2 Základného nariadenia sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté
podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu zohľadnia ako keby boli dosiahnuté podľa

slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie
uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov.
Z dôvodu, že žalobca takto doby poistenia podľa slovenských právnych predpisov bezprostredne pred
jeho zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol, bolo potrebné posúdiť, či sa doby
poistenia získané v Írsku môžu zohľadniť podľa článku 65 ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia, ktoré

predstavuje výnimku z uvedeného základného pravidla, a podľa ktorého by žalobca poberal dávky v
súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky, ako keby sa na neho tieto predpisy vzťahovali počas
jeho poslednej činnosti zamestnanca, a to v prípade, ak si na území Slovenskej republiky zachoval
bydlisko. Pod pojmom „bydlisko“ v zmysle úniovom sa nechápe trvalý alebo prechodný pobyt podľa
vnútroštátnych predpisov Slovenskej republiky. Podľa článku 1 písm. j/ Základného nariadenia pojem

„bydlisko“ v zmysle tohto nariadenia znamená zvyčajné bydlisko, t. j. miesto, kde majú dotknuté osoby
zvyčajné bydlisko a na účely tohto nariadenia chápané ako „centrum záujmov“ v zmysle článku 1 písm.
j/ v spojení s článkom 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. „Bydlisko“ predstavuje v tomto zmysle
autonómny pojem vlastný právu Únie (pozri rozsudok C-90/97 Swaddling, body 28 a 29). Kritériami naurčenie centra záujmov sú najmä: dĺžka obdobia zdržiavania sa na území daného štátu, dĺžka a stabilita
výkonuzárobkovejčinnosti,dĺžkatrvaniapracovnejzmluvy,rodinnýstavarodinnéväzby,bytovásituácia
a stabilita tejto situácie a miesto, kde dochádza k zdaňovaniu príjmov.

43. V predmetnej veci bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že žalobca ako osoba vedená v
evidencii uchádzačov o zamestnanie si uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 a nasl.
zákona č. 461/2003 Z.z., t.j. podľa právneho predpisu Slovenskej republiky. Tiež nebolo sporné, že v
zmysle ním vyplneného Vyhlásenia na účely posúdenia zachovania centra záujmov v spojení s jeho

výsluchom uskutočneným dňa 20. novembra 2019 sa žalobca zdržiaval na území Írska od mája 2005
do júla 2019, t.j. viac ako 14 rokov s tým, že mal jeden pracovný pomer - operátor vo výrobe - dohodnutý
na dobu neurčitú (nemajúci dočasný / sezónny charakter), ukončený z vlastnej vôle zo strany žalobcu.
Počas poberania sociálnej dávky (nemocenské) sa zdržiaval v Írsku. V súvislosti s posudzovaním
rodinnej situácie žalobca sa v Írsku v auguste 2005 spoznal s terajšou manželkou, od apríla 2010 sú
manželia, v Írsku sa im narodili tri deti (2010, 2013 a 2019), deti strážila matka manželky žalobcu. K

bytovej situácii bolo preukázané, že žalobca menil v Írsku ubytovanie celkovo 5 krát, najprv býval v
podnájmoch sám, neskôr s budúcou manželkou a ďalšími osobami v bytovom dome, neskôr potom ako
manželka otehotnela sa odsťahovali a bývali sami, neskôr si vzali hypotéku a odkúpili si nehnuteľnosť,
ktorú dňa 20. júla 2019 predali a z Írska odišli. Na Slovensku manželka žalobcu vlastnila od roku 2008
družstevný byt, ktorý v roku 2011 bol prevedený do osobného vlastníctva ako spoločný, od roku 2015

začali hľadať rodinný dom, v roku 2016 rodinný dom kúpili, ktorý sa následne kvôli nedostatkom v statike
rozhodli zbúrať a postaviť nový dom, pričom ku dňu výsluchu predmetný rodinný dom nebol určený na
bývanie (hrubá stavba). Na územie Slovenska sa žalobca vracal 1 krát ročne, dĺžka pobytu dva týždne. Z
obsahu žalobcom vyplnených listín vyplynuli ďalšie skutočnosti, konkrétne, spolu s manželkou majú na
Slovensku jeden spoločný bankový účet, účet v Írsku každý stále ku dňu výsluchu aktívny, hypotekárny

úver od roku 2016, aktívne stavebné sporenie v Prvej stavebnej sporiteľni od roku 2012, doplnkové
dôchodkové sporenie od roku 2008, vlastní osobný automobil od roku 2019, v Írsku tiež vlastnili osobný
automobil, ktorý pri odchode predali, mobilný operátor, životné poistenie.

44. Vzhľadom na tieto v správnom konaní preukázané skutočnosti, najvyšší správny súd podporuje

záver správnych orgánov, že centrum záujmov žalobcu sa v čase podania žiadosti o dávku v
nezamestnanosti nachádzalo práve v Írsku. Samotná skutočnosť, že žalobca sa spolu s manželkou
v roku 2016 stali vlastníkmi rodinného domu ešte nepostačuje na prijatie záveru o tom, že centrum
záujmov zostalo žalobcovi zachované na Slovensku. Existujúce vlastníctvo bytu, respektíve kúpa
rodinného domu nie je spôsobilá spochybniť záver správnych orgánov o nezachovaní centra záujmov

na Slovensku, nakoľko žalobca bol súčasne vlastníkom nehnuteľnosti v inom členskom štáte, teda
bytové pomery boli rovnocenné a vzhľadom na ich osobné vlastníctvo sa vyznačovali trvalosťou. Za
tohto stavu potom na prijatie záveru o zachovaní centra záujmov žalobcu vo vzťahu k Slovenskej
republike museli pristúpiť ďalšie zásadné skutočnosti podporujúce tvrdenie žalobcu. Za podstatnú
najvyšší správny súd v predmetnej veci vyhodnotil tú skutočnosť, že žalobca sa počas celej rozhodnej

doby zdržiaval so svojou manželkou, deťmi a matkou svojej manželky, ktorých možno považovať
za najbližších príbuzných žalobcu, v inom členskom štáte - v Írsku, a teda najbližšie rodinné väzby
možno považovať za udržané na území Írska. Tieto závery nie sú spôsobilé zvrátiť ani ďalšie
(sprievodné) skutočnosti v podobe bankového účtu, hypotekárneho úveru, aktívneho stavebného
sporenia v Prvej stavebnej sporiteľni, doplnkového dôchodkového sporenia, vlastníctva osobného

automobilu, slovenského mobilného operátora, prípadne životného poistenia. Rovnako poukaz žalobcu
na skutočnosť, že dňa 09. mája 2018 základná škola v Kežmarku vydala rozhodnutie o prijatí maloletého
dieťaťa žalobcu na primárne vzdelávanie v školskom roku 2018/2019 so zaradením do druhého ročníka,
nepredstavuje zásadnú skutočnosť, nakoľko už o mesiac neskôr, t.j. v júni 2018 vydala základná
škola rozhodnutie, ktorým maloletému dieťaťu žalobcu povolila plniť povinnú školskú dochádzku mimo

územia Slovenskej republiky, t. j. v Írsku. Takisto aj úmysel žalobcu, že chce zotrvať na Slovensku, pre
prejednávanú vec nebol relevantný, keďže postup podľa článku 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia
(kladúci dôraz na úmysel osoby) prichádza do úvahy iba subsidiárne, teda iba v prípade, pokiaľ i po
zvážení kritérií uvedených v odseku 1 tohto článku zostane otázka ustálenia centra záujmov i naďalej
otvorená (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. decembra 2017, sp. zn.

10Sžsk/5/2016). Navyše úmysel žalobcu je v zmysle článku 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia
rozhodujúci len vtedy, keď sa nepodarí dosiahnuť dohodu medzi inštitúciami v prípade ich rozdielneho
stanoviska. V predmetnej veci nedošlo k rozdielnym stanoviskám vo veci posúdenia bydliska žalobcu
príslušnou írskou inštitúciou a žalovanou. Írska inštitúcia bydlisko žalobcu neposudzovala, pretože nato nemala žiaden právny dôvod. Podľa článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia by bolo nutné
postupovať jedine v prípade, ak by príslušná írska inštitúcia usúdila, že bydlisko žalobcu bolo na
Slovensku a podľa názoru žalovanej by bolo v Írsku. Nakoľko však k takému rozporu nedošlo, zvolila

žalovaná priamu aplikáciu kritérií stanovených v článku 11 ods. 1. V tomto smere najvyšší správny
súd bez ďalšieho odkazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. januára 2018,
sp. zn. 1Sžso/26/2016, bod 30 a 31. K evidencii trvalého pobytu žalobcu na Slovensku, najvyšší
správny súd uvádza, že trvalý pobyt v ponímaní vnútroštátnom (zákon č. 253/1998 Z.z. o hlásení
pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky) nemožno stotožňovať

s pojmami „bydlisko“ a „pobyt“ v zmysle úniovom, nakoľko trvalý pobyt má skôr charakter evidenčný,
neodzrkadľujúci realitu.

45. Najvyšší správny súd na rozdiel od názoru súdu krajského dospel k záveru, že žalobou napadnuté
rozhodnutie žalovanej (v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím) vychádza z dostatočne
zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené, stotožňuje sa so

skutkovými zisteniami a právnymi závermi zistenými v predchádzajúcich konaniach o tom, že žalobca
nespĺňa zákonné podmienky pre vznik nároku na dávku v nezamestnanosti. Ako správne žalovaná
uviedla, z článkov 61 a 65 ods. 5 Základného nariadenia vyplýva základná zásada, ktorou sa treba
viesť pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu
Európskej únie, a to, že doba poistenia v nezamestnanosti dosiahnutá na území iného členského štátu

Európskej únie (tu na území Írska) môže byť zohľadnená na účely nároku na dávku v nezamestnanosti
jedine v prípade, ak bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila
dotknutá osoba doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na Slovensku. Iba vo výnimočných
prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej
únie pokiaľ je dosiahnutá ako posledná. Touto výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ

zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie centrum
záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky. Otázka bydliska je teda v prípadoch, keď žiadateľ
o dávku v nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie
nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy zásadná. V
predmetnej veci bolo zo strany správnych orgánov riadne a dostatočne preukázané, že počas výkonu

zamestnania v Írsku si žalobca bydlisko na Slovensku nezachoval. Na tom nič nemení ani fakt, že
nehnuteľnosť v Írsku dňa 20. júla 2019 žalobca spolu s manželkou predali, nakoľko rozhodným obdobím
na účely posúdenia nároku na dávku v nezamestnanosti bolo obdobie posledných štyroch rokov pred
zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. od 13. augusta 2015 do 12. augusta 2019,
pričom obdobie jedného mesiaca (počítajúc od predaja rodinného domu v Írsku) nepredstavuje tak

zásadnú skutočnosť, ktorá by bola spôsobilá bez ďalšieho privodiť zmenu centra záujmov žalobcu
navyše v tak krátkom časovom horizonte. Pokiaľ krajský súd spochybňoval relevanciu formulára U1,
najvyšší správny súd uvádza, že správne orgány pri ustaľovaní skutkového stavu v danej veci vychádzali
primárne z príslušného vyhlásenia žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov a výsluchu
žalobcu a jeho manželky, ktorý sa uskutočnil pred prvostupňovým správnym orgánom dňa 20. novembra

2019.

46. Rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré žalovaná poukazovala v kasačnej
sťažnosti nemožno považovať za ustálenú rozhodovaciu prax tak ako to predpokladá § 440 ods. 1 písm.
h/ SSP. Najvyšší správny súd len dopĺňa, že každú jednu žiadosť o dávku v nezamestnanosti je potrebné

posudzovať prísne individuálne so zreteľom na osobitosti tej ktorej prejednávanej veci.

47. Z dôvodov uvedených vyššie, najvyšší správny súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa §
462 ods. 1 v spojení s § 440 ods. 1 písm. g/ SSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

48.Akdôjdekzrušeniunapadnutéhorozhodnutiaakvráteniuvecinaďalšiekonanieanovérozhodnutie,
krajský súd aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súd (§ 469 SSP).

49. V novom rozhodnutí vo veci rozhodne krajský súd aj o nároku na náhradu trov kasačného konania
(§ 467 ods. 3 SSP).

50. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá
SSP).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.