Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Thursday, December 15, 2021

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 7Sžsk/103/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8018200493
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viola Takáčová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2021:8018200493.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy

Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Jany Martinčekovej, v právnej
veci žalobcu: H. K., bytom XX XXX Y., U. O. XX, K.N. V., právne zastúpeného JUDr. Ing. Zuzanou
Kvakovou, advokátkou, so sídlom Kuzmányho 18, 010 01 Žilina, Slovenská republika, proti žalovanej:
Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: O.
M. H., bytom XXXXX V., O. XXX (predtým O.), o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č.
16198-3/2018-BA, zo dňa 06.06.2018, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v
Prešove, č. k. 2Sa/22/2019-68 z 30.01.2020 v spojení s opravným uznesením č.k. 2Sa/22/2019-75 zo

dňa 03.03.2020, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k. 2Sa/22/2019-68
z 30.01.2020 v spojení s opravným uznesením č.k. 2Sa/22/2019-75 zo dňa 03.03.2020 m e n í tak,
že rozhodnutie žalovanej č. 16198-3/2018-BA, zo dňa 06.06.2018 z r u š u j e a vec jej v r a c i a
na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi p r i z n á v a právo na úplnú náhradu trov prvostupňového konania, ako aj kasačného

konania voči žalovanej.

III. Ďalšiemu účastníkovi konania, O. M. H., náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1.KrajskýsúdvPrešoverozsudkomč.k.2Sa/22/2019-68z30.01.2020vspojenísopravnýmuznesením
č. k. 2Sa/22/2019-75 zo dňa 03.03.20200 podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho
poriadku (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu proti rozhodnutiu žalovanej č. 16198-3/2018-BA, zo dňa
06.06.2018 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“). Preskúmavaným rozhodnutím žalovaná potvrdila
rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Svidník, ktorá rozhodnutím č. 2451-8/2015-SK zo dňa

13.04.2015 rozhodla tak, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi zamestnávateľa O. od 01.02.2014
podľa slovenskej legislatívy. Účastníkom konania náhradu trov konania nepriznal.

2. V odôvodnení rozsudku krajský súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Zdôraznil,
že prvostupňovým správnym rozhodnutím nebolo rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve vo vzťahu
k žalobcovi a v tomto rozhodnutí sa prvostupňový správny orgán vôbec nezaoberal konkrétnymi

skutkovými okolnosťami, za ktorých malo dôjsť k určeniu poľskej legislatívy v oblasti sociálneho
zabezpečenia. Poukázal na to, že prvostupňový správny orgán žiadnym spôsobom nevykonával
dokazovanie vo vzťahu vykonávanej práci žalobcu na území Slovenskej republiky, taktiež neposudzoval
jejprípadnýmarginálnycharakter.Neuviedol,žebysanažalobcuvzťahovalčlánok13ods.3základnéhonariadenia, ani nekonštatoval aplikáciu článku 14 ods. 5 písm. b) vykonávacieho nariadenia týkajúceho
sa marginálneho charakteru práce. Naopak, všetky tieto skutkové okolnosti vyhodnocoval už ZUS v
Tarnove, o čom bola žalovaná aj žalobca informovaní podaním ZUS zo dňa 07.11.2014. Ak potom

správny orgán rozhodol na základe definitívneho určenia uplatniteľných právnych predpisov poľským
orgánomsociálnehozabezpečenia(oktoromboloboznámenýoznámením,zktoréhoobsahuvychádzal,
a ktorým je v intenciách citovaného článku 5 ods. 1 vykonávacieho nariadenia viazaný) tak, že na
žalobcu sa jednotlivé povinné poistenia na Slovensku nevzťahujú, a to konkrétne od 01.02.2014, kedy
bol prihlásený do registra Sociálnej poisťovne, len odstránil rozpor, ktorý vzhľadom na podanie tejto

prihlášky bol daný. K rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžo/90/2015 a 9Sžso/90/2015, na
ktoré žalobca poukazoval, krajský súd uviedol, že tieto nie je možné v danej právnej veci aplikovať ani
podporne.

3. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal kasačnú sťažnosť žalobca. Kasačnú sťažnosť
odôvodnil tým, že nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu. Mal za to, že žalovaná prekročila

svoju právomoc vydať preskúmavané rozhodnutie a zároveň namietal absenciu dialógu medzi ZUS
a Sociálnou poisťovňou. Žalobca poukázal na čl. 13 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré vylučujú
právomoc Sociálnej poisťovne na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. Podľa názoru sťažovateľa
krajský súd vec nesprávne právne posúdil, keď zotrval na tvrdení, že žalovaná mala oprávnenie
vydať preskúmavané rozhodnutie. Krajskému súdu tiež vytkol, že sa nezaoberal preukázaním, resp.

existenciou dohody (písomnej alebo ústnej) medzi ZUS a žalovanou. Kasačnému súdu navrhol, aby
napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov
konania, vrátane kasačného.

4. Žalovaná vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedla, že s rozsudkom krajského súdu súhlasí a žiada,

aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol. S poukazom na povinnosť viesť register poistencov, vo
svojom vyjadrení poukázala aj na svoju povinnosť zosúladiť skutkový stav veci so stavom právnym.
Argumentovala, že vydaným rozhodnutím (v spojení s prvostupňovým rozhodnutím) len deklarovala
skutočnosť, že žalobcovi ako zamestnancovi nevzniklo od 01.02.2014 povinné poistenie podľa právnych
predpisov Slovenskej republiky, čo je v záujme právnej istoty samotného zamestnanca. Zdôraznila,

že v danom prípade nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy, ale prvostupňovým rozhodnutím
rozhodla o nevzniku sociálneho poistenia žalobcu podľa právnych predpisov Slovenskej republiky.

5. Ďalší účastník konania sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu nevyjadril.

6. Podľa § 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení zákona č. 423/2020 Z.z., Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší správny
súd“) začne činnosť 1. augusta 2021.

7. Podľa § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z., o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení zákona č. 423/2020 Z.z., výkon súdnictva prechádza od 1. augusta 2021 z Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) na najvyšší správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je
od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho správneho súdu.

8. Podľa § 11 písm. h) SSP najvyšší správny súd rozhoduje o kasačných sťažnostiach.

9. Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že zákonodarca upravil prechod výkonu súdnictva z
najvyššieho súdu na najvyšší správny súd vo všetkých „živých“ právnych veciach, t.j. veciach, ktoré
neboli právoplatne skončené na Najvyššom súde Slovenskej republiky do 01.08.2021 v agende
správneho súdnictva, v ktorých veciach bude ako súd kasačný, konať a rozhodovať Najvyšší správny

súd Slovenskej republiky.

10. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal
napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k
záveru, že kasačná sťažnosť žalovanej nie je dôvodná.

11. Podľa čl. 2 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o
koordinácií systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie) toto nariadenie sa vzťahuje na
štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydliskov členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských
štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.

12. Podľa čl. 1 základného nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.

13. Podľa čl. 11 ods. 1 základného nariadenia osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú
právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

14. Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s
odsekom 1.

15. Podľa čl. 16 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 z 16.09.2009,
ktorýmsastanovujepostupvykonávaniaNariadenia(ES)č.883/2004okoordináciisystémovsociálneho
zabezpečenia (vykonávacie nariadenie) osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých
členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu
bydliska.

16. Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne
určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13
základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné.
Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého

členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

17. Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov,
ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie
určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak

už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna
dotknutáinštitúcianeinformovalainštitúciuurčenúpríslušnýmúradomčlenskéhoštátubydliskadokonca
tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné
stanovisko.

18. Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných
právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých
členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých
členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy
uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a

príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady
nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s vedenými podmienkami a
uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.

19. Podľa čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne

predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej
osobe.

20. Podľa čl. 16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia, ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa
odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom

členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej
dotknutej inštitúcie.

21. Podľa bodu 1 rozhodnutia č. A1 z 12. júna 2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov
sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti

dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 (ďalej len „rozhodnutie č. A1“) toto rozhodnutie
stanovuje pravidlá na uplatňovanie postupu dialógu a zmierovacieho postupu, ktoré sa môžu použiť v
týchto prípadoch:a) prípady, keď existujú pochybnosti o platnosti dokumentu alebo o správnosti podporných dokladov,
ktoré uvádzajú situáciu osoby na účely uplatňovania nariadenia (ES) č. 883/2004 alebo nariadenia (ES)
č. 987/2009, alebo

b) prípady, keď existuje rozdiel v stanoviskách medzi členskými štátmi vo veci určenia uplatniteľných
právnych predpisov.

22. Podľa bodu 5 rozhodnutia č. A1 inštitúcia alebo orgán, ktorý vyjadrí pochybnosti o platnosti
dokumentu, ktorý vydala inštitúcia alebo orgán druhého členského štátu, alebo ktorý nesúhlasí

s (dočasným) určením uplatniteľných právnych predpisov, sa týmto nazýva žiadajúcou inštitúciou.
Inštitúcia druhého členského štátu sa týmto nazýva dožiadanou inštitúciou.

23. Podľa bodu 6 rozhodnutia č. A1, ak dôjde k jednej zo situácií uvedených v bode 1, žiadajúca inštitúcia
sa obráti na dožiadanú inštitúciu, aby požiadala o potrebné objasnenie jej rozhodnutia a v prípade
potreby zrušila príslušný dokument alebo ho vyhlásila za neplatný, alebo preskúmala alebo zrušila svoje

rozhodnutie.

24. Podľa bodu 7 rozhodnutia A1 žiadajúca inštitúcia zdôvodní svoju žiadosť, pričom uvedie, že sa
uplatňuje toto rozhodnutie, a poskytne príslušné podporné doklady, ktoré boli dôvodom žiadosti. Uvedie,
kto bude jej kontaktnou osobou počas prvej fázy postupu dialógu.

25.Podľabodu9rozhodnutiaA1dožiadanáinštitúciačonajskôrinformuježiadajúcuinštitúciuovýsledku
svojho prešetrovania, ale najneskôr do troch mesiacov od doručenia žiadosti.

26. Podľa bodu 10 rozhodnutia A1, ak sa pôvodné rozhodnutie potvrdí, zruší a/alebo ak sa dokument

zruší alebo vyhlási za neplatný, dožiadaná inštitúcia o tom informuje žiadajúcu inštitúciu. O svojom
rozhodnutí informuje aj dotknutú osobu a prípadne aj jej zamestnávateľa a oznámi im tiež, akými
postupmi môžu toto rozhodnutie napadnúť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi.

27. Podľa § 120 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon o sociálnom

poistení“) sociálne poistenie vykonáva Sociálna poisťovňa.

28. Podľa § 120 ods. 4 zákona o sociálnom poistení sociálna poisťovňa pri výkone sociálneho poistenia
plní funkciu prístupového bodu, príslušnej inštitúcie, inštitúcie miesta bydliska, inštitúcie miesta pobytu,
styčného orgánu a je kontaktná inštitúcia na komunikáciu medzi príslušnými inštitúciami a príjemcami

dávok a medzi inštitúciami členských štátov Európskej únie, inštitúciami štátov, ktoré sú zmluvnou
stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore a inštitúciou Švajčiarskej konfederácie.

29. Podľa § 2 zákona o sociálnom poistení sociálne poistenie podľa tohto zákona je
a) nemocenské poistenie ako poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a

na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva,
b) dôchodkové poistenie, a to starobné poistenie ako poistenie na zabezpečenie príjmu v starobe a pre
prípad úmrtia, invalidné poistenie ako poistenie pre prípad poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú
činnosť v dôsledku dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu poistenca a pre prípad úmrtia,
c) úrazové poistenie ako poistenie pre prípad poškodenia zdravia alebo úmrtia v dôsledku pracovného

úrazu, služobného úrazu (ďalej len „pracovný úraz“) a choroby z povolania,
d) garančné poistenie ako poistenie pre prípad platobnej neschopnosti zamestnávateľa na
uspokojovanie nárokov zamestnanca, na úhradu odmeny a výdavkov predbežného správcu podľa
osobitného predpisu 2a) a na úhradu povinných príspevkov na starobné dôchodkové sporenie (ďalej len
„príspevky na starobné dôchodkové sporenie“) nezaplatených zamestnávateľom do základného fondu

príspevkov na starobné dôchodkové sporenie,
e) poistenie v nezamestnanosti ako poistenie pre prípad straty príjmu z činnosti zamestnanca v dôsledku
nezamestnanosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku nezamestnanosti.

30. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v

jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

31. V konaní nebolo sporné, že žalobcom je fyzická osoba s bydliskom v Poľskej republike, ktorá
vykonáva činnosť na vlastný účet v Poľskej republike a ktorá zároveň uzavrela pracovnú zmluvu sozamestnávateľom v Slovenskej republike. Na žalobcu sa priamo vzťahuje Nariadenie (ES) Európskeho
parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a jeho vykonávacie
nariadenie č. 987/2009. V zmysle čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodne čl. 249 Zmluvy o

Európskom spoločenstve) je nariadenie právnym aktom únie, majúcim všeobecnú platnosť, je záväzné
vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Nariadenie je nástrojom
unifikácie európskeho práva a rozhodnutím orgánu členského štátu, vrátane vnútroštátneho súdu nie je
možné vylúčiť jeho použitie pre konkrétny prípad.

32. Otázka, či žalobca spĺňa predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, a teda
či je osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne
zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, je predmetom hmotnoprávneho posúdenia, na
vykonanie ktorého je príslušná výlučne inštitúcia určená vykonávacím nariadením. Inštitúcia príslušná
na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte, než určuje nariadenie, na takéto posúdenie
príslušná nie je. Akýkoľvek iný postup by totiž viedol k popretiu cieľa nariadení, ktorým je o. i., aby osoby,

ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného
členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych
predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť (bod 15 preambuly základného nariadenia).
Pokiaľ by o skutočnosti, či konkrétna osoba spĺňa podmienky uplatnenia čl. 13 ods. 3 základného
nariadenia rozhodovali inštitúcie sociálneho poistenia, resp. súdy jednotlivých štátov samostatne, mohlo

by dôjsť k situácii, že rozhodnú rôzne, následkom čoho by táto osoba podliehala systému sociálneho
zabezpečenia viacerých štátov alebo nepodliehala systému sociálneho zabezpečenia žiadneho zo
štátov. Práve na vylúčenie vzniku takýchto situácií európsky normotvorca prijal základné a vykonávacie
nariadenie, pričom vykonávacie nariadenie v čl. 16 v spojení prípadne s rozhodnutím č. A 1 stanovuje
postup určovania uplatniteľnej legislatívy.

33. Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy
určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby (pri porovnaní jazykových znení nariadenia: institution of
the place of residence, instituce místa bydliště, der Träger des Wohnorts), ktorá má podliehať čl. 13
základného nariadenia. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobca má bydlisko v Poľskej republike,

a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu je príslušná poľská inštitúcia ZUS.

34. Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že poľská inštitúcia sociálneho poistenia písomnosťou
zo dňa 07.11.2014 zaslala žalovanej oznámenie týkajúce sa určenia príslušnej legislatívy podľa čl. 13
základného nariadenia vo veci žalobcu, z ktorého (okrem iného) vyplýva, že žalobca od 01.02.2014

podlieha v rámci sociálneho poistenia poľskej legislatíve na základe čl. 13 ods. 3 základného nariadenia.

35. Žalovaná argumentovala, že nakoľko zamestnávateľ prihlásil žalobcu do registra poistencov od
01.02.2014, pričom od 01.02.2014 bola žalobcovi definitívne určená poľská legislatíva, bolo potrebné
odstrániť následky nesprávnej registrácie zamestnanca v registri poistencov.

36. Kasačný súd sa s uvedeným názorom (na rozdiel od krajského súdu) nestotožňuje. Zdôrazňuje, že
pokiaľ v prejednávanej veci došlo k právoplatnému určeniu poľskej legislatívy, nemá Sociálna poisťovňa
právomoc vôbec konať a rozhodovať. Osoby, na ktoré sa základné a vykonávacie nariadenie vzťahuje,
podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu, a teda tiež právomoc na vykonávanie

sociálneho poistenia a akýchkoľvek konaní a rozhodovaní s ním spojených má inštitúcia sociálneho
zabezpečenia iba jedného členského štátu. Ako už kasačný súd vyššie uviedol, práve predchádzanie
mnohosti uplatniteľných systémov sociálneho zabezpečenia a príslušných orgánov bolo dôvodom
prijatia nariadení. Preto, ak je právoplatne určená legislatíva Poľskej republiky, iba inštitúcia ZUS má
právomoc konať vo veci žalobcovho sociálneho poistenia a povinnosťou Sociálnej poisťovne je podanie

- prihlášku, ktorým sa začalo konanie, postúpiť poľskej inštitúcii sociálneho zabezpečenia.

37. Medzi inštitúciami sociálneho zabezpečenia Poľskej a Slovenskej republiky prebehla v zmysle
relevantných koordinačných pravidiel komunikácia o uplatniteľnej legislatíve v oblasti sociálneho
poistenia zamestnanca s výsledkom, že sa na neho vzťahuje legislatíva sociálneho poistenia Poľskej

republiky. Táto skutočnosť vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne, aby rozhodovala, či žalobcovi
vzniklo alebo nevzniklo sociálne poistenie podľa slovenskej legislatívy, pretože jej právomoc konať a
rozhodovať o sociálnom poistení žalobcu nie je daná. Pokiaľ žalovaná rozhoduje o ne/vzniku sociálnehopoistenia žalobcu podľa slovenskej legislatívy, nepriamo popiera právomoc poľskej inštitúcie sociálneho
zabezpečenia ZUS, ktorá má výlučnú právomoc o sociálnom zabezpečení žalobcu konať a rozhodovať.

38. Kasačný súd považoval určenie uplatniteľnej legislatívy v zmysle koordinačných nariadení za
relevantné. Zdôrazňuje, že nakoľko sa určenie poľskej legislatívy (medzi príslušnými inštitúciami
určenými koordinačným nariadením) stalo konečným, Sociálna poisťovňa nemá právomoc vôbec
konať a rozhodovať, čo je skutočnosť vyplývajúca jednak z účelu nariadení, ako aj zo slovenského
právneho poriadku. Práve predchádzanie mnohosti uplatniteľných systémov sociálneho zabezpečenia

a príslušných orgánov bolo dôvodom prijatia nariadení. Osoby, na ktoré sa základné a vykonávacie
nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu, a z tohto dôvodu je
tiež účelné, aby aj právomoc na vykonávanie sociálneho poistenia a akýchkoľvek konaní a rozhodovaní
s ním spojených mala inštitúcia sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu.

39. K rovnakým záverom súd dospel aplikáciou slovenského právneho poriadku. Sociálna poisťovňa

ako štátny orgán môže konať iba v rozsahu a spôsobom určeným zákonom, v tomto prípade zákonom
o sociálnom poistení. Zákon o sociálnom poistení vymedzuje právomoc žalovanej vykonávať sociálne
poistenie ako aj jeho rozsah, pričom tiež určuje jej špeciálne oprávnenia vo vzťahu k inštitúciám
členských štátov Európskej únie, avšak aplikáciu legislatívy iného členského štátu v prípade jej určenia
zákon medzi právomoci Sociálnej poisťovne nezaradil. Keďže došlo k právoplatnému určeniu legislatívy

Poľskej republiky (čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia), iba inštitúcia ZUS má právomoc konať vo
veci žalobcovho sociálneho poistenia.

40. V danom prípade bola žalovaná povinná zastaviť konanie pre neodstrániteľnú prekážku, ktorou je
nedostatok právomoci vo veci konať. Použitie zákona o sociálnom poistení je v danej veci vylúčené.

Žalovanú preto neobmedzuje ustanovenie § 172 zákona o sociálnom poistení, ktoré vylučuje použitie
všeobecného predpisu o správnom konaní a má možnosť (resp. povinnosť) procesne postupovať podľa
§ 30 ods. 1 písm. e) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok), ak zistí, že nie je
správnym orgánom príslušným na konanie a vec nemožno postúpiť príslušnému orgánu.

41.KjudikatúreNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyuvádzanejkrajskýmsúdomkasačnýsúddodáva,
že vzhľadom na odlišný právny názor vyjadrený v rozhodnutiach rôznych senátov Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky Veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení
č. k. 1Vs/1/2018 (na ktoré dôvodne poukázal už krajský súd) prijal záver, ktorým judikatúru v tejto oblasti
zjednotil. V tomto uznesení uviedol, že definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu

Európskej únie od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou
dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako
inštitúcie podľa čl. 1 písm. p) základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve.

42. Vychádzajúc z vyššie uvedeného najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť žalobcu vyhodnotil ako

dôvodnú a postupom podľa § 462 ods. 2 SSP rozsudok krajského súdu zmenil, rozhodnutie žalovanej
zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.

43. V ďalšom konaní bude žalovaná postupovať v naznačenom smere.

44. O náhrade trov konania ako trov kasačného konania kasačný súd rozhodol v súlade s § 467 ods.
1 a 2 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov prvostupňového,
ako aj kasačného konania.

45. Ďalšiemu účastníkovi v súlade s § 169 SSP náhradu trov konania pred krajským súdom a náhradu

trov kasačného konania nepriznal.

46. Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný riadny opravný prostriedok.