Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Sunday, November 28, 2021

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 2Sžfk/50/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014200066
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Trenčan
ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2021:1014200066.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Mariána Trenčana a
sudcov JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., v právnej veci sťažovateľa
(pôvodne žalobcu): Rosnička Slovakia, a.s., so sídlom Kopčianska 89, Bratislava, IČO: 35 814 918,
zastúpeného: Mgr. Martin Berec, advokát so sídlom Mostová 2, Bratislava, s korešpondenčnou adresou
DOMUS PETRA, Pod Sokolice, 1/B, 911 01 Trenčín, proti žalovanému 1: Finančné riaditeľstvo

Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, a žalovanému 2: Daňový úrad Bratislava,
so sídlom Ševčenkova 32, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutí žalovaného 1 z 5. decembra 2013
č. 1100302/1/569244/2013/5113, č. 1100302/1/569285/2013/5113, č. 1100302/1/569277/2013/5113, č.
1100302/1/569275/2013/5113, č. 1100302/1/569270/2013/5113, č. 1100302/1/569265/2013/5113, č.
1100302/1/569259/2013/5113, č. 1100302/1/569263/2013/5113, č. 1100302/1/569256/2013/5113, č.
1100302/1/569251/2013/5113, č. 1100302/1/569249/2013/5113, č. 1100302/1/569241/2013/5113, č.
1100302/1/584222/2013/5248, č. 1100302/1/584225/2013/5248, č. 1100302/1/584231/2013/5248, č.

1100302/1/584234/2013/5248, č. 1100302/1/584224/2013/5248, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/9/2014-110, 5S/21/2014-37/2014 z 12. februára
2019, ECLI:SK:KSBA:2019:1014200066.7, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/9/2014-110, 5S/21/2014-37/2014 z 12.
februára 2019, ECLI:SK:KSBA:2019:1014200066.7, sa vo výroku zamietajúcom žalobu mení tak,
že rozhodnutia žalovaného 1 z 5. decembra 2013 číslo 1100302/1/569244/2013/5113, číslo

1100302/1/569285/2013/5113, číslo 1100302/1/569277/2013/5113, číslo 1100302/1/569275/2013/5113,
číslo 1100302/1/569270/2013/5113, číslo 1100302/1/569265/2013/5113, číslo
1100302/1/569259/2013/5113, číslo 1100302/1/569263/2013/5113, číslo 1100302/1/569256/2013/5113,
číslo 1100302/1/569251/2013/5113, číslo 1100302/1/569249/2013/5113, číslo
1100302/1/569241/2013/5113, číslo 1100302/1/584222/2013/5248, číslo
1100302/1/584225/2013/5248, číslo 1100302/1/584231/2013/5248, číslo 1100302/1/584234/2013/5248
a číslo 1100302/1/584224/2013/5248 sa zrušujú a veci sa vracajú žalovanému 1 na ďalšie konanie.

II. Sťažovateľovi sa priznáva voči žalovanému 1 nárok na náhradu trov konania na krajskom súde i
kasačnom súde.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy

1. Žalovaný 1 svojimi rozhodnutiami vydanými 5. decembra 2013 a označenými v záhlaví tohto
rozsudku (ďalej len „rozhodnutia žalovaného 1“) zamietol sťažovateľove odvolania a potvrdil jednotlivé

prvostupňové rozhodnutia Daňového úradu Bratislava (žalovaný 2, ďalej aj „správca dane“) z 18. a
19. júna 2013 o vyrubení úroku z omeškania podľa § 156 ods. 1 písm. b) alebo písm. d) zákona č.
563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v relevantnomznení (ďalej len „Daňový poriadok“), alebo o vyrubení sankčného úroku podľa § 35b ods. 1 písm. a),
písm. c), alebo písm. e) zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov v spojení s § 165 ods. 2 Daňového poriadku

za (v jednotlivých rozhodnutiach presne identifikované) nezaplatenie dane z príjmov zo závislej činnosti,
alebo neodvedenie vybraných preddavkov na túto daň, alebo nezaplatenie preddavkov na daň z príjmu
právnickej osoby, ktoré sa všetky týkali jednotlivých zdaňovacích období v priebehu roka 2008.
2. Podľa odôvodnení obsahovo totožných rozhodnutí žalovaný 1 považoval takto vyrubené úroky za
prednostné pohľadávky podľa § 120 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o

zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení účinnom k relevantnému dňu, ďalej len „ZKR“) vo vzťahu
k reštrukturalizačnému konaniu povolenému sťažovateľovi dňom 08.12.2012. Preto podľa neho na tieto
úroky nepôsobili účinky začatia reštrukturalizačného konania.

II. Konanie pred správnym súdom

3. Sťažovateľ vo včas podanej správnej žalobe navrhol všetky tieto rozhodnutia správcu dane spolu s
rozhodnutiami žalovaného 1 zrušiť. Argumentoval v podstate tým, že úroky mohli byť vyrubené už pred
začatím reštrukturalizačného konania a byť prihlásené spolu s pohľadávkami. Tvrdil, že sa považujú za
odpustené v zmysle § 138 ods. 2 ZKR, keď na ne ako na príslušenstvo pohľadávok vznikol nárok až po
začatí reštrukturalizačného konania a neboli zahrnuté do plánu. Poukázal na to, že ide o „staré dlhy“,

dovolával sa i ustanovenia § 84 ods. 1 písm. g) Daňového poriadku a tvrdil, že sa považujú po potvrdení
reštrukturalizačného plánu za odpustené a nie je možné ich vyrubiť.
4. Na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „správny súd“, alebo „krajský súd“) boli konania o
preskúmanie rozhodnutí vedené pod samostatnými sp. zn. 5S/9/2014, 5S/21-37/2014, správny
súd však o nich po celý čas konal v spojenom konaní.

5. Správny súd najskôr rozsudkom z 08.09.2015 zrušil rozhodnutia žalovaného (a zastavil konanie
pod sp. zn. 5S/24/2014 z dôvodu duplicitného označenia rozhodnutia žalovaného), tento rozsudok
však bol zrušený uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) sp. zn.
2Sžf/21/2016 z 27.09.2018, ECLI:SK:NSSR:2018:1014200066.2. Správny súd sa v podstate stotožnil s
argumentáciou sťažovateľa. Najvyšší súd rozsudok zrušil pre jeho nedostatočné odôvodnenie (a teda

pre porušenie práva na spravodlivý proces) a nesprávnosť právneho posúdenia, pričom nasmeroval súd
k tomu, aby sa zameral na otázku okamihu vzniku pohľadávky na úroku.
6. Potom správny súd rozsudkom č. k. 5S/9/2014-110, 5S/21/2014-37/2014 z 12.02.2019,
ECLI:SK:KSBA:2019:1014200066.7 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) podľa § 190 zákona č. 162/2015
Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) zamietol správnu žalobu, a s poukazom na § 159 v

spojení s § 161 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok zastavil konanie vedené pod sp. zn.
5S/24/2014 z dôvodu duplicity.
7. Žalobu zamietajúci výrok odôvodnil správny súd poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn.
5Sžfk/8/2017 z 21.11.2018, ECLI:SK:NSSR:2018:2015200049.2, z ktorého citoval rozhodujúcu časť
právneho posúdenia veci s obdobnou právnou otázkou, a s týmto právnym posúdením sa stotožnil. Mal

tedazato,žepohľadávkunaúrokuzomeškanianebolomožnéprihlásiťdoreštrukturalizačnéhokonania,
keďže vznikla z titulu vyrubenia, teda až na základe rozhodnutia správcu dane. Povinnosť zaplatiť úrok
podľa neho vznikla, až keď bol rozhodnutím vyrubený a preto si žalovaný nemohol prihlásiť túto sankciu
na uspokojenie v reštrukturalizačnom konaní. Poukázal tiež na § 100 ods. 2 písm. c) ZKR, podľa ktorého
sú z uspokojenia v konkurze vylúčené aj mimozmluvné a zmluvné sankcie, postihujúce majetok úpadcu,

ak nárok na ne vznikol, boli uložené alebo prirástli, po vyhlásení konkurzu.

III. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie k nej, a replika sťažovateľa

A)

8. Žalobca zastúpený advokátom podal kasačnú sťažnosť, ktorou žiadal zrušenie napadnutého
rozsudku, pričom tvrdil nesprávne právne posúdenie veci zo strany súdu (§ 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p.).
Nesúhlasil s jeho závermi, že pohľadávky vzniknuté rozhodnutiami žalovaného 1, ktoré boli vydané
po začatí reštrukturalizácie sťažovateľa, sú prednostnými pohľadávkami. Poznamenal, že žalovaný 1 v
rozpore so zákonom nekonal neodkladne, keď čakal s vyrubením úroku viac ako štyri roky od splnenia

omeškanej daňovej povinnosti. V tomto čakaní na povolenie reštrukturalizácie videl zbytočné prieťahy
a vytváranie právnej neistoty, ako aj účelovosť, keď sa žalovaný 1 snažil získať výhodnejšie postavenie
ako ostatní veritelia, čo podľa sťažovateľa vedie k zmareniu reštrukturalizačného konania.9. Prístup súdu považoval za príliš formalistický a zdôrazňoval potrebu interpretácie a aplikácie právnych
noriem v prospech štátu v medziach spravodlivosti charakteristickej pre právny štát.
10. Tvrdil, že úrok z omeškania je príslušenstvom pohľadávky, ktoré je závislé od hlavnej pohľadávky.

Úrok z omeškania má akcesorický vzťah k hlavnej pohľadávke, keďže od nej závisí vznik tohto úroku z
omeškania, ako aj jeho výška. Formálne (procesne) síce pohľadávka vznikne až na základe rozhodnutia
správcu dane, avšak, pre takéto rozhodnutie musia byť splnené materiálne kritéria, okrem iného
existencia hlavnej pohľadávky (a jej nezaplatenie včas). Rovnako tak aj výška sa určuje podľa výšky
hlavnej pohľadávky a doby, počas ktorej nebola hlavná pohľadávka zaplatená.

11. Ďalej tvrdil, že hoci sa pojmy verejného a súkromného práva nekryjú, neznamená to, že by
neplatili rovnaké princípy. S poukazom na podobnosti tvrdil, že úrok z omeškania je treba na
účely reštrukturalizácie považovať za príslušenstvo pohľadávky. Poukázal na časovú súvislosť, keď
k porušeniu povinnosti došlo ešte pred povolením reštrukturalizácie a dovolával sa systematického
výkladu práva v tom duchu, že úrok z omeškania nemôže byť prednostnou pohľadávkou.

B)
12. Žalovaný 1 vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti súhlasil s právnym posúdením správneho
súdu a navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť. Uviedol, že úroky boli vyrubené v lehote podľa § 155
ods. 8 písm. a) Daňového poriadku. Žalovaný 1 ďalej nepovažoval úrok z omeškania za príslušenstvo
daňovej pohľadávky, pričom konanie o úroku je podľa neho samostatným sankčným konaním, a

pohľadávka vzniká až právoplatným rozhodnutím o jeho vyrubení, kedy vznikne nová splatnosť dane a
nová pohľadávka správcu dane. Preto musí byť posudzovaná ako pohľadávka, ktorá vznikla po začatí
reštrukturalizačného konania.
13. Ďalej tvrdil, že predmetom konania tu nie je jeho uspokojenie, a treba odlišovať vymáhateľnosť
sankcie od rozhodnutia o uložení sankcie. Vyhlásenie reštrukturalizácie podľa neho nemá vplyv na

vyrubovacie konanie. Tiež mal za to, že pokiaľ by išlo o prednostnú pohľadávku, tak napadnuté
rozhodnutie by nebolo možné vykonať, pretože tomu bráni § 114 ods. 1 písm. b) ZKR. Otázku, či ide o
prednostnú pohľadávku, však podľa žalovaného 1 nemožno riešiť v správnom súdnom konaní.

C)

14. Sťažovateľ v replike poprel tvrdenia žalovaného 1, čiastočne opakoval svoju dovtedajšiu
argumentáciu a okrem iného s poukazom na princíp právnej istoty odkázal na rozsudky
najvyššieho súdu sp. zn. 10Sžfk/23/2018 z 22.05.2019, ECLI:SK:NSSR:2019:1016201804.1;
1Sžf/2/2016 z 23.05.2017, ECLI:SK:NSSR:2017:5015200556.1; a 1Sžfk/10/2016 z 21.08.2018,
ECLI:SK:NSSR:2018:8015201136.1.

IV. Relevantná právna úprava

Podľa § 84 ods. 1 písm. g) Daňového poriadku daňový nedoplatok zanikne dňom nasledujúcim po

úplnom splnení pohľadávok správcu dane vyplývajúcich z potvrdeného reštrukturalizačného plánu, a
to v rozsahu pohľadávok, ktoré daňový subjekt na základe schváleného reštrukturalizačného plánu
nemusí plniť alebo ktoré nemožno v reštrukturalizácii uspokojiť; rovnako zanikajú aj pohľadávky, ktoré v
reštrukturalizačnom konaní neboli riadne a včas prihlásené, tieto pohľadávky alebo ich časti po skončení
reštrukturalizácie nemožno dodatočne vyrubiť.

Podľa § 158 ods. 5 Daňového poriadku po vyhlásení konkurzu alebo po povolení reštrukturalizácie
správca dane postupuje podľa osobitného predpisu.
Podľa § 120 ods. 1 ZKR ak tento zákon neustanovuje inak, právo uplatňovať svoje nároky počas
reštrukturalizácie majú len veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným týmto zákonom prihlásili svoje
pohľadávky. Ak sa tieto nároky v reštrukturalizácii riadne a včas neuplatnia prihláškou, právo vymáhať

tieto nároky voči dlžníkovi v prípade potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom zaniká.
Podľa § 120 ods. 2 ZKR pohľadávky, ktoré vznikli voči dlžníkovi počas reštrukturalizačného konania,
pracovnoprávne nároky, na ktoré nárok vznikol za obdobie kalendárneho mesiaca, v ktorom došlo k
začatiu reštrukturalizačného konania, odmena správcu a nepeňažné pohľadávky sa v reštrukturalizácii
neuplatňujú prihláškou (ďalej len „prednostné pohľadávky“). Na prednostné pohľadávky nepôsobia

účinky začatia reštrukturalizačného konania ani sa nezahŕňajú do reštrukturalizačného plánu, ibaže s
tým ich veritelia súhlasia.Podľa § 138 ods. 2 ZKR pohľadávky z bezodplatných právnych úkonov a príslušenstvo prihlásených
pohľadávok, na ktoré vznikol nárok po začatí reštrukturalizačného konania, sa do plánu nezahŕňajú; tieto
nároky sa v prípade potvrdenia plánu súdom považujú v celom rozsahu za odpustené.

Podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania,
poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

V. Právne závery kasačného súdu

15. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, na ktorý prešiel výkon súdnictva aj vo veciach kasačných
sťažností,vktorýchboldo31.07.2021príslušnýNajvyššísúdSlovenskejrepubliky(§101eods.2zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v
spojení s § 11 písm. h/ S.s.p.), ako súd kasačný (ďalej len „kasačný súd“) preskúmal rozsudok správneho
súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c/, ods. 2 S.s.p.), pričom
po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1,

§ 443 ods. 2 písm. a/ S.s.p.) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná
(§ 439 ods. 1 S.s.p.), vo veci v zmysle § 445 S.s.p. nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade
senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná a preto podľa § 462 ods. 2
S.s.p. napadnutý rozsudok zmenil, rozhodnutia žalovaného 1 zrušil a vec vrátil žalovanému 1 na ďalšie
konanie.

16. V konaní boli sporné najmä dve otázky - či je úrok z omeškania možné považovať na účely
reštrukturalizácie za príslušenstvo pohľadávky správcu dane na daňovom nedoplatku, a či úrok z
omeškania ako pohľadávka vzniká až okamihom jeho vyrubenia, alebo vzniká skôr.
17. Tieto a ďalšie súvisiace právne otázky boli vo vzťahu k reštrukturalizácii opakovane predmetom
správnehosúdnehokonania,akasačným(predtýmodvolacím)súdomneboliriešenéjednotne.Napokon

sa k týmto problémom vyjadril veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn.
1Vs/3/2020 z 27.01.2021, ECLI:SK:NSSR:2021:2018200037.1, ktorého podstatné časti kasačný súd
ďalej cituje:
18. „(32.) Podstatou tohto rozkolu [medzi senátmi] je v súvislosti s účinkami vyhlásenia reštrukturalizácie
u daňového dlžníka, predovšetkým rozdielne posúdenie otázky, či pohľadávka štátu na úrokoch z

omeškania vzniká priamo na základe zákona a či správca dane rozhodnutím o vyrubení úrokov z
omeškania len deklaruje existenciu tejto pohľadávky pre účely jej ďalšieho vymáhania a zároveň určuje
jej výšku a splatnosť, alebo či je rozhodnutie o vyrubení úrokov z omeškania konštitutívnej povahy,
teda či zakladá právo štátu (predtým neexistujúce) na úroky ako sankciu za omeškanie daňového
dlžníka. Na odpoveď na uvedenú otázku potom nadväzuje záver, či je správca dane povinný prihlásiť

pohľadávku na úrokoch z omeškania za obdobie do začatia reštrukturalizačného konania prihláškou
podľa § 121 ZKR, aj keď dovtedy nerozhodol o jej vyrubení, s následkom, že ak ju v stanovenej lehote
neprihlási, vymáhateľnosť tejto pohľadávky zanikne, alebo či je oprávnený vyrubiť a vymáhať úroky
za dobu omeškania so zaplatením daňového nedoplatku spred vyhlásenia reštrukturalizácie aj po jej
vyhlásení a uplynutí prihlasovacej lehoty, prípadne i po schválení reštrukturalizačného plánu.

[...]
19. (35.) Veľký senát kasačného súdu vychádzal pri posúdení veci z účelu reštrukturalizácie, ktorým
je predovšetkým usporiadanie majetkových pomerov dlžníka v úpadku vo forme postupného (aspoň
čiastočného) uspokojenia veriteľov v súlade s reštrukturalizačným plánom, s primárnym cieľom
zachovania dlžníka a jeho podnikateľskej činnosti. Za týmto účelom sa v prísne formalizovanom a

transparentnom procese upravenom zákonom o konkurze a reštrukturalizácii zisťuje majetok dlžníka,
jeho záväzky a tiež spôsobilosť opätovného začlenenia dlžníka do trhového prostredia a pokračovania
jeho podnikania, pri čo najvyššej miere splatenia minulých záväzkov (a priebežného uspokojovania
nových). Rozsah a výška záväzkov dlžníka voči veriteľom sa stabilizuje vo forme prihlásenia pohľadávok
zo strany veriteľov v stanovenej lehote s tým, že včas neprihlásené pohľadávky, ktoré sa skutkovo viažu

k obdobiu pred povolením reštrukturalizácie, sa stanú voči dlžníkovi nevymáhateľnými. To znamená, že
na pohľadávky existujúce v čase vyhlásenia reštrukturalizácie, ktoré neboli v určenej lehote prihlásené
v reštrukturalizačnom konaní, sa v procese reštrukturalizácie a ani v ďalšej budúcnosti podnikateľského
subjektu neprihliada. Je teda vylúčené, aby po ukončení reštrukturalizácie dlžníka zaťažovali záväzky
majúce pôvod v období spred vyhlásenia reštrukturalizácie, pretože tie boli bez výnimky transformované

do reštrukturalizačného plánu a nahradili dovtedy existujúce záväzky.
20. (36.) Veľký senát kasačného súdu sa stotožňuje s názorom predkladajúceho senátu (vyjadreným
v rozhodnutí sp. zn. 1Sžfk/23/2018 zo dňa 21.1.2020, bod 39), že v reštrukturalizačnom konaní
sa rozdeľujú záväzky dlžníka voči veriteľom na predreštrukturalizačné (§ 120 ods. 1 ZKR) areštrukturalizačné, resp. prednostné (§ 120 ods. 2 ZKR), pričom za predreštrukturalizačné sa považujú
tie, ktoré vznikli v čase pred povolením reštrukturalizácie. Na tieto pohľadávky sa viaže povinnosť
ich prihlásenia v reštrukturalizačnom konaní, inak ich vymáhateľnosť voči dlžníkovi (za predpokladu

splnenia ďalších zákonných podmienok) zaniká. Rozhodujúcim dňom, ktorý rozdeľuje pohľadávky voči
dlžníkovi na uvedené dve skupiny, je teda dátum vyhlásenia reštrukturalizácie.
21. (37.) Veľký senát sa prikláňa k názoru senátu 1S, že daňová pohľadávka na úrokoch z
omeškania za oneskorené zaplatenie daňového nedoplatku žalobcu na dani z motorových vozidiel
za zdaňovacie obdobie roku 2011 je v časti odo dňa splatnosti uvedenej dane (31.1.2012) až do

dňa povolenia reštrukturalizácie žalobcu (19.12.2014), pohľadávkou predreštrukturalizačnou, ktorá
vznikla pred rozhodujúcim dňom. K otázke zákonnosti vyrubenia úroku z omeškania za trvanie
omeškania po dni začatia reštrukturalizačného konania voči žalobcovi môže veľký senát len poukázať
na ustanovenie § 156 ods. 2 piata až siedma veta daňového poriadku, ktoré umožňuje správcovi
dane vyrubiť úrok z omeškania voči daňovému dlžníkovi v reštrukturalizácii len za dobu do začatia
reštrukturalizačného konania. Za obdobie trvania omeškania so zaplatením predreštrukturalizačných

pohľadávok po rozhodujúcom dni už správcovi dane úroky z omeškania nepatria. Tie sa v zmysle § 138
ods. 2 ZKR do reštrukturalizačného plánu nezahŕňajú a po potvrdení plánu súdom sa považujú v celom
rozsahu za odpustené.
22. (38.) V zmysle § 2 písm. b/ daňového poriadku sa za daň považuje aj úrok z omeškania za
oneskorené splnenie daňovej povinnosti. Daňový poriadok rozlišuje medzi daňovou pohľadávkou a

daňovým nedoplatkom, pričom za kritérium tohto rozlíšenia označuje ich splatnosť. Pohľadávka správcu
dane na dani do lehoty splatnosti je daňovou pohľadávkou, zatiaľ čo dlžná suma dane (vrátane úroku
z omeškania) po lehote splatnosti je daňovým nedoplatkom (§ 2 písm. e/, f/ daňového poriadku).
Daňová pohľadávka sa vo všeobecnosti stáva splatnou jej vyrubením, pričom za vyrubenú sa považuje
rozhodnutím správcu dane vydaným podľa § 63 daňového poriadku, prípadne podaním daňového

priznania alebo zaplatením dane, pri ktorej nie je povinnosť podať daňové priznanie (§ 68 ods. 4 písm.
a/, b/, c/ daňového poriadku).
23. (39.) Veľký senát je tej mienky, že ustanovenia daňového poriadku upravujúce otázky
vzniku a splatnosti pohľadávok daňovej správy na úrokoch z omeškania voči daňovým dlžníkom
v reštrukturalizácii je nutné vykladať predovšetkým s prihliadnutím na vyššie spomenutý účel

reštrukturalizácie sledovaný zákonom o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý je v pomere špeciality k
všeobecným ustanoveniam daňového poriadku. Napokon daňový poriadok výslovne v § 158 ods. 5
stanovuje, že po povolení reštrukturalizácie postupuje správca dane pri uplatňovaní pohľadávok voči
daňovému dlžníkovi podľa ZKR.
24. (40.) Veľký senát poukazuje na to, že v súvislosti s riešením daňových pohľadávok štátu voči

daňovým dlžníkom na úrokoch z omeškania zo starších daňových nedoplatkov obsahoval podrobnejšiu
úpravu zákon o správe daní, ktorý stanovil, že za predreštrukturalizačnú daňovú pohľadávku, ktorú
bolo treba prihlásiť v reštrukturalizačnom konaní, sa považovala i pohľadávka, ktorá nebola vyrubená
(vrátane pohľadávky na úrokoch), pričom úroky sa považovali za daňovú pohľadávku, ak mohli byť
vyrubené do povolenie reštrukturalizácie (§ 95 ods. 1, 3, 8 zákona o správe daní). Daňový poriadok,

ktorý zrušil a nahradil zákon o správe daní, takúto explicitnú právnu úpravu neprevzal, no príslušné
ustanovenia daňového poriadku je podľa názoru veľkého senátu nutné interpretovať v intenciách
spomenutej predchádzajúcej právnej úpravy.
25. (41.) Majúc na zreteli uvedené východiská veľký senát konštatuje, že právoplatným rozhodnutím
o vyrubení sa daňová pohľadávka na úrokoch z omeškania stáva splatnou a uplynutím lehoty na

plnenie nadobúda status daňového nedoplatku. Splatnosť takejto pohľadávky však nie je podmienkou
jej vzniku. Vznik pohľadávky na úrokoch z omeškania sa viaže na objektívne právne skutočnosti, ktorými
sú existencia splatnej dane, nesplnenie daňovej povinnosti v lehote splatnosti a trvanie omeškania so
zaplatením dane (plynutie času), pričom od dĺžky trvania omeškania závisí výška tejto pohľadávky.
Sadzbu úrokov z omeškania stanovuje právny predpis (§ 156 ods. 2 daňového poriadku).

26. (42.) Možno preto uzavrieť, že daňová pohľadávka na úrokoch z omeškania vzniká na základe
zákona a pri poznaní výšky splatnej dane, dňa jej splatnosti a doby trvania omeškania je táto pohľadávka
kvantifikovateľná ku ktorémukoľvek dňu omeškania bez toho, aby bola rozhodnutím správcu dane
vyrubená.Právnydôvodivýškatakejtopohľadávkypreúčelyjejprihláseniavreštrukturalizačnomkonaní
sú správcovi dane ako veriteľovi známe, a preto skutočnosť, že úroky z omeškania neboli vyrubené

rozhodnutím, nebráni správcovi dane ich vyčísleniu až do dňa začatia reštrukturalizačného konania a
prihláseniu tejto pohľadávky v uvedenom konaní.
27. (43.) Rozhodnutie o vyrubení úrokov z omeškania predstavuje autoritatívne potvrdenie výšky
pohľadávky a určenie dňa jej splatnosti, pričom má deklaratórnu povahu a slúži predovšetkým na ďalšípostup správcu dane pre prípad jej vymáhania. Bez rozhodnutia o vyrubení úrokov z omeškania dlžník
nemá sankcionovateľnú právnu povinnosť úrok zaplatiť, z hľadiska práva však niet prekážky, ktorá by
bránila správcovi dane uplatneniu takejto pohľadávky prihláškou v reštrukturalizačnom konaní odo dňa

jej splatnosti až do začatia reštrukturalizačného konania. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že právna
úprava úrokov z omeškania je z hľadiska systematiky daňového poriadku zaradená do piatej časti tohto
zákona (§ 154 a nasl. - zodpovednosť za porušenie povinností) pod sankcie.
28. (44.) Veľký senát poukazuje na to, že daňový poriadok umožňuje správcovi dane vyrubiť úroky
z omeškania i priebežne, pričom výslovne počíta v prípade daňového dlžníka v reštrukturalizácii

s vyrubením úrokov za každý deň omeškania odo dňa splatnosti daňového nedoplatku do začatia
reštrukturalizačného konania (§ 156 ods. 2). Ako však už veľký senát uviedol, rozhodnutie o vyrubení len
autoritatívne deklaruje existenciu daňovej pohľadávky na úrokoch z omeškania a určuje jej splatnosť.
29. (45.) Veľký senát tiež upozorňuje na dôvodovú správu k bodu 13 (k § 120 ods. 2) zákona č. 377/2016
Z. z., ktorým bol s účinnosťou od 01.03.2017 novelizovaný zákon o konkurze a reštrukturalizácii, k
otázke rozlíšenia „starého dlhu“ a „nového dlhu“ dlžníka v úpadku, v ktorej sa konštatuje, že splatnosť

pohľadávkyniejepodmienkouvznikupohľadávkyasprávnympostupomprerozlíšeniestaréhoanového
dlhu (v reštrukturalizácii prezentovaného inštitútom prednostnej pohľadávky) sú výlučne skutkové
okolnosti vzniku pohľadávky. Aj z toho je zrejmé, že určenie splatnosti pohľadávky správcu dane na
úrokoch z omeškania nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia o vyrubení nie je podmienkou vzniku a
prihlásenia pohľadávky na úrokoch v reštrukturalizačnom konaní. Výška a splatnosť takto prihlásených

nevyrubených pohľadávok na úrokoch sa určí až v reštrukturalizačnom pláne, z ktorého vyplynie rozsah
a spôsob uspokojenia veriteľa a ktorý sa po jeho potvrdení zo strany príslušného súdu stane záväzným
pre všetkých účastníkov plánu (§ 132 ods. 1 ZKR).
30. (47.) Z uvedených dôvodov dospel veľký senát k záveru, že správca dane bol oprávnený i povinný
pohľadávku na úrokoch z omeškania voči žalobcovi prihlásiť v reštrukturalizačnom konaní v ustanovenej

lehote aj napriek tomu, že táto pohľadávka nebola vyrubená rozhodnutím vydaným podľa § 63 daňového
poriadku. Toto ustanovenie daňového poriadku v reštrukturalizačnom konaní napokon ani nebolo možné
uplatniť s ohľadom na princíp [lex] specialis zakotvený v § 158 ods. 5 daňového poriadku (bod 39
tohto rozsudku). Keďže tak správca dane v prejednávanom prípade neurobil, právo vyrubiť a vymáhať
tieto nároky voči dlžníkovi potvrdením reštrukturalizačného plánu súdom zaniklo (§ 84 ods. 1 písm. g/

daňového poriadku, § 155 ods. 2 ZKR).
31. (48.) Veľký senát sa stotožňuje s predkladajúcim senátom v tom, že možnosť vyrubenia a
vymáhania úrokov z omeškania za oneskorené splnenie daňovej povinnosti pochádzajúce z obdobia
spred vyhlásenia reštrukturalizácie voči žalobcovi, a to na základe rozhodnutí vydaných po povolení
reštrukturalizácie (a dokonca i po potvrdení reštrukturalizačného plánu súdom), by popieralo účel

reštrukturalizácie popísaný v bode 35 tohto rozhodnutia a malo by za následok nezákonné zvýhodnenie
štátu v zastúpení správcom dane ako jedného z veriteľov predreštrukturalizačnej pohľadávky pred
ostatnými veriteľmi.“
32. Kasačný súd sa stotožňuje s právnymi závermi uvedenými v citovanej časti odôvodnenia rozsudku
veľkého senátu. Osobitne upozorňuje na záver o deklaratórnom charaktere vyrubovacieho rozhodnutia.

Zo záverov o možnosti a zároveň nutnosti prihlásenia úroku z omeškania ako pohľadávky do
reštrukturalizácie potom konzekventne vyplýva, že neprihlásený úrok z omeškania sa schválením
reštrukturalizačného plánu stáva nevymáhateľný v zmysle § 120 a 155 ods. 2 ZKR, a tiež že sa na takýto
neprihlásený úrok z omeškania musí aplikovať aj § 84 ods. 1 písm. g) Daňového poriadku.
33. Parciálnu otázku, či je možné považovať úrok z omeškania za príslušenstvo daňovej

pohľadávky, riešil okrem toho kasačný súd výslovne v rozsudku sp. zn. 1Sžfk/53/2019 z 25.03.2021,
ECLI:SK:NSSR:2021:7018200241.1 v súvislosti s oddlžením fyzickej osoby, a jeho závery sú použiteľné
aj v tejto právnej veci:
34. „(30.) [...] Ak sa navyše zohľadnia funkcie úroku z omeškania (najmä donucovacia, sankčná,
reparačná), ktoré predovšetkým nútia daňového dlžníka k čo najskoršiemu splneniu jeho daňového

nedoplatku (tu daň z pridanej hodnoty a daň z príjmov), a veľkým senátom jasne artikulovaný vznik tejto
pohľadávky už v čase omeškania daňového dlžníka (aj pred vyrubením úroku z omeškania), kasačný
súd musí súhlasiť so sťažovateľom, že prinajmenšom na účely konaní podľa ZKR je úrok z omeškania
treba považovať za príslušenstvo pohľadávky, ktorou je samotný daňový nedoplatok (kvázi istina), a to
bez ohľadu na čas jeho vyrubenia.

35. (31.) Kasačný súd poukazuje tiež na to, že Daňový poriadok vôbec nepoužíva výraz „príslušenstvo“
v zmysle príslušenstva pohľadávky. Keďže však tento pojem používa ZKR, ktorým sa riadi sťažovateľom
presadzovaný zánik vymáhateľnosti úroku z omeškania ako príslušenstva pohľadávky, je nutné inštitúty
Daňového poriadku po ich transfere do insolvenčného konania posúdiť podľa hľadísk používanýchpráve ZKR. Keďže príslušenstvo pohľadávky nedefinuje ani ZKR, ktorý zjavne túto úpravu prenechal
všeobecným právnym zásadám a osobitným predpisom, nezostáva iné, ako posúdiť daňový úrok z
omeškania podľa jeho podstaty a zmyslu. A tak, s ohľadom na prirodzenú väzbu ZKR a Občianskeho

zákonníka ako najvšeobecnejšieho právneho predpisu upravujúceho majetkové vzťahy medzi subjektmi
práva (vrátane záväzkového práva bez ohľadu na dôvod vzniku záväzku, § 489 Občianskeho
zákonníka), kasačný súd nevidí podstatný rozdiel medzi úrokom z omeškania (pozri vyššie jeho funkcie)
podľa Daňového poriadku a podľa súkromnoprávnych predpisov (najmä § 121 ods. 3 Občianskeho
zákonníka). Fakt, že úrok z omeškania podľa Daňového poriadku je svojou povahou sankciou, nie je

v kontradikcii k tomu, že je zároveň príslušenstvom daňovej pohľadávky, rovnako je totiž sankciou zo
zákona aj úrok z omeškania podľa súkromnoprávnych predpisov.“
36. S vyššie citovanými právnymi názormi sa kasačný súd stotožňuje, preto dospel k záveru, že krajský
súd vec nesprávne právne posúdil, keď mal za to, že pohľadávka na úroku z omeškania pred vyrubením
neexistovala a nebolo ju možné prihlásiť do reštrukturalizácie. Takisto všetky preskúmavané rozhodnutia
žalovaného 1 vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia, keď ako odpoveď na odvolaciu námietku

uvádzali, že ide o prednostné pohľadávky, ktoré vznikli až počas reštrukturalizačného konania a tak na
ne nepôsobia účinky začatia reštrukturalizačného konania.
37. Bude povinnosťou žalovaného 1 rešpektovať vyššie uvedené právne názory kasačného súdu a vo
všetkých odvolacích konaniach nanovo rozhodnúť.
38. Kasačný súd poznamenáva, že krajský súd konal s oboma žalovanými označenými sťažovateľom,

hoci podľa § 180 ods. 1 S.s.p. je žalovaným [len] orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom
opravnom prostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba. Správny súd tak zrejme
urobil po výčitke najvyššieho súdu, že pri vydávaní prvého rozsudku konal bez odôvodnenia tohto
postupu len so žalovaným 1. Kasačný súd sa domnieva, že správny súd mal naďalej konať len s týmto
odvolacím orgánom verejnej správy, a na vysvetlenie by postačilo uvedenie tu citovaného ustanovenia

zákona. Napriek tomu v okolnostiach veci nepovažoval kasačný súd za potrebné meniť v kasačnom
konaní okruh účastníkov súdneho konania, preto tiež uviedol v záhlaví rozsudku oboch žalovaných, aj
keď žalovaný 2 bol v konaní celkom pasívny.
39. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods.
1 S.s.p. a vzhľadom na úspech sťažovateľa v kasačnom konaní priznal mu úplnú náhradu dôvodne

vynaložených trov v tomto konaní i v konaní na krajskom súde, v zmysle § 467 ods. 2 S.s.p. O výške
náhrady trov rozhodne osobitným uznesením súdny úradník na krajskom súde v zmysle § 175 ods. 2
S.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok n i e j e prípustný.