Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Monday, November 15, 2021

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 5Sžo/1/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016200118
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 11. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viola Takáčová
ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2021:1016200118.1

Uznesenie

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: L.. P. B., súdny exekútor so
sídlom v V., právne zast.: JUDr. Jurajom Gajdošíkom, advokátom so sídlom v Bratislave, Miletičova č.
23, proti odporkyni: Slovenská komora exekútorov, Disciplinárna komisia - Disciplinárny senát č. 6, so
sídlom v Bratislave, Šustekova č. 49, za účasti: Minister spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Račianska č. 71, Bratislava, v konaní o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia odporkyne z 25. novembra 2015, č.k.: DK 15/2015-45, o odvolaní navrhovateľa
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 12. novembra 2019, č.k. 9Sp/10/2016-80, t a k t o

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 12. novembra 2019,
č.k. 9Sp/10/2016-80 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) napadnutým rozsudkom z 12. novembra 2019,
č.k. 9Sp/10/2016-80 podľa § 250q ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) potvrdil
ako vecne správne rozhodnutie odporkyne z 25. novembra 2015, č.k.: DK 15/2015-45, ktorým táto
navrhovateľa uznala vinným, že pri výkone exekúcie vedenej pod sp. zn. Ex 1040/2009 ďalej cit.: „ (...)
1/ konal v rozpore s opravným uznesením Okresného súdu v Nitre, sp. zn. 19 Er/1102/2000 zo dňa 29.

apríla 2010, ktorým opravil poverenie na vykonanie exekúcie číslo 5043 065527* č. k. 19 Er/1102/2009
vydané Okresným súdom Nitra dňa 08.01.2010, keď vydal exekučné príkazy na základe ktorých postihol
majetok JUDr. W. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. H.. XX, O., teda subjektu odlišného od subjektu
uvedeného v opravnom uznesení k povereniu na vykonanie exekúcie - JUDr. W. E. - B., I. XX, O.,
správkyňa konkurznej podstaty úpadcu R. E., bytom B.E. XX, Z., IČO: XX XXX XXX
(...) 2/ po vydaní opravného uznesenia k povereniu na vykonanie exekúcie nevydal nové upovedomenie

o začatí exekúcie, kde by v zmysle opravného poverenia upovedomil o začatí exekúcie subjekt uvedený
v predmetnom opravnom uznesení - JUDr. W. E. - B., I. XX, O., správkyňa konkurznej podstaty úpadcu
R. E., bytom B. XX, Z., IČO: XX XXX XXX, čím uvedenému subjektu nedal možnosť v zákonnej lehote
podať námietky proti exekúcii
(...) 3/ v požadovanej lehote nepredložil ministerstvu požadovaný spis Ex 1040/09, hoci bol k tomu
výzvami zo dňa 24. novembra 2014 a 11. februára 2015 vyzvaný.“

Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia odporkyne preskúmal v intenciách § 3, § 8 ods. 4
písm. a/ a b/, § 37 ods. 1,3, § 47 ods. 1,2, § 61a ods. 1, § 220 ods. 1,2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „EP“) a v zmysle právnej úpravy ustanovenej OSP dospel k záveru o
vecnej správnosti opravným prostriedkom napadnutého rozhodnutia odporkyne.V plnom rozsahu sa stotožnil so závermi plynúcimi z napadnutého rozhodnutia odporkyne, zopakoval, že
disciplinárny senát v bode 1/ posúdil konanie navrhovateľa ako závažné disciplinárne previnenie podľa
§ 220 ods. 2 EP, keď navrhovateľ aktívne vykonával exekúciu voči subjektu, ktorý nemal byť postihnutý

exekúciou. Okresný súd Nitra uznesením z 29. apríla 2010, sp. zn. 19Er/1102/2009 opravil poverenie
na vykonanie exekúcie číslo 5043 065527* z 08. januára 2010, č.k. 19Er/1102/2009 vydané Okresným
súdom Nitra v časti nesprávneho označenia povinnej ako JUDr. W. E. - B., narodená XX. F. XXXX,
bytom I. XX, O. - občianka tak, že v predmetnom poverení mala byť správne označená povinná: JUDr.
W. E.-B.Á., I. XX, O., správkyňa konkurznej podstaty úpadcu R. E., bytom B. XX, Z., IČO: XX XXX

XXX. Toto opravné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 16. mája 2011. Nestotožnil sa s tvrdením
navrhovateľa, že akceptoval toto opravné uznesenie tak, že v ďalších úkonoch označoval účastníka
konania na strane povinného v súlade s opravným uznesením. Exekúciou navrhovateľ postihol majetok
W. B., narodenej XX. F. XXXX, bytom I. XX, O. ako fyzickej osoby (Exekučný príkaz na zriadenie
exekučného záložného práva Ex 1040/09 z 21. júla 2014, Exekučný príkaz na vykonanie exekúcie
zrážkami z dôchodku Ex 1040/09 z 20. mája 2014 a Exekučný príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním

pohľadávky z účtu v banke (v časti exekúcie účtov vedených na rodné číslo) z 20. mája 2014 na účtoch v
Prima banke, a.s. a ČSOB, a.s. Podľa názoru krajského súdu bol povinný subjekt opravným uznesením
dostatočne individualizovaný a nebol správny názor navrhovateľa, že sa jednalo o totožný subjekt. Z
administratívneho spisu mal ďalej za preukázané, že navrhovateľ nevydal nové Upovedomenie o začatí
exekúcie, ktoré by doručoval povinnej, aj keď medzičasom bola vyčiarknutá zo zoznamu správcov.

Neobstojí námietka navrhovateľa, že upovedomenie o začatí exekúcie jej bolo doručené do vlastných
rúk dňa 25. januára 2010 a povinná využila zákonné právo podať námietky, pretože to bolo v čase
pred vydaním opravného uznesenia, kedy povinná osoba bola individualizovaná ešte ako fyzická osoba.
Rovnako bolo preukázané, že navrhovateľ nesplnil výzvu ministerstva spravodlivosti z 24. novembra
2014 o predloženie vyjadrenia a exekútorského spisu v lehote 10 dní odo dňa doručenia tejto výzvy

(doručená dňa 27. novembra 2014). Predmetná výzva bola splnená po následnej urgencii až dňa 12.
marca 2015.

Vzhľadom na uvedené krajský súd po preskúmaní veci a vyhodnotení námietok navrhovateľa ako
nedôvodných, postupom podľa § 250q ods. 3 OSP rozhodnutie odporkyne ako vecne správne potvrdil.

O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému navrhovateľovi
právo na ich náhradu nepriznal.
II.

Proti rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie.

Za odvolacie dôvody navrhovateľ označil skutočnosti plynúce z § 205 ods. 2 OSP, konkrétne, že súd
účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1
písm. f/ OSP), súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie

právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1
písm. h/ OSP), súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ OSP) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP).

Navrhovateľ primárne namietal zmätočnosť, arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť rozsudku krajského
súdu, keď v napadnutom rozsudku absentovala akákoľvek úvaha, z akého dôvodu považoval súd
subjekt JUDr. W. E. - B., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XX, O. - občianka a JUDr. W. E. - B., I. XX, O.,
správkyňa konkurznej podstaty úpadcu R. E., bytom B. XX, Z., IČO: XX XXX XXX za dva rôzne subjekty.
Súd sa obmedzil iba na konštatovanie, že názor navrhovateľa, že sa jedná o totožný subjekt, nie je

správny, pričom tento svoj názor nijakým spôsobom nekonkretizuje, ani sa bližšie nezaoberá rozsiahlou
argumentáciou navrhovateľa, ktorá bola prezentovaná nielen písomne, ale aj na pojednávaní. Dôvodil,
že pohľadávka, ktorej vymoženie bolo predmetom exekučného konania podľa právnych predpisov
platných v tom čase, nebola pohľadávka voči konkurznej podstate úpadcu, ale proti osobe správcu.
Správca konkurznej podstaty nevedie, respektíve nevlastní špecifický majetok ako správca konkurznej

podstaty, lebo v tomto smere právne predpisy nepriznávajú z hľadiska hmotného práva postavenie
nositeľa práva nadobúdať majetok ako správca konkurznej podstaty. Akýkoľvek majetok, ktorý správca
nadobúda, je jeho osobným majetkom, a to vrátane odmeny za výkon funkcie správcu konkurznej
podstaty. Správca konkurznej podstaty podáva daňové priznanie ako fyzická osoba, a nie ako správcakonkurznej podstaty. Právne predpisy nikdy nezakladali ani nezakladajú osobitné postavenie správcu
z hľadiska hmotného práva voči tretím osobám navonok. Krajský súd sa týmito právnymi argumentami
vôbec nezaoberal. Namietal porušenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého cit.: „V odôvodnení rozsudku

súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
zapreukázanéaktorénie,zktorýchdôkazovvychádzalaakýmiúvahamisaprihodnotenídôkazovriadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.“ V tomto smere poukázal tiež na závery plynúce z rozhodnutí Ústavného

súdu Slovenskej republiky - sp. zn. I. ÚS 243/07, III. ÚS 119/03, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06, ako aj na
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva - Ruiz Torija proti Španielsku.

V ďalšej časti podaného odvolania navrhovateľ uvádzal, že proti upovedomeniu o začatí exekúcie podal
povinný námietky, kde (okrem iného) namietal neprípustnosť exekúcie proti nemu z dôvodu, že nie je
osobou uvedenou v exekučnom titule a nie je ani právnym nástupcom osoby uvedenej v exekučnom

titule. Exekučný súd sa zaoberal námietkami povinného a tieto vyhodnotil ako nedôvodné, keďže podľa
jeho názoru neobsahovali také dôvody, ktoré by spôsobili zánik vymáhaného nároku, alebo bránili
jeho vymáhateľnosti, alebo by boli dané iné dôvody, pre ktoré by bola exekúcia neprípustná. Proti
rozhodnutiu o námietkach podal povinný odvolanie, zo strany exekučného súdu však boli námietky
opätovne vyhodnotené ako nedôvodné. Dňa 29. apríla 2010 vydal exekučný súd opravné uznesenie v

časti označenia povinného v príslušnom poverení tak, že znelo - JUDr. W. E. - B., I. XX, O., správkyňa
konkurznejpodstatyúpadcuR.E.,bytomB.XX,Z.,IČO:XXXXXXXXstým,ženavrhovateľtotoopravné
uznesenie akceptoval a v ďalších úkonoch označoval účastníka konania na strane povinného v súlade s
opravným uznesením. Z uvedeného je teda zrejmé, že pochybil exekučný súd, ktorý poveruje súdneho
exekútoravykonanímexekúcieapreskúmavaexekučnýtitul.Pokiaľexekučnýsúdnezistírozporžiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom, vydá poverenie na vykonanie exekúcie. Navrhovateľ postupoval v súlade s vydaným
poverením, ktorým je zároveň viazaný. Krajský súd v tomto smere nijakým spôsobom nezdôvodnil,
prečo považoval povinnú za subjekt, ktorý nemal byť postihnutý exekúciou, rovnako neuviedol, v čom
vidí pochybenie na strane navrhovateľa. Navrhovateľ nemohol vykonávať exekúciu voči inej osobe,

než aká bola označená v exekučnom titule. Opravným uznesením nebol vnesený do konania iný
subjekt. Zdôraznil, že exekučný súd nezastavil exekúciu voči povinnej, iba opravným uznesením
spresnil jej označenie v súlade s exekučným titulom. Pokiaľ by sa jednalo o odlišný subjekt povinného
v exekúcii, nemohol by takúto vážnu vadu odstrániť opravným uznesením, ale exekúciu by zastavil.
Tiež navrhovateľovi nebolo zrejmé, na základe akého právneho predpisu krajský súd odvodil porušenie

povinnosti navrhovateľa upovedomiť konkrétneho povinného o začatí exekúcie a spôsobe vykonania
exekúcie. Bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že upovedomenie o začatí exekúcie bolo
povinnej (bez ohľadu na jej označenie, keďže stále ide o tú istú osobu) doručené do vlastných rúk dňa
25. januára 2010. Exekučný súd nezastavil exekúciu voči povinnej, iba opravným uznesením spresnil jej
označenie v súlade s exekučným titulom, teda subjekt povinného - fyzická osoba zostala nezmenená. Z

tohto dôvodu sa nestotožnil s názorom súdu, že povinná v dôsledku pochybenia navrhovateľa nemala
možnosť uplatniť námietky nevydaním nového upovedomenia. Dodal, že postupoval výlučne v súlade s
vydanýmirozhodnutiamiexekučnéhosúdu,vichintenciách,ktorébezakýchkoľvekpochybnostípripustili
exekúciu povinnej, čo však súd v napadnutom rozsudku vôbec nebral do úvahy. Navrhovateľ sa nemohol
dopustiť zavineného konania, nakoľko konal v súlade s vydanými rozhodnutiami exekučného súdu, ktoré

bol ako súdny exekútor povinný rešpektovať.

Záverom navrhol, aby Najvyšší (správny) súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie.

III.

K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadrila podaním z 29. januára 2020 odporkyňa považujúc rozsudok
krajského súdu za vecne správny.

IV.

K odvolaniu navrhovateľa sa ďalší účastník konania - Minister spravodlivosti Slovenskej republiky
nevyjadril.V.

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd odvolací [§ 10 ods.
2 OSP v spojení s § 492 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) a §
101e ods. 1 a 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
zákona č. 423/2020 Z.z. (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z.z.“)], preskúmal napadnutý rozsudok krajského
súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní navrhovateľa (§ 250l OSP, § 246c ods.

1 veta prvá OSP, § 212 ods. 1 OSP, § 492 ods. 1 SSP, § 101e ods. 1,2 zákona č. 757/2004 Z.z.), bez
nariadenia pojednávania (§ 250l OSP, § 250ja ods. 2 OSP, § 492 ods. 1 SSP, § 101e ods. 1,2 zákona
č. 757/2004 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné.

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci je posúdenie správnosti rozsudku krajského
súdu, ktorým krajský súd postupom podľa § 250q ods. 3 OSP potvrdil ako vecne správne rozhodnutie

odporkyne z 25. novembra 2015, č.k.: DK 15/2015-45.

Podľa § 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
zákona č. 423/2020 Z.z., najvyšší správny súd začne činnosť 1. augusta 2021.

Podľa § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z., o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení zákona č. 423/2020 Z.z., výkon súdnictva prechádza od 1. augusta 2021 z najvyššieho súdu na
najvyšší správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho
správneho súdu.

Z vyššie citovaného odseku 2 vyplýva, že zákonodarca upravil prechod výkonu súdnictva z najvyššieho
súdu na najvyšší správny súd, a teda najvyšší správny súd prebral z najvyššieho súdu všetky „živé“ veci
v agende správneho súdnictva, ktoré následne aj dokončí.

Podľa § 492 ods. 1 SSP, konania podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté

predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Podľa § 250l ods. 1 OSP, podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje
súdomrozhodovanieoopravnýchprostriedkochprotineprávoplatnýmrozhodnutiamsprávnychorgánov.

Podľa § 246c ods. 1 veta prvá OSP, pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa
použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa § 157 ods. 2 OSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z
akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne

a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu plynúca z článku 46 Ústavy Slovenskej

republiky je založená na tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na nezávislom a
nestrannom súde. Tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak,
aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento
článok ústavy vykonáva.

Výklad a aplikácia zákonov je výlučným právom všeobecných súdov, pričom tento výklad nesmie byť
arbitrárny a musí byť náležite odôvodnený. V tomto zmysle, rovnako aj každé rozhodnutie súdu musí byť
odôvodnené a musí byť z neho dostatočne zrejmé, na základe čoho súd dospel ku konkrétnym záverom
tvoriacim základnú obsahovú štruktúru odôvodnenia rozhodnutia.

Povinnosť všeobecných súdov svoje rozhodnutia riadne odôvodniť zákonom predpokladaným
spôsobom plynúcim z § 157 ods. 1 a 2 OSP predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces.K tomu najvyšší správny súd dáva do pozornosti aj ustálenú rozhodovaciu prax správnych súdov
(napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. decembra 2010, sp. zn. 4Sžo/12/2010),
podľa ktorej „Z odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu musí vyplývať vzťah medzi skutkovými

zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej a
preto odňatím možnosti konať pred súdom (denegatio iustitie) je aj také porušenie práva na spravodlivý
proces, kedy v hodnotení skutkových zistení súdom v napadnutom rozhodnutí absentuje určitá časť
skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, ale súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných
skutočností nezhodnotil a riadne sa s nimi nevysporiadal. Rozhodnutie všeobecného súdu musí

obsahovať dostatok skutkových a právnych záverov, pričom tieto závery nesmú byť totiž svojvoľné alebo
zjavne neodôvodnené.“

Akýkoľvek nedostatok alebo neadekvátnosť v odôvodnení môže viesť k neplatnosti rozsudku z
formálnych dôvodov.

Rovnako najvyšší správny súd v tejto súvislosti poukazuje aj na Ústavný nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 22. októbra 2015, sp. zn. II. ÚS 675/2014-40, z ktorého vyplýva, že „súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný
na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a
ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto

zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2
OSP, v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia. Povinnosť súdu v rámci riadneho procesného
postupu (t. j. v zmysle procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový
stav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť
riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, obe vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, sú jedny zo základných

znakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou súdu.
Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy
je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany ... .
Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych záverov, pričom tieto

závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.“

Uvedenou problematikou sa už viackrát zaoberal aj Európsky súd pre ľudské práva, podľa ktorého
z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmianávrhminavykonaniedôkazovstránsvýhradou,žemajúvýznamprerozhodnutie(Kraska

c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993). Rovnako rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na
ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsko z 21. januára 1999).

Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva a ani Ústavného súdu Slovenskej republiky pritom
nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento
argument.

Vo svetle vyššie uvedenom, najvyšší správny súd podrobil prieskumu odvolaním napadnutý rozsudok
krajského súdu, pričom dospel k záveru, že z predmetného rozsudku nie je vôbec zrejmé, ktoré

skutočnosti považoval krajský súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. V takom prípade nemožno konštatovať, že odôvodnenie
rozsudku súdu prvého stupňa je jasné, určité a zrozumiteľné a v neposlednom rade aj presvedčivé.

Predovšetkým najvyšší správny súd musí krajskému súdu vytknúť, že bez akéhokoľvek bližšieho

zdôvodnenia sa v plnom rozsahu stotožnil so závermi, ku ktorým dospela odporkyňa v napadnutom
rozhodnutí bez toho, aby čo i len s časti reflektoval na námietky uplatnené navrhovateľom v podanom
opravnom prostriedku. Iba skonštatoval, že nie je správny názor navrhovateľa, že vo vzťahu k povinnej
sa jedná o totožný subjekt, pričom pre zdôraznenie správnosti tohto svojho tvrdenia neuviedol žiadne
relevantné skutočnosti. Predmetnú námietku navrhovateľ bližšie odôvodnil na nariadenom pojednávaní,

pričom ani k týmto skutočnostiam sa krajský súd žiadnym spôsobom nevyjadril, nehovoriac o tom,
že v rozsudku plne absentujú vyjadrenia, respektíve podstatný obsah vyjadrení účastníkov konania
prednesených na nariadenom pojednávaní z 12. novembra 2019. Rovnako sa krajský súd vôbec
nevysporiadal s argumentáciou navrhovateľa, že nie je to súdny exekútor, kto rozhoduje o vydanípoverenia na vykonanie exekúcie, súdny exekútor neoznačuje povinného. V danom prípade exekučný
súdvydalpoverenienavykonanieexekúcieasúdnemuexekútorovivzniklazozákonapovinnosťvykonať
exekúciu. K tomu navrhovateľ tiež dodal, že povinná v podaných námietkach namietala nemožnosť

vedenia exekúcie voči nej a súdy týmto námietkam nevyhoveli, z čoho navrhovateľ následne vyvodil,
že exekúcia voči povinnej je prípustná a súdny exekútor je povinný takéto rozhodnutia rešpektovať a
pokračovať vo výkone exekúcie. Navrhovateľ tiež v opravnom prostriedku zdôraznil, že exekučný súd
exekúciu nezastavil, iba opravným uznesením upresnil jej označenie v súlade s exekučným titulom,
pričom pokiaľ by sa jednalo o odlišný subjekt povinného v exekúcii, nemohla by byť takáto vážna

vada odstránená opravným uznesením; exekučný súd by musel v takom prípade exekúciu zastaviť. V
tomto smere sa jednalo o zásadné námietky prednesené účastníkom konania, na ktoré sa vyžadovala
relevantná odpoveď, a pokiaľ sa tak nestalo a konajúci súd plne opomenul sa s nimi vysporiadať, dopustil
sa vo vzťahu k účastníkovi konania procesného pochybenia majúceho za následok odňatie možnosti
konať pred súdom.

S ohľadom na takto zistené skutočnosti najvyšší správny súd odôvodnenie napadnutého rozsudku
krajského súdu v danej veci vyhodnotil ako jednostranné a formalistické, a teda ako zjavne
nezdôvodnené a tým aj nesúladné s právami podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Napadnutý rozsudok krajského
súdu je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.

Podľa§250jaods.3OSP,akodvolacísúddospelkzáveru,ženapadnutérozhodnutiesprávnehoorgánu
vmedziachžalobyniejevsúladesozákonomasúdprvéhostupňažalobuzamietol,môžerozsudoksúdu
prvého stupňa zmeniť tak, že zruší rozhodnutie správneho orgánu a vráti vec žalovanému správnemu
orgánu na ďalšie konanie. Inak o odvolaní rozhodne spôsobom podľa § 219 až 221 tohto zákona.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom.

Z dôvodov uvedených vyššie najvyšší správny súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250l

OSP, § 250ja ods. 3 veta druhá v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/, ods. 2 OSP a § 492 ods. 1 SSP zrušil
a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní bude povinnosťou krajského súdu opätovne sa vecou dôsledne zaoberať, vec
prejednať v medziach podaného opravného prostriedku, posúdiť zákonnosť rozhodnutia a postupu

odporkyne a vo veci opätovne rozhodnúť. Svoje rozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodní.

Súčasne v novom rozhodnutí rozhodne krajský súd aj o trovách celého konania (§ 224 ods. 3 OSP, §
246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 250l OSP a § 492 ods. 1 SSP).

Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č.
757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.