Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, September 29, 2021

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 10Sžfk/46/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3019200469
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Petra Príbelská

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2021:3019200469.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Petry Príbelskej PhD. (spravodajca) a zo sudcov JUDr. Anity Filovej a JUDr. Juraja Vališa
LLM., v právnej veci žalobcu (sťažovateľ): Vladimír Šimko, s miestom podnikania Karpatské námestie
7770/10A, Bratislava, IČO: 45 424 764, právne zastúpený: JUDr. Šimon Cibulka, advokát, Hodžova 53,
Trenčín, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102240026/2019 zo dňa 25. septembra 2019,
konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č.k. 11S/185/2019-50
z 12. mája 2020, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č.k. 11S/185/2019-50
z 12. mája 2020 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. 102240026/2019 zo dňa 25. septembra
2019, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. 101520478/2019 z 20. júna 2019 z r u š u j e a
vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Žalobcovi p r i z n á v a právo na náhradu trov kasačného konania, ako aj na náhradu trov konania
pred správnym súdom.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj len „krajský súd“) podľa § 190 zákona č.

162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal
preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovaného č. 102240633/2019 zo dňa 25.09.2019 (ďalej aj len
„napadnuté rozhodnutie“), ktorým žalovaný zamietol žalobcom podané odvolanie a potvrdil rozhodnutie
DaňovéhoúraduTrenčín(ďalejajlen„správcadane“)č.101520939/2019zodňa20.06.2019(ďalejajlen
„prvostupňové rozhodnutie“), ktorým správca dane podľa § 156 ods. 1 písm. a/ zákona č. 563/2009 Z.z.
o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej aj len „daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi úrok z omeškania v sume 2 737,70,- € za nezaplatenie

dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie
apríl 2012 v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške.

2. Krajský súd poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Trenčín sp.zn. 40OdK/17/2017 zo dňa
01.06.2017 o vyhlásení konkurzu na žalobcu, kde vo výroku IV. okresný súd v súlade so zákonom
č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej aj len „ZKR“) rozhodol: ,,Oddlžuje dlžníka tak, že
dlžníka zbavuje všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v tomto konkurze v rozsahu, v akom

nebudú uspokojené v konkurze a dlhov, ktoré sú vylúčené z uspokojenia.“ a v tejto súvislosti krajský súd
konštatoval, že k oddlženiu žalobcu v konkurze došlo.3. Krajský súd skúmal, kedy došlo k vzniku pohľadávky žalovaného a k tomu poukázal na závery
vyplývajúce z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR vo veciach sp.zn 2Sžf/77/2015, sp.zn. 2Sžf/79/2015
a sp.zn. 5Sžfk/8/2017, ktoré na prejednávanú vec aplikoval. V tejto súvislosti uviedol, že predmetná

pohľadávka žalobcu v čase vyhlásenia konkurzu na žalobcu a jeho oddlženia ešte neexistovala a preto
sa oddlženie žalobcu v konkurze na ňu nemohlo vzťahovať. Sankciu - úrok z omeškania vyrubený podľa
§ 156 ods. 1 písm. a/ daňového poriadku je možné ukladať len rozhodnutím v zmysle § 63 ods. 1
daňového poriadku a pohľadávka vzniká právoplatnosťou takéhoto rozhodnutia, nie skôr. Zo žiadneho
zákonného ustanovenia daňového poriadku a ani ZKR ako lex specialis, nevyplýva obmedzenie pre

správcu dane, týkajúce sa vyrubenia sankcie za nesplnenie daňovej povinnosti daňovníka po ukončení
konkurzného konania, okrem zákonnej lehoty podľa § 156 ods. 8 daňového poriadku.

4. Krajský súd vyslovil názor, že v prejednávanej veci pohľadávka žalovaného vznikla až po ukončení
konkurzu na žalobcu a po jeho oddlžení a teda podľa krajského súdu nejde o pohľadávku, ktorá mohla
byť uspokojená v konkurze podľa § 166a ZKR, ani o pohľadávku, ktorá je vylúčená z uspokojenia podľa

§ 166b ZKR. Uviedol, že v prípade existencie takejto pohľadávky v dobe oddlženia žalobcu by sa na
ňu vzťahovalo ustanovenie § 166b ods. 1 písm. d/ ZKR a išlo by o nevymáhateľnú pohľadávku a na
jej nevymáhateľnosť by súd musel prihliadnuť, žalovaný by bol povinný na žalobcu vo vzťahu k tejto
pohľadávke hľadieť, ako by rozhodol o trvalom upustení od jej vymáhania podľa § 166e ods. 4 ZKR.

5. Krajský súd dospel k právnemu záveru, že pohľadávka žalovaného vznikla až po oddlžení žalobcu
a zrušení konkurzu na žalobcu, účinky konkurzu sa preto na ňu nemôžu vzťahovať a teda nevzťahuje
sa na predmetnú pohľadávku ani oddlženie žalobcu. Poukázal na to, že účelom oddlženia dlžníka
podľa ZKR je zbavenie dlžníka starých dlhov a predmetná pohľadávka v čase oddlženia žalobcu
neexistovala, pokiaľ teda k vyrubeniu úroku z omeškania ako sankcie za porušenie povinnosti žalobcu,

ktorá povinnosť bola porušená pred rozhodujúcim dňom došlo až po zrušení konkurzu, v ktorom bol
žalobca oddlžený, správny orgán prvého stupňa pri plnení svojich povinností stanovených mu daňovým
poriadkom postupoval správne, keď uvedenú sankciu žalobcovi vyrubil a žalovaný vecne správne
rozhodol o potvrdení prvostupňového rozhodnutia i keď nesprávne vychádzal z názoru, že žalobca
nebol v konkurze oddlžený. Ďalej uviedol, že skutočnosť, že nezaplatená daň za predmetné obdobie

bola prihlásená ako pohľadávka do konkurzu je v danom prípade irelevantná, pretože rozhodnutím
bola žalobcovi uložená sankcia za porušenie jeho zákonnej povinnosti a napadnutým rozhodnutím teda
nebola vyrubená predmetná daň, ale úrok z omeškania za nesplnenie povinnosti žalobcu.

6. Žalobca ako sťažovateľ zastúpený advokátom podal včas kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440

ods. 1 písm. g) SSP a navrhol, aby kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľ namietal, že závery krajského súdu vychádzajú z nesprávnej tézy
spočívajúcej v tom, že ak úrok z omeškania v čase vyhlásenia konkurzu a oddlženia ešte neexistoval,
tak sa na neho nemohlo oddlženie vzťahovať. Táto nesprávna interpretácia podľa sťažovateľa by mala
za následok, že by sa oddlženie minulo svojmu účinku. Namietal, že podstatným pre výklad § 166b

ods. 1 písm. d/ ZRK nie je moment vzniku verejnoprávnej sankcie, ale moment porušenia povinnosti,
ktorá je základom pre uloženie tejto sankcie. Uviedol, že rozhodujúce je posúdenie časových súvislostí
právneho základu úroku z omeškania (porušenie povinnosti riadne a včas zaplatiť daň) vo vzťahu k
rozhodujúcemu dňu (§ 166a ods. 1 písm. a/ ZKR), nie právna povaha už vyrubeného úroku z omeškania
zformálnehohľadiska.Poukázalnato,ževdanomprípadebolasankciauloženázaporušeniepovinnosti

daňového subjektu zaplatiť vlastnú daňovú povinnosť z dodatočného daňového priznania v sume 4
570,32,- € v lehote splatnosti do 02.06.2014, pričom časť dane v sume 7 33,- € bola zaplatená dňom
28.05.2012 a časť dane v sume 4 562,99,- € nebola ku dňu 20.06.2019 zaplatená. Možno teda prijať
záver, že prvostupňový orgán vyrubil peňažnú sankciu za porušenie povinnosti, ktorá bola porušená
pred rozhodujúcim dňom (pred kalendárnym mesiacom jún 2017, v ktorom bol vyhlásený konkurz),

keďže k porušeniu povinnosti došlo v roku 2014. Podľa sťažovateľa je vyrubený úrok z omeškania
nevymáhateľný ex lege. Poukázal na dôvodovú správu k § 166b ods. 1 písm. d/ ZKR. Skutočnosť,
že pohľadávka žalovaného vznikla až po oddlžení považuje za právne irelevantnú. Podľa sťažovateľa
moment oddlženia, na ktorý kládol dôraz krajský súd má svoj význam jedine vo vzťahu k pohľadávkam,
ktoré sa môžu uspokojiť v konkurze alebo splátkovým kalendárom čo vyplýva z §166a ZKR. Sťažovateľ

poukázal na rozdielne právne názory vyslovené v obdobných veciach prejednávaných krajským súdom
(sp.zn. 13S/17/2019 a 13S/54/2019) vo zvyšku odôvodnenia kasačnej sťažnosti v zásade zotrval
na svojich žalobných dôvodoch, ktoré rozsiahlo zopakoval. Na podporu svojich tvrdení poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci sp.zn. 10Sžfk/23/2018 a mal za to, že v rozhodovacej činnostiNajvyššieho súdu SR došlo k názorovému vývoju a správnym súdom odkazované rozhodnutia boli
názorovo prekonané. Sťažovateľ zdôraznil, že výkladom práva žalovaným a správnym súdom dochádza
k účelovému obchádzaniu zákona a účelu oddlženia.

7. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti odkázal na svoju argumentáciu obsiahnutú vo vyjadrení
k žalobe a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Vo vzťahu k náležitostiam kasačnej sťažnosti
(čo do sťažnostných dôvodov - námietka nesprávneho právneho posúdenia) odkázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR vo veci sp.zn. 1Sžfk/16/2017 a navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť

sťažovateľa zamietol ako nedôvodnú.

8. 1. augusta 2021 začal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky činnosť a začal konať vo všetkých
veciach, v ktorých do 31. júla 2021 konal Najvyšší súd Slovenskej republiky v Správnom kolégiu (čl.
154g ods. 4 a 6 Ústavy v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Predmetná kasačná sťažnosť bola predložená

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 21. októbra 2020 a zaregistrovaná v jeho Správnom kolégiu
pod sp.zn. 1Asan/29/2020. Od 1. augusta 2021 je teda na konanie o nej príslušný Najvyšší správny
súd Slovenskej republiky. Vec bola náhodným spôsobom pridelená 17. augusta 2021 do piateho senátu
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví
tohto uznesenia pod pôvodnou spisovou značkou.

9. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal
napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej
sťažnosti v zmysle § 440 SSP, kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455
SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli

a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk (§ 137 ods. 2 a 3 SSP) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná a preto podľa
§ 462 ods. 2 SSP v spojení s § 464 ods. 1 SSP zmenil napadnutý rozsudok tak, že zrušil napadnuté
rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie a vec vrátil na ďalšie konanie žalovanému.

10. Podľa 464 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v
obdobnej veci, ktorá už bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho
rozhodnutia poukázať už len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.

11. Kasačný súd zistil, že v rámci svojej rozhodovacej činnosti už riešil obdobnú vec s takmer totožným

skutkovým a právnym stav, týkajúcu sa rovnakého predmetu konania a rovnakých účastníkov konania,
pričom rozdielom bolo iba v označení mesiaca zdaňovacieho obdobia, za ktoré bol vyrubený sporný
úrok z omeškania. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.
8Sžfk/15/2021 zo dňa 30.03.2021 a uvádza prevzatú časť jeho odôvodnenia, s ktorou sa v plnej miere
stotožňuje:

,,12. Kasačný súd v prvom rade uvádza, že rovnako ako správny súd (body 31.-32. napadnutého
rozsudku) nemal pochybnosti o tom, že rozhodnutím Okresného súdu Trenčín sp.zn. 40OdK/17/2017 z
1. júna 2017 k oddlženiu žalobcu v konkurze došlo a oddlženie sa vzťahuje aj na daňové pohľadávky
(primerane § 166c k § 166e ods. 2 ZKR).

13. Rovnako ako v konaní pred správnym súdom, preto zásadnou otázkou v kasačnom konaní bolo
posúdenie okamihu vzniku predmetnej daňovej pohľadávky.

14. Kasačný súd konštatuje, že rozhodovanie Najvyššieho súdu SR v súvislosti s posudzovaním

vzniku daňových pohľadávok titulom vyrubeného úroku z omeškania subjektov po oddlžení, resp.
reštrukturalizácii bolo nejednotné, viď. okrem účastníkmi uvádzaných rozhodnutí napr. rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR vo veciach sp.zn. 1Sžf/2/2016 a sp.zn. 1Sžfk/10/2016 oproti sp.zn. 8Sžfk/57/2018
a sp.zn. 5Sžfk/59/2018. K zjednoteniu rozhodovacej praxe došlo až na základe rozhodnutia veľkého
senátu Najvyššieho súdu SR vo veci vedenej pod sp.zn. 1Vs/3/2020, keď právny názor vyjadrený v

rozhodnutí veľkého senátu je pre senáty najvyššieho súdu záväzný.

15. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp.zn. 1Vs/3/2020 z 27. januára 2021 vyslovil okrem
iného právny názor, cit.:[„...35. Veľký senát kasačného súdu vychádzal pri posúdení veci z účelu reštrukturalizácie, ktorým
je predovšetkým usporiadanie majetkových pomerov dlžníka v úpadku vo forme postupného (aspoň

čiastočného) uspokojenia veriteľov v súlade s reštrukturalizačným plánom, s primárnym cieľom
zachovania dlžníka a jeho podnikateľskej činnosti. Za týmto účelom sa v prísne formalizovanom a
transparentnom procese upravenom zákonom o konkurze a reštrukturalizácii zisťuje majetok dlžníka,
jeho záväzky a tiež spôsobilosť opätovného začlenenia dlžníka do trhového prostredia a pokračovania
jeho podnikania, pri čo najvyššej miere splatenia minulých záväzkov (a priebežného uspokojovania

nových). Rozsah a výška záväzkov dlžníka voči veriteľom sa stabilizuje vo forme prihlásenia pohľadávok
zo strany veriteľov v stanovenej lehote s tým, že včas neprihlásené pohľadávky, ktoré sa skutkovo viažu
k obdobiu pred povolením reštrukturalizácie, sa stanú voči dlžníkovi nevymáhateľnými. To znamená, že
na pohľadávky existujúce v čase vyhlásenia reštrukturalizácie, ktoré neboli v určenej lehote prihlásené
v reštrukturalizačnom konaní, sa v procese reštrukturalizácie a ani v ďalšej budúcnosti podnikateľského
subjektu neprihliada. Je teda vylúčené, aby po ukončení reštrukturalizácie dlžníka zaťažovali záväzky

majúce pôvod v období spred vyhlásenia reštrukturalizácie, pretože tie boli bez výnimky transformované
do reštrukturalizačného plánu a nahradili dovtedy existujúce záväzky.

36. Veľký senát kasačného súdu sa stotožňuje s názorom predkladajúceho senátu (vyjadreným
v rozhodnutí sp.zn. 1Sžfk/23/2018 zo dňa 21.01.2020, bod 39), že v reštrukturalizačnom konaní

sa rozdeľujú záväzky dlžníka voči veriteľom na predreštrukturalizačné (§ 120 ods. 1 ZKR) a
reštrukturalizačné, resp. prednostné (§ 120 ods. 2 ZKR), pričom za predreštrukturalizačné sa považujú
tie, ktoré vznikli v čase pred povolením reštrukturalizácie. Na tieto pohľadávky sa viaže povinnosť
ich prihlásenia v reštrukturalizačnom konaní, inak ich vymáhateľnosť voči dlžníkovi (za predpokladu
splnenia ďalších zákonných podmienok) zaniká. Rozhodujúcim dňom, ktorý rozdeľuje pohľadávky voči

dlžníkovi na uvedené dve skupiny, je teda dátum vyhlásenia reštrukturalizácie.

37. Veľký senát sa prikláňa k názoru senátu 1S, že daňová pohľadávka na úrokoch z omeškania za
oneskorené zaplatenie daňového nedoplatku žalobcu na dani z motorových vozidiel za zdaňovacie
obdobie roku 2011 je v časti odo dňa splatnosti uvedenej dane (31.01.2012) až do dňa povolenia

reštrukturalizácie žalobcu (19.12.2014), pohľadávkou predreštrukturalizačnou, ktorá vznikla pred
rozhodujúcim dňom. K otázke zákonnosti vyrubenia úroku z omeškania za trvanie omeškania po dni
začatia reštrukturalizačného konania voči žalobcovi môže veľký senát len poukázať na ustanovenie
§ 156 ods. 2 piata až siedma veta daňového poriadku, ktoré umožňuje správcovi dane vyrubiť úrok
z omeškania voči daňovému dlžníkovi v reštrukturalizácii len za dobu do začatia reštrukturalizačného

konania. Za obdobie trvania omeškania so zaplatením predreštrukturalizačných pohľadávok po
rozhodujúcom dni už správcovi dane úroky z omeškania nepatria. Tie sa v zmysle § 138 ods. 2 ZKR
do reštrukturalizačného plánu nezahŕňajú a po potvrdení plánu súdom sa považujú v celom rozsahu
za odpustené.

38. V zmysle § 2 písm. b/ daňového poriadku sa za daň považuje aj úrok z omeškania za oneskorené
splnenie daňovej povinnosti. Daňový poriadok rozlišuje medzi daňovou pohľadávkou a daňovým
nedoplatkom, pričom za kritérium tohto rozlíšenia označuje ich splatnosť. Pohľadávka správcu dane
na dani do lehoty splatnosti je daňovou pohľadávkou, zatiaľ čo dlžná suma dane (vrátane úroku
z omeškania) po lehote splatnosti je daňovým nedoplatkom (§ 2 písm. e/, f/ daňového poriadku).

Daňová pohľadávka sa vo všeobecnosti stáva splatnou jej vyrubením, pričom za vyrubenú sa považuje
rozhodnutím správcu dane vydaným podľa § 63 daňového poriadku, prípadne podaním daňového
priznania alebo zaplatením dane, pri ktorej nie je povinnosť podať daňové priznanie (§ 68 ods. 4 písm.
a/, b/, c/ daňového poriadku).

39. Veľký senát je tej mienky, že ustanovenia daňového poriadku upravujúce otázky vzniku a splatnosti
pohľadávok daňovej správy na úrokoch z omeškania voči daňovým dlžníkom v reštrukturalizácii je nutné
vykladať predovšetkým s prihliadnutím na vyššie spomenutý účel reštrukturalizácie sledovaný zákonom
o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý je v pomere špeciality k všeobecným ustanoveniam daňového
poriadku. Napokon daňový poriadok výslovne v § 158 ods. 5 stanovuje, že po povolení reštrukturalizácie

postupuje správca dane pri uplatňovaní pohľadávok voči daňovému dlžníkovi podľa ZKR.

40. Veľký senát poukazuje na to, že v súvislosti s riešením daňových pohľadávok štátu voči daňovým
dlžníkom na úrokoch z omeškania zo starších daňových nedoplatkov obsahoval podrobnejšiu úpravuzákon o správe daní, ktorý stanovil, že za predreštrukturalizačnú daňovú pohľadávku, ktorú bolo treba
prihlásiť v reštrukturalizačnom konaní, sa považovala i pohľadávka, ktorá nebola vyrubená (vrátane
pohľadávky na úrokoch), pričom úroky sa považovali za daňovú pohľadávku, ak mohli byť vyrubené

do povolenie reštrukturalizácie (§ 95 ods. 1, 3, 8 zákona o správe daní). Daňový poriadok, ktorý zrušil
a nahradil zákon o správe daní, takúto explicitnú právnu úpravu neprevzal, no príslušné ustanovenia
daňového poriadku je podľa názoru veľkého senátu nutné interpretovať v intenciách spomenutej
predchádzajúcej právnej úpravy.

41. Majúc na zreteli uvedené východiská veľký senát konštatuje, že právoplatným rozhodnutím o
vyrubení sa daňová pohľadávka na úrokoch z omeškania stáva splatnou a uplynutím lehoty na plnenie
nadobúda status daňového nedoplatku. Splatnosť takejto pohľadávky však nie je podmienkou jej vzniku.
Vznik pohľadávky na úrokoch z omeškania sa viaže na objektívne právne skutočnosti, ktorými sú
existencia splatnej dane, nesplnenie daňovej povinnosti v lehote splatnosti a trvanie omeškania so
zaplatením dane (plynutie času), pričom od dĺžky trvania omeškania závisí výška tejto pohľadávky.

Sadzbu úrokov z omeškania stanovuje právny predpis (§ 156 ods. 2 daňového poriadku).

42. Možno preto uzavrieť, že daňová pohľadávka na úrokoch z omeškania vzniká na základe zákona
a pri poznaní výšky splatnej dane, dňa jej splatnosti a doby trvania omeškania je táto pohľadávka
kvantifikovateľná ku ktorémukoľvek dňu omeškania bez toho, aby bola rozhodnutím správcu dane

vyrubená.Právnydôvodivýškatakejtopohľadávkypreúčelyjejprihláseniavreštrukturalizačnomkonaní
sú správcovi dane ako veriteľovi známe, a preto skutočnosť, že úroky z omeškania neboli vyrubené
rozhodnutím, nebráni správcovi dane ich vyčísleniu až do dňa začatia reštrukturalizačného konania a
prihláseniu tejto pohľadávky v uvedenom konaní.

43. Rozhodnutie o vyrubení úrokov z omeškania predstavuje autoritatívne potvrdenie výšky pohľadávky
a určenie dňa jej splatnosti, pričom má deklaratórnu povahu a slúži predovšetkým na ďalší postup
správcu dane pre prípad jej vymáhania. Bez rozhodnutia o vyrubení úrokov z omeškania dlžník nemá
sankcionovateľnú právnu povinnosť úrok zaplatiť, z hľadiska práva však niet prekážky, ktorá by bránila
správcovi dane uplatneniu takejto pohľadávky prihláškou v reštrukturalizačnom konaní odo dňa jej

splatnosti až do začatia reštrukturalizačného konania. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že právna
úprava úrokov z omeškania je z hľadiska systematiky daňového poriadku zaradená do piatej časti tohto
zákona (§ 154 a nasl. - zodpovednosť za porušenie povinností) pod sankcie.

44. Veľký senát poukazuje na to, že daňový poriadok umožňuje správcovi dane vyrubiť úroky z

omeškania i priebežne, pričom výslovne počíta v prípade daňového dlžníka v reštrukturalizácii s
vyrubením úrokov za každý deň omeškania odo dňa splatnosti daňového nedoplatku do začatia
reštrukturalizačného konania (§ 156 ods. 2/. Ako však už veľký senát uviedol, rozhodnutie o vyrubení len
autoritatívne deklaruje existenciu daňovej pohľadávky na úrokoch z omeškania a určuje jej splatnosť.

45. Veľký senát tiež upozorňuje na dôvodovú správu k bodu 13 (k § 120 ods. 2/ zákona č. 377/2016
Z.z., ktorým bol s účinnosťou od 01.03.2017 novelizovaný zákon o konkurze a reštrukturalizácii, k
otázke rozlíšenia „starého dlhu“ a „nového dlhu“ dlžníka v úpadku, v ktorej sa konštatuje, že splatnosť
pohľadávkyniejepodmienkouvznikupohľadávkyasprávnympostupomprerozlíšeniestaréhoanového
dlhu (v reštrukturalizácii prezentovaného inštitútom prednostnej pohľadávky) sú výlučne skutkové

okolnosti vzniku pohľadávky. Aj z toho je zrejmé, že určenie splatnosti pohľadávky správcu dane na
úrokoch z omeškania nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia o vyrubení nie je podmienkou vzniku a
prihlásenia pohľadávky na úrokoch v reštrukturalizačnom konaní. Výška a splatnosť takto prihlásených
nevyrubených pohľadávok na úrokoch sa určí až v reštrukturalizačnom pláne, z ktorého vyplynie rozsah
a spôsob uspokojenia veriteľa a ktorý sa po jeho potvrdení zo strany príslušného súdu stane záväzným

pre všetkých účastníkov plánu (§ 132 ods. 1 ZKR).

46. Ani sťažovateľom tvrdené (a žiaľ nedostatočne skutkovo i argumentačne podložené) neplnenie
reštrukturalizačného plánu zo strany žalobcu nemá žiadny vplyv na nevymáhateľnosť neprihlásených
predreštrukturalizačných pohľadávok na úrokoch z omeškania. Neplnenie plánu zo strany dlžníka má

v zmysle § 159 ZKR za následok, že sa plán stáva voči neuspokojenému účastníkovi plánu (veriteľovi)
neúčinným, avšak len vo vzťahu k pohľadávke (záväzku), ktorá mu vyplynula z plánu. Keďže sporné
pohľadávky sťažovateľa sa v dôsledku ich neprihlásenia v reštrukturalizačnom konaní nestali súčasťou
plánu, sú sťažovateľove tvrdenia o neúčinnosti plánu voči nemu neopodstatnené.47. Z uvedených dôvodov dospel veľký senát k záveru, že správca dane bol oprávnený i povinný
pohľadávku na úrokoch z omeškania voči žalobcovi prihlásiť v reštrukturalizačnom konaní v ustanovenej

lehote aj napriek tomu, že táto pohľadávka nebola vyrubená rozhodnutím vydaným podľa § 63 daňového
poriadku. Toto ustanovenie daňového poriadku v reštrukturalizačnom konaní napokon ani nebolo možné
uplatniť s ohľadom na princíp ius specialis zakotvený v § 158 ods. 5 daňového poriadku (bod 39
tohto rozsudku). Keďže tak správca dane v prejednávanom prípade neurobil, právo vyrubiť a vymáhať
tieto nároky voči dlžníkovi potvrdením reštrukturalizačného plánu súdom zanikla (§ 84 ods. 1 písm. g/

daňového poriadku, § 155 ods. 2 ZKR).

48. Veľký senát sa stotožňuje s predkladajúcim senátom v tom, že možnosť vyrubenia a vymáhania
úrokov z omeškania za oneskorené splnenie daňovej povinnosti pochádzajúce z obdobia spred
vyhlásenia reštrukturalizácie voči žalobcovi, a to na základe rozhodnutí vydaných po povolení
reštrukturalizácie (a dokonca i po potvrdení reštrukturalizačného plánu súdom), by popieralo účel

reštrukturalizácie popísaný v bode 35 tohto rozhodnutia a malo by za následok nezákonné zvýhodnenie
štátu v zastúpení správcom dane ako jedného z veriteľov predreštrukturalizačnej pohľadávky pred
ostatnými veriteľmi. ...“]

16. Kasačný súd konštatuje, že úprava reštrukturalizácie podľa § 108 a nasl. ZKR a úprava oddlženia

podľa § 166 a nasl. ZKR nie sú totožné, avšak vychádzajúc z účelu zákona, plnia rovnaký účel,
ktorým je ozdravenie predlženého subjektu. Zároveň je na mieste skonštatovať, že úprava oddlženia
(tzv. osobného bankrotu) účinná od 1. marca 2017 je relatívne novou úpravou, preto je súvisiaca
judikatúra súdov ešte len v procese tvorby, a tiež z totožného dôvodu neboli ešte prípadné legislatívne
nedostatky identifikované, aby mohli byť zákonodarcom zohľadnené, prípadne odstránené. V situácii,

kedy aplikácia práva nie je ešte ustálená, treba postupovať v zmysle zásady in dubio pro libertate a
jednotlivé ustanovenia vykladať v prospech dotknutých osôb.

17. Citovaný právny názor je preto plne aplikovateľný aj na prejednávanú vec, a teda možno uzavrieť,
že vzhľadom na to, že k oddlženiu sťažovateľa došlo 9. júna 2017 rozhodnutím Okresného súdu

Trenčín sp.zn. 40OdK/17/2017 z 1. júna 2017 (kedy sa rozhodnutie stalo právoplatným a vykonateľným),
predmetnádaňovápohľadávka,ktorávzniklazaobdobieod3.júna2014do9.júna2017(nieakouvádza
správcadane2.júna2018),jepohľadávkou,ktorávzniklapredoddlžením,atedaoddlženímsťažovateľa
(rozhodnutím Okresného súdu Trenčín sp. zn. 40OdK/17/2017 z 1. júna 2017) sa stala nevymáhateľnou,
čím bol naplnený účel oddlženia.

18. Iný výklad by sa priečil účelu oddlženia, neprimerane by zaťažoval oddlženú osobu a tiež by
neprimerane zvýhodňoval štát oproti iným veriteľom.

19. Vzhľadom na to, že kasačný súd dospel k názoru, že predmetná pohľadávka podliehala oddlženiu,

stotožnil sa s právnym názorom sťažovateľa a žalobu považoval za dôvodnú, a keďže správny súd
žalobu zamietol, postupom podľa § 462 ods. 2 k § 191 ods. 1 písm. c/ S.s.p. zmenil napadnutý rozsudok
správneho súdu tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného a správcu dane a vec im vrátil na ďalšie konanie.

20. V ďalšom konaní správca dane zohľadní prezentovaný právny názor a bude postupovať primeraným

procesným spôsobom. Žalovaný a správca dane sú viazaní právnym názorom kasačného súdu.

21. O trovách rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že plne
úspešnému žalobcovi priznal úplnú náhradu trov kasačného konania, ako aj náhradu trov konania
pred správnym súdom. (§ 175 ods. 1 SSP). O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd

po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 175 ods. 2 SSP).

22. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.