Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, January 7, 2021

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 4Ek/1844/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120419819
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 01. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Ing. Mgr. Zuzana Dinková
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2021:6120419819.2

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: Mesto Žilina, so sídlom Námestie obetí
komunizmu 1, 011 31 Žilina, IČO: 00 321 796, právne zastúpeného: Advokátska kancelária Gallo, s. r. o.
sosídlomJilemnického4012/30,03601Martin,IČO:36715352,protipovinnej:R.U.,nar.XX.XX.XXXX,
trvale bytom T. XXXX/XX, XXX XX K., o vymoženie pohľadávky vo výške 23,42 eur, rozhodujúc o
sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4Ek/1844/2020 zo dňa

2. decembra 2020, takto

r o z h o d o l :

Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4Ek/1844/2020
zo dňa 2. decembra 2020 z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 12.11.2020 domáhal od povinnej
vymoženia pohľadávky vo výške 23,42 eur na základe vykonateľného exekučného titulu - výkaz

daňových nedoplatkov Mesta Žilina č. OE/R./XXX/XXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX.

Vyšší súdny úradník uznesením sp. zn. 4Ek/1844/2020 zo dňa 02.12.2020 návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie v časti vymoženia trov exekúcie oprávneného vo výške 42 eur podľa § 53 ods.
3 písm. a) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom od 1.4.2017 (ďalej len „Exekučný poriadok“)

zamietol. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 53 ods. 1, § 53 ods. 3 písm. a),
§ 53 ods. 4 Exekučného poriadku, na ust. § 6 ods. 1-3, § 9 ods. 3, § 10 ods. 1 zákona č. 233/2019
Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon č. 233/2019 Z. z.“) a vecne tým, že pri rozhodovaní o návrhu na vykonanie exekúcie zistil
rozpor návrhu na vykonanie exekúcie v časti nákladov spojených s uplatnením pohľadávky s Exekučným
poriadkom. Súd preskúmaním upovedomenia o zastavení starej exekúcie zo dňa 05.02.2020 mal

za preukázané, že exekúcia vedená Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 2Er/3244/2014 a súdnou
exekútorkou JUDr. Stanislavou Hulmanovou Janušovou pod sp. zn. EX 503/2014 bola zastavená a
súdna exekútorka uložila oprávnenému povinnosť zaplatiť trovy starej exekúcie v celkovej výške 42
eur, ktoré pozostávajú z paušálnych trov vo výške 35 eur a z dane z pridanej hodnoty vo výške 7
eur. Vyšší súdny úradník vyhodnotil, že pri zastavení starej exekúcie a podaní opätovného návrhu
na vykonanie exekúcie má oprávnený nárok na iba na to, čo mu priznáva právoplatný a vykonateľný

exekučný titul a na zaplatený súdny poplatok vo výške 16,50 eur za podanie opätovného návrhu na
vykonanie exekúcie. Upovedomenie o zastavení starej exekúcie s výzvou na úhradu paušálnych trov
je exekučným titulom iba v prípade, ak súdnemu exekútorovi nebudú uhradené paušálne trovy do 60
dní od ukončenia exekučného konania. Pri odvolávaní sa oprávneného na dôvodovú správu k zákonu
č. 233/2019 Z. z. uviedol, že dôvodová správa je dokument, ktorý má ozrejmiť dôvody, myšlienky, ciele
a význam navrhovanej novej právnej úpravy a má tak svoju špecifickú úlohu pri legislatívnom procese;

dôvodová správa však nie je prameňom práva, nemá žiadnu právnu silu a nie je pre súd záväzná. Súd
by síce mal v sporných prípadoch pri výklade určitej právnej normy, ktorá nie je jednoznačná, prihliadaťaj na zámer zákonodarcu (ktorý je vyjadrený napr. aj v dôvodovej správe), avšak v uvedenom prípade pri
aplikácii všetkých výkladových pravidiel znenie zákonného ustanovenia nevyvoláva žiadne pochybnosti
o jeho zmysle a obsahu, je dostatočne jasné a zrozumiteľné. Ak by zákonodarca zamýšľal priznať

oprávnenému pri opätovnom podaní návrhu aj náhradu iných trov, ktoré mu vznikli, zakomponoval by
tútoskutočnosťajdozneniazákona,čosavšaknestalo,naopak,explicitnevylúčilmožnosťoprávneného
nárokovať si akékoľvek iné výdavky okrem zaplateného súdneho poplatku.

Proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote dňa

19.12.2020 sťažnosť, ktorou žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vrátiť vec vyššiemu súdnemu
úradníkovi na ďalšie konanie a vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažnosť odôvodnil tým, že
z pohľadu „práva hmotného“ sa paušálne trovy zaplatené oprávneným stali príslušenstvom pohľadávky
ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky, z čoho vyvodil, že v opätovnom návrhu na vykonanie
exekúcie môže oprávnený požadovať ich náhradu ako úhradu nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky. Vyslovil názor, že v prípade ak by oprávnený nemal možnosť v opätovnom návrhu na

vykonanie exekúcie požadovať náhradu paušálnych trov starej exekúcie, (ktoré znášal nie vlastným
zavinením), ako príslušenstva vymáhanej pohľadávky od povinnej, bolo by ust. § 6 zákona č. 233/2019
Z. z. v rozpore s Ústavou SR. Poukázal na ust. § 6 ods. 1, 2 zák. č. 233/2019 Z. z., na ust. § 121 ods.
3 Občianskeho zákonníka a na čl. 20 ods. 4 Ústavy SR. Ďalej svoj názor opieral o dôvodovú správu k
§ 6 predmetného zákona, ktorá uvádza: „Celkové trovy starej exekúcie exekútora pozostávajú zo súčtu

sumy, ktorú si exekútor už na trovách starej exekúcie v súlade s pravidlami pre čiastočné vymoženie
nároku oprávnene ponechal a paušálnych trov starej exekúcie exekútora vzniknuté v súvislosti so
zastavením starej exekúcie (ďalej len „paušálne trovy“), ktoré sú vo výške 35 eur bez dane z pridanej
hodnoty, t. j. ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa výška týchto paušálnych
trov o daň z pridanej hodnoty. Na úhradu iných trov starej exekúcie, ako trov uvedených v prvej

vete, nemá exekútor nárok. Paušálne trovy znáša oprávnený a aj keď v tomto prípade paušálne trovy
zaplatí oprávnený, z pohľadu „práva hmotného“ sa stanú príslušenstvom pohľadávky (ako náklady
spojené s uplatnením pohľadávky). Uvedené znamená to, že v prípade podania opätovného návrhu
na vykonanie exekúcie môže oprávnený požadovať ich náhradu ako úhradu nákladov spojených s
uplatnením pohľadávky.“ Podľa neho bola zámerom zákonodarcu snaha o „vyváženie“ situácie, keďže

zákon č. 233/2019 Z. z. zaviedol nútené obmedzenie práva selektívne vybraných veriteľov domáhať sa
vymoženia svojich pohľadávok v na to určenom súdnom konaní bez akejkoľvek primeranej náhrady (čl.
20 ods. 4 Ústavy SR), pričom zákonom určený veriteľ musel znášať náklady s opätovným iniciovaním
exekučného konania a so zastavením pôvodne začatého a zákonom nútene ukončeného konania. Na
záver poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 160/2020 zo dňa 13.05.2020, v ktorom

Ústavný súd síce odmietol sťažnosť sťažovateliek namietajúcich, že upovedomeniami o zastavení
starých exekúcií v časti výziev na zaplatenie ich paušálnych trov došlo k zásahu do ich ústavných práv,
ale zároveň v predmetnom uznesení v bode 32 odôvodnenia uvádza, že sťažovateľkám nič nebráni
podať opätovné návrhy na vykonanie týchto exekúcií podľa § 9 zákona č. 233/2019 Z. z., v rámci
ktorých si môžu uplatniť aj náhradu paušálnych trov starej exekúcie ako náklad spojený s uplatnením

pohľadávky.

Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak
ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho
súdneho úradníka.

Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta
sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca
stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,
prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

Podľa § 239 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov

(ďalejlen„CSP“),protiuzneseniusúduprvejinštancievydanémusúdnymúradníkom,ktorétrebadoručiť,
je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia
pojednávania.

Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

Súdvsúladescitovanýmizákonnýmiustanoveniamipreskúmalnapadnutérozhodnutieapopreskúmaní
veci sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka. Súd dospel

k záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za správne a námietky voči nemu zo strany
oprávneného uvedené v sťažnosti tak logicky za nedôvodné. Súd má za to, že vyšší súdny úradník
rozhodol správne, keď návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti vymoženia trov starej exekúcie
oprávneného vo výške 42 eur podľa § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku zamietol s poukazom
na § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z., kedy oprávnený okrem náhrady súdneho poplatku za podanie
opätovného návrhu na vykonanie nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním, v čoho

dôsledku ostatné trovy exekučného konania znáša výlučne len oprávnený. V danom prípade vyšší súdny
úradník v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a zo zistených skutočností vyvodil správny
právny záver, ktorý zároveň aj dostatočným spôsobom právne odôvodnil. Takýto postup súdu má oporu
v právnych predpisoch a bol odôvodnený do tej miery, ktorá postačuje na záver o ústavnej konformite
napadnutého uznesenia. Súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho

úradníka a v podrobnostiach naň odkazuje. Napriek zneniu ustanovenia zákona citovaného v bode 5
odôvodnenia tohto rozhodnutia, s poukazom na nesúhlas a argumentáciu oprávneného prezentovaný v
sťažnosti a k zvýrazneniu správnosti napádaného rozhodnutia, sa súd nad rámec zákona (§ 202 ods. 2
Exekučného poriadku) vysporiadaval s najdôležitejšími dôvodmi uvádzanými v sťažnosti.

Oprávnený svoju sťažnosť smerujúcu k zrušeniu napádaného rozhodnutia postavil na dôvodovej
správe k ust. § 6 zákona č. 233/2019 Z. z., v ktorej bolo uvedené, že v prípade podania opätovného
návrhu na vykonanie exekúcie môže oprávnený požadovať náhradu paušálnych trov ako úhradu
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Sťažnostný súd má za to, že v napádanom uznesení
bolo dostatočným spôsobom odôvodnené prečo súd nepostupoval v zmysle dôvodovej správy k

predmetnému zákonu, keď bolo vyslovené, že dôvodová správa je dokument, ktorý má síce ozrejmiť
dôvody, myšlienky, ciele a význam navrhovanej novej právnej úpravy, avšak nie je prameňom práva,
nemá žiadnu právnu silu a nie je pre súd záväzná. Súd by mal síce v sporných prípadoch pri výklade
určitej právnej normy, ktorá nie je jednoznačná, prihliadať aj na zámer zákonodarcu (ktorý je vyjadrený
napr. aj v dôvodovej správe), avšak v uvedenom prípade pri aplikácii všetkých výkladových pravidiel

znenie zákonného ustanovenia nevyvoláva žiadne pochybnosti o jeho zmysle a obsahu, je dostatočne
jasné a zrozumiteľné. Ak by zákonodarca zamýšľal priznať oprávnenému pri opätovnom podaní návrhu
aj náhradu iných trov, ktoré mu vznikli, zakomponoval by túto skutočnosť aj do znenia zákona, čo sa však
nestalo, naopak, explicitne vylúčil možnosť oprávneného nárokovať si akékoľvek iné výdavky okrem
zaplatenéhosúdnehopoplatku.Sudcavsťažnostnomkonaníkuvedenémudodáva,žedôvodováspráva

nie je právne záväzným výkladom právnych noriem, ide len o podporný výklad zákona, pričom záväzný
výklad právnych noriem podáva jedine súd. V uvedenom prípade pri aplikácii všetkých výkladových
pravidiel znenie zákonného ustanovenia nevyvoláva žiadne pochybnosti o jeho zmysle a obsahu,
je dostatočne jasné a zrozumiteľné, a teda ak by zákonodarca zamýšľal priznať oprávnenému pri
opätovnom podaní návrhu aj náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, zakomponoval by

tútomožnosťajdozneniazákona,čosavšaknestalo.Súdmázato,žezákonodarcamoholmaťpôvodne
taký úmysel ako tvrdí oprávnený, no následne ho nepretavil do znenia zákona, do zákonnej úpravy.
Avšak práve naopak, zo znenia ustanovenia § 6 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní
jednoznačne vyplýva, že paušálna náhrada trov predstavuje nárok súdneho exekútora a nie nárok
oprávneného pri opätovnom podaní návrhu na vykonanie exekúcie. Navyše, ako správne vyhodnotil

vyšší súdny úradník, znenie ustanovenia § 9 ods. 3 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní
striktne stanovuje, že oprávnený má nárok len na náhradu súdneho poplatku a nemá nárok na náhradu
trov spojených s jeho podaním. K dôvodovej správe súd ďalej poznamenáva, že zákon č. 233/2019 Z.z.
bol dotknutý viacerými podstatnými zmenami aj pri prerokovaní v Národnej rade Slovenskej republiky a z
obsahu celej dôvodovej správy (vo vzťahu k prijatým právnym normám) je zrejmé, že nekorešponduje s

prijatým normatívnym textom zákona, a to vo viacerých bodoch, keď napríklad podľa dôvodovej správy k
§ 5 zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: „Upovedomenie o zastavení starej exekúcie obsahuje všetky potrebné
informácie o vymáhanej pohľadávke a trovách starej exekúcie“, pričom podľa § 5 ods. 2 zákona č.
233/2019 Z.z. nie je podstatnou náležitosťou výška vymáhaného nároku alebo podľa dôvodovej správyk § 6 zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: „...ktoré sú vo výške 35 eur bez dane z pridanej hodnoty, t. j.
ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa výška týchto paušálnych trov o daň z
pridanej hodnoty.“, pričom podľa § 6 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z.z. sa samozrejme zvyšuje výška

paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty, ak je platiteľom tejto dane súdny exekútor a nie advokát
oprávneného. Ďalej napríklad podľa dôvodovej správy k § 9 zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: Na uľahčenie
podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie sa umožňuje oprávnenému pôvodný exekučný
titul predložiť vo forme „skenu“, t. j. zaručená konverzia sa nepožaduje.“, pričom podľa § 9 ods. 1
zákona č. 233/2019 Z.z. sa návrh podáva podľa Exekučného poriadku, ktorého § 48 ods. 6 vyžaduje

zaručenú konverziu exekučného titulu a výnimka z uvedeného pravidla sa v zákone č. 233/2019 Z.z.
(v rozpore s dôvodovou správou) nenachádza. Uvedenými príkladmi súd nepodrobil úplnej komparácii
dôvodovú správu s účinným znením zákona, iba poukazuje, že nezrovnalosti medzi schváleným (a už
účinným) znením zákona č. 233/2019 Z.z. a dôvodovou správou nie sú výnimočné a vyskytujú sa na
viacerých miestach. Dôvodová správa sa po zmene úmyslu zákonodarcu už následne nemení. Súd
preto odmietol výklad predostretý oprávneným, ktorý má oporu len v dôvodovej správe k uvedenému

právnemu predpisu a nie v samotnom texte zákona, pričom navyše takýto názor oprávneného je v
rozpore s výsledným znením zákona.

Ako správne vyhodnotil vyšší súdny úradník, oprávnený nedisponuje spôsobilým exekučným titulom
proti povinnej týkajúcemu sa oprávneným uhradených trov starej exekúcie vo výške 42 eur. Z ust. § 6

ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z. vyplýva, že upovedomenie o zastavení starej exekúcie s výzvou na
úhradupaušálnychtrovjeexekučnýmtitulom.Upovedomenieozastavenístarejexekúcievšaknemožno
považovať za exekučný titul, ktorým by oprávnený v novom exekučnom konaní mohol vymáhať trovy
starej exekúcie od povinnej, keďže upovedomenie o zastavení starej exekúcie predstavuje exekučný
titul len vo vzťahu súdneho exekútora voči oprávnenému v starej exekúcii za účelom vymoženia trov

starej exekúcie. Uvedený exekučný titul nezaväzuje k plneniu povinnú, tej sa ani nedoručuje, a ani
nie je vydaný v prospech oprávneného. Úhradou paušálnych trov zo strany oprávneného súdnemu
exekútorovi nedochádza k prechodu práva z exekučného titulu (zo súdneho exekútora na oprávneného)
a ani nedochádza k prechodu uloženej povinnosti z exekučného titulu (z oprávneného na povinnú).
Uvedený zákon v žiadnom svojom ustanovení nestanovuje povinnosť inej osobe než oprávnenému

platiť trovy starej exekúcie súdnemu exekútorovi, ani neobsahuje právnu úpravu, na základe ktorej
by oprávnený mohol v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie uplatniť sumu
zaplatených trov starej exekúcie v celkovej výške 42 eur ako náhradu trov nového exekučného konania,
ktorú by bolo možné vymáhať od povinnej. Rovnako paušálne trovy starej exekúcie prináležiace
súdnemu exekútorovi nemožno považovať za príslušenstvo oprávneným vymáhanej pohľadávky ako

náklady spojené s jej uplatnením, pretože ide o pohľadávku súdneho exekútora na trovy starej exekúcie,
ktorú ani po jej uhradení oprávneným nie je možné považovať za príslušenstvo opätovne vymáhanej
pohľadávky oprávneného, čo umocňuje aj skutočnosť, že náklady spojené s uplatnením alebo bránením
práva sa nestanú príslušenstvom pohľadávky skôr, než je o nich príslušným orgánom rozhodnuté, ako
napríklad pri trovách sporového konania, kde súd autoritatívnym výrokom určí, ktorej zo strán sporu

(voči protistrane) priznáva nárok na náhradu trov konania a v akej výške a takéto rozhodnutie napokon
slúži ako podklad pre vedenie exekúcie aj na príslušenstvo pohľadávky spočívajúce v nákladoch na
jej uplatnenie. Sudca preto vyhodnotil, že oprávnený nedisponuje spôsobilým exekučným titulom proti
povinnej týkajúcemu sa oprávneným uhradených trov starej exekúcie vo výške 42 eur.

Čo sa týka odkazu oprávneného na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS
160/2020 zo dňa 13.05.2020, sudca konštatuje, že ide o rozhodnutie, ktorým bola odmietnutá ústavná
sťažnosť ako zjavne neopodstatnená, pričom podstatou sťažnosti bolo namietanie zásahov do práv
sťažovateľa upovedomením o zastavení starej exekúcie vydaného súdnym exekútorom podľa § 5
zákona č. 233/2019 Z.z., kde ústavný súd len v predposlednej vete odôvodnenia uviedol aj oprávneným

citovanú vetu a teda predmetom skúmania nebol nárok oprávneného na vymáhanie trov starej exekúcie
podľa § 6 zákona č. 233/2019 Z.z. Čl. 2 ods. 3 CSP kladie dôraz na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie
odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, avšak nepovyšuje rozhodnutia
súdov na formálny prameň práva. Z dôvodu absencie bližšieho odôvodnenia uvedenej vety v rozhodnutí
ústavného súdu je následne sťažená, ak nie priamo nemožná pozícia exekučného súdu dôkladne

odôvodniť odklon od uvedenej vety. Navyše súd považuje za sporné, či uvedené rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky je možné považovať za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych
autorít, pokiaľ išlo o rozhodnutie, ktorým bola ústavná sťažnosť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená,
a ktorej predmetom bolo posúdenie upovedomení o zastavení starých exekúcií vydaných súdnymexekútorom a nie prieskum nároku oprávneného na náhradu uhradených trov starej exekúcie, ktorý
je predmetom sťažnosti oprávneného. Podľa názoru exekučného súdu v danom prípade nejde o
ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, keďže otázka nároku oprávneného na náhradu

uhradených trov starej exekúcie nebola predmetom prieskumu Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Rešpektujúc očakávania oprávneného o vymožení pohľadávky súd pripomína, že tieto očakávania nie
je možné považovať za „večné“ a teda trvajúce až do straty právnej subjektivity povinných osôb, a teda
že je legitímna požiadavka zákonodarcu na časovom ohraničení trvania exekúcie. Zákonodarca pristúpil

k regulácii uvedeného stavu zavedením časového obmedzenia trvania exekúcie (porovnaj § 61n ods.
1 písm. c) a d) Exekučného poriadku upravujúce zastavenie exekúcie po uplynutí času na zistenie
exekvovateľného majetku povinného) s tým, že oprávnený má možnosť podať návrh na vykonanie
exekúcie opätovne. Súd má za to, že náklady, ktoré vznikli oprávnenému v súvislosti so zastavením
starej exekúcie si má znášať sám oprávnený, pretože vo výsledku bol s podaním predchádzajúceho
návrhu na vykonanie exekúcie neúspešný. Súd preto pri rešpektovaní ústavných pravidiel právneho

štátu, nepovažuje za legitímne prenášanie nákladov spojených s (opakovaným) vedením exekúcie z
oprávneného na povinnú, pokiaľ oprávnený nie je s vedením exekúcie úspešný.

Zvyššieuvedenýchdôvodov,keďžeoprávnenýnedisponujeexekučnýmtitulomnavymáhanietrovstarej
exekúcie vo výške 42 eur, pričom tieto náklady oprávneného nie je možné uplatňovať ani ako náhradu

trov spojených s podaním návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z.,
sudca podľa § 250 ods. 1 CSP v spojení s § 202 ods. 1 Exekučného poriadku sťažnosť oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4Ek/1844/2020 zo dňa 02.12.2020 vydanému
vyšším súdnym úradníkom zamietol, keď sa stotožnil so záverom, že návrh oprávneného na vykonanie
exekúcie v časti vymoženia trov exekúcie oprávneného vo výške 42 eur nie je dôvodný.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§
202 ods. 4 Exekučného poriadku).