Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, December 8, 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sžsk/1/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8019200209
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 12. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Trenčan

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:8019200209.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyakosúdkasačnývsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.Mariána

Trenčana a členov senátu JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Igora Belka, v právnej veci žalobcu:
E. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXXX, R., zast.: JUDr. Martin Kirňak, advokát so sídlom Vajanského
43, Prešov, s pracoviskom Strojárska 3998, Snina, proti žalovanému (v konaní sťažovateľovi): Sociálna
poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta 8-10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
správneho orgánu, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove
zo dňa 14. augusta 2019, č. k. 2Sa/7/2019-35, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 14. augusta 2019, č. k.

2Sa/7/2019-35 zrušuje a vec krajskému súdu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie na správnom orgáne

1. Rozhodnutím č. 27559-2/2017-BA z 27.02.2017 (ďalej tiež „napadnuté rozhodnutie") sťažovateľ
ako odvolací správny orgán podľa § 179 ods. 1 písm. b) a § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003
Z. z. o sociálnom poistení v znení relevantnom pre napadnuté rozhodnutie (ďalej len „zákon o
sociálnom poistení") zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie Sociálnej

poisťovne, pobočky Humenné, č. 11094/2016-HE-DvN z 08.12.2016 (ďalej tiež „prvostupňový orgán"
a „prvostupňové rozhodnutie"), ktorým prvostupňový orgán podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom
poistení a čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov
sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie") rozhodol, že žalobca nemá nárok na dávku
v nezamestnanosti (ďalej len „dávka").

2. Sťažovateľ v napadnutom rozhodnutí reagoval na odvolacie námietky žalobcu, ktorý nesúhlasil s

posúdením otázky jeho bydliska počas jeho pobytu v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného
Írska (ďalej len „Spojené kráľovstvo") a tvrdil, že za štát jeho bydliska, kde má zvyčajné centrum záujmov,
je potrebné považovať Slovenskú republiku a preto sa na neho vzťahuje čl. 65 ods. 2 a 5 písm. a)
základného nariadenia. Dávku v nezamestnanosti mu tak má poskytnúť Sociálna poisťovňa.

3. Sťažovateľ, obdobne ako prvostupňový orgán, vychádzal zo zistených skutočností, že žalobca bol
z pracovných dôvodov na území Spojeného kráľovstva takmer 10 rokov (26.09.2005 do 12.06.2015)

a pracoval tam na viacerých pracovných pozíciách u jedného zamestnávateľa a teda podľa názoru
správnych orgánov išlo o stabilné zamestnanie. Je slobodný a na Slovensko cestoval za rodičmi raz
ročne na dobu dvoch týždňov. Počas pobytu a zamestnania v Spojenom kráľovstve si tam plnil daňové
a odvodové povinnosti, keď utrpel úraz, tam poberal nemocenské dávky. Na Slovensku nemá úver,pôžičku, nie je vlastníkom bankového účtu, nevlastní tu nehnuteľnosť na bývanie. Rodičia mu prisľúbili
darovanie bytu, do ktorého investoval zarobené peniaze. Počas zamestnania mal na území Spojeného
kráľovstvaprechodnýpobyt,bývalvpodnájme.Uvedenéskutočnostivyplynuliokreminéhoajzvýpovedí

žalobcu a jeho rodičov. Príslušná britská inštitúcia žalovanému potvrdila, že žalobca bol v Spojenom
kráľovstve subjektom sociálneho poistenia a platiteľom daní a bol klasifikovaný ako stály obyvateľ so
zvyčajným miestom pobytu na území Spojeného kráľovstva.

4. Sťažovateľ v napadnutom rozhodnutí poukázal na relevantnú právnu úpravu a na základe zisteného

skutkového stavu dospel k záveru, že žalobca si počas zárobkovej činnosti v Spojenom kráľovstve
centrum záujmov a ani bydlisko na území Slovenskej republiky nezachoval, a z tohto dôvodu
nepovažoval jeho odvolacie námietky za dôvodné.

II.
Konanie na krajskom súde

5. Proti napadnutému rozhodnutiu podal žalobca včas správnu žalobu na Krajský súd v Prešove (ďalej
len „krajský súd").

6. Krajský súd rozsudkom č. k. 2Sa/10/2017-51 z 7. júla 2017 zrušil napadnuté rozhodnutie i

prvostupňové rozhodnutie a vec vrátil sťažovateľovi na ďalšie konanie. V odôvodnení rozsudku uviedol,
že správne orgány nevenovali dostatočnú pozornosť vyriešeniu kľúčovej otázky týkajúcej sa bydliska
žalobcu a to napriek skutočnosti, že žalobca predložil listiny preukazujúce trvalý pobyt v Slovenskej
republike a dôkazy preukazujúce skutočnosť, že sa do miesta trvalého bydliska vracal 2 až 3 krát ročne
a dovolenky a mimopracovné voľno trávil s rodičmi v ich byte v R.. Podľa mienky krajského súdu tieto

dôkazy správne orgány nevyhodnotili dostatočne s poukazom na čl. 1 písm. j) a čl. 65 ods. 5 písm. a)
základného nariadenia.

7. Podľa názoru krajského údu je pojem bydlisko potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto,
kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde býva, pracuje, trávi čas

v mimopracovnom čase. Krajský súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že vo veci nebol
dostatočne zistený skutkový stav a rozhodnutia správnych orgánov nemožno považovať za presvedčivé
a preskúmateľné pre absenciu dôvodov. V prejednávanej veci podľa názoru súdu pretrváva sporná
otázka, ktorý členský štát EÚ má o nároku rozhodovať, ako aj otázka bydliska žalobcu a s tým súvisiace
žalobcove väzby na území Slovenskej republiky počas výkonu jeho zárobkovej činnosti na území

Spojeného kráľovstva.
8. Krajský súd tiež konštatoval, že správne orgány dostatočne nevyhodnotili zistený skutkový stav veci,
pretoževpredmetnomkonanísaokremsamotnéhovyhláseniapreúčelyposúdeniabydliskaavýpovede
formou výsluchu žalobcu, ktorými mali byť podľa názoru krajského súdu dostatočne preukázané väzby
žalobcu na území Slovenskej republiky, nezaoberali vyhodnotením všetkých písomných dôkazov a

všetkých vyhlásení a argumentov žalobcu, ktoré uvádzal v odvolaní, ako aj pri podaní nároku na dávku
v nezamestnanosti. Dohoda medzi dotknutými inštitúciami Spojeného kráľovstva a Slovenskej republiky
podľa názoru správneho súdu v čase rozhodovania sťažovateľa neexistovala.

9. Krajský súd akcentoval tvrdenia žalobcu, že sa počas výkonu zamestnania v Spojenom kráľovstve

nepretržite vracal do miesta trvalého bydliska v R., kde bývali jeho rodičia, prispieval na chod
domácnosti rodičom a zároveň argumentoval vzťahovými väzbami na svoju rodinu. Podľa slov žalobcu,
rodinné väzby udržiaval pravidelnými návštevami, ktoré realizoval formou leteckých návštev na území
Slovenskej republiky, aj keď pracovný život viedol v Spojenom kráľovstve, osobný a rodinný život bol
podľa názoru krajského súdu zachovaný na území Slovenskej republiky, ktorej je štátnym občanom s

trvalým pobytom v R.. Krajský súd zaujal názor, že vzťah k rodičom je totožný ako vzťah k manželke a
deťom, na ktorý často poukazuje správny orgán vo svojich rozhodnutiach.

10. Ďalej krajský súd argumentoval, že formuláre, ktoré sú obsahom administratívneho spisu a ktoré
obsahujú odpovede na jednoduché a strohé otázky, je možné kvalifikovať ako nedostatočne zistený

skutkový stav a na ich základe nemožno jednoznačne dospieť k záveru, že žalobca nesplnil základnú
podmienku bydliska. Preto mal krajský súd za to, že doby poistenia v nezamestnanosti v posudzovanom
období boli splnené samotným preukázaním posudzovaného obdobia na území iného členského štátu,
a túto dobu mal prvostupňový orgán posúdiť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti.11. Podľa krajského súdu sťažovateľ vyslovil právny názor na základe nedostatočne zisteného
skutkového stavu veci, keď otázku rodinných väzieb posudzovali správne orgány len cez prizmu

formularizovaného tlačiva a na základe jedinej výpovede žalobcu a jeho rodičov v odvolacom konaní
potom, čo bolo pôvodné rozhodnutie prvostupňového orgánu zrušené. Tieto výpovede však ako dôkaz
sťažovateľ dostatočne nevyhodnotil, ani im nevenoval potrebnú vážnosť.
12. Podľa krajského súdu v konaní bolo potrebné sa venovať aj reálnym podmienkam bývania na území
Spojeného kráľovstva a mali sa vyhodnotiť aj dôvody ukončenia pracovného pomeru a skončenia nájmu.

Okrem toho správny súd opätovne akcentoval, že aj napriek komunikácii obidvoch príslušných inštitúcii
nedošlo k dohode a teda rozhodujúci bol v danom prípade úmysel osoby žalobcu, ktorý správne orgány
nedostatočne a nesprávne vyhodnotili.

13. Krajský súd rozhodnutie uzavrel s tým, že bude potrebné postupovať tak, aby bol dôsledne zistený
skutkovýstavveci,hlavnespoukazomasdôrazomnaposúdeniebydliskažalobcuatopodľapodmienok

na pre posúdenie nároku na dávku v nezamestnanosti v zmysle európskeho práva.

III.
Kasačná sťažnosť žalovaného, vyjadrenie žalobcu

A)

14. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný včas kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods.
1 písm. g/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.") a navrhol ho zrušiť a
vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.

15. V sťažnostných bodoch uviedol, že mu chýba usmernenie zo strany krajského súdu, v akom
smere mal doplniť skutkový stav, resp. v čom konkrétne pochybil a aké ďalšie úkony mal vykonať.
Sťažovateľ uviedol, že trvalý pobyt žalobcu nebol sporný, no poukázal na to, že pojem „bydlisko" je
odlišný a definuje sa ako miesto, kde osoba zvyčajne býva. Zdôraznil, že žalobca sa takmer 10 rokov

zdržiaval v Spojenom kráľovstve, kde mal stabilné zamestnanie. Nespochybnil dôvod odchodu žalobcu
do Spojeného kráľovstva, ale mal za to, že centrum jeho záujmov a bydlisko nezostali v Slovenskej
republike počas výkonu zárobkovej činnosti v Spojenom kráľovstve.

16. Sťažovateľ nesúhlasil s názorom krajského súdu, že rozhodujúci je úmysel žalobcu, ak nedošlo k

dohode príslušných inštitúcií. Zotrval na záveroch uvedených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia,
pričom konštatoval, že jediným argumentom žalobcu zostalo, že má na Slovensku rodičov, s ktorými
udržiaval kontakt. Sťažovateľ poukázal na pravidelnosť návratu len jeden krát ročne, ako aj na
skutočnosť, že na Slovensko sa vrátil kvôli zdravotným problémom s rukou, pričom sa pred návratom
liečil približne 6 mesiacov v Spojenom kráľovstve. Sťažovateľ sa domnieval, že nebyť týchto problémov,

žalobca by ostal pracovať v Spojenom kráľovstve. Rovnako sa nestotožnil sťažovateľ s názorom
krajského súdu, že vzťah k rodičom je totožný ako k manželke a deťom.

17. Podľa sťažovateľa je obsah formulárov síce stručný, ale na základe odpovedí si správny orgán urobí
celkový obraz o žiadateľovi, ktorý si spresní a ujasní formou výsluchu, z ktorého vyhotoví zápisnicu.

Potom na základe týchto listín a iných dôkazov rozhodne o nároku na dávku. Sťažovateľ teda zohľadnil
nielen celkovú dĺžku pobytu na území Spojeného kráľovstva, ale aj ďalšie skutočnosti uvedené v spise.

18. Pokiaľ sa týka skúmania reálnych podmienok bývania v mieste výkonu zamestnania, sťažovateľ
mal za to, že tieto informácie by mal poskytnúť najmä žalobca. Poukázal tiež na to, že požiadal o

vyjadrenie príslušnú britskú inštitúciu, ktorá sa vyjadrila, že žalobca je klasifikovaný ako stály obyvateľ so
zvyčajným miestom pobytu v Spojenom kráľovstve. Napokon dôvodil, že vytýkané nedostatočné zistenie
skutkového stavu bolo odstránené dodatočným výsluchom žalobcu a jeho rodičov v odvolacom konaní.

B)

19. Z reakcie žalobcu ku kasačnej sťažnosti vyplýva, že podľa jeho názoru krajský súd vec správne
právne posúdil a vyhotovil správne a presvedčivé odôvodnenie rozsudku.IV.
Konanie na kasačnom súde

20. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p., ďalej len „kasačný súd"
alebo „Najvyšší súd") dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná a preto podľa § 462 ods. 1
S.s.p. rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

21. Kasačný súd dospel k záveru, že krajský súd vec nesprávne posúdil po právnej stránke, keď uviedol,

že odôvodnenia oboch rozhodnutí sú nepreskúmateľné a že zistenie skutkového stavu správnymi
orgánmi nebolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Naopak bolo podľa kasačného súdu zrejmé,
že o jedinej spornej otázke bydliska žalobcu správne orgány vykonali dostatočné zisťovanie skutkového
stavu primeranými prostriedkami, zaobstarali si relevantné doklady a dokazovanie zavŕšili výsluchom
žalobcu i jeho rodičov, čím doplnili informácie vyplývajúce z príslušného formulára; jednotlivé skutočnosti
sú aj obsahom napadnutého rozhodnutia. Konštatoval, že všetky relevantné kritériá na určenie bydliska

osoby sú aplikované na žalobcovu situáciu najmä na s. 5 napadnutého rozhodnutia.

22. Kasačný súd sa stotožnil s názorom žalovaného, ktorý nepovažoval za rozhodujúci dôkaz poznatok
o návratoch žalobcu za rodičmi do miesta trvalého bydliska. Uviedol, že aj žalobcovi v skutočnosti
po prečítaní napadnutého rozhodnutia iste bolo zrejmé, akými úvahami sa sťažovateľ riadil a prečo

ho považoval za osobu, ktorá si počas pracovného pobytu nezachovala bydlisko na Slovensku. Pre
posúdenieskutočnosti,čimalžalobcazachovanébydliskonaSlovensku,vbytesvojichrodičov,napokon
nebolo podľa názoru kasačného súdu rozhodujúce ani to, že po skončení pracovného vzťahu sa vrátil
na Slovensko a zarobené peniaze investoval do rodičovského bytu, pretože ide o okolnosti nasledujúce
po skončení výkonu práce. Stanovisko sťažovateľa, že počas výkonu práce v inej členskej krajine si

nezachovalbydliskonaSlovensku,jetakpodľanázorukasačnéhosúduprimeraneodôvodnenéazávery
správnych orgánov nie sú v rozpore so zistenými skutočnosťami.

23. Ani právne posúdenie krajského súdu, ktorý bez ďalšieho kladie na roveň vzťahy k rodičom a k
prípadnej manželke a deťom nie je podľa názoru kasačného súdu na posudzované účely správne.

Podľa mienky kasačného súdu sú právne aj mravné povinnosti voči manželke a deťom, pokiaľ ide o
spoločnýživot,hospodárenie,výchovudetíapriamuprávnupovinnosťichživiť,nepochybnezásadnejšie
a vyžadujú si omnoho vyššie nasadenie, ako pravidelný a celkom prirodzený kontakt s rodičmi, hoci
aj voči nim má potomok právne i morálne záväzky. Napokon, ani prípadný fakt, že takýto pracovník
má vo svojej krajine pôvodu manželku a deti, sám osebe ešte nepostačuje ako dôkaz zachovania jeho

bydliska v tejto krajine. V prípade žalobcu však nič nenaznačovalo, že by jeho vzťah k rodičom bol na
úrovni podobnej odkázanosti, ktorá by bola nezlučiteľná s čo i len dočasným faktickým prenesením jeho
bydliska do Spojeného kráľovstva.

24. Kasačný súd sa nestotožnil s krajským súdom ani v posúdení otázky rozhodujúceho úmyslu žalobcu,

keď nedôjde k dohode inštitúcií. Kasačný súd poukázal na to, že úmysel žalobcu je v zmysle čl. 11
vykonávacieho nariadenia rozhodujúci len vtedy, keď sa nepodarí dosiahnuť dohodu medzi inštitúciami
v prípade ich rozdielneho stanoviska. V súdenom prípade však aj britská aj slovenská inštitúcia dospeli k
zhodnémuzáveru,žebydliskožalobcubolovrozhodujúcomčasevSpojenomkráľovstve.Kasačnýsúdv
tejto súvislosti poznamenal aj to, že otázka bydliska je koncipovaná ako faktická, ktorá je objektivizovaná

až do tej miery, že niekedy ani úmysel a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v
krajine pôvodu. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu možno podľa názoru kasačného súdu čítať
aj tak, že pre nezachovanie bydliska na Slovensku by vyžadoval, že by sa musel žalobca takpovediac
pevne rozhodnúť odsťahovať zo Slovenska navždy, odhlásiť sa z miesta trvalého pobytu a prípadne aj
pretrhnúť kontakty s rodinou. Takýto výklad by však bol v rozpore s účelom základného nariadenia a

aj bežnou realitou života.

25. Kasačný súd uviedol, že pokiaľ krajský súd svojím rozhodnutím vyzýva sťažovateľa na doplnenie
dokazovania, mal by aspoň naznačiť okruh skutočností, ktoré treba ešte objasniť. Záverom kasačný
súd dodal, že k obdobným záverom v skutkovo porovnateľných veciach dospela aj predchádzajúca

judikatúraNajvyššiehosúdu,napríkladvoveciachvedenýchpodsp.zn.10Sžsk/5/2016,1Sžso/26/2016.

V.
Nové konanie na krajskom súde26. Krajský súd po doručení rozsudku kasačného súdu vo veci nariadil pojednávanie a po prejednaní
veci opätovne napadnuté rozhodnutie žalovaného i prvostupňové rozhodnutie rozsudkom zrušil a vec

sťažovateľovi vrátil na ďalšie konanie.

27. Krajský súd v rozhodnutí vo veci uviedol, že sa nestotožňuje s právnym názorom kasačného súdu a
zotrváva na svojom stanovisku, že rozhodnutia správnych orgánov sú nepreskúmateľné a vychádzajú
z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Krajský súd v novom rozhodnutí neuviedol žiadne nové

skutočnosti, iba opätovne poukazoval na vyššie opísané argumenty uvedené v zrušenom rozsudku
(bydlisko, vzťah k rodičom, formuláre, výpoveď žalobcu, úmysel žalobcu).

VI.
Kasačná sťažnosť žalovaného, vyjadrenie žalobcu

A)

28. I proti druhému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ včas kasačnú sťažnosť a to z dôvodu
podľa § 440 ods. 1 písm. i/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.") a navrhol

zrušiť rozsudok krajského súdu a veci mu vrátiť na ďalšie konanie.

29. Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že krajský súd nerešpektoval záväzný právny názor kasačného
súdu, a aj napriek záveru kasačného súdu, že správne orgány dostatočne zistili skutkový stav veci,
správny súd opätovne založil rozsudok na nepreskúmateľnosti a absencii dôvodov preskúmavaného

rozhodnutia.

B)

30. Žalobca v písomnej reakcii na kasačnú sťažnosť uviedol, že sťažovateľ nevymedzil dôvody kasačnej

sťažnosti v súlade s právnou úpravou a len odkázal na administratívne rozhodnutia a predchádzajúce
sťažnostné námietky.

VII.
Opätovné konanie na kasačnom súde

31. Najvyšší súd po opätovnom preskúmaní veci v medziach sťažnostných bodov dospel k záveru, že
kasačná sťažnosť je dôvodná a preto podľa § 462 ods. 1 S.s.p. rozsudok krajského súdu znovu zrušil
a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Podľa § 469 S.s.p. ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, krajský súd aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu.

32. Kasačný súd sa mohol len stotožniť s jedinou námietkou sťažovateľa, pretože postup krajského
súdu, ktorý nerešpektoval záväzný právny názor kasačného súdu uvedený v predchádzajúcom

zrušujúcom rozsudku, je v priamom rozpore s citovaným ustanovením § 469 S.s.p.

33. Krajský súd sa v novom rozhodnutí obmedzil sa len na ničím nepodložené konštatovanie
nesúhlasu s právnym názorom kasačného súdu, pričom v odôvodnení rozhodnutia neuviedol žiadnu
takú skutočnosť, s ktorou sa kasačný súd nezaoberal v pôvodnom kasačnom konaní. Svoje závery

krajský súd znovu opiera o nedostatočné zistenie skutkového stavu v administratívnom konaní
a o nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia žalovaného, v skutočnosti však nesúhlasí s právnym
vyhodnotením skutkových zistení. Zjavne pritom nechápe rozdiel medzi právnym posúdením veci
a neúplným zistením skutkového stavu či nedostatočným zdôvodnením rozhodnutia, ktoré naopak
právnemu posúdeniu veci bránia.

34. K veci samej kasačný súd uvádza, že v predchádzajúcom rozhodnutí pomerne detailne zdôvodnil,
v čom je právne posúdenie veci zo strany krajského súdu nesprávne a na základe akých skutočností
dospel k záveru, že správne orgány v dostatočnej miere zistili skutkový stav pre rozhodnutie vo vecia svoje závery aj v náležitej miere argumentačne podložili. Kasačný súd sa vyjadril aj k dôvodom, pre
ktoré považoval za bydlisko žalobcu v rozhodujúcej dobe Spojené kráľovstvo, ako aj k povahe rodinných
väzieb žalobcu v Slovenskej republike a k informačným formulárom žalovaného. Vzhľadom na uvedené

sa už kasačný súd nemieni opätovne vyjadrovať k potrebe ďalšieho zisťovania skutkového stavu v
administratívnom konaní, či k náležitostiam odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, ani k právnemu
posúdeniu otázky bydliska žalobu. V týchto otázkach v celom rozsahu odkazuje na predchádzajúci
rozsudok zo dňa 27.11.2018.

35. Senát kasačného súdu samozrejme neupiera vo veci konajúcim sudcom krajského súdu vlastný
pohľad na riešenie prejednávaných otázok a právo nesúhlasiť so záväzným názorom kasačného
súdu vyjadreným v zrušujúcom rozsudku. To však pri novom rozhodovaní nemôže viesť k jeho
nerešpektovaniu, a to ani za situácie, že by bola judikatúra Najvyššieho súdu v posudzovaných otázkach
nejednotná. Krajský súd je totiž viazaný práve názorom kasačného súdu vysloveným v prejednávanej
veci a je povinný v ďalšom konaní postupovať v jeho intenciách. Krajský súd vo svojom rozsudku uviedol

spisové značky iných rozhodnutí Najvyššieho súdu, ktoré však vonkoncom nie sú v rozpore s názorom
konajúceho senátu v tejto veci, naviac bez toho, aby citoval konkrétne časti rozhodnutí, o ktoré sa opiera.
Kasačnému súdu neostáva iné len konštatovať, že rozsudok krajského súdu je zjavne svojvoľným
nezákonným rozhodnutím, ktoré podkopáva ústavné princípy právnej istoty a garancie vymožiteľnosti
práva.

36. S poukazom na uvedené môže kasačný súd len znovu uviesť, že nakoľko krajský súd
pri prejednaní veci nerešpektoval právny názor kasačného súdu obsiahnutý v predchádzajúcom
zrušujúcom rozhodnutí, bolo potrebné napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 462 ods. 1 S.s.p.
znovuzrušiťavecmuvrátiťnaďalšiekonanie,vktoromsabudespravovaťprávnymnázoromkasačného

súdu.

37. O trovách kasačného konania rozhodne krajský súd v novom konaní v zmysle § 467 ods. 3 S.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.