Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, November 25, 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/108/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116206096
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Walterová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1116206096.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov
senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobcu: C. A. , narodený dňa
X.X.XXXX, trvale bytom A., N. S. č. XX, zastúpený JUDr. Jozefom Madejom, advokátom, Bratislava,
Laurinská č. 3, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
IČO: 00 166 073, Bratislava, Račianska ul. č. 71, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie

žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 28. decembra 2017, č.k. 25 C
35/2016-359, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 28. decembra 2017, č.k. 25 C
35/2016-359, vo výroku I., ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu majetkovej
škody vo výške 672,10 € a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4.087,20 €, p o t v r d z u j e s tým,
že žalovaný je povinný splniť svoju povinnosť do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdBratislavaI.rozsudkomzodňa28.12.2017,č.k.25C35/2016-359, I.uložilžalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej škody vo výške 672,10 € a náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 4.087,20 €, všetko spolu do troch dní od právoplatnosti rozsudku; II. žalobu vo zvyšku
zamietol; III. žalovanému proti žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal zo žaloby doručenej
súdu dňa 21.3.2016, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému náhrady majetkovej škody, a to

skutočnej škody a ušlého zisku spolu vo výške 86.758,53 € a nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,-
€ podľa § 8 ods. 5 písm. c/ zákona č. 514/2003 Z.z. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že nezákonná
väzba mu bola uložená v trestnom konaní vedenom Okresnou prokuratúrou Bratislava IV pod sp.zn. 1
Pv 784/12 a Okresným súdom Bratislava IV. pod sp.zn. OTp 206/2012. Dňa 5.10.2012 bolo Okresným
riaditeľstvom Policajného zboru Bratislava IV, odbor kriminálnej polície, vydané uznesenie o začatí
trestného stíhania, č. ČVS: ORP-XXX/X-OVK-BX-XXXX a súčasne aj vznesené obvinenie proti nemu
za zločin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. d/ Trestného

zákona. Ako obvinený bol v súlade s uznesením Okresného súdu Bratislava IV. zo dňa 7.10.2012, č.k.
(správne sp.zn., poznámka odvolacieho súdu) OTp 206/2012, vzatý do väzby s tým, že väzba začala
plynúť momentom obmedzenia jeho osobnej slobody, t.j. dňom 4.10.2012 o 03,30 hod.; jeho obhajca o
rozhodovaní o väzbe nebol upovedomený. Podal proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ zo dňa 5.10.2012,
č. ČVS: ORP-XXX/X-OVK-BX-XXXX, prostredníctvom svojho obhajcu v zákonnej lehote
sťažnosť, ktorá bola zamietnutá uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 6.11.2012, sp.zn. 3

Tpo 91/2012. Dňa 3.12.2012 podal cestou svojho obhajcu dovolanie voči uzneseniu krajského súdu a
zároveň žiadosť o prepustenie z väzby, zrušenie obvinenia a zastavenie trestného stíhania. Žiadosť o
prepustenie z väzby, zrušenie obvinenia a zastavenie trestného stíhania bola uznesením krajského súduzamietnutá, preto podal dňa 4.3.2013 prostredníctvom svojho právneho zástupcu opätovne žiadosť o
prepustenie z väzby, zrušenie obvinenia a zastavenie trestného stíhania. Na základe tejto žiadosti bol
dňa8.3.2013OkresnouprokuratúrouBratislavuIVvydanýpríkaznajehoprepusteniezväzbynaslobodu

(č.k. 1 Pv 784/12-53). Následne dňa 27.5.2013 prokurátorka Okresnej prokuratúry Bratislava
IV vydala uznesenie, ktorým bola vec postúpená Obvodnému úradu Bratislava, odboru všeobecnej
vnútornej správy, pretože výsledky prípravného konania ukázali, že nešlo o trestný čin. Jeho žiadosť
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podaná dňa 11.8.2015 na Generálnu prokuratúru
Slovenskej republiky, ktorá ju postúpila Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky ako príslušnému

orgánu, bola posúdená ako nedôvodná. Ďalej uviedol, že mu v rámci trestného konania bolo odňaté
právo na obhajobu, bol obmedzený na osobnej slobode v rozpore so zákonom a samotné dôvody väzby
nikdy neexistovali. Dňa 7.10.2012 v čase o 18,30 hod. bolo uznesením Okresného súdu Bratislava
IV. rozhodnuté, že príslušný súd ho ako vtedy obvineného, berie do väzby, ale v čase rozhodovania o
jeho vzatí do väzby už márne uplynula maximálna možná doba na obmedzenie jeho osobnej slobody v
zmysle § 73 ods. 5 Trestného poriadku. Ako obvinený bol obmedzený na osobnej slobode dňa 4.10.2012

o 03,30 hod., preto mal byť bezodkladne prepustený na slobodu. Zo strany príslušného súdu a orgánov
činných v trestnom konaní došlo k odopretiu jeho práva na obhajcu, keďže v čase rozhodovania o
väzbe mal zvoleného právneho zástupcu, ktorý však nebol upovedomený o rozhodovaní o vzatí do
väzby svojho klienta. Príslušný súd odôvodnil uznesenie o jeho vzatí do väzby ustanovením § 71 ods.
1 písm. c/ Trestného poriadku, teda že bude naďalej pokračovať v agresívnom správaní voči svojej

družke a deťom a vyhrážky aj zrealizuje. Vo svojej výpovedi zo dňa 5.10.2012 tvrdil, že aby nedošlo k
stretom s poškodenou, bude dočasne bývať u svojho brata. Poškodená spolu s deťmi už v tom čase
nebývala na adrese spoločného bydliska s ním, pretože jeho rodinní príslušníci vymenili zámky na byte
v jeho vlastníctve a poškodená nemohla tento byt opätovne využívať. Ako reálnu hrozbu považoval
príslušný súd aj skutočnosť, že je vlastníkom strelných zbraní, avšak všetky jeho strelné zbrane spolu

so strelivom boli príslušníkmi policajného zboru zaistené. Tieto skutočnosti opakovane zdôraznil už v
sťažnosti zo dňa 22.10.2012 s tým, že dôvody väzby neexistujú. Znalec ustanovený v trestnom konaní
na základe jeho psychologického vyšetrenia skonštatoval, že jeho cieľom nie je ublížiť druhému, že
údajná poškodená má sklon k agresívnemu, resp. direktívnemu správaniu, pričom z jej povahy vyplýva,
že udalosti vnímala dramatickejšie ako sa stali. Väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného

poriadku, na základe ktorého bol vzatý do väzby nikdy neexistoval a tak nie je možné, aby si vzatie
do väzby spôsobil sám. V súvislosti s pobytom vo väzbe nemohol efektívne komunikovať so sociálnou
a zdravotnou poisťovňou, mobilnými operátormi, poskytovateľmi internetových služieb či plynárenskou
spoločnosťou, čím mu vznikli nedoplatky a zbytočné dlhy, ktoré vyústili do exekúcie. Počas jeho väzby
prišlo k odcudzeniu elektroniky a drahých cenností z jeho bytu, išlo najmä o zberateľské mince z bieleho

a žltého kovu, notebook zn. ASUS s inštalačným CD a programovacími káblami. Pod tlakom urýchlenej
potreby finančných prostriedkov bol nútený byt predať, a to výrazne pod cenu. Skutočnú škodu, ktorú
si v konaní uplatnil predstavuje: pokuta Daňového úradu zo dňa 7.3.2014, č. XXXXXXX/X/XXXXXX/
XX/Tat, vo výške 30,- €; poplatok za opätovné zapojenie distribúcie elektriny do odberného miesta vo
výške 54,49 €; platby za zásielky posielané do ústavu na výkon väzby prostredníctvom Slovenskej

pošty, a.s. vo výške 12,80 € a 4,- €; poplatky za osvedčenie pravosti podpisu vo výške 4,78 €; poplatok
za upomienky Slovanet vo výške 4,- €; poplatok za porušenie povinnosti Slovanet vo výške 283,35 €;
poplatok za odpojenie Orange Slovensko, a.s. vo výške 19,90 €; poplatok za upomienku Slovanet 2
x vo výške 1,- €; poplatok za znovupripojenie po omeškaní platby Orange Slovensko, a.s. vo výške
19,94 €; poplatok za odpojenie Orange Slovensko, a.s. vo výške 3,98 €; poplatok za upomienku Orange

Slovensko,a.s.vovýške1,33€;trovysúdnehokonaniaprotistranyzavymáhanienedoplatkuzanájomné
-BYTY,s.r.o.,Janotova14-16,Bratislavavovýške6,60€(kolok)a266,88€(trovyprávnehozastúpenia);
škoda spojená s nevýhodným predajom bytu vo výške 30.500,- €; notebook zn. ASUS čiernej farby s
inštalačným CD a programovacími káblami vo výške 300,- €; programovací prevodník vo výške 70,-
€; mince, pamätné ceniny vo výške 6.000,- €; nedoplatok úhrad spojených s užívaním bytu vo výške

250,05 €; všetko spolu vo výške 37.965,92 €. Žalobca ďalej dôvodil, že následkom väzby došlo k
zmareniu výkonu viacerých dohodnutých prác a utrpela jeho dobrá povesť seriózneho podnikateľa, čo
spôsobilo stratu príjmu z podnikania. V dôsledku nezákonnej väzby nemohol vykonávať podnikateľskú
činnosť, čím nedošlo k rozmnoženiu majetkových hodnôt, aj keď sa to dalo očakávať vzhľadom na
existenciu zákaziek a pravidelný chod vecí. K strate zisku prišlo v týchto konkrétnych prípadoch: a/

uzatvoril dňa 5.12.2011 s vlastníkmi bytov a nebytových priestorov F. X-XX, zastúpených správcom
BYTOKOMPLET-D, s.r.o., so sídlom Bratislava, K. č. XX, zmluvu o dielo č. XX/XX/XXXX na dodávku a
inštaláciu vstupného bezkontaktného elektronického prístupového systému BES. Dodávka a inštalácia
bola rozdelená do troch etáp, pričom prvú a druhú etapu ukončil, tretiu etapu poskytovania služieb,konkrétne vchody č.5 a č.9 na základe ponuky č.XXNAXXXX v hodnote 4.684,38 € nemohol z dôvodu
vzatia do väzby uskutočniť, uplatnený ušlý zisk predstavuje sumu 4.684,38 €; b/ prijal elektronickú
objednávku od vlastníkov bytov domu v Bratislave, W. K. č. XX, č. XX zo dňa 31.10.2012 na neodkladnú

realizáciu diela - kamerový systém, DVR + 2 x kamera - štandardná kvalita, nočné videnie, v hodnote
1.056,83 €. Predmetné dielo nemohol z dôvodu nezákonnej väzby vykonať, prišiel o tento príjem vo
výške 1.056,83 €; c/ prijal dňa 22.10.2012 elektronickú objednávku od J. K., A., F. č. X-XX, na opravu
zámku v hodnote 100,- €. Predmetné dielo nemohol z dôvodu nezákonnej väzby vykonať, prišiel o tento
príjem vo výške 100,- €; d/ mal uzavretú paušálnu dohodu s P. B. na práce a opravy v obytnom dome

v hodnote 30,- €. Počas väzby bolo potrebné opraviť svetlo na základe elektronickej objednávky zo
dňa 12.10.2012 a vyhotoviť kľúč na základe objednávky zo dňa 10.10.2012. Taktiež mal na základe
elektronickej objednávky zo dňa 3.10.2012 osadiť menovky. Z dôvodu nezákonnej väzby nemohol práce
vykonať,prišielopríjemvovýške3x30,-€;e/uzavreldňa26.7.2012soSlovenskýmnárodnýmmúzeom,
Múzeum Červený kameň, Častá zmluvu o dielo č. B.-V.-J.-XXXX na dodanie tovaru s montážou pri
obnovekamerovéhosystémuvhodnote2.861,40€,alenemoholzdôvodunezákonnejväzbyzrealizovať

zazmluvnené dielo, ušiel mu príjem vo výške 2.861,40 €; f/ uzavrel so spoločnosťou Summer house s.r.o,
zmluvu, predmetom ktorej bolo zhotovenie elektroinštalácie na rekreačnej chate v hodnote 40.000,- €,
z dôvodu nezákonnej väzby nemohol práce vykonať, prišiel o príjem vo výške 40.000,- €. Uplatnil si
aj náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpel v dôsledku nezákonnej väzby, ktorú odôvodňoval tým, že k
jeho zaisteniu došlo dňa 4.10.2012 priamo v jeho obydlí, čo mali možnosť sledovať aj ostatní obyvatelia

paneláku, ktorí ho a aj jeho rodinných príslušníkov osobne poznajú. Po prepustení z väzby zaznamenal
zmenysprávaniasvojhookoliakjehoosobe,začalbyťterčomposmeškovaosočovaní.Bolaprenehopo
prepustení z väzby traumatická aj bežná návšteva miestnych potravín, kde si na neho ukazovali prstom
a odmietali ho obslúžiť. Tento zásah mu spôsobil apatiu, smútok a dlhodobý psychický stres. Samotný
nezákonný pobyt vo väzbe, ktorý trval 5 mesiacov a 4 dni, vnímal veľmi intenzívne, keď neoprávnený

pobyt vo väzbe považuje za vážny zásah do svojej osobnej slobody a práva na pokojný súkromný život,
Obzvlášť nepríjemné bolo, že išlo o uzavretú väzbu, kde mal počas 24 hodín iba hodinovú prestávku na
prechádzku. Stres z väzobného prostredia sa jednak nepriaznivo odrazil na jeho psychickom stave, ale
mal aj vplyv na pretrhnutie sociálnych väzieb. Po prepustení z väzby na slobodu sa dlhšiu dobu zajakával
a bol utiahnutý, nemal záujem komunikovať ani s priateľmi, mal problém zaradiť sa do bežného života

a dodnes cíti duševnú nepohodu. Najhoršie pociťoval narušenie svojho vzťahu s maloletým synom P.,
nakoľko počas pobytu vo väzbe nemal možnosť vidieť svojho syna, ani s ním komunikovať, či podieľať
sa akýmkoľvek spôsobom na jeho výchove a živote. Zmeškal aj stužkovú slávnosť svojej dcéry B., M. a
mnohé rodinné oslavy, čím prišiel o možnosť stretnúť sa s blízkymi a vytvoriť si tak cenné spomienky. V
tomto štádiu už nemožno uskutočniť zadosťučinenie iba ospravedlnením zo strany orgánov konajúcich

v mene štátu, ale je na mieste tiež náhrada nemajetkovej ujmy, ktorú si uplatnil vo výške 10.000,- €.

2. Súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie, skutkový stav mal zistený vykonaným dokazovaním,
a to oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise a ďalším obsahom spisového materiálu.
Vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva PZ Bratislava IV, odbor kriminálnej polície, uznesením, č. ČVS:

ORP-XXX/X-OVK-BX-XXXX, zo dňa 5.10.2012, začal trestného stíhanie a súčasne stíhal žalobcu ako
obvineného za zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. d/
Trestného zákona, pretože mal za odôvodnený záver, že obvinený C. A. od presne nezisteného obdobia
roku 2007 až doposiaľ v spoločnej domácnosti v byte v Bratislave, na M. č. XXXX/XX, fyzicky a psychicky
týra nevlastného syna F. B., narodený dňa XX.X.XXXX, trvale bytom A., M. č. XXXX/XX, prevažne tým

spôsobom, že ho napáda v priemere jedenkrát týždenne tak, že pravou rukou ho udiera do oblasti hlavy,
rúk a chrbta, pričom keď sa schúli na zem, tak ho jeden až trikrát kope do sedacej časti a chrbta nohou,
vulgárne mu nadáva, čím mu spôsobuje modriny na rôznych častiach tela a otalčenie rúk na jeho tvári,
ďalej od presne nezisteného obdobia roku 2009 až doposiaľ v predmetnom byte fyzicky a psychicky
týra P. A., narodený dňa XX.X.XXXX, trvale bytom A., M. č. XXXX/XX, prevažne tým spôsobom, že

ho napáda jedenkrát až trikrát týždenne tak, že pravou rukou ho udiera do tvárovej a sedacej oblasti,
pričom mu spôsobuje odtlačenie rúk na jeho tvári, pričom obe deti núti v závislosti od jeho nálad alebo
kvôli rôznym maličkostiam, ktorými mu deti nevyhovejú, aby sa postavili tvárou k vchodovým dverám s
vystretými rukami v priemere dva až trikrát do týždňa po dobu zhruba 1, 2 hodín, ďalej v posledných
dvoch rokoch psychicky týra aj svoju družku B. B., narodená dňa XX.X.XXXX, trvale bytom A., M. č.

XXXX/XX, prevažne tým spôsobom, že ju ponižuje, nakoľko jej vulgárne pred deťmi nadáva, núti ju
upratovať veci, ktoré predtým rozhádže, vyhráža sa jej fyzickou likvidáciou v prípade, keď sa mu zmieni,
že ho chce opustiť slovami, že ju zabije a vyvraždí jej celú rodinu, pričom F. sa taktiež vyhráža fyzickou
likvidáciou v prípade, ak ho v niečom neuposlúchne, obvinený taktiež tri až štyrikrát mesačne zakazuječlenom tejto rodiny opúšťať bez jeho dovolenia byt, prijímať návštevy, pričom ich príchody a odchody
monitoruje prostredníctvom nainštalovaných kamerových systémov v byte a v bytovom dome, taktiež
v priemere raz za mesiac odmieta B. B. dávať peniaze na zabezpečenie stravy, menovanú núti, aby v

priemere 2 až 3 hodiny v jeho prítomnosti s ním sedela v obývačke a pozerala televíziu, inak pustí tak
nahlas televíziu, že nikto v domácnosti nemôže spať, pričom obvinený je držiteľom deviatich strelných
zbraní, ktoré má v legálnej držbe uschované v predmetnom byte, vyvolávajúc takto svojim konaním u
B. B. obavu o svoj život a zdravie ako aj jej detí, strach a stres a spôsobujúc takto poškodenej B. B.
a jej deťom fyzické a psychické utrpenie, pričom toto jeho konanie vygradovalo dňa 4.10.2012 v čase

okolo 02,10 hod., kedy obvinený v spoločnej domácnosti v byte v A., na M. č. XXXX/XX potom, čo s ním
odmietla mať pohlavný styk jej začal verbálne, hlasito vulgárne nadávať, pričom zatiaľ čo ona sedela a
on stál, tak ju ľavou rukou chytil za golier trička smerom hore a druhou pravou rukou ju chytil za krk a
vyhrážal sa jej počas uvedeného incidentu fyzickou likvidáciou. Na základe návrhu Okresnej prokuratúry
Bratislava IV zo dňa 5.10.2012 rozhodol Okresný súd Bratislava IV. uznesením zo dňa 7.10.2012, sp.zn.
OTp 206/2012 o vzatí žalobcu do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku z dôvodu,

že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný
čin, ktorý pripravoval alebo hrozil. Proti uzneseniu o vzatí do väzby podal žalobca prostredníctvom
svojho obhajcu včas sťažnosť, ktorú Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 6.11.2012, sp.zn. 3
Tpo 91/2012, ako nedôvodnú zamietol. Príkazom prokurátorky Okresnej prokuratúry Bratislava IV zo
dňa 8.3.2013, sp.zn. 1 Pv 784/12, bol žalobca prepustený z väzby na slobodu, pretože pominuli dôvody

väzby. Okresná prokuratúra Bratislava IV uznesením zo dňa 27.5.2013, sp.zn. 1 Pv 784/12, postúpila
vec trestného stíhania obvineného žalobcu Obvodnému úradu Bratislava, odboru všeobecnej vnútornej
správy, pretože výsledky prípravného konania ukázali, že nejde o trestný čin, ale o skutok, ktorý by
mohol tento príslušný orgán prejednať ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49
ods. 1 písm. d/ zákona č. 372/1991 Zb. o priestupkoch. Rozhodnutím Okresného úradu Bratislava,

odbor všeobecnej vnútornej správy zo dňa 19.6.2014, č. OU-BA-Y ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa
18.8.2014 v spojení s rozhodnutím Okresného úradu Bratislava, odbor opravných prostriedkov zo
dňa 11.8.2014, č. OU-BA-Y bol žalobca uznaný vinným zo spáchania priestupku proti občianskemu
spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, za čo mu bola uložená
pokuta vo výške 70,- €.

3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 8 ods. 5, ods. 6 písm.
a/, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, ods. 4, § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov,
dôvodiac čiastočnou dôvodnosťou žaloby. Uviedol, že žalobca si žalobou uplatnil nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- € za nezákonnú väzbu a nárok na náhradu skutočnej škody a
ušlého zisku vo výške 86.758,53 €, ktorá mu mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s nezákonnou väzbou.
Žalovaný namietal, že si žalobca väzbu zavinil sám, keď spáchal skutok, ktorý sa mu kládol za vinu a až
následneboltentoskutokposúdenýakoskutok,ktorýnenapĺňaznakytrestnéhočinu,alemoholbyťabol
posúdený ako priestupok, preto mu žiaden zo žalobou uplatnených nárokov nevznikol a ďalej namietal,

že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania kumulatívnej existencie podmienok
vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú mu nezákonným rozhodnutím, keď nepreukázal vznik
nemajetkovej ujmy, ani nároku na náhradu škody v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím.
Žalovaný považoval žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za odporujúci dobrým
mravom, pretože k spáchaniu skutku žalobcom prišlo, aj keď tento nebolo možné kvalifikovať ako trestný

čin, išlo len o priestupok proti občianskemu spolunažívaniu. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 22.6.2017
začal odvodzovať svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nielen od uznesenia o vzatí do väzby,
ale aj od uznesenia o vznesení obvinenia. Žalovaný vo vzťahu k nároku žalobcu uplatnenému z titulu
nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia vzniesol námietku premlčania a namietal, že o predbežné
prerokovanie tohto nároku v súlade s § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. žalobca nikdy príslušný

orgán nepožiadal, hoci ide o obligatórnu podmienku, ktorej splnenie musí predchádzať uplatneniu
nároku pred súdom, pričom vychádzal zo skutočnosti, že žalobca si väzbu zavinil sám, pretože skutok
ktorý sa mu kládol za vinu spáchal, aj keď sa následným vyšetrovaním preukázalo, že tento nie je
trestným činom a bol posúdený ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu a videl zavinenie
väzby žalobcom v spáchaní skutku, ktorý sa mu pôvodne kládol za vinu ako trestný čin. Poukázal

na ustanovenie § 8 ods. 6 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré predstavuje výnimku z objektívnej
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonnou väzbou, nevznikne nárok na náhradu škody
tomu, kto si väzbu zavinil sám. Prvoinštančný súd k otázke zavinenia si väzby obvineným poukázal na
vyjadrenie bývalého Najvyššieho súdu ČSSR v správe o účinnosti zákona č. 58/1969 Sb. prejednanej aschválenejplénomdňa30.11.1977,sp.zn.Plsf3/77,vktoromkonštatoval,žeaj keďzákonlenpríkladom
uvádza, ktoré konanie obvineného treba považovať za zavinenie väzby (napr. pokus o útek), rozhodne
vždy predpokladá určité konkrétne konanie obvineného, ktorým dal príčinu na uvalenie väzby. To

znamená, že podľa úpravy vzatia do väzby a jej trvania zakotvenej v Trestnom poriadku bude tu zákonný
dôvod väzby, keď v zmysle ustanovenia § 67 Trestného poriadku bude tu skutočnosť, ktorá odôvodňuje
obavu, že obvinený napr. ujde alebo že bude pokračovať v trestnej činnosti alebo že bude pôsobiť na
svedkov a podobne. Pre vylúčenie nároku na odškodnenie za väzbu malo by však byť preukázané aj
určité konanie obvineného, napr. pôsobenie na znalca, zastrašovanie svedkov, odstraňovanie dôkazov a

podobne, ktorým dal príčinu k obavám, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia, lebo len v takomto
prípade možno hovoriť o tom, že obvinený mal vinu na uvalení väzby. Nemožno preto jednoznačne vidieť
zavinenie na uvalení väzby len v tom, že okresný prokurátor zdôvodnil vzatie do väzby konštatovaním,
že išlo napr. o osobu niekoľkokrát súdne trestanú pre majetkové a iné delikty a vzhľadom na osobu
páchateľa je nebezpečenstvo, že by mohol ujsť alebo sa skrývať, aby sa vyhol trestnému stíhaniu
a trestu a že je tu dôvodná obava, že by mohol i naďalej pokračovať v páchaní trestnej činnosti

obdobnej povahy. Tieto závery bývalého najvyššieho súdu sú relevantnými aj pri platnosti a účinnosti
zákona č. 514/2003 Z.z. Dospel k záveru, že neexistuje dôvod na liberáciu štátu zo zodpovednosti za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pretože výklad zavinenia si väzby obvineným by mal byť
uskutočnený reštriktívne tak, aby neznamenal vo svojej podstate poprenie úmyslu zákonodarcu založiť
zodpovednosť štátu aj za zákonné rozhodnutie o väzbe. Pod zavinením si väzby sa má na mysli konanie

obvineného, ktorým dáva príčinu na vzatie do väzby, ktoré ale nespočíva v skutku, ktorý sa mu kladie za
vinu, pretože tu by nikdy nemohla nastúpiť zodpovednosť štátu za škodu. Zo samotného správania sa
osoby, ktoré správanie orgány činné v trestnom konaní kvalifikujú ako spáchanie skutku naplňujúceho
znaky trestného činu, nemožno usudzovať na naplnenie liberačnej podmienky zo zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, spočívajúcej v zavinení si väzby poškodenou osobou.

Zavinenie žalobcu na väzbe nie je možné vidieť v tom, že sa dopustil skutku, pre ktorý bol stíhaný, ktorý
ako bolo neskôr zistené, nebol trestným činom, nenapĺňal znaky trestného činu. Opačným výkladom
by každé právom dovolené konanie, ktoré orgány činné v trestnom konaní nesprávne vyhodnotia ako
skutok napĺňajúci znaky trestného činu, zakladalo väzobný dôvod a liberovalo štát zo zodpovednosti za
škodu, teda došlo by k liberácii zo zodpovednosti za škodu v každom jednotlivom prípade oslobodenia

spod obžaloby, zastavenia trestného stíhania alebo postúpenia veci inému orgánu (v tomto prípade
Okresnému úradu Bratislava, odbor všeobecnej vnútornej správy na prejednanie priestupku). Nejde o
to, či sa obvinený dopustil, aj keď zavinene skutku, ktorým vyvolal podozrenie zo spáchania trestného
činu, ale o to, či svojim iným alebo ďalším konaním ovplyvnil postup orgánov činných v trestnom konaní
tak, že bez takéhoto jeho konania by k návrhu na vzatie do väzby obvineného neprišlo. Žalovaný

však žiadne takéto konanie žalobcu, ktorým by žalobca ovplyvnil postup orgánov činných v trestnom
konaní tak, že bez takéhoto jeho konania by k podaniu návrhu na vzatie do väzby neprišlo, netvrdil,
ani nepreukázal. Nestotožnil sa s námietkou žalovaného, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
spôsobenej nezákonným rozhodnutím nie je možné žalobcovi priznať, pretože tento nárok bol žalobcom
uplatnený v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko Ústava Slovenskej republiky vo svojom článku 46 ods.

3, ods. 4 stanovuje právo každého na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím súdu, iného
štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom s tým, že podmienky
a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon. Týmto zákonom upravujúcim podmienky
vzniku zodpovednosti štátu za škodu je výlučne zákon č. 514/2003 Z.z. Aj keď citovaný zákon odkazuje
vo svojom § 25 ods. 1 na subsidiárne použitie Občianskeho zákonníka, vždy sa primárne pri uplatnení

nároku na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) jedná o vzťah medzi jednotlivcom a štátom, ktorý vzniká
v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu štátu pri výkone verejnej
moci, t.j. v rámci výkonu zvrchovaného oprávnenia štátu. Z tohto dôvodu je neadekvátne analogicky
posudzovať pravidlá všeobecnej úpravy zodpovednosti za škodu obsiahnutej v Občianskom zákonníku
a pravidlami, ktorými sa riadi zodpovednosť štátu za škodu podľa špeciálneho zákona č. 514/2003

Z.z. Poukázal na znenie § 17 citovaného zákona, podľa ktorého sa v prípade vzniku nemajetkovej
ujmy v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci
uhrádza jednotlivcovi za túto ujmu, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu aj nemajetková ujma v peniazoch. S prihliadnutím na
uvedenémalzato,žezákonč.514/2003Z.z.stanovilvlastnéaúplnépodmienky,zasplneniaktorýchštát

zodpovedá za nemajetkovú ujmu vzniknutú v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho
úradného postupu a stanovil tiež pravidlá poskytnutia zadosťučinenia a formu zadosťučinenia. Nárok
na náhradu nemajetkovej, ktorý vznikol podľa zákona č. 514/2003 Z.z. potom nie je možné zamietnuť
s odkazom na § 3 Občianskeho zákonníka. Hodnoty obdobné tým, ktoré sa dovodzujú aplikáciou § 3Občianskeho zákonníka sú obsiahnuté v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. a je možné zisťovať rozsah
nemajetkovej ujmy výlučne podľa týchto pravidiel. Pokiaľ ide o žalobcom dodatočne uplatnený nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý mu mal vzniknúť v dôsledku nezákonného uznesenia o začatí

trestného stíhania, žalovaný namietal, že žalobca nepožiadal o predbežné prerokovanie tohto nároku
podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Žalobca neuniesol v konaní dôkazné bremeno vo vzťahu k
preukázaniu,žeopredbežnéprerokovanienáhradynemajetkovejujmyodvodenejoduzneseniaozačatí
trestného stíhania, ktoré považoval za nezákonné, požiadal príslušný orgán štátu. Podanie žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody považuje za materiálnu podmienku uplatnenia si

tohto nároku poškodeným voči štátu súdnou cestou. Podľa § 16 ods. 4, veta druhá zákona č. 514/2003
Z.z. môže totiž poškodený pri uplatnení nároku na súde požadovať úhradu len v rozsahu nároku,
ktorý bol predbežne prerokovaný z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Okrem nedostatku žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu nezákonného rozhodnutia
o začatí trestného stíhania, žalobca žiadnym spôsobom nešpecifikoval v akej časti ním uplatnenej
nemajetkovej ujmy v celkovej výške 10.000,- € si tento nárok uplatnil z titulu nezákonného rozhodnutia

o začatí trestného stíhania. Nakoniec aj v takomto prípade platí povinnosť preukázania nemajetkovej
ujmy, pretože okolnosť nezákonného rozhodnutia, bez osvedčenia skutočností preukazujúcich dopad
tohto rozhodnutia, jeho vplyvu, následkov na žalobcu v rôznych oblastiach pôsobenia, nemá za následok
automatický vznik nároku na nemajetkovú ujmu. Súd prvej inštancie poukázal na to, že konanie o
náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je súdnym konaním, v ktorom platí

zásada kontradiktórnosti a unesenia dôkazného bremena účastníkom konania. Ústavný súd Slovenskej
republiky (II. ÚS 467/08) konštatoval, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky) nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam
upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. Tie sú zakotvené práve v zákone č. 514/2003 Z.z. a ich

existenciu žalobca v konaní nepreukázal, keď nepreukázal dopad nezákonného rozhodnutia (uznesenia
o začatí trestného stíhania) na jednotlivé sféry života, a to nielenže v tomto smere neuniesol dôkazné
bremeno, ale ani neposkytol skutkové tvrdenia o tých okolnostiach, z ktorých by bolo možné dovodiť
negatívny dopad vedenia trestného stíhania na jeho život, z dôvodu ktorého nárok žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy z titulu nezákonného rozhodnutia o začatí trestného stíhania nepriznal. Ďalej súd

prvej inštancie konštatoval, že predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, ako zodpovednosti objektívnej, je súčasné, t.j. kumulatívne splnenie troch podmienok: 1.
existencia nezákonného rozhodnutia, 2. existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch,
resp. existencia nemajetkovej ujmy a 3. príčinná súvislosť medzi škodou, resp. nemajetkovou ujmou
a nezákonným rozhodnutím. Nároky žalobcu na náhradu skutočnej škody a ušlého zisku uplatnené v

celkovej výške 86.758,53 € považoval, s výnimkou nároku na náhradu ušlého zisku vo výške 672,10
€ za nedôvodné, preto žalobu žalobcu v tejto časti zamietol. V konkrétnosti si žalobca ako to vyplýva
z jeho skutkových tvrdení, uplatnil v súvislosti s vykonanou väzbou nárok na náhradu ušlého zisku vo
výške 4.684,38 € (položka časti b. riadok 1. žaloby) a uviedol, že dňa 5.12.2011 uzatvoril s vlastníkmi
bytov a nebytových priestorov v Bratislave, na F. ulici vchody č. X-XX zmluvu o dielo č. XX/XX/XXXX na

inštaláciu vstupného bezkontaktného elektronického prístupového systému BES. Dodávka a inštalácia
systému boli rozdelené do troch etáp, pričom dve prvé etapy ukončil, ale tretiu etapu v hodnote 4.684,38
€ nemohol z dôvodu väzobného stíhania ukončiť. Z uvedenej zmluvy o dielo zistil, že jej predmetom bola
dodávka a inštalácia vstupného bezkontaktného elektronického prístupového systému BES v Bratislave,
na F. č. X-XX, v celkovej cene podľa jednotlivých ponúk č. XNAXXXXX, č. XNAXXXXX a č. XNAXXXXX

s tým, že cena diela bola dohodnutá vo výške 1.4947,55 € bez DPH a 1.7937,05 € s DPH. Medzi
stranami bol dohodnutý termín začatia realizácie diela do troch pracovných dní od pripísania sumy zo
zálohovej faktúry na účet žalobcu ako zhotoviteľa a termín uvedenia diela do prevádzky do siedmych
pracovných dní po dodaní a namontovaní brán, do ktorých bude systém montovaný. Žalobca si uplatnil
ušlý zisk, ktorý mal spočívať v zmarení príjmu z tretej etapy realizácie diela vo vchodoch č. 5, 9 v

sume 4.684,36 € s DPH. Súd prvej inštancie poukázal na to, že ušlý zisk je ujmou spočívajúcou v
tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci
sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa prejavuje stratou očakávaného
prínosu (výnosu). Náhradu ušlého zisku je však možné určiť len ako rozdiel medzi predpokladaným
výnosom z obchodu a nákladmi, ktoré bolo potrebné vynaložiť na jeho dosiahnutie. V tomto prípade,

ako vyplýva z obsahu ponuky č. XNAXXXXX a zo zmluvy o dielo, mal žalovaný (pravdepodobne
žalobca, poznámka odvolacieho súdu) realizovať dodávku a realizáciu prístupového systému, súčasťou
realizácie diela bola aj dodávka brán a elektrický prístupový systém v sume 4.684,36 € s DPH, ktorú
mal žalobca obdržať za tretiu etapu realizácie prác, bola zahrnutá aj cena materiálu (brány, káble....),inštalačných prác a aj jeho zisk. Žalobca ale z tejto sumy neodpočítal náklady (materiálové a režijné),
teda tie ktoré by musel vynaložiť na zhotovenie diela v rozsahu jeho tretej etapy realizácie, pričom si
uplatnil ako ušlý zisk celú rozpočtovanú sumu tretej etapy realizácie diela. Táto však nepredstavuje

práve z uvedených dôvodov v celej svojej výške zisk žalobcu, keď nie je možné ustáliť v akej výške
by tento zisk predstavovala, t.j. sumu v celej žalobcom uplatnenej výške nebolo možné posúdiť ako
dôvodnú, avšak pri nedostatku ďalších skutkových tvrdení nemohol preskúmať v akej výške by bol nárok
žalobcu dôvodný. Okrem toho v zmluve nie je dohodnutý termín plnenia a splnenia diela konkrétnym
časovým obdobím, z dôvodu ktorého nie je možné podľa obsahu zmluvy dospieť k záveru, že žalobca

skutočne prišiel o zákazku, nakoľko totiž mohol podľa zmluvy plniť a dodať dielo aj potom, čo bol z
väzby prepustený, avšak nikdy netvrdil, že by objednávateľ od zmluvy odstúpil alebo inak túto ukončil.
Ušlý zisk predpokladá definitívnu stratu ušlého majetkového prínosu, nielen oddialenie možnosti jeho
získaniaažalobcanepreukázalanitúskutočnosť,žedefinitívnepredmetnúzákazkuvpríčinnejsúvislosti
s väzbou stratil. Na základe uvedeného žalobcovi ním uplatnený čiastkový nárok titulom ušlého zisku
vo výške 4.684,38 € nepriznal. Ďalej si žalobca uplatnil titulom ušlého zisku sumu 1.056,83 € a 100,-

€ (položka časti b. riadok 2., 3. žaloby) dôvodiac tým, že prostredníctvom emailu prijal objednávky od
vlastníkov bytov v bytovom dome v Bratislave, W. kríži č. XX a č. XX (objednávka zo dňa 31.10.2012) na
neodkladnú realizáciu kamerového systému, DVR + 2 x kamera v štandardnej kvalite a na nočné videnie
v hodnote 1.056,83 € a od vlastníkov bytov v A., na F. č. X - XX (objednávka zo dňa 22.10.2012) na
opravu zámku v hodnote 100,- €. Žiadnu z týchto objednávok nemohol v príčinnej súvislosti s väzobným

stíhaním zrealizovať. Z listinných dokladov predložených žalobcom (č.l. 83 spisu zistil, že vlastníci
bytov bytového domu v A., W. kríži č. XX a č. XX si prostredníctvom správcovskej spoločnosti objednali
neodkladnú realizáciu diela, predmetom ktorého malo byť dodanie dvoch kamier v štandardnej kvalite na
nočné videnie podľa cenovej ponuky zo dňa 20.9.2012 a inštaláciu kamerového systému s navrhovanou
cenou diela vo výške 1.056,83 €; objednávka zasielaná v elektronickej forme bola adresovaná žalobcovi

a odoslaná dňa 31.10.2012. Dodal, že ušlý zisk je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného
nedôjde v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt napriek tomu, že s ohľadom
na pravidelný beh vecí sa takéto rozmnoženie majetkových hodnôt dalo očakávať. Nepostačuje pritom
len pravdepodobnosť zvýšenia majetkového stavu v budúcnosti, ale musí byť naisto dané a v tomto
smere je dôkazné bremeno na poškodenom, teda žalobcovi, že pri pravidelnom behu vecí, mohol

žalobca dôvodne očakávať rozmnoženie svojho majetku.. Strata nároku na zaplatenie dohodnutej
odmeny zo zmluvy o dielo, v dôsledku nemožnosti splniť svoje zmluvné záväzky, môže samozrejme
predstavovať ušlý zisk, ale na druhej strane ušlý zisk nemôže predstavovať len zmarenie zamýšľaného
zárobkového zámeru, alebo prísľub možného zárobku, ak nie je takýto majetkový prínos podložený
existujúcimi okolnosťami, z ktorých možno usudzovať, že ak by nenastala škodná udalosť (v tomto

prípade väzba žalobcu) zamýšľaný zisk by žalobca skutočne dosiahol. Žalobca by preukázal dôvodnosť
svojho nároku len vtedy, ak by tvrdil a preukázal, že s vlastníkmi bytov uzatvoril konkrétnu zmluvu,
predmetom ktorej by bola realizácia kamerového systému, keďže iba preukázal doručenie objednávky,
t.j. návrh na uzatvorenie zmluvy zo strany objednávateľa, nie jej akceptáciu, pričom objednávka bola
žalobcovi doručená elektronicky v období, keď bol väzobne stíhaný. V tomto prípade nebolo naisto dané,

že by žalobca, nebyť väzobného stíhania, objednávku vlastníkov bytov aj akceptoval za podmienok
uvedených v objednávke a naviac aj v tomto prípade by ušlý zisk predstavoval len čiastku, ktorú
by žalobca za obvyklých okolností z daného obchodu získal s prihliadnutím na náklady potrebné a
vynaložené na dosiahnutie tohto zisku. Keďže malo ísť o dodanie a inštaláciu kamier, žalobca by
musel nevyhnutne vynaložiť minimálne náklady na obstaranie kamier, ktoré by sa stali predmetom

inštalácie. Žalobca nielenže neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania ušlého zisku, ktorý
by nebol len hypoteticky tvrdenou možnosťou prínosu jeho majetkových hodnôt, ale v tomto smere
si nesplnil ani svoju povinnosť tvrdenia, pričom netvrdil, že by na základe objednávky uzatvoril s
vlastníkmi bytov zmluvu o dielo, takže netvrdil také skutkové okolnosti, z ktorých by mohol dovodiť
reálnosť obchodu a nepovažovať tento obchod len za hypotetický a potom aj následne považovať

žalobcom uplatnený nárok za nárok na náhradu hypotetického ušlého zisku a nie skutočného ušlého
zisku. Žalobca ani netvrdil a nepreukázal také skutkové okolnosti, na základe ktorých by mohol ustáliť
výšku ušlého zisku z predmetného obchodu, ak by tento posúdil ako reálny a nie hypotetický. Ušlý zisk
totiž nemohla predstavovať celá odmena za dielo, pretože táto zahŕňala aj obstaranie kamier, ktoré
bolo potrebné následne inštalovať, teda minimálne náklady na obstaranie kamier by bolo potrebné

zo sumy 1.056,83 € odpočítať; v tomto smere žalobca neposkytol žiadne skutkové tvrdenia. K ďalšej
elektronickej objednávke vlastníkov bytov v bytovom dome v A., na F. č. X-XX (č.l. 84 spisu) vo vzťahu
k nedôvodnosti nároku žalobcu odkázal na rovnaké dôvody uvádzané a vysvetlené vo vzťahu k ním
uplatnenému nároku na náhradu ušlého zisku vo výške 1.056,83 €. Dodal, že v tomto prípade nie jevôbec zrejmé ako žalobca dospel k záveru, že mu v súvislosti s vykonanou väzbou ušiel zisk práve
vo výške 100,- €, pretože z predložených listinných dokladov žalobcu, a to emailovej správy zo dňa
22.10.2012 a dňa 31.10.2012 nevyplýva nielenže cena diela, ale ani objednávka akýchkoľvek prác alebo

dodávok. Obsahom elektronickej správy je iba konštatovanie o nefunkčnosti zámku na kontajnerovom
stojisku, na ktorý upozornili vlastníci bytov v bytovom dome. Z uvedeného môže rovnako dovodiť, že sa
jednalo o reklamáciu skôr žalobcom vykonaného diela a hypotetický záver o objednaní si vykonania
diela u žalobcu z listín ním predložených nevyplýva. Naviac už vôbec z obsahu listín nevyplýva ním
tvrdená výška zisku 100,- €. V smere preukázania svojho nároku na náhradu ušlého zisku vo výške

100,- € žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení, a preto posúdil tento jeho
nárok ako nedôvodný. Žalobca si ďalej uplatnil náhradu ušlého zisku vo výške 3 x 30,- € (položka
časti b. riadok 4., 5., 6. žaloby), že mal s P. B. uzatvorenú dohodu na práce a opravy v obytnom
dome paušálne v hodnote 30,- €, že počas jeho väzby bolo na základe emailových objednávok zo
dňa 12.10.2012, dňa 3.10.2012 a dňa 10.10.2012 potrebné vyhotoviť kľúč, osadiť menovky a opraviť
svetlo; nemohol tieto práce zrealizovať, keďže v tom čase bola jeho sloboda obmedzená väzbou. Z

obsahu elektronických správ predložených žalobcom zistil doručenie objednávok žalobcovi od P. B.
na vyhotovenie kľúčov, inštalovanie menoviek na bytoch a opravu svetla. Žalobca však nepreukázal
existenciu tvrdenej dohody, ktorá mu mala zakladať paušálnu odmenu pri každom realizovanom výkone
vo výške 30,- € a tak sa stotožnil s námietkami žalovaného a z dôvodu neunesenia dôkazného bremena
žalobcom, uplatnený nárok na náhradu ušlého zisku vo výške 90,- € (3 x 30,- €) žalobcovi nepriznal.

Vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku na náhradu ušlého zisku vo výške 2.861,40 € (položka
časti b. riadok 7 žaloby), ktorý odôvodnil tým, že uzatvoril dňa 26.7.2012 so Slovenským národným
múzeom, Múzeum Červený kameň, zmluvu o dielo č. B.-V.-J.-XXXX na dodanie tovaru s montážou -
obnova kamerového systému v hodnote 2.861,40 €, ktorú z dôvodu nezákonnej väzby nemohol splniť
dôvodil, že zo žalobcom predloženej zmluvy o dielo č. B.-V.-J.-XXXX (č.l. 77 spisu) zistil, že ide o

koncept zmluvy, keď táto nebola žiadnou zo strán zmluvy podpísaná. Žalobca však súčasne predložil
ponuku č. XXNAXXXXX adresovanú Slovenskému národnému múzeu, Múzeum Červený kameň, na
dodávku kamery, napájacieho zdroja, montáž a demontáž kamery a náklady na cestu do miesta plnenia
spolu vo výške 2.861,40 €, vypracovaná dňa 26.7.2012. Z vykonaného dokazovania listom z uvedeného
múzea zo dňa 10.9.2012 vyplýva, že ponuka žalobcu bola akceptovaná, preto si žalobca uplatnil nárok

na náhradu ušlého zisku vo výške zhodnej s dojednanou odmenou za realizáciu diela spočívajúceho
v obnove kamerového systému - dodávke a inštalácii 10 ks kamier, napojenie na zdroj s montážou.
Zároveň je z ponuky zrejmé, že cena diela bola tvorená aj cenou 10 ks kamier spolu vo výške
1.450,- € bez DPH, cenou napájacieho zdroja vo výške 220,- € bez DPH, odmenou za realizáciu
montáže a demontáže kamier spolu vo výške 672,10 € (448,10 € + 224,- €) a nákladmi na cestu k

zákazníkovi mimo Bratislavu vo výške 42,40 € bez DPH. Ušlý zisk žalobcu v tomto prípade však nemôže
zodpovedať dohodnutej cene diela, pretože je potrebné od nej odpočítať náklady potrebné a vynaložené
na dosiahnutie tohto zisku, a to sú náklady na obstaranie kamier a napájacieho zdroja, ako aj náklady na
cestu mimo Bratislavy, ktoré tým, že dielo nerealizoval ušetril. Majetkový prospech, ktorý žalobca mohol
z realizovaného obchodu získať zodpovedá len odmene za montáž a demontáž kamier vo výške celkom

672,10 €. Posúdiac existenciu podmienok vzniku nároku žalobcu na náhradu škodu, mu priznal pokiaľ
ide o ním uplatnený nárok na náhradu ušlého zisku vo výške 2.861,40 €, len časť tohto nároku vo výške
672,10 €, keď mal za to, že iba v tejto výške preukázal ním tvrdený nárok. V tomto prípade totiž žalobca
odôvodňoval svoj nárok na ušlý zisk konkrétne dojednanou zmluvou o dielo, ktorá bola uzatvorená
na základe jeho ponuky č. XXNAXXXXX a jej akceptácie Slovenským národným múzeom, Múzeum

Červený kameň. K dohode o obsahu zmluvy došlo medzi účastníkmi ešte pred začatím väzobného
stíhania žalobcu a následne väzobné stíhanie zmarilo realizáciu tohto diela. Žalobca tvrdil a preukázal
konkrétne okolnosti, ktorých posúdením dospel k záveru, že nebyť obmedzenia jeho osobnej slobody v
dôsledku väzobného stíhania, s ohľadom na pravidelný beh vecí by dosiahol rozmnoženie majetkových
hodnôt zodpovedajúcich dojednanej odmene za reinštaláciu kamier vo výške 672,10 €, preto mu túto

sumu titulom nárok na náhradu ušlého zisku priznal. Posledný čiastkový nárok na náhradu ušlého zisku
vovýške40.000,-€(položkačastib.riadok8žaloby)odôvodnilžalobcatak,žeuzatvorilsospoločnosťou
Summer house s.r.o. zmluvu na elektroinštaláciu - rekreačná chata v hodnote 40.000,- € a z dôvodu
nezákonnej väzby nemohol vykonať službu a prišiel o tento príjem. Z obsahu vyhlásenia spoločnosti
Summer house s.r.o. zistil, že spoločnosť v období november 2012 spolupracovala so žalobcom na

zákazke: elektroinštalácia - rekreačná chata Q., rozpočet 3.000,- €, ktorá bola prerušená na jeseň 2012
s prihliadnutím na osobné pomery žalobcu. Spoločnosť vo vyhlásení uviedla, že so žalobcom plánovala
vzájomnú spoluprácu na projekte približne v hodnote 40.000,- €. Dospel potom k záveru, že tento nárok
na náhradu škody uplatnený žalobcom nie je dôvodný, keď žalobca neuniesol vo vzťahu k preukázaniutohto nároku dôkazné bremeno, nakoľko nepreukázal tvrdenia o uzatvorení zmluvy, obsahom ktorej by
boljehozáväzokdodaťdielozaodmenuvovýške40.000,-€.Žalobcasiuplatnilnárokznerealizovaného
podnikateľského zámeru (plánovanie vzájomnej spolupráce so spoločnosťou Summer house s.r.o.),

takže nárok z hypotetického a nie konkrétneho obchodu. Žalobca nepreukázal žiadnu konkrétnu a reálnu
príležitosť zhodnotenia jeho majetku v tvrdenom rozsahu 40.000,- €. Ušlý zisk nemôže predstavovať
len akési zmarenie zárobkového zámeru. Ak žalobca neodôvodňoval a nepreukazoval svoj nárok na
ušlý zisk konkrétnou dohodou, predmetom ktorej by bol jeho záväzok poskytnúť konkrétne plnenie
a na druhej strane záväzok zaplatiť mu za poskytnuté plnenie odmenu vo výške 40.000,- €, pričom

tento odôvodňoval len všeobecnými tvrdeniami o plánovaní spolupráce v budúcnosti, ktorá mala byť
zmarená väzobným stíhaním, dospel k záveru, že vo vzťahu k uvedeným tvrdeniam žalobcu absentuje
preukázanie reálne dosiahnuteľných okolností, z ktorých by mohol posúdiť, že nebyť obmedzenia
slobody žalobcu väzbou, skutočne by tento dosiahol zisk v uplatnenej výške 40.000,- €. Takéto
okolnosti však žalobca neoznačil a netvrdil, preto jeho žalobu zamietol. Poukázal na to, že ušlý zisk
je stratou konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku len za predpokladu,

že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného je s ohľadom na existujúce okolnosti toho
ktorého konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná až blížiaca sa k istote. V tomto prípade išlo len
o hypotetický obchod, ktorého samotný objem bol v obsahu vyhlásenia spoločnosti Summer house
s.r.o. určený len približne; súd však musí dospieť ku konkrétnej a presne vyčísliteľnej náhrade ušlého
zisku. Okrem čiastkových nárokov na náhradu ušlého zisku si žalobca uplatňoval aj čiastkové nároky

na náhradu skutočnej škody v celkovej výške 37.965,92 €, ktorá mu mala vzniknúť v príčinnej súvislosti
s jeho väzobným stíhaním. Nepovažoval žiaden zo žalobcom uplatnených čiastkových nárokov na
náhradu skutočnej škody za dôvodný, a preto žalobu aj v tejto časti zamietol. Uviedol, že žalobca
tvrdil, že mu v súvislosti s väzbou vznikla skutočná škoda vo výške 30,- €, ktorá predstavuje pokutu od
daňového úradu. Z rozhodnutia Daňového úradu Bratislava zo dňa 7.3.2014, č. XXXXXXX/X/XXXXX/

XX/Tat. (č.l. 65 spisu) vyplýva, že daňový úrad uložil žalobcovi pokutu vo výške 30,- € za podanie
daňového priznania k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2012 po lehote
ustanovenej v zmysle § 78 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. Posledný deň lehoty na podanie daňového
priznania k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2012 bol deň 25.1.2013; daňové
priznanie bolo podľa odôvodnenia rozhodnutia daňového úradu skutočne predložené dňa 26.7.2013. Z

plnomocenstva predloženého žalobcom (č.l. 98 spisu) spolu so žalobou zistil, že žalobca splnomocnil
dňa 22.11.2012 písomným plnomocenstvom T. A., aby ho v plnom rozsahu zastupoval vo všetkých
veciach týkajúcich sa bankových inštitúcií, najmä Tatra banka, a.s., ako aj na všetky právne veci týkajúce
sa daňového úradu a jeho živnosti. Poukázal na to, že skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca
v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné

vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. Predpokladom vzniku nároku na náhradu
skutočnej škody je okrem iného aj preukázanie, že škoda vznikla a to v uplatnenej výške a preukázanie
príčinnej súvislosti medzi vznikom škody, v tomto prípade väzbou žalobcu, ktorý bol obmedzený na
osobnej slobode od 4.10.2012 do 8.3.2013, pričom pokuta mu bola daňovým úradom uložená pre
oneskorené podanie daňového priznania, namiesto do 25.1.2013, bolo doručené daňovému úradu až

26.7.2013. Stotožnil sa s námietkou žalovaného, že nie je možné dovodiť príčinnú súvislosť medzi
pokutou uloženou žalobcovi daňovým úradom a jeho väzobným stíhaním, keď žalobca bol obmedzený
na svojej slobode väzbou do 8.3.2013, ale daňové priznanie podal dňa 26.7.2013, t.j. po viac ako
štyroch mesiacoch po prepustení z väzby. Bez ohľadu na uvedené však má za to, že pokuta je
dôsledkom nesplnenia si povinnosti splnomocnenca T. A., ktorého žalobca splnomocnil aj na konanie vo

všetkýchveciachtýkajúcichsadaňovéhoúradu,pričompredmetnéplnomocenstvomuboloudelenédňa
22.11.2013, teda pred vznikom žalobcovej povinnosti podať daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty.
Akdaňovépriznanienebolopodanévčasažalobcoviboladaňovýmúradomuloženázajehooneskorené
podanie pokuta, prípadné zmenšenie žalobcovho majetku o sumu zodpovedajúcu zaplatenej pokute
je priamym a bezprostredným následkom porušenia povinnosti splnomocnenca podať včas daňové

priznanie, na ktorý úkon bol žalobcom splnomocnený a nie dôsledkom jeho väzobného stíhania. Naviac
žalobca nepreukázal, že na jeho strane skutočne prišlo k zmenšeniu majetkového stavu, teda že pokutu
daňovému úradu aj skutočne uhradil, t.j. nepreukázal vznik škody. Žalobca si uplatnil titulom skutočnej
škody poplatky vyúčtované mu plynárenskou spoločnosťou, poskytovateľmi internetových služieb a
mobilnými operátormi dôvodiac, že vo väzbe nemohol s nimi efektívne komunikovať, čím mu vznikli

nedoplatky a zbytočné dlhy. V konkrétnosti špecifikoval poplatok za opätovné zapojenie distribúcie
elektriny do odberného miesta vo výške 54,49 €, poplatky za upomienky Slovanet vo výške 4,- €,
poplatok za porušenie povinnosti Slovanet vo výške 283,35 €, poplatok za odpojenie Orange Slovensko,
a.s. vo výške 19,90 €, poplatok za znovupripojenie po vymáhaní pohľadávky Orange Slovensko,a.s. vo výške 31,82 €, poplatok za znovupripojenie po omeškaní platby Orange Slovensko, a.s. vo
výške 19,94 €, poplatok za odpojenie Orange Slovensko, a.s. vo výške 3,98 €, poplatok za upomienku
Orange Slovensko, a.s. vo výške 1,33 €, poplatky za upomienku Slovanet vo výške 2,- € (2 x 1,- €).

Z upomienky spoločnosti Slovanet, a.s. zo dňa 11.2.2013 (č.l. 23 spisu) zistil, že vyzývala žalobcu
na zaplatenie faktúry č. XXXXXXXXX na sumu 283,35 €, splatnou dňa 24.1.2013. Z tvrdení žalobcu
ani obsahu upomienky nie je možné urobiť záver o právnom základe uvednej sumy, keď žiadnym
spôsobom nepreukázal, že v tejto sume spoločnosť Slovanet, a.s. mu účtovala ním tvrdený poplatok
za porušenie povinnosti. Samotná upomienka vo svojom obsahu odkazuje len na evidenciu peňažného

záväzku zo zmluvného vzťahu, čo môže byť akýkoľvek poplatok za služby poskytované spoločnosťou
podľa zmluvy, predovšetkým za internetové služby poskytované spoločnosťou. Okrem toho žalobca
nepreukázal, že na jeho strane skutočne prišlo k zmenšeniu majetkového stavu, že aj keby išlo o pokutu
ktorá by bola zapríčinená jeho väzbou, túto skutočne uhradil, takže nepreukázal vznik škody. Faktúrou
č. XXXXXXXXXX (č.l. 237 spisu) vystavenou spoločnosťou Orange Slovensko, a.s. dňa 16.4.2013,
bol vyúčtovaný žalobcovi poplatok za znovupripojenie po vymáhaní pohľadávky vo výške 26,5219 €

vrátane DPH, (mobil. č. XXXXXXXXXX); faktúrou č. XXXXXXXXXX (č.l. 238 spisu) zo dňa 16.1.2013 bol
žalobcovi vyúčtovaný poplatok za odpojenie vo výške 3,3194 € vrátane DPH (mobil.č. XXXXXXXXXX);
faktúrou č. XXXXXXXXXX (č.l. 239 spisu) zo dňa 16.01.2013 bol žalobcovi vyúčtovaný poplatok za
odpojenie vo výške 3,3194 € vrátane DPH (mobil. č. XXXXXXXXXX); faktúrou č. XXXXXXXXXX (č.l. 240
spisu) zo dňa 16.1.2013 bol žalobcovi vyúčtovaný poplatok za odpojenie vo výške 3,3194 € vrátane DPH

(mobil. č. XXXXXXXXXX); faktúrou č. XXXXXXXXXX (č.l. 241 spisu) zo dňa 16.1.2013 bol žalobcovi
vyúčtovaný poplatok za odpojenie vo výške 3,3194 € vrátane DPH (mobil. č. XXXXXXXXXX); faktúrou č.
XXXXXXXXXX (č.l. 242 spisu) zo dňa 16.12.2012 bol žalobcovi vyúčtovaný poplatok za upomienku vo
výške 1,33 € vrátane DPH , faktúrou č. XXXXXXXXXX (č.l. 243 spisu) zo dňa 16.11.2012 bol žalobcovi
vyúčtovaný poplatok za odpojenie vo výške 3,3194 € vrátane DPH a poplatok za znovupripojenie vo

výške 16,5970 € vrátane DPH (mobil. č. XXXXXXXXXX); faktúrou č. XXXXXXXXXX (č.l. 244 spisu)
zo dňa 16.11.2012 bol žalobcovi vyúčtovaný poplatok za odpojenie vo výške 3,3194 € vrátane DPH
a poplatok za znovupripojenie vo výške 16,5970 € vrátane DPH (mobil. č. XXXXXXXXXX), faktúrou
č. XXXXXXXXXX (č.l. 245 spisu) zo dňa 16.11.2012 bol žalobcovi vyúčtovaný poplatok za odpojenie
vo výške 3,3194 € vrátane DPH a poplatok za znovupripojenie vo výške 16,5970 € vrátane DPH

(mobil. č. XXXXXXXXXX); faktúrou č. XXXXXXXXXX (č.l. 246 spisu) zo dňa 16.11.2012 bol žalobcovi
vyúčtovaný poplatok za odpojenie vo výške 3,3194 € vrátane DPH a poplatok za znovupripojenie vo
výške 16,5970 € vrátane DPH (mobil. č. XXXXXXXXXX); faktúrou č. XXXXXXXXXX (č.l. 2437 zo
dňa 16.11.2012 bol žalobcovi vyúčtovaný poplatok za odpojenie vo výške 3,3194 € vrátane DPH a
poplatok za znovupripojenie vo výške 16,5970 € vrátane DPH (mobil. č. XXXXXXXXXX) a faktúrou č.

XXXXXXXXXX (č.l. 248 spisu) zo dňa 16.10.2012 bol žalobcovi vyúčtovaný poplatok za upomienku
vo výške 1,33 €. Žalobca vo vzťahu ku poplatkom účtovaným spoločnosťou Orange Slovensko, a.s.
nepreukázalakosúviselisjehoväzbou,aniprávnyzákladuplatneniasitýchtopoplatkov,tedanazáklade
ktorých zmluvných dojednaní bola spoločnosť oprávnená uvedené poplatky mu účtovať a na základe
ktorých skutkových okolností ich aj účtovala, pričom nepreukázal, že k odpojeniu a pripojeniu došlo v

súvislosti s neuhradím platieb za služby mobilného operátora, ktorých splatnosť spadala do obdobia
jeho väzby. Žalobca potom nepreukázal príčinnú súvislosť medzi ním tvrdenou skutočnou škodou a
ním vykonanou väzbou a aj, že na jeho strane skutočne prišlo k zmenšeniu majetkového stavu, že
jednotlivé poplatky skutočne spoločnosti Orange Slovensko, a.s. uhradil, t.j. nepreukázal vznik škody.
Faktúrami vystavenými spoločnosťou Slovanet, a.s. dňa 10.1.2013, dňa 10.12.2012 a dňa 10.11.2012

(č.l. 67, 68 a 70 spisu) boli žalobcovi účtované poplatky za upomienku vo výške 1,- €, t.j. 3 x 1,- €.
Žalobca si na podklade uvedených faktúr uplatnil nárok na náhradu škody v celkovej výške 6,- € (4,-
€ + 1,- € + 1,- €), ale nepreukázal ako súviseli s jeho väzbou, t.j. právny základ uplatnenia si týchto
poplatkov uvedenou spoločnosťou, na základe ktorých zmluvných dojednaní bola spoločnosť oprávnená
uvedené poplatky mu účtovať a na základe ktorých skutkových okolností ich aj účtovala. Žalobca

nepreukázalpríčinnúsúvislosťmedzinímtvrdenouskutočnouškodouanímvykonanouväzbou,rovnako
tak, že na jeho strane skutočne prišlo k zmenšeniu majetkového stavu, že jednotlivé poplatky i skutočne
spoločnosti Slovanet, a.s. uhradil, teda nepreukázal vznik škody. Žalobca ešte tvrdil škodu vo výške 6,-
€ titulom poplatkov za upomienky a predložil faktúry spoločnosti Slovanet, a.s., ktorými boli účtované
poplatky za upomienky celkom vo výške 3,- €. Spoločnosť ZSE Energia, a.s. si uplatnila voči žalobcovi

nárok na zaplatenie poplatku vo výške 54,49 € za znovupripojenie odberného miesta č. XXXXXXXXXX,
ktorý mu vyúčtovala faktúrou č. XXXXXXXXX (č.l. 64 spisu) zo dňa 20.12.2012. Žalobca si následne
uplatnil nárok na náhradu skutočnej škody vo výške 54,49 €, ktorý skutkovo odôvodňoval práve vznikom
povinnosti zaplatiť spoločnosti ZSE Energia, a.s., avšak vo vzťahu k poplatku nepreukázal ako tentosúvisel s jeho väzbou, nepreukázal právny základ uplatnenia si tohto poplatku uvedenej spoločnosti
a na základe ktorých zmluvných dojednaní bola spoločnosť oprávnená mu uvedený poplatok účtovať
a na základe ktorých skutkových okolností ich aj účtovala. Žalobca v konaní nielenže nepreukázal,

že odpojenie odberného miesta ZSE Energia, a.s. bolo dôsledkom jeho väzobného stíhania, ale v
tejto súvislosti neposkytol žiadne skutkové tvrdenia, takže nepreukázal príčinnú súvislosť medzi ním
tvrdenou skutočnou škodou a väzobným stíhaním, ani že na jeho strane skutočne prišlo k zmenšeniu
majetkového stavu, že znovupripojovací poplatok aj skutočne spoločnosti ZSE Energia, a.s. uhradil,
teda nepreukázal vznik škody. K poštovým poplatkom uhradených T. A. vo výške 16,80 € (12,80 € +

4,- €) a poplatku za overenie podpisu vo výške 4,78 € uhradený Radovanom Bartovičom uviedol, že
zaplatením uvedených poplatkov osobou odlišnou od žalobcu prišlo k zmenšeniu majetkového stavu nie
na strane žalobcu, ale na strane T. A., takže škoda nevznikla žalobcovi ale inej osobe, preto vo vzťahu
k tomuto čiastkovému nároku na náhradu škody nie je žalobca aktívne vecne legitimovaný v tomto
konaní. K ďalšiemu žalobcovmu nároku, a to náhrade škody spočívajúcej v úhrade trov súdneho konania
protistrany za vymáhanie nedoplatku za nájomné vo výške 266,88 € ako trovy právneho zastúpenia a

vo výške 6,60 € ako poplatku súd prvej inštancie dôvodil, že tento nárok je nepreskúmateľný, keďže z
tvrdení žalobcu, ani predložených listinných dôkazov nie je možné zistiť, čo bolo predmetom súdneho
konania, na ktorom súde bolo konanie vedené, z akého titulu a či vôbec uhradil trovy súdneho konania
vo výške 266,88 € a 6,60 €. Žalobca nepredložil súdu rozsudok, ktorý by ho zaväzoval k zaplateniu trov
súdneho konania vo výške, v ktorej si tieto uplatnil ako nárok na náhradu skutočnej škody. Zo žalobcom

predloženej výzvy na úhradu nedoplatku pred podaním žaloby zo dňa 3.3.2015, ktorým ho spoločnosť
BYTY, spol. s r.o. vyzývala na zaplatenie nedoplatku z vyúčtovania služieb za rok 2013 vo výške 245,55
€, ani z vyúčtovania nákladov spojených s užívaním bytu v A., na M. č. XX za obdobie od 1.1.2013
do 28.2.2013 vyhotoveného spoločnosťou BYTY, spol. s r.o., ani upomienky tejto spoločnosti zo dňa
14.10.2014 na zaplatenie nedoplatku vo výške 245,55 € doručenej žalobcovi dňa 28.10.2014 (č.l. 94,

95, 97 spisu) mu nevyplýva povinnosť zaplatiť trovy súdneho konania, dokonca z uvedených listín nie
je možné ani dovodiť, že voči nemu bolo nejaké súdne konanie, predmetom ktorého bolo zaplatenie
nedoplatku za služby spojené s užívaním bytu, vedené. Naviac žalobca neozrejmil ako súvisí jeho
väzobnéstíhaniesneuhradenímnákladovspojenýchsužívanímbytuzarok2013,2014a2015,nakoľko
práve z tohto obdobia pochádzajú výzvy a upomienka spoločnosti BYTY , spol. s r.o.. Pretože žalobca

neposkytol ani skutkové tvrdenia, z ktorých by ním uplatnený čiastkový nárok na náhradu škody vo
výške 266,88 € a 6,60 € vyplýval, považoval tento nárok žalobcu za nedôvodný a ním uplatnenú náhradu
škody mu nepriznal. Ďalej si žalobca uplatnil nárok na náhradu skutočnej škody vo výške 30.500,- €
dôvodiac, že následkom nekonečného súboja so štátnou mocou a rozrušenia obchodných vzťahov sa
dostal do zlej finančnej situácie a pod tlakom urýchlenej potreby finančných prostriedkov bol nútený

predať výrazne pod cenu byt, pričom svoje tvrdenia preukazoval predložením nevýhradnej zmluvy o
sprostredkovaní a poskytovaní služieb súvisiacich s predajom nehnuteľnosti uzatvorenej dňa 24.4.2012
sospoločnosťouRealityholdinga.s.akosprostredkovateľom.Predmetomzmluvybolosprostredkovanie
predaja bytu č. XX, nachádzajúceho sa na 2. poschodí bytového domu v A., M. č. XX, za kúpnu cenu
117.000,- € a dohody o sprostredkovaní predaja uzatvorenú dňa 15.9.2011 so sprostredkovateľom

spoločnosťou TAJ ELITE, s.r.o., predmetom ktorej bolo sprostredkovanie predaja uvedeného bytu za
predajnú cenu 120.00,- €. Kúpnou zmluvou uzatvorenou dňa 11.2.2013 so spoločnosťou SP Crown
s.r.o. ako kupujúcim, previedol žalobca svoje vlastnícke právo k predmetnému bytu na kupujúceho
za kúpnu cenu 86.500,- €, pričom tvrdil, že byt predal pod trhovú cenu, pretože bol v zlej finančnej
situácii vyvolanej rozrušením obchodných vzťahov. Kúpna cena bytu nepochybne vyplýva z kúpnej

zmluvy, zo zmluvy o sprostredkovaní vyplýva len tá skutočnosť, že žalobca mal záujem predať v apríli
roku 2012 svoj byt za cenu nie nižšiu ako 117.000,- €. Skutočnosť, či by aj skutočne bolo možné
žalobcov byt za túto kúpnu cenu predať, by bolo zrejmé až po uzatvorení konkrétnej kúpnej zmluvym,
predmetom ktorej by bol prevod vlastníckeho práva k uvedenémnu bytu za kúpnu cenu 117.000,- €.
Do momentu uzatvorenia kúpnej zmluvy predstavovala informácia o výške kúpnej ceny uvedená v

sprostredkovateľskej zmluve len jednostranne žalobcom určenú podmienku, pri splnení ktorej mal v
apríli 2012 záujem svoj byt predať. Pokiaľ porovnaním výšky kúpnej ceny bytu, za ktorú mal žalobca
záujem predať byt, avšak nikdy sa za týchto podmienok predaj jeho bytu nezrealizoval a výšky kúpnej
ceny dohodnutej v kúpnej zmluve, predmetom ktorej bol predaj jeho bytu kupujúcemu, dovodzuje škodu,
porovnáva tak neporovnateľné skutočnosti. Žalobcom určená výška kúpnej ceny tak ako sa táto stala

súčasťou podmienok sprostredkovateľskej zmluvy, nebola nikdy verifikovaná ako cena, za ktorú bolo
aj reálne možné zrealizovať predaj predmetného bytu. Táto vychádzala výlučne len zo subjektívnych
predstáv žalobcu, ktorý mal samozrejme pochopiteľný záujem predať svoj byt za čo najvyššiu sumu.
Naviac je porovnávaná výška kúpnej ceny bytu v rôznych časových obdobiach, a to v apríli roku 2012(uzatvorenie sprostredkovateľskej zmluvy) a vo februári 2013 (uzatvorenie kúpnej zmluvy), čo znamená
že je porovnávaná výška kúpnej ceny v rôznom čase, medzi ktorým uplynulo cca 10 mesiacov, čo však
mohlo spôsobiť aj zmenu podmienok na trhu s bytmi. Jedinou a bezprostrednou príčinou, ktorá mala za

následok, že žalobca zrealizoval za predaj svojho bytu sumu vo výške 86.500,- € nebolo obmedzenie
jeho osobnej slobody, ale jeho dohoda o výške kúpnej ceny bytu obsiahnutá v kúpnej zmluve, ktorú
uzatvoril s kupujúcim. Rokovania žalobcu s kupujúcim a predaj bytu za podmienok obsiahnutých v
kúpnej zmluve, výlučne táto skutočnosť je jedinou a bezprostrednou príčinou, ktorá spôsobila žalobcom
označenú ujmu, ak takáto ujma vôbec na jeho strane existuje. To súčasne znamená, že je vylúčená

priama príčina vzniku žalobcom označenej ujmy iná skutočnosť. Dodal, že žalobcovi nemohla vzniknúť
škoda za súčasného splnenia ostatných zákonných podmienok, tým že nepredal byt v dôsledku
obmedzenia svojej osobnej slobody väzbou, keď tento nepredal v časovom úseku od 4.10.2012 do
8.3.2013, pretože po celé toto obdobie byt vlastnil a tak nemohlo prísť k zmenšeniu jeho majetkových
hodnôt. Z uvedených dôvodov aj tento žalobcom uplatnený čiastkový nárok na náhradu škody považoval
za nedôvodný a v tejto časti žalobu zamietol. Nakoniec žalobca tvrdil, že mu v dôsledku väzobného

stíhania vznikla skutočná škoda, pretože v čase väzby boli z jeho bytu odcudzené veci, ktoré vlastnil, a
to notebook zn. ASUS s inštalačným CD a programovacími káblami, programovací prevodník, mince,
pamätné ceniny, všetko spolu v hodnote 6.370,- €. K tomuto nároku súd prvej inštancie konštatoval, že
prípadné zmenšenie majetku žalobcu o hodnotu odcudzených vecí, nie je dôsledkom jeho väzobného
stíhania, ale konania tretej osoby, ktorá uvedené veci odcudzila, za ktoré konanie však nezodpovedá

štát, ale konkrétna jednotlivá fyzická osoba, nesúca následne zodpovednosť v civilnoprávnej, prípadne
trestnoprávnejrovine.Medzižalobcomtvrdenouškodouvovýškezodpovedajúcejhodnoteodcudzených
vecí a obmedzením jeho osobnej slobody väzbou neexistuje žiadna príčinná súvislosti, keď žalobca
ani nepreukázal, že bol vlastníkom uvedených vecí, ani skutočnosť, že mu tieto veci boli odcudzené,
takže nepreukázal v konaní vznik samotnej škody. K ďalšiemu nároku žalobcu na náhradu škody vo

výške 100,- €, ktorá predstavuje náklady na naftu za účelom stretnutia s exekútorom, uviedol, že žalobca
nepreukázal výšku škody, ani príčinnú súvislosť medzi tvrdenou škodou a nezákonnou väzbou, t.j.
predpokladyvznikunárokunanáhraduškody,zdôvoduktoréhotentonárokžalobcovinepriznal.Žalobca
sa domáhal aj zaplatenia náhrady škody vo výške 250,05 €, ktorá mu vznikla ako nedoplatok úhrad
spojených s užívaním bytu. V prípade tohto žalobcovho nároku úplne absentuje príčinná súvislosť medzi

nímtvrdenouškodouajehoväzobnýmstíhaním.Nákladynaplneniaposkytovanévsúvislostisužívaním
bytu bol predsa žalobca povinný uhrádzať pred i po väzobnom stíhaní, pričom naopak v dôsledku väzby
sa tieto jeho náklady mohli znížiť, nie zvýšiť. Náklady na služby poskytované v súvislosti s užívaním
bytu vzniknú v súvislosti s požívaním týchto služieb a nijako nesúvisia s väzbou, preto aj v tejto časti
žalobu žalobcu zamietol. Prvoinštančný súd k poslednému nároku žalobcu v súvislosti s vykonanou

väzbou na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- € uviedol, že tento nárok žalobca odôvodnil
tým, že samotný nezákonný pobyt vo väzbe trval 5 mesiacov a 4 dní, považuje ho za vážny zásah do
svojej osobnej slobody a práva na pokojný súkromný život. Stres z väzobného prostredia sa nepriaznivo
odrazil na jeho psychickom stave, po prepustení z väzby sa po dlhšiu dobu zajakával, bol utiahnutý,
nemal záujem komunikovať ani s priateľmi, pričom väzba mala vplyv na pretrhnutie sociálnych väzieb,

keď počas pobytu vo väzbe nemal možnosť vidieť svojho syna, ani komunikovať s ním, podieľať sa
akýmkoľvek spôsobom na jeho výchove; zmeškal aj stužkovú slávnosť svojej dcéry B.. Z dôvodu väzby
zameškal Vianoce a mnohé rodinné oslavy, čím prišiel o možnosť stretnúť sa s blízkymi a vytvoriť si
tak cenné spomienky. Po prepustení z väzby zaznamenal zmeny správania svojho okolia k jeho osobe,
stal sa terčom posmeškov a osočovaní, v obchode ho odmietali obslúžiť. Poukázal na to, že väzba

predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva aj ďalšie negatívne dôsledky pre
jeho osobný život, zasahuje do súkromného života jednotlivca, jeho cti a dôstojnosti a je teda spôsobilá
popri porušení práva na osobnú slobodu garantovaného čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
obmedziť a porušiť aj právo jednotlivca na rešpektovanie a ochranu jeho súkromného a rodinného
života, dôstojnosti a osobnej cti. Je nepochybné, že väzba realizovaná v rozpore so zákonom je

spôsobilá vyvolať okrem vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy. V súvislosti so vznikom
nemateriálnej ujmy, je potrebné vziať do úvahy, že túto spravidla nie je možné dokazovať, pretože ide
o stav mysle poškodenej osoby a spravidla postačuje zistenie, či sú dané objektívne dôvody pre to,
aby sa konkrétna osoba mohla cítiť poškodenou, teda dotknutou v tých zložkách, ktoré tvoria vo svojom
súhrne nemajetkovú sféru jednotlivca. Súd prvej inštancie pri hodnotení predmetného čiastkového

nároku vychádzal z výpovede žalobcu, z ktorej zistil, že pociťoval podmienky väzby ako nepopísateľné
v negatívnom slova zmysle, väzba bola vykonávaná v cele o rozmeroch 4 x 2 m, v ktorej bola namiesto
toalety jama, v tejto cele všetci spolu jedli, spali, vychádzka bola umožnená jedenkrát za deň na hodinu,
v cele bola len studená voda, možnosť osprchovať sa bola dvakrát do týždňa len na päť minút. Vo väzbeho ťažila tá skutočnosť, že mu hrozí trest odňatia slobody v trvaní 9,5 až 20 rokov, čo by znamenalo,
že neuvidí ísť syna do školy a nebude môcť byť prítomný na dcérinej stužkovej. Návštevy detí vo väzbe
sa uskutočňovali raz za tri týždne, ale mohol sa s nimi rozprávať len cez sklo a zakaždým len 10

minút. Väzba bola pre neho psychicky náročná a od základu mu zmenila život. V dôsledku väzby stratil
zákazníkov, po návrate z väzby musel začínať pracovne od nuly a dnes má len dlžoby. Prvoinštančný
súd poukázal na to, že voči žalobcovi bolo vedené trestné stíhanie pre zločin týrania blízkej osoby
a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/ ods. 2 písm. d/ Trestného zákona, bol obmedzený na
osobnej slobode dňa 4.10.2012 a z väzby bol prepustený dňa 8.3.2013, takže väzba trvala 156 dní. Pri

hodnotení následkov neoprávneného držania vo väzbe v osobnej sfére žalobcu ako poškodeného je
potrebné vychádzať zo skutočnosti, že samotné držanie vo väzbe má z povahy veci negatívne dopady
do slobody pobytu a do práva na súkromie a v tomto ohľade výkon väzby sám o sebe spôsobuje ujmu
na základných právach, slobodách a dôstojnosti dotknutej osoby. Spôsobuje stres, neistotu, úzkosť,
ktoré následky boli preukázané výsluchom žalobcu. Pokiaľ ide o prípadné porušenie práva žalobcu na
rodinný život mal vychádzajúc z výsluchu žalobcu za preukázané, že väzba mala negatívny dopad na

jeho rodinný život v oblasti rozvíjania kontaktov s deťmi. Dopady väzby do profesného života žalobcu,
do jeho spoločenskej povesti a cti síce tvrdené boli, ale v konaní neboli preukázané. Vychádzajúc z
vyššie uvedeného mal potom za to, že žalobca preukázal zásah a nepriaznivý dopad v súvislosti s
vykonanou väzbou v jeho súkromnom a rodinnom živote a samotné konštatovanie porušenia práva sa
nejaví dostatočným zadosťučinením, z dôvodu ktorého s poukazom na § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003

Z.z. platného a účinného do 31.12.2012, priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za
každý deň väzby vo výške 26,20 €. V zmysle citovaného zákonného ustanovenia výška nemajetkovej
ujmy spôsobnej rozhodnutiami uvedenými v § 7 a § 8 je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej
mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a
to za každý i začatý deň pozbavenia osobnej slobody. Priemerná nominálna mesačná mzda v roku 2011

predstavoval sumu 786,- €. Žalobca bol väzobne obmedzený na svojej osobnej slobode od 4.10.2012 a
tak bolo potrebné aplikovať v tom čase platné a účinné znenie ustanovenia § 17 zákona č. 514/2003 Z.z.
Aj keď po 1.1.2013 prišlo k novelizácii zákona č. 514/2003 Z.z. aj v jeho ustanovení § 17 ods. 4, ktorý
následne už len obmedzoval výšku náhrady nemajetkovej ujmy, neexistoval žiaden rozumný dôvod, pre
ktorýbyprinezmenenýchpodmienkachväzbyžalobcu,munemalpriznaťnáhradunemajetkovejujmyza

väzbuvykonanúvroku2013vrovnakejvýškeakobolapriznanázarok2012,ajvzhľadomnaskutočnosť,
že určoval náhradu nemajetkovej ujmy len vo vzťahu dopadu väzby do práva žalobcu na osobnú slobodu
a súkromie, vrátane jeho osobného a rodinného života, ktoré následky väzby na uvedené sféry života
jednotlivca je možné odvodiť už len z povahy väzby ako takej. Na základe uvedeného uložil žalovanému
povinnosťzaplatiťžalobcovináhradunemajetkovejujmyzačasväzbyvovýške4.087,20€(26,20€x156

dní) a vo zvyšku uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobu ako nedôvodnú zamietol.
3.2. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. a
žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal, aj keď mal v spore pomerný úspech, pretože mu
v súvislosti s konaním žiadne trovy nevznikli a ani si ich náhradu neuplatnil.

4. Proti tomuto rozsudku vo výroku I., ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi náhradu majetkovej ujmy vo výške 672,10 € a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4.087,20
€ do troch dní od právoplatnosti rozsudku, podal žalovaný včas odvolanie dôvodiac ustanovením § 365
ods. 1 písm. b/, f/, h/ C.s.p. (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej

inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Uviedol, že súd prvej inštancie v
odôvodnení napadnutého rozsudku dospel k záveru, že žalobca si svoje vzatie do väzby nezavinil sám
a tak nevzhliadol dôvod na jeho liberáciu zo zodpovednosti štátu za škodu s odkazom na rozhodnutie
Najvyššieho súdu ČSSR zo dňa 30.11.1977, sp.zn. Plsf 3/77. On poukazuje na ustanovenie § 8 ods.

5 zákona č. 514/2003 Z.z., z ktorého vyplýva, že titulom rozhodnutia o väzbe je možné priznať nárok
na náhradu škody osobe, proti ktorej bolo trestné stíhanie zastavené, ktorá bola oslobodená spod
obžaloby, alebo vec ktorej bola postúpená inému orgánu, avšak nesmie prísť k naplneniu predpokladu
uvedeného v § 8 ods. 6 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z., t. j., že si osoba vzatie do väzby zavinila sama.
Žalobcovi bolo vznesené obvinenie uznesením vyšetrovateľa OR PZ Bratislava IV zo dňa 5.10.2012, č.

ČVS:ORP-XXX/X-OVK-BX-XXXX za zločin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm.
a/ ods. 2 písm. d/ Trestného zákona. Keďže na základe v tom čase vykonaného dokazovania existoval
odôvodnený záver, že žalobca skutok, pre ktorý bolo voči nemu vznesené obvinenie spáchal a zároveň
nakoľko sa sám počas výsluchu zo dňa 7.10.2012 pred sudkyňou Okresného súdu Bratislava IV. preprípravné konanie k spáchaniu skutku priznal, keď uviedol, že „svoje správanie voči poškodenej večer
dňa 4.10.2012 prehnal“ a zároveň spolu s poškodenou a maloletými deťmi bývali v spoločnej domácnosti
hrozilo, že bude v páchaní trestnej činnosti pokračovať, bol žalobca uznesením sudkyne pre prípravné

konanie Okresného súdu Bratislava IV. zo dňa 7.10.2012, sp.zn. OTp 206/2012 vzatý do väzby podľa §
71 ods. 1 písm. c/ zákona č. 301/2005 Z.z. Z predmetného uznesenia o vzatí žalobcu do väzby je zrejmé,
že „existencia väzobných dôvodov je daná tým, že obvinený bude naďalej pokračovať v agresívnom
správaní voči svojej manželke a deťom, že bude pokračovať a svoje vyhrážky zrealizuje,... vzbudzujú
reálnu a dôvodnú obavu, najmä v súvislosti s tým, že obvinený sa poškodenej opakovane vyhrážal

fyzickou likvidáciou celej rodiny. Obvinený, poškodená a deti bývajú v jednej domácnosti, čo tiež zvyšuje
riziko možného budúceho útoku obvineného na adresu poškodenej, synov... Účel väzby nemožno v
konkrétnom štádiu konania nahradiť žiadnym iným účinným opatrením.“ Danosť a opodstatnenosť väzby
žalobcu bola počas jeho trestného stíhania opakovane preskúmavaná aj Krajským súdom v Bratislave,
ktorý uznesením zo dňa 6.11.2012, sp.zn. 3 Tpo 91/2012, zamietol sťažnosť žalobcu voči uzneseniu o
jehovzatídoväzbyanáslednedňa8.1.2012zamietolajjehosťažnosťprotirozhodnutiuOkresnéhosúdu

Bratislava IV. o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby. Výsledky prípravného konania ukázali,
že skutok, pre ktorý bol žalobca trestne stíhaný nie je trestným činom, ale môže ísť o skutok, ktorý by
mohol byť priestupkom proti občianskemu spolunažívaniu, preto bola vec trestného stíhania žalobcu
uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava IV zo dňa 27.5.2013, sp.zn. 1 Pv 784/12/1104 postúpená
Okresnému úradu Bratislava, Odboru všeobecnej vnútornej správy, ktorý žalobcu uznal za vinného zo

spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d/ zákona č. 372/1990
Zb. a uložil mu pokutu vo výške 70,- €, ktoré rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím Okresného úradu
Bratislava, Odborom opravných prostriedkov zo dňa 11.8.2014. Okresný úrad Bratislava v odôvodnení
svojho rozhodnutia, ktorým bol žalobca uznaný za vinného zo spáchania vyššie uvedeného priestupku
konštatoval, že mal za preukázané, že žalobca svojim aktívnym a úmyselným konaním ohrozil zdravie

svojej družky tým, že ju chytil za krk a mohol jej spôsobiť zranenie, použil voči nej vulgarizmy, ktoré
boli v odôvodnení rozhodnutia správnym orgánom označené ako „hrubé nadávky“. Uvedeného konania
sa navyše žalobca dopustil pod vplyvom alkoholu a v prítomnosti maloletej osoby, čím mohol ohroziť
mravný a psychický vývoj tejto osoby, tak mal za to, že takéto správanie žalobcu sa vymyká riadnemu
spolunažívaniuosôb,žeodporujenormámslušnéhosprávania,začoježalobcapovinnýznášaťsankciu.

I keď konanie žalobcu nedosiahlo intenzitu trestného činu, k spáchaniu skutku, správnym orgánom
vymedzenéhoakoaktívneaúmyselnékonanieohrozujúcezdraviedružkyžalobcupodvplyvomalkoholu
a v prítomnosti maloletej osoby, zo strany žalobcu jednoznačne a preukázateľne prišlo a nemožno
súhlasiť s názorom prvoinštančného súdu, že išlo o „právom dovolené konanie.“ Z uvedených dôvodov
sa domnieva, že vznesenie obvinenia žalobcovi ako aj jeho väzobné stíhanie bolo dôvodné, nakoľko

v čase keď sa rozhodovalo o vzatí žalobcu do väzby, existovalo dôvodné podozrenie, že sa dopustil
zločinu, ktorý sa mu kládol za vinu, k spáchaniu skutku sa pred sudkyňou pre prípravné konanie sám
priznal a zároveň hrozilo, že uskutoční, resp. bude pokračovať v páchaní skutku, ktorý sa mu kládol za
vinu, keďže s poškodenou a maloletými deťmi žil v spoločnej domácnosti. Pre vzatie žalobcu do väzby
postačoval vyšší stupeň pravdepodobnosti zo spáchania trestného činu a nebolo nevyhnutné, aby bola

trestná činnosť spoľahlivo preukázaná ako v prípade podania obžaloby. K väzobnému stíhaniu žalobcu
došlo na podklade v tom čase dostupnej dôkaznej situácie, ktorá odôvodňovala záver, že žalobca trestný
čin, ktorý sa mu kládol za vinu spáchal. Ak teda súd prvej inštancie dospel k záveru, že zo strany žalobcu,
napriek jeho priznaniu a nepochybnému preukázaniu úmyselného spáchania skutku (hoc v podobe
priestupku), neprišlo k zavineniu si väzby samotným žalobcom, dopustil sa podľa nesprávneho právneho

posúdenia veci. Ďalej žalovaný uviedol, že vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy vyslovil prvoinštančný súd názor o potrebe zohľadnenia ustanovenia § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka a ustanovenia § 17 ods. 2, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. pri formovaní záveru
o potrebe priznania náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi v peniazoch, pričom on argumentoval tým, že
v prípade žalobcu, ani ak by boli splnené podmienky zodpovednosti štátu za škodu, nie je možné dospieť

k záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi v peniazoch, nakoľko v prípade
žalobcu ide o také uplatňovanie práva, ktoré môže byť posudzované ako rozporné s dobrými mravmi,
keďže si žalobca uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy titulom svojho väzobného stíhania, hoci
k spáchaniu skutku došlo, žalobca sa k spáchaniu skutku sám priznal a bola mu za spáchanie tohto
skutku v podobe priestupku proti občianskemu spolunažívaniu aj uložená sankcia s tým, že poukazoval

aj na charakter priestupku, keďže žalobca pod vplyvom alkoholu poškodenú fyzicky napadol, vulgárne
jej nadával za prítomnosti maloletej osoby. Súd prvej inštancie sa s jeho námietkou ohľadom uplatnenia
nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v rozpore s dobrými mravmi nestotožnil, pričom sám
zákon č. 514/2003 Z.z. v § 25 odkazuje na subsidiárne použitie Občianskeho zákonníka, vždy sapri uplatnení nároku na náhradu škody jedná primárne o vzťah medzi jednotlivcom a štátom, ktorý
vzniká pri výkone verejnej moci a teda sa súdu prvej inštancie javí neadekvátne analogicky posudzovať
pravidlá všeobecnej úpravy zodpovednosti za škodu obsiahnutej v Občianskom zákonníku s pravidlami

špeciálneho právneho predpisu, ktorým je zákon č. 514/2003 Z.z. Podľa názoru prvoinštančného súdu
zákon č. 514/2003 Z.z. obsahuje vlastné a úplné podmienky, za splnenia ktorých štát za vzniknutú škodu
nesie zodpovednosť a nakoľko nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vznikol podľa zákona
č. 514/2003 Z.z., nie je možné takýto nárok zamietnuť s odkazom na ustanovenie § 3 Občianskeho
zákonníka, keďže hodnoty obdobné tým v uvedenom ustanovení zákona sú obsiahnuté v § 17 ods. 3

zákona č. 514/2003 Z.z. a je možné zisťovať rozsah nemajetkovej ujmy výlučne podľa pravidiel § 17
ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Z uvedeného je potom zrejmé, že súd prvej inštancie jeho argumentáciu
o potrebe posúdenia uplatneného nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy z hľadiska súladu
s dobrými mravmi nepovažoval za relevantnú. S uvedeným právnym posúdením sa nestotožnil a má
za to, že aj v prípade nárokov uplatňovaných v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. je umožnené priamo
aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, konkrétne § 3 ods. 1 tohto zákona. Ustanovenie §

17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. nemožno v žiadnom prípade považovať za priame pretavenie § 3
ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda za špeciálnu právnu úpravu, ktorá by vylučovala možnosť použitia
všeobecnej právnej úpravy. V prípade rozporu uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy s
dobrými mravmi by totiž nárok nemal byť priznaný vôbec (v takom prípade by nemalo byť možné priznať
ani len nárok na náhradu nemajetkovej ujmy formou ospravedlnenia či konštatovania porušenia práva).

Ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. pritom rieši až situáciu, kedy sa určuje náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch, takže sa aplikuje až v stave, kedy súd uváži, že samotné konštatovanie
porušenia práva nie je pre žalobcu dostatočným zadosťučinením a celkom jednoznačne neobsahuje
takú právnu úpravu, ktorá by zohľadňovala hodnoty chránené § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ktorá
by umožnila zohľadniť rozpornosť výkonu práva s dobrými mravmi. Aj v prípade, ak by bolo možné

akceptovať vyššie uvádzané úvahy súdu k tejto otázke (s čím zásadne nesúhlasí), zdôvodnenie súdu
prvejinštancieovýlučnompoužitíustanovenia§17ods.3zákonač.514/2003Z.z.priurčovanípriznania
výšky náhrady nemajetkovej ujmy a o nemožnosti aplikácie všeobecnej úpravy týkajúcej sa dobrých
mravovpodľa§3Občianskehozákonníkapovažujezanedostatočnéanepresvedčivé.Vďalšíchbodoch
odôvodneniarozsudku,vktorýchprvoinštančnýsúdriešiladekvátnosťvýškynáhradynemajetkovejujmy

sa už citovaním ustanovením zákona vôbec nezaoberá a tak závery, ktoré viedli súd prvej inštancie k
zamietnutiu jeho námietky o rozpore uplatneného nároku s dobrými mravmi sa v konečnom dôsledku
nepretavili do rozhodovania súdu pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Uvedeným podľa jeho
názoru súd prvej inštancie porušil jeho právo na spravodlivý proces a zároveň zaťažil svoje rozhodnutie
nesprávnym právnym posúdením. K nemajetkovej ujme konštatoval, že žalobca sa domáhal náhrady

nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- € za 5 mesiacov a 4 dni väzby, keď tento svoj nárok odôvodnil tým,
že v dôsledku väzby sa zmenilo správanie okolia voči nemu, v miestnych potravinách si mali na neho
ukazovať prstom a mali ho odmietať obslúžiť, čo mu spôsobilo apatiu, smútok a dlhodobý psychický
stres, dlhšiu dobu sa zajakával, bol utiahnutý a nemal záujem o komunikáciu s priateľmi. Väzobné
stíhanie malo narušiť aj vzťah s jeho maloletým synom, mal zmeškať Vianoce, mnohé rodinné oslavy

ako aj stužkovú slávnosť svojej dcéry, pričom aj samotné väzobné prostredie sa nepriaznivo odrazilo na
jeho psychickom stave. Na pojednávaní vo veci konanom dňa 30.11.2017 žalobca uviedol, že návštevy
detí sa uskutočňovali raz za tri týždne, mohol sa s nimi rozprávať len cez sklo a po dobu najviac 10 minút
a poukázal aj na zlé životné podmienky vo väzbe. V odôvodnení napadnutého rozsudku zaujal súd prvej
inštancie názor, že samotné držanie vo väzbe má z povahy veci negatívne dopady na slobodu pobytu a

predstavuje zásah do práva na súkromie a v tomto ohľade výkon väzby sám o sebe spôsobuje ujmu na
základných právach, slobodách a dôstojnosti dotknutej osoby. Spôsobuje stres, neistotu, úzkosť, ako aj
že pri hodnotení nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vychádzal z výpovede žalobcu a mal za
preukázané, že väzba mala negatívny dopad na jeho rodinný život v oblasti rozvíjania kontaktov z deťmi.
On poukázal na to, že v konaní o náhradu škody i náhradu nemajetkovej ujmy zaťažuje žalobcu nielen

bremeno tvrdenia, ale aj bremeno dôkazu pokiaľ ide o vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy ako
aj o nárokovanú výšku. Uvedený názor predpokladá aj ustanovenie § 132 ods. (neuvedený, poznámka
odvolacieho súdu) C.s.p. Rovnako zákon č. 514/2003 Z.z. pri priznávaní náhrady nemajetkovej ujmy
nezakladá prezumpciu vzniku nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie pri priznávaní nároku na náhradu
nemajetkovejujmyžalobcovivychádzallenavýlučnezjehovýsluchunaposlednompojednávanívoveci,

ale ďalšie dokazovanie ohľadom vzniku a opodstatnenosti nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej
ujmy vykonané nebolo. Prvoinštančný súd prevzal tvrdenia žalobcu o nevyhovujúcich podmienkach vo
väzbe, pričom ich nepodrobil absolútne žiadnej konfrontácii, takže nie je zrejmé, či tvrdenia žalobcu sú
pravdivé a zodpovedajú realite. Podmienky výkonu väzby sú stanovené na základe zákona č. 221/2006Z.z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov, kde sú stanovené aj rozmery cely alebo nárok na
vychádzku v trvaní jednej hodiny denne a pod., čiže súd prvej inštancie podmienky výkonu väzby, ktoré
zodpovedajú štandardným podmienkam podľa právnych predpisov pri priznávaní nároku na náhradu

nemajetkovejujmynemôžezohľadňovať.Poukázalnabod29.odôvodnenianapadnutéhorozhodnutia,v
ktorom súd prvej inštancie uviedol, že z výpovede žalobcu mal za preukázané, že väzba mala negatívny
dopad na jeho rodinný život v oblasti rozvíjania kontaktov s deťmi. Sám žalobca uviedol, že nemohol
vídať svojho syna, ani s ním komunikovať a podieľať sa na jeho výchove, k čomu dodáva, že negatívny
dopad na rodinný život žalobcu a rozvrat jeho rodiny nespôsobila väzba, ale výlučne jeho opakované

nevhodné správanie, ktoré voči svojej družke za prítomnosti maloletého syna dňa 4.10.2012 malo
charakter priestupku. Tvrdenia žalobcu ohľadom dopadu väzobného stíhania na jeho povesť a profesijný
život súd prvej inštancie nepovažoval za preukázané. Zopakoval, že v konaní o nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy je žalobca zaťažený dôkazným bremenom ohľadom vzniku a rozsahu nemajetkovej
ujmy, pričom musí preukázať konkrétny negatívny prejav nemajetkovej ujmy vo svojej osobnostnej sfére.
Pri nesplnení dôkaznej povinnosti a neunesení dôkazného bremena, hrozí stranám sporu nepriaznivé

rozhodnutie vo veci samej. Vzhľadom k tomu, že žalobca v konaní nepredložil žiaden dôkaz ohľadom
vzniku nemajetkovej ujmy (okrem svojej výpovede), neuniesol dôkazné bremeno dôkazu a nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy nepreukázal. Prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
uviedol, že žalobca preukázal zásah a nepriaznivý dopad v súvislosti s vykonanou väzbou v jeho
súkromnom a rodinnom živote a samotné konštatovanie porušenia práva nepovažoval za dostatočné

zadosťučinenie vzhľadom na čo súd prvej inštancie poukazujúc na ustanovenie § 17 ods. 4 zákona
č. 514/2003 Z.z. platného a účinného do 31.12.2012 priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 4.087,20 €, čo predstavuje 26,20 € za deň väzby (väzobné stíhanie žalobcu trvalo 156 dní) a
uviedol, že nakoľko bol žalobca vo väzbe od 4.10.2012 bolo potrebné aplikovať v tom čase platné a
účinné znenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. s tým, že aj keď od 1.1.2013 prišlo k novelizácii

zákona č. 514/2003 Z.z., nevidel dôvod, pre ktorý by pri nezmenených podmienkach väzby žalobcu
nemalpriznaťžalobcovirovnakúnáhraduzaväzbuvykonanúvroku2013akúpriznalzaväzbuvykonanú
v roku 2012. V súvislosti s určením výšky náhrady nemajetkovej ujmy zo strany súdu prvej inštancie
poukázal na ustanovenie § 217 C.s.p. V čase rozhodovania prvoinštančného súdu bol platný a účinný
zákon č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., pričom pre aplikáciu uvedenej právnej úpravy

je dôležitá skutočnosť, že zákon č. 412/2012 Z.z. neobsahuje prechodné ustanovenia. K ustanoveniu §
27b ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. konštatoval, že upravuje prechodné ustanovenia k úpravám, ktoré
boli zapracované do zákona č. 514/2003 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2009, neupravuje teda prechodné
ustanovenia k úpravám, ktoré priniesla novela, zákon č. 412/2012 s účinnosťou od 1.1.2013. Vzhľadom
na uvedené má za to, že na prípad žalobcu bolo potrebné aplikovať zákon č. 514/2003 Z.z. v znení

zákona č. 412/2012 Z.z. účinného od 1.1.2013, nie v znení účinnom do 31.12.2012. K nároku žalobcu
na náhradu ušlého zisku vo výške 2.861,40 € žalovaný uviedol, že tento nárok žalobca odôvodnil
tým, že dňa 26.7.2012 uzatvoril so Slovenským národným múzeom, Múzeom Červený kameň zmluvu
o dielo č. SNM-MČK-INÉ-2012 na dodanie tovaru s montážou - obnova kamerového systému a v
dôsledku svojho väzobného stíhania nemohol predmet zmluvy zrealizovať. Predmetná zmluva o dielo

však nebola so žiadnou zo zmluvných strán podpísaná. Zo strany žalobcu bola predložená ponuka zo
dňa 26.7.2012, ktorá bola Slovenským národným múzeom, Múzeom Červený kameň dňa 10.9.2012
akceptovaná. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu ušlého zisku vo výške 672,10 € z
uvedenej sumy, nakoľko mal za preukázané, že jeho ušlý zisk v príčinnej súvislosti s nezákonnou väzbou
predstavuje sumu vo výške 672,10 €, keďže zo žalobcom pôvodne uplatňovanej sumy je potrebné

odpočítať náklady na obstaranie kamier, náklady na cestu mimo Bratislavy, ktoré žalobca nevykonal,
pretože dielo nerealizoval, takže žalobca preukázal len nárok na náhradu ušlého zisku vo výške 672,10
€,keďževtejtosumeneprišlokrozmnoženiujehomajetkovýchhodnôtsohľadomnapravidelnýbehvecí
v dôsledku väzobného stíhania. On nerozporuje predloženie ponuky č. XXNAXXXXX zo dňa 26.7.2012
zo strany žalobcu na dodávku kamerového systému Slovenskému národnému múzeu, Múzeu Červený

kameň, ani akceptáciu ponuky zo strany Slovenského národného múzea, Múzea Červený kameň zo
dňa 10.9.2012, ale predloženie ponuky a jej akceptáciu je potrebné chápať výlučne ako predzmluvné
rokovania, pričom vzájomné práva a povinnosti mali byť založené až na základe uzavretia platnej a
účinnej zmluvy o dielo, z čoho vyplýva, že až platná a účinná zmluva o dielo by založila povinnosť
žalobcu dodať kamerový systém a dielo vykonať. Je nepochybné, že Slovenské národné múzeum je

povinnou osobou podľa § 2 zákona 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, z čoho je zrejmé, že uzavretú zmluvu
o dielo medzi žalobcom a Slovenským národným múzeom, Múzeom Červený kameň by bolo nutné
zverejniť v Centrálnom registri zmlúv, takáto zmluva by sa stala účinnou najskôr deň nasledujúci podni jej zverejnenia. Až v prípade, ak by k uzavretiu a zverejneniu zmluvy o dielo v Centrálnom registri
zmlúv prišlo a v dôsledku väzobného stíhania žalobcu by tento nemohol realizovať predmet zmluvy,
tak by sa žalobca, za splnenia ďalších podmienok, mohol úspešne domáhať náhrady ušlého zisku z

nezrealizovanej zmluvy o dielo. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu ušlého zisku vo výške
672,10 €, keď za dostatočné pre priznanie takéhoto nároku považoval ponuku a jej akceptáciu, hoci
malo ísť o vykonanie diela pre povinnú osobu v zmysle § 2 zákona č. 211/2000 Z.z., čo predpokladá
uzavretie zmluvy o dielo a jej zverejnenie v Centrálnom registri zmlúv. Takéto rozhodnutie potom zakladá
nesprávne právne posúdenie. Záverom uviedol, že v prípade, ak ho odvolací súd zaviaže na náhradu

akejkoľvek sumy, v súlade s § 232 C.s.p. navrhol odvolaciemu súdu, aby zmenil napadnutý rozsudok a
určilmunaplnenie30.dňovúparičnúlehotuzdôvoduadministratívno-časovejnáročnostiúhradydanou
oneskorením pri zisťovaní a vyznačovaní právoplatnosti súdnych rozhodnutí, potrebou schvaľovacieho
procesu úhrady za účelom vykonania základnej finančnej kontroly a časovým obdobím potrebným
na samotnú realizáciu úhrady. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutom výroku zmeniť a žalobu aj v tejto časti zamietnuť.

5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že žalovaný k nezákonnej väzbe argumentuje,
že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil, keď vyhodnotil jeho konanie ako konanie,
ktoré nezakladá zavinenie väzby, takže sa sa silou mocou snaží udržať svoj právny názor, ktorý sa
prieči konštantnej judikatúre, teleologickému výkladu ustanovení zákona a elementárnej logike. Snaha

o odôvodnenie pochybenia prvoinštančného súdu žalovaného spočíva vo výslovnom opakovaní jeho
názorov, s ktorými sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nestotožnil a nemohol stotožniť. On
odkazuje na svoje vyjadrenie zo dňa 22.6.2017, ktoré možno takmer v celosti prijať aj do tohto vyjadrenia
k odvolaniu, a to k nezákonnej väzbe. Dodal, že samotné (akékoľvek) jeho priznanie nezakladá jeho
vinu, preto považuje tento smer argumentácie žalovaného za neopodstatnený, hrubo presahujúci princíp

prezumpcie neviny. Ani uznanie vinného za priestupok nemá za následok „zavinenie si väzby.“ Celá
argumentácia žalovaného spočíva na vyhodnocovaní dôvodnosti väzobného stíhania v čase spáchania
priestupku (nie trestného činu). K zavineniu si väzobného stíhania by došlo vtedy, ak by svojim iným
konaním dal orgánom činným v trestnom konaní dôvod na väzobné stíhanie. Samotný dôvod, na
základe ktorého bolo vydané uznesenie o vznesení obvinenia a väzobného stíhania, ako nezákonných

rozhodnutí, nie je tým konaním, ktorým si väzbu zavinil, ide o konanie, pre ktoré bolo vedené trestné
stíhanie a vydané rozhodnutie, ktoré sa neskôr preukázalo ako nedôvodné, ex tunc nezákonné. Ak
by už samotná okolnosť, ktorá viedla k vydaniu rozhodnutia v trestnom konaní mala sama o sebe
byť dôvodom zavinenia väzby podľa ustanovenia § 8 ods. 6 zákona, tak by nikto väzobné stíhaný,
proti komu by trestné stíhanie bolo zastavené, bol oslobodený spod obžaloby, alebo by jeho vec bola

postúpená inému orgánu nemal právo na náhradu škody, pretože by si v zmysle tejto logiky „zavinil
sám trestné stíhanie.“ Na podporu tejto právnej argumentácie sa odvolal na rozsudok Najvyššieho
súdu Českej republiky zo dňa 12.6.2003, sp.zn. 25 Cdo 1567/2002. Súd prvej inštancie sa plne
stotožnil s jeho argumentáciou a svoje odôvodnenie oprel o názor Najvyššieho súdu ČSSR zo dňa
30.11.1977, sp.zn. Plsf 3 77, ktorého právna veta je v zásade totožná s dátumovo novším, vyššie

citovaným rozhodnutím. Žalovaný žiadnym spôsobom neuviedol, akým spôsobom mal prvoinštančný
súd nesprávne právne vec posúdiť. Je zrejmé, že len vyjadruje svoj nesúhlas s právnym názorom
vyjadreným v napadnutom rozhodnutí a odmieta, resp. ignoruje konštantnú judikatúru súdov. Ďalej
uviedol, že žalovaný v odvolaní namieta, že neboli zohľadnené ustanovenia o dobrých mravoch, preto
aj z tohto pohľadu nemá byť adekvátne priznanie nemajetkovej ujmy peniazoch, nakoľko ide o také

uplatňovanie práva, ktoré môže byť posudzované ako rozporné s dobrými mravmi. Z pohľadu skúmania
podmienok existencie nároku na nemajetkovú ujmu je úplne irelevantné či v konečnom dôsledku bol
uznaný vinným z priestupku, či bol/nebol pod vplyvom alkoholu a podobne. Jediné na čom záleží je, či je
naplnená podmienka nezákonnosti rozhodnutia a následku v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným
rozhodnutím. V konaní nebolo sporné, že bol rozhodnutím o vznesení obvinenia a rozhodnutím o vzatí

do väzby väzobné stíhaný, hoci ako sa neskôr preukázalo, bol väzobné stíhaný za skutok, ktoré nie je
trestným činom a toto stačí. Bol nezákonne 156 dní vo väzbe a akékoľvek ďalšie okolnosti ako alkohol,
jeho správanie sa, či priznanie sa, sú len vedľajšieho charakteru a môžu mať nanajvýš význam pri
určení výšky priznania nemajetkovej ujmy podľa zásad ustanovených v § 17 ods. 2, ods. 3 zákona č.
514/2003 Z.z., nie však význam pre spochybnenie samotnej existencie nároku. Z uvedeného dôvodu

v žiadnom prípade nemôže byť spochybnený samotný nárok na náhradu škody. Stotožnil sa v celom
rozsahu s právnym názorom súdu prvej inštancie o aplikability ustanovení Občianskeho zákonníka,
konkrétne ustanovenia § 3 ods. 1, keď súd prvej inštancie vecne i právne správne odôvodnil dôvod ich
neuplatnenia. Zákon č. 514/2003 Z.z. je lex specialis a má vlastné pravidlá posudzovania nemajetkovejujmy. Pochopiteľne rozumie tomu, že žalovaný sa snaží dosiahnuť vyvinenie sa zo zodpovednosti za
vzniknutú škodu, avšak táto procesná obrana podľa jeho názoru už prekračuje hranice elementárneho
princípu spravodlivosti. Ak je žalovaný (Slovenská republika) skutočne presvedčený o tom, že ani len

nevznikol nárok (v akejkoľvek výške) na náhradu škody za pozbavenie osobnej slobody v rozsahu
156 dní, potom sa pýta, aký princíp vlády vlastne deklaruje Slovenská republika; princíp právneho
štátu, alebo neprávneho štátu. Ak má byť Slovenská republika demokratický a právny štát, nemôže
dôjsť k pochybovaniu o existencii nároku na náhradu škody v nemajetkovej ujme v prípade pozbavenia
osobnej slobody občana tohto štátu. K výške nemajetkovej ujmy konštatoval, že žalovaný namieta

neunesenie dôkazného bremena preukazujúceho vznik nemajetkovej ujmy a jej výšku a argumentuje,
že pri priznávaní náhrady nemajetkovej ujmy nezakladá prezumpcie vzniku nemajetkovej ujmy, t.j.,
že automaticky v prípade zastavenia trestného stíhania, oslobodenia spod obžaloby alebo postúpenia
veci inému orgánu, vznikne nárok osoby na náhradu nemajetkovej ujmy, ako aj tým, že súd prvej
inštancie vychádzal pri určení výšky nemajetkovej ujmy len a výlučne z jeho výsluchu a tak nepreukázal
konkrétny negatívny prejav nemajetkovej ujmy. Dôrazne a rázne odmieta túto argumentáciu žalovaného

a považuje ju za nehanbenú. Pokiaľ žalovaný rezignuje na základné ľudské práva a slobody jednotlivca,
tak mu pripomína čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 17 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky; osobná sloboda sa zaručuje, nikto nemôže byť v rozpore so zákonom
pozbavený osobnej slobody. Bol pozbavený osobnej slobody v rozpore so zákonom. Podľa jeho
názoru je všeobecnou známou skutočnosťou, že pozbavenie osobnej slobody nezákonným väzobným

stíhaním má mimoriadne negatívny dopad na postihnutú osobu, ako aj na jeho súkromný a rodinný
život. Vzhľadom na to, že ide o najzávažnejší zásah do osobnej slobody človeka, nemôže byť nikým
spochybnené, že takýto zásah má vždy vážne následky vo všetkých oblastiach pôsobenia človeka, ktoré
sa nedajú nijako inak kompenzovať, len zmierniť následky. Z uvedeného dôvodu súdu musí byť známe,
že väzobné stíhanie má vážny následok vo všetkých sférach človeka, a to bez potreby konkrétneho

dokazovania, jednoznačných skutočností, akými je pobyt v ústave na výkon väzby. Výška priznanej
náhrady škody priznanej v sume 4.087,20 € je len symbolickou čiastkou, pričom nezohľadňuje reálne
spôsobenú škodu, je len akýmsi zadosťučinením. Rozhodol sa neodvolať proti tomuto výroku, pretože aj
keď s výškou nesúhlasí, na rozdiel od žalovaného rešpektuje konštantnú judikatúru a právne predpisy,
ktoré priznávajú náhradu za deň nezákonnej väzby v takých intenciách, v akých prvoinštančný súd

rozhodol. S poukazom na skutkový stav je táto výška absolútne zákonná a odôvodnená. K námietke
žalovaného, že súd prvej inštancie použil na určenie výšky náhrady škody ustanovenie, ktoré v čase
vyhlásenia už nebolo účinné, pretože aplikoval zákon č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012
uviedol, že súčasná právna úprava zákona č. 514/2003 Z.z. v platnom znení v čase vyhlasovania
rozsudku, neobsahuje ustanovenie o určení výšky nemajetkovej ujmy. Prvoinštančný súd si aplikáciou

tohto neúčinného ustanovenia len pomohol, čo aj adekvátne odôvodnil. Nevidí preto pochybenie súdu
prvej inštancie v takto zvolenému odôvodneniu priznania výšky, pričom judikatúra, na ktorú poukazoval
vo svojom vyjadrení zo dňa 22.6.2017, počíta s obdobnou výškou náhrady nemajetkovej ujmy. Záverom
dodal, že neobstojí ani argumentácia žalovaného, že jeho ponuka na dodávku kamerového systému
a jej akceptácia zo strany Múzea Červený kameň, bola len predzmluvným rokovaním a vzájomné

práva a povinnosti mali byť založené až na základe uzavretia platnej a účinnej zmluvy, ktorá mala byť
povinne zverejnená v Centrálnom registri zmlúv, keď nepovažoval existenciu vzniku ušlého zisku pred
zverejnením zmluvy v Centrálnom registri zmlúv. Pokiaľ definícia ušlého zisku znamená nerozmnoženie
určitej majetkovej hodnoty s ohľadom na pravidelný beh vecí v dôsledku určitej skutočnosti, tak je
jednoznačné, že nie je potrebné, aby štádium procesu uzavretia zmluvy bol riadne ukončený. Nemohlo

dôjsť k podpisu zmluvy a tým pádom ani k jej uverejneniu, pretože došlo k jeho väzbe. V prípade
normálneho chodu vecí žalovaný nepreukázal takú okolnosť, ktorá by spôsobila prekážku na strane
platného uzavretia zmluvy, a preto je nevyhnutné predpokladať, že došlo k ušlému zisku. Výška ušlého
zisku je riadne a presvedčivo odôvodnená, v konečnom dôsledku táto ani nebola sporná. Odvolaciemu
súdu preto navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.

6. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu nevyjadril.

7. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§
470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od
1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné

podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to
dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno
priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25. novembra 2020; o termíne verejného
vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, právny zástupca žalobcu, upovedomení zákonným spôsobom(§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil
vo výroku I., ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu majetkovej škody vo výške
672,10 € a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4.087,20 € (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a

keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody
neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za
potrebné uviesť ešte nasledovné.

8. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie

vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným
dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho
rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré
by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

9. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a

vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo
ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220
C.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380
ods. 2 C.s.p., takúto ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na
ktoré by musel odvolací súd prihliadať.

10. V danej veci sa žalobca domáha náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobnej mu
nezákonným rozhodnutím, a to rozhodnutím o väzbe podľa § 8 ods. 5 písm. c/ zákona č. 514/2003 Z.z., v
ktorejsanachádzalvobdobíod4.10.2012do8.3.2013nazákladeuzneseniaOkresnéhosúduBratislava
IV. zo dňa 7.10.2012, sp.zn. OTp 206/202, podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku. Uznesením

Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava IV, odbor kriminálnej polície, č. ČVS: ORP-XXX/X-
OVK-BX-XXXX, zo dňa 5.10.2012, bolo voči žalobcovi začaté trestné stíhanie a aj vznesené obvinenie
za zločin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. d/ Trestného zákona,
uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava IV zo dňa 27.5.2013, sp.zn. 1 Pv 784/12/1104,
bola vec trestného stíhania žalobcu ako obvineného postúpená Obvodnému úradu Bratislava, odboru

všeobecnej vnútornej správy.

11. Súd prvej inštancie vykonal vo veci potrebné dokazovanie za účelom zistenia, či boli splnené
zákonné podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy žalobcovi, pričom
zo zisteného skutkového stavu vyvodil správne závery. Žalovaný neuvádzal vo svojom odvolaní

žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli zvrátiť výsledky doteraz vykonaného dokazovania a právneho
posúdenia a preto je záver súdu prvej inštancie o tom, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu
ušlého zisku v sume 672,10 € a náhradu nemajetkovej ujmy v sume 4.087,20 €, vecne správny.

12. Odvolací súd nemá dôvod odchýliť sa od súdom prvej inštancie vysloveného názoru v odôvodnení

napadnutého rozsudku, že neexistuje dôvod na liberáciu štátu zo zodpovednosti za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím, keď náležite vysvetlil, že žalobca si nezavinil väzbu sám (bod 11.
odôvodnenia napadnutého rozsudku), s ktorým odôvodnením sa v plnom rozsahu stotožňuje. K
odvolacej námietke žalovaného, že prvoinštančný súd nesprávne vyhodnotil, že neprišlo k zavineniu
si väzby samotným žalobcom odvolací súd uvádza, že zavinenie obvineného znamená, že zavinené

konanie, či už vo forme úmyslu alebo nedbalosti, bolo dôvodom k podaniu a vyhoveniu návrhu na
jeho vzatie do väzby. Nejde o to, či jednanie obvineného vyvolalo podozrenie, že bol spáchaný trestný
čin, ale či naplnilo skutkovú podstatu trestného činu, pre ktorý bol stíhaný, teda či jeho chovanie bolo
dôvodomkobave,žeutečie,budemariťvyšetrovaniealebobudepokračovaťvtrestnejčinnosti,prektorú
je stíhaný. Väzba je prostriedkom k zaisteniu obvineného (t.j. osoby, ktorej bolo vznesené obvinenie)

pre účely trestného konania zo zákonom stanovených dôvodov. Väzba z dôvodu § 71 ods. 1 písm. c/
Trestného poriadku má preventívny charakter a má zabrániť tomu, aby obvinený pokračoval v skutku,
pre ktorý mu bolo vznesené obvinenie z trestného činu. Žalobca bol stíhaný za určitý skutok, ktorý bol
kvalifikovaný ako trestný čin, pre ktorý bol vzatý do väzby, avšak neskôr sa preukázalo, že v jeho
prípadenešlootrestnýčin(konaniežalobcubolokvalifikovanéakopriestupok),keďžeskutkovápodstata

trestného činu, pre ktorý bol stíhaný sa nenaplnila. Rozhodujúcim kritériom pre nárok na náhradu škody
spôsobenú nezákonným rozhodnutím je výsledok tretného konania, V danom prípade bol výsledok
trestného konania taký, že žalobca svojim chovaním nenaplnil skutkovú podstatu trestného činu, prektorý bol stíhaný, preto mu vznikol nárok na náhradu škody, tak ako správne konštatoval prvoinštančný
súd v odôvodnení napadnutého rozsudku.

13. Bolo potrebné sa stotožniť aj s argumentáciou prvoinštančného súdu uvedenou v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia o tom, že uplatnený nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonným rozhodnutím nie je možné považovať v rozpore s dobrými mravmi (bod 12.), s ktorým
odôvodnením sa odvolací súd stotožňuje. V danej veci bolo preukázané, že žalobca bol vo väzbe
nezákonne, z dôvodu ktorého si uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy, ktorej podmienky priznania sú

vymenované v ustanovení § 17 ods. ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Aj keď uvedený zákon odkazuje
na subsidiárnu aplikáciu Občianskeho zákonníka (v ustanovení § 25), v danom prípade je zákon č.
514/2003 Z.z. lex specialis vo vzťahu k Občianskeho zákonníku (lex generalis), z dôvodu ktorého nie
je možné zamietnuť nárok na náhradu nemajetkovej ujmy s odkazom na ustanovenie § 3 Občianskeho
zákonníka, ako správne konštatoval súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, keďže
požiadavky pre priznanie takéhoto nároku sú presne špecifikované v zákone č. 514/2003 Z.z. Odvolací

súd dodáva, že ak by zákonodarca chcel, aby sa pri tomto nároku subsidárne použili ustanovenia
Občianskeho zákonníka o náhrade nemajetkovej ujmy a dobrých mravoch, mohol v zákone č. 514/2003
Z.z. uviesť, že pri nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka
o tomto nároku (§ 13) a dobrých mravoch (§ 3). Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd neprihliadol
na tvrdenia žalovaného uvedené v jeho odvolaní, že uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy

nie je možné žalobcovi priznať pre rozpor s dobrými mravmi a že prvoinštančný súd nedostatočne
a nepresvedčivo odôvodnil svoje rozhodnutie pri určovaní priznania náhrady nemajetkovej ujmy a
nemožnosti aplikácie § 3 Občianskeho zákonníka pri tomto nároku, čím porušil jeho právo na spravodlivý
proces.

14. K odvolacej námietke žalovaného, že žalobca nepreukázal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy,
keďže nepredložil ohľadom vzniku nemajetkovej ujmy žiaden dôkaz, odvolací súd dôvodí, že súd prvej
inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia náležitým spôsobom vysvetlil z akých dôkazov pri
priznaní uvedeného nároku žalobcovi vychádzal, a to výpovede žalobcu, keď aj v tejto časti rozsudok
riadne zdôvodnil, s ktorým odôvodnením odvolací súd súhlasí. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje

na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.8.2019, sp.zn. 4 Cdo 125/2019, v
ktorom sa konštatuje: „podľa čl. 46 ods. 3 ústavy má každý právo na náhradu škody spôsobenej mu
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym úradným postupom. Pri posudzovaní
nárokov uplatňovaných podľa zákona č. 514/2003 Z.z. ani všeobecné súdy nikdy nesmú zabúdať na ich
ústavný pôvod a zakotvenie. Je preto nevyhnutné v každom prípade dbať o to, aby rozhodovaním súdov

fakticky nedošlo k vyprázdneniu dotknutého ústavného práva pri použití jeho zákonného vymedzenia
(čl. 13 ods. 4 ústavy). Inak povedané, použitím zákona č. 514/2003 Z.z. v prípadoch zodpovednosti štátu
za škodu, nesmie dôjsť, priamo ani nepriamo, k obmedzeniu rozsahu základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 3 ústavy. Podľa citovaného zákona je teda nutné kompenzovať všetku (celú) ujmu,
ktorú by bolo možné namietať pod čl. 46 ods. 3 ústavy. V právnom štáte, ktorým Slovenská republika

podľa čl. 1 ods. 1 ústavy je, nemožno akceptovať taký postup súdu, ktorý odmietne náhradu škody
priznať z dôvodu neunesenia dôkazného bremena ohľadne jej výšky poškodeným, lebo potom vlastný
stav dôkaznej núdze má rovnaké príčiny ako samotné nezákonné rozhodnutie. Nemajetková ujma
vzniká samotným porušením základných práv a slobôd fyzickej osoby nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom. Ide o stav mysle poškodenej osoby, ktorý sa preukazuje empaticky,

pravda za predpokladu, že sa sudca bude vedieť aspoň elementárne vcítiť do pozície trestne stíhaného
človeka; a to sa sudcom odvolacieho súdu v tomto konaní, žiaľ, nepodarilo, lebo aj oni postavili
žalobcu do úlohy púheho objektu, kedy sa stáva iba prostriedkom v rukách štátnej moci (orgánov
činných v trestnom konaní), ktorý je potom zameniteľný aj so skutočným zločincom, a tak sa musí
podrobovať excesívnym úkonom orgánov činných v trestnom konaní, hoci vo výsledku bol nevinný,

čiže aj uznesenie o vznesení obvinenia nemalo byť vôbec vydané. Takéto bezprávie voči ľudskej
dôstojnosti musí byť v právnom štáte odškodniteľné. Škodu teda treba chápať ako ujmu na chránenom
statku, ako je majetok, osoba, alebo iný chránený záujem, pričom najvyššiu mieru ochrany požívajú
ľudský život, integrita človeka, ľudská dôstojnosť a sloboda. Každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje
spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného, a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda aj je spôsobilé

bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od
začiatku nezákonné; ide o zodpovednosť absolútne objektívnu a za výsledok trestného konania vo veci
samej, čím je založená zodpovednosť štátu za škodu obvineného spôsobenú uznesením o vznesení
obvinenia. Pri odškodňovaní nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie každej fyzickej osobysudcom nesvedčí bagatelizovanie závažnosti ujmy priznávaním neprimerane nízkych, resp. žiadnych
náhrad; také rozhodovanie treba považovať za obchádzanie zákona i jeho účelu a pôsobí mnohokrát
veľmi cynicky, bez citu pre elementárnu spravodlivosť, alebo absencie postupu podľa pravidla, podľa

ktorého „nerob druhému to, čo nechceš, aby robili tebe“. Za situácie, kedy žalobca nie je schopný presne
určiť a preukázať výšku škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pričom však preukáže a odôvodní,
že mu taká škoda vznikla, nemôže súd rozhodnúť, že mu preto škoda nebude vôbec priznaná, alebo
že medzi protiprávnym konaním žalovaného a vzniknutou škodou nie je príčinná súvislosť. V takejto
situácii má určiť výšku vzniknutej škody podľa spravodlivého uváženia a jednotlivých okolností prípadu.“

Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z výpovede žalobcu,
ktorý uvádzal ako nepriaznivo na neho vplývala väzba počas jej vykonávania i po jej skončení, že mala
negatívny dopad na jeho rodinný a osobný život, takže ohľadom tohto nároku uniesol žalobca dôkazné
bremeno.

15. Odvolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalovaného uvedenou v jeho odvolaní, že pri

určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie neaplikoval účinnú právnu úpravu, keď bolo
potrebné aplikovať zákon č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z. účinného od 1.1.2013 a
nie zákon č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012. Prvoinštančný súd správne aplikoval pri
výpočte výšky náhrady nemajetkovej ujmy zákon č. 514/2003 Z.z. účinný do 31.12.2012 aj za väzbu,
ktorú žalobca vykonával v roku 2013, nakoľko žalobca bol vzatý do väzby dňa 4.10.2012, kedy bolo

platné a účinné ustanovenie § 17 ods. 4 citovaného zákona, v ktorom bolo presne určené z čoho treba
vychádzať pri určení výšky nemajetkovej ujmy. Väzba žalobcu pokračovala aj v roku 2013 (prepustený
bol dňa 8.3.2013), pričom od 1.1.2013 nadobudla účinnosť novela zákona č. 514/2003 Z.z., v ktorej už
ale nebol uvedený spôsob pre výpočet výšky nemajetkovej ujmy a tak si súd prvej inštancie pri výpočte
výšky nemajetkovej ujmy za rok 2013 iba pomol ustanovením § 17 ods. 4 účinného do 31.12.2012, keď

v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že neexistuje žiaden rozumný dôvod, pre ktorý pri
pri nezmenených podmienkach väzby žalobcu, mu nemal priznať náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu
v roku 2013 v rovnakej výške ako mu bola priznaná za rok 2012, s ktorým odôvodnením odvolací súd
súhlasí.

16. K odvolacej námietke žalovaného o nesprávnom priznaní nároku na ušlý zisk žalobcovi v sume
672,10 €, odvolací súd uvádza, že prvoinštančný súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku
vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal s uvedeným nárokom žalobcu, pričom svoje rozhodnutie v tejto
časti aj riadne odôvodnil (bod 18.), s ktorým odôvodnením sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje.
V konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že zmluva o dielo č. SNM-MČK-INÉ-2012, na

obnovu kamerového systému - dodávka a inštalácia 10 ks kamier a napájacích zdrojov s montážou,
nebola medzi žalobcom ako zhotoviteľom a Slovenským národným múzeom ako objednávateľom
uzavretá (č.l. 77 spisu), ale podľa listu Slovenského národného múzea, Múzeum Červený kameň zo dňa
10.9.2012, adresovaného žalobcovi vyplýva, že Slovenské národné múzeum cenovú ponuku žalobcu na
obnovu kamerového systému, a to dodávku a inštaláciu 10 ks kamier a napájacích zdrojov s montážou,

prijal. Skutočnosť, že neprišlo k uzavretiu uvedenej zmluvy o dielo neznamená, že žalobcovi nevznikol
nárok na náhradu ušlého zisku, nakoľko múzeum ponuku žalobcu na realizáciu diela prijalo, a ak by
neprišlo k väzobnému stíhaniu žalobcu, tento by dielo v zmysle ponuky, prípadne zmluvy vykonal. Pri
ušlom zisku je podstatné o aký reálne dosiahnuteľný príjem poškodený prišiel, t.j. čo žalobcovi skutočne
ušlo z nezrealizovaného diela. Odvolací súd poukazuje na to, že škoda sa chápe ako ujma, ktorá

nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j.
peniazmi. Škoda je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí,
ak nedochádza k naturálnej reštitúcii. Náhrada škody, ak má plniť reparačnú (reštitučnú) funkciu, má
zabezpečiť poškodenému plnú kompenzáciu spôsobenej ujmy, nie však viac. Rozlišujú sa dva druhy
škody a to skutočná škoda a ušlý zisk. Skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení

majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby
došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. To, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk), je ujmou spočívajúcou
v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci
sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku
poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu).

Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri
pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený
dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu
(škodnej udalosti). Pre výšku ušlého zisku je rozhodujúce, akému prospechu, ku ktorému malo reálnedôjsť, zabránilo konanie škodcu (škodná udalosť), teda konkrétne o aký reálne dosiahnuteľný príjem
poškodený prišiel. V posudzovanej veci potom prvoinštančný súd správne priznal žalobcovi náhradu
ušlého zisku v sume 672,10 € (žalobca odvolanie voči napadnutému rozsudku nepodal, nenamietal

výšku priznaného ušlého zisku, ktorý si uplatnil vo výške 2.861,40 €), ktorú by mohol reálne dosiahnuť za
montáž a demontáž kamier, ak by nebol väzobne stíhaný a zvyšok tohto nároku spočívajúci v nákladoch
na vyhotovenie diela mu nepriznal.

17. Žalovaný vo svojom odvolaní navrhol odvolaciemu súdu v prípade ak bude zaviazaný na náhradu

akejkoľvek sumy, aby ju mohol zaplatiť v 30. dňovej lehote z dôvodu administratívno - časovej náročnosti
úhrady danou oneskorením pri zisťovaní a vyznačovaní právoplatnosti súdnych rozhodnutí, ako aj
potrebou schvaľovancieho procesu úhrady za účelom vykonania základnej finančnej kontroly a časovým
obdobím potrebným na samotnú realizáciu úhrady. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutom výroku I., ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi
náhradu majetkovej škody vo výške 672,10 € a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4.087,20 € potvrdil,

vyhovel uvedenej žiadosti žalovaného a v zmysle § 232 ods. 3 C.s.p. mu uložil splniť povinnosť v lehote
30dníodprávoplatnostirozsudku,kčomužalobcanemalžiadnenámietky,resp.vovyjadreníkodvolaniu
žalovaného sa žiadnym spôsobom k tejto žiadosti nevyjadril.

18. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd

dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na
základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak,
aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany. Pri hodnotení dôkazov

súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz
hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon
súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola
výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu
odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Súd má povinnosť dbať na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti.
V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a
svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní vo vzťahu k spôsobu
vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola
zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti

odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na
to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej
požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

19. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O

nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného
odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne
posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

20. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255
ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie

končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

21. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým

odvolateľ, ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

22. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v

tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§

435 C.s.p.).