Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, November 24, 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Vs/6/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5016200539
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Milučký

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:5016200539.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veľkom senáte správneho kolégia zloženom z predsedu senátu

JUDr. Jozefa Milučkého a členov senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej, JUDr. Jany Zemkovej, PhD.,
JUDr. Violy Takáčovej, PhD., Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD., JUDr. Igora Belka a JUDr. Mariána
Trenčana, v právnej veci žalobcu: DUES, s.r.o., so sídlom Dolný Val 16/171, 010 01 Žilina, IČO: 36 768
103, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Ing. Martin Chlapík, s.r.o., so sídlom Sládkovičova 13, 010
01 Žilina, IČO: 47 253 339, proti sťažovateľovi (predtým žalovaný): Národný inšpektorát práce, so sídlom
Masarykova 10, 040 01 Košice, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OPS/
BEZ/2016/3480, O-246/2016 zo dňa 17. mája 2016, o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku

Krajského súdu v Žiline č.k. 20S/84/2016-91 zo dňa 24. októbra 2017, takto

r o z h o d o l :

Veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť proti rozsudku
Krajského súdu v Žiline č.k. 20S/84/2016-91 zo dňa 24. októbra 2017 z a m i e t a .
Žalobcovi p r i z n á v a právo voči žalovanému na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania
na kasačnom súde.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie pred správnym súdom

1. Krajský súd v Žiline rozsudkom č.k. 20S/84/2016-91 zo dňa 24. októbra 2017 podľa § 191 ods. 1
písm. c/ v spojení s odsekom 3 písm. a/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len
„SSP“) zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovaného č. OPS/BEZ/2016/3480, O-246/2016 zo dňa 17.
mája 2016, spolu s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa - Inšpektorátu práce Žilina č. 55/2016-
IZA-2.3/pok/R zo dňa 15. marca 2016 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. O trovách konania
správny súd rozhodol v zmysle § 167 ods. 1 SSP tak, že žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov
konania nepriznal.

2. Podanou žalobou sa žalobca, DUES, s.r.o., domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia
žalovaného, ktorým tento zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Inšpektorátu práce Žilina č.
55/2016-IZA-2.3/pok/R zo dňa 15. marca 2016, ktorým tento žalobcovi uložil pokutu vo výške 2.200,-
EUR za porušenie pracovnoprávnych predpisov, spočívajúcom v porušení ustanovenia § 99 zákona
č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce (ďalej len „Zákonník práce“) tým, že na základe zamestnávateľom
predloženého rozpisu pracovnej doby zamestnancov za obdobie november - december 2014 a

január - marec 2015 bolo zistené, že zamestnávateľ nevedie evidenciu pracovného času tak, aby
bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanci vykonávali prácu.
Podľa predloženej evidencie pracovnej doby zamestnancov za uvedené obdobie bolo zistené, že
zamestnávateľ vedie evidenciu pracovného času zamestnancov tak, že zaznamenáva len údaj ocelkovom počte odpracovaných hodín (2 hod., 8 hod.) v jednotlivých pracovných dňoch a iná evidencia
pracovného času sa nevedie, ďalej na základe oprávnenia daného § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1 zákona
č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci

a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 125/2006
Z.z.“) za porušenie zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 82/2005 Z.z.“), spočívajúcom v porušení jeho §
3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b/ tým, že na základe zamestnávateľom predloženej
evidencie pracovného času za mesiac november 2014 bolo zistené, že U. G. vykonávala prácu v mesiaci

november 2014 v dňoch od 24. novembra 2014 - 28. novembra 2014. Celkom v mesiaci november
2014 odpracovala 5 dní po 8 hod., spolu 40 hodín a za vykonanú prácu v mesiaci november 2014 jej
bola vyplatená mzda oproti podpisu v celkovej sume 844,09 EUR. Žalobca využíval závislú prácu vyššie
menovanej fyzickej osoby, preukázala založenie pracovnoprávneho vzťahu podľa osobitného predpisu
predložením pracovnej zmluvy, ktorá bola písomne uzatvorená dňa 24. novembra 2014 s nástupom
do práce 24. novembra 2014, avšak nesplnil oznamovaciu povinnosť voči Sociálnej poisťovni podľa

osobitného predpisu v zmysle § 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení
(ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“), čo podľa § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z.z. je nelegálne
zamestnávanie, (oznamovacia povinnosť bola splnená dňa 27. novembra 2014 v čase o 10:57 hod.),
uvedené porušenie bolo zistené pri výkone inšpekcie práce podľa § 7 ods. 3 písm. a/ zákona č. 125/2006
Z.z., vykonanej v dňoch 30. apríla, 11. mája a 14. mája 2015 u žalobcu.

3. Správny súd v odôvodnení poukázal na zásadu ne bis in idem - teda právo nebyť súdený alebo
potrestaný dvakrát za ten istý čin (zakotvenú v čl. 40 ods. 5 Listiny a v článku 4 protokolu č. 7 k
Dohovoru)azdôraznil,žezustálenejjudikatúryEurópskehosúdupreľudsképráva(ďalejaj„ESĽP“),túto
zásadu treba vztiahnuť aj na konania o správnych deliktoch. Správny súd poukázal na rozsudok veľkého

senátu Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Zolothukin proti Rusku a uviedol, že výkladom tohto
rozhodnutia možno dospieť k záveru, že stíhanie jedného a toho istého skutku podľa dvoch skutkových
podstát je prípustné vtedy, pokiaľ sa tieto od seba navzájom líšia v podstatných prvkoch (okolnostiach).
Naopak, tam, kde panuje aspoň čiastočná zhoda v podstatných okolnostiach skutku pôjde vo vzťahu
k aplikácii článku 4 protokolu č. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„Dohovor“) o uplatnenie zásady ne bis in idem. Správny súd ďalej poukázal na § 19 ods. 5 zákona
č. 125/2006 Z.z. a na základe jeho znenia (bodu 4) posudzoval, či za porušenie zákazu nelegálneho
zamestnávania definovaného v § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z.z. bola žalobcovi uložená pokuta
podľa zákona č. 461/2003 Z.z.

4. Správny súd uviedol, že objektívnou stránkou deliktu podľa § 19 od. 2 písm. a/ bod 1 zákona č.
125/2006 Z.z. je naplnenie § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z.z. - podnikateľ zamestná fyzickú
osobu v pracovnoprávnom vzťahu alebo štátnozamestnaneckom pomere, využíva jej závislú prácu
a nesplní si povinnosť podľa § 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z. a objektívnou stránkou
deliktu podľa § 239 zákona č. 461/2003 Z.z. je (okrem iného) aj porušenie § 231 ods. 1 písm. b/

zákona č. 461/2003 Z.z., ktorá je naplnená vtedy, ak zamestnávateľ zamestnanca najneskôr pred
začatím výkonu jeho činnosti neprihlási do registra poistencov. V danom prípade bolo preukázané,
že zamestnávateľ (podnikateľ) prihlásil svoju zamestnankyňu, s ktorou mal založený pracovnoprávny
vzťah, po začatí výkonu jej činnosti, teda k využívaniu závislej práce zamestnávateľom došlo, ale bez
splnenia prihlasovacej povinnosti pred samotným začiatkom výkonu tejto činnosti. Zamestnávateľ teda

naplnil objektívnu stránku iného správneho deliktu podľa § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1. zákona č. 125/2006
Z.z. porušením zákazu nelegálneho zamestnávania podľa § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z.z.
Naplnil aj objektívnu stránku iného správneho deliktu podľa § 239 zákona č. 461/2003 Z.z. porušením
povinnosti uvedenej v § 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z., ktorá je v danom prípade totožná
s nelegálnym zamestnávaním podľa § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z.z., keďže zamestnankyňa

určitú dobu u zamestnávateľa vykonávala závislú prácu bez toho, aby si jej zamestnávateľ prihlasovaciu
povinnosť podľa § 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z.

5. Preto správny súd konštatoval, že porušenie povinnosti podľa § 231 ods. 1 písm. b/ zákona č.
461/2003 Z.z. je nelegálnym zamestnávaním podľa § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z.z. Teda, ak

bol žalobca postihnutý za porušenie § 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z. skorším rozhodnutím
Sociálnej poisťovne, platí zákaz uvedený v § 19 ods. 5 zákona č. 125/2006 Z.z. a nie je preto možné za
tento skutok uložiť ďalšiu pokutu podľa § 19 ods. 2 písm. a/ zákona č. 125/2006 Z.z.6. Správny súd poukázal aj na znenie § 239 zákona č. 461/2003 Z.z. a využijúc výklad argumentum
a contrario dospel k záveru, že ak Sociálna poisťovňa uloží pokutu za nesplnenie povinnosti podľa §
231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z. nemôže byť už uložená pokuta podľa predpisu uloženého

v uvedenom odkaze 102aa/ k § 239 zákona č. 461/2003 Z.z. V tomto kontexte považoval správny súd
za právne irelevantné, že Sociálna poisťovňa uložila žalobcovi pokutu len vo výške 9,96 EUR. Týmto
rozhodnutím je správny súd viazaný podľa § 131 SSP a musí z neho vychádzať. Ku konkurencii pri
ukladaní pokút jednotlivými správnymi orgánmi uviedol, že Sociálna poisťovňa v zmysle § 239 nemá
povinnosť pokutu uložiť, ale jedná sa len o fakultatívnu možnosť uloženia pokuty. Pokiaľ teda ešte

nebola uložená pokuta Sociálnou poisťovňou ani inými orgánmi podľa osobitných predpisov uvedených
v poznámke 102aa/ v § 239 zákona č. 461/2003 Z.z., nič nebráni správnym orgánom, aby navzájom
komunikovali aj o tom, či prebieha u nich správne konanie, ktorý orgán uloží pokutu za porušenie § 231
ods. 1 písm. b/, ktoré konanie sa preruší do právoplatného ukončenia iného správneho konania.

7. Správny súd vyhodnotil námietku žalobcu o porušení základnej zásady správneho trestania ne

bis in idem za opodstatnenú. Daný zákaz dvojitého trestania vyplýva expressis verbis z textu § 239
posledná veta zákona č. 461/2003 Z.z. a tiež z § 19 ods. 5 zákona č. 125/2006 Z.z. Žalobca už bol za
totožný skutok, totožný v naplnení objektívnej stránky správneho deliktu, t.j. v spôsobe, mieste a čase
spáchania (využíval závislú prácu fyzickej osoby bez splnenia registračnej povinnosti) a chránenom
záujme (dávkové nároky zamestnanca v spojení s fiškálnymi záujmami štátu) už potrestaný rozhodnutím

Sociálnej poisťovne.

II.
Kasačná sťažnosť

8. Kasačná sťažnosť v preskúmavanej veci sa opiera o nasledovný dôvod:
- § 440 ods. 1 písm. g/ SSP, t.j. nesprávne právne posúdenie a aplikácia zásady ne bis in idem správnym
súdom,atovzhľadomnavyslovenýzáveronemožnostiuloženiapokutyžalobcovizostranyinšpektorátu
práce, ak mu už bola uložená pokuta zo strany Sociálnej poisťovne.

9. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti v súvislosti s výkladom pojmu delikt podľa čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 k
Dohovoru poukázal na potrebu skúmania tzv. kritérií Engel - kritériá ustanovené v rozsudku Európskeho
súdu pre ľudské práva Engel a ďalší v. Holandsko (1976). V zmysle uvedeného mal sťažovateľ za to, že:
- ani v prípade uloženia pokuty inšpektorátom práce, ani v prípade uloženia pokuty Sociálnou
poisťovňou, nešlo o uloženie sankcie za trestný čin, ale správny delikt, a teda podmienky pre aplikáciu

prvej zásady (kvalifikácia skutku v právnom poriadku) nie sú naplnené,
- povaha skutku nenapĺňa ani v jednom prípade charakter trestného obvinenia, nakoľko adresátom
právnych noriem je špeciálna skupina osôb, nie je splnená druhá zásada (povaha deliktu z hľadiska
chráneného záujmu a účelu sankcie).
-pokutaukladanápodľa§239zákonač.461/2003Z.z.nemácharaktertrestnejsankcie,atospoukazom

na fakultatívnu možnosť ukladania sankcie, jej výšku a spodnú hranicu jej určenia.

10. Podľa sťažovateľa čl. 4 protokolu č. 7 k Dohovoru nemožno aplikovať, nakoľko v prípade uloženia
sankcie Sociálnou poisťovňou nejde o trestné obvinenie, resp. trestné odsúdenie. Zásada ne bis in idem
nebola porušená. Sťažovateľ preto navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

III.
Vyjadrenie ku kasačnej sťažnosti

11. K podanej kasačnej sťažnosti sa listom zo dňa 24. januára 2018 vyjadril prostredníctvom svojho
právneho zástupcu žalobca a žiadal, aby podanú kasačnú sťažnosť kasačný súd zamietol ako
nedôvodnú. Súčasne žiadal, aby kasačný súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov kasačného
konania v plnej výške.

12. Vo vzťahu k namietanému porušeniu zásady ne bis in idem žalobca poukázal na § 19 ods. 5 zákona
č. 125/2006 Z.z., v zmysle ktorého pokutu podľa odsekov 1 a 2 nemožno uložiť osobe, ktorej bola za
to isté porušenie predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a/ a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych
zmlúv už právoplatne uložená pokuta alebo iná majetková sankcia iným orgánom podľa osobitnýchpredpisov; to neplatí, ak bola uložená bloková pokuta. Tvrdil, že v oboch prípadoch pri ukladaní sankcie
bola tá istá skutková situácia t.j. oneskorené prihlásenie zamestnanca do registra Sociálnej poisťovne
a porušenie § 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z., na ktoré ustanovenie teda osobitný právny

predpis odkazuje rovnako aj § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z.z., pričom, ak by mala byť za to
isté porušenie uložená dvakrát sankcia nepochybne by došlo k porušeniu predmetnej zásady, keďže
v oboch prípadoch je chránený verejný záujem na tom, aby boli zamestnanci riadne prihlasovaný do
registra Sociálnej poisťovne, pričom oba predpisy, teda zákon č. 461/2003 Z.z., ako aj zákon č. 82/2005
Z.z. sú navzájom prepojené vo vzťahu - všeobecný predpis k osobitnému predpisu a naopak. Zároveň

dodal, že o skutočnosti, že vzájomné rozhodnutia o uložení sankcie zo strany Sociálnej poisťovne
alebo inšpektorátu práce za predmetné porušenie oneskoreného prihlásenia zamestnanca do registra
Sociálnej poisťovne sa vylučujú, t.j. osobu nemožno potrestať dvakrát za to isté, výslovne hovorí aj §
239 zákona č. 461/2003 Z.z.

13. V závere vyjadrenia uviedol, že porušenie princípu ne bis in idem vyjadreného v čl. 4 ods. 1 protokolu

č. 7 je potrebné posúdiť podľa naplnenia troch znakov potrebných pre konštatovanie porušenia princípu
ne bis in idem, a to totožnosť skutku, totožnosť páchateľa a totožnosť chráneného záujmu. Mal za to, že v
predmetnej právnej veci sú naplnené všetky tri znaky, ktorých naplnenie je predpokladom konštatovania
porušenia princípu ne bis in idem.
IV.

Uznesenie senátu 1S správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

14. Uznesením sp.zn. 1Asan/4/2018 zo dňa 27. februára 2020 senát 1S Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky podľa § 22 ods. 1 písm. a/ SSP postúpil vec vedenú na Najvyššom súde Slovenskej republiky
pod sp.zn. 1Asan/4/2018 na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu správneho kolégia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „veľký senát“).

15.Vodôvodneníuvedenéhouzneseniakonštatoval,žezistil,ževpredchádzajúcomsúdnomprieskume
najvyšší súd rozhodoval obdobnú vec ako v prípade žalobcu a vydal odlišné rozhodnutia sp.zn.
7Asan/6/2017, sp.zn. 5Asan/6/2017 a sp. zn. 10Asan/12/2017. Následne dal senát 1S do pozornosti, že

najvyšší súd prostredníctvom rozhodnutia sp.zn. 7Asan/6/2017 vyhodnocoval porušenie zásady ne bis
in idem v súvislosti s uložením sankcie zamestnávateľovi inšpektorátom práce za správny delikt podľa §
19 ods. 2 písm. a/ bod 1 zákona č. 125/2006 Z.z. spočívajúcom v nelegálnom zamestnávaní podľa § 3
ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 125/2006 Z.z. za nesplnenie povinnosti podľa § 231
ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z., ak bola predtým tomu istému zamestnávateľovi uložená sankcia

podľa § 239 zákona č. 461/2003 Z.z. za porušenie § 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z., pričom
dospel k odlišnému právnemu názoru ako je nižšie uvedený právny názor predkladajúceho senátu:
„62. Pri právnom posudzovaní skutkových okolností daného prípadu vychádzal zo znenia ust. § 19 ods.
2 písm. a/ bod 1 zák. č.125/2006 Z.z. v znení účinnom ku dňu 02.05.2014, ust. § 19 ods. 5 citovaného
zákona v znení účinnom ku dňu 16.12.2015 (právoplatnosť napadnutého rozhodnutia), § 2 ods. 1 písm.

a/ citovaného zákona, ako i § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z.z., § 3 ods. 2 citovaného zákona ako
i ust. § 231 ods. 1 písm. b/ bod 1 zákona č. 461/2003 Z.z. a § 239 citovaného zákona, ktoré ustanovenia
vykladal v rozpore s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR formálne bez toho, aby vôbec v rámci posudzovania
porušenia zásady ne bis in idem prihliadol na odlišnosť právne významných následkov konania žalobcu,
za ktoré bol sankcionovaný jednak zo strany Sociálnej poisťovne a jednak zo strany Inšpektorátu práce.

Pokiaľ by bol žalobca zo strany správneho orgánu sankcionovaný za menej závažný následok svojho
konania uplatnením zásady ne bis in idem, by bolo celkom znemožnené sankcionovanie za omnoho
závažnejší následok.

63. Práve z dôvodu naplnenia záujmu chráneného zákonom o inšpekcii práce a zákonom o sociálnom

poistení s prihliadnutím na konkrétne okolnosti daného prípadu (t.j. všetky relevantné trestnoprávne
skutočnosti), kedy sám žalobca pár dní po vyhotovení protokolu z vykonanej kontroly inšpektorátom
práce požiadal Sociálnu poisťovňu o uloženie pokuty (pokuta bola uložená rozhodnutím č. 700-
1613136014-GC04/14 zo dňa 30. októbra 2014, v ktorom podľa § 239 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení
neskorších predpisov uložila žalobcovi pokutu v sume 1,20 EUR za porušenie povinnosti stanovenej v

§ 231 ods. 1 písm. b/ citovaného zákona), s cieľom zabrániť uloženiu pokuty podľa zákona č. 125/2006
Z.z. treba v rámci administratívneho trestania pri posudzovaní naplnenia zásady ne bis in idem brať
zreteľ aj na právne následky konania žalobcu v režime oboch zákonov.“16.Ďalejuviedol,ženajvyššísúdriešilobdobnúvecajvrozhodnutísp.zn.5Asan/6/2017,vktorejprávnej
veci dospel k záveru:
„46. Vychádzajúc z uvedeného kasačný súd zameral svoju pozornosť na to, či v preskúmavanej veci

došlo zo strany žalovaného k porušeniu zásady „ne bis in idem“ v prípade, keď sťažovateľa sankcionoval
za porušenie povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 3 ods. 2 v nadväznosti na ustanovenie § 2 ods. 2
písm. b/ zákona č. 82/2005 Z.z. napriek tomu, že tento bol právoplatným rozhodnutím sankcionovaný
zo strany Sociálnej poisťovne za porušenie povinnosti uvedenej v ustanovení § 231 ods. 1 písm. b/ bod
1 zákona č. 461/2003 Z.z....

47. Zásada „ne bis in idem“ teda právo nebyť súdený alebo potrestaný dvakrát za ten istý čin je v
ústavnej rovine zakotvená v čl. 40 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd. Povinnosť rešpektovať túto
zásadu vyplýva aj z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky najmä z čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 48. Podľa čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 Dohovoru
„nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za
trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom podľa zákona a trestného

poriadku tohto štátu.“
48. Z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti uplatňovania princípu „ne bis in
idem“ vyplýva, že aj v tomto prípade treba pojmy trestný čin a trestné obvinenie vykladať obdobne ako
podľa čl. 6 Dohovoru autonómne. Je právne bezvýznamná právna kvalifikácia skutku vo vnútroštátnom
práve, ak možno správny delikt subsumovať pod pojem trestné obvinenie v zmysle tzv. Engel kritérií

sformulovaných ESĽP v rozhodnutí Engel a ďalší proti Holandsku zo dňa 08.06.1976 (sťažnosť č.
5100/71, 5101/71, 5102/71, 5354/72 a 5370/72). Prvým kritériom (1) je formálne zaradenie do trestného
alebo správneho (disciplinárneho) práva v rámci právneho systému členského štátu, druhým kritériom
(2) je povaha (závažnosť) deliktu a tretím kritériom (3) je povaha a prísnosť sankcie, ktorá za protiprávne
konanie hrozí. (bližšie pozri nález Ústavného súdu SR II.ÚS 185/2014 zo dňa 13.11.2014, bod 22).

Pomocou týchto kritérií možno teda zistiť, či má určitá sankcia trestnoprávnu povahu v zmysle dohovoru.
... 53. V predmetnej veci krajský súd konštatoval, že pokuta uložená Sociálnou poisťovňou nemá
charakter trestnej sankcie a, nakoľko v prípade tejto pokuty nejde o trestné obvinenie čl.4 ods.1 protokolu
č.7 nemožno aplikovať, resp. trestné odsúdenie. Krajský súd preto dospel k záveru, že zásada ne bis
in idem porušená nebola.

54. Podľa názoru kasačného súdu krajský súd pri právnom posudzovaní skutkových okolností daného
prípadu vychádzal zo znenia ustanovenia § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1 zákona č. 125/2006 Z.z.,
ustanovenie § 19 ods. 5 citovaného zákona, § 2 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona, ako i § 2 ods. 2
písm. b/ zákona č. 82/2005 Z.z., § 3 ods. 2 citovaného zákona ako i ustanovenie § 231 ods. 1 písm. b/
bod 1 zákona č. 461/2003 Z.z. a § 239 citovaného zákona, ktoré ustanovenia vykladal v súlade s čl. 152

ods. 4 Ústavy SR s tým, že v rámci posudzovania porušenia zásady ne bis in idem správne prihliadol
na odlišnosť právne významných následkov konania sťažovateľa, za ktoré bol sankcionovaný jednak zo
strany Sociálnej poisťovne, a jednak zo strany inšpektorátu práce. Pokiaľ by bol sťažovateľ zo strany
správneho orgánu sankcionovaný za menej závažný následok svojho konania uplatnením zásady ne
bis in idem, by bolo celkom znemožnené sankcionovanie za omnoho závažnejší následok.

55.Právezdôvodunaplneniazáujmuchránenéhozákonomč.125/2006Z.z.azákonomč.461/2003Z.z.
s prihliadnutím na konkrétne okolnosti daného prípadu (t.j. všetky relevantné trestnoprávne skutočnosti),
kedy sám sťažovateľ požiadal Sociálnu poisťovňu o uloženie pokuty (sťažovateľovi bola podľa § 239
zákona č. 461/2003 Z.z. uložená pokuta vo výške 35,- EUR za porušenie povinnosti stanovenej v § 231
ods. 1 písm. b/ citovaného zákona), s cieľom zabrániť uloženiu pokuty podľa zákona č. 125/2006 Z.z.

bolo nutné v rámci administratívneho trestania pri posudzovaní naplnenia zásady ne bis in idem brať
zreteľ aj na právne následky konania sťažovateľa v režime oboch zákonov.“

17. Napokon poukázal na rozhodnutie sp.zn. 10Asan/12/2017, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej
republiky vyslovil:

„27. Krajský súd mal zo zisteného skutkového stavu bez akýchkoľvek pochybností za zrejmé, že
porušenie povinnosti podľa § 231 ods. 1 písm. b/ zákona o sociálnom poistení je nelegálnym
zamestnávaním podľa § 2 ods. 2 písm. b/ zákona o nelegálnej práci, preto ustálil, že ak bol žalobca
postihnutý za porušenie § 231 ods. 1 písm. b/ zákona o sociálnom poistení rozhodnutím Sociálnej
poisťovne, platí zákaz uvedený v § 19 ods. 5 zákona o inšpekcii práce a nie je preto možné za tento

skutok uložiť ďalšiu pokutu podľa § 19 ods. 2 písm. a/ zákona o inšpekcii práce.
28. Názor kasačného súdu sa však líši od názoru krajského súdu uvedeného vyššie. Vychádzajúc
zo zákona o inšpekcii práce, zo zákona o nelegálnej práci a zákona o sociálnom poistení nemohol
kasačný súd inak ako konštatovať, že žalobca ako zamestnávateľ svojim konaním porušil dva rozdielnezákony chrániace rozdielne záujmy, preto uloženie sankcie zo strany Sociálnej poisťovne podľa
zákona o sociálnom poistení za porušenie povinnosti prihlásiť zamestnanca do jej registrov nebránilo
sťažovateľovi v tom, aby uložil žalobcovi pokutu podľa zákona o nelegálnom zamestnávaní za to, že

tento využíval závislú prácu zamestnanca, ktorého neprihlásil do Sociálnej poisťovne. Krajský súd tak
prejednávanú vec nesprávne práve posúdil, ak stotožnil porušenie povinnosti zamestnávateľa prihlásiť
zamestnanca do registrov Sociálnej poisťovne najneskôr pred začatím výkonu činnosti zamestnanca
(ustanovenie § 231 ods. 1 písm. b/ zákona o sociálnom poistení) s nelegálnym zamestnávaním
(ustanovenie § 2 ods. 2 písm. b/ zákona o nelegálnej práci), pri ktorom zamestnávateľ využíva

závislú prácu fyzickej osoby, s ktorou má založený pracovnoprávny alebo štátnozamestnanecký pomer
a nesplnil si povinnosť podľa osobitného predpisu (napr. prihlasovaciu povinnosť), pretože žalobca
bol Sociálnou poisťovňou sankcionovaný za nesplnenie prihlasovacej povinnosti v zmysle zákona o
sociálnom poistení a sťažovateľ mu uložil pokutu za to, že sa dopustil nelegálneho zamestnávania podľa
zákona o nelegálnej práci“.

18. Senát 1S konajúc v prejednávanej veci žalobcu dospel k odlišnému právnemu názoru ako senáty
7S, 5S a 10S. Vyslovil nesúhlasný právny názor, podľa ktorého na posúdenie porušenia zásady ne bis
in idem v preskúmavanej veci je nutné vyhodnocovať:

a. či ukladanie sankcií za správny delikt podľa § 239 zákona č. 461/2003 Z.z. a správny delikt podľa

§ 19 ods. 2 písm. a/ zákona č. 125/2006 Z.z. má charakter trestného obvinenia podľa autonómneho
výkladu v zmysle Dohovoru a či sa aplikujú záruky Dohovoru v plnom rozsahu, teda sa uplatňuje aj čl.
4 protokolu č. 7 k Dohovoru,
b. či je zákonom vylúčené postihnutie za oba správne delikty,
c. či išlo o to isté protiprávne konanie toho istého páchateľa deliktu, ktorým sa chráni totožný záujem

chránený zákonom.

19. Predkladajúci senát sa stotožnil so závermi odlišných rozhodnutí v tom, že trestnoprávne princípy sa
analogicky aplikujú i v správnom trestaní, a že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty
právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) podlieha obdobnému režimu ako

trestný postih za trestné činy.

20. Uviedol, že jedným z princípov, ktorý sa uplatňuje v oblasti správneho trestania, je princíp ne bis
in idem, teda právo nebyť súdený alebo potrestaný dvakrát za ten istý čin. V ústavnoprávnej rodine
vychádza z článku 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 40 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd.

Tento princíp vyplýva aj z medzinárodných dokumentov, relevantný je najmä článok 4 ods. 1 protokolu č.
7 Dohovoru, no je obsiahnutý aj v Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach a v Charte
základných práv EÚ. Pre výklad princípu je smerodajná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva,
ktorá je založená na autonómnom pojme trestný čin a trestné obvinenie.

21. Dal do pozornosti, že Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí Engel a ďalší proti Holandsku
zo dňa 8. júna 1976 sformuloval kritéria, na základe ktorých možno vyhodnotiť, či ukladanie sankcií za
správny delikt možno v konkrétnom prípade subsumovať pod veci trestného charakteru - tzv. kritéria
Engel:
1. kritériom je kvalifikácia podľa vnútroštátneho práva. Ak je dané konanie kvalifikované ako trestný čin,

obsah pojmu trestné obvinenie je naplnený, ak je kvalifikovaný ako správny delikt, je potrebné naplnenie
pojmu trestné obvinenie skúmať. Ide o východiskové kritérium. Európsky súd pre ľudské práva uviedol,
že v súvislosti s tým je najprv potrebné vedieť či na základe právneho systému štátu je ustanovenie
definujúce predmetný protiprávny čin súčasťou trestného práva, alebo iného právneho odvetvia. Ide o
formálne a relatívne kritérium, a pokiaľ skutok nie je v právnom poriadku zmluvného štátu kvalifikovaný

ako trestný čin (čím by spadal tento skutok do pôsobnosti čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 automaticky), použijú
sa pre zodpovedanie otázky aplikovateľnosti čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 na daný delikt ďalšie dve kritériá.
Ak teda delikt podľa vnútroštátneho práva nie je definovaný ako trestný čin, nevylučuje to jeho trestnú
povahu a uplatnia sa ostatné kritéria.
2. kritériom je povaha deliktu z hľadiska chráneného záujmu a účelu sankcie. Tu je nutné posudzovať

či je chránený záujem všeobecný alebo partikulárny, resp. či je norma adresovaná všetkým alebo
vymedzenej skupine osôb. Zároveň je nevyhnutné posúdiť účel sankcie, t.j. či sankcia, ktorá sa ukladá
za spáchaný delikt, má povahu reparačnú (nemá trestný charakter) alebo preventívno-represívnu (má
trestný charakter).3. kritériom je povaha a stupeň prísnosti sankcie, ktorá hrozí dotknutej osobe. Zohľadňuje sa výška do
úvahy prichádzajúcej sankcie, nie konkrétna uložená sankcia.

22. Ďalej uviedol, že pri skúmaní naplnenia jednotlivých kritérií sa má postupovať od prvého kritéria
k tretiemu, pričom postačuje splnenie aspoň jedného z nich na to, aby predmetné konanie mohlo byť
označené za trestnoprávne v zmysle Dohovoru. Nie je tak potrebné kumulatívne naplnenie kritérií, a to
ani druhého a tretieho. Kumulatívny prístup nemožno však vylúčiť v prípade, ak alternatívne testovanie
druhého a tretieho kritéria neprináša jednoznačnú odpoveď, ktorá by vyvracala alebo potvrdzovala

trestnoprávny charakter predmetného konania (rozsudok vo veci Sergej Zolotukhin proti Ruskej federácii
z 10. februára 2009).

23. Následne doplnil, že tieto kritéria podrobne rozobral aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze
II.ÚS 185/2014 zo dňa 13. novembra 2014 (body 22 až 25). Na tento nález ako aj na kritéria Engel
poukázal najvyšší súd v odlišných rozhodnutiach, avšak bez ich bližšej aplikácie vo veci, pričom

predkladajúci senát na ich základe dospel k záveru o trestnom charaktere uvedených konaní v zmysle
Dohovoru.

24. Posudzujúc prvé kritérium predkladajúci senát uzavrel, že aj uloženie sankcie inšpektorátom práce
podľa § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1 zákona č. 125/2006 Z.z., ako aj uloženie sankcie podľa § 239 zákona

č. 461/2003 Z.z. nie je trestným činom, ale ide o správny delikt, preto je nutné skúmať ďalšie kritériá.

25. Taktiež vyslovil, že v rámci druhého kritéria sa z pohľadu judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva delikt považuje za subsumovateľný pod normatívny text čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 vtedy, ak
právna norma, o porušenie ktorej ide v prípade tohto deliktu, sa aplikuje na neurčitý všeobecný

počet adresátov a uložená sankcia je aspoň čiastočne preventívno-represívneho charakteru. V prípade
deliktu, kde dochádza k porušeniu právnej normy adresovanej určitej špecifickej skupine osôb so
zvláštnym postavením, avšak uložená sankcia je preventívno-represívneho charakteru, prihliada sa
pre zodpovedanie otázky o aplikovateľnosti čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 na tretie kritérium, a to stupeň
závažnosti sankcie, ktorú možno dotknutej osobe uložiť (rozsudok vo veci Albert v. Rumunsko, body

32 - 34). Aplikujúc uvedené možno konštatovať, že na základe § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1 zákona
č. 125/2006 Z.z. ako aj § 239 spolu s § 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z. možno sankciu
uložiť špecifickej skupine osôb - zamestnávateľovi a podľa názoru predkladajúceho senátu plnia
tieto ustanovenia represívny, resp. preventívno-represívny účel, a to v konkrétnom prípade odradiť
zamestnávateľa od neplnenia povinnosti ustanovenej v § 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003

Z.z. a zároveň sankcionovať, resp. potrestať (represívne pôsobiť) zamestnávateľa za nesplnenie tejto
povinnosti V tomto smere je však pre konečnú odpoveď na otázku, či je v tomto prípade aplikovateľný
čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 potrebné zohľadniť tretie kritérium Engelovských kritérií.

26. Na to poukázal na tretie kritérium, ktorým je stupeň závažnosti sankcie, ktorú možno uložiť dotknutej

osobe. V oboch prípadoch sa zamestnávateľovi ukladá peňažná pokuta, pričom na posúdenie tretieho
kritéria sa zohľadňuje výška do úvahy prichádzajúcej sankcie, nie konkrétna uložená sankcia. Podľa §
19 ods. 2 písm. a/ bod 1 zákona č. 125/2006 Z.z. je možné uložiť pokutu do výšky 200 000,- EUR a
podľa § 239 zákona č. 461/2003 Z.z. až do výšky 16 596,96 EUR, teda ide o sumy, ktoré môžu výrazným
spôsobom zasiahnuť do majetkovej sféry zamestnávateľa a plnia represívnu funkciu (funkciu trestu). V

oboch prípadoch ide o závažné sankcie. Pre posúdenie tohto kritéria nie je relevantné, že bola Sociálnou
poisťovňou uložená pokuta vo výške 9,96 EUR a ani to, že Sociálna poisťovňa uložila pokutu sadzbou
za každý deň omeškania (to zo zákonného ustanovenia nevyplýva), dôležitá je sankcia, ktorá hrozí.

27. Predkladajúci senát považoval ďalej z hľadiska princípu ne bis in idem za podstatné vysporiadať sa

s otázkou, či zákon vylučuje uloženie sankcie za správny delikt podľa § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1 zákona
č. 125/2006 Z.z. a podľa § 239 zákona č. 461/2003 Z.z. Princíp ne bis in idem preto nie je dotknutý a
nemožno sa ho dovolávať v prípade súbehu deliktov, teda v situácii, kedy jediný skutok páchateľa naplní
viac než jedno porušenie zákona. Uloženie viacerých sankcií na základe odlišných porušení zákona
je možné, ak ho zákon výslovne nevylučuje. Týmito úvahami sa odlišné rozhodnutia nezaoberali, čo z

pohľadu predkladajúceho senátu vyžaduje potrebu predloženia veci veľkému senátu.

28. Zdôraznil, že z ustanovenia § 239 zákona č. 461/2003 Z.z. vyplýva, že Sociálna poisťovňa neuloží
pokutu za porušenie povinnosti ustanovenej v § 231 ods. 1 písm. b/, ak už bola uložená pokuta podľaosobitného predpisu, ktorým je zákon č. 125/2006 Z.z. Z uvedeného je nepochybné, že v prípade, ak
bola uložená pokuta podľa zákona č. 125/2006 Z.z. (za porušenie povinnosti ustanovenej v § 231 ods.
1 písm. b/) vylučuje to možnosť uloženia pokuty Sociálnou poisťovňou. Pre preskúmavanú vec je však

potrebné si zodpovedať otázku opačnú či je možné uložiť pokutu inšpektorátom práce podľa § 19 ods.
2 písm. a/ bod 1 zákona č. 125/2006 Z.z. (na základe porušenia povinnosti stanovenej v § 231 ods. 1
písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z.) po tom, čo bola za porušenie povinnosti stanovenej v § 231 ods. 1
písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z. skôr uložená pokuta Sociálnou poisťovňou (výška uloženej pokuty je
pre zodpovedanie tejto otázky irelevantná). Vo vzťahu k aplikácii a výkladu ustanovenia § 239 zákona

č. 461/2003 Z.z. je preto možné uvažovať nad použitím argumentum a contrario.

29. Dodal, že zákaz dvojitého trestania je zakotvený aj v § 19 ods. 5 zákona č. 126/2005 Z.z., v
zmysle ktorého pokutu podľa odsekov 1 a 2 nemožno uložiť osobe, ktorej bola za to isté porušenie
predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a/ a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv už právoplatne
uložená pokuta alebo iná majetková sankcia iným orgánom podľa osobitných predpisov. Pre posúdenie

možnosti uloženia pokuty podľa § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1 je právne významné či bola za to isté
porušenie už právoplatne uložená pokuta. V preskúmavanej veci bola pokuta podľa § 19 ods. 2 písm.
a/ bod 1 zákona č. 126/2005 Z.z. inšpektorátom práce žalobcovi uložená za porušenie § 3 ods. 2 v
nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z.z., ktorého sa dopustil tým, že žalobca využíval
závislú prácu fyzickej osoby, preukázal založenie pracovnoprávneho vzťahu podľa osobitného predpisu

predložením pracovnej zmluvy, ktorá bola písomne uzatvorená dňa 24. novembra 2014 s nástupom
do práce 24. novembra 2014, avšak nesplnil oznamovaciu povinnosť voči Sociálnej poisťovni podľa
osobitného predpisu v zmysle § 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z., čo je podľa § 2 ods. 2 písm.
b/ zákona č. 82/2005 Z.z. nelegálnym zamestnávaním. Pokuta podľa § 239 bola žalobcovi uložená za
porušenie povinnosti v zmysle § 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z.

30. Senát 1S mal za to, že ustanovenie § 19 ods. 5 zákona č. 125/2006 Z.z. nespĺňa požiadavku určitosti
ajasnosti.Skutočnosť,žev§19ods.5saodkazujenaporušeniepredpisovuvedenýchv§2ods.1písm.
a/ tohto zákona nie je možné vykladať na ťarchu obvineného zo správneho deliktu, resp. odsúdeného,
nakoľko ad 1/ výpočet uvedených právnych predpisov nie je taxatívny a ad 2/ pri právnych predpisoch,

ktoré upravujú zákaz nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania (bod 4) chýba odkaz na konkrétne
právne predpisy. Zároveň nie je jednoznačný výklad uvedeného ustanovenia ani v tom smere či pokutu
nemožno uložiť osobe, ktorej bola za to isté porušenie predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a/ a
záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv už právoplatne uložená pokuta alebo (pozn. podľa týchto
predpisov) uložená iná majetková sankcia iným orgánom podľa osobitných predpisov alebo je nutné

druhú časť vety vykladať ako samostatnú podmienku, teda či pokutu nemožno uložiť osobe, ktorej bola
uložená iná majetková sankcia iným orgánom podľa osobitných predpisov.

31. Vo vzťahu k vymedzeniu predpisov upravujúcich zákaz nelegálnej práce a nelegálneho
zamestnávania pokladal za nesporné, že základným predpisom je zákon č. 82/2005 Z.z., ktorého cieľom

je chrániť nielen spoločnosť pred nelegálnou prácou a nelegálnym zamestnávaním, ale aj chrániť
fyzické osoby, pre ktoré nelegálna práca prináša sociálnu neistotu. Z dôvodovej správy ďalej vyplýva, že
zamestnávatelia, ktorí nelegálne zamestnávajú fyzické osoby vrátane cudzincov bez plnenia povinných
odvodov a dani z príjmov, spôsobujú našej ekonomike značné škody, a to únikom príjmov do štátneho
rozpočtu. Zákon ustanovuje aj zákaz vykonávania nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania a

v § 2 definuje, kedy sa vykonávanie závislej práce a zamestnávanie považujú za nelegálne (definuje
nelegálnu prácu a nelegálne zamestnávanie). Na naplnenie definície nelegálneho zamestnávanie sa
vyžaduje súčasné splnenie nasledovných podmienok: 1. zamestnávanie právnickou osobou alebo
fyzickouosobou,ktorájepodnikateľom;2.využívaniezávislejprácefyzickejosoby,sktoroumázaložený
pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer a 3. nesplnenie povinnosť podľa § 231 ods. 1

písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z. Povinnosť zakotvená v § 231 ods. 1 písm. b/ je teda jedným zo znakov
nelegálneho zamestnávania, no musia byť splnené aj ďalšie vyššie uvedené podmienky.

32. Dal do pozornosti, že v zmysle zákonného znenia § 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z.
tu ustanovenú zákonnú povinnosť má splniť 1. zamestnávateľ, teda právnická osoba alebo fyzická

osoba, ktorá zamestnáva aspoň jednu fyzickú osobu v pracovnoprávnom vzťahu, a ak to ustanovuje
osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch (§ 7 Zákonníka práce), tým že prihlási do registra
poistencov a sporiteľov 2. zamestnanca, teda fyzickú osobu, ktorá v pracovnoprávnych vzťahoch, a akto ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch vykonáva pre zamestnávateľa
závislú prácu (§ 11 Zákonníka práce).

33. Vychádzajúc z uvedených definičných znakov nelegálneho zamestnávania vymedzených v §
2 zákona č. 82/2005 Z.z. konštatoval, že už samotné porušenie § 231 ods. 1 písm. b/ možno
označiť za nelegálne zamestnávanie, nakoľko túto zákonnú povinnosť plní zamestnávateľ prihlásením
zamestnanca (a v tomto pojme je zahrnuté vykonávanie závislej práce v pracovnoprávnych vzťahoch).
Podľa predkladajúceho senátu tak nie je možné vylúčiť, že pod právne predpisy, ktoré upravujú zákaz

nelegálneho zamestnávania a nelegálnej práce možno zaradiť aj zákon č. 461/2003 Z.z., čím by sa pri
aplikácii § 19 ods. 5 zákona č. 125/2006 Z.z. vylúčila následná možnosť uloženia sankcie inšpektorátom
práce podľa zákona č. 125/2006 Z.z.

34. V nadväznosti na uvedené zdôraznil, že ak by aj dospel veľký senát k názoru, že vyššie uvedené
ustanovenia nevylučujú súčasný postih za správne delikty podľa § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1 zákona č.

126/2005 Z.z. a podľa § 239 zákona č. 461/2003 Z.z., bude potrebné vyriešiť otázku či v prípade, ak
uloženie sankcie za jeden správny delikt odkazuje priamo na nesplnenie konkrétnej povinnosti podľa
iného ustanovenia a toto nesplnenie napĺňa skutkovú podstatu iného deliktu, ide naozaj o odlišné
porušenie zákona a ak ide o odlišné porušenie zákona, či došlo k súbehu.

35. Doplnil, že rovnako Európsky súd pre ľudské práva posudzuje existenciu súbehu podľa testu tzv.
vecnej a časovej súvislosti, pričom vecná a časová súvislosť správnych konaní musí byť daná súčasne.
Na posúdenie či sú tieto podmienky splnené stanovil Európsky súd pre ľudské práva základné kritéria
v rozsudku A a B verzus Nórsko zo dňa 15. novembra 2016.

36. Ďalej predkladajúci senát vo vzťahu k otázke totožnosti skutku uviedol, že judikatúra Európskeho
súdu pre ľudské práva po zložitom vývoji dospela k záveru vyslovenom v rozhodnutí vo veci Sergej
Zolotukhin proti Ruskej federácii z 10. februára 2009, že prvok idem (v tom istom) je nevyhnutné chápať v
intenciách totožnosti skutku, teda nie totožnosti právnej kvalifikácie, pretože taký výklad by opäť zužoval
rozsah práv garantovaných Dohovorom.

37. Dodal, že skutok je totožný vtedy, ak je založený na totožných alebo v podstate rovnakých skutoč-
nostiach, ide teda o súbor konkrétnych skutkových okolností zahrňujúcich rovnakého obvineného a ne-
rozlučne spojených v čase a priestore, ktorých existencia musí byť preukázaná, aby mohlo dôjsť k od-
súdeniu alebo začatiu trestného stíhania. Rovnaká definícia skutku vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho

dvora Európskej únie, ktorý vo veci Esbroeck (C-436 z roku 2006) uviedol, že pre pojem ten istý skutok
sú podstatné skutkové okolnosti a nie právne kvalifikácia.

38. Predkladajúci senát nerozporoval záver vyslovený v odlišnom rozhodnutí sp.zn. 7Asan/6/2017, že
môže totiž nastať a mnohokrát aj nastáva situácia, kedy totožným konaním môžu byť narušené či

ohrozenéviaceréspoločenskézáujmy,čímsapotomnaplniaskutkovépodstatyinýchsprávnychdeliktov
podľa rôznych zákonov (na ktorých konanie sú príslušné odlišné správne orgány), avšak vo svetle vyššie
uvedených záverov dospel k potrebe dôkladnejšieho skúmania totožnosti skutku.

39. Uviedol, že z trestnoprávneho hľadiska bude totožnosť skutku v trestnom konaní zachovaná popri

úplnej zhode konania a následku tiež vtedy, ak bude daná zhoda aspoň v konaní pri rozdielnom následku
alebo zhoda aspoň v následku pri rozdielnom konaní, ale rovnako i vtedy, ak konanie alebo následok,
príp. oboje budú zhodné aspoň čiastočne, a to za predpokladu, že bude daná zhoda v podstatných
okolnostiach (z hľadiska zachovania totožnosti konania i následku nie sú podstatné napríklad tie
skutkové okolnosti, ktoré charakterizujú len zavinenie či iný znak subjektívnej stránky činu). Keďže

nemožno dať všeobecne platnú smernicu, čo tvorí skutok v konkrétnej prejednávanej veci a kedy je
totožnosť skutku zachovaná, je nevyhnutné skúmať túto otázku vždy podľa individuálnych okolností
každého prípadu zvlášť (napr. uznesenie Najvyššieho súdu sp.zn. 6 To 18/2010 z 24. marca 2011,
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III.ÚS 60/00, rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky III.ÚS 194/06).

40. Dospel k záveru, že v preskúmavanej veci je zrejmé, že protiprávne konanie zamestnávateľa
(žalobcu) spočívalo v prihlásení zamestnankyne, s ktorou mal zamestnávateľ založený pracovnoprávny
vzťah, po začatí výkonu závislej práce. Tým došlo k využívaniu závislej práce zamestnankynezamestnávateľom, avšak bez splnenia prihlasovacej povinnosti pred samotným začiatkom výkonu tejto
činnosti. Na základe tejto skutočnosti bola inšpektorátom práce uložená pokuta za správny delikt podľa
§ 19 ods. 2 písm. a/ bod 1 zákona č. 125/2006 Z.z. spočívajúcom v nelegálnom zamestnávaní podľa

§ 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z.z. tým, že zamestnávateľ nesplnil
prihlasovaciu povinnosť podľa § 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z. Uvedeným konaním bola
naplnená aj skutková podstata správneho deliktu podľa § 239 zákona č. 461/2003 Z.z., pričom ako
už bolo vyššie uvedené, nesplnenie prihlasovacej povinnosti v zmysle § 231 ods. 1 písm. b/ napĺňa
definičnéznakynelegálnejprácepodľa§2ods.2písm.b/zákonač.82/2005Z.z.,keďžezamestnankyňa

určitú dobu u zamestnávateľa vykonávala závislú prácu bez toho, aby si jej zamestnávateľ splnil
prihlasovaciupovinnosť.Vymedzenieskutkuvrozhodnutíouloženípokutypodľa§19ods.2písm.a/bod
1zákonač.125/2006Z.z.odkazujenapojemnelegálnehozamestnávania,ktoréhoprvkomjenesplnenie
prihlasovacej povinnosti. Samotná skutočnosť, že boli porušené dva rozdielne právne predpisy podľa
predkladajúceho senátu neznamená, že nemôže byť totožnosť skutku zachovaná. V danom prípade išlo
o totožnosť v spôsobe, čase aj mieste spáchania správneho deliktu, išlo o jedno konanie toho istého

páchateľa (žalobcu).

41. Ďalej uviedol, že z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Sergey Zolothukin proti
Ruskej federácii vyplýva, že stíhanie jedného a toho istého skutku podľa dvoch skutkových podstát je
prípustné vtedy, pokiaľ sa tieto od seba navzájom líšia v podstatných prvkoch (okolnostiach). Naopak,

tam, kde panuje aspoň čiastočná zhoda v podstatných okolnostiach skutku pôjde vo vzťahu k aplikácii
článku 4 protokolu č. 7 Dohovoru o uplatnenie zásady ne bis in idem. Podľa názoru predkladajúceho
senátu sa uvedené správne delikty (so zreteľom na konkrétny spôsob ich spáchania) od seba nelíšia
v podstatných prvkoch.

42. K posudzovaniu totožnosti, resp. odlišnosti záujmu chráneného zákonom pokladal za nutné uviesť,
že aj keď je právom chránený záujem rozlišovacím kritériom správnych deliktov, v konkrétnom prípade
je potrebné skúmať nielen to, aký verejný záujem chráni právny predpis (či už zákon č. 125/2006 Z.z.,
zákon č. 461/2003 Z.z., zákon č. 82/2005 Z.z.), na čo odkazovali odlišné rozhodnutia, ale najmä to,
čo chráni konkrétne ustanovenie, teda aký konkrétny spoločenský záujem bol konkrétnym správnym

deliktom ohrozený alebo porušený. V oboch prípadoch je to zamedzenie využívania závislej práce
zamestnankyne zamestnávateľom bez splnenia prihlasovacej povinnosti (dávkové nároky zamestnanca
v spojení s fiškálnymi záujmami štátu).

43. Záverom poukázal predkladací senát aj na zásadu súčinnosti a spolupráce, ktorá je zakotvená tak v

§ 233 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. ako aj v § 18 ods. 4 zákona č. 125/2006 Z.z., na základe ktorej sú
si Sociálna poisťovňa a inšpektorát práce povinné navzájom poskytovať súčinnosť a spolupracovať. Nič
tedanebránitýmtoorgánomverejnejsprávy,abytútozásadunaplnovyužívaliavzájomnesainformovali,
či prebieha u nich správne konanie týkajúce sa porušenia § 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003
Z.z., ktorý orgán uloží pokutu, ktoré konanie sa preruší do právoplatného skončenia druhého správneho

konania. Podľa predkladacieho senátu pri dodržiavaní tejto zásady nemusí byť zmarené potrestanie
inšpektorátom práce, ak spáchanie správneho deliktu zistí aj Sociálna poisťovňa.

44. Za týchto okolností predkladajúci senát skúmajúc otázku či bráni rozhodnutie o uložení sankcie
Sociálnou poisťovňou zamestnávateľovi podľa § 239 zákona č. 461/2003 Z.z. za porušenie § 231 ods. 1

písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z. prejednaniu a uloženiu sankcie zamestnávateľovi inšpektorátom práce
za správny delikt podľa § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1 zákona č. 125/2006 Z.z. za porušenie § 3 ods. 2 v
nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 125/2006 Z.z. spočívajúce v nesplnení povinnosti podľa §
231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z. pre prekážku zákazu dvojitého trestania, sa predovšetkým
nestotožnilsprávnyminázormiodlišnýchrozhodnutí,žejeajnapriekpredchádzajúcemuuloženiupokuty

Sociálnou poisťovňou možné uloženie pokuty inšpektorátom práce.

V.
Právne posúdenie a rozhodnutie veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky

45. Veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky po zistení, že postup senátu
1S bol v súlade s ustanovením § 22 ods. 1 písm. a/ SSP, prejednal vec z hľadiska predmetných právnych
otázok a okruhu právnych problémov nastolených senátom 1S v zmysle právnej úpravy ustanovenej vprávnej norme § 466 ods. 5 písm. a/ SSP a po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu z
dôvodov a v rozsahu uvedenom v kasačnej sťažnosti (453 ods. 1 a 2 SSP), dospel k záveru, že kasačná
sťažnosť nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť. Rozhodol o kasačnej sťažnosti bez nariadenia

pojednávania (§ 455 SSP). Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený na úradnej tabuli
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v lehote najmenej piatich dní pred jeho
vyhlásením (§ 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP).

46. Uznesením sp.zn. 1Asan/4/2018 zo dňa 27. februára 2020 predložil senát 1S na prejednanie a

rozhodnutie veľkému senátu na posúdenie otázky či bráni rozhodnutie o uložení sankcie Sociálnou
poisťovňou zamestnávateľovi podľa § 239 zákona č. 461/2003 Z.z. za porušenie § 231 ods. 1 písm.
b/ zákona č. 461/2003 Z.z. prejednaniu a uloženiu sankcie zamestnávateľovi inšpektorátom práce za
správny delikt podľa § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1 zákona č. 125/2006 Z.z. spočívajúci v nelegálnom
zamestnávaní podľa § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z.z. za nesplnenie
povinnosti podľa § 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z. pre prekážku „ne bis in idem“ obsiahnutú

v článku 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, v článku 40 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd,
článku 4 protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

47. Veľký senát pri posudzovaní nastolenej právnej otázky, skúmajúc, či postupom žalovaného
správneho orgánu a jeho rozhodnutím v prejednávanej veci došlo k porušeniu zásady ne bis in idem,

teda práva nebyť súdený alebo potrestaný dvakrát za ten istý čin, vychádzal z nasledovného.

48. Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 20S/84/2016-91 zo dňa 24.
októbra 2017, ktorým krajský súd zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovaného č. OPS/BEZ/2016/3480,
O-246/2016 zo dňa 17. mája 2016 spolu s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa Inšpektorátu

práce Žilina č. 55/2016-IZA-2.3/pok/R zo dňa 15. marca 2016 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
V danom prípade žalovaný preskúmavaným rozhodnutím č. OPS/BEZ/2016/3480, O-246/2016 zo dňa
17. mája 2016 zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Inšpektorátu práve Žilina č. 55/2016-
IZA-2.3/pok/R zo dňa 15. marca 2016, ktorým tento žalobcovi uložil pokutu vo výške 2 200,- EUR za
porušenie pracovnoprávnych predpisov, spočívajúcom v porušení ustanovenia § 99 Zákonníka práce

tým, že na základe zamestnávateľom predloženého rozpisu pracovnej doby zamestnancov za obdobie
november - december 2014 a január - marec 2015 bolo zistené, že zamestnávateľ nevedie evidenciu
pracovného času tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanci
vykonávali prácu. Podľa predloženej evidencie pracovnej doby zamestnancov za uvedené obdobie
bolo zistené, že zamestnávateľ vedie evidenciu pracovného času zamestnancov tak, že zaznamenáva

len údaj o celkovom počte odpracovaných hodín (2 hod., 8 hod.) v jednotlivých pracovných dňoch a
iná evidencia pracovného času sa nevedie, ďalej na základe oprávnenia daného § 19 ods. 2 písm.
a/ bod 1 zák. č. 125/2006 Z.z. za porušenie zákona č. 82/2005 Z.z. spočívajúcom v porušení jeho
§ 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b/ tým, že na základe zamestnávateľom predloženej
evidencie pracovného času za mesiac november 2014 bolo zistené, že U. G. vykonávala prácu v mesiaci

november 2014 v dňoch od 24. novembra 2014 - 28. novembra 2014. Celkom v mesiaci november
2014 odpracovala 5 dní po 8 hod., spolu 40 hodín, a za vykonanú prácu v mesiaci november 2014 jej
bola vyplatená mzda oproti podpisu v celkovej sume 844,09 EUR. Žalobca využíval závislú prácu vyššie
menovanej fyzickej osoby, preukázala založenie pracovnoprávneho vzťahu podľa osobitného predpisu
predložením pracovnej zmluvy, ktorá bola písomne uzatvorená dňa 24. novembra 2014 s nástupom

do práce 24. novembra 2014, avšak žalobca ako zamestnávateľ nesplnil oznamovaciu povinnosť voči
sociálnej poisťovni podľa osobitného predpisu (§ 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z.), čo podľa
§ 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z.z. je nelegálne zamestnávanie, (oznamovacia povinnosť bola
splnená dňa 27. novembra 2014 v čase o 10:57 hod.), uvedené porušenie bolo zistené pri výkone
inšpekcie práce podľa § 7 ods. 3 písm. a/ zákona č. 125/2006 Z.z., vykonanej v dňoch 30. apríla, 11.

mája a 14. mája 2015, u žalobcu.

49. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

50. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

51.Podľa§6ods.1SSPsprávnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

52. Konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a
ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania (§ 5 ods. 2 SSP).

53. Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu
orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy (§ 177 ods. 1 SSP).

54. Správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o
priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. Ak nie je v tejto
hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o
všeobecnej správnej žalobe (§ 194 ods. 1, 2 SSP).

55. Správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o
skúmanie otázky zániku zodpovednosti za priestupok, uplynutia prekluzívnej lehoty alebo premlčacej
lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za iný správny delikt alebo za iné podobné protiprávne
konanie (§ 195 písm. b/ SSP).

56. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z.z. právnická osoba a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom,
nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 2 a 3. Fyzická osoba nesmie nelegálne zamestnávať
podľa § 2 ods. 3.

57. Podľa § 2 ods. 2 písm. b/ č. 82/2005 Z.z. nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou

osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom a nemá s právnickou osobou alebo s fyzickou
osobou, ktorá je podnikateľom, založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer
podľa osobitného predpisu alebo, ak využíva závislú prácu fyzickej osoby a nemá s ňou založený
pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu.

58. Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ bod 4 zákona č. 125/2006 Z.z. inšpekcia práce je dozor nad dodržiavaním
právnych predpisov, ktoré upravujú zákaz nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania.

59. Podľa § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1 zákona č. 125/2006 Z.z. inšpektorát práce uloží pokutu
a) zamestnávateľovi alebo fyzickej osobe za

1. porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania od 2 000,- EUR do 200 000,- EUR, a ak ide o nelegálne
zamestnávanie dvoch a viac fyzických osôb súčasne, najmenej 5 000,- EUR.

60. Podľa § 19 ods. 5 zákona č. 125/2006 Z.z. pokutu podľa odsekov 1 a 2 nemožno uložiť osobe,
ktorej bola za to isté porušenie predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a/ a záväzkov vyplývajúcich z

kolektívnych zmlúv už právoplatne uložená pokuta alebo iná majetková sankcia iným orgánom podľa
osobitných predpisov; to neplatí, ak bola uložená bloková pokuta.

61. Na úvod veľký senát konštatuje, že v rámci verejnoprávnej zodpovednosti za protispoločenské
konanie teória rozoznáva najmä trestné činy, priestupky, iné správne delikty, v ďalšej špecifikácii

ešte správne disciplinárne delikty a správne delikty poriadkové. Deliktným je len také porušenie
povinnosti (konanie či opomenutie), ktoré konkrétny zákon takto označuje. Rozlišovacím kritériom medzi
jednotlivýmidruhmideliktovpodľazávažnostijemieraichtypovejspoločenskejnebezpečnostivyjadrená
v znakoch skutkovej podstaty, pri iných správnych deliktoch a disciplinárnych deliktoch ešte okruhom
subjektov, ktoré sa môžu deliktu dopustiť. Výstižne to stanovuje zákonodarca v zákone č. 372/1990 Zb.

o priestupkoch v ustanovení § 2 ods. 1, ktorý definuje priestupok ako zavinené konanie, ktoré porušuje
alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone,
ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin.62. Iné správne delikty majú svojou povahou najbližšie práve k priestupkom. V oboch prípadoch sa
jedná o súčasť tzv. správneho trestania, o postih správnym orgánom za určité nedovolené konanie
(opomenutie). Oba druhy deliktov sú prejednávané v správnom konaní, len s tým rozdielom, že

priestupky, hoci miera ich spoločenskej nebezpečnosti a škála a citeľnosť ukladaných opatrení či sankcií
je obvykle nižšia než pri iných správnych deliktoch, majú vlastný a prísnejší (z hľadiska požiadaviek
práva na spravodlivý proces) procesný režim ako iné správne delikty, hoci zásady trestania a konania
o nich sú obdobné.

63. Súhrnne však treba zdôrazniť, že formálne označenie určitého typu protispoločenského konania a
k tomu zodpovedajúce zaradenie medzi trestné činy, priestupky, iné správne delikty a z tohto odvodené
následky v podobe sankcií, vrátane príslušného konania, teda či pôjde o oblasť súdneho či správneho
trestania, je skôr vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda reflexiou názorov spoločnosti na
potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov, záujmov a hodnôt, než systematickým prístupom k úprave
verejnoprávnychpovinnostíazodpovednostizaichporušenie.Kriminalizácia,činaopakdekriminalizácia

určitých konaní nachádza výraz v platnej právnej úprave a jej zmenách, voľbe procesných nástrojov
potrebných na odhalenie, zistenie a dokázanie konkrétnych skutkov a v neposlednom rade i v
prísnosti postihu ich pôvodcov. Preto nemožno podceňovať odlišnosti jednotlivých hmotnoprávnych
úprav, ale najmä procesných pravidiel. Z týchto premís treba vychádzať pri posudzovaní nevyhnutnosti
konkretizácie skutku a jeho miesta v rozhodnutí.

64.Trestaniezasprávnedelikty(priestupky,správnedeliktyprávnickýchosôbasprávnedeliktyfyzických
osôb - podnikateľov) má podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Je preto
nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v Trestnom zákone a Trestnom poriadku
nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna

zodpovednosť, čo napokon vyplýva aj zo zásady č. 6 odporúčania o správnych sankciách, podľa
ktorej je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk
spravodlivého správneho konania v zmysle Rezolúcie (77)31 aj pevne zavedené záruky v trestnom
konaní.

65. Pri uvažovaní o aplikácii zásad trestného práva vo veciach správneho trestania, konkrétne v danej
veci v rámci aplikácie zásady ne bis in idem, je potrebné vziať do úvahy aj Engelove kritériá v zmysle
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok vo veci Engel a ďalší v. Holandsko č. 5100/71
zo dňa 8. júna 1976), ktoré boli formulované vo vzťahu k posudzovaniu „trestného obvinenia“ a záruk
spravodlivého procesu, ktorými sú kvalifikácia deliktu podľa vnútroštátneho práva, povaha deliktu z

hľadiska chráneného záujmu a závažnosť ukladanej sankcie.

66. Z hľadiska prvého kritéria, a teda kvalifikácie deliktu vo vnútroštátnom práve - správny
delikt týkajúci sa zákazu nelegálneho zamestnávania je upravený v § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z.z.,
ktorého sankcionovanie je upravené v § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1 zákona č. 125/2006 Z.z. Rovnako

tak je tiež upravená i zákonná povinnosť zamestnávateľa prihlásiť nového zamestnanca do registra
poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia na nemocenské poistenie, na dôchodkové
poistenieanapoistenievnezamestnanostipredvznikomtýchtopoistení,najneskôrpredzačatímvýkonu
činnosti zamestnanca upravená v § 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z., ktorej nesplnenie je
sankcionovanévzmysle§239cit.zákona.Tedauvedenékonanieniejevslovenskomprávnomporiadku

definované ako trestný čin.

67. Druhé kritérium - povaha deliktu. V tejto súvislosti je potrebné vysporiadať sa s otázkami, či je právna
norma adresovaná všetkým alebo len určitej skupine ľudí so špecifickým postavením. V danej veci je
právna norma uvedená v § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z.z. adresovaná určitej špecifickej skupine osôb

so zvláštnym postavením, a to právnickým osobám a fyzickým osobám - podnikateľom, v postavení
zamestnávateľa. Taktiež podľa § 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z. prislúcha vyššie uvedená
zákonná povinnosť zamestnávateľovi. V zmysle tohto kritéria možno vyvodiť, že uvádzané ustanovenia
cit. právnych noriem sú adresované len špecifickému okruhu subjektov, a teda zamestnávateľom. Z
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (príp. aj pôvodnej Európskej komisie pre ľudské práva)

vyplýva, že takéto špeciálne postavenie bolo priznané napr. vojakom (Engel a ďalší v. Holandsko),
advokátom (Brown v. Spojené kráľovstvo, rozhodnutie č. 38644/97 zo dňa 24.11.1998), štátnym
úradníkom v širšom zmysle slova (Kremzow v. Rakúsko, rozhodnutie č. 16417/90 zo dňa 07.11.1990),
lekárom (Wickramsinghe v. Spojené kráľovstvo, rozhodnutie č. 31503/96 zo dňa 09.12.1997).68. Z hľadiska povahy deliktu je potrebné tiež zdôrazniť skutočnosť, že v rámci neho ESĽP obyčajne
rieši i otázku, či účel sankcie, ktorá sa za príslušný delikt ukladá, je preventívno-represívny alebo či

má iba reparačnú povahu. V tejto súvislosti je potrebné z hľadiska druhého Engel kritéria zdôrazniť, že
prevenciou sa sleduje odradenie nielen daného páchateľa, ale i potenciálnych páchateľov od páchania
trestnej činnosti pro futurum, a teda je potrebné skúmať ex offo, či predmetná sankcia bola uložená ako
trest s cieľom odradenia od ďalšieho páchania takýchto deliktuálnych činov.

69.Pokutajeprincipiálnynástrojnavynucovaniedodržiavaniaprávaanazabezpečenienápravy.Cieľom
pokuty uloženej za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania, ako aj za nesplnenie povinností
podľa zákona č. 461/2003 Z.z. je na jednej strane zabezpečiť ukončenie nelegálneho zamestnávania a
zabezpečiť riadne plnenie povinností vzťahujúcich sa na oblasť sociálneho poistenia, zároveň však aj
potrestať porušovateľa (represívny účinok), zabrániť recidíve (preventívny účinok) a donútiť páchateľa -
porušovateľa rešpektovať zákon. Uložená sankcia však neplní v danom prípade preventívny účinok len

voči účastníkovi konania, ale tento pôsobí aj vo vzťahu k ďalším zamestnávateľom. Pri ukladaní pokuty
je posudzovaná závažnosť, ako aj povaha a dĺžka trvania porušovania zákona.

70. Tretie kritérium - závažnosť (prísnosť) sankcie, ktorá môže byť v danom prípade uložená. To
znamená, že treba posudzovať nie reálne uloženú sankciu, ale tú, ktorú je možné za tento správny delikt

uložiť. V danom prípade je pokuta ukladaná zamestnávateľovi, pričom podľa § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1
zákona č. 125/2006 Z.z. je možné uložiť pokutu až do výšky 200 000,- EUR a v zmysle § 239 zákona
č. 461/2003 Z.z. až do výšky 16 596,96 EUR. V oboch prípadoch teda môže byť následkom spáchania
predmetného deliktu uloženie pokuty, ktorá zamestnávateľa v jeho majetkovej sfére postihne výrazným
spôsobom. Zároveň je uvedeným zaručené splnenie represívnej funkcie.

71. V predmetnej veci je potrebné podľa veľkého senátu zaoberať sa v súvislosti s aplikáciou zásady
ne bis in idem zároveň i otázkou, či ide o totožný skutok. Judikatúra ESĽP bola v otázke vymedzenia
totožnosti skutku (t.j. toho istého trestného činu) značne nejednotná, preto rozhodnutím veľkého senátu
zo dňa 10. februára 2009 vo veci Zolotukhin proti Rusku (sťažnosť č. 14939/03) ESĽP jednoznačne

uviedol, že čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 k Dohovoru zakazuje stíhanie pre druhý trestný čin, pokiaľ je tento
druhý trestný čin založený na totožnom, či v podstatných rysoch totožnom skutku. Totožnosť skutku je
tak daná vtedy, keď sa konkrétne skutkové okolnosti týkajú toho istého obžalovaného a sú neoddeliteľne
späté v čase a mieste.

72. Vyššie zmienené rozhodnutie však popiera posudzovanie otázky totožnosti skutku na základe
rôznych právnych kvalifikácií totožného konania. Môže totiž nastať a mnohokrát aj nastáva v oblasti
správneho práva situácia, kedy totožným konaním môžu byť narušené či ohrozené viaceré spoločenské
záujmy,atotokonaniepotomnapĺňaskutkovépodstatyinýchsprávnychdeliktovpodľarôznychzákonov,
na ktorých konanie sú príslušné odlišné správne orgány, ako je tomu i v preskúmavanom prípade. V

sťažnosti č. 14939/03 vo veci Zolotukhin proti Rusku sťažovateľ namietal porušenie čl. 4 Dodatkového
protokolu č.7 k Dohovoru, a to na tom základe, že vykonal administratívny trest detencie v trvaní troch
dní za výtržníctvo a následne bol súdený za totožný skutok (konkurencia administratívneho a trestného
konania a nie administratívneho a administratívneho konania).

73. V rozhodnutí A a B proti Nórsku z 15. novembru 2016 veľký senát Európskeho súdu pre ľudské
práva zrekapituloval svoju judikatúru a svoje závery k otázkam totožnosti skutku, a to predovšetkým v
súvislosti s právnou konštrukciou trestného činu a správneho deliktu a v tejto súvislosti sformuloval tzv.
test dostatočnej vecnej a časovej súvislosti.

74. ESĽP sa doposiaľ najčastejšie vo svojich rozhodnutiach zaoberal aplikáciou zásady ne bis in idem
vo vzťahu trestný čin a priestupok/správny delikt.

75. Podobne aj Súdny dvor EÚ (ďalej len „SD EÚ“) vo svojej početnej judikatúre v konaní o predbežných
otázkach poskytol svoj náhľad na zásadu ne bis in idem v európskom priestore. V nej sa zaoberal

napríklad časovou pôsobnosťou čl. 54 Schengenského dohovoru, výkladom rozhodnutí tvoriacich
prekážku veci rozhodnutej, pojmom „ten istý čin“, ako aj výkladom podmienok, že „trest je vykonaný“,
resp. „práve sa vykonáva“. K jeho zásadným rozhodnutiam patrí rozsudok vo veci C-617/10 Akerberg
Franssonz 6.februára2013určujúcismerovanie,ktorýmsamajúriadiťvnútroštátnesúdypriaplikáciinebis in idem, pričom SD EÚ vychádzal z koncepcie a riešení, ktoré vypracoval ESĽP. Nemožno opomenúť
ani rozsudky vo veciach C524/15 (Menci z 20. marca 2018) a C-537/16 (Garlsson Reál Eslata a ďalší
z 20. marca 2018), ktorými SD EÚ akceptoval kumuláciu trestných stíhaní/sankcií a správnych stíhaní/

sankcií, čiže obmedzenie zásady ne bis in idem za presne stanovených podmienok. Vnútroštátna úprava
povoľujúca takúto kumuláciu musí vždy sledovať cieľ všeobecného záujmu (napr. ochrana finančných
záujmov Európskej únie a jej finančných trhov), stanoviť jasné a presné pravidlá, zabezpečiť vzájomnú
koordináciu týchto konaní a obmedziť prísnosť sankcií vo vzťahu k závažnosti porušenia.

76. Skúmajúc otázku predloženú senátom 1S, veľký senát považuje za potrebné poukázať na
ustanovenie § 19 ods. 5 zákona č. 125/2006 Z.z., podľa ktorého pokutu podľa odsekov 1 a 2 nemožno
uložiť osobe, ktorej bola za to isté porušenie predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a/ a záväzkov
vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv už právoplatne uložená pokuta alebo iná majetková sankcia iným
orgánom podľa osobitných predpisov; to neplatí, ak bola uložená bloková pokuta. Rovnako tak je
nevyhnutné dať do pozornosti ustanovenie § 239 zákona č. 461/2003 Z.z., v zmysle ktorého Sociálna

poisťovňaneuložípokutuzaporušeniepovinnostiustanovenejv§231ods.1písm.b/,akužbolauložená
pokuta podľa osobitného predpisu, pričom týmto je zákon č. 125/2006 Z.z.

77. Z uvedenej zákonnej úpravy jednoznačne vyplýva, že je vylúčené uloženie viacerých sankcií,
postihujúcich totožné (viď slovné spojenie „za to isté porušenie právnych predpisov v § 19 ods.5

zákona č. 125/2006 Z.z.“) konanie zamestnávateľa, ktorý už bol právoplatne postihnutý za nesplnenie
si zákonných povinností podľa zákona o sociálnom poistení, hoci uvedeným konaním došlo aj k
spáchaniu správneho deliktu nelegálneho zamestnávania. Postup správnych orgánov, pri ktorom
je zamestnávateľovi za tento správny delikt uložená pokuta Sociálnou poisťovňou a následne aj
inšpektorátom práce predstavuje porušenie zákazu dvojitého trestania za ten istý skutok.

78. Z bodov 76 a 77 jednoznačne vyplýva, že oba právne predpisy zakotvujú v sebe určité blokačné
ustanovenia, ktoré výslovným spôsobom hovoria o tom, že ak už uložila pokutu za to isté porušenie
právnych predpisov Sociálna poisťovňa, neuloží pokutu následne inšpektorát práce. Rovnaký záver
možno vyvodiť zo zákona o sociálnom poistení v zmysle ktorého „Sociálna poisťovňa neuloží pokutu za

porušenie povinnosti ustanovenej v § 231 ods. 1 písm. b/, ak už bola uložená pokuta podľa osobitného
predpisu, pričom týmto je zákon č. 125/2006 Z.z.“

79.Zuvedenéhovyplývaamožnodospieťnespornekzáveru,žeobaprávnepredpisyzákonč.125/2006
Z.z. ako i zákon č. 461/2003 Z.z. vo svojich „blokačných ustanoveniach“ vzájomne predpokladajú v

takomto predmete konania uplatnenie zásady ne bis in idem, a to v závislosti od tej skutočnosti, ktorý
správny orgán rozhodne skôr.

80. S ohľadom na vyššie uvedené veľký senát konštatuje, že rozhodnutie o uložení sankcie Sociálnou
poisťovňou zamestnávateľovi podľa § 239 zákona č. 461/2003 Z.z. za porušenie § 231 ods. 1 písm. b/

zákona č. 461/2003 Z.z. bráni prejednaniu a uloženiu sankcie zamestnávateľovi inšpektorátom práce
za správny delikt podľa § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1 zákona č. 125/2006 Z.z. spočívajúcom v nelegálnom
zamestnávaní podľa § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z.z. za nesplnenie
povinnosti podľa § 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z. pre existenciu prekážky „ne bis in idem“
obsiahnuté v článku 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, v článku 40 ods. 5 Listiny základných práv

a slobôd, ako i článku 4 protokolu č. 7 k Dohovoru.

81. Vzhľadom na vyššie uvedené veľký senát dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného
Národného inšpektorátu práce so sídlom v Košiciach (sťažovateľa) v spojení s prvoinštančným
rozhodnutím sú nezákonné, pretože správne orgány vec nesprávne právne posúdili v otázke

dodržiavaniazásadynebisinidem.Zuvedenýchdôvodovsaveľkýsenátstotožnilsozáveromkrajského
súdu, ktorý napadnuté rozhodnutie sťažovateľa v spojení s prvoinštančným rozhodnutím zrušil a vec
vrátil žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie.
82. Veľký senát po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti, posudzujúc otázku nastolenú senátom
1S v rozsahu vymedzenom v uznesení sp.zn. 1Asan/4/2018 zo dňa 27. februára 2020, v súlade s

ustanovením § 466 ods. 5 písm. b/ SSP konštatuje, že s právnymi námietkami sťažovateľa sa krajský
súd v rozhodnutiach riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by
zostalo na kasačnom súde, a preto námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil najvyšší súd
ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť zákonnosť a správnosť napadnutého rozsudku(napr. namietaná výška sankcie uložená Sociálnou poisťovňou 9, 96 EUR, ako i podľa sťažovateľa
nenaplnenie Engel kritérií a pod.) Z uvedeného dôvodu veľký senát priamo o veci sám rozhodol, keď
kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

83. Pokiaľ sa týka otázky prípadného súbehu správnych deliktov, ktorej sa dotkol postupujúci senát, je
potrebné uviesť, že pre oblasť správneho práva trestného je na rozdiel od trestného práva typické, že
pri správnych deliktoch spáchaných v jednočinnom súbehu, dochádza k tomu, že o týchto súbehových
deliktoch rozhodujú rôzne správne orgány. Z tohoto dôvodu nie je v aplikačnej praxi bohužiaľ možné na

zbiehajúce sa správne delikty aplikovať absorpčnú zásadu, ako je tomu nesporne v trestnom práve.

84. Otázkou totožnosti skutku sa zaoberalo i rozhodnutie ESĽP vo veci „A. a B.“ v Nórsko zo dňa 15.11.
2016(sťažnosťč.24130/11ač.29758/11).Vpreskúmavanejsprávnejveciniejesporné,žeideototožný
skutok páchateľa - zamestnávateľa (viď aj napr. ČENTÉŠ, J.: Súbeh trestného konania a daňového
konania a zásada ne bis in idem; Justičná revue 2017, č. 6-7).

85. Pokiaľ sa týka zásady zamedzenia dvojitého postihu (ne bis in idem), ešte nedávno sa tieto otázky
(ako už bolo spomenuté) relevantne vykladali so závermi rozsudku veľkého senátu ESĽP vo veci
Zolotukhin verzus Rusko zo dňa 10.2.2009 (sťažnosť č. 14939/03).

86. Judikatúra vo veci Zolotukhin sa týka situácií, v ktorých k potrestaniu páchateľov došlo súbežne v
trestnom ako i v správnom konaní, resp. opačne, v čom videl ESĽP nezákonnosť a neprimeraný zásah
do práv obvineného. Rozsudok vo veci Zolotukhin zakazuje stíhanie za druhý správny delikt, resp. ak
ide o „trestný čin“, ak zároveň ide o totožný skutok, resp. v podstatných rysoch ide o totožnosť skutku.
Na tieto otázky nastal nový náhľad po rozhodnutí ESĽP vo veci „A. a B.“ v Nórsko zo dňa 15.11. 2016

(sťažnosť č. 24130/11 a č. 29758/11). O totožnosť skutku ide vtedy, ak sa konkrétne skutkové okolnosti
týkajú rovnakého obžalovaného a sú neoddeliteľne späté v čase a mieste.

87. Správne orgány vo veciach viacerých súbehových správnych deliktov u toho istého páchateľa riešia
tieto sporné otázky v praxi predovšetkým cez absorpčnú zásadu, a to pokiaľ ide o riešenie otázky

v súvislosti s jednočinným súbehom. O takýto prípad ide nesporne i v preskúmavanej veci, pretože
páchateľ ako zamestnávateľ sa dopustil v dôsledku nesplnenia si oznamovacej povinnosti vo vzťahu
k sociálnej povinnosti zároveň súbežne dvoch správnych deliktov, za ktoré bol najskôr sankcionovaný
Sociálnou poisťovňou a následne Inšpektorátom práce.

88. Absorpčná zásada je napr. v priestupkových veciach premietnutá pre otázky súbehu správnych
deliktov upravená v § 12 ods. 2 zákona o priestupkoch, ktorý hovorí, že za viac priestupkov toho istého
páchateľa prejednávaných v jednom konaní sa uloží sankcia podľa ustanovenia vzťahujúceho sa na
priestupok najprísnejšie postihnuteľný; zákaz činnosti možno uložiť, ak ho možno uložiť za niektorý z
týchto priestupkov.

89. Z § 12 ods. 2 zákona o priestupkoch vyplýva napr., že v prípade, ak sa rozhoduje o dvoch a viac
zbiehajúcich sa priestupkoch rovnakého páchateľa v konaní jednom spoločnom, ukladá sa obvinenému
úhrnný správny trest (absorpčná zásada) za priestupok najprísnejšie sankcionovateľný.

90. V preskúmavanej veci je nesporné, že zamestnávateľ sa v danom prípade dopustil jednočinného
súbehu, pretože jedným spáchaným skutkom naplnil skutkové podstaty viacerých správnych deliktov,
a to minimálne dvoch.

91. V tejto súvislosti je potrebné i vzhľadom na postupujúce uznesenie „malého senátu“ zdôrazniť, že

k súbehovým deliktom v oblasti správneho práva trestného nedochádza vždy len v rámci toho isté
právneho predpisu, ale môže i v rámci jednočinného súbehu dôjsť k situácii, keď dôjde k naplneniu
skutkovej podstaty správnych deliktov napr. dvoch, či troch predpisov správneho práva. Ani takúto
právnu situáciu nemožno vylúčiť.

92. V danej veci nebolo a nie je možné ani uskutočniť o predmetných správnych deliktoch spoločné
konanie jedným správnym orgánom, hoci boli spáchané v jednočinnom súbehu, pretože o každom z
nich prináleží rozhodnúť inému správnemu orgánu.93. Aj v prípade, v ktorom sa v rámci jednočinného súbehu chránia odlišné chránené spoločenské
záujmy, nemožno podľa právneho názoru veľkého senátu vylúčiť aplikáciu zásady ne bis in idem, a
to predovšetkým vtedy, keď nebolo možné z objektívnych dôvodov postihnúť páchateľa v súlade so

zásadou absorpčnou. Takéto objektívne dôvody existujú i v danej veci, pretože nie je možné vykonať
spoločné konanie o predmetných súbehových deliktoch z dôvodu, že o každom z nich má v danom
prípade rozhodovaciu právomoc iný správny orgán.

94.Neobstojíaniargumentáciažalovaného,ževdanomprípadesachrániaodlišnéspoločenskézáujmy,

že v prípade Sociálnej poisťovne ide o sankciu z omeškania a pri ukladaní pokuty inšpektorátom práce
ide o nelegálne zamestnávanie. Táto argumentácia žalovaného nemá žiadnu oporu v legislatíve a bola
by aj v rozpore so zásadami trestného zákonodarstva.

95. Za takejto skutkovej a právnej situácie, hoci sa jednalo o prípad jednočinného súbehu, nebolo
možnéaplikovaťanipravidlo,žesapáchateľovi(zamestnávateľovi)súbehovýchdeliktovuložísankciaza

správny delikt najprísnejšie sankcionovateľný, resp. za najzávažnejší z nich, a to o to viac, keď ako prvý
zo správnych orgánov rozhodovala vo veci Sociálna poisťovňa. Je potrebné si uvedomiť, že Sociálna
poisťovňa z hľadiska svojej rozhodovacej právomoci rozhodovala o správnom delikte, ktorý je z hľadiska
rozpätia výšky pokuty v danom prípade rozhodne menej závažný(nižšia horná hranica pokuty).

96. Podľa právneho názoru veľkého senátu s prihliadnutím na skutočnosť, že v obdobných prípadoch,
nebude možné ani v budúcnosti vzhľadom na uvedené skutočnosti (pri nezmenenej právnej úprave)
aplikovať úhrnný správny trest (hoci ide o jednočinný súbeh), keď naviac je nesporné, že je žiaduce
rešpektovať a aplikovať zásadu ne bis in idem, musia sa vedieť oba správne orgány majúce právomoc
uložiť pokutu medzi sebou dohodnúť a za týmto účelom spolu komunikovať, pretože táto súčinnostná

povinnosť im vyplýva priamo zo zákona.

97. Taktiež je potrebné zdôrazniť vzhľadom na vyššie uvedené, že zásada súčinnosti a spolupráce je
zakotvená jednak v § 233 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení a jednak i v § 18 ods. 4
zákona č. 125/2006 Z.z., v zmysle ktorej sú Sociálna poisťovňa a inšpektorát práce, ako orgány štátnej

správy povinné vzájomne si poskytovať súčinnosť a spolupracovať.

98. Z preskúmavanej veci je zrejmé, že súčinnostná spolupráca medzi Sociálnou poisťovňou a
inšpektorátom práce nebola určite na požadovanej úrovni a zrejme ani v minulosti, ktorá skutočnosť
vyplýva i z odlišných rozhodnutí, na ktoré senát 1S vo svojom postupujúcom uznesení poukazuje.

99. Vzhľadom na uvedené, bude pro futurum medzi oboma uvedenými správnymi orgánmi nevyhnutné,
aby pri zistení porušenia právnych predpisov spolu intenzívne komunikovali. Veľký senát správneho
kolégia je toho názoru, že predmetná súčinnostná zásada má veľký význam okrem iného hlavne
vtedy, ak zistí kontrolnou činnosťou prípadné predmetné porušenie zákona (ktoré je predmetom

tohto konania) ako prvá Sociálna poisťovňa a pôjde o spáchanie správnych deliktov v jednočinnom
súbehu. V takom prípade by veľký senát odporúčal predmetné správne konanie zo strany Sociálnej
poisťovne prerušiť(totiž, neprichádza do úvahy spoločné konanie pre aplikáciu úhrnného trestu z dôvodu
rozhodovacích právomocí dvoch orgánov štátnej správy), aby nedošlo zo strany správnych orgánov
k porušeniu zásady zákazu dvojitého trestania. Prioritne by v takomto prípade mal sankcionovať

inšpektorát práce, a to z dôvodu, že sankcia za správny delikt podľa § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1 uvedená v
zákone č. 125/2006 Z.z. spočívajúcom v nelegálnom zamestnávaní obsahuje pri súbehových deliktoch
vyššiu sankciu, a teda zakotvuje správny delikt najprísnejšie sankcionovateľný, resp. najzávažnejší z
nich.

100. Podľa názoru veľkého senátu, ak budú pro futurum oba správne orgány procesne postupovať
naznačeným spôsobom v predchádzajúcom bode, mali by sa eliminovať potom akékoľvek možné
problémy súvisiace s otázkou aplikovateľnosti zásady ne bis in idem.

101. Vzhľadom na uvedené rozobraté skutkové a právne okolnosti predmetnej preskúmavanej veci

musel veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť ako
nedôvodnú zamietnuť.102. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že žalobcovi, ktorý mal
v konaní o kasačnej sťažnosti úspech, priznal nárok na úplnú náhradu trov kasačného konania voči
žalovanému orgánu verejnej správy (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP). Žalovanému

orgánu verejnej správy kasačný súd nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal, keďže nebol
v konaní o kasačnej sťažnosti úspešný a ani to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 SSP v
spojení s § 168 SSP).

103. Toto rozhodnutie prijal veľký senát pomerom hlasov 7:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.