Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, November 30, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8CoCsp/17/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8819200869
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8819200869.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.MartinaFiľakovskéhoasudcovJUDr.

Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v spore žalobkyne: Mgr. W. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
L. č. XX, XXX XX L., právne zastúpená: Mgr. Matúš Macko, advokát, so sídlom Karpatská 804/10, 089
01 Svidník, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35
807 598, o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 700,- eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 3Csp/53/2019-57 zo dňa 21. októbra 2019, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Stranám sporu sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol
tak, že:

„I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 700,- eur do
3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalobkyni sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktoré trovy je p o

v i n n ý zaplatiť žalovaný a o ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto rozsudku.“

2. Rozhodnutie právne posúdil okrem iného ustanovením § 3 odsek 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v
zneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„Zákonoochranespotrebiteľa“).Otrováchkonaniarozhodolpodľa
ustanovenia § 255 ods. 1 v spojení s § 262 zákona č. 160/2015 Civilný sporový poriadok (ďalej len

„C.s.p.“).

3. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na tunajší súd dňa
19.03.2019 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 700 eur spolu s trovami konania.
4. Svoju žalobu odôvodil tým, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn.
25C/52/2011, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, bola ako žalobkyňa v postavení spotrebiteľa. V
predmetnom konaní bola úspešná, keď Okresný súd Bratislava IV vyhovel podanej žalobe rozsudkom

sp. zn. 25C/52/2011, z 18.08.2015. Predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 08.08.2018
a vykonateľnosť dňa 14.08.2018. V odôvodnení rozhodnutia súd uviedol: „Súd pri zisťovaní, či nejde o
nekalú rozhodcovskú doložku skúma všetky dôležité skutočnosti, ktoré vyvolávajú hrubú nerovnováhu
v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Za takétookolnosti možno považovať napr. neprijateľné miesto rozhodcovského konania, ktoré môže spotrebiteľa
odradiť od uplatnenia svojich práv alebo pravidlá rozhodcovského konania, ktoré ukladajú povinnosti,
ktoré predpisy upravujúce občianske súdne konanie neupravujú a ktoré sú v neprospech spotrebiteľa.

Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť
spotrebiteľom vysokú úroveň ochrany, vnútroštátny súd je povinný vykladať ustanovenia smernice
93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a vnútroštátneho práva tak, aby bol
dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou. Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej
rozhodcovskej doložky súd opiera aj o stanovisko Súdneho dvora Európskej únie (Súdny dvor) vo

veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzébet Sustikné Gyórfi bod 40, v ktorom
súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve, uzatvorenej medzi spotrebiteľom
a dodávateľom v zmysle smernice, ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc
pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo
dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako
nekalá. Teda podľa stanoviska súdneho dvora spĺňa v zmysle smernice všetky podmienky nekalosti

už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd v
obvode,ktoréhomádodávateľsídloatedanievšeobecnýzákonnýsúdspotrebiteľa.Vrozhodovanejveci
pritom nielen že nerozhodoval všeobecný súd ale rozhodoval rozhodca zvolený oprávneným. V danom
prípade tak rozhodcovské konanie, konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku ako aj konanie o
pôvodnejžalobepoprípadnomzrušenírozsudkubysamajúuskutočniťvsídlerozhodcovskéhokonania.

To môže odradiť spotrebiteľa od toho, že neuplatní svoje práva pretože už len samotná geografická
vzdialenosť je pre spotrebiteľa zjavne nevyhovujúca. Ani prípadná námietka, že rozhodcovské konanie
sa vedie písomne nie je namieste, keďže odradzujúcim faktorom je aj konanie na všeobecnom súde
miestne príslušnom podľa miesta rozhodcovského konania (§ 88 ods. 2 O.s.p. v znení pred jeho novelou
vykonanou zákonom č. 388/2011 Z.z. účinným 01.01.2012) a to nemá písomnú povahu. Dojednanie

rozhodcovskejdoložkyanáslednékonaniepredrozhodcovskýmsúdom,ktoréiniciovaldodávateľ,viedlo
vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľ nemal (inú) alternatívu, aby rozhodcovské konanie zastavil
a spor "odsunul" na iné bojisko. Aj v dôvodovej správe k zákonu č. 568/2007 Z.z., ktorým bola do
príkladného výpočtu neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách v § 53 ods. 4 zavedená
neprijateľná podmienka pod písm. r) sa píše, že "spotrebiteľ môže svoje práva uplatňovať nie iba v

zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne aj v občiansko-právnom konaní a
zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná
za neprijateľnú." Teda ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) OZ nie je len o možnosti výberu medzi štátnym
a súkromným súdom ale o dôsledkoch, či doložka nenúti podrobiť sa arbitráži. Ak má teda spotrebiteľ
postavenie žalovaného, tak v prípade jeho zažalovania na rozhodcovskom súde si už nemôže zvoliť

súd a pri predmetnej doložke nemá na výber; slovami zákona povedané: "vyžaduje sa , aby riešil v
takomto prípade spor na rozhodcovskom súde", čo je vlastne naplnenie ustanovenia § 53 ods. 4 písm.
r) OZ. Súd z vlastnej činnosti doposiaľ nezaregistroval, že by nejaký spotrebiteľ vyvolal konanie pred
rozhodcom. Preto súd zastáva názor, že možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna. V rámci modelu
spotrebiteľského úveru je to zvyčajne veriteľ, kto podá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý

získal úver. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie
rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe
tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ex ante, t.j. ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu, stráca právo
brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Je zrejmé, že navrhovateľ o
týchto dôsledkoch rozhodcovskej doložky nebol riadne a konkrétne informovaný.“ Ako spotrebiteľka si

uplatnila satisfakciu za porušenie svojich spotrebiteľských práv. Svoje práva musela brániť v pôvodnom
konaní. Primerané finančné zadosťučinenie má mať sankčnú a odradzujúcu funkciu, aby sa dodávateľ
nedopúšťal recidívy. Keďže je spotrebiteľom, ktorý úspešne uplatnil porušenie svojho práva na súde a
bola tým splnená hypotéza vyššie citovanej právnej normy, primerané finančné zadosťučinenie požaduje
vo výške 700,- eur, čo predstavuje približne polovicu sumy, o ktorú sa chcel žalovaný na jej úkor obohatiť

prostredníctvom rozhodcovského rozsudku, ktorý bol zrušený.

5. Žalobkyňa pripojila k žalobe ako dôkaz rozsudok Okresného súdu Bratislava IV, sp. zn. 25C/52/2011
zo dňa 18.08.2015 a plnú moc.

6. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 08.07.2019 uviedol, že žalobkyňa v postavení dlžníka
uzatvorilasožalovanýmvpostaveníveriteľadňa25.09.2009Zmluvuoúvereč.XXXXXXXXXnazáklade
ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške 800,- eur, ktorý sa žalobkyňa zaviazala vrátiť späť spolu s
príslušným poplatkom vo výške 772,- eur, t. j. celkovo vrátiť späť sumu vo výške 1572,- eur (ďalej v textelen ako „Zmluva“ v príslušnom gramatickom tvare). Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa (ďalej v texte len ako „ZoS“ v príslušnom gramatickom tvare) druhá veta „Spotrebiteľ, ktorý
na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými

predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.“ Predmetné ustanovenie
síce priznáva spotrebiteľovi právo domáhať sa primeraného finančného zadosťučinenia, avšak toto
ustanovenie je potrebné vykladať reštriktívne. Pri rozhodovaní o tom či sa prizná primerané finančné
zadosťučinenie a v akej výške je potrebné zohľadniť nielen úspešnosť toho ktorého účastníka, ale aj

iné okolnosti, ktoré majú vplyv na konkrétny prípad. Primerané finančné zadosťučinenie je nutné chápať
ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu vyjadrenú v rôznych formách. Priznanie požadovaných
finančných prostriedkov prichádza do úvahy len v tých prípadoch, keď porušenie práva nie je možné
už. napraviť inak. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie
vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušení. Žalovaný má vedomosť a rešpektuje rozhodnutie

vydané v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava IV pod sp. zn. 25C/52/2011 a rozhodnutie
Krajského súdu Bratislava 4Co/53/2019. Žalovaný má za to, že rozsudok Okresného súdu Bratislava
IV a Krajského súdu Bratislava má dostatočný sankčný charakter v zmysle individuálnej a generálnej
prevencie. Žalovaný považuje vzhľadom na okolnosti prejednávaného prípadu prípadne priznanie
náhrady finančného zadosťučinenia za neprimerane. Podľa čl. 2 ods. 1,2 C.s.p., ochrana ohrozených

alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol
naplnený princíp právnej istoty. Žalovaný má za to, že nepostačuje všeobecná konštatácia funkcie
primeranéhofinančnéhozadosťučinenia.Žalobcaneodôvodniljasneaurčitoskutkovéokolnostitýkajúce
sa záväzkovo - právneho vzťahu medzi ním a Žalovaným. Podľa čl. 5 C.s.p. „Zjavné zneužitie práva
nepožíva právnu ochranu.“ V tomto kontexte je dôležitý gramatický výklad slova „primerane“. Krátky

slovník slovenského jazyka (štvrté, doplnené a upravené vydanie. Redigovali: J. Kačala - M. Pisárčiková
- M. Považaj. Bratislava: Veda 2003) príslovku primerane spája so slovom vhodne. Takisto synonymický
slovník slovenčiny (tretie, nezmenené vydanie, Veda 2004) spája slovo primerane s významom vhodne,
vyhovujúc požiadavkám, spĺňajúc požiadavky, náležitým spôsobom. Slovník slovenského jazyka z rokov
1959-1968 (hlavný redaktor dr. Štefan Peciar, CSc. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie

vied 1959 - 1968) vykladal pojem prídavného mena „primeraný“ ako hodiaci sa do nejakých okolností,
do istého prostredia; vhodný, príhodný, náležitý. Ako bolo uvedené vyššie priznanie požadovaných
finančných prostriedkov prichádza do úvahy len v tých prípadoch, keď porušenie práva nie je možné
už napraviť inak. Porušenie práve by nebolo možné napraviť inak napríklad v tom prípade, ak
by žalobkynine právo na vydanie bezdôvodného obohatenia bolo premlčané. Cieľom primeraného

finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo,
že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochranu nie len jeho
deklaráciu.Žalovanýmázato,žeopätovnésankcionovaniebybolovzhľadomnaprechádzajúcekonanie
neprimerane prísne. Žalovaný je ďalej toho názoru, že žalobkyni žiadna ujma, ktorá by odôvodňovala
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nevznikla a preto jeho priznanie by malo za následok

spôsobenie hrubej nerovnováhy medzi právami a povinnosťami veriteľa a spotrebiteľa, a to bez
akéhokoľvek právneho dôvodu. Primerané finančné zadosťučinenie je nutné chápať ako náhradu
za spôsobenú nemajetkovú ujmu vyjadrenú v rôznych formách. Primerané finančné zadosťučinenie
predstavuje peňažnú protihodnotu nemajetkovej ujmy, no nepredstavuje náhradu za uplatnené finančné
plnenie alebo prípadnú náhradu škody. Priznanie žalobkyne požadovaných finančných prostriedkov

by prichádzalo do úvahy v tých prípadoch, keď porušenie práva už nie je možné napraviť inak.
Toto však nepredstavuje daný prípad. Žalovaný si na tomto mieste dovoľuje požiadať súd, aby
pri posudzovaní žalobkyňou uplatneného práva posudzoval konkrétne okolnosti týkajúce sa vzťahu
žalobkyne a žalovaného a pri rozhodovaní vzal do úvahy aj konanie žalobkyne, ktorá sa domáha vydania
finančného zadosťučinenia napriek tomu, že sama konala v rámci kontraktačného postupu ľahostajne,

keď svojim podpisom vyhlásila, že súhlasí s obsahom Zmluvy, bola oboznámená so všeobecnými
podmienkami poskytnutia úveru; nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Žalobkyňa
svojim podpisom na Zmluve ďalej prehlásila, že si Zmluvu prečítala, že ju uzatvorila vážne, zrozumiteľne,
nie v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok. „Přiměřené zadostiučinení je chápáno jako nástroj
k odstránění újmy nemateriálního charakteru, tedy nikoliv jako náhrada za způsobenou materiální

škodu.“ K tomuto Najvyšší súd Českej republiky uviedol: „Právní praxe i teorie jsou zajedno v tom, že
nárok na přiměřené zadostiučinění je nárokem, jímž se reparuje újma nemateriální povahy. Tento aspekt
vyvěrá již z podstaty tohoto nároku,který se označuje jako zadostiučinění neboli satisfakce, aby se již v
názvu zdůraznila jeho imateriální povaha.“ Za spornú považuje Žalovaný aj výšku požadovanej náhradyfinančnéhozadosťučinenia.Žalobkyňanijakorelevantneneodôvodnilavýškupožadovanéhofinančného
zadosťučinenia (odhadom určené), ktoré určite nie je primerané a čo teda považuje za primeranosť. § 3
ods. 5 ZoS je zákonným ustanovením s relatívne vágnou hypotézou. Predpoklady priznania finančného

zadosťučinenia sú nasledujúce: - porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej ZoS a osobitnými
predpismi, - úspešné uplatnenie porušeného práva alebo povinnosti, - primeranosť zadosťučinenia, -
zodpovedná osoba. Všetky vyššie uvedené predpoklady priznania finančného zadosťučinenia musia
byť naplnené kumulatívne, t. j. nepostačuje naplnenie len niektorých z nich, ale musia byť naplnené
všetky súčasne. Vágnosť pojmu „primeranosť“ umožňuje subjektívny výklad a v praxi spôsobuje

aplikačné problémy. V zákone nie je bližšie konkretizované podľa akých kritérií sa má posudzovať,
či je priznanie finančného zadosťučinenia primerané. Účelom predmetného ustanovenia je často
deklarovaná generálna prevencia, ponímaná najčastejšie ako prostriedok zamedzenia zneužívania
silnejšieho postavenia dodávateľa v spotrebiteľskom právnom vzťahu. Inštitút primeraného finančného
zadosťučinenia však nemá a nesmie slúžiť ako prostriedok ospravedlňujúci ľahostajnosť spotrebiteľa,
ktorý vstupuje do právneho vzťahu s dodávateľom bez toho, aby sa sám zaujímal o svoje povinnosti

plynúce mu z existujúceho záväzkovo - právneho vzťahu. Dodávateľ spotrebiteľa (v danom prípade
Žalovaný Žalobcu) nijakým spôsobom nenútil vstúpiť do záväzkovo - právneho vzťahu a vo väčšine
prípadov mu umožní sa so zmluvnými dojednaniami oboznámiť. Skutočnosť, že spotrebiteľ (Žalobca)
neprejavuje absolútne žiaden záujem oboznámiť sa so zmluvnými ustanoveniami a pochopiť ich
obsah nemôže byť automaticky na ujmu dodávateľa. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia

nesmie slúžiť na duplicitné uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Primerané finančné
zadosťučinenie ako inštitút súkromného práva v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej
judikatúry nesleduje reparačnú funkciu, tak ako je to v prípade náhrady škody. Primerané finančné
zadosťučinenie má nesporne sankčnú funkciu a jeho cieľom nie je kompenzovať žalobcu, ale skôr
potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil vo vzťahu k žalobcovi a odradiť

odporcu alebo akúkoľvek tretiu osobu od opakovania takéhoto konania v budúcnosti (v zmysle
generálnej prevencie). Sankčná funkcia primeraného finančného zadosťučinenia teda trestá a súčasne
pôsobí preventívne. Jazyk európskych predpisov a judikatúry akcentuje najmä druhú funkčnú zložku
sankčnej funkcie, teda funkciu preventívnu. Nemožno však opomenúť, že práve inštitút primeraného
finančného zadosťučinenia môže byť prostriedkom ochrany na doplnenie o preventívne účinky pred

diskrimináciou. Preventívna funkcia primeraného finančného zadosťučinenia má pôsobiť naprieč
existujúcich spotrebiteľských prácnych vzťahov, t. j. má pôsobiť aj na dodávateľa ale aj na spotrebiteľa.
Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každému subjektu, t. j. aj subjektu správajúcemu sa
ľahostajne v žiadnom prípade nemožno chápať ako pozitívne preventívne pôsobenie. Práve naopak,
takýto postup v aplikačnej praxi súdov by mal za následok ľahostajnosť každého spotrebiteľa, ktorý

dôverujúc bezhraničnej ochrane súdov, bude vstupovať do akéhokoľvek právneho vzťahu bez toho, aby
sa spoliehal aj na vlastný úsudok. Pri rozhodovaní o uplatnenom nároku na finančné zadosťučinenie je
potrebnéprihliadaťnaokolnostiprípadu,pokiaľvšakžalobkyňapoukazujenaskutočnosť,žesaúspešne
domáhala svojich spotrebiteľských práv, na druhej strane je potrebné uviesť, že to bola žalobkyňa, kto
žiadal o úver. S poukazom na vyššie uvedené, za daného stavu a s ohľadom na opakované ľahostajné

konanie žalobkyne, výška uplatneného finančného zadosťučinenia nezodpovedá svojmu účelu, teda
pôsobiť preventívne naprieč existujúcich spotrebiteľských vzťahov. Žalovaný poukazuje na nasledovné
rozhodnutie: „Právní praxe i právní teorie jsou zajedno v tom, že nárok na přiměřené zadostiučinění je
nárokem, jímž se reparuje újma nemateriální povahy. Tento aspekt vyvěrá již z podstaty tohoto nároku,
který se označuje jako zadostiučinění neboli satisfakce, aby se již v názvu zdůraznila jeho imateriální

povaha. Ve formě zadostiučinění, jako prostředku satisfakčního, není možno proto brát ohled na prvky,
které mají materiální povahu, poněvadž materiální reparaci tento právní prostředek ochrany proti nekalé
soutěži neslouží. Nárok na přiměřené zadostiučinění je dále nárokem, který má převážně, popř. výlučně
objektivní charakter. Dovozuje se, že je nárokem „objektivním, který není vázán na naplnění jakýchkoli
subjektivních podmínek“ (Štenglová, I., Plíva, S., Tomsa, M. a kol.: Obchodní zákoník, komentář, 7.

vydání, C. H. Beck 2002, str. 148). V rozsudku ze dne 25. 3. 1998 sp. zn. I. Odon 45/97 Nejvyšší soud
dovodil, že „přiměřenost výše peněžního zadostiučinění musí být posuzována jak z objektivních, tak
subjektivních hledisek“ (srov. též Faldyna, F. a kol - autor příslušné části Hajn, P.: Obchodní zákoník
s komentářem, I. díl, Codex 2000, str. 143.) V každém případě jsou subjektivní momenty z hlediska
výše přiměřeného zadostiučinění pouze momenty doplňkovými.“ (Rozsudok Najvyššieho súdu Českej

republiky sp. zn. 29 Odo 652/2001, zo dňa 18.09.2002). Žalobkyňa nijakým spôsobom nešpecifikovala
v čom spočívala nemajetková ujma odôvodňujúca priznanie zadosťučinenia, teda nie je zrejmé aká
ujma bola spotrebiteľovi spôsobená. „Výše soudem přiznaného zadostiučinění musí odpovídat výši
přiznaného zadostiučinění v případech, které se v podstatných znacích shodují a významnější odchylkaje v tomto směru možná jen tehdy, bude-li též soudem řádně a přesvědčivě zdůvodněna. Neshledá-
li soud takový případ, který by se v podstatných znacích shodoval s projednávanou věcí, je třeba
provést srovnání s jinými případy náhrad nemajetkové újmy. Soud přitom neopomene uvést podstatné

společné a rozdílné znaky a v odůvodnění svého rozhodnutí vysvětlit, jakým způsobem se tyto
společné a rozdílné znaky promítly do výše stanoveného zadostiučinění, tj. z jakého důvodu je přiznané
zadostiučinění přiměřené ve srovnání s jiným zadostiučiněním přiznaným z jiného právního důvodu.
Nebude-li možné postupovat ani podle jiného případu náhrady nemajetkové újmy, je třeba stanovit
přiměřené zadostiučinění v takové výši, která bude odpovídat ekonomické realitě České republiky a

tomu, co by obecně bylo vnímáno jako spravedlivé (např. s ohledem na cenovou úroveň nebo výši
průměrné mzdy).“ (Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 1747/2014). Ako ale
špecifikovalNajvyššísúdČeskejrepublikynebezpečievznikuujmymusíbyťreálne,nievyšpekulovanéa
zároveň rozsah tejto ujmy by nemal byť zanedbateľný. (Rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 32 Cdo 139/2008 zo dňa 29.04.2008). Konanie žalobkyne formou žaloby na priznanie finančného
zadosťučinenia nie je adekvátne okolnostiam. Žalobkyňa sa teda mohla brániť primerane aj iným

spôsobom, než zľahčovaním svojho neobozretného a ľahostajného konania. Žalovaný má za to, že
domáhanie žalobkyne primeraného finančného zadosťučinenia, nezodpovedá požiadavke všeobecnej
spravodlivosti, nebolo by vhodné ju priznať a nebola náležitým spôsobom odôvodnená.

7. Právny zástupca žalobkyne uviedol, že s vyjadrením žalovaného z 08.07.2019 nesúhlasí a je toho

názoru, že rozhodovacia prax súdov sa už so všetkými argumentmi tam uvedenými dávno vyporiadala
tak, že dospela k záveru o ich nedôvodnosti a neopodstatnenosti. Žalovaný nesprávne pochopil inštitút
primeraného finančného zadosťučinenia a práve z tohto nepochopenia pramenia nesprávne závery, o
ktoré žalovaný opiera svoje tvrdenia o nedôvodnosti mnou podanej žaloby. V zmysle tretej vety § 3 ods. 5
zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa sa spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie

práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané
finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi zodpovedá. Pokiaľ ide o správne pochopenie toho, čo je potrebné považovať
za úspešne uplatnenie práva, tak v tejto súvislosti si dovolím citovať z rozsudku Krajského súdu
Prešov, sp. zn. 20Co/192/2016, z 30.11.2017, ktorý sa zaoberal práve touto problematikou. Krajský súd

Prešov v bode 12 odôvodnenia tohto rozhodnutia uvádza: „Čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia
práva alebo povinnosti ako predpokladu pre priznanie práva na primerané finančné zadosťučinenie
tento je naplnený nielen vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie práva alebo povinnosti žalobou proti
dodávateľovi, ale aj vtedy, ak tak urobí v rámci svojej obrany proti dodávateľom uplatnenému nároku.
V konaní sp. zn. 7C/425/2014sa žalobkyňa proti uplatnenému nároku aktívne bránila, pričom od nej

ako od priemerného spotrebiteľa a laika v oblasti práva nemožno žiadať, aby svoju obranu v konaní aj
právne odôvodnila s poukazom na zákon o spotrebiteľských úveroch. Podľa názoru odvolacieho súd na
úspešné uplatnenie práva postačuje aj to, keď spotrebiteľ vyjadrí nesúhlas s uplatnenou pohľadávkou.“
Teda v zmysle vyššie uvedeného názoru Krajského súdu Prešov som toho názoru, že v danej veci
by nemali existovať žiadne pochybnosti o tom, že z mojej strany došlo k úspešnému uplatneniu

spotrebiteľských práv. Na ochranu svojich spotrebiteľských práv som aktívne vystupovala. Pokiaľ
žalovaný namieta absenciu zdôvodnenia výšky primeraného finančného zadosťučinenia, tak v tomto
smere je potrebné uvedomiť si, že zákonodarca žiadnym spôsobom nestanovil spôsob ako správne
dospieť k výške primeraného finančného zadosťučinenia v týchto prípadoch. Výška primeraného
finančného zadosťučinenia má vychádzať z konkrétnych okolností toho ktorého prípadu a má byť v

takej výške, aby došlo k naplneniu všetkých jeho funkcií. Inštitút primeraného zadosťučinenia môže
na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Tak
právna teória, ako aj aplikačná prax spájajú inštitút náhrady škody výlučne so znížením majetku a
ušlým ziskom. Náhrada škody ako inštitút súkromného práva v podmienkach Slovenskej republiky a
konštantnej judikatúry, sleduje výlučne reparačnú funkciu. Pre porovnanie sankčná funkcia náhrady

škody (punitive damages v práve USA a exemplary damages v práve Veľkej Británie) je taká náhrada
škody, ktorej cieľom nie je kompenzovať žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie,
ktorého sa dopustil vo vzťahu k žalobcovi a ktorým žalobcovi spôsobil škodu a odradiť odporcu, alebo
akúkoľvek tretiu osobu od opakovania takéhoto konania v budúcnosti. Sankčná náhrada škody teda
trestá a súčasne pôsobí preventívne. Jazyk európskych predpisov a judikatúry akcentuje najmä druhú

funkčnú zložku sankčnej náhrady škody, teda funkciu preventívnu (porov. najmä používanie adjektíva
„odradzujúci“). Je logické a pochopiteľné, že vzhľadom na absenciu zákonných inštrukcií, ako správne
určiť výšku primeraného finančného zadosťučinenia, som pri jeho určení vychádzala zo sumy, ktorú
odo mňa chcel žalovaný vymôcť prostredníctvom rozhodcovského konania. Žalovaný sa voči nej vpôvodnom konaní domáhal zaplatenia sumy 1.426,83 Eura spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25
% denne zo sumy 1.426,83 Eura od 01.05.2010 do zaplatenia, zákonný úrok vo výške 6 % ročne zo
sumy 1.426,83 Eura od 03.08.2010 do zaplatenia a náhrady trov rozhodcovského konania vo výške

365,43 Eura. Okresný súd Bratislava IV zrušil rozhodcovský rozsudok, teda je toho názoru, že ak majú
byť naplnené všetky funkcie primeraného finančného zadosťučinenia, je polovica zo sumy, ktorú chcel
žalovaný odo mňa získať prostredníctvom rozhodcovského konania minimálna na dosiahnutie tohto
cieľa. V tejto súvislosti cituje z uznesenia Krajského súdu Prešov, sp. zn. 3Co/53/2016, zo 04.10.2016,
bod. 16 odôvodnenia: „Podľa názoru odvolacieho súdu odradzujúco môže pôsobiť len hrozba straty

prevyšujúca nad 50 % sumy, o ktorú chcel veriteľ spotrebiteľa protiprávne pripraviť, aby veriteľ niesol
riziko straty, keďže sa chcel bezdôvodne obohatiť na úkor spotrebiteľa.“

8. Na pojednávaní právny zástupca žalobkyne uviedol, že trvá na podanej žalobe v celom rozsahu.
Taktiež trvá na vyjadrení zo dňa 15.03.2019, ktoré bolo súdu doručené. Žiada žalobe vyhovieť a
priznať trovy konania. Podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. proti porušeniu práv a povinností

ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde
domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa
porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie
porušiteľapoškodzujezáujmyspotrebiteľov,ktoréniesúlenjednoduchýmsúhrnomzáujmovjednotlivých
spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované

voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len "kolektívne záujmy spotrebiteľov"). Spotrebiteľ, ktorý na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,
má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. /súd v tomto prípade poukazuje na
rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 02.05.2017, sp. zn. 11Co/56/2016/

9. Podľa citovaného ustanovenia má spotrebiteľ právo na primerané finančné zadosťučinenie od
toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa
zodpovedá, avšak iba za predpokladu, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva na
ochranu spotrebiteľa.

10. Predpokladom pre priznanie nároku podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. je skutočnosť, že v
konaní spotrebiteľ uplatnil nárok, ktorý vznikol porušením práv spotrebiteľa, teda práv nie len podľa
zákona č. 250/2007 Z.z. ale aj práv podľa piatej hlavy prvej časti Občianskeho zákonníka, zákona o
spotrebiteľských úveroch.

11. Uplatnením práva však nemožno rozumieť iba podanie žaloby spotrebiteľom, ale takýmto konaním
je aj účinná obrana spotrebiteľa v konaní začatom na podnet dodávateľa.

12. V danej súvislosti súd I. inštancie poukázal aj na judikatúru týkajúcu sa oslobodenia spotrebiteľa

domáhajúceho sa svojho práva od súdneho poplatku. V uznesení Krajského súdu v Trenčíne č. k.
17Co/33/2010-116, tento súd uviedol, že: „Procesný úkon - odvolanie proti rozsudku prvostupňového
súdu,ktorépodalodporcaakospotrebiteľ,jemožnépovažovaťpodľanázoruodvolaciehosúdu,zaúkon,
ktorým sa domáha ochrany svojho práva spotrebiteľa zo zmluvy o preprave osôb, a preto sa naňho
vzťahuje osobné oslobodenie od súdneho poplatku podľa ust. § 4 ods. 2 písm. za/ zák. č. 71/1992 Zb.“

13. Nie je dôležité, či spotrebiteľ úspešne uplatní svoje práva v konaní začatom z jeho iniciatívy alebo z
iniciatívy dodávateľa.Naopak v danom prípade samotné začatie konania proti spotrebiteľovi, v ktorom sa
žalovaný ako dodávateľa domáhal nárokov nesúladných so spotrebiteľským právom (konkrétne rozpor
s § 4 ods. 2 vyššie cit. zákona o spotrebiteľských úveroch), zakladá nárok na žalobcom požadované

primerané finančné zadosťučinenie.

14. Ide totiž o porušenie práv spotrebiteľa a povinností dodávateľa z toho istého právneho vzťahu.
Samotná skutočnosť, že dodávateľ inicioval žalobou na plnenie konanie, v ktorom sa preukázalo,
že došlo k porušeniu spotrebiteľského práva, pričom spotrebiteľ sa aj aktívne v tomto konaní bránil

a namietal toto porušenie zákona o spotrebiteľských úveroch, nemôže byť na škodu spotrebiteľovi.
Žalobca ako spotrebiteľ sa pred podaním žaloby na plnenie zo strany dodávateľa totiž mohol domnievať,
že dodávateľ si nebude uplatňovať voči nemu nároky zo zmluvy, ktoré mu podľa zákona neprináležia.Nutnosť obrany spotrebiteľa a nutnosť poukázať na porušenie práva spotrebiteľa nastala až po podaní
žaloby na plnenie dodávateľom.

15. Naviac ak v konaní o žalobe na plnenie bolo právoplatne rozhodnuté, že predmetný spotrebiteľský
úver je bez úrokov a poplatkov, uvedené zakladá prekážku rozsúdenej veci vo vzťahu k žalobe
spotrebiteľa, ktorou by sa domáhal určenia, že predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov.

16. V súvislosti s výkladom samotného pojmu „úspešné uplatnenie práva“ zo strany spotrebiteľa, súd

I. inštancie poukázal na interpretačné pravidlo citované v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 4 Obdo 45/2012 zo dňa 24. júna 2013, podľa ktorého „pri nejednoznačnom výklade
akejkoľvek problematiky týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa, je potrebné uprednostniť vždy ten výklad,
ktorý sleduje záujem spotrebiteľa“.

17. Žalobkyni jednoznačne vznikla ujma v nemajetkovej sfére, keďže konanie žalovaného bolo spôsobilé

privodiť mu ujmu vo sfére jej rodinného, súkromného a spoločenského života. Možno prisvedčiť
žalobkyni, že ttáto znášala stav právnej neistoty, obávala sa o výšku dlhu a jeho neustále narastanie,
keď si žalovaný voči nej uplatňoval nároky, pozostávajúce zo súm, na ktoré nemal nárok. Žalobkyňa bola
nedôvodne vystavená psychickému vypätiu zo strany žalovaného najmä tým, že bolo voči nej vedené
konanie ohľadne nároku, ktorý žalobcovi z dôvodu porušenia zákona ani nevznikol. Samotné súdne

konanie iniciované zo strany dodávateľa je náramne stresujúcim faktorom, odôvodňujúcim priznanie
finančného zadosťučinenia.

18. Vychádzajúc z uvedeného porušenia práv žalobkyne ako spotrebiteľa zo strany žalovaného,
intenzity zásahu do práv spotrebiteľa, výšky nedôvodne požadovanej sumy žalovaným, dĺžky trvania

závadného stavu a konania a objektívnej spôsobilosti tohto konania vyvolať negatívne dôsledky v
súkromnom a spoločenskom živote žalobkyne, považoval súd právny základ nároku na finančné
zadosťučinenie za dôvodný, a preto jej súd priznal finančné zadosťučinenie vo výške 700,- eur. Priznané
finančné zadosťučinenie je vyrovnaním ujmy žalobkyne, ktorá jej vznikla konaním žalovaného, je určitou
satisfakciou za stav, ktorý musela v dôsledku konania žalovaného trpieť a zároveň je aj sankciou

postihujúcu žalovaného, ktorý ako dodávateľ finančnej služby závadne konal. Jedným z faktorov, ktoré
súd zohľadnil bolo aj časové hľadisko a trvanie stavu právnej neistoty.

19. Strata 700,- eur môže pre žalovaného pôsobiť odradzujúco, nakoľko ide o hrozbu straty zhruba 50
% sumy, o ktorú chcel veriteľ spotrebiteľa protiprávne pripraviť (poskytnutý úver zo zmluvy o úvere č.

XXXXXXXXX. vo výške 800 eur, zvýšený o poplatok vo výške 772,- eur = spolu uhradiť čiastku 1.577,-
eur v 12- tich mesačných splátkach vo výške po 131,- eur). Výška finančného zadosťučinenia musí byť
primeraná,atovzávislostiodujmy,ktorámohlabyťžalobcovispôsobenáporušenímprávnychpredpisov
na ochranu spotrebiteľa. Priznaná suma zároveň dostatočne plní aj sankčnú funkciu primeraného
finančného zadosťučinenia.

20. Výška priznaného finančného zadosťučinenia závisí od úvahy súdu a nemožno ju objektívne
preukázať. Uvedené neznamená svojvôľu pri rozhodovaní súdu o výške priznaného finančného
zadosťučinenia, ale pri tomto súd zohľadňuje viaceré kritéria tak, ako je uvedené vyššie (intenzitu a
časové obdobie trvania závadného konania dodávateľa, satisfakčnú a sankčnú funkciu zadosťučinenia

a podobne).

21. Súd ďalej zdôrazňuje, že spotrebiteľ nie je povinný preukazovať ujmu, ktorá mu vznikla, pretože
zákon o ochrane spotrebiteľa priznáva právo na finančné zadosťučinenie nie v prípade vzniku ujmy
ale už vtedy, keď mu ujma v nadväznosti na porušenie práv spotrebiteľa vzniknúť mohla. Teda už

samotné vyvolanie stavu žalovaným, na základe ktorého by žalobcovi ako spotrebiteľovi ujma mohla
vzniknúť, je jedným z predpokladov na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods.
5 zák. č. 250/2007 Z.z. Spotrebiteľ už vôbec nie je povinný odôvodňovať vzniknutú ujmu a stav právnej
neistoty, prípadne uvádzať iné skutočnosti týkajúce sa nároku na primerané finančné zadosťučinenie už
bezprostredne v konaní, v ktorom bolo vyslovené porušenie práva na ochranu spotrebiteľa. Spotrebiteľ

je oprávnený uplatniť si nárok na primerané finančné zadosťučinenie samostatnou žalobou na súde,
ako tomu žalobca učinil aj v prejednávanom prípade.22. Účelom poskytnutia zadosťučinenia je odčinenie útrap, keď sú voči spotrebiteľovi uplatňované
nezákonné nároky alebo je vystavený bezprostrednej hrozbe nezákonných nárokov, je bezdôvodne
sankcionovaný, znevýhodňovaný, diskriminovaný. Poskytnutie zadosťučinenia nie sankcia za samotnú

existenciu neprijateľnej zmluvnej podmienky, aj keď určitý odstrašujúci a preventívny účinok je v
zadosťučinení obsiahnutý.

23. Ak spotrebiteľ počas trvania právneho vzťahu s dodávateľom tomuto uhradí viac finančných
prostriedkov, na aké mal dodávateľ nárok, spotrebiteľovi vzniká nárok na vydanie bezdôvodného

obohateniavuvedenejvýške.Akceptujúcnázorodvolaciehosúdu,žeodradzujúcopôsobínadodávateľa
iba sankcia prevyšujúca 50% sumy, o ktorú sa chcel dodávateľ na úkor spotrebiteľa obohatiť, súd
zotrváva na svojich záveroch, že nárok na primerané zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007
Z.z. nie je ani paušalizovaným nárokom na náhradu škody, či vydanie bezdôvodného obohatenia.
Žalobcovi ostal zachovaný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo vzťahu k žalovanému,
ktorému v úverovom vzťahu dlžnú sumu preplatil. Súd, zohľadňujúc intenzitu a časové obdobie trvania

závadného konania žalovaného, taktiež prihliadajúc na satifakčnú a sankčnú funkciu primeraného
finančného zadosťučinenia, považoval za dôvodné primerané finančné zadosťučinenie v sume 700,-
eur. Nakoľko žalobca nežiadal priznať úrok z omeškania, súd mu tento nárok nepriznal.

24. Výrok o trovách konania právne odôvodnil podľa § 251, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 zákona

č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku ( ďalej len ,,C.s.p.“). Zásadu úspechu treba uplatniť
aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu. Vzhľadom na uvedené súd považoval
žalobcu za plne úspešného, pokiaľ ide o ich základné právo a samotný nárok na primerané finančné
zadosťučinenie. Žalobcovi tak patrí proti neúspešnému žalovanému plná náhrada trov konania.

25. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalovaný. Odvolanie odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. f)
C.s.p. súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a ust. § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Zároveň žiadal úhradu trov konania vrátane odvolacieho konania.

26. Uviedol, že rozsudok Okresného súdu Bratislava IV. (o zrušenie rozhodcovského rozsudku)
má dostatočný sankčný charakter v zmysle individuálnej a generálnej prevencie. Žalovaný považuje
vzhľadom na okolnosti prejednávaného prípadu požadovanú výšku finančného zadosťučinenia za
neprimerane prísnu a založenú na svojvoľnom výklade práva. Žalovaný má za to, že konajúci súd

je povinný na skutkový prípad aplikovať ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka v zmysle ktorého
výšku náhrady súd určí s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých
k porušeniu práva došlo. Žiadal odvolací súd, aby pri posudzovaní žalobkyňou uplatneného práva
posudzoval konkrétne okolnosti týkajúce sa vzťahu žalobkyne a žalovaného a pri rozhodovaní vzal
do úvahy aj konanie žalobkyne, ktorá sa domáha vydania finančného zadosťučinenia napriek tomu,

že sama konala v rámci kontraktačného postupu ľahostajne, a o úver požiadala celkovo štrnásťkrát.
Primerané finančné zadosťučinenie je nutné chápať ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu,
vyjadrenú v rôznych formách. Priznanie žalobkyňou požadovaných finančných prostriedkov prichádza
do úvahy v tých prípadoch, keď porušenie práva nie je možné už napraviť inak. V danom prípade
nie je priznaním finančného zadosťučinenia naplnená jeho preventívna funkcia ani z toho dôvodu,

že žalovaný v novovzniknutých spotrebiteľských úverových vzťahoch už niekoľko rokov konštatovanú
neprijateľnú zmluvnú podmienku nepoužíva. Žalobkyňa nešpecifikovala v čom spočívala nemajetková
ujma odôvodňujúca priznanie zadosťučinenia vo výške 700 eur, teda nie je zrejmé aká ujma bola
spotrebiteľovi spôsobená (nemôže byť totožná so vzniknutým bezdôvodným obohatením, ktoré je
majetkovou ujmou). Napriek tomu, že inštitút primeraného finančného zadosťučinenia spotrebiteľa je

upravený v osobitnom právnom predpise, netreba opomínať jednu zo základných zásad občianskeho
práva charakteristickú pre zodpovednostné právne vzťahy, a to konkrétne, že poškodený (subjekt
ktorý utrpel ujmu či už majetkovú alebo nemajetkovú) sa nesmie reparáciou obohatiť, ale nahradiť
sa má skutočná škoda/ujma a nič viac. Priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 700 eur by
nezodpovedalo všeobecným zásadám občianskeho práva, nakoľko žalovaný by sa týmto obohatil o

sumu 700 eur bez právneho dôvodu. Takto priznané finančné zadosťučinenie nie je možné považovať
za žiadnych okolností za primerané a spravodlivé, pretože ide len o duplicitné uplatnenie a priznanie
sumybezdôvodnéhoobohatenia.Určeniekonkrétnejvýškyjesícevovýlučnejkompetenciivšeobecných
súdov, ktoré sú povinné individuálne posúdiť každý jednotlivý prípad s ohľadom na kritériá stanovenév zákone, avšak tieto sú povinné priznanú výšku finančného zadosťučinenia aj riadne odôvodniť s
poukazom na nemateriálnu ujmu, ktorá spotrebiteľovi vznikla.

27. Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

28. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 C.s.p.),
vzhľadomnavčaspodanéodvolanie,preskúmalrozhodnutievjehonapadnutomrozsahu,akoajkonanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania

(§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

29. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

30. Všeobecným právnym predpisom upravujúcim ochranu spotrebiteľa nie je Občiansky zákonník,
ale zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov. Vo vzťahu k tomuto
právnemu predpisu aj Občiansky zákonník má povahu osobitného predpisu a vo svojich ustanoveniach
len dopĺňa všeobecnú úpravu danú zákonom č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov o ďalšie

osobitné ustanovenia zamerané na ochranu spotrebiteľov. Je to zrejme z ust. § 3 ods. 3 zákona č.
250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov, podľa ktorého každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred
neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, pričom v poznámke k tomuto ustanoveniu je
daný odkaz na ust. § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka.

31. V prípade porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 v znení neskorších
predpisov a osobitnými predpismi, medzi ktoré sa zaraďuje i Občiansky zákonník, vzniká spotrebiteľovi
právo na primerané finančné zadosťučinenie. Toto právo vyplýva z ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, podľa ktorého proti porušeniu práv a
povinnosti ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi

na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa
porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie
porušiteľapoškodzujezáujmyspotrebiteľov,ktoréniesúlenjednoduchýmsúhrnomzáujmovjednotlivých
spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované
vočivšetkýmspotrebiteľom.Spotrebiteľ,ktorýnasúdeúspešneuplatníporušenieprávaalebopovinností

ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie
od toho, kto za porušenie práva alebo povinností ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi
zodpovedá.

32. Vychádzajúc z tohto ustanovenia predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné

zadosťučinenie je úspešne uplatnenie porušenia práva alebo povinností ustanovenej týmto zákonom a
osobitnými predpismi zo strany spotrebiteľa na súde. Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby
spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje ak k takémuto porušeniu práva alebo povinností
dôjde.

33. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že v súčasnosti účinné znenie ust. § 3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z. z. ešte zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože
toto sa v súčasnosti poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinností ustanovenej zákonom
č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi bolo spôsobilé privodiť
ujmu spotrebiteľovi. Od 10.6.2013 právo na primerané finančné zadosťučinenie vzniká už úspechom

spotrebiteľa na súde v otázke preukázania porušenia práva alebo povinností ustanovenej zákonom č.
250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi.

34. Čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ako predpokladu pre priznanie
práva na primerané finančné zadosťučinenie, tento je naplnený vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie

práva alebo povinnosti žalobou proti dodávateľovi, resp. v rámci svojej obrany proti dodávateľom
uplatnenému nároku.35. K uplatneniu práva na primerané finančné zadosťučinenie nemôže dôjsť kedykoľvek. Toto právo
vzniká v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších
predpisov po tom čo zo strany spotrebiteľa dôjde k úspešnému uplatneniu porušenia práva alebo

povinnosti na súde. Či došlo k úspešnému uplatneniu porušenia práva alebo povinnosti na súde vyplynie
až z rozhodnutia súdu vydaného vo veci samej.

36. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa bola úspešná v spore o zrušenie rozhodcovského rozsudku v
konaní sp.zn. 25C/52/2011 Okresného súdu Bratislava IV. Bola úspešná pri uplatnení svojho práva ako

spotrebiteľa a preto základ nároku je daný.

37. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí 6Cdo/127/2017 zo dňa 30. januára 2019 uviedol,
že jediným predpokladom pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je úspešné uplatnenie
práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi a
nevyžaduje sa, aby bola privodená konkrétna ujma.

38. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení treba vychádzať z toho, že toto má plniť
jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradzovalo od získavania
plnení z neplatných právnych úkonov týkajúcich sa spotrebiteľských zmlúv a jednak to treba chápať
ako odmenu za to, že spotrebiteľ sa pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším

dodávateľom a svojim úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno
predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, sa už voči ďalším spotrebiteľom
nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite. Aj keď zákon, ako to už bolo skôr konštatované,
nevyžaduje pre vznik práva na primerané finančné zadosťučinenie, aby spotrebiteľovi bola privodená
nejaká ujma, v prejednávanej veci vznik ujmy na strane žalobkyne bez akýchkoľvek pochybností hrozil.

Okresný súd Bratislava IV v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „súd mal za preukázané, že
Zmluva o úvere č. XXXXXXXXX uzatvorená dňa 25.09.2009 na základe ktorej odporca ako veriteľ
poskytol navrhovateľke úver vo výške 800,- eur s tým, že táto zaviazala zaplatiť odporcovi sumu zvýšenú
o príslušný poplatok vo výške 772,- eur, celkovo mala teda uhradiť čiastku 1.577,- eur, a to v 12-
tich mesačných splátkach po 131,- eur, počnúc dňom 17.10.2009 je spotrebiteľskou zmluvou podľa

§ 52 ods. 1 OZ“ „Uvedené ustanovenie sa má vykladať z pohľadu spotrebiteľa a jeho ochrany a nie
z pohľadu dodávateľa. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským
súdom, ktoré inicioval dodávateľ, viedlo vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľ nemal (inú)
alternatívu, aby rozhodcovské konanie zastavil a spor „odsunul“ na iné bojisko“. Neplatné dojednanie
rozhodcovskej doložky a následné uplatnenie nároku dodávateľa voči spotrebiteľovi v rozhodcovskom

konaní je nepochybne porušenie jeho práva ako spotrebiteľa.

39. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, táto závisí od úvahy súdu. Pri jej určovaní sa
zohľadňujú rôzne kritéria, a to intenzita, časové trvanie závadného konania, satisfakčná a sankčná
funkcia a podobne. Za primerané, vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, je preto potrebné považovať

finančné zadosťučinenie vo výške 700 eur, tak ako to požadovala žalobkyňa. Takto priznané finančné
zadosťučinenie je vyrovnaním ujmy žalobkyne, ktorá jej vznikla konaním žalovaného, je akousi
satisfakciou za stav, ktorý musela v dôsledku konania žalovaného trpieť a je aj sankciou postihujúcou
žalovaného, ktorý závadne konal.

40. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že za daného stavu, s ohľadom na závažné
a viacnásobné porušenie práv žalobkyne zo strany žalovaného, ktorých ochrany sa žalobkyňa úspešne
domohla na súde je priznanie finančného zadosťučinenia plne dôvodné a výška priznaného finančného
zadosťučinenia je primeraná povahe a rozsahu porušenia práv žalobkyne, zodpovedá svojmu účelu,
teda poskytnúť satisfakciu spotrebiteľovi a odradiť dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov.

41. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd rozsudok postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 C.s.p.
ako vecne správny potvrdil.

42. O trovách odvolacieho konania rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust. §

255 ods. 1 C.s.p. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola skutočnosť, že žalobkyni v súvislosti s odvolacím
konaním žiadne trovy nevznikli.

43. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).