Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, November 30, 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10CoP/31/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5319201607
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5319201607.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátevzloženízpredsedníčkysenátuJUDr.AmáliePaulerovej

a členov senátu - sudcov JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcu: S. N.,
nar. X.X.XXXX, bytom XXX XX Q. nad O. X, v zastúpení právne - Advokátska kancelária JUDr. Michal
Roštár, advokát so sídlom Pod Brehom 71, 023 54 Turzovka, IČO: 42 225 949, proti žalovaným: 1/ T.
N., rod. T., nar. XX.X.XXXX, bytom XXX XX Q. nad O. X, 2/ U. N., nar. XX. XX.XXXX, bytom XXX XX
Q. nad O. X, 3/ S. O., rod. N., nar. X.X.XXXX, bytom XXX XX Q. nad O. XXX, žalovaní v 1/ - 3/ rade v
zastúpení právne: GARANT PARTNER legal, s. r. o., so sídlom Einsteinova 21, 851 01 Bratislava, IČO:
36 856 380, o určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela voči žalovanej v 1/ rade a o určenie

vyživovacej povinnosti žalovaných 2/, 3/ ako detí k rodičovi, na základe odvolania žalobcu voči rozsudku
Okresného súdu Čadca č. k. 7Pc/12/2019-113 zo dňa 21. januára 2020, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j v celom rozsahu rozsudok súdu prvej inštancie.

Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd odvolaním napadnutým rozsudkom rozhodoval o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal
voči žalovanej v 1/ rade o určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela v sume 300,- eur mesačne
a voči žalovaným v 2/ a 3/ rade o určenie výživného ( voči žalovanému v 2/ rade v sume 180,- eur

mesačne a voči žalovanej v 3/ rade v sume 120,- eur mesačne). Žalobu zdôvodnil žalobca zásadnou
negatívnou zmenou svojich príjmových pomerov a práceneschopnosťou pre nepriaznivý zdravotný stav,
ktorý mu neumožňuje zamestnať sa. V uvádzaných súvislostiach argumentoval najmä tým, že 18.7.2018
ukončil pracovný pomer v spoločnosti Schaeffler Kysuce, spol. s r. o., Kysucké Nové Mesto dohodou
o skončení pracovného pomeru pre organizačné zmeny spočívajúce v nadbytočnosti zamestnanca, od
1.8.2018 je evidovaný na úrade práce, nemá možnosť nájsť si zamestnanie, keďže sa u neho objavili
vážne zdravotné problémy. Od 25.1.2019 je práceneschopný (pre poranenie palca na ruke), nemal

príjem, požiadal o dávku v hmotnej núdzi, táto mu bola priznaná vo výške 96,30 eur. Žalobca tvrdí, že
zo svojho príjmu nie je schopný pokrývať svoje pravidelné výdaje, ktoré sú vo výške 485,- eur mesačne,
vrátane platby výživného na dospelú dcéru Natáliu v sume 200,- eur mesačne. Vypomáha mu otec, bez
jeho finančnej pomoci svoje náklady by nebol schopný sám uhradzovať, navyše zdravotne je na tom
zle aj po psychickej stránke.

2. Okresný súd pri právnom posúdení veci postupoval podľa § 72 Zákona o rodine upravujúceho

hmotno-právne podmienky nároku rozvedeného manžela na výživné (v prípade nároku voči žalovanej
v 1/ rade) a podľa § 66, § 67 ods. 1, 2 Zákona o rodine upravujúceho hmotno-právne podmienky
vyživovacej povinností detí voči rodičom (v prípade nároku žalobcu voči žalovaným 2/, 3/), odkázal aj na
právny význam ust. § 75 ods. 1, 2 Zákona o rodine. Napokon po zhodnotení vykonaného dokazovaniadospel k záveru, že žalobcovi nie je možné priznať žalobou uplatnený nárok ani od žalovanej v 1/ rade
a ani od žalovaných 2/ a 3/ z dôvodu, že priznanie predmetných nárokov žalobcovi by bolo v rozpore
s dobrými mravmi.

3. Ako vyplynulo z výsluchu žalovaných, ale aj z konania o rozvod manželstva žalobcu a žalovanej v
1/ rade vedeného pod sp. zn. 4P/25/2017 žalobca sa ku žalovaným správal autoritatívne, dominantne,
nadmerne agresívne, v noci ich budil, poslušnosť vynucoval fyzickým trestaním, vyžadoval, aby ho
bezpodmienečne poslúchali, správal sa k nim vyčítavo, neposlúchnutie jeho príkazov trestal bitkou

nielen voči maloletým deťom, ale fyzicky napádal aj svoju bývalú manželku. Takéto jeho nevhodné
správanie a jeho agresivita podporovaná aj požívaním alkoholických nápojov viedlo k tomu, že žalovaná
v 1/ rade bola nútená aj so svojimi deťmi opustiť spoločnú domácnosť, opustila svoje výlučné vlastníctvo
- rodinný dom, v ktorom dovtedy spoločne s rodinou bývala. Hoc žalovaní neoznamovali policajnému
orgánu nevhodné správanie sa žalobcu voči nim, žalovanými tvrdené správanie sa žalobcu považoval
okresný súd za preukázané už v rozvodovom konaní a súčasné správanie sa žalovaných voči žalobcovi,

hodnotil súd iba ako dôsledok jeho správania sa k nim v minulosti.

4. Súd poukazuje na vzťah žalobcu a žalovaných 2/ a 3/, deti žalobcu, ktoré s ním nie sú v žiadnom
kontakte, doslova sa mu vyhýbajú, ako uviedli akákoľvek komunikácia so žalobcom ich psychicky
zaťažuje.

5. Pre správanie sa žalobcu voči žalovaným v minulosti (psychicky ich týral a fyzicky napádal) priznať
žalobcovi nárok vo vzťahu ku žalovanej v rade 1) by bolo v rozpore s dobrými mravmi aj z pohľadu, že
žalobca bez jej súhlasu a bez zodpovedajúcej náhrady bezplatne užíval jej výlučné vlastníctvo - rodinný
dom a žalovaná v rade 1) bola nútená vynakladať finančné prostriedky na prenájom vhodného bývania

nielen pre seba, ale aj pre deti, keďže žalobca jej znemožnil užívať predmet jej výlučného vlastníctva.

6. Navyše, žalobca podľa názoru okresného súdu nepreukázal ani odkázanosť na výživu. V tejto
súvislosti súd argumentuje tým, že žalobca mal zabezpečené bezplatné bývanie u rodičov, jeho
práceneschopnosť je len dočasná, sám uvádzal, že si prácu hľadá a je schopný pracovať, síce v

obmedzenej miere (nemôže pracovať v noci). Žalobca tak nie je osobou, ktorá by nebola schopná
sama sa živiť. Súd poukázal ďalej na to, že pri rozhodovaní o nároku žalobcu na príspevok na výživu
rozvedeného manžela bral do úvahy aj príčiny rozvratu manželstva, tie spočívali práve v nevhodnom a
agresívnom správaní sa žalobcu.

7. Žalobcom navrhované dôkazy súd nevykonal (nevyžiadal správu od ošetrujúceho psychiatra žalobcu,
nerealizoval dopyt na úrad práce, či je žalobca naďalej vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie),
vykonanie týchto dôkazov nepovažoval za významné pre rozhodnutie v merite veci. Jednak, ak by
aj žalobca bol obmedzený pre svoj zdravotný stav a nemohol pracovať v 3-zmennej prevádzke alebo
v nočnej zmene, to ešte neznamená, že by nebol schopný pracovať vôbec a iba jeho evidencia ako

uchádzača o zamestnanie nemá za následok ešte samo o sebe, že by nebol schopný sám sa živiť, alebo
že by bol odkázaný na výživu od žalovaných. Zároveň, všetky tieto navrhnuté dôkazy žalobca mohol
predložiť najneskôr na nariadenom pojednávaní tak, aby ho nebolo potrebné odročiť (zohľadnil teda aj
princíp/zásadu hospodárnosti konania).

8. Pri rozhodovaní o náhrade trov prvoinštančného konania okresný súd sa riadil ust § 52 v spojení s §
57 Civilného mimosporového poriadku a žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov.

9.Protirozsudkusaodvolalvzákonnejlehotežalobca.Podľajehonázoruokresnýsúddospelnazáklade
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko ustálil skutkový stav bez toho, aby

mal pre svoje závery podklad vo vykonanom dokazovaní. Nesprávne skutkové zistenia okresného
súdu napokon mali za následok pochybenie súdu aj čo do nesprávneho záveru z ktorých vychádzal
v napadnutom rozhodnutí. Hoc súd správne interpretoval právnu normu, avšak nesprávne ju aplikoval
s ohľadom na nesprávne zistený skutkový stav. Zdôrazňuje najmä tú skutočnosť, že nielen listinným
dôkazom (v listinnej podobe), ale aj v rámci svojho výsluchu ako účastník preukázal na pojednávaní dňa

21.1.2020 svoju dlhodobú práceneschopnosť, ktorá v čase vyhlásenia rozsudku spočívala v jeho liečbe
pre duševnú chorobu diagnostikovanú u neho ošetrujúcim psychiatrom MUDr. F. O. v lekárskej správe.
Odvolateľovi nie je zrejmé, akým spôsobom dospel okresný súd pri ustálení skutkového stavu v čase
vyhlásenia rozsudku k zisteniu, že on nepreukázal splnenie zákonných predpokladov pre priznanie nímjednotlivouplatňovanýchnárokovmajúcichzákladvposúdeníjehoschopnostisamostatnesaživiť,keďv
rámcivykonanéhodokazovaniaspoľahlivopreukázal,žepredlhodobýnepriaznivýzdravotnýstav,dlhšie
trvajúcu práceneschopnosť, napokon aj pre absenciu jeho priaznivých majetkových pomerov objektívne

nie je schopný sa sám živiť, čo preukazuje aj skutočnosť, že má v súčasnosti zabezpečené bývanie u
svojich rodičov, ktorým nie je schopný prispievať ani na náklady bývania.

10. Namieta konštatovanie súdu, že sa voči žalovaným správal v rozpore s dobrými mravmi, agresívne,
čo im spôsobovalo psychické utrpenie, vynucoval poslušnosť, fyzickými trestami trestal deti a fyzicky

napádal aj bývalú manželku. Ak by sa skutočnosti tvrdené žalovanými zakladali na pravde, nepochybne
by došlo z ich strany k oznámeniu takejto skutočnosti písomnou alebo inou formou na príslušné orgány.
Tak sa ale nestalo, preto na skutkové tvrdenia žalovaných v dotknutej časti nie je možné prihliadať.
Je presvedčený o tom, že okresný súd nesprávne vyhodnotil aj skutkové tvrdenia žalovaných o jeho
údajnom protispoločenskom konaní voči nim v čase existencie spoločnej domácnosti, svoje tvrdenia
neusvedčili ďalšími listinnými dôkazmi v rámci vykonaného dokazovania, v dôsledku čoho by súd mohol

spoľahlivo vylúčiť účelovosť a nepravdivosť takto produkovaných tvrdení žalovanými. Žalobca/odvolateľ
hodnotí rozhodnutie súdu za nezákonné, nesprávne a nespravodlivé, žiada jeho zrušenie a vrátenie veci
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

11. Žalovaní v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu zdôraznili, že jeho konanie vyhodnotené

okresným súdom a zároveň posúdené ako konanie v rozpore s dobrými mravmi je zdokumentované
a aj objektivizované právoplatnými rozsudkami Okresného súdu v Čadci sp. zn. 4P/25/2017 zo dňa
26.9.2017 a sp. zn. 4C/56/2018 zo dňa 4.12.2018 (odkazujú na bod 9 a 10 odôvodnenia rozsudku).
V rozsudku OS Čadca sp. zn. 4P/25/2017 zo dňa 26.9.2017 na strane 5 odôvodnenia sa uvádza,
že žalobca sa správal agresívne voči žalovaným, vrátane fyzického násilia. Z toho istého rozsudku,

aj z rozsudku OS Čadca sp. zn. 4C/56/2018 zo dňa 4.12.2018 vyplýva, že žalobca nechcel opustiť
dobrovoľne rodinný dom žalovanej v rade 1/ a kvôli jeho agresívnemu správaniu sa a obave žalovaných
o svoj život a zdravie boli nútení opustiť vlastný rodinný dom a žiť v prenajatom byte. Žalobca sa
bránil dobrovoľnému vydaniu rodinného domu, bránil žalovanej v rade 1) v užívaní vlastného majetku
a bývaniu vo vlastnom dome a až na základe rozhodnutia súdu a v exekučnom konaní žalobca dom

žalovanej v rade 1/ vypratal. Preto aj výsluch žalovaných zapadá do celého kontextu a iba zvierohodňuje
skutočnosti konštatované okresným súdom v dôvodoch rozhodnutia napokon vyhodnotené ako konanie
neakceptovateľné. Dôvodom zamietnutia žaloby bol súdom zistený rozpor správania sa žalobcu s
dobrými mravmi voči nim. V tomto kontexte podľa názoru žalovaných treba aj rozhodnutie v merite
veci a dôvody rozhodovania okresného súdu vedúce do zamietnutia žaloby vnímať. Napokon, námietka

odvolateľa v otázke nesprávneho právneho posúdenia veci nie je vyargumentovaná, absentuje uvedenie
právneho názoru, ktorý pokladá žalobca za správny. K tejto časti odvolania preto nie je možné zaujať
vecnéstanovisko.Vsúhrneuvádzanýchdôvodovžalovanížiadajúpotvrdenierozsudku ažiadajúpriznať
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

12. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej iba „CSP“)
po zistení, že odvolanie podal v zákonnej lehote na to oprávnený účastník, proti rozsudku, ktorému
je odvolanie prípustné, odvolací súd nebol viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, bez
nariadenia odvolacieho pojednávania, postupujúc procesne podľa § 378 ods. 1 CSP v spojení s § 219
ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

13. Krajský súd nemohol odvolaniu žalobcu vyhovieť, mal za to, že zamietnutie žaloby okresným súdom
je po vecno-právnej stránke správne.

14. Žalobca podanou žalobou sa domáhal voči žalovanej v 1/ rade určenia príspevku na výživu

rozvedeného manžela a voči žalovaným v 2/ a 3/ rade určenia ich vyživovacej povinnosti ako dospelých
detí voči rodičovi.

15. Odvolací súd na základe vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie hodnotí za
preukázané tvrdenie žalobcu, že ukončil posledný trvalý pracovný pomer u svojho zamestnávateľa

- spoločnosti Schaeffler Kysucké Nové Mesto nie zo subjektívnych ale z objektívnych dôvodov.
Preukázateľne k ukončeniu pracovného pomeru došlo hoc dohodou, ale v dôsledku znižovania
počtu zamestnancov v podniku, teda v dôsledku organizačných zmien. V dobe evidovania žalobcu v
evidencii nezamestnaných jeho možnosť uplatniť sa na trhu práce/ možnosť pracovať ovplyvnila jehopráceneschopnosť - v dôsledku poškodenia palca na ruke ( tu odvolací súd subjektívne zavinenie
žalobcu nevylučuje ), v následnom období ale je významný zhoršený zdravotný stav žalobcu pre
psychické problémy, pre tie bol hospitalizovaný na psychiatrickom oddelení Fakultnej nemocnice s

poliklinikou Žilina a po ukončení hospitalizácie je vedený v ambulantnej psychiatrickej liečbe. Uvádzané
skutkové okolnosti ako preukázané existovali už ku dňu rozhodovania okresného súdu. Pre tieto
problémy psychického rázu vyžadujúce ambulantnú psychiatrickú starostlivosť odvolací súd má za to,
že možnosť žalobcu pracovať hoc úplne vylúčená nebola ale je výrazne obmedzená a nadväzne je
tým ovplyvnená/ obmedzená i jeho možnosť zabezpečiť si vlastný príjem. Nebolo totiž dokazovaním

preukázané, že by žalobca mal možnosť nástupu do práce zodpovedajúcej jeho zdravotnému stavu, ani
to, že by prípadnú ponuku vhodnej práce odmietol. Z pohľadu konštatovaných súvislostí nie je možné
vylúčiť odkázanosť žalobcu na výživné od žalovaných.

16. V súdenej veci je ale významná pre zamietnutie žaloby otázka neakceptovateľného správania sa
žalobcu voči žalovaným 1/, 2/ a 3/, od ktorých sa domáha určenia výživného. Vykonané dokazovanie,

či už výsluchom žalovaných, aj obsahom pripojených spisov (na ktoré poukazuje i okresný súd v
dôvodoch svojho rozhodnutia) presvedčivo v reťazení všetkých dôkazov dávajú záver, že žalobca sa
vočižalovanejv1/radeakomanželkenevhodnesprával,vočinejvystupovalajagresívne,ktorénapokon
vyústilo do takého stavu, že žalovaná v 1/ rade bola nútená opustiť v záujme ochrany detí ( voči ktorým
žalobca taktiež sa neprimerane správal ) a v záujme ochrany seba spoločnú domácnosť, predmet svojho

vlastníctva - rodinný dom, z vlastných prostriedkov si musela zabezpečiť svoje bývanie aj bývanie detí
na rozdiel od žalobcu, ktorý v predmete vlastníctva žalovanej v rade 1) naďalej ostal bývať a až núteným
výkonom rozhodnutia / exekúciou, rodinný dom - vlastníctvo žalovanej v rade 1) odovzdal. Práve
správanie sa žalobcu viedlo k rozvodovému konaniu, založilo príčinu rozvratu manželských vzťahov
medzi žalobcom a žalovanou v 1/ rade. I keď správanie sa žalobcu voči žalovaným nebolo predmetom

oznamovania orgánom činným v trestnom konaní, dokazovanie jednoznačne preukázalo neprimerané,
nevhodné a aj netolerovateľné správanie sa žalobcu voči žalovanej v rade 1) - bývalej manželke a voči
žalovaným v rade 2) a 3) - svojim deťom.

17. Okresný súd individuálne okolnosti a súvislosti vyplývajúce z výsledkov vykonaného dokazovania

správne podriadil hmotnoprávnej zásade vyjadrenej v ust. § 75 ods. 2 Zákona o rodine, v zmysle
ktorého výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi ( to neplatí ak ide o
výživné pre maloleté dieťa - v súdenej veci o takýto prípad nejde ). Pretože bez ohľadu na naplnenie
zákonných kritérií pre určenie vyživovacej povinnosti, súd nemôže priznať výživné v prípade zisteného
rozporu s dobrými mravmi. Opodstatnenosť uvedeného kritéria je daná prioritným predmetom úpravy

rodinného práva, ktorým sú osobné vzťahy medzi subjektmi rodinného práva, na ktoré sa vyživovacie
vzťahy viažu. Narušenie príslušných osobných vzťahov z relevantných dôvodov zákon sankcionuje tým,
že nepovažuje za spravodlivé, aby osoba, ktorá sa takéhoto konania dopustila, požadovala plnenia
založené práve na takomto osobnom vzťahu. V súdenej veci konštatovaný rozpor s dobrými mravmi
ako dôvod nepriznania výživného žalobcovi je spätý s jeho konaním voči žalovaným. Ani žalobcom

navrhované dôkazy a ich vykonanie by nezmenili nič na závere o jeho konaní/správaní sa v rozpore s
dobrými mravmi voči žalovaným.

18. V súvisiacom výroku o náhrade trov prvoinštančného konania rozhodovanie okresného súdu má
zákonný rámec v aplikovanom procesnom ustanovení.

19. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
52 Civilného mimosporového poriadku tak, že žiadnemu z účastníkov nárok na ich náhradu nepriznal,
predmetom rozhodovania bola totiž otázka výživného, vyživovacej povinnosti v tzv. mimosporovom
konaní v ktorom platí zásada, že každý z účastníkov si sám znáša trovy, ktoré v konaní platil. Výnimku

z rozhodovania podľa § 52 CMP odvolací súd v súdenej veci nezistil.

20. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 CSP.V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je
určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (dovolacie dôvody), čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k niektorej z
uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia uznesenia v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané
včas aj vtedy, ak bolo podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

Podľa § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa § 429 ods. 1 CSP neplatí v prípadoch vymedzených
v § 429 ods. 2 CSP.